Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31Cob-118-2017.pdf
PDF · 104.51 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/118/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Andrey Vyskočovej, sudcu Mgr. Michala Novotného a sudkyne JUDr. Terézie Mecelovej v sporovej veci žalobkyne: Jarmila Straková, IČO: 43 983 511, Petrova Ves 296, zastúpenej splnomocnenkyňou: JUDr. Alena Arbetová, advokátka, Holíč, proti žalovanému: ZAMA - Kudláč - Lánik, s.r.o., IČO: 36 272 892, Petroveská 1527, Gbely, zastúpenému splnomocnenkyňou: LÖWY & LÖWY, s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 5 Cb 12/2014-258 z 18. mája 2017 takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.
II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (I.) určil, že právny úkon žalovaného - odstúpenie od zmluvy o vzájomnej spolupráci z 1. januára 2010 z 19. februára 2014 adresovaný žalobkyni je neplatný, a (II.) priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania.
2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:
3.1 Žalobkyňa a žalovaný uzatvorili 1. januára 2010 zmluvu o vzájomnej spolupráci, na základe ktorej sa žalobkyňa (ako „manager zahraničného obchodu“) zaviazala pre žalovaného činnosť smerujúcu k obstaraniu príležitostí uzatvoriť kúpnu zmluvu medzi žalovaným a tretími osobami a medzi žalovanými a spoločnosťou GARBEAU France s.r.o., ale aj súvisiace činnosti ako sekretárske práce, komunikácia, spracovanie objednávok a fakturácia (čl. I ods. 1 a 2). Provízia žalobkyne mala byť 3 % z celkovej hodnoty sprostredkovaného obchodu, pričom nárok žalobkyni vznikol doručením objednávky žalovanému, ku ktorej došlo v dôsledku jej činnosti alebo splnomocnených obchodných zástupcov (čl. II ods. 1). Žalobkyňa mala vyhľadávať vhodné osoby, postupovať tak, aby nepoškodila dobré meno žalovaného, nesmie oznámiť údajne získané pri činnosti tretím osobám bez súhlasu spoločnosti ani ich využiť pre seba alebo pre iné osoby, pokiaľ by to bolo v rozpore so záujmami spoločnosti (čl. III ods. 1, 5 a 8). Zmluva bola uzavretá na dobu určitú a zanikala písomnou dohodou alebo písomnou výpoveďou (čl. V ods. 1 a 2). Výpoveď bola možná len za predpokladu, že a) druhá strana stratí podnikateľské oprávnenie, b) žalobkyňa dlhodobo nezabezpečuje dohodnuté činnosti, c) žalovaný neposkytuje potrebnú súčinnosť alebo d) druhá strana napriek písomnému upozorneniu porušuje zmluvné povinnosti. Žalovaný bol povinný upozorniť žalobkyňu, že určité informácie a skutočnosti sú obchodným tajomstvom, ktoré mohla poskytnúť tretej osoby len so súhlasom žalovaného; ak žalovaný takto žalobkyňu neupozornil, má sa za to, že nejde o obchodné tajomstvo žalovaného (čl. VII ods. 3 a 4).
3.2 Dokazovaním nebolo zistené, že by žalobkyňa bola vôbec niekedy oboznámená v súlade s čl. VII ods. 3 zmluvy o tom, že určité informácie a skutočnosti tvoria obchodné tajomstvo žalovaného. Takisto nebolo dokázané, že by žalobkyňa „nevhodne“ vystupovala voči klientom, zavádzala ich a preberala ich a poskytovala im informácie, ktoré by poškodzovali dobré meno spoločnosti. Nebolo takisto zistené, že by informovala zákazníka o protiprávnom konaní žalovaného. Rovnako nebolo zistené, že by šlo o také porušenie, pri ktorom by žalovaný stratil záujem o ďalšie plnenie podľa zmluvy.
