Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Sa-90-2020.pdf
PDF · 162.12 KB
Case nature
Area
Subarea
5Sa/90/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Tamarou Sklenárovou, v právnej veci žalobcu: H. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX H., V.. E.. H. XXXX/XB, zastúpeného advokátom JUDr. Lukášom Holodňákom, AK so sídlom 071 01 Michalovce, Kpt. Nálepku 8, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava, so sídlom 813 63 Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 22. 10. 2020, č. 73363-2/2020-BA, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Rozhodnutím zo dňa 22. 10. 2020 č. 73363-2/2020-BA žalovaná Sociálna poisťovňa ústredie Bratislava, podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej iba „zákon o sociálnom poistení“) v znení neskorších predpisov zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce zo dňa 03. 08. 2020, č. 7199/2020-MI-DvN, ktorým žalobcovi nebol priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa článku 61 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.
2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že proti uvedenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom namietal nepriznanie dávky v nezamestnanosti z dôvodu nezachovania pevných väzieb a bydliska na Slovensku počas jeho zamestnania v zahraničí. Podľa jeho názoru správny orgán zrejme vzhľadom na prebiehajúcu koronakrízu nedostatočne ujasnil a nesprávne vyhodnotil okolnosti, na základe ktorých ustálil za centrum jeho záujmov a bydlisko Spojené kráľovstvo. Opakovane opísal okolnosti jeho pobytu v zahraničí, jeho kontakty s rodinou na Slovensku a okolnosti, ktorými preukazoval zachovanie bydliska, väzieb a centra záujmov na Slovensku počas jeho zárobkovej činnosti v zahraničí. Poukázal aj na to, že z finančných prostriedkov, ktoré zarobil v zahraničí financoval rekonštrukciu bytu, do ktorého sa plánoval s rodinou po návrate na Slovensko nasťahovať, na území Slovenska platil daň z pridanej hodnoty, vlastní tu bankový účet, má uzatvorené stavebné sporenie a podáva daňové priznanie, čo svedčí o zachovaní jeho pevných väzieb na Slovensku. Na základe uvedeného žiadal o prehodnotenie napadnutého rozhodnutia a o priznanie dávky v nezamestnanosti.
3. Žalovaná citujúc ustanovenie § 104 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení, ako aj čl. 61 ods. 1, ods. 2, čl. 65 ods. 5 písm. a, čl. 1 písm. j) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej iba základné nariadenie) a čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej iba vykonávacie nariadenie) uviedla, že
podľa Oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce č. MI/OSO/ZAM/2019/35912 zo dňa 04. 07. 2019 bol žalobca zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 29. 06. 2019. V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (t. j. od 29. 06. 2015 do 28. 06. 2019), žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnaností, pričom podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Podľa spisového materiálu žalobca v posudzovanom období pracoval na území iného členského štátu Európskej únie - Spojeného kráľovstva. Príslušná britská inštitúcia žalobcovi osvedčila vo formulári U1 dňa 08. 01. 2020, doručenom Sociálnej poisťovni, pobočka Košice, dňa 26. 06. 2020, o. i. aj nasledujúce údaje: v bode 2.1.1 - poistené zamestnanie (od 20. 02. 2005 do 19. 08. 2006 a od 08. 04. 2007 do 28. 06. 2019), v bode 3.2 - dôvod ukončenia zamestnania - ukončenie pracovnej zmluvy dohodou, v bode 6.2 - držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok. Nakoľko v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti žalobca preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce, povinná posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie, zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia). Žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, preto by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Spojeného kráľovstva do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Žalovaná zdôraznila, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľa na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov (ďalej len „Vyhlásenie“), doručených dňa 26. 06. 2020. Rovnako v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené informácie, bola spísaná zápisnica (z dôvodu preventívnych opatrení spojených so šírením koronavírusu), ktorú žalobca osvedčil svojim podpisom dňa 13. 07. 2020.
