Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Co-162-2018.pdf
PDF · 123.89 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/162/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcov: X/ G.. Y. F., A.. XX.XX.XXXX, S. W. Ľ. X, W., X/ G.. P. F., A.. XX.XX.XXXX, S. W. S. XX, W., zastúpené Mgr. Petrom Reom, advokátom so sídlom Dvojkrížna 2, Bratislava, X/ G.. F. F., A.. XX.XX.XXXX, S. W. Y. X/A, W., proti žalovaným: 1/ IB group a.s. v likvidácii, so sídlom Smrečianska 43, Bratislava, IČO: 35 970 260, 2/ Toletum s.r.o., so sídlom Smrečianska 43, Bratislava, IČO: 35 947 128, zastúpeným advokátskou kanceláriou: Nosko & Partners s.r.o., so sídlom Podjavorinskej 2, Bratislava, IČO: 36 860 107, o určenie neplatnosti právnych úkonov, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 01.decembra 2017, č.k. 23C/72/2012-352, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaní 1/ a 2/ majú proti žalobcom 1/, 2/ a 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobcovia; ako právni nástupcovia po pôvodnom žalobcovi G.. U. F., ktorý v priebehu konania dňa 28.12.2012 zomrel; domáhali určenia, že vyhlásenie G.. U. F.I., A.. X.X.XXXX, W. Ľ. X, W., o uznaní záväzku a súhlase dlžníka s exekúciou, poňaté do notárskej zápisnice zo dňa 23.3.2007 č. N 13/07, NZ 11448/2007, NCRIs 11454/2007 spísanej na notárskom úrade JUDr. Anny Grexovej v Bratislave a vyhlásenie G.. U. F., A.. X.X.XXXX, W. Ľ. X, W. o uznaní záväzku a súhlase dlžníka s exekúciou, poňaté do notárskej zápisnice zo dňa 23.3.2007 č. N 14/07, NZ 11449/2007, NCRIs 11457/2007 spísanej na notárskom úrade JUDr. Anny Grexovej v Bratislave, sú neplatnými právnymi úkonmi. Žalovaným 1/ 2/ priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. S poukazom na § 137 C.s.p., ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti pre niektoré druhy žalôb, konštatoval, že v predmetnej veci sa žalobcovia domáhajú určenia právnej skutočnosti a prípustnosť takejto žaloby s poukazom na novú procesnú úpravu musí vyplývať z osobitného predpisu, najmä z hmotného práva, inak je žaloba neprípustná. Nakoľko žalobcovia na žalobnom návrhu tak, ako bola za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku na ich návrh pripustená zmena, teda na určení neplatnosti právnych úkonov, vyhlásení G.. U. F. o uznaní záväzku a súhlase dlžníka s exekúciou poňatých do notárskych zápisníc spísaných dňa 23.3.2007, trvali, vychádzajúc z ust. §-u 137 písm. d) C.s.p., na základe ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu, žalobe nebolo možné vyhovieť. Stotožnil sa tiež s právnou argumentáciou žalovaných, že novou procesnou úpravou účinnou od 1.7.2016 je viazaný, že právny poriadok žalobu o určenie neplatnosti právnych úkonov konkrétne vyhlásenia o súhlase dlžníka s exekúciou a vyhlásenia o uznaní záväzku nepozná, súhlas dlžníka s exekúciou nie je právnym úkonom, nemožno sa teda domáhať určenia jeho neplatnosti. Súhlas dlžníka
- právneho predchodcu žalobcov s exekúciou nie je právnym úkonom, jedná sa o náležitosť materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice, nie je teda možné, ako už bolo uvedené, domáhať sa jeho neplatnosti. Vo vzťahu určenia neplatnosti právneho úkonu vyhlásenia dlžníka o uznaní záväzku do notárskej zápisnice, je nesporné, že predmetným určením sa právne postavenie žalobcov nezmení, pričom odkázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 63/2009. Z uvedených dôvodov, viazaný novou procesnou úpravou účinnou od 1.7.2016, nemal inú možnosť ako žalobu zamietnuť. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovaným, ktorí mali plný úspech vo veci, priznal náhradu trov konania.