3.3 Listom z 19. februára 2014 podpísaným JUDr. Dagmar Farkašovou, advokátkou, „v zast.“ žalovaného žalovaný oznámil žalobkyni, že odstupuje od zmluvy o vzájomnej spolupráci, pretože emailom informovala zákazníka žalovaného o údajnom protiprávnom konaní, nevhodne vystupuje voči klientom, zavádza ich a preberá a poškodzuje dobré meno našej spoločnosti a porušuje obchodné tajomstvo žalovaného. V tom žalovaný videl podstatné porušenie zmluvy o vzájomnej spolupráci.
4. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie predovšetkým vyvodil, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na žiadanom určení podľa § 137 písm. c) C. s. p., pretože sa ním vyrieši to, či sú strany naďalej viazané zmluvou o vzájomnej spolupráci a či má žalobkyňa naďalej právo na províziu za sprostredkované obchody. Okrem toho plnenie zmluvy predstavovalo celú podnikateľskú činnosť žalobkyne a pokiaľ by táto zmluva bola ukončená, žalobkyňa by musela zmeniť predmet činnosti, čím je takisto odôvodnený jej naliehavý právny záujem. Vo veci samej vyšiel z toho, že podľa § 344 Obch. zák. možno od zmluvy odstúpiť len v prípadoch ustanovených zákonom alebo v zmluve. Zmluva o vzájomnej spolupráci z 1. januára 2010 neupravovala možnosť odstúpenia, len skončenie dohodou a výpoveďou. Preto mohol žalovaný odstúpiť od zmluvy len v prípadoch § 345 alebo § 346 Obch. zák., teda v prípade, že omeškanie predstavuje porušenie zmluvy zo strany žalobkyne. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že list z 19. decembra 2014 o odstúpení bol podpísaný oprávnenou osobou - advokátkou na základe splnomocnenia od žalovaného. Uzavrel však, že žalovaný nepreukázal existenciu dôvodov uvedených v liste z 19. decembra 2014, v dôsledku čoho na odstúpenie nebol zákonný dôvod a toto je neplatné. Pokiaľ žalovaný počas konania uvádzal ďalšie dôvody na opodstatnenie odstúpenia, súd prvej inštancie sa nimi nezaoberal, pretože za rozhodné považoval len dôvody uvedené v označenom liste.
5. Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáha zmeny tohto rozsudku a zamietnutia žaloby. Namietol, že žalobkyňa nemá na žiadanom určení naliehavý právny záujem. Určovacia žaloba je preventívneho charakteru, musí dosiahnuť pevnú úpravu na odvrátenie sporov medzi stranami, nestačí, keď požadované určenie je len predbežnou otázkou k inému posúdeniu. Súd prvej inštancie dôvody naliehavého právneho záujmu neuviedol. Určenie neplatnosti odstúpenia navyše neznamená úplné vyriešenie sporného vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným, pretože po tomto konaní budú nasledovať ďalšie konania. Žalovaný zotrval na názore, že zákon nevyžaduje v odstúpení uviesť všetky dôvody, čo potvrdzuje aj judikatúra. Súd sa preto mal zaoberať aj dodatočne uvedenými dôvodmi. Nesúhlasil ani s tým, že by žalobkyňa nevedela o tom, že ňou poskytované informácie sú obchodným tajomstvom. V konaní súdu prvej inštancie sp. zn. 7 Cb 1/2014 bolo preukázané, že žalobkyňa poskytla takéto informácie svojej dcére V. L.. Ďalej žalobkyňa porušila svoje povinnosti aj tým, že počas trvania zmluvy fakturovala viac než dohodnutú 2 % províziu napriek tomu, že k zmene zmluvy nedošlo. K dôvodom odstúpenia sa žalovaný „pridržal všetkých svojich doterajších písomných vyjadrení ako aj ústnych vyjadrení uvedených na pojednávaniach“ a odkázal na ne.
