Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11CoPr-7-2018.pdf
PDF · 116.73 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoPr/7/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: U. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. č. XXX/XX, P., právne zastúpený JUDr. Milanom Štúrikom, advokátom so sídlom M. XX, P., proti žalovanému: PILEX s. r. o., so sídlom Na Bystričku, Martin, IČO: 31 575 544, právne zastúpený spoločnosťou AK JUDr. Silvia Tatarková, s. r. o., so sídlom Škultétyho 472/10, Martin, IČO: 36 868 108, o určenie rozsahu miery zavinenia pri pracovnom úraze, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 9Cpr/14/2017-191 zo dňa 18.07.2018, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Ružomberok (ďalej aj „súd prvej inštancie“) určil, že miera zavinenia žalobcu na pracovnom úraze, ktorý sa stal dňa 08.08.2016 o 16.45 hod. v spoločnosti PILEX, s.r.o., Na Bystričku č. 44, Martin, je 0 % a miera zavinenia žalovaného na pracovnom úraze, ktorý sa stal žalobcovi dňa 08.08.2016 o 16.45 hod. v spoločnosti PILEX, s.r.o., Na Bystričku č. 44, Martin, je 100 %. Žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré mu je žalovaný povinný zaplatiť vo výške stanovenej samostatným uznesením Okresného súdu Ružomberok. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca dňa 08.08.2016 v čase okolo 16.55 hod. v Martine, na ulici Na Bystričku č. 44, v areáli píli spoločnosti PILEX, s.r.o. (t. j. žalovaného) pri vykonávaní pracovnej činnosti utrpel pracovný úraz tým, že došlo k vymršteniu rozštiepeného zvyšku laty z hobľovacieho stroja, ktorý prešiel brušnou dutinou žalobcu a taktiež jeho ľavým stehenným svalom, pričom zostal zakliesnený v tele žalobcu. Žalobca teda pri vykonávaní prác pre žalovaného utrpel pracovný úraz, za ktorý zodpovedá titulom objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom zamestnávateľ, t. j. žalovaný. Pokiaľ sa žalovaný v spore bránil tým, že príčinou predmetného pracovného úrazu bolo to, že žalobca v čase pracovného úrazu nemal osobnú ochrannú pracovnú pomôcku, t. j. olovenú zásteru, resp. že sa nachádzal v nebezpečnej zóne, v ktorej sa v čase vykonávania prác s uvedeným strojom „rozmietačkou“ nesmel nachádzať, súd prvej inštancie uviedol, že pre úplné zbavenie zodpovednosti sa zamestnávateľa za pracovný úraz podľa § 196 ods. 1 písm. a/, resp. pre čiastočné zbavenie zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz podľa § 196 ods. 2 písm. d/ Zákonníka práce je potrebné, aby zamestnávateľ preukázal, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojim zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich snahou o dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali (úplné zbavenie zodpovednosti za škodu), resp. ak zamestnávateľ preukáže, že postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne
predpisy alebo ostatné predpisy alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody (čiastočné zbavenie zodpovednosti za škodu). Uvedené podmienky pre liberáciu zamestnávateľa sú kumulatívne, t. j. pri nesplnení niektorej z nich sa zamestnávateľ zodpovednosti nemôže účinne zbaviť. V prejednávanom spore žalovaný nepreukázal splnenie podmienky prezumovanej v § 196 ods. 1 písm. a/, resp. ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce, t. j. že zamestnanec bol o právnych predpisoch alebo ostatných predpisoch na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci alebo pokynmi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci riadne a preukázateľne oboznámený. