Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_14Co-48-2016.pdf
PDF · 157.85 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/48/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci žalobcu: X. Z., bydliskom B. 2, XXX XX O., zastúpenej advokátkou JUDr. Líviou Krnčokovou, so sídlom 29. augusta 5, 811 08 Bratislava, proti žalovanému v I. rade: V. Y., bydliskom O. XXXX, XXX XX O. a žalovanej v II. rade: H. Y., bydliskom O. XXXX, XXX XX O., obaja zastúpení advokátom JUDr. Ing. Jánom Felšőcim, AK FELŠŐCI & Partners, s.r.o., so sídlom Bajkalská 31, Bratislava, IČO: 47 254 203, o zverejnenie ospravedlnenia a iné, na odvolanie žalovaných v I. a II. rade proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 18.02.2015, č.k. 36C/110/2012-406, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu v Pezinku, zo dňa 18.02.2015, č.k. 36C/110/2012-406 p o t v r d z u j e. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným v I. a II. rade povinnosť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti napadnutého rozsudku ospravedlniť sa žalobkyni písomne, formou doporučeného listu v znení uvedenom v petite žaloby; povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 3.000,- eur do troch dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku; a zároveň priznal žalobkyni voči žalovaným v I. a II. rade náhradu trov súdneho konania vo výške 100%.
2. Predmetom konania bol nárok žalobkyne na poskytnutie primeraného zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia, ako aj poskytnutia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ako zadosťučinenia za zásah do jej osobnostných práv, a to do práva na rodinný život, ako jedného zo zložiek práva na súkromie. Žalobkyňa skutkovo vymedzila zásah do súkromia tým, že žalovaní zamlčali informácie o právnej vade predmetného bytu, pri kúpe bytu žalobkyňou od žalovaných a následným obmedzením súkromia a nerušeného rodinného života a bývania v predmetnom byte po jej vstupe do súdneho konania, vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 14C/214/2001, a to až do momentu smrti tretej osoby, majúcej právo k predmetnému bytu. Pre vznik občianskoprávnych sankcií podľa § 13 Občianskeho zákonníka musia byť splnené nasledovné základné podmienky: (i) existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúci buď v porušení či len v ohrození osobnosti fyzickej osoby, v jej fyzickej a morálnej jednote (integrite), (ii) neoprávnenosť (protiprávnosť) tohto zásahu a (iii) existencia príčinnej súvislosti medzi (i) a (ii). Podľa tvrdenia žalobkyne, žalovaní zasiahli do jej práva na súkromie tým, že pred uzatvorením scudzovacej zmluvy, ako aj v tejto samotnej zmluve uviedli nepravdu a v dôsledku toho sa po právnom úkone stala vlastníčkou bytu, ktorého sa však nestala vlastníčkou s výlučným právom užívania, resp. s právom užívania výlučne žalobkyňou odsúhlasenými osobami, ale užívateľkou predmetného bytu popri užívacom práve Y. B. a súčasne sa stala účastníčkou súdneho konania, predmetom ktorého bolo „právo k bytu“. Súd prvej
inštancie predovšetkým skúmal, či došlo k uvedeniu nepravdivého údaju pred uzatvorením zmluvy, ako aj v tejto samotnej zmluve. Žalobkyňa spolu s ďalšou osobou uzatvorili zmluvu, na základe ktorej sa stali podielovými spoluvlastníkmi štvorizbového bytu číslo XX na 4. p. bytového domu, súpisné č. XXX na B. č. 2, XXX XX O., pričom zo samotnej zmluvy bol preukázaný obsah, a to vrátane prehlásenia žalovaných ako scudzovateľov, že „v čase podpísania tejto zmluvy na predmete kúpy neviaznu iné práva tretích osôb“ a že žalovaným „nie je známe, že ku dňu podpísania tejto zmluvy je predmet kúpy dotknutý akýmkoľvek súdnym rozhodnutím“, pričom súčasne žalovaní vyhlásili, že „predmet kúpy je bez právnych vád“. Medzi účastníkmi konania nebola sporná existencia súdneho sporu Y. B. ako žalobcu a pôvodne žalovaných ako žalovaných a následne žalobkyne ako žalovanej, predmetom ktorého bolo deklarovanie užívacieho práva Y. B. do poskytnutia mu bytovej náhrady. Existenciu tohto súdneho sporu mal súd prvej inštancie preukázanú z výsluchov svedka O., ako aj z pripojeného súdneho spisu vedeného OS BA V pod sp.zn. 14C7214/2001. Vzhľadom na existenciu tohto súdneho sporu a v ňom existujúcich rozhodnutí
- rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 14C/214/01-79, zo dňa 13.05.2003 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 3 Co/176/2003-106 zo dňa 10.02.2005, predchádzajúcich uzavretiu scudzovacej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovanými a doručenie rozhodnutia 14C/214/01 - 79, zo dňa 13.05.2003 a účasť žalovaného v 1. rade na vyhlásení uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 3 Co/176/2003-106, zo dňa 10.02.2005 mal súd za preukázané, že žalovaní úmyselne uviedli nepravdu v scudzovacej zmluve, že 1./ im nie je známe, že ku dňu podpísania tejto zmluvy je predmet kúpy dotknutý akýmkoľvek súdnym rozhodnutím, 2./ v čase podpísania tejto zmluvy na predmete kúpy neviaznu iné práva tretích osôb a 3./ predmet kúpy je bez právnych vád. Z výpovede svedka O., v spojení s výpoveďou svedka Q. B. mal súd prvej inštancie preukázané neinformovanie žalobkyne o súdnom spore žalovaných s Y. B. ani pred uzatvorením scudzovacej zmluvy, pričom žalovaní nenavrhli vykonať žiaden dôkaz, z ktorého by bolo preukázané ich tvrdenie o informovaní žalobkyne a svedka O. ako druhého kupujúceho. Správanie žalovaných pred uzatvorením scudzovacej zmluvy a pri uzatváraní scudzovacej zmluvy, spočívajúce v uvedení nepravdivých údajov súd prvej inštancie posúdil ako správanie v rozpore s dobrými mravmi, aj keď nemajúce za následok neplatnosť, samotnej scudzovacej zmluvy. Konanie žalovaných, spočívajúce v zamlčaní existencie súdneho konania k predmetnému bytu a v prehlásení v článku I ods. 9 scudzovacej zmluvy potom neoprávneným konaním. Samotné uvedenie nepravdivých údajov pred uzatvorením scudzovacej zmluvy a v tejto zmluve, spočívajúcich v zamlčaní