6. Žalobkyňa vo vyjadrení navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Žalovaný počas konanie riešil skutočnosti, ktoré neboli dôvodmi odstúpenia z 19. decembra 2014. Naopak, nedokázal existenciu tých dôvodov, ktoré v odstúpení uviedol, pričom od žalobkyne nemožno požadovať, aby dokázala ich neexistenciu. Žalovaný žalobkyni nikdy nič nevytýkal, neupozornil ju na existenciu obchodného tajomstva, dcéra V. L. pritom pre žalovaného pacovala ako obchodný zástupca. Žalobkyňa teda neporušila obchodné tajomstvo. Dohoda o 5 % provízii bola zachytená na zvukovom zázname, čo žalovaný ignoruje. Žalovaný nešpecifikoval konanie, ktorými mala žalobkyňa porušiť svoje povinnosti. Navyše, o ním tvrdených dôvodoch sa dozvedel rok a pol pred dátumom odstúpenia. Naliehavý právny záujem žalobkyňa odôvodnila tým, že chce naďalej plniť svoje povinnosti zo zmluvy, čo súd prvej inštancie posúdil rovnako. Bez tohto určenia by bolo postavenie žalobkyne neisté a jej právo ohrozené.
7. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
8. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odsekoch 3.1 a 3.2 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé skutkové zistenia urobil. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v spise, ani obsahu výsluchov strán tak, ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní. Rozsudku súdu prvej inštancie možno v zásade vytknúť len jeho enormný rozsah daný celkom neúčelným reprodukovaním všetkých podaní strán. Zvolený spôsob odôvodnenia rozsudku („sprievodca spisom“) takisto sťažuje orientáciu v tom, aké sú vlastné skutkové zistenia súdu prvej inštancie, keďže na jednom mieste (ods. 7 až 9, 23 až 25) sa doslovne reprodukujú listinné dôkazy a výpovede strán, na inom (ods. 44 a 50 napadnutého rozsudku) sa potom z týchto dôkazných prostriedkov vyvodzujú určité závery. Vo výsledku však podľa odvolacieho súdu možno z odôvodnenia rozsudku vyvodiť, ako sa súd prvej inštancie vyrovnal s týmito dôkaznými prostriedkami a prečo uzavrel, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na existenciu dôvodov odstúpenia. V dôsledku toho rozsudok ako taký vyhovuje náležitostiam § 220 ods. 2 C. s. p., čo napokon v konaní ani nebolo namietané.
9. Žalovaný vo svojom odvolaní okrem iného uviedol, že sa vo vzťahu k existencii dôvodov odstúpenia pridržiava svojich vyjadrení a prednesov na pojednávaní. Takto vymedzené tvrdenie však nenapĺňa podstatu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. písm. f) C. s. p., teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolateľ je totiž v odvolaní podľa § 365 C. s. p. povinný konkretizovať jednotlivé odvolacie dôvody vo vzťahu k napadnutému rozsudku, teda v danom prípade uviesť konkrétne námietky proti zistenému skutkovému stavu. Odvolateľ je teda v zásade povinný predniesť v odvolaní konkrétne výhrady voči konkrétnym skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie a tiež vzniesť konkrétne námietky proti konkrétnemu postupu súdu prvej inštancie pri vykonávaní a hodnotení dôkazov. Odvolateľ je teda povinný v zásade namietnuť, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil určitý dôkaz, objasniť, prečo ho odvolateľ považuje za nesprávne vyhodnotený, ako aj to, ako ho mal súd správne vyhodnotiť a aký by to malo vplyv na skutkové zistenie, ktoré súd prvej inštancie urobil alebo neurobil. Zotrvanie na doterajších vyjadreniach a prednesoch však znamená, že odvolateľ len opakuje svoje skoršie tvrdenia bez toho, aby zohľadnil nový stav, ktorý vznikol vydaním rozsudku, v ktorom súd podľa § 220 ods. 2 C. s. p. musí uvádzať aj zistený skutkový stav. Takto formulovaná námietka teda obsahovo nie je námietkou proti napadnutému rozsudku. Odvolateľ takýmto postupom v podstate prenecháva odvolaciemu súdu, aby sám zisťoval, v čom bol skutkový stav zistený nesprávne, keď sa odlišuje od toho skutkového stavu, ktorý v prvoinštančnom konaní tvrdil odvolateľ. To je však v rozpore s požiadavkou § 365 C. s. p., ako aj § 380 ods. 1 C. s. p., z ktorého vyplýva viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi. Odvolací súd sa preto takto formulovaným obsahom odvolania nemohol zaoberať ako spôsobilým odvolacím dôvodov.