4. Žalovaná uviedla, že centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, v danom prípade žalobca podľa ním vo formulári U1 zo dňa 08. 07. 2020 osvedčených údajov sa na území Spojeného kráľovstva zdržiaval od februára 2005 do augusta 2006 a od apríla 2007 do júna 2019, t. j. spolu bol v zahraničí takmer 13 rokov a šesť mesiacov. Podľa údajov v informačnom systéme Sociálnej poisťovne žalobca bol na Slovensku povinne sociálne poistený na základe šiestich niekoľkomesačných pracovných pomerov, celkovo v trvaní 5 rokov a 4 mesiacov. V Spojenom kráľovstve mal uzatvorených viacero pracovných pomerov u 6 zamestnávateľov, z toho u 4 prostredníctvom agentúry a u 2 ako kmeňový zamestnanec. Naposledy pracoval v období od 26. 09. 2012 do 29. 06. 2019 u zamestnávateľa Tesco Stores Ltd. na dobu neurčitú v pozícii skladník - doplňovač tovaru. Pracovný pomer bol ukončený na jeho podnet. Do zápisnice uviedol, že medzi jednotlivými pracovnými pomermi sa zdržiaval na území Spojeného kráľovstva, konkrétne v Londýne - Tottenham, podľa údajov uvedených vo Vyhlásení, počas posledného pobyt v zahraničí si hľadal zamestnanie na Slovensku prostredníctvom e-mailu. Vzhľadom na dĺžku a trvanie pracovných pomerov na území Spojeného kráľovstva žalovaná jeho pracovnú situáciu vyhodnotila ako stabilnú, s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh od roku 2005. Pokiaľ ide o jeho rodinný stav a rodinné väzby - je ženatý od októbra 2003, čo vyplýva z ním predloženého sobášneho listu, bezdetný, na území Spojeného kráľovstva sa spolu s ním od januára 2006 do júna 2019 zdržiavala manželka, počas jeho pobytu v zahraničí sa
na Slovensku nachádzala mama a sestra, otec je nebohý, na Slovensko sa vracal 2-krát ročne na 2-3 týždne, cestoval vlastným autom a letecky, čo bolo čiastočne preukázané. Na Slovensku vlastní dva bankové účty, termínovaný vklad, má založené stavebné sporenie, vlastní motorové vozidlo za ktoré platí poistenie a opravy. V čestnom vyhlásení zo dňa 20. júla 2020 uviedol, že na Slovensku mal uzatvorené životné poistenie v Allianz Slovenskej poisťovni, ktoré mu skončilo cca v rokoch 2012-2013. Manželka mala uzatvorené životné poistenie v Aegon životnej poisťovni od roku 2013, on uzatvoril životné poistenie s Aegon životnou poisťovňou od roku 2014. Toto poistenia spoločne ukončili ku dňu 23. septembru 2019 a založili si novú spoločnú životnú poistku v uvedenej poisťovni. Na Slovensku čerpal stavebný úver, ktorý predčasne splatil v decembri 2018 (predložil oznámenie o splatení úveru). Pokiaľ ide o stabilitu jeho bytovej situácie, žalobca v zahraničí nevlastní žiadnu nehnuteľnosť na bývanie, z predložených nájomných zmlúv vyplýva, že v Spojenom kráľovstve býval spoločne s manželkou v rodinnom dome, v ktorom mali prenajatú jednu izbu. Ubytovanie menil dvakrát v tom istom meste, len na inej ulici. Zamestnávateľ mu na úhradu nákladov neprispieval. Vychádzajúc z uvedeného žalovaná jeho bytovú situáciu na území Spojeného kráľovstva považovala za stabilnú a primeranú výkonu povolania. Na Slovensku je bezpodielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti, určenej na bývanie - byt, nadobudnutý na základe kúpnej zmluvy v roku 2011, kúpnu cenu za ktorý hradil z finančných prostriedkov nadobudnutých v zahraničí a na ktorom osobne vykonával rekonštrukčné práce. Vo Vyhlásení uviedol, že počas návratov zo zahraničia býval u rodičov, po návrate na Slovensko býva vo vlastnej nehnuteľnosti. Na trvalý pobytu na Slovensku je plynule prihlásený od roku 1992. Naposledy bol zamestnaný na území Spojeného kráľovstva, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Spojené kráľovstvo. V súlade s právnymi dohovormi o zamedzení dvojitého zdanenia, daň z príjmu na území Slovenska navrhovateľ nebol povinný uhrádzať.
5. V tejto súvislosti zároveň žalovaná uviedla, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Navrhovateľova najbližšia osoba (manželka) sa spolu s ním dlhodobo zdržiavali na území Spojeného kráľovstva. V súlade s uvedeným Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia bola celková dĺžka pobytu cca 13 a pol roka, spoločný pobyt s manželkou v Spojenom kráľovstve, stabilita zamestnania na území Spojeného kráľovstva, s prihliadnutím na primeranú bytovú situáciu v zahraničí, krátkodobú pracovnú históriu na Slovensku a daňovú povinnosť na území Spojeného kráľovstva, vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (deklarované návraty na Slovensko, prítomnosť mamy a sestry na území Slovenska, bezpodielové spoluvlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, vlastníctvo motorového vozidla vrátane úhrady poistenia a opráv na Slovensku, zachovanie finančných produktov a trvalého pobytu na území Slovenska), ktoré navrhovateľ uviedol ako väzby k Slovensku. Žalovaná mala za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii sa žalobca v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval spoločne s manželkou, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Spojeného kráľovstva, ktoré skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve na území Spojeného kráľovstva a bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie nebolo možné považovať za zachované na území Slovenskej republiky. Vychádzajúc z uvedeného, s prihliadnutím aj na to, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné dobu poistenia v nezamestnanosti, získanú na území Veľkej Británie, zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 základného nariadenia.
6. Žalovaná zdôraznila, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania,
lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné, a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti, a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.
7. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej Británie. Žalovaná v tejto súvislosti zdôraznila, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba, ktorá vykonáva zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom toho štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatniť nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 Základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky. Žalobca ako dôvod, prečo si neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte svojho posledného zamestnania, teda na území Spojeného kráľovstva, uviedol dlhú čakaciu dobu na podporu, vysoké nájomné a náklady na stravu a cestovné, avšak koordinačné predpisy umožňujú v prípade vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti požiadať príslušnú inštitúciu v rámci exportu dávky o skrátenie doby zotrvania na území štátu vyplácajúceho dávku v nezamestnanosti z dôvodu odchodu do krajiny svojho pôvodu.
8. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 Základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Ku skutočnostiam, ktorými žalobca v odvolaní preukazoval zachovanie bydliska na území Slovenskej republiky počas zamestnania na území iného členského štátu Európskej únie, žalovaná uviedla, že na všetky namietané skutočnosti bolo v konaní o žalobcovom nároku na dávku v nezamestnanosti prihliadnuté. Namietané skutočnosti sú skutočnosti, ktoré sú nápomocné pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby, tieto v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) Vykonávacieho nariadenia len dokresľujú situáciu dotknutej osoby a nie je možné na ne prihliadať ako na rozhodujúce skutočnosti, ktoré jednoznačným spôsobom preukazujú miesto bydliska dotknutej osoby. V súvislosti s posudzovaním bydliska žalovaná uviedla, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“, pričom v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva a poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27. 11. 2018, v zmysle ktorého na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. Dôležitá na posúdenie je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania.
9. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdenie zachovania jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Keďže o mieste bydliska a centra záujmov žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, aplikácia čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia potrebná nebola, t. j. nebolo potrebné skúmať jeho subjektívny úmysel.
10. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie (viac ako 13,5 rokov), situácia žalobcu (zamestnanie žalobcu vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, rodinná situácia svedčiaca o bydlisku vo Veľkej Británii, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie), jednoznačne preukazujú, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnania vo Veľkej
Británii nezachoval. Z uvedených dôvodov považovala žalovaná odvolanie žalobcu za nedôvodné, pretože žalobcovi nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle platného právneho stavu.
11. Žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (str. 8) na podporu svojej argumentácie okrem už uvedeného citovala aj množstvo ďalších rozsudkov Najvyššieho súdu SR i krajských súdov, zaoberajúcich sa rovnakou problematikou.
12. Včas, elektronicky na Krajskom súde v Košiciach dňa 21. 12. 2020 podanou správnou žalobou zo dňa 14. 12. 2020, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovanej i správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať právo na náhradu trov konania.
13. V žalobe namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci, pretože vo veci konajúce správne orgány pri posudzovaní jeho žiadosti vychádzali iba zo zápisnice zo dňa 13. 07. 2020, ktorá bola vyhotovená žalobcom doma, nakoľko povereným pracovníkom prvostupňového správneho orgánu mu bol odovzdaný iba jej formulár, ktorý vyplnil a odovzdal, t. j. vo veci nebolo vykonané ústne pojednávanie, ktoré by podľa jeho názoru, žalobcu prispelo k náležitému zisteniu skutočného stavu veci tak, ako to požaduje ust. § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, keďže uvedenie stručných a strohých informácií do vzoru zápisnice priamo žalobcom vzhľadom na technické vyhotovenie a prevedenie zápisnice neumožňovalo bližšiu špecifikáciu a vysvetlenie okolností preukazujúcich skutočný stav veci. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že správne orgány v rámci vyšetrovacej zásady mali požiadať o stanovisko (vo vzťahu k posúdeniu centra záujmov žalobcu) príslušnú inštitúciu Spojeného kráľovstva, z ktorého by bolo zrejmé, či tamojšia inštitúcia považuje za centrum záujmu u žalobcu územie Veľkej Británie.
14. Žalobca nesúhlasil s vyhodnotením centra jeho záujmov žalovanou tak, ako to táto uviedla v napadnutom rozhodnutí. Poukazujúc na čl. 11 ods. 1 a 2 Vykonávacieho nariadenia tvrdil, že v danom prípade nebolo možné aplikovať ods. 1 tohto nariadenia, keďže správne orgány nevyžiadali stanovisko, týkajúce sa posúdenia centra záujmov žalobcu, od príslušnej inštitúcie Spojeného kráľovstva, t. j. nebolo možné zistiť, či medzi Sociálnou poisťovňou a príslušnou britskou inštitúciou došlo alebo nedošlo k dohode o určení bydliska žalobcu ako žiadateľa o dávku v nezamestnanosti. Preto povinnosťou žalovanej bolo postupovať podľa ods. 2 čl. 11 citovaného nariadenia a skúmať subjektívny úmysel žalobcu, ktorý bol podľa jeho názoru riadne a komplexne preukázaný a deklarovaný aj v priebehu celého administratívneho konania. Zdôraznil, že so svojou manželkou je bezpodielovým spoluvlastníkom trojizbového bytu č. XX na 3. poschodí vo vchode č. XB bytového domu súp. č. XXXX, nachádzajúceho sa na ulici V.. E.. H. Y. H., ktorú nehnuteľnosť do BSM nadobudol spolu s manželkou ešte v roku 2012 na základe kúpnej zmluvy. Poukázal aj na to, že na území Slovenskej republiky vlastní aj motorové vozidlo, ako aj že tu má bankové produkty (bankový účet zriadený v Slovenskej sporiteľni, a. s., v Reiffeisen banke, a. s., a termínovaný vkladový účet v Prima banke Slovensko, a. s.) a platí poistné v obch. spol. AEGON. Všetok svoj voľný