súdneho sporu k bytu, ktorý je predmetom tejto zmluvy, je nielen konaním spôsobilým vyvolať zásah do súkromia, ale tento zásah priamo vyvolávajúci, keď žalobkyňa ako nadobúdateľka nemala možnosť sa rozhodnúť, či vstúpi do súdneho konania, ako aj do právneho vzťahu s Y. B.. Žalobkyňa potom v dôsledku neoprávneného konania žalovaných sa dostala do procesného vzťahu s Y. B., keď sa žalobkyňa stala účastníčkou bez jej vôle uznesením č.k. 14C/214/2001-169, zo dňa 11.04.2006, právoplatným dňom 05.09.2006, pričom proti tomuto uzneseniu nemala opravný prostriedok a procesný súd mohol len pripustiť zmenu návrhu po splnení zákonných podmienok a to vzniku právnej skutočnosti (scudzovacia zmluva na žalobkyňu), s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná a to po začatí konania. Súčasne sa žalobkyňa dostala do právneho vzťahu s Y. B., ktorého povinnosť vypratať byt a tomu zodpovedajúce právo tento nerušene užívať do poskytnutia náhradného bytu alebo poskytnutia náhradného ubytovania bolo založené rozsudkom Obvodného súdu Bratislava V sp.zn. 12C/209/1990 zo dňa 31.10.1990. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že nie je správny názor právneho zástupcu žalovaných, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co/255/2008-291, zo dňa 24.06.2010 má konštitutívne účinky a že až týmto rozhodnutím vzniklo právo Y. B., keď toto bolo rozhodnutím o povinnosti V. Y. a H. Y. strpieť zásah do svojho vlastníckeho práva na základe právnych skutočností existujúcich pred nadobudnutím vlastníctva predmetného bytu V. a H. Y.. Išlo o žalobu, o ktorej sa konalo v konaní vedenom pod sp.zn. 12C/209/1990, a v ktorom sa deklarovalo právo Y. B. k predmetnému bytu, založené rozsudkom Obvodného súdu Bratislava V zo dňa 31.10.1990. Bez ohľadu na to však žalovaní uviedli nepravdu, nielen čo do existencie práv k predmetnému bytu a teda aj jeho právnych vád, ale aj čo do existencie súdneho rozhodnutia dotýkajúceho sa predmetu kúpy, takže bez ohľadu na deklaratórny charakter rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/255/2008-291, zo dňa 24.06.2010, bolo v časti prehlásenia o neexistencii rozhodnutia dotýkajúceho sa predmetného bytu a neuvedenia tohto súdneho konania pred uzatvorením zmluvy neoprávnené konanie žalovaných. Príčinná súvislosť je potom daná tým, že v dôsledku neoprávneného konania žalovaných, spočívajúceho v uvedení nepravdivých údajov, žalobkyňa sa stala účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 14C/214/2001 a súčasne sa dostala do právneho vzťahu s Y. B., ktorý sa domáhal bývania v predmetnom byte. Výlučne v dôsledku konania žalovaných tak žalobkyňa začala mať obavy o svoje súkromie, o existenciu svojho najbližšieho okruhu vzťahov a o možnosť zachovania intimity jej a jej najbližšej rodiny a to bez ohľadu na to, či sa Y. B. aj fyzicky domáhal svojho zákonného
nároku alebo nie, keď samotné súdne konanie pred Okresným súdom Bratislava V, vedené pod sp.zn. 14C/214/2001 bolo dostatočným prejavom straty súkromia žalobkyne a dôvodom pociťovania zásahu do jej sféry súkromia a ovplyvňovalo bezprostredne denne jej súkromný život pri výchove detí. Žalovaní svojim konaním zasiahli do súkromia žalobkyne, a to v období prejavovania sa následkov ich neoprávneného zásahu, počnúc vedomosťou žalobkyne o jej účastníctve v súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava V, pod sp.zn. 14C/214/2001, dňom 26.06.2006 až do 06.10.2010, kedy Y. B. uplynula 30 dňová prekluzívna lehota na podpísanie zmluvy o bytovej náhrade a kedy mu zanikol nárok na bytovú náhradu, keď týmto obdobím žalobkyňa aj skutkovo vymedzila prejav neoprávneného zásahu žalovaných do jej súkromia a ktorým skutkovým vymedzením bol súd viazaný (a contrario § 152 ods. 3 OSP). Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa sa oprávnene domáhala poskytnutia jej primeraného zadosťučinenia, spočívajúceho v ospravedlnení za zásah do jej osobnostných práv. Samotné ospravedlnenie obsahuje identifikáciu neoprávneného zásahu žalovaných, ako výslovné prejavenie ľútosti a danie za pravdu žalobkyni v podobe slova „ospravedlniť sa“ a súčasne označenie následku spôsobeného neoprávneným zásahom („bol spôsobený neoprávnený zásah do vášho súkromného a rodinného života). Súd prvej inštancie mal potom za to, že ospravedlnenie naplní svoj účel, a preto tejto časti vyhovel. Žalobkyňa sa tiež - domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď dôvodila, že samotné písomné ospravedlnenie je nepostačujúce vzhľadom na okolnosti veci. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prvej inštancie vychádzal z celkovej podstaty, ako aj z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu napr. intenzita, povaha a spôsob neoprávneného zásahu, charakter zasiahnutej hodnoty osobnosti, trvanie a šírku ohlasu vzniknutej nemajetkovej ujmy. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podmienkou na priznanie nemajetkovej ujmy je výlučne skutočnosť, že zadosťučinenie podľa odseku 1 by sa nezdalo postačujúce, pričom zákon následne demonštratívne uvádza jednu z alternatív a to zníženú dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti. Pri zohľadnení spôsobu určenia výšky nemajetkovej ujmy súd tiež vychádzal z aplikácie obdobného inštitútu, a to práva na primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 50 ods. 3 zákona o Ústavnom súde SR). Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie zohľadnil skutočnosti spočívajúce v tom, že zo strany žalovaných išlo o úmyselné konanie, keď žalovaní chceli, aby žalobkyňa nevedela o prebiehajúcom súdnom konaní s Y. B., čo mal súd prvej inštancie preukázané zo samotnej zmluvy, v spojení s výpoveďou svedka O. a v spojení s výpoveďou svedka B., pričom túto skutočnosť neuviedli ani znalcovi oceňujúcemu predmetný byt, teda žalovaní vedeli, že ich prehlásenie v scudzovacej zmluve je nepravdivé, ako aj že zamlčali rozhodnú skutočnosť neuvedením súdneho konania ohľadne predmetného bytu. Súd prvej inštancie tiež prihliadol na skutočnosť, že žalovaní po zistení žalobkyne o existujúcom súdnom konaní k predmetnému bytu na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 14C/214/2001 neboli dostatočne aktívni a žalobkyni resp. druhému spoluvlastníkovi H.. O. neposkytli primeranú súčinnosť - spočívajúcu predovšetkým v sprístupnení všetkých listín, majúcich vzťah k súdnemu konaniu, vedenému na Okresnom súde Bratislava V, ktoré skutočnosti mal súd prvej inštancie preukázané z výpovede svedka O.. Ďalšou okolnosťou bolo tiež trvanie dôsledku neoprávneného zásahu žalovaných, keď dôsledky trvali počnúc vedomosťou žalobkyne o jej účastníctve v súdnom konaní, vedenom pred Okresným súdom Bratislava V pod sp.zn. 14C/214/2001 dňom 26.06.2006, ako dňom doručenia jej uznesenia Okresného súdu Bratislava V č.k. 14C/214/2001-169, zo dňa 11.04.2006 a končiac jej vedomosťou o zániku nároku Y. B. na bytovú náhradu od žalobkyne dňom 06.10.2010. Teda doba trvania zásahu do súkromia trvala štyri roky a tri mesiace. Pokiaľ išlo o dôsledky zásahu, žalobkyňa nepreukázala zhoršenie zdravotného stavu, pričom však za tento prípadný dôsledok patrí samostatné právo na zaplatenie jednorazového odškodnenia bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia podľa § 444 Občianskeho, prípadne náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do zdravia, ako jednej zo zložiek osobnosti (§ 11 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z výpovede svedka Z. mal súd prvej inštancie preukázané, že v dôsledku narušenia súkromia žalobkyne žalovanými došlo k narušeniu partnerských vzťahov žalobkyne so svedkom Z. ako jej manželom. Súd prvej inštancie potom zohľadnil aj túto preukázanú skutočnosť, keď na jednej strane žalovaní nevedeli, že tento následok vo vzťahu žalobkyňa
- svedok Z. mohli spôsobiť, na druhej strane však v čase uzavretia scudzovacej zmluvy žalobkyňa bola v partnerskom zväzku, preto žalovaným malo byť zrejmé, že vystavia žalobkyňu zásahu do súkromia, vrátane partnerského zväzku, teda môžu ohroziť aj túto časť jej súkromia. Súčasne súd prvej inštancie zohľadnil aj skutočnosť, že žalobkyňa je matkou dvoch maloletých detí, pričom druhé dieťa sa narodilo dva týždne pred vyhlásením rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/255/2008-291, uvedené potom znásobilo zásah do súkromia žalobkyne. Existenciu zásahu do rodinného života žalobkyne mal súd prvej inštancie preukázanú aj z výpovedí svedkov Y. a Q. P., z ktorých má preukázané zlé psychické spracovanie celej situácie žalobkyňou ako manželkou a matkou. Súd prvej inštancie preto
priznal žalobkyni právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 3.000,- eur, a to voči žalovaným v I. a II. rade súčasne. Pokiaľ išlo o tvrdenie, že žalobkyňa sa mohla zbaviť vlastníckeho práva k predmetnému bytu, a že sama ohrozila svoj rodinný život, súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že pokiaľ by žalobkyňa informovala o prebiehajúcom súdnom konaní a teda o právnej vade predmetného bytu potenciálneho kupca, dostala by za tento menšiu odplatu, ako za byt nadobúdaný s právnou vadou a to bez ohľadu na skutočnosť, že byt nadobudla v roku 2005 a konanie s Y. B. sa skončilo v roku 2010, pričom je všeobecne známou skutočnosťou, že po roku 2009 došlo k poklesu cien nehnuteľností. Žalobkyňa sa fakticky nemohla zbaviť vlastníctva predmetného bytu, čo práve naopak pôsobilo na ňu negatívne. Čo sa týkalo tvrdenia žalovaných, že „žalobkyňa mohla zvoliť iný postup ak by pociťovala ujmu ako to „popisuje v návrhu“, toto je tiež bez právneho významu, keď žalobkyňou zvolený postup v súdnom konaní bol súladný s právom, bol jednou z možností v situácii vyvolanej žalovanými. Z výpovede svedka Z. mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa zvažovala viacero alternatív a samotná skutočnosť, že ňou zvolená alternatíva pri rozhodovaní vyvolanom protiprávnym konaním žalovaných sa následne ukázala byť ako nie optimálnou, ešte nesvedčí o tom, že ostatné alternatívy by boli menej zasahujúce do jej súkromia a rodinného života, ako ústavou a zákonom chránených hodnôt. Neobstálo tiež tvrdenie, že žalobkyňa mohla odstúpiť od zmluvy v dôsledku právnej vady, keď žalobkyňa musela zvážiť existenciu hypotekárneho úveru, zaplatenie vysokej sumy na tento úver na úrokoch a na praktickú stránku odstúpenia od zmluvy, keď samotné odstúpenie od zmluvy nezabezpečí automatické vrátenie kúpnej ceny. Žalobkyňa musela zvažovať viacero okolností, čo vykonala so svojim manželom s právnickým vzdelaním, a aj táto skutočnosť, že neexistovala možnosť, aby bez finančných strát alebo rizika ďalšieho súdneho konania ukončila právne vzťahy s Y. B. a žalovanými, znásobili intenzitu zásahu do súkromia žalobkyne. Pokiaľ ide o skutočnosť, že v darovacej zmluve, ktorou žalobkyňa nadobúdala spoluvlastnícky podiel od spoluvlastníka O. bolo ustanovenie o neexistencii iných práv k predmetnému bytu, táto skutočnosť jednak nemá vplyv na neoprávnenosť zásahu žalovaných do súkromia žalobkyne a jednak nie je predmetom konania. Žalovaní vzniesli námietku premlčania voči vznesenému peňažnému nároku žalobkyne na zaplatenie sumy 3.000.