10. Žalovaný zhodne so súdom prvej inštancie vychádza z názoru, že podaná žaloba je žalobou o určenie práva v zmysle § 137 písm. c) C. s. p., a nevznáša proti tomuto záveru žiadne námietky. Odvolací súd k tomu len dodáva, že sa s týmto názorom aj vecne stotožňuje a naopak, nesúhlasí s názorom v dôvodovej správe k Civilnému sporovému poriadku, že žaloba o neplatnosť právneho úkonu by mala byť žalobou o určenie právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) C. s. p. Žaloby o neplatnosť právneho úkonu sa totiž v doterajšej doktríne (porov. už napr. Rubeš, J. a kol. Komentár k občianskemu súdnemu poriadku. 2. diel. Bratislava : Osveta 1959, s. 607) i judikatúre (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 187/2016) vždy považovali za žaloby o určenie, že tu nie je právny vzťah založený takýmto úkonom. Napokon, platnosť resp. neplatnosť právneho úkonu nie je „právnou skutočnosťou“, ale právnym hodnotením (následkov) určitej skutočnosti. Preto súd považuje žalobu o určenie, že odstúpenie je neplatné, v podstate za žalobu o určenie, že tu naďalej sú práva založené právnym úkonom (zmluvou), od ktorej sa odstúpilo. Podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku sa určenia, že tu právny vzťah je alebo nie je, možno domáhať len vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem.
11. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom odvolateľa, že by súd prvej inštancie neodôvodnil naliehavý právny záujem žalobkyne na žiadanom určení. Toto odôvodnenie je obsiahnuté v ods. 43 napadnutého rozsudku, na ktorý odvolací súd odkazuje. Podstatným dôvodom, kvôli ktorému súd prvej inštancie uznal naliehavý právny záujem žalobkyne, je to, že určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu; v takom prípade je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba (pozri rozhodnutie NS SR v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996). V prerokúvanej veci žalobkyňa sama počas konania predniesla, že má záujem na plnení zmluvy o vzájomnej spolupráci z 1. januára 2010. Z čl. II ods. 1 tejto zmluvy je zrejmé, že nárok žalobkyne na províziu je daný už tým, že bude žalovanému predložená objednávka od tretej osoby získaná činnosťou žalobkyne. Je zrejmé, že žalobkyňa podaním tejto určovacej žaloby môže predchádzať budúcim sporom o to, či zmluva medzi stranami naďalej platí a či teda vôbec žalobkyňa má vyvíjať činnosť, ktorá by mohla viesť k takýmto objednávkam. V opačnom prípade by totiž žalobkyňa musela takúto činnosť vykonávať na vlastné riziko s tým, že by sa každej konkrétnej provízie musela domáhať samostatnou žalobou o plnenie, v rámci čoho by sa vždy musela skúmať otázka, či táto činnosť je vykonávaná na zmluvnom alebo mimozmluvnom základe. Určením, že odstúpenie je neplatné, sa určí, že zmluva naďalej trvá a ak bude žalobkyňa konať v zmysle čl. II ods. 1, bude jej vznikať nárok na províziu. Týmto ustálením sa okrem toho predíde aj ďalším potenciálnym sporom vyplývajúcim napr. z toho, že žalobkyňa by pokračovaním svojej sprostredkovateľskej činnosti sprístupňovala tretím osobám informácie o spoločnosti, a ak by tak robila bez zmluvného základu, vystavovala by sa napr. riziku sporu z porušenia obchodného tajomstva (§ 20 Obch. zák.), a vo všeobecnosti by sa vystavovala rizikám sporov z toho, že bezdôvodne zasahuje do záležitostí spoločnosti. Žiadaným určením sa pre žalobkyňu právoplatne ustáli, že tieto činnosti budú vykonávané na zmluvnom základe. Okrem toho súd prvej inštancie správne poukázal aj na to, že predmet podnikania žalobkyne je s touto zmluvou bezprostredne spätý, takže jej ukončenie by vo výsledku znamenalo zánik jej podniku v zmysle (§ 5 Obch. zák.). K námietku žalovaného o potrebe ďalších sporov treba uviesť, že judikatúra k naliehavému právnemu záujmu vychádza z toho, že účinky právoplatného rozsudku podľa § 228 C. s. p. sa budú rešpektovať. Inak povedané, naliehavý právny záujem nemožno vylúčiť tým, že neúspešný žalovaný bude ignorovať to, že žalované právo už bolo určené právoplatným rozsudkom, takže sa bude potrebné znova obracať na súd.