čas trávil na území SR, kde spolu s manželkou vykonávali činnosť smerujúcu k dokončeniu rekonštrukcie uvedeného bytu a tento čas trávili zároveň so svojou najbližšou rodinou. Vo vzťahu k bydlisku žalobcu na území Veľkej Británie, na ktoré poukazuje žalovaný a ktoré považuje žalovaný ako aj SP Michalovce ako prvostupňový správny orgán za dostatočné a primerané žalobca konštatuje, že po celú dobu pobytu na území VB prebýval spolu s manželkou v jednej izbe prenajatého rodinného domu, pričom sa nejednalo o pobyt v jednom dome, prenájmy menili a teda celkovo žili na troch miestach s tým, že v každom z týchto rodinných domov určených na prenájom mali prenajatú len 1 izbu a zdieľanú kuchyňu, kúpeľňu a sociálne zariadenie. Takéto bývanie preto nebolo možné považovať za bydlisko trvalého charakteru, ktoré by zakladalo, resp. odôvodňovalo centrum záujmov žalobcu na území Spojeného kráľovstva. Bývanie v takýchto provizórnych podmienkach bez známky súkromia bol žalobca spolu s manželkou ochotný tolerovať a trpieť len v záujme eliminácie nadbytočných výdavkov, aby ušetrili čo najväčšie množstvo finančných prostriedkov, ktoré boli následne použité na území SR, a to ako na kúpu vyššie uvedeného bytu, tak aj na jeho rekonštrukciu. Preto nesúhlasil s názorom žalovanej, že pre účely dávky v nezamestnanosti bolo jeho bydliskom územie Veľkej Británie. Všetky vyššie uvedené, žalobcom deklarované a preukázané skutočnosti, podľa jeho názoru preukazujú, že mal po celú dobu zotrvania na území Veľkej Británie subjektívny úmysel vrátiť sa na územie SR, pričom územie SR, a to konkrétne mesto Michalovce považoval a považuje za svoje bydlisko, a teda centrum jeho záujmov bolo po celý čas orientované na územie SR a nie na územie Veľkej Británie, ako to uviedla žalovaná.
15. Žalobca s poukazom na to, že podľa jeho informácií obdobným žiadostiam na poskytnutie dávky v nezamestnanosti, bolo príslušnými pobočkami žalovanej vyhovené, namietal aj porušenie princípu právnej istoty, ako jeden z princípov, na ktorom je postavený právny poriadok SR.
16. Vychádzajúc z uvedených skutočností sa žalobca domnieva, že v danom prípade existujú dôvody na zrušenie napadnutých rozhodnutí z dôvodov, uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), e),f) a g) SSP.
17. V písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 23. 10. 2019 žalovaná navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť zo skutkových aj právnych dôvodov, uvedených v napadnutom rozhodnutí i rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, ktoré zopakovala. Nad ich rámec, reagujúc na jednotlivé žalobné námietky uviedla, že žalobcovi bol daný dostatočný priestor na to, aby uviedol všetky skutočnosti, resp. doplnil dôkazy a predložil doklady, relevantné na posúdenie jeho bydliska a zachovania väzieb na Slovensku počas jeho zárobkovej činnosti v zahraničí. V zápisnici, ktorú osvedčil svojim podpisom dňa 13. júla 2020 sám prehlásil, že uviedol všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na posúdenie bydliska počas jeho pobytu a výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí a nežiadal vykonanie iných dôkazov a vypočutie iných osôb. V odvolaní a napokon ani v žalobe neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré mali byť podľa jeho názoru v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti dôslednejšie zistené a preukázané. Zdôraznila, že o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti rozhoduje príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne individuálne, v samostatnom konaní a vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania a tento postup nie je možné zovšeobecniť, pretože v každom konaní je dôkazná situácia iná.
18. Za nedôvodnú považovala aj námietku o nemožnosti aplikácie čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia v tomto prípade z dôvodu, že žalovaná nezisťovala stanovisko príslušnej britskej inštitúcie, t. j. či medzi žalovanou a príslušnou britskou inštitúciou došlo, resp. nedošlo k dohode vo veci určenia bydliska žalobcu. Podľa jej názoru v danom prípade nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu medzi príslušnou britskou inštitúciou a žalovanou, pretože príslušná britská inštitúcia nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobcu, keďže žalobca ju o priznanie dávky v nezamestnanosti nepožiadal. Podľa uvedeného ustanovenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná britská inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku (a na základe toho by mu napr. nepriznala nárok na niektoré sociálne dávky) a podľa názoru žalovanej by bolo v Spojenom kráľovstve. K takému rozporu nedošlo, preto žalovaná zvolila priamu aplikáciu kritérií stanovených v čl. 11 ods. 1 písm. a) a b) vykonávacieho nariadenia. Keďže o mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel. Úmysel žalobcu nie je možné uplatniť „automaticky“, resp. jeho deklarovaným úmyslom nemôžu byť negované objektívne zistenia žalovanej podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. V tejto súvislosti dala do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 21. 10. 2018 a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 24Sa/5/2018, zo dňa 26. júla 2018.