- eur. Keďže žalobkyňa podala žalobu dňa 03.09.2012, nemohlo dôjsť k premlčaniu práva žalobkyne na zaplatenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Námietku premlčania vznesenú žalovanými mal potom súd prvej inštancie za nedôvodnú. Nebolo možné tiež súhlasiť s tvrdeniami žalovaných, že ide o zodpovednosť p. J. alebo Y. B., resp. jeho manželky. Scudzovaciu zmluvu uzatvárali žalobkyňa a žalovaní a bolo len ich vecou, aby sa pred uzatvorením zmluvy, ako aj v tejto zmluve správali zákonným spôsobom a neporušili žiadne svoje povinnosti. Takže nielen že samotný Y. B., ktorému bolo nedôvodne a v rozpore so zákonom dlhodobo bránené v užívaní predmetného bytu aj žalovanými, čo však nebolo predmetom konania, ale ani J., ktorý nezákonne vypratal Y. B. z predmetného bytu, nemôžu byť zodpovední za konanie žalovaných. Čo sa týkalo tvrdenia právneho zástupcu žalovaných, že výpoveď žalobkyne na pojednávaní nemala byť protokolovaná, keďže môže ovplyvniť názor súdu na vec, táto námietka nevychádzala z platného právneho stavu. Sudca do zápisnice z pojednávania nechá zapísať „podstatný obsah výpovedí a prednesov“ (§ 52 ods. 6 vyhl. MS SR č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy), pričom však zápisnica z pojednávania má „obsahovať všetky podstatné okolnosti“ (§ 52 ods. 1 vyhlášky). Vyjadrenie účastníka konania je podstatnou okolnosťou, a to predovšetkým s prihliadnutím na zásadu ústnosti súdneho pojednávania, ktorá je dôležitá práve v konaniach o ochranu osobnosti, kde aj samo pojednávanie s prihliadnutím na zásadu verejnosti pojednávania má do istej miery satisfakčný charakter. Tvrdenie žalovaných, že „majú za to, že keby bola - žalobkyňa úspešná v spore voči p. B. dnes by sme tu nesedeli“ je hypotetické, pričom však nezohľadňuje mieru intenzity zásahu do práv žalobkyne. V dôsledku protiprávneho konania žalovaných bola žalobkyňa nielenže vtiahnutá do súdneho konania, ktoré samo osobe ako okolnosť vyžadujúca si energiu a čas účastníkov konania, je spôsobilé zasiahnuť do súkromia účastníkov konania, vyvoláva aj negatívne emócie, resp. neutrálne ale neželané emócie, ale samotné súdne konanie je spravidla zavŕšené meritórnym rozhodnutím, s ktorým v zásade sú vždy spojené emócie a žalobkyňa práve v dôsledku protiprávneho konania žalovaných sa stala neúspešnou účastníčkou konania, teda meritórnym rozhodnutím bol deklarovaný stav zasahujúci do jej súkromia. U žalobkyne tak bol vyvolaný negatívny a ňou neželaný emočný stav, ovplyvňujúc i jej súkromie a rodinné vzťahy, ktorých existencia bola u žalobkyne dostatočne preukázaná výpoveďami svedkov Z. a manželov P.. Príčinná súvislosť tu bola daná tým, že po kúpe predmetného bytu nemala možnosť sa rozhodnúť, či chce byť účastníčkou súdneho konania namiesto žalovaných, alebo touto nechce byť. teda následný beh udalostí bol mimo jej schopnosti ich ovplyvniť a tento sled udalostí bol zavŕšený práve rozhodnutím pre žalobkyňu nepriaznivým. Tvrdenie žalovaných, že spor s p. B. nebol osobným sporom, je bez právneho významu, keď k zásahu do práva na súkromie a rodinný život žalobkyne došlo jednak jej účasťou v súdnom konaní
a jednak úspechom p. B. v spore a domáhaním sa jeho práva priamo kolidujúceho s právom žalobkyne na súkromie. Teda nie osobný charakter súdneho konania s p. B., ale samotná existencia súdneho konania a v obsah v ňom prejednávaného práva, sú okolnosťami rozhodnými pre prežívanie situácie žalobkyňou. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že plne úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania, vyjadrenú percentom voči žalovaným, keď títo boli v spore plne neúspešní.
3. Voči tomuto rozsudku bolo v zákonnej lehote doručené odvolanie žalovaných v I. a II. rade. Podľa žalovaných súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a napokon konanie trpí aj inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V odvolaní uviedli, že proti tvrdeniu žalobkyne o tom, že o právnej vade bytu nevedela, stojí totiž súhlasné tvrdenie žalovaných, že ju o tom informovali. Ak je táto situácia sporná, nebolo podľa názoru žalovaných možné niekoho podľa práva sankcionovať, keďže bola dôkazná núdza o tom, aký mal skutok objektívny priebeh. Pri porovnaní východiskových situácií z pohľadu oboch účastníkov, javilo sa nepravdepodobné, aby osoba žalobkyne byt kúpila údajne bez vedomosti o súdnom konaní a následne v tomto súdnom konaní 5 rokov pokračovala, a podľa nej „obetovala“ tomu svoj rodinný život. Od nikoho totiž nemožno žiadať, aby sa podroboval nejakému súdnemu alebo inému procesu a ak tak urobí, robí to dobrovoľne a sám, nie v tiesni, z nejakého donútenia alebo kvôli nejakým nevýhodným podmienkam. Nie je pravdou tvrdenie prvoinštančného súdu, že žalobkyňa nemala možnosť sa rozhodnúť, či vstúpi do súdneho konania, ako aj do právneho vzťahu s p. B., predsa ak by nekonala dobrovoľne, mohla tomu vždy predísť požadovaním zrušeniu kúpnej zmluvy dohodou alebo odstúpením od nej. Ak by žalobkyňa skutočne o súdnom spore od žalovaných nevedela, mohlo dôjsť k zásahu do jej osobnostných práv len v časovom horizonte od podpisu zmluvy (22.03.2005), resp. údajného dozvedenia sa o práve p. B. (december 2005) do doručenia uznesenia súdu o vstupe do konania (26.06.2006). Za toto obdobie si ale žalobkyňa neuplatňovala ani nebola preukázaná žiadna jej ujma ani zásah do žiadneho jej práva. Podľa žalovaných až potom, ako to všetko žalobkyňa dobrovoľne podstúpila a spor s p. B. „prehrala“, si zrazu uvedomila, že bolo narušené jej právo na súkromie a hľadala „na koho by to zvalila“, a teda hľadala vinníka morálnej krivdy, ktorá sa jej rozhodnutím odvolacieho súdu stala, pričom žalovaní považujú za vylúčené, aby tento následok spôsobili jediným skutkom, a to nepreukázaným údajným zamlčaním informácie pri podpise kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie sám konštatoval, že stratu súkromia žalobkyne a pociťovanie zásahu do jej sféry súkromia spôsobilo súdne konanie (teda systém, zákonný nárok p. B. a iné), no nie žalovaní. Súdu prvej inštancie neprináleží hodnotiť následky možného odstúpenia žalobkyne od zmluvy, v spojení s domnienkami o zaplatení vysokej sumy na úver na úrokoch, o tom, že žalovaní by nemali likvidný majetok na vrátenie kúpnej ceny, a že by rozporovali jednostranné odstúpenie žalobkyne od kúpnej zmluvy, keďže žalobkyňa neurobila žiaden krok k zrušeniu zmluvy. Uvedené potvrdzuje neobjektívnosť napadnutého rozsudku v prospech žalobkyne. Pokiaľ ide o kúpnu zmluvu, ani toto jej znenie nemožno vykladať v neprospech žalovaných. Žalovaní kúpnu zmluvu nechali pripraviť realitnej kancelárii, ktorá zjavne iba dopĺňala „štandardnú“ zmluvu. Do zmluvy sa skutočne nemuseli bez ich vedomia dostať informácie, ktoré boli povedané ústne. Ak