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie poukázal na závery vyplývajúce z odborného skúmania Kriminalisticko-expertízneho ústavu PZ, odboru prírodovedného skúmania a kriminalistických expertíz zo dňa 11.04.2017, podľa ktorého podpis na zázname o vykonanom oboznámení s bezpečnou prácou na drevospracujúcich strojoch zo dňa 07.07.2016 pravdepodobne nie je pravým podpisom žalobcu ako pisateľa podpisu, na oboznámení sa s BOZP zo dňa 07.07.2016, nemožno ani potvrdiť, ani vylúčiť, že podpis je podpisom žalobcu, a pokiaľ ide o podpisy žalobcu na listine označenej ako evidenčná karta pridelených osobných ochranných pracovných prostriedkov zo dňa 07.07.2016, pokiaľ ide v poradí o prvý podpis, jeho pravosť nemožno ani potvrdiť, ani vylúčiť. A pokiaľ ide o zvyšné dva podpisy na predmetnej listine, tieto podpisy pravdepodobne nie sú pravými podpismi žalobcu. Ďalej v súvislosti so záverom o nesplnení podmienok pre liberáciu zamestnávateľa, súd prvej inštancie poukázal aj na výpoveď svedkyne T. L., ktorá je súčasne spoločníčkou žalovaného, ktorá sama uviedla, že pri školení BOZP bol prítomný iba samotný žalobca, ktorý mal predmetné listiny podpísať a na tomto školení nebola prítomná žiadna iná zodpovedná osoba žalovaného. Ak sa aj žalovaný v konaní bránil tiež tým, že vykonával pravidelné kontroly na pracovisku, na ktorom sa stal pracovný úraz, súd prvej inštancie uviedol, že takéto individuálne upozornenia nemôžu nahrádzať riadne a komplexné školenie zamestnancov týkajúce sa predpisov BOZP, vedomosti z ktorého musia byť u zamestnanca overované. V závere okresný súd tiež poukázal na výpoveď U. E., zamestnanca žalovaného, ktorý sa v rámci trestného konania vyjadril, že ochranná vesta je na viditeľnom mieste hneď vedľa stroja, pričom každý vedel, že sa má používať a bolo na individuálnom zvážení, či ju použije alebo nie, s tým, že menovaný sa o uvedené nezaujímal. Aj z uvedenej výpovede bolo možné vyvodiť určitú autonómiu zamestnancov pri rozhodovaní o tom, či ochranný prostriedok použijú alebo nie, resp. prinajmenšom benevolentnosť pri zistení nedostatkov, keď zamestnanci neboli za zistené nedostatky sankcionovaní. Za skutočnosť nie bez významu súd považuje aj to, že v dohode o pracovnej činnosti uzatvorenej medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom dňa 06.07.2016 bol dojednaný druh práce - pomocné práce v piliarskej výrobe, keď žalobca pri tom, ako sa mu stal pracovný úraz, mal vykonávať aj práce presahujúce rozsah pomocných prác, nakoľko mal vykonávať aj obsluhu predmetnej „rozmietacej“ píly, čo vyplýva zo zápisnice o podaní informácie N. C. zo dňa 10.02.2017, spísanej Inšpektorátom práce Žilina, č. spisu IP ZA/IPZA OBOZP/KON/2017/609, ako aj z výpovede T. L. učinenej na pojednávaní súdu. Nie bez významu je aj tá skutočnosť, že žalovaný na odporúčanie IP ZA (tak ako to potvrdil konateľ žalovaného, ako aj svedkyňa T. L.) následne vylúčil stroj, na ktorom sa stal žalobcovi pracovný úraz, z prevádzky. S poukazom na vyššie konštatované závery však súd ďalšie dokazovanie ohľadne preukázania týchto skutočností nevykonal, nakoľko by toto (popri vyššie konštatovaných záveroch) neprinieslo iné rozhodnutie vo veci a zakladalo by iba ďalšie dôvody na vylúčenie zbavenia sa zodpovednosti za škodu zo strany žalovaného. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalobcovi, ktorý mal v spore plný úspech, priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keď o výške trov konania bude v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté súdom prvej inštancie, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Proti uvedenému rozsudku žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Nesúhlasil s konštatovaniami súdu prvej inštancie, že nepreukázal splnenie podmienky prezumovanej v ustanovení § 196 ods. 1 písm. a/, resp. ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce, t. j. že zamestnanec bol o právnych predpisoch alebo ostatných predpisoch na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci alebo pokynmi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci riadne a preukázateľne oboznámený. V tejto súvislosti poukázal na predložené listinné dôkazy, ako aj výpovede svedkov. Namietal, že predložené odborné vyjadrenie kriminalisticko-expertízneho ústavu PZ nie je plnohodnotným dôkazom a neposkytuje relevantný základ pre posúdenie, či ide alebo nejde o pravý podpis žalobcu. Uvedený dôkaz bol realizovaný v rámci trestného konania, kde bolo začaté trestné stíhanie vo veci. Vzhľadom na takýto procesný postup sa