12. Súd prvej inštancie teda správne skúmal hmotnoprávnu dôvodnosť odstúpenia z 19. decembra 2014 a jeho vplyv na zmluvu o vzájomnej spolupráci. Súd prvej inštancie tu vyšiel zo záveru, že táto zmluva sa spravuje Obchodným zákonníkom podľa jeho § 261 ods. 1, a tento záver zostal v odvolacom konaní nenapadnutý. Z § 344 Obchodného zákonníka skutočne vyplýva, že od zmluvy možno odstúpiť, len ak to ustanovuje zmluva alebo zákon. Podľa § 263 ods. 1 Obch. zák. je však toto ustanovenie dispozitívnym ustanovením. Z toho vyplýva, že zmluvou nielenže nemusí byť dané žiadne právo na odstúpenie, ale zmluvou možno dokonca aj zákonné právo na odstúpenie od nej vylúčiť. Takéto vylúčenie pritom podľa § 35 ods. 1 Obč. zák. nemusí byť vôbec výslovné (nie je potrebný text „odstúpenie sa vylučuje“), ale postačí, ak z obsahu právneho úkonu vyplýva, že stany nemali vôľu umožniť stranám odstúpiť od zmluvy v týchto prípadoch, kedy by im to inak zákon dovoľoval. Podľa odvolacieho súdu je v prerokúvanej veci už z čl. V ods. 2 a ods. 4 písm. d) zmluvy zrejmé, že odstúpenie od nej nebolo stranami vôbec predvídané. Zo znenia čl. V ods. 2 totiž plynie, že zmluva mohla zaniknúť len dvoma tam uvedenými spôsobmi. Dosvedčuje to najmä opakovanie možnosti ukončiť zmluvu dohodou, ktorá by inak vyplývala jasne z § 572 Občianskeho zákonníka. Zopakovanie tohto spôsobu skončenia v zmluve podľa odvolacieho súdu znamená, že strany mali záujem v zmluve uviesť všetky dôvody ukončenia zmluvy na jednom mieste. Navyše, v čl. V ods. 4 písm. d) sa ako dôvod výpovede zmluvy výslovne predpokladá jej porušenie zmluvnou stranou, zároveň sa však predpokladá predošlé upozornenie strany na takéto porušenie. Podľa odvolacieho súdu z tejto úpravy logicky plynie, že dôsledky porušovania zmluvy strany upravili práve v tomto odseku, a nedávalo by zmysel, aby tým zároveň pripúšťali možnosť aplikácie § 345 a 346 Obchodného zákonníka o práve odstúpiť od zmluvy pri jej porušovaní. Súd prvej inštancie sa tak v podstate vôbec nemusel zaoberať materiálnymi dôvodmi odstúpenia. Žalovaný totiž počas konania a ani v odvolaní vôbec nenamietal, že by sa tento úkon mal konvertovať na výpoveď v zmysle § 41a ods. 1 Obč. zák.