by sa posudzovalo znenie zmluvy, tak predmet kúpy skutočne netrpel právnou vadou, súdnym rozhodnutím ani právami tretích osôb. V zmluve bolo výslovne dohodnuté, že v prípade, ak sa tieto skutočnosti ukážu ako nepravdivé, predávajúci poskytnú súčinnosť. Podľa žalovaných nevedno, na akom podklade súd prvej inštancie nepreskúmateľne hodnotil, že žalovaní po zistení žalobkyne o súdnom spore neboli dostatočne aktívni a neposkytli primeranú súčinnosť. Ďalšie tvrdenia súdu prvej inštancie detailne vysvetľujúce údajný negatívny vnútorný postoj žalovaných počas celej „kauzy”, ktoré neboli ničím preukázané, zakladajú zodpovednosť štátu za náhradu škody, vznikajúcu žalovaným za ohováranie. Prvoinštančný súd totiž v celom napadnutom rozsudku deklaroval okolnosti tohto skutku tak, ako by sa aj skutočne stali bez toho, aby mal na to objektívne priame alebo nepriame dôkazy. Súd prvej inštancie disponoval iba výpoveďou žalobkyne a jej vtedajšieho druha p. O., čo za nezaujatý dôkaz považovať nemožno. Pokiaľ ide o svedka p. B., ani jeho výpoveď, aj keď v prospech žalobkyne nemožno použiť ako podporný dôkaz, nakoľko tento nemusel byť pri všetkých stretnutiach účastníkov zmluvy a v záujme dosiahnutia odmeny za sprostredkovanie predaja nehnuteľnosti by predsa nepriznal, že o nejakom súdnom spore počul alebo vedel. Na skutku, ktorý nebol verifikovaný usvedčujúcimi dôkazmi, nie je možné žalovaných zaviazať na poskytnutie primeraného zadosťučinenia žalobkyni vo forme ospravedlnenia. Ak boli žalovaní v trestnoprávnej rovine právoplatne oslobodení, dopustila sa žalobkyňa krivého obvinenia, už len minimálne za čo by sa im mala ospravedlniť. Z rovnakých dôvodov nemožno súhlasiť ani s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vzhľadom na okolnosti prípadu bol podľa žalovaných napadnutý rozsudok absurdný a založený na zjavnom nepochopení celej dôkaznej situácie, buď zbytočne citoval početnú judikatúru a teoreticky
polemizoval nad ochranou osobnosti a ušli mu základné skutkové súvislosti celého skutku, čím na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne vec aj nesprávne právne posúdil. Na záver žalovaní žiadali odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh žalobkyne zamietne a žalovaným prizná náhradu nimi vyčíslených trov konania.
4. Žalobkyňa doručila súdu prvej inštancie, prostredníctvom právneho zástupcu svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovaných. Podľa žalobkyne mimosúdne vyriešenie veci so žalovanými nebolo možné, napriek tomu, že žalobkyňa sa o to pred podaním žaloby usilovala. Žalobkyňa v danom prípade neučinila žiaden protiprávny úkon, ktorým by zasiahla do osobnostných práv žalovaných. Z hľadiska odvolacích dôvodov je irelevantné aj konštatovanie žalovaných, že v iných konaniach iniciovaných žalobkyňou (t.j. konanie o náhradu škody, ktoré nie je právoplatne skončené, a trestné konanie) boli žalovaní úspešní. V týchto iných konaniach sa súdy nezaoberali právom žalobkyne na ochranu osobnosti. Žalobkyňa uviedla, že okolnosti opísané v odvolaní nijako nezbavujú žalovaných zodpovednosti za ich protiprávne konanie, keď žalobkyňu neinformovali o právnej vade bytu, naopak uisťovali ju, že byt právne vady nemá. Žalovaní pri svojich úvahách opomenuli vziať na zreteľ dôkazy vykonané prvoinštančným súdom, na základe ktorých rozhodol. Nakoľko skutočnosť, či žalobkyňa o právnej vade bytu vedela alebo nie bola medzi účastníkmi sporná, bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel súd k záveru, že žalovaní žalobkyni právnu vadu bytu, o ktorej vedeli, úmyselne zamlčali. Žalovaní svoje tvrdenie, že žalobkyňu o právnej vade bytu informovali, ničím nepreukázali. Žalobkyňa uviedla, že v danom prípade je podstatné zamlčanie právnej vady bytu zo strany žalovaných, ako predávajúcich, žalobkyni, ako kupujúcej a nie úkony, ktoré učinila žalobkyňa potom, ako sa o právnej vade bytu dozvedela. Zásah do práva na ochranu osobnosti nastal v príčinnej súvislosti s protiprávnym úkonom žalovaných a žiadna iná okolnosť nie je pre posúdenie nároku na ochranu osobnosti rozhodujúca, pričom následné konanie žalobkyne nemôže zbaviť žalovaných zodpovednosti za ich protiprávne konanie. Taktiež v žiadnom prípade sa žalobkyňa nestala účastníčkou súdneho konania, týkajúceho sa bytu dobrovoľne, ako sa to snažia nepreukázané vykresliť žalovaní. Z hľadiska odvolacích dôvodov sú tieto úvahy žalovaných absolútne irelevantné, neboli preukázané a jednalo sa len o dohady žalovaných. Žalovaní zásadným spôsobom zamlčali žalobkyni právnu vadu bytu, vďaka čomu byt predali žalobkyni a spolu s bytom na ňu bez jej vedomia preniesli aj bremeno súdneho sporu a práva tretej osoby k bytu, a tým na dlhé obdobie zasiahli do jej práva na súkromie a rodinný život. Taktiež výlučne žalovaní mohli ovplyvniť to, či sa žalobkyňa stane účastníkom súdneho sporu týkajúceho sa bytu, pričom v tomto smere nedali žalobkyni na výber, aby sa sama rozhodla, či má záujem nadobudnúť byt s právnou vadou a podstúpiť súdny proces. Žalobkyňa byt nadobúdala v dobrej viere, že nebol založený právom tretej osoby, o čom ju uistili svojim vyhlásením v kúpnej zmluve. K tvrdeniu žalovaných, že kúpnu zmluvu nemožno vykladať v ich neprospech, že zmluvu dali pripraviť realitnej kancelárii, žalobkyňa uviedla, že žalovaní sú spôsobilí na právne úkony a za svoje zmluvné vyhlásenia nesú plnú zodpovednosť. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti Občiansky zákonník nevyžaduje zavinenie, čo znamená, že ten, kto sa zásahu dopustil, sa nemôže zbaviť zodpovednosti ani dôkazom, že bol v omyle. Ďalej žalovaní v odvolaní čisto teoreticky analyzovali pojem právnej vady, že vlastne predmetný byt ani právnu vadu nemal, nakoľko v čase podpisu kúpnej zmluvy podľa žalovaných nebolo právoplatné súdne rozhodnutie. Uvedené tvrdenie žalovaných opätovne nevychádzalo z preukázaného skutkového stavu, a teda, že právo tretej osoby (Y. B.) k bytu (právo bývania v byte až do zabezpečenia bytovej náhrady) bolo konštatované rozsudkom Obvodného súdu Bratislava zo dňa 31.10.1990, sp.zn. 12C 209/1990, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.12.1990, tj. v čase podpisu kúpnej zmluvy (22.03.2005), v ktorej žalovaní vyhlásili, že byt nemá právne vady, už rozsudok priznávajúci právo tretej osobe k bytu právoplatný bol. Preto nie je pravdivé konštatovanie žalovaných v odvolaní, že byt nemal právne vady. Žalovaní považovali závery prvoinštančného súdu za nepreukázané, s čím sa žalobkyňa v žiadnom prípade nestotožnila. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, preukázaných jednak listinnými dôkazmi a jednak aj výpoveďou svedkov. Aj v tejto časti je teda odvolanie žalovaných neopodstatnené. Žalovaní síce spochybňovali nezaujatosť svedka p. O., nakoľko je to bývalý druh žalobkyne, avšak v čase výsluchu už medzi žalobkyňou a p. O. dlhodobo nebol žiaden vzťah, ktorý by mohol vyvolávať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Rovnako je bezpredmetné tvrdenie žalovaných, že svedok p. B. nemusel byť prítomný pri všetkých stretnutiach žalovaných so žalobkyňou. Iba účelové spochybňovanie vykonaného dokazovania nemôže byť pre unesenie dôkazného bremena postačujúce. K tvrdeniu žalovaných, že by sa mala žalovaným ospravedlniť za vymyslenú kauzu, stres a agóniu vyvolanými súdnymi spormi, žalobkyňa uviedla, že právna ochrana, ktorej sa žalobkyňa následne domáhala súdnou cestou v žiadnom prípade nemohla mať za následok zásah do osobnostných práv žalovaných, nakoľko to boli práve oni, kto protiprávnym konaním zasiahol do práv žalobkyne. Žalobkyňa
sa v žiadnom prípade nestotožnila s obsahom odvolania žalovaných, napadnutý rozsudok považovala za správny a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia.
5. Dňa 29.07.2016 zástupca žalovaných doručil rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 5T/65/2013, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2To/42/2015, ktorými boli žalovaní právoplatne oslobodení spod obžaloby. Zároveň doručil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 14Co/571/2014, týkajúci sa podľa zástupcu žalovaných náhrady škody medzi rovnakými stranami na obdobnom skutkovom základe ako je predmet konania.
6. Podaním zo dňa 16.11.2018, podania zástupcu žalovaného boli zaslané právnej zástupkyni žalobkyne.
7. Krajský súd v Bratislave, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných v 1.a v 2. rade nie je dôvodné.
8. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (v zmysle ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže odvolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 01.07.2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP, rešpektujúc, že podľa § 470 ods. 2 CSP procesné účinky odvolania podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po 30. júni 2016. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tiež zo základných princípov CSP, a to princípu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (článok II ods. 1 a ods. 2 CSP), vrátane článku III ods. 1 CSP.
9. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností podľa § 185 ods. 1 CSP z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP.
10 Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Vzhľadom na vyššie citované ustanovenie, keď odvolací súd prihliadol na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. V celom rozsahu sa po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým rozsudkom bol žalobe žalobcu vyhovené.
12. Neobstojí odvolacia námietka žalovaných, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Pokiaľ ide o odvolacie námietky o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu ako výsledok hodnotenia dôkazov, by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov, jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzal z pravidiel formálne logiky. Podľa ustanovenia § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzený právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193 CSP). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým
dospel súd sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku v zmysle § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 13. V danej veci súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia presne a zrozumiteľne vyplývajú logické nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Odvolacie dôvody v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov, nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 14. Právne závery súdu prvej inštancie zodpovedajú skutkovým zisteniam, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania. V tomto smere odvolací súd poukazuje na podrobné zdôvodnenie v napadnutom rozsudku, na ktoré odkazuje. Súd prvej inštancie mal totiž výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že to boli práve žalovaní v 1. a v 2. rade, ktorí uviedli nepravdivý údaj žalobkyni pred uzavretím zmluvy, ale aj priamo v kúpnej zmluve zo dňa 22.03.2005, v ktorej prehlásili, že: „v čase podpísania tejto zmluvy na predmete kúpy neviaznu iné práva tretích osôb“ a že „žalovaným nie je známe, že ku dňu podpísania tejto zmluvy je predmet kúpy dotknutý akýmkoľvek súdnym rozhodnutím“, zároveň žalovaní vyhlásili, že: „predmet kúpy je bez právnych vád“. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že uvedenie takýchto nepravdivých údajov pred uzatvorením scudzovacej zmluvy a v tejto zmluve, ktoré spočívali v zamlčaní súdneho sporu k bytu, ktorý je premetom tejto zmluvy je konaním, ktorý vyvolal priamy zásah do súkromia žalobkyne, keď táto nemala možnosť sa rozhodnúť, či vstúpi do súdneho konania, tým do právneho vzťahu s Y. B.. Správne súd prvej inštancie popísal súdny spor Y. B. ako žalobcu a pôvodne žalovaných ako žalovaných a následne vstup žalobkyne do súdneho sporu na strane žalovanej, keď predmetom toho sporu bolo deklarovanie užívacieho práva Y. B. do poskytnutia mu bytovej náhrady. Súd prvej inštancie podrobne popísal konanie žalovaných, keď na základe vykonaných dôkazov, či už výsluchu svedkov Q. P., ktorá so žalovanými bývala v dome (žalobkyňa je jej susedka), ktorá podrobne opísal celú situáciu, postoj žalobkyne, vzťahy v rodine, podrobne opísala incident, kde svedkom incidentu mali byť dvaja cudzí muži, ktorí sa hádali s manželom žalobkyne, čo pre žalobkyňu bolo veľmi ťažké, bála sa o bezpečie, v tom období kojila, svedkyni sa zverovala so svojimi pocitmi, tvrdila, že má strach, potvrdila, že žalobkyňa mala strach z opakovaných útokov, keď jej niekto opakovane zvonil spod brány, následne dochádzalo k hádkam medzi žalobkyňou a jej manželom, keď sa bavili o detailoch, ktorú miestnosť majú uvoľniť, ako budú v ňom čistiť toalety, stále bol na pretrase pán B.. Svedok Y. P. taktiež potvrdil, ako sused žalobkyne, keď na ich stretnutiach sa bavili o riešení celej situácie, o tom, že buď sa uvoľní časť bytu, alebo poskytnú tretej osobe náhradné bývanie, čo nebolo pre rodinu žalobkyne s malými deťmi a ženou na materskej jednoduché. Žalobkyňa podľa neho bola nervóznejšia ako predtým, opísal taktiež situáciu so stretnutím staršieho muža a mladšieho chlapca so žalobkyňou a jej manželom, keď rozhovor prerástol do hádky, žalobkyňa potvrdila, že hádka s cudzími mužmi sa týkala: „toho pána, čo sa má k nim nasťahovať“. Podrobne celú situáciu opísal X.. Q. Z. - manžel žalobkyne, na ktorú výpoveď odvolací súd poukazuje (strana 14 a 15 rozsudku súdu prvej inštancie). Na základe takto vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaní úmyselne uviedli nepravdu v kúpnej zmluve, správne súd prvej inštancie správanie žalovaných pri uzatváraní kúpnej zmluvy, ktoré spočívalo v uvedení nepravdivých údajov posúdil ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, ktoré síce nemalo za následok neplatnosť samotnej kúpnej zmluvy, avšak konanie žalovaných (ich prehlásenie v článku I, ods. 9 kúpnej zmluvy) bol spôsobilý vykonať negatívny zásah do súkromia, keď žalobkyňa sa stala účastníčkou súdneho konania na základe uznesenia zo dňa 11.04.2006, č.k. 14C/214/2001-169, pričom proti tomuto uzneseniu nemala opravný prostriedok, tým sa dostala do právneho vzťahu s Y. B., ktorého povinnosť vypratať byt a k tomu zodpovedajúce právo, tento byt nerušene užívať do poskytnutia náhradného bytu, alebo poskytnutia náhradného ubytovania bolo založené rozsudkom Obvodného súdu Bratislava V, sp.zn. 12C/209/1990, zo dňa 31.10.1990. Podľa odvolacieho súdu, súd prvej inštancie
správne vyhodnotil takýto zásah ako prejav straty súkromia žalobkyni a dôvod, že pociťovala zásah do jej sféry súkromia v období, keď sa žalobkyňa dozvedela o tom, že je účastníčkou v súdnom konaní na Okresnom súde pod sp.zn. 14C/214/2001, a to až do obdobia, kedy Y. B. uplynula 30 dňová prekluzívna lehota na podpísanie zmluvy o bytovej náhrade a kedy Y. B. zanikol nárok na bytovú náhradu. I z výpovede svedka X.. Q. Z. vyplýva, že mal vedomosť o tom, že i žalovaná v II. rade po tom, ako bola prítomná vyhlásenia rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktorým bol zrušený prvý rozsudok v spore medzi pánom B. a Y., mala žalovaná v II. rade v tomto súdnom konaní uvádzať, ako ju celý spor veľmi zaťažuje, aké má z konania stresy. Odvolací súd poukazuje i na výpoveď Q. B., ktorý vo svojej výpovedi okrem iného uviedol, že sám nepočul, že by žalovaní oznamovali žalobkyni na stretnutiach, alebo pri podpise kúpnej zmluvy, že prebieha súdny spor k predmetnému bytu, tiež, že sa mu nestalo, aby niekto zatajil nejakú skutočnosť o nehnuteľnosti. Z listín, ktoré boli predložené nevyplývalo, že by to malo nejakú právnu vadu, takisto ani banka nič nezistila. 15. Záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa sa oprávnene domáhala poskytnutia jej primeraného zadosťučinenia v súlade s ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď za primeranú a postačujúcu mal súd prvej inštancie aj písomnú formu, a to doporučeným listom, ktorý zabezpečí adresnosť úkonu tým, že takéto ospravedlnenie naplní svoj účel. V časti žaloby, v ktorej sa žalobkyňa náhrady nemajetkovej ujmy správne súd prvej inštancie konštatoval, že podmienkou na priznanie nemajetkovej ujmy je skutočnosť, že zadosťučinenie podľa ods. 1 by sa nezdalo postačujúce, pričom súd prvej inštancie poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorých zásahy do súkromia môžu, avšak nemusia mať aj difamačné dôsledky, keď neoprávnený zásah do práva na súkromie nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti, alebo dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby. Súd prvej inštancie poukázal na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba pociťovala, vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu jeho trvania, alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú, keď dôležité je objektívne hľadisko, či by takúto ujmu v danom mieste a čase vnímala aj iná fyzická osoba. Súd prvej inštancie vec správne posúdil v súvislosti s ustanovením výšky nemajetkovej ujmy, keď poukázal na článok 127 ods. 3 Ústavy SR a § 50 ods. 3 zákona o Ústavnom súde SR a zároveň i na ustálenú súdnu prax Ústavného súdu SR, na ktoré odôvodnenie odvolací súd poukazuje (viď strana 21 a nasledujúce odôvodnenia súdu prvej inštancie). Správne súd prvej inštancie uzavrel, že zo strany žalovaných išlo o úmyselné konanie, keď títo úmyselne zatajili prebiehajúce súdne konanie s Y. B., to vyplýva jednak z písomnej zmluvy i z výpovedí svedkov B., O.. 16. K odvolacej námietke žalovaných o tom, že sa javí vysoko nepravdepodobné, aby osoba žalobkyne byt kúpila údajne bez vedomosti o súdnom konaní a následne v tomto súdnom konaní 5 rokov pokračovala odvolací súd poukazuje na vykonané dokazovanie súdom prvej inštancie a tam podrobne vyhodnotené dokazovanie, z ktorého je zrejmé, že tieto odvolacie dôvody žalovaných sú v rozpore s doposiaľ vykonaným dokazovaním, ide len o ich subjektívne nazeranie. K odvolacej námietke, že od nikoho nemožno