k danej veci nemohol žalovaný prostredníctvom štatutárneho zástupcu vyjadrovať či napádať alebo spochybňovať uvedený dôkaz. Poukazoval aj na výpovede jednotlivých zamestnancov, ktorými bolo jednoznačne preukázané, že žalobca bol riadne vyškolený na BOZP a opakovane bol upozorňovaný na dodržiavanie BOZP na pracovisku. Ďalej odvolateľ poukázal na výpoveď jedného zo zamestnancov - svedka N. C., na ktorú súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní neprihliadol. Tento svedok potvrdil, že na školení o predpisoch BOZP bol prítomný aj žalobca, ktorý svedok ho síce nevidel sporné listiny podpísať, avšak je si istý, že sa na školení zúčastnil. Pritom konateľ žalovaného, ako aj svedok N. C. žalobcu niekoľkokrát upozorňovali, aby nestál v nebezpečnej zóne. Súd nemôže ako jediný argument zobrať v úvahu výpoveď žalobcu, keď je porušenie BOZP žalobcu preukázané aj výpoveďami svedkov a samotný žalobca potvrdí svojimi výpoveďami také skutočnosti, ktoré sú relevantné na posúdenie veci. Ak by boli v čase kontroly zo strany inšpektorátu práce zistené porušenia na strane zamestnávateľa, bol by vydaný protokol o kontrole a v dnešnej dobe by už bolo vedené aj správne konanie pre závažné porušenie predpisov na strane zamestnávateľa. Za porušenie sa považuje aj neplnenie si kontrolnej činnosti, čo tiež nebolo zamestnávateľovi vytknuté. Pritom boli vykonané tri kontroly. Okresný súd tiež nesprávne vyhodnotil aj otázku výkonu činnosti práce samotného žalobcu. Odvolateľ trvá na tom, že žalobca vykonával pomocné práce v píliarskej výrobe - to aj robil, t.j. odoberanie a vkladanie reziva do stroja, ukladanie reziva a podobne. Nesprávne okresný súd vyhodnotil aj otázku vykonávania kontroly zo strany žalovaného, keď konštatoval, že boli robené formou „doporúčania“. V Zákonníku práce nie stanovené, akým hlasom a akou formou má vedúci pracovník kontroly robiť. Dôležité pre posúdenie danej veci a zbavenie zodpovednosti zamestnávateľa je to, že boli robené kontroly a zamestnanec/ žalobca ich nerešpektoval, pričom podpísal, že ich rešpektovať bude. Rozhodnutie o 100 %-nej zodpovednosti zamestnávateľa z bežného pracovného rizika pri hrubom porušení bezpečnostných predpisov zo strany zamestnanca je absolútne neprijateľné. Celé odôvodnenie uvedené v bode 10. o objektívnej zodpovednosti je podľa názoru žalovaného nesprávne. Súčasná kombinácia ustanovení § 196 ods. 1 Zákonníka práce a § 196 ods. 2 Zákonníka práce je neprípustná. Zamestnávateľ sa jednoznačne zbavil zodpovednosti podľa § 196 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce a sú splnené všetky podmienky zbavenia sa zodpovednosti. Škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali. Žalobca porušil, resp. zanedbal svoju povinnosť vyplývajúcu z ustanovení § 12 ods. 2 písm. a/, f, g/ zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie nespočíva len v chybných záveroch vo vzťahu k určeniu rozsahu miery zavinenia pri pracovnom úraze, ale aj v nesprávnom právnom posúdení charakteru podanej žaloby. V nadväznosti na uvedené odvolateľ bližšie uviedol, že okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že v danom prípade žaloba nie je určovacou podľa § 137 písm. c/ CSP a ani žalobou o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d/ CSP, ale ide o žalobu svojho druhu. S týmto názorom žalovaný nesúhlasí. Vyslovil presvedčenie, že ide o žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d/ CSP, konkrétne o určenie, či je zamestnávateľ, teda žalovaný zodpovedný za pracovný