13. Odvolací súd sa stotožňuje aj s postupom súdu prvej inštancie, ktorý sa zaoberal len dôvodmi odstúpenia uvedenými v liste z 19. decembra 2014. Správnosť takéhoto postupu možno v súčasnosti potvrdiť aj ustálenou súdnou praxou Najvyššieho súdu SR vyjadrenú v judikáte R 62/2017, z ktorého možno vyvodiť, že odstupujúca zmluvná strana je povinná riadne vymedziť dôvod odstúpenia v samotnom odstúpení a tieto dôvody nemožno dopĺňať výkladom podľa § 266 Obch. zák. Tento judikát sa dostatočne vyrovnal aj so (zdanlivo) opačným názorom vyjadreným v rozhodnutí 4 Cdo 111/2008, na ktorý poukazoval žalovaný. Logickým dôsledkom záveru prijatého citovaným judikátom potom ale musí byť, že súd sa môže v konaní zaoberať len opodstatnenosťou tých dôvodov odstúpenia, ktoré sú uvedené v samotnom odstúpení. Iné dôvody doň totiž podľa citovaného judikátu nie je možné doplniť, a tak nie je možné ani skúmať ich oprávnenosť. Opačný postup by viedol k logickému rozporu, že by sa súd musel zaoberať dôvodmi odstúpenia, ktoré doň nemožno doplniť a ktoré teda logicky ani nemôžu vplývať na jeho opodstatnenosť. Už z týchto dôvodov sa súd prvej inštancie správne nezaoberal inými dôvodmi odstúpenie než tými, ktoré boli uvádzané v liste z 19. decembra 2014, najmä dôvodmi, na ktoré poukazoval žalovaný v písomných vyjadreniach a na pojednávaniach. Tak sa správne súd prvej inštancie nezaoberal ani námietkou, že žalobkyňa porušila svoje povinnosti účtovaním vyššej - 5 %-nej provízie za svoje služby. Odvolací súd k tomu ešte dodáva, že právo na výplatu provízie je právom, nie povinnosťou, a sama okolnosť, že si strana zmluvy uplatní svoje právo zo zmluvy vo väčšom rozsahu než jej patrí, bez ďalšieho nie je porušením jej povinnosti.
14. Ako už odvolací súd odôvodnil vyššie (ods. 9 tohto rozsudku), zotrvávanie žalovaného na svojich vyjadreniach a prednesoch z konanie pred súdom prvej inštancie nemožno považovať za náležité vyjadrenie odvolacieho dôvodu. V dôsledku toho musí súd prvej inštancie vychádzať zo skutkových zistení súdu prvej inštancie, že skutočnosti zakladajúce dôvody odstúpenia uvedené v liste z 19. decembra 2014 neboli zistené. Na základe toho potom ale aj odvolací súd zdieľa právny záver súdu prvej inštancie, že ak tu neboli zistené dôvody, ktoré by zakladali porušenie zmluvy, nemohlo by žalovanému vzniknúť právo na odstúpenie od zmluvy ani podľa § 345 resp. § 346 Obchodného zákonníka. Na tomto mieste odvolací súd však vo všeobecnosti poukazuje na to, že vnímanie omeškania ako predpokladu odstúpenia od zmluvy (§ 345 ods. 1 Obch. zák.) je zo strany žalobkyne mimoriadne úzke. Definícia omeškania je obsiahnutý v § 365 (s účinnosťou od 1. februára 2013: ods. 1) Obch. zák., podľa ktorého je dlžník v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok. Aj pre oblasť obchodnoprávnych vzťahov je však podľa § 1 ods. 2 Obch. zák. použiteľné všeobecné ustanovenie § 494 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je z platného záväzku dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť. V prípade záväzkov na nekonanie je potom ťažké hovoriť o čase plnenia v pravom slova zmysle, pretože podstata plnenia tohto záväzku spočíva práve v tom, že dlžník nebude konať. Časom plnenia je potom celý čas odvtedy, čo dlžník takýto záväzok prevzal. Dlžník sa teda môže dostať aj do omeškania so záväzkom niečo nekonať (zdržať sa alebo trpieť) tým, že ho nesplní, teda že v čase, kedy má nekonať, bude konať v rozpore s ním. V takom prípade sa dlžník dostáva do omeškania v zmysle § 365 (ods. 1) Obch. zák. a toto omeškanie môže vyvolať aj následky uvedené v § 345 alebo 346 Obch. zák. podľa toho, či porušenie danej povinnosti nekonať je podstatné alebo nie. Ak sa teda žalobkyňa zaviazala napríklad nepoškodzovať dobré meno spoločnosti, okamihom vykonania úkonu, ktorý ho poškodzuje, by sa žalobkyňa dostala do omeškania s uvedenými následkami. Vo výsledku ale v prerokúvanej veci tieto úvahy nie sú podstatné, pretože žiadne takéto konanie žalobkyne (napĺňajúce dôvody na odstúpenie od zmluvy v zmysle listu z 19. decembra 2014) v konaní nebolo dokázané.