2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyne 1/ a 2/ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo ich žalobe v celom rozsahu vyhovené, dôvodiac nesprávnym právnym posúdením veci. Mali zato, že súd prvej inštancie nezohľadnil všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci, keď neprihliadol na to, že v danej veci išlo o zneužitie práva, ktoré sa prieči dobrým mravom podľa § 3 Občianskeho zákonníka. Trvali na tom, že bola preukázaná absolútna neplatnosť právneho úkonu neb. G.. U. F. vo forme jeho vyhlásenia o uznaní dlhu a súhlase dlžníka s exekúciou poňatého do notárskej zápisnice. Právny záver súdu prvej inštancie preto považovali za arbitrárny, extrémne nesúladný s princípom spravodlivosti a popierajúci zmysel a účel Civilného sporového poriadku, ktorým je podľa článku 2 dosiahnutie ochrany ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov s tým, že táto ochrana musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Postup súdu prvej inštancie v predmetnej veci označili ako prísne formalisticky a odporujúci základnému právu na súdnu ochranu a právu na spravodlivé súdne konanie. Namietali, že by právny poriadok nepoznal žalobu o určenie neplatnosti vyhlásenia o súhlase dlžníka s exekúciou a vyhlásenia o uznaní záväzku. Poukazovali na zásadu iura novit curia, podľa ktorej súd nie je viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Argumentovali, že súdu prvej inštancie nič nebránilo posúdiť, či v tomto konaní preukázali naliehavý právny záujem na podanej žalobe ak by ju subsumoval pod § § 137 písm. c) C.s.p. a v takom prípade by zistil, že majú naliehavý právny záujem na podanej žalobe, nakoľko v prípade, ak by súd vyslovil v zmysle žalobného petitu neplatnosť vyhlásenia pôvodného povinného o uznaní dlhu a súhlase dlžníka s exekúciou poňaté do notárskej zápisnice, mohli byť dosiahnuť stav, kedy exekúcia, ktorá sa už v súčasnosti vykonáva, by mohla byť zastavená. Naliehavý právny záujem je tak daný tým, že bez takéhoto určenia neexistencie práva nie je možné dosiahnuť zastavenie exekučného konania a otázku platnosti napadnutého právneho úkonu, ktorá má zásadný význam pre ďalší priebeh exekúcie, nie je možné riešiť ako otázku predbežnú v rámci exekučného konania. Vytýkali súdu prvej inštancie, že sa nedostatočne vysporiadal s ich námietkou týkajúcou sa voľby procesného práva, keďže samotná žaloba, ako aj jej zmena, bola podaná ešte pred 1. júlom 2016, a preto podmienky prípustnosti žaloby bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase jej podania, resp. zmeny, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p., rešpektujúc § 470 ods. 2 C.s.p. v spojení so základnými princípmi Civilného sporového poriadku (článok 2 ods. 1, ods. 2, článok 3 ods. 1 ). Poukazovali na to, že po vydaní rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 63/2009 bolo vedených mnoho obdobných konaní na rôznych úrovniach súdov, ktoré pojednávali o návrhoch týkajúcich sa určenia, že vyhlásenie o uznaní dlhu/ záväzku poňaté do notárskej zápisnice je neplatným právnym úkonom alebo konaní, v ktorých bolo takéto určenie považované za prejudiciálnu otázku, pričom v rámci týchto konaní súdy neuvádzali žiadnu pochybnosť o tom, že by vyhlásenia povinného obsiahnuté v notárskej zápisnici neboli považované za právny úkon. Mali zato, že ich žaloba na určenie, že vyhlásenie pôvodného povinného obsiahnuté v notárskej zápisnici, je absolútne neplatným právnym úkonom, v úmysle dosiahnuť vyhlásenie prebiehajúcej exekúcie za nezákonnú, zodpovedá záverom vyplývajúcich z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 63/2009. Oni v čase uzavretia zmluvy o prevode obchodného podielu neboli účastníkmi tohto právneho vzťahu a nemôžu preto pre nedostatok aktívnej legitimácie iniciovať súdny spor o neplatnosť zmluvy o prevode obchodných podielov, na druhej strane sú však ako možný nositelia dedičských práv a povinností po nebohom U. F. vystavení riziku, že už prebiehajúca exekúcia bude postihovať majetok v ich vlastníctve, čo sa aj v minulosti už udialo, keď prebehla exekučná dražba bytu v spoluvlastníctve nebohého G.. U.