úraz a v akom rozsahu. Takejto žalobe však možno vyhovieť, len keď jej podanie vyplýva z osobitného predpisu. Takýto osobitný predpis je zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, z ktorého však nevyplýva pre súd oprávnenie rozhodovať v prípadoch spornosti medzi zamestnancom a zamestnávateľom k okolnostiam týkajúcich sa pracovného úrazu. Sociálna poisťovňa je oprávnená riešiť aj predbežné otázky, ktoré sú rozhodné pre posúdenie o priznaní, resp. nepriznaní úrazových dávok. Vzhľadom na § 198 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení si sociálna poisťovňa musí sama urobiť úsudok o predbežnej otázke alebo dá podnet na začatie konania. Nie je však oprávnená dávať podnet na začatie súdneho konania. Žalobca si v tomto prípade podal žiadosť sociálnej poisťovni o vyplatenie úrazových dávok, ktoré konanie prerušila, žalobcu vyzvala, že ak preukáže zavinenie na strane zamestnávateľa. Opätovne prehodnotila nárok, čím ho nepriamo vyzvala na podanie žaloby. Sociálna poisťovňa sa týmto postupom zbavila zodpovednosti, čím postupovala alibisticky a v rozpore so zákonom. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Prešov zo dňa 31. mája 2017, sp. zn. 11Cpr 5/2015, tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.09.2009, sp. zn. 4Cdo 157/2008 a napokon na nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.09.2014, sp. zn. I. ÚS 87/2014, tiež rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 27.01.2007, č. k. 21Sd 37/2008-34.
3. Žalobca v podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný žalobcu riadne neoboznámil s právnymi predpismi a pokynmi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Okresný súd správne vyhodnotil výpovede svedkov,
ako aj ďalšie vykonané listinné dôkazy. Nie je pravdou, že odborné vyjadrenie Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru nie je plnohodnotným dôkazom a neposkytuje relevantný doklad pre posúdenie, či ide alebo nejde o pravý podpis žalobcu, opak je pravdou. Pokiaľ ide o charakter podanej žaloby, žalobca uviedol, že sociálna poisťovňa, pobočka Martin vo svojom rozhodnutí zo dňa 21.08.2017, ktorým prerušila konanie do dňa doručenia právoplatného rozhodnutia súdu, jednoznačne uviedla, že zamestnávateľ jej nepredložil konečné stanovisko k miere zavinenia poškodeného, a to ani na základe výzvy. Žalovaný si nesplnil povinnosti uvedené v § 196 a nasl. Zákonníka práce. Sociálna poisťovňa teda nemala dostatočné podklady na to, aby vyriešila predbežné otázky, ktoré sú rozhodné pre posúdenie o priznaní, resp. nepriznaní úrazových dávok. Žalobca tvrdí, že podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 65/2006 si sociálna poisťovňa môže o zodpovednosti zamestnávateľa za škodu urobiť len úsudok, sama o tejto zodpovednosti rozhodovať nemôže.
4. Žalobca v odvolacej replike zopakoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne, pretože súd v rámci dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. V danej veci boli minimálne 3 rôzne kontroly za účasti rôznych poverených osôb aj zo strany inšpektorátu práce, kde nebolo zistené žiadne porušenie povinnosti na úseku BOZP zo strany zamestnávateľa. Vec bola riešená kriminálnou políciou, následne odborom vyšetrovania a takisto neboli vyšetrovaním zistené žiadne pochybenia a napriek tomu súd dospel k záveru, že podiel miery zamestnávateľa je 100 %.
5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalovaného v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
6. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
7. Z odvolania žalovaného vyplýva, že namieta odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j. rozhodnutie, že súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Ďalší uplatnený odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie, je nesprávne, t. j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti.