19. K tvrdeniu žalobcu, že jeho úmyslom bolo vrátiť sa na Slovensko žalovaná uviedla, že zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčujú úmyslu žalobcu v rozhodnom období bývať v Spojenom kráľovstve. Pohnútka k odchodu do Spojeného kráľovstva, ako aj pre návrat na Slovensko je v kontexte určovania bydliska v rozhodnom čase, teda počas posledného zamestnania, za daných okolností irelevantná. Skutočnosť dlhodobého zotrvávania na území Spojeného kráľovstva za účelom vykonávania zárobkovej činnosti (opakovane cca 13,5 roka), ktoré nebolo prechodného charakteru (keďže u zamestnávateľov vykonával zárobkovú činnosť s pracovným pomerom aj na dobu neurčitú, napr. posledný pracovný pomer v trvaní od 26. septembra 2012 do 29. júna 2019), nemožno považovať za prechodný, resp. krátkodobý pobyt. Žalobca zvolením uvedeného územia a stabilizovaného bývania s manželkou (od januára 2006 do júna 2019), na ňom trávil väčšinu času mimo svoje pôvodné rodinné prostredie na Slovensku, čím oslabil svoje individuálne väzby na Slovensko.
20. Zdôraznila, že bytová situácia musí byť vyhodnotená v celkovom kontexte spolu so všetkými skutočnosťami podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Táto v danom prípade bola riadne zistená, a to najmä údajmi poskytnutými samotným žalobcom vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, v bode 6, zápisnice zo dňa 13. 07. 2020 a z nájomných zmlúv, nachádzajúcich sa v spisovej dokumentácii. Formu bývania žalobcu žalovaná vyhodnotila ako bežnú
a prijateľnú, nakoľko ju zamestnanci častokrát využívajú počas vykonávania zárobkovej činnosti v zahraničí. Jeho bytovú situáciu na území Spojeného kráľovstva považovala za stabilnú a primeranú pomerom súvisiacim s vykonávaním zárobkovej činnosti v Spojenom kráľovstve, čo napokon ani sám žalobca pôvodne nerozporoval, resp. bližšie nešpecifikoval.
21. Dlhodobá prítomnosť žalobcu na území Spojeného kráľovstva, v celkovom rozsahu pobytu na tomto území opakovane cca 13,5 roka, vrátane príchodu jeho manželky v januári 2006, zjavne poukazujú na etablovanie žalobcu na tomto území najmä v oblasti ekonomického, rodinného a spoločenského života. Aj keď osoby trvalo usadené v zahraničí navštívia svojich rodinných príslušníkov na Slovensku, strávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekoch dlhodobý záujem v zahraničí pracovať. Z dokladov predložených v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti je však zrejmé, že žalobca dlhodobo (od roku 2005) vykonával zárobkovú činnosť v Spojenom kráľovstve, čo podľa názoru žalovanej preukazuje, že žalobca sa jednoznačne orientoval na britský trh práce. Uvedené preto bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie väzieb žalobcu na Slovensku počas jeho dlhodobej prítomnosti v zahraničí.
22. Žalobca v replike zo dňa 22. 02. 2021 zotrval na svojej argumentácii, uvedenej v správnej žalobe, v celom rozsahu. S poukazom na ním prezentované skutkové okolnosti nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že pre účely dávky v nezamestnanosti bolo bydliskom žalobcu a centrom jeho záujmov územie Veľkej Británie, a že nebolo potrebné v predmetnej veci skúmať jeho subjektívny úmysel v súlade s čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Takéto závery považoval za nesprávne skutkové zistenia odporujúce skutočnému stavu veci a odôvodňujúce okolnosť, že touto žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie SP Michalovce ako prvostupňového správneho orgánu vychádza z nedostatočne, resp. nesprávne zisteného stavu veci, pričom v konaní, ktoré ich vydaniu predchádzalo, došlo k porušeniu platných procesno-právnych predpisov.
23. Žalovaná sa duplikou k podanej replike žalobcu v stanovenej lehote nevyjadrila.
24. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP), preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej, oboznámil sa s obsahom podanej správnej žaloby, písomným vyjadrením žalovanej, obsahom pripojených administratívnych spisov a dospel k záveru, že správnej žalobe žalobcu nemožno priznať úspech.
25. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej správny súd zistil, že podľa oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce č. I/OSO/ZAM/2019/35912 zo dňa 04. 07. 2019 bol žalobca zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 29. 06. 2019. Nárok na dávku v nezamestnanosti si uplatnil v Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce žiadosťou dňa 26. 06. 2020, v ktorej v rámci vyhlásenia na účely posúdenia zachovania centra záujmov uviedol, že do Veľkej Británie prvýkrát odišiel vo februári 2005 a vrátil sa na územie SR v 30. 06. 2019. Na Slovensko sa vracal priemerne dvakrát ročne s pobytom v trvaní dvoch-troch týždňov. Cestoval letecky. Jeho posledné zamestnanie u zamestnávateľa Tesco Stores Ltd.UK trvalo od 26. 09. 2012 do 29. 06. 2019, pracovný pomer mal uzavretý na dobu neurčitú a ukončený bol na jeho žiadosť. K vyhláseniu pripojil pracovnú zmluvu, potvrdenie o dobe zamestnania, výplatné pásky a príslušné formuláre. Zároveň uviedol, že počas jeho pobytu v inom členskom štáte EÚ sa s ním zdržiavali manželka H. Z.. Počas pobytu v inom členskom štáte EÚ býval v podnájme s viacerými osobami, ubytovanie zmenil dvakrát. Na území SR vlastní nehnuteľnosť na vlastné bývanie, vedenú na Z. Č.. XXXXX a Z. Č.. XXXXX kat. úz. H. (v BSM), pričom počas návratov na územie SR býval u rodičov a po návrate na územie SR a v súčasnosti býva vo vlastnom byte. Uvedené skutočnosti dokladoval prísl. LV, kúpnou zmluvou, dokladmi o aktívnych účtoch v banke na Slovensku (Raiffeisen BANK, SLSP), dokladom o čerpaní stavebného úveru a predčasnom splatení úveru, poistnými zmluvami (AEGON, Allianz, Slovenská poisťovňa), nájomnými zmluvami a podobne.
26. Z formulára U1, doručeného Sociálnej poisťovni, pobočka Košice, dňa 26. 06. 2020, vyplýva, že príslušná britská inštitúcia v uvedenom formulári zo dňa 08. 01. 2020 osvedčila okrem iného aj to, že poistené zamestnanie v Spojenom kráľovstve trvalo od 20. 02. 2005 do 19. 08. 2006 a od 08. 04. 2007 do 28. 06. 2019, že zamestnanie bolo ukončené dohodou a že držiteľ - žalobca nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár.
27. Z administratívneho spisu tiež vyplýva, že v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 29. 06. 2015 do 28. 06. 2019, žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Menovaný v posudzovanom období pracoval na území iného členského štátu Európskej únie - Veľkej Británie.
28. Do zápisnice pre účely posúdenia splnenia podmienok pre dávky v nezamestnanosti zo dňa 13. 07. 2020 žalobca uviedol, že do Spojeného kráľovstva odišiel pracovať vo februári 2005 a na Slovensko sa vrátil 30. 06. 2019. Pracoval tam u šiestich zamestnávateľov, z toho u štyroch pracoval prostredníctvom agentúry a u dvoch, ako kmeňový zamestnanec. Naposledy pracoval v období od 26. 09. 2012 až do 29. 06. 2019 u zamestnávateľa Tesco Stores Ltd. v Londýne, pracovný pomer mal uzavretý na dobu neurčitú, pracoval v pozícii skladník - doplňovač tovaru. Pracovný pomer bol ukončený na jeho podnet. Medzi jednotlivými pracovnými pomermi sa zdržiaval na území Spojeného kráľovstva, konkrétne v Londýne - Tottenhame. Je ženatý, bezdetný, jeho manželka H. Z.K. s ním bola od januára 2006 do 30. 06. 2019. Býval, v rodinnom dome v Londýne, kde mal prenajatú jednu izbu, zamestnávateľ mu na úhradu nákladov na bývanie neprispieval. Sťahoval sa dvakrát v tom istom meste, nájomné zmluvy pripojil. Na území SR vlastní spolu s manželkou pozemok v podiele 1 a štvorizbový byt v podiele 1/1 v H. X. N.. V.. E.. H. X na základe kúpnej zmluvy zo dňa 24. 10. 2011, ktorú pripojil. Byt kupovali ako holobyt, ktorý postupne dokončili. Mali spoločné stavebné sporenie, vlastní osobné motorové vozidlo z. KIA SPORTAGE (2012), zakúpené v Michalovciach. Na Slovensku vlastní bankový účet v Raiffeisen Bank od r. 2017 a v SLSP od r. 2004, termínovaný vklad v Dexii banke od r. 2008 (zmluvy pripojil), má uzavreté poistenie v Aegon Životnej poisťovni od roku 2014 a v Allianz Slovenskej poisťovni od r. 2014 (doklady predložil) a stavebný úver na základe zmluvy o stavebnom úvere zo dňa 07. 05. 2007. Počas pobytu v Spojenom kráľovstve sa vracal na Slovensko 2 - 3x ročne na dobu 2 - 3 týždňov, cestoval vlastným autom a letecky (čiastočne preukázané) a v uvedenom období sa zdržiaval na adrese H., S. XX. Pracovná činnosť v zahraničí prispela k tomu, že sa zdokonalil v angličtine a za zarobené finančné prostriedky si mohol kúpiť byt a auto na Slovensku. O dávku v nezamestnanosti v Spojenom kráľovstve nežiadal, lebo vzhľadom na dlhé čakanie na podporu by náklady na jeho pobyt v Londýne boli neúmerne vysoké. Žalobca vlastnoručným podpisom potvrdil, pravdivosť údajov, ktoré uviedol v tejto zápisnici. Zo zápisnice zároveň vyplýva, že žalovaná pristúpila k uvedenej forme komunikácie so žalobcom z dôvodu preventívnych opatrení spojených so šírením koronavírusu.