15. Vo vzťahu k samotnej opodstatnenosti odstúpenia potom žalovaný v odvolaní prípustným spôsobom (v súlade s § 365 C. s. p.) vznáša jedinú námietku, keď tvrdí, že žalobkyňa musela vedieť, čo je obchodným tajomstvom žalovaného. V tomto smere ale žalovaný celkom zjavne ignoruje obsah zmluvy medzi stranami, ktorý súd prvej inštancie správne zistil. Z čl. VII ods. 3 zmluvy je celkom zrejmé, že strany sa dohodli, že za obchodné tajomstvo sa medzi nimi nepovažuje to, na čo žalobkyňa nebola vyslovene upozornená. Takáto dohoda medzi stranami neodporuje žiadnemu zákonnému ustanoveniu, pretože strany si vzájomné vzťahy týkajúce sa nakladania s obchodným tajomstvom môže upraviť slobodne. Na túto situáciu sa nevzťahuje ani § 271 Obch. zák., ktorý upravuje len dôverné informácie poskytnuté v rámci rokovaní o zmluve, nie však samotný obsah záväzkov ohľadom nakladania s obchodným tajomstvom v zmysle § 17 Obch. zák. Ak teda žalovaný neupozornil žalobkyňu, že jej poskytované informácie sú obchodným tajomstvom, v zmysle čl. VII ods. 3 zmluvy sa takéto informácie za obchodné tajomstvo nepovažovali, a tak nemohli ani vyvolávať povinnosti žalobkyne viazané podľa čl. VII ods. 4 zmluvy výslovne na obchodné tajomstvo tak, ako ho definuje zmluva (nie zákon). Okrem toho žalovaný za konania konkrétnym spôsobom nepoprel, že dcéra žalobkyne plnila určité úlohy obchodného reprezentanta pre žalovaného. Naopak, na pojednávaní 21. februára 2017 konateľ žalovaného Anton Kudláč vyslovene uviedol, že jedna z vecí, ktorú žalobkyni vytýkali, bolo to, že činila nátlak, aby funkciu obchodného zástupcu v Nemecku robila jej dcéra. Ak by dcéra žalobkyne skutočne týmto spôsobom pracovala pre žalovaného, oboznamovala by sa s informáciami o jeho podniku a podnikaním už na základe toho, takže ťažko možno prijať záver, že by sa tieto informácie neprípustne dozvedala od žalobkyne.
16. Zo všetkých uvedených dôvodov tak súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že odstúpenie dané žalobkyni listom žalovaného z 19. decembra 2014 bolo dané bez existencie zákonného alebo zmluvného dôvodu, teda jeho obsah je v rozpore s § 344 Obch. zák., v dôsledku čoho je podľa § 39 Obč. zák. neplatné. Preto odvolací súd podľa § 387 C. s. p. vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I).
17. V odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. priznal aj nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému (výrok II).
18. Toto rozhodnutie prijal senát pomerov hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.