Ú. F. a žalobkyne 1/. Namietali, že v odôvodnení rozsudku absentujú akékoľvek zmienky o argumentoch, ktoré uvádzali na podporu svojich tvrdení, a preto rozsudok považovali za nepreskúmateľný. Vytýkali súdu prvej inštancie, že pripustil zmenu žaloby uznesením z č.k. 23C/72/2012 - 140 zo dňa 30. 10. 2014, a následne rozhodol na základe odvolania žalovaných o pripustení zmeny petitu uznesením č.k. 23C/72/2012 - 155 zo dňa 12. 3. 2015, pričom vôbec nenamietal nedostatok naliehavého záujmu z dôvodu údajnej neprípustnosti takejto žaloby a už v čase rozhodovania o pripustení zmeny petitu v obidvoch prípadoch sa nestotožnil s predmetným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ďalším konaním, v rámci ktorého bolo vykonané rozsiahle dokazovanie a vytýčené ďalšie pojednávania, narastali trovy účastníkov konania. Mali za to, že súd v rámci rozhodovania o prípustnosti zmeny petitu postupoval v súlade s § 103 O.s.p. a prihliadol na splnenie podmienok, za ktorých môže konať vo veci, preto zmenu petitu pripustil, počas celého konania sa súd ani raz nezmienil o skutočnosti, že by nenaplnili podmienku a predpoklad konania spočívajúci v preukázaní naliehavého záujmu z dôvodu údajnej neprípustnosti takejto žaloby, práve naopak, súd ďalej konanie viedol, pojednával a to aj takmer rok po nadobudnutí účinnosti nového Civilného sporového poriadku. Namietali aj správnosť výroku o náhrade trov konania. Argumentovali, že údajná vada, resp. prekážka konania, ktorú na úplnom konci súdneho konania, teda na poslednom pojednávaní, predniesla protistrana, nemôže byť kvalifikovaná ako úspech protistrany. Dovolávali sa aplikácie § 257 C.s.p. a nepriznanie náhrady trov konania žalovaným odôvodňovali existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v tom, že žalovaní už zobrali žalobkyni 1/ jej byt, v ktorom bývala a je evidentne nespravodlivé, aby ešte spolu s ostatnými žalobcami, ktorí rovnako ako žalobkyňa 1/ vďaka konaniu žalovaných nemajú dostatok finančných prostriedkov na svoje živobytie, platili žalovaným aj trovy konania.
3. Žalovaní vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedli, že nesúhlasia s ich tvrdením, že v konaní sa im podarilo preukázať neplatnosť právneho úkonu G.. U. F. vo forme jeho vyhlásenia o uznaní dlhu a súhlase dlžníka s exekúciou poňaté do notárskej zápisnice a to aj z toho dôvodu, že uvedené vyhlásenie nie je právnym úkonom, ale aj preto, že nebolo preukázané konanie, ktoré by sa malo priečiť dobrým mravom zo strany prevodcu obchodných podielov. V tomto smere žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a ich pozícia spočíva na ničím nepodložených tvrdeniach. Žalobcom sa nepodarilo preukázať, že by prevodca obchodných podielov porušil akúkoľvek povinnosť voči nadobúdateľom, a len vágne tvrdili, že stav spoločnosti nezodpovedá dojednanej cene obchodného podielu. Zotrvali na svojej argumentácii, že v danom prípade absentuje naliehavý právny záujem žalobcov a teda ich žaloba by nebola prípustná ani podľa ustanovení O.s.p. Nestotožnili sa s tvrdením žalobcov, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnený. Nesúhlasili ani s argumentáciou žalobcov, pre ktorú považujú za nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania a v tejto súvislosti dodali, že cena za obchodný podiel nebola do dnešného dňa v celosti uhradená v čom možno vidieť ich poškodenie. Žalovaní nie sú zodpovední za skutočnosť, že vo veci sa uskutočnilo množstvo pojednávaní a úkonov. Záverom poukázali na argumentáciu vo svojom vyjadrení zo dňa 23. 01. 2017 pred súdom prvej inštancie.