8. Odvolací súd dospel k záveru, že oba uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci náležité dokazovanie, z neho získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií (§ 191 ods. 1 CSP) a na základe toho ustálil správne skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie správne právne posúdil, že zistený skutkový stav dostatočne odôvodňuje záver, že miera zavinenia žalovaného ako zamestnávateľa na pracovnom úraze, ktorý sa stal 08.08.2016, je 100 %.
9. Skutkový stav zistený súdom prvej inštancie považuje odvolací súd za dostatočne zistený, myšlienkové postupy súdu prvej inštancie náležite odôvodnené.
10. K odvolacím dôvodom žalobcu o nesprávnom hodnotení dôkazov odvolací súd uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten- ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súvislosti s hodnotením vykonaných dôkazov zo strany prvoinštančného súdu je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Na základe toho odvolací súd v odvolacom konaní skúma (okrem splnenia procesných podmienok odvolacieho konania), či súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie a či skutkové zistenia, ku ktorým po takomto dokazovaní dospel, majú v prevedenom dokazovaní oporu. Ak zistí, že nebolo prevedené náležité dokazovanie (kde možno zaradiť i nevykonanie stranou sporu navrhovaného relevantného dôkazu), alebo ak zistí, že prvoinštančným súdom konštatovaný skutkový stav nemá oporu v prevedenom dokazovaní (nevyplýva z prevedených dôkazov), prípadne, ak má za to, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 384 ods. 1 CSP).
11. V danom prípade odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany prvoinštančného súdu nezistil žiadny rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami a preto nepovažoval za potrebné ním prevedené dokazovanie opakovať, alebo doplniť. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť. Odvolateľ v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nebol vysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
12. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalovaného, že odborné vyjadrenie Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ Bratislava zo dňa 11.04.2017 nie je plnohodnotným dôkazom a neposkytuje relevantný základ pre posúdenie pravosti/nepravosti podpisu žalobcu. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je dôvod nerešpektovať závery, ku ktorým dospel Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru v odbornom vyjadrení zo dňa 11.04.2017, i keď bol takýto dôkaz realizovaný v rámci trestného konania, nakoľko ide o dôkaz vykonaný zákonným spôsobom. Okrem toho, pokiaľ žalovaný uvedený dôkaz spochybňoval, mal právo navrhnúť vykonanie znaleckého dokazovania na zistenie pravosti podpisu žalobcu na listinách zo dňa 07.07.2016, podľa ktorých mal byť žalobca poučený o zásadách bezpečnosti práce na drevospracujúcich strojoch a mali byť žalobcovi pridelené ochranné pracovné prostriedky. Pokiaľ žalovaný poukazuje na výpoveď svedkyne L., ktorá vylúčila, že by niekto iný ako žalobca podpísal uvedené dokumenty, aj podľa názoru odvolacieho súdu na jej výpoveď nemožno prihliadať, keďže ide o zamestnankyňu žalovaného, u ktorého je aj naďalej v pracovnom pomere.
13. Odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal splnenie podmienky prezumovanej v ustanovení § 196 ods. 1 písm. a/, resp. ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce, t. j. že zamestnanec bol o právnych predpisoch alebo ostatných predpisoch na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci alebo pokynmi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci riadne a preukázateľne oboznámený a z toho dôvodu neprichádza do úvahy zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz.
14. Odvolateľ namietal posúdenie žaloby o určenie miery zavinenia na pracovnom úraze ako žaloby svojho druhu. Mal za to, že v danom prípade ide o žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d/ CSP, avšak jej podanie musí vyplývať z osobitného predpisu, ktorý v danom prípade chýba.
15. Podľa právnej vety obsiahnutej v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/65/2006, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/2007, na ktorý už poukazoval súd prvej inštancie, spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý rieši základ nároku poškodeného zamestnanca na jednotlivé plnenia, vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, treba považovať aj naďalej za spor
vyplývajúci z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý rieši súd v občianskom súdnom konaní. Žaloba o určenie, že ide o pracovný úraz alebo o určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú úrazom (chorobou z povolania), na základe zákonne vydaného podnetu sociálnej poisťovne, je žalobou svojho druhu, ktorú nemožno podradiť pod ustanovenie § 80 písm. c/ OSP (§ 137 písm. c/ CSP). Preto nie je potrebné, aby sa preukazoval právny záujem na tomto určení.