29. Dňa 03. 08. 2020 vydal správny orgán prvého stupňa rozhodnutie o tom, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti tak, ako to vyplýva z bodu 1 odôvodnenia rozsudku.
30. O odvolaní žalobcu zo dňa 25. 08. 2020, podanom proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, ktorého dôvody korešpondujú s dôvodmi podanej žaloby, rozhodla žalovaná napadnutým rozhodnutím.
31. Podľa § 104 ods.1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
32. Podľa ods. 6 citovaného zákonného ustanovenia rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.
33. Podľa článku 61 ods.1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
34. Podľa článku 61 ods. 2 citovaného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo,
- doby samostatne zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú
- doby samostatnej zárobkovej činnosti.
35. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a) citovaného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát, a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu), poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec, alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
36. Podľa článku 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, upravujúceho spôsob určenia bydliska, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
i. povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii. jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii. vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv. v prípade študentov zdroja ich príjmov; v. jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi. členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
37. Podľa ods. 2 citovaného článku vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
38. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní je rozhodnutie žalovanej, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce, špecifikované v bode 1 odôvodnenia rozsudku, ktorým žalobcovi nebol priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa článku 61 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.
39. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, ale aj nad rozsah žalobných bodov, keďže sa jedná o správnu žalobu v sociálnych veciach fyzickej osoby, kedy správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 203 ods. 2 SSP a § 134 ods. 2 písm. d) SSP a dospel k záveru, že oba správne orgány postupovali v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona o sociálnom poistení, ako aj základného a vykonávacieho nariadenia, týkajúceho sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia členských štátov Európskej únie. Použité právne normy interpretovali v súlade s ich zmyslom a účelom, s prihliadnutím aj na také hodnotové aspekty, ktoré pri aplikácii práva nemožno opomínať, ako sú dobré mravy a spravodlivosť. Rozhodnutia obsahujú všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia, požadované v zmysle § 209 zákona o sociálnom poistení. Žalovaná sa dostatočným spôsobom vysporiadala so všetkými námietkami
vznesenými žalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a to citáciou dotknutých právnych noriem, ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad.
40. Vychádzajúc z dôkazov, vykonaných v administratívnom konaní, vyhodnotiac ich jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti dospel súd k záveru, že v danom prípade žalobca nepreukázal splnenie podmienok, pre priznanie dávky v nezamestnanosti v zmysle citovanej právnej úpravy, pretože nepreukázal centrum jeho záujmov a bydliska počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte EÚ na Slovensku. Žalovaná rozhodla na základe údajov zo svojho, ako aj z informačného systému Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce, z ktorých nepochybne vyplýva, že žalobca bol dňom 29. 06. 2019 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce, pričom nárok na dávku v nezamestnanosti si uplatnil na pobočke Sociálnej poisťovne v Michalovciach dňa 26. 06. 2020 a v rozhodnom období, t. j. v období štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie od (29. 06. 2015 do 28. 06. 2019) nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky. Zohľadnila aj potvrdenie U1 zo dňa 08. 01. 2020 kompetentnej inštitúcie vo Veľkej Británii, ktorá osvedčila skutočnosti tak, ako to vyplýva z bodu 4 odôvodnenia rozsudku, okrem iného teda aj to, že žalobca si neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti od úradu, ktorý formulár vydal. Žalovaná, ako aj prvostupňový správny orgán, boli povinní v správnom konaní posudzovať aj to, či uvedenú dobu poistenia v nezamestnanosti je možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 základného nariadenia, čo je možné iba vtedy, ak je preukázané zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ, t. j. v preskúmavanom prípade Veľkej Británie. Žalovaná tieto väzby posudzovala aplikujúc kritériá, vyplývajúce z článku 11 vykonávacieho nariadenia, ktorý upravuje postup pri určovaní centra záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií, súvisiacich s dĺžkou a trvalosťou prítomnosti na území členského štátu EÚ a situáciou dotknutej osoby. Správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že v zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Pre posúdenie bydliska je dôležitá aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby, a tiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“, ktoré v zmysle článku 1 písm. j) základného nariadenia je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Žalobca tým, že sa rozhodol dlhodobo zotrvávať na území Veľkej Británie za účelom vykonávania zárobkovej činnosti (od februára 2005 do 28. 06. 2019, u viacerých zamestnávateľov, naposledy s pracovným pomerom na dobu neurčitú), ktorá nebola prechodného charakteru, pričom ukončenie pracovného pomeru inicioval žalobca a zvolením uvedeného územia a stabilizovaného bývania na ňom (väčšinu svojho času trávil s manželkou mimo svoje pôvodné rodinné prostredie na Slovensku), oslabil svoje individuálne väzby na Slovensko. Iba vlastníctvo a rekonštrukcia nehnuteľnosti v Michalovciach, ktorej bol s manželkou bezpodielovým spoluvlastníkom, vedenie účtov v bankách na Slovensku, uzavreté životné poistenia na Slovensku, splácanie úveru na bývanie, trávenie dovoleniek na území Slovenska dva-trikrát ročne po dobu dvoch-troch týždňov a podobne nepreukazuje v zmysle čl. 11 vykonávacieho nariadenia úmysel žalobcu iba prechodne zotrvávať na území iného členského štátu. So zreteľom na všetky dostupné informácie, vyplývajúce z bodov 25 - 28 odôvodnenia rozsudku nie je teda možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj na to, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 základného nariadenia. Preto správne žalovaná i správny orgán prvého stupňa nepotvrdili argumentáciu žalobcu, že na území Slovenskej republiky sa nachádza miesto, kde v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia žalobca zvyčajne býva.