4. Žalobcovia 1/ a 2/ v podanej replike zotrvali na svojej odvolacej argumentácii. Žalovaní v podanej duplike odmietli argumentáciu žalobcov.
5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 písm. b/ a § 380 ods. 1 C.s.p.); a to aj vo vzťahu k žalovanému 3/, nakoľko ide o prípad, kedy sa účinky odvolania podaného žalobcami 1/ a 2/ vzťahujú aj na žalobcu 3/, ktorý odvolanie nepodal, nakoľko na strane žalobcov ide o nerozlučné spoločenstvo, ktoré vylučuje odlišné rozhodnutie voči každému z nich (§ 77 C.s.p.); bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.
6. V preskúmavanej veci síce súd prvej inštancie vyslovil v nadväznosti na novú procesnú úpravu účinnú od 01.07.2016 neprípustnosť žaloby žalobcov, ktorou sa domáhajú určenia právnej skutočnosti, s poukazom na § 137 písm. d/ C.s.p., ktorý takúto žalobu pripúšťa len ak to vyplýva z osobitného predpisu, na druhej strane však, stotožňujúc sa s argumentáciou žalovaných, zaoberal sa aj otázkou naliehavého právneho záujmu žalobcov na určení neplatnosti vyhlásení povinného/dlžníka v notárskej zápisnici, ktorú posúdil s ohľadom na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 62/2009, ktorými žalovaní odôvodňovali relevantnosť svojej procesnej obrany.
7. Odvolací súd zastáva názor, že pri posudzovaní prípustnosti žaloby žalobcov, podanej za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, je potrebné so zreteľom na zásadu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov, princíp právnej istoty, ochrany legitímnych očakávaní a princíp racionálneho zákonodarcu vychádzať z prechodných ustanovení Civilného sporového poriadku o zachovaní právnych účinkov úkonov uskutočnených v konaní pred nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy (§ 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. v spojení s článkom 2 ods.1 a článkom 4 ods.2). Preto za stavu, keď sa v dôsledku zmeny právnej úpravy v priebehu konania stala žaloba žalobcov o určenie právnej skutočnosti (neplatnosti) procesne neprípustnou z hľadiska druhu žalôb vymenovaných v § 137 C.s.p. a nebolo ju možné považovať; s ohľadom na demonštratívny výpočet žalôb; ani za ďalší (osobitný) druh žaloby (sui generis), bolo potrebné zaoberať sa jej opodstatnenosťou aj z hľadiska právnej úpravy relevantnej v čase jej podania (§ 80 písm. c/ O.s.p.), tak ako napokon k prejednaniu podanej žaloby pristúpil aj súd prvej inštancie.
8. Inštitút uznania dlhu (záväzku) nie je novým právnym titulom (dôvodom) záväzku, ale je samostatným zabezpečovacím inštitútom; zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu (záväzku) v čase jeho uznania; táto domnienka je však vyvrátiteľná dôkazom opaku (§ 133 O.s.p., resp. § 192 C.s.p.), čo znamená, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd preukázanú dovtedy, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Procesným následkom uznania dlhu (záväzku) je to, že dôkazné bremeno prechádza z veriteľa na dlžníka. Tým sa v spore posilňuje procesné postavenie veriteľa, lebo nemusí dokazovať vznik a výšku dlhu ani jeho trvanie v čase, keď k uznaniu došlo. Naopak je na dlžníkovi, ak chce byť v spore úspešný, aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol inak; tieto skutočnosti sú totiž pravým opakom toho, čo uvádza domnienka, t.j. sú spôsobilé, ak vyjdú v konaní najavo (t.j. ak unesie dlžník vo vzťahu k ním dôkazné bremeno), vyvrátiť obsah domnienky.
9. Uznanie záväzku/dlhu je upravené v Občianskom zákonníku (§ 558) aj v Obchodnom zákonníku ( § 323), pričom právna úprava uznania záväzku v Obchodnom zákonníku je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku komplexná, a preto sa právna úprava uznania dlhu v Občianskom zákonníku v obchodných vzťahoch nepoužije. Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom a adresovaný veriteľovi, ktorého obsahovou náležitosťou je z hľadiska Obchodného zákonníka, aby išlo o uznanie určitého záväzku, na rozdiel od Občianskeho zákonníka, ktorý vyžaduje určenie dlhu čo do dôvodu aj výšky. Obchodný zákonník požaduje jednoznačné určenie uznaného záväzku tak, aby spĺňalo všeobecné náležitosti platného právneho úkonu (§ 37 Obč. zák.).