16. Podľa názoru odvolacieho súdu je tento právny záver aplikovateľný aj na predmetný spor, aj za novej procesnoprávnej úpravy, pretože žalobca si uplatňoval nároky voči Sociálnej poisťovni v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, pričom sociálna poisťovňa prerušila konanie do právoplatnosti rozhodnutia o predbežnej otázke. Zároveň nemožno tento druh žalôb podriadiť ani pod ustanovenie § 137 písm. d/ CSP, keďže nejde o určenie právnej skutočnosti, pri ktorej to vyplýva z osobitného predpisu.
17. Zároveň sa v tejto súvislosti žiada uviesť, že postup sociálnej poisťovne, ktorá svojím rozhodnutím č. 12844-5/2007-MT zo dňa 21.07.2017 prerušila konanie o nároku na náhradu za bolesť žalobcu do dňa právoplatného rozhodnutia o predbežnej otázke, bol správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že sociálna poisťovňa nie je v zmysle zák. č. 461/2003 Z. z., a to najmä s poukazom na znenie § 110 a § 111 citovaného zákona, oprávnená stanoviť (rozhodnúť) mieru zavinenia žalobcu ako zamestnanca, nakoľko ide o vec, ktorá vyplýva jednoznačne z pracovných vzťahov založených medzi zamestnávateľom a zamestnancom, a iba ak postup zamestnávateľa na zbavení sa zodpovednosti je vo vzťahu k dotknutému zamestnancovi sporný, potom v zmysle čl. 142 ods. 1 a čl. 51 ods. 1 ústavy a § 7 ods. 1 OSP je o tomto spore oprávnený rozhodovať súd v občianskom súdnom konaní. Spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý rieši základ nároku poškodeného zamestnanca na jednotlivé plnenia, vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, treba považovať za spor vyplývajúci z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý rieši súd v občianskom súdom konaní. I keď sociálna poisťovňa si môže v dávkových veciach sama urobiť úsudok o niektorej predbežnej otázke, teda aj pokiaľ ide o určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú pracovným úrazom, nie je oprávnená samostatným rozhodnutím odstrániť spornosť týkajúcu sa rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu ním spôsobenú. Rozhodnúť o tejto otázke môže len súd v civilnom sporovom konaní, ktorého rozhodnutím je sociálna poisťovňa viazaná (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 159/2011 zo dňa 28.10.2013).
18. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú mu známe aj tie rozhodnutia súdov Slovenskej republiky vyhlásené v konaniach o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia sociálnej poisťovne, v ktorých bolo už viackrát vyslovené, že do právomoci sociálnej poisťovne nepochybne patrí v rámci predbežnej otázky vysporiadať sa so skutočnosťou, či došlo k pracovnému úrazu a tiež riešiť aj spornú otázku miery zavinenia žalobcu a zamestnávateľa na pracovnom úraze a za týmto účelom vykonať dokazovanie (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So 91/2009 zo dňa 28. októbra 2009, tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 87/2014 zo dňa 10.09.2014). Závery vyplývajúce z týchto rozhodnutí nie sú podľa presvedčenia odvolacieho súdu v preskúmavanej veci v rozpore s judikatúrou občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, pretože sociálna poisťovňa musí vždy v každom individuálnom prípade skúmať, či má dostatočné podklady pre rozhodnutie, a pokiaľ tomu tak nie, tak ako v danom prípade, sú procesne prípustné žaloby na odstránenie spornosti zavinenia zamestnávateľa/zamestnanca na pracovnom úraze.
19. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
20. Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o trovách konania súdu prvej inštancie, keďže tento výrok, vychádzajúc z výsledku konania, vykazuje taktiež vecnú správnosť.
21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal žalobcovi voči žalovanému v plnom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.
22. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)