žiadať, aby sa podroboval súdnemu, alebo inému procesu, ak tak urobí, robí to dobrovoľne a sám, odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie súdu prvej inštancie strana 23 a nasledujúce odseky odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje. Neobstojí odvolací dôvod žalovaných, že všetky okolnosti, ktoré mali spôsobiť následok, do ktorého sa žalobkyňa dostala, žalovaní považujú za vylúčené, aby takýto následok spôsobili práve žalovaní len ich jediným skutkom nepreukázaným údajným zamlčaním informácie pri podpise kúpnej zmluvy s tým, že závery súdu sú absolútne nelogické a ničím nepodložené. Odvolací súd uvádza, že naopak tvrdenia žalovaných uvedené v odvolaní sú nelogické, vytrhnuté z kontextu a ničím nepodložené a to i vrátane tvrdenia žalovaných, že bolo len vecou žalobkyne, či absolvuje resp. neabsolvuje súdny spor. Z výpovede svedka Z. samotnej žalobkyne jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa zvažovala viacero možností a alternatív, pričom táto alternatíva pri rozhodovaní sa ukázala nie síce ako optimálna, keď žalobkyňa zvažovala existenciu hypotekárneho úveru, zaplatenia vysokej sumy na úver, na úrokoch, pričom i samotné odstúpenie od zmluvy by nezabezpečilo automatické vrátenie kúpnej ceny, zvažovala celkovú situáciu, keď mala vedomosť o tom, že žalovaní nové bývanie získali na základe investovania finančných prostriedkov, ktoré získali z predaja predmetného bytu tým, že neexistovala možnosť, aby bez akýchkoľvek strát a rizík ukončila právne vzťahy s Y. B., žalobkyňa sa nestala účastníčkou súdneho konania, ktorý sa týkal bytu, dobrovoľne jej postavenie v súdnom konaní s pánom B. je v priamej príčinnej súvislosti vo vzťahu k úmyselnému zamlčaniu právnej vady bytu zo strany žalovaných. Žalobkyni žalovaní úmyselne zamlčali údaj o právnej vade, ktorá spočívala v práve užívania predávaného bytu Y. B.. Žalobkyňa bola v presvedčení, že nadobúda predmetný byt s tým, že nie je zaťažený akýmkoľvek právom tretej osoby, nie je dotknutý akýmkoľvek súdnym rozhodnutím, či exekučným konaním.
17. K námietke žalovaných, že súd prvej inštancie v celom rozsudku deklaruje okolnosti tohto „skutku“ tak, ako by sa aj skutočne stali, avšak bez toho, aby mal na to objektívne priame, alebo nepriame dôkazy, keď žalovaní poukazujú na výpoveď svedka pána O., vtedajšieho druha, na výpoveď svedka B., ktorý nemusel byť pri všetkých stretnutiach účastníkov zmluvy a tvrdia, že ich výpovede nemožno považovať sa nezaujatý dôkaz, odvolací súd uvádza, že podľa ust. § 120 ods. 1 OSP (procesný právny predpis platný do 30.06.2016) pojednáva o dôkaznej povinnosti účastníkov konania, pričom ide o povinnosť toho z účastníkov, ktorý tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Povinnosť účastníkov tvrdiť určité skutočnosti v sporovom konaní ovládanom prejednávacou zásadou, je povinnosť tvrdenia, ktorá sa vzťahuje na konkrétnu skutočnosť uvádzanú účastníkom konania. V prípade, že ju účastník konania splnil, platí, že uniesol bremeno tvrdenia. Následne dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v nich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. K námietke žalovaných odvolací súd uvádza, že súd výsledky hodnotenia dôkazov odôvodní v rozsudku, pričom prisudzovanie hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu predpokladá, že súd takýto dôkaz posúdi z hľadiska jeho vierohodnosti, z hľadiska toho, kto vypovedá ako svedok a či jeho svedecká výpoveď je svojim obsahom pravdepodobná, alebo nie. Až následne sa pristúpi k posúdeniu, resp. hodnoteniu všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti. Podľa odvolacieho súdu, súd prvej inštancie svedecké výpovede, vrátane svedeckých výpovedí vtedajšieho druha žalobkyne pána O., svedka pána B., vyhodnotil v súlade s ust. § 132 Občianskeho súdneho poriadku (procesný právny predpis platný do 30.06.2016, t.j. v čase rozhodovania súdu prvej inštancie), keď v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a jednoznačne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov, vrátane svedeckých výpovedí, riadil. Nanajvýš nedôvodne vyznievajú preto odôvodnenia žalovaných, prostredníctvom ich právneho zástupcu, a ich až útočná a znevažujúca argumentácia súdu prvej inštancie „je absurdné tvrdenie súdu“, „je absolútne nelogické a ničím nepodložené“, „až nad rámec rozumného myslenia“, naopak súd prvej inštancie sa podrobne, vecne a v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré v priebehu prvoinštančného konania boli vznesené žalovanými a ich právnym zástupcom, ba dokonca sa súd prvej inštancie vysporiadal i s takou námietkou právneho zástupcu žalovaných, ktoré uviedol v písomnom podaní zo dňa 27.05.2013, že „údajný zásah do práva na súkromie sa netýka len navrhovateľky, ale aj členov rodiny, preto by mali byť aj títo účastníci konania, a z týchto dôvodov nie je daná vecná legitimácia navrhovateľky“, alebo napríklad stanovisko právneho zástupcu, že „výpoveď navrhovateľky nemala byť protokolovaná, keďže môže ovplyvniť názor súdu na vec“. 18. V odvolaní žalovaní neargumentujú skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu a jeho právneho posúdenia, alebo ktoré by mu neboli bývali známe. Z konania pred súdom prvej inštancie nevyplýva iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver a v odvolaní uvedené argumenty žalovaných nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je vyčerpávajúce, a preto si nežiada ani obšírne doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje (§387 ods. 2 CSP). 19. Vzhľadom na vyššie uvedené, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 20. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 CSP, ust. § 262 ods. 1 CSP a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa mala v odvolacom konaní plný úspech vo veci, a preto jej odvolací súd priznal v odvolacom konaní ako úspešnej strane nárok voči žalovaným na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).