10. Uznaním dlhu teda nezaniká pôvodný záväzok dlžníka ani nevzniká nový záväzok. V procesnej rovine uznanie dlhu znamená, že skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie je predmetom procesného dokazovania a ak nebola v konaní domnienka existencie uznaného dlhu vyvrátená, súd musí považovať skutočnosť za preukázanú so zreteľom na § 133 O.s.p., resp. § 192 C.s.p.
11. Pre platnosť právneho úkonu uznania nie je rozhodujúce, či záväzok v čase uznania skutočne existoval, a preto nemôže byť neplatné uznanie záväzku z toho dôvodu, že bol uznaný neexistujúci záväzok. V dôsledku uznania záväzku zakladajúceho vyvrátiteľnú právnu domnienku jeho existencie v čase uznania je dlžník povinný preukázať neexistenciu záväzku. V prípade, ak by nebolo možné platne uznať neexistujúci záväzok, účinky uznania záväzku by vôbec nenastali a veriteľ by musel preukazovať existenciu záväzku, ktorý dlžník uznal, ako podmienku platnosti jeho uznania dlžníkom. 12. Začlenením notárskej zápisnice ako exekučného titulu do právneho poriadku došlo k posilnenie riešenia sporov medzi účastníkmi právnych vzťahov, ktoré vznikli z právnych úkonov podľa občianskeho (obchodného) práva, predovšetkým mimosúdnym spôsobom. Rozhodnutie o tom, či vzniknutý spor o práve alebo povinnosti v takýchto právnych vzťahoch si účastníci budú riešiť pomocou autoritatívneho zásahu súdu, alebo bez neho, je teda ponechané na ich vôli. Povinná osoba týmto rozhodnutím zároveň prejavuje vôľu vyhnúť sa súdnemu sporu, pokiaľ ide o rozhodnutie o svojom záväzku voči oprávnenej osobe. Zákon jej to dovolil najmä tým, že za istých podmienok povýšil notársku zápisnicu na exekučný titul. Zákon zároveň dovolil oprávnenej osobe uspokojiť sa s týmto exekučným titulom a podľa vlastného uváženia uplatniť na jeho základe svoje práva v exekučnom konaní. Zákon tak účastníkom hmotnoprávneho vzťahu za istých podmienok umožnil, aby si zabezpečili exekučný titul bez toho, aby ich vec z hľadiska hmotného práva preskúmal v súdnom konaní a vyniesol o tom definitívne a záväzné rozhodnutie súd.
13. Jednou z obligatórnych náležitosti notárskej zápisnice z hľadiska jej materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ exekučného poriadku v znení účinnom do 14.10.2008) je súhlas povinnej osoby v notárskej zápisnici s jej vykonateľnosťou. Ide o právny úkon povinnej osoby, ktorý zakladá právne následky v rovine procesného práva, nakoľko ním povinná osoba vyjadruje súhlas s tým, aby notárska zápisnica bola, v prípade nesplnenia si záväzku v nej obsiahnutého, bez ďalšieho exekučným titulom. Túto náležitosť preskúmava exekučný súd v exekučnom konaní. Ide o procesný úkon na základe ktorého sa notárska zápisnica stáva exekučným titulom, tento úkon tak nemá hmotnoprávnu povahu, sám o sebe nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností samotných účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Obligatórnou obsahovou náležitosťou notárskej zápisnice nie je samotný hmotnoprávny úkon (jednostranný, dvojstranný, viacstranný), z ktorého vyplývajú pre účastníkov práva a povinnosti, čo však neznamená, že by nemohol byť v notárskej zápisnici obsiahnutý aj takýto hmotnoprávny úkon. Notárska zápisnica, na základe ktorej sa povinná osoba zaviazala poskytnúť oprávnenej osobe určité plnenie a súhlasila v notárskej zápisnici s jej vykonateľnosťou, nepredstavuje prekážku, ktorá by bránila prejednaniu sporu o rovnakom plnení pred orgánom, do právomoci ktorého prejednanie takej veci patrí. Notárska zápisnica nie je sama osebe samostatným zaväzovacím dôvodom a ani nezakladá domnienku o existencii dlhu v čase jej spísania. Pre nariadenie exekúcie je potom podstatné, že obsahuje všetky náležitosti stanovené pre jej vykonateľnosť, a preto vykonateľná môže byť aj taká zápisnica, ktorá nemá základ v hmotnom práve. Nakoľko právny poriadok nespája s notárskou zápisnicou; na rozdiel od súdnych rozhodnutí; účinky právoplatnosti a záväznosti, a nie je ani samostatným zaväzovacím (právnym) dôvodom, potom v prípade exekučného vymáhania plnenia na základe notárskej zápisnice ako exekučného titulu, na ktoré plnenie oprávnenému nevznikol hmotnoprávny nárok; pretože záväzok povinnému buď nevznikol, bol splnený či zanikol; oprávnený získal na úkor povinného bezdôvodné obohatenie.