41. Uvedený právny názor je v súlade s Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 základného nariadenia, týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), podľa ktorého je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla
denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. V tomto prípade sa žalobcove najbližšie osoby zdržiavali spolu s ním vo Veľkej Británii. Uvedená väzba k Slovenskej republike nie sú v porovnaní s dĺžkou pobytu žalobcu na území Veľkej Británie a jeho stabilnou pracovnou situáciou vo Veľkej Británii, jeho rodinnou situáciou vo Veľkej Británii a stabilnou bytovou situáciou vo Veľkej Británii silnejšie, čo svedčí o tom, že žalobca si počas zamestnania v členskom štáte Európskej únie vytvoril centrum záujmov vo Veľkej Británii. V súvislosti so žiadosťou žalobcu o dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky je potrebné zdôrazniť, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky.
42. V danom prípade neboli splnené podmienky pre aplikáciu čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia (zisťovanie samotného úmyslu žalobcu - dôvodov, ktoré ho viedli k presťahovaniu), pretože vychádzajúc z uvedených skutočností nebola zistená nezhoda v posudzovaní rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1 cit. článku medzi dotknutými inštitúciami v SR a Spojenom kráľovstve. Uvedené by prichádzalo do úvahy za predpokladu, žeby si žalobca nárok na predmetnú dávku uplatnil v Spojenom kráľovstve a jeho príslušná inštitúcia by pri jeho posudzovaní dospela k záveru, že centrum jeho záujmu počas jeho pobytu na uvedenom území by bol na Slovensku a žalovaná by centrum jeho záujmu posúdila inak. V tomto prípade však príslušná inštitúcia v Spojenom kráľovstve o uvedenom nároku nerozhodovala, preto bolo povinnosťou žalovanej v zmysle koordinačných predpisov skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti s tým, že takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 Základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Žalovaná sa so skutočnosti, ktorými žalobca preukazoval pevné väzby a zachovanie bydliska na území Slovenskej republiky, čo súvisí s určovaním centra záujmov žalobcu počas zamestnania na území iného členského štátu Európskej únie, zaoberala a tieto správne vyhodnotila tak, ako to vyplýva z bodov 4, 5, 10 odôvodnenia rozsudku.
43. Správny súd konštatuje, že dôkazy, obsiahnuté v administratívnom spise žalovanej sú dostatočné pre posúdenie predmetného nároku žalobcu, preto žalovaná nepochybila, keď vo veci nenariadila ústne pojednávanie. V zmysle § 188 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, čo v danom prípade nebolo potrebné. Žalovaná zvolila uvedený postup aj vzhľadom na opatrenia, prijaté v súvislosti so šírením ochorenia Covid-19 v čase administratívneho konania, pričom správnosť údajov, z ktorých vychádzala, potvrdil sám žalobca vlastnoručným podpisom v žiadosti zo dňa 26. 06. 2020, ktorej súčasťou bolo vyhlásenie na účely posúdenia zachovania centra jeho záujmov počas zamestnania na území iného členského štátu (bod 25 odôvodnenia rozsudku), ako aj v zápisnici pre účely posúdenia splnenia podmienok pre dávky v nezamestnanosti zo dňa 13. 07. 2020 (bod 28 odôvodnenia rozsudku).
44. Vychádzajúc z uvedeného, s prihliadnutím aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR v tejto súvislosti (napr. rozsudky spis. zn. 9Sžso/32/2012 zo dňa 26. 06. 2013, spis. zn. 1Sžso/26/2016 zo dňa 30. 01. 2018 a ďalšie) nebolo možné akceptovať argumentáciu žalobcu, obsiahnutú v správnej žalobe i jeho ďalších podaniach, tvoriacich súčasť súdneho spisu.
45. Správny súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, keďže zistil, že správne orgány v administratívnom konaní rozhodli na základe správnej interpretácie príslušných zákonných ustanovení a predmetné rozhodnutia nemajú za následok ukrátenie žalobcu na jeho subjektívnych právach, bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok uvedených v § 107 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 190 SSP žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
46. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP, v zmysle ktorých účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani sčasti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 1 mesiaca odo dňa jeho doručenia rozsudku na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa ustanovenia § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v ustanovení § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) (v sociálnych veciach a veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).