14. Notárska zápisnica totiž nie je takým exekučným titulom, ktorý sám osebe oprávnenému zakladá hmotnoprávny dôvod pre prijatie vymáhaného plnenia, a preto ak oprávnený nemá hmotnoprávny nárok prijať vymáhané plnenie, je povinný ho z titulu bezdôvodného obohatenia povinnému vrátiť.
15. V prípade, ak notárska zápisnica obsahuje všetky náležitosti, je vykonateľná bez ohľadu na to, či došlo v notárskej zápisnici súčasne k uznaniu záväzku. Uznanie záväzku nie je materiálnou (obsahovou) náležitosťou notárskej zápisnice, je to hmotnoprávny úkon, ktorý zakladá právne následky v podobe vyvrátiteľnej domnienky o trvaní dlhu v čase jeho uznania. Tieto právne následky uznania dlhu; spolu so skutočnosťou, že uznaním dlhu nevzniká nový záväzok; nemajú význam z hľadiska posúdenia, či skutočne existuje hmotnoprávny nárok oprávneného na plnenie a jemu korešpondujúci hmotnoprávny záväzok povinného a či v exekučnom konaní oprávneným prijaté plnenie zakladá jeho bezdôvodné obohatenie na úkor povinného. 16. S poukazom na vyššie uvedené závery a právny názor, ktorý zaujal Najvyšší súd SR v uznesení z 25. novembra 2010, sp. zn. 3 Cdo 63/2009, posúdil odvolací súd otázku naliehavého právneho záujmu žalobcov na nimi požadovanom určení a dospel k záveru, že žalobu nie je možné pre nedostatok naliehavého právneho záujmu vecne prejednať, a preto je správny záver súdu prvej inštancie o jej procesnej neprípustnosti. 17. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti vyhlásenia povinného o súhlase s exekúciou v notárskej zápisnici, nakoľko jeho súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice nie je hmotnoprávnym úkonom, na základe ktorého došlo ku vzniku záväzku na splnenie ktorého sa zaviazal v notárskej zápisnici. Tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti v nej uvedenej. Týmto prejavom vôle povinného sa završuje vznik exekučného titulu, ktorým je zásadne len rozhodnutie príslušného štátneho orgánu. Teda v dôsledku toho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stane exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky ako vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Odvolací súd preto považuje za správny názor súdu prvej inštancie, že súhlas dlžníka s exekúciou nie je ako náležitosť materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice takým právnym úkonom, ktorého neplatnosti by sa bolo možné domáhať. 18. Žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem ani na určení neplatnosti uznania záväzku povinným v notárskej zápisnici, nakoľko uznanie ako hmotnoprávny úkon obsiahnutý v notárskej zápisnici nie je jej obligatórnou náležitosťou z hľadiska vykonateľnosti; ide o samostatný právny úkon povinného obsiahnutý vo verejnej listine, ktorého neplatnosť nemá vplyv na spôsobilosť notárskej zápisnice byť vykonateľným exekučným titulom. Uznanie záväzku v notárskej zápisnici nemá za následok vznik samotného záväzku povinného, a preto splnením záväzku dlžníkom, ktorý bol neplatne uznaný, ešte nevzniká na strane veriteľa bezdôvodné obohatenie. Samotná neplatnosť uznania záväzku ešte neznamená, že záväzok neexistuje. Rovnako neexistencia záväzku nezakladá neplatnosť jeho uznania. Za správny preto považoval odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie, že určením neplatnosti vyhlásenia dlžníka o uznaní záväzku do notárskej zápisnice sa právne postavenie žalobcov v exekučnom konaní nezmení (nezlepší). 19. Pokiaľ sa žalobcovia podanou žalobou snažili; v záujme ochrany svojho majetku; dosiahnuť neprípustnosť vedenia exekúcie na vymoženie neexistujúceho záväzku, na plnenie ktorého sa ich právny predchodca v notárskej zápisnici zaviazal, nezvolili si dostatočne účinný právny prostriedok ochrany ich ohrozených práv, spôsobilý privodiť im priaznivé právne postavenie v exekučnom konaní. Totiž aj v prípade vyslovenia neplatnosti uznania záväzku povinným v notárskej zápisnici zostane notárska zápisnica exekučným titulom. Podanou žalobou by nedošlo k vyriešeniu sporu ohľadne (ne)existencie hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyplýva právnemu predchodcovi žalobcov povinnosť splniť peňažný záväzok.
20. Súd prvej inštancie tak nepochybil, pokiaľ svoje rozhodnutie oprel aj o závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 63/2009, ktoré sa týkali skutkovo a právne obdobnej veci. Týmto rozhodnutím najvyšší súd pripustil, aby určité druhy žalôb boli považované za účinné právne prostriedky na dosiahnutie ochrany v exekučnom konaní, žalobcovia však týmto záverom svoju žalobu neprispôsobili. Odlišné rozhodnutia iných súdov vo veciach určenia neplatnosti vyhlásení o uznaní dlhu do notárskej zápisnice, na ktoré sa žalobcovia odvolávali, nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 C.s.p.). V danom prípade konajúci súd v záujme zachovania právnej istoty a predvídateľnosti svojho rozhodnutia postupoval správne, pokiaľ pri svojom rozhodovaní aplikoval aj právne závery vyššie citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu v obdobnej veci. 21. Nedôvodná je argumentácia žalobcov o pochybení súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o pripustení zmeny žaloby. Nedostatok naliehavého právneho záujmu, resp. procesná neprípustnosť žaloby, nie je zákonným dôvodom nepripustenia zmeny žaloby prvoinštančným súdom. Nedostatok naliehavého záujmu nepredstavuje ani nedostatok procesnej podmienky konania. V kontradiktórnom sporovom konaní stíha žalobcu zodpovednosť za voľbu žaloby, za jej obsah a za formuláciu žalobného petitu, súd je povinný ho len poučiť v intenciách jeho procesných práv a povinností, nemôže však za žalobcu vykonať priamu vecnú formuláciu žalobného petitu či poučiť ho o vhodnosti voľby tej ktorej žaloby v konkrétnom prípade. Na základe námietok žalovaných vytvoril súd prvej inštancie žalobcom dostatočný priestor pre zváženie vhodnosti zvolenej žaloby, a preto v tejto súvislosti bolo zachované právo žalobcov na spravodlivý súdny proces (čl. 2 ods. 1 C.s.p.) a na rovné postavenie v konaní (čl. 6 ods.1 C.s.p.). Prijaté závery súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné, a preto jeho postupom nedošlo ani k odmietnutiu spravodlivosti, právo žalobcov na súdnu ochranu bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa ich subjektívnych predstáv. Právo na spravodlivý proces totiž nezahŕňa právo strany, aby sa súd stotožnil s jej skutkovými a právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov; rovnako nezakladá právo strany na to, aby bola v konaní pred súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej návrhmi.
22. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 23. Použitie uvedeného ustanovenia zákona musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu, musí mať výnimočný charakter a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona a k dosiahnutiu spravodlivosti pre strany sporu. Ide o výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zo zásady zodpovednosti za zavinenie. Jeho aplikácia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa opodstatňujúce nepriznanie náhrady trov konania celkom alebo sčasti. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci (charakter konkrétneho konania alebo konkrétnej procesnej situácie), ako aj v okolnostiach týkajúcich sa strany. 24. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa je potrebné komplexne vyhodnotiť osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery u všetkých sporových strán. Taktiež je potrebné zohľadniť okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku, prihliadnuť aj na postoj strán, a vziať na zreteľ aj to, ako si strany plnili svoje procesné povinnosti z hľadiska plynulosti a hospodárnosti priebehu konania, napr. či strany uvádzali rozhodujúce skutočnosti a dôkazy (prostriedky procesného útoku a procesnej obrany) riadne a včas. 25. Okolnosti konkrétneho prípadu treba zvažovať nielen na strane toho, v ktorého prospech sa má uvedené ustanovenie použiť, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nemá byť priznaný aj so zreteľom na to, či možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich náhradu, aj keď mal v konaní úspech (napr. dopad na majetkové pomery úspešnej strany). Neúspech strany sám o sebe nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa. Taktiež len samotný charakter sporu a predmet konania, resp. príčina vzniku sporu, bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a vyhodnotenia všetkých relevantných súvislostí, nepostačuje pre záver o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, nakoľko nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane predstavuje vážny zásah do jej majetkovej sféry, a preto je takýto postup možný len v ojedinelých prípadoch, v ktorých je potrebné odstrániť, resp. zmierniť neprimerane tvrdý dopad zákona na právne vzťahy založené medzi stranami výsledkom sporu v záujme dosiahnutia ich spravodlivého vysporiadania. 26. Žalobcovia žiadali nepriznať žalovaným náhradu trov konania vzhľadom na dôvody zamietnutia žaloby a prednesenie argumentácie žalovanými až na poslednom pojednávaní. Žiadali tiež aplikovať § 257 C.s.p. s poukazom na to, že žalovaní zobrali žalobkyni 1/ byt, v ktorom bývala, a že nemajú vďaka žalovaným dostatok finančných prostriedkov na svoje živobytie. 27. Odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci nemožno; s prihliadaním na základnú zásadu sporového konania, ktorou je zásada úspechu vo veci; akceptovať ako okolnosť hodnú osobitného zreteľa žiadnu žalobcami uvádzanú skutočnosť, a preto vyhodnotil ich odvolacie námietky ako nedôvodné. Je potrebné zdôrazniť, že strany majú procesnú zodpovednosť za voľbu konkrétneho prostriedku uplatňovania práva alebo jeho bránenia v súdnom spore, a preto zásadne musia znášať aj procesné dôsledky spojené s prípadnou nevhodnosťou jeho výberu, a to aj v podobe náhrady trov konania. Procesnú zodpovednosť za voľbu žaloby znášajú v tomto prípade žalobcovia a nemožno ju prenášať na žalovaných v podobe nepriznania im náhrady trov konania vynaložených na úspešné bránenie sa proti nesprávne zvolenej žalobe. 28. Odvolací súd nepovažoval okolnosti týkajúce sa priebehu konania a postupu prvoinštančného súdu za dôvody hodné osobitného zreteľa opodstatňujúce nepriznanie náhrady trov konania žalovaným. Už vo vyjadrení k podanej žalobe zo dňa 29.09.2014 žalovaní namietali nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti notárskych zápisníc s poukazom na to, že hrozba straty majetku v rámci exekučného konania nie je preukázaním naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c/ O.s.p. Po zmene právnej úpravy žalovaní písomným podaním zo dňa 23.01.2017 namietali neprípustnosť žaloby aj podľa novej právnej úpravy. Žalovaní tak už vo vyjadrení k žalobe vzniesli v rámci procesnej obrany námietku nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení právnej skutočnosti (neplatnosti), ktorú v priebehu konania podložili relevantnou argumentáciou a rozhodnutím NS SR. Z obsahu spisu nevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti preukazujúce opodstatnenosť tvrdení žalobcov o ich nepriaznivých majetkových pomeroch. Odvolací súd tak nezistil také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by zakladali iné rozhodnutie o náhrade trov konania. 29. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovaným 1/ a 2/, ktorí mali v odvolacom konaní úspech, priznal proti žalobcom 1/ až 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, ktoré im vznikli v súvislosti s bránením sa proti uplatňovanému nároku. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 31. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).