Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22CoPr/2/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: R. U., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom U. XXX/X, XXX XX P., právne zastúpeného: JUDr. Karol Glinský, advokát so sídlom Cintorínska 554/67, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: U. - C.. U. M., miesto podnikania M. XXXX/X, XXX XX F., C.: XX XXX XXX, právne zastúpenému: JUDr. Ambróz Motyka, advokát so sídlom Námestie SNP 7, 091 01 Stropkov, o zaplatenie 5.010,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 7Cpr/8/2012-216 zo dňa 25.5.2017 jednohlasne takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok v zamietavej časti vo výroku II.

II. Mení sa rozsudok vo výroku o trovách konania medzi stranami sporu tak, že žalovanému sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

III. Mení sa rozsudok vo výroku IV. tak, že žalobca je povinný zaplatiť znalkyni C.. M. M., so sídlom P., K. XX sumu 268,92 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

IV. Mení sa rozsudok vo výroku V. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť znalkyni C.. M. M., so sídlom P., K. XX sumu 268,92 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

V. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len súd prvej inštancie) rozhodol tak, že cit.: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 905,65 eura s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy od 24.5.2012 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 64 %, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. IV. Žalobca je povinný zaplatiť znalkyni C.. M. M., so sídlom v P., K. XX sumu 441,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V. Žalovaný je povinný zaplatiť znalkyni C.. M. M., so sídlom v P., K. XX sumu 96,84 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“

2. Pôvodnou žalobou zo dňa 11.4.2012 žalobca požadoval od žalovaného zaplatenie sumy 2.000,- eur z dôvodu, že medzi žalobcom a žalovaným došlo dňa 31.5.2010 k uzavretiu pracovnej zmluvy, podľa ktorej žalobca pracoval u žalovaného ako vodič kamiónovej dopravy a k dojednaniu, že dohodnutá mzda 358,50 eur bude navýšená o 0,09 eura za každý žalobcom odjazdený kilometer. Dňa 29.12.2010 došlo zo strany žalobcu k okamžitému skončeniu pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pretože žalovaný si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy a všeobecne záväzných predpisov, pričom žalobca zároveň podal na žalovaného z dôvodu nevyplatenia mzdy trestné oznámenie na „OO PZ v Stropkove“, ktoré však bolo odmietnuté. Žalobca ďalej poukazoval na skutočnosť, že žalovaný mu nestanovil mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce žalobcu, pretože miesto žalobcu zodpovedalo 3. stupňu náročnosti práce podľa písmena c) prílohy č. 1 Zákonníka práce, za čo mal dostávať minimálnu mesačnú mzdu vo výške 430,78 eura. Žalobca mal za to, že mu patrí tiež mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas, vo sviatok a nočnú prácu, ako aj náhrada mzdy v zmysle § 69 ods. 4 a § 116 ods. 3 Zákonníka práce a rovnako, že nedošlo k riadnemu splneniu nárokov žalobcu podľa § 5 a § 14 zákona č. 283/2002 Z.z. Nakoľko bol obmedzený výškou svojich finančných príjmov a súdnym poplatkom, napriek tomu, že jeho nároky presahujú sumu 9.000,- eur, si v tomto konaní uplatňoval len zaplatenie sumy 2.000,- s 9 % úrokom z omeškania ročne od 1.2.2011.

3. Po vydaní platobného rozkazu súdom prvej inštancie zo dňa 15.5.2012 žalovaný podal voči nemu odpor s tým, že trestné oznámenie žalobcu bolo odmietnuté a v žalobe nie je špecifikované, z akých zložiek náhrada 2.000,- eur pozostáva a ani aký je právny titul uplatňovaného nároku. Žalovaný nárok žalobcu neuznával, práve naopak, mal za to, že žalobca mu ako zamestnanec spôsobil škodu. V priebehu konania žalobca rozšíril žalobu na zaplatenie sumy 5.010,- eur s 9 % úrokom z omeškania od 1.2.2011 do zaplatenia titulom nevyplatených mzdových nárokov vyplývajúcich mu z pracovnej zmluvy (č.l. 71 spisu) a súd prvej inštancie rozšírenie petitu žaloby pripustil uznesením zo dňa 3.6.2013.

4. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok posúdil podľa ust. § 69 ods. 4, § 116 ods. 1, § 118 ods. 2, § 120 ods. 1, 3, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1,3,5 Zákonníka práce, podľa § 13 ods. 1, 2, § 14 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 a § 10c Nariadenia vlády č. 87/1995 a s poukazom na ust. § 132 ods. 1, § 187 ods. 1, 2, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1 a § 319 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len a zistil, že žalobca požadoval zaplatenie mzdových nárokov a cestovných náhrad za mesiace máj až december 2010 v celkovej výške 5.010,- eur s príslušenstvom. V priebehu konania výšku uplatnených nárokov upravoval, rôzne ich špecifikoval a bol rozpor medzi písomnými podaniami zástupcu žalobcu a jeho ústnymi prednesmi a rovnako aj medzi podaniami zástupcu žalobcu a výpoveďou žalobcu. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie sa zameral na zistenie zákonných mzdových nárokov žalobcu vyplývajúcich z jeho pracovného pomeru ako vodiča v medzinárodnej kamiónovej doprave za dané obdobie. Strany sporu sa zhodli na tom, že mzdové nároky a náhrady boli žalobcovi vyplácané viacerými spôsobmi, a to v hotovosti, bezhotovostne na účet, použitím karty zamestnávateľa a zrážkami zo mzdy. Pre výpočet mzdových nárokov žalobcu súd prvej inštancie v zmysle § 319 nariadil znalecké dokazovanie. Vznik pracovného pomeru od 3.2.2010 na základe pracovnej zmluvy z 31.5.2010, ani okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalobcu listom zo dňa 29.12.2010 sporné medzi stranami neboli. Medzi vlastnou evidenciou jázd vykonávanou žalobcom a evidenciou jázd vykonávanú žalovaným prostredníctvom satelitného systému existujú nepatrné rozdiely, preto súd prvej inštancie považoval za preukázané odjazdené kilometre vo výške, na ktorej sa strany zhodli, čo v podstate zodpovedá evidencii žalovaného. Žalobca na pojednávaní dňa 7.10.2013 pred súdom prvej inštancie potvrdil, že výplatné lístky dostával, ako aj to, že mzda mu bola vyplácaná postupne, niečo na účet, niečo v hotovosti a tiež, že používal platobnú kartu žalovaného na zakúpenie stravy. Žalovaný predložil súdu vyúčtovanie cestovných výloh za dané obdobie, ako aj výdavkové pokladničné doklady podpísané žalobcom. Žalobca síce pravosť svojho podpisu spochybňoval, avšak na pojednávaní dňa 16.3.2015 sa zhodol so žalovaným, že vo výdavkových dokladoch je uvedený celkový zákonný nárok žalobcu na tzv. diéty za konkrétny mesiac, pričom v priebehu mesiaca sa jeho výplaty realizovali rôznymi spôsobmi. Strany sporu sa teda zhodli na tom, že diéty boli žalobcovi vyplácané postupne a že žalobca svojim podpisom potvrdil správnosť vypočítaných nárokov. Naviac na pojednávaní 16.3.2015 žalovaný predložil súdu originály cestovných výdavkov a výdavkové doklady, ktoré sú totožné s fotokópiami založenými v súdnom spise, pričom žalobca k nim nemal žiadne námietky. Nakoľko žalobca potvrdil podpisovanie výdavkových dokladov na pojednávaní a vzhľadom na jeho tvrdenie, že mu boli poskytované aj výplatné lístky, bol súd prvej inštancie toho názoru, že žalobca mal reálne možnosť skontrolovať správnosť vyúčtovania mzdových nárokov a cestovných náhrad, na ktoré mu vznikol nárok. Vzhľadom na dôkaznú situáciu a nedostatočnú mzdovú dokumentáciu, keď znalkyňa pri vyhotovovaní znaleckého posudku vychádzala len z obsahu spisu, pretože žalovaný požadovanú mzdovú dokumentáciu pre požiar dňa 2.9.2016 v objekte podnikania nemohol predložiť, súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovi vznikol mzdový nárok v celkovej výške 905,65 eur, ktorý predstavuje súčet týchto nárokov: a) rozdiel medzi mzdou podľa pracovnej zmluvy (358,50 eur) a minimálnym mzdovým nárokom podľa Zákonníka práce (369,24 eura) za obdobie jún 2010 až december 2010 v sume 75,18 eura, b) náhrada mzdy za zostatkovú dovolenku v dĺžke 6 dní, čo podľa znaleckého posudku predstavuje sumu 100,71 eura a c) náhradu mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu 2 mesiacov vo výške 729,76 eura (2 x 364,88 eur). Pokiaľ ide o výpočet stravného žalovaným, tento je podľa znalkyne matematicky správne vyčíslený na sumu 7.124,34 eur. Pokiaľ ide o vreckové, podľa § 14 Zákona o cestovných náhradách, toto nie je obligatórny zákonný nárok žalobcu a v prípade nárokov za prácu nadčas a vo sviatok znalkyňa vychádzala len z tvrdení žalobcu, ktoré sú však neverifikovateľné a nepostačujúce, pretože nie je možné vyšpecifikovať čas strávený na ceste nad rámec pracovného času, ani keby bol zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu počas soboty a nedele, resp. čerpal náhradné voľno a žalovaný evidenciu práce nadčas nepredložil. Súd prvej inštancie preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 905,65 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy, avšak až od 24.5.2012, kedy bola žaloba doručená žalovanému a kedy žalobca prvýkrát vyzval žalovaného na zaplatenie mzdových nárokov. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a podľa pomeru úspechu vo veci priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 64 % a rovnako podľa pomeru úspechu zaviazal strany sporu na náhradu znalečného vyúčtovaného znalkyňou vo výške 537,84 eura, a preto uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť znalkyni C.. M. M. sumu 441,- eur (64 % z 537,84 eura) a žalovanému sumu 96,84 eura (18 % z 537,84 eura).

5. Proti tomuto rozsudku, a to voči výrokom II., III. a IV. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd v napadnutom rozsahu rozsudok zrušil, resp. zmenil tak, že vyhovie žalobe v celom rozsahu a zaviaže žalovaného k náhrade trov konania a znaleckého dokazovania, resp. zohľadní dôvody hodné osobitného zreteľa a žalovanému náhradu trov konania neprizná s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP. Mal za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, prečo žalobca nemá byť zaradený do 3. stupňa náročnosti práce, prečo mu nebol uznaný nárok za prácu nadčas a vo sviatok, prečo mu nebol uznaný nárok na stravné a ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s odmenou 0,09 eur/km podľa vnútropodnikovej smernice. Mal za to, že žalovaný ako zamestnávateľ nepredložením evidencie nakoniec dosiahol úspech vo veci. Ospravedlnenie dôkaznej núdze žalovaného zamestnávateľa z titulu požiaru 4 roky od podania žaloby na adrese, ktorá sa nezhoduje s miestom sídla žalovaného, ani s miestom výkonu práce žalobcu, je nespravodlivé a nelogické. Žalobca je znevýhodnený zamestnanec, ktorý v celom konaní čestne opakuje jedno tvrdenie, predloží prácne vypracovanú vlastnú dokumentáciu, ktorá je veľmi zhodná s obtiažne získanou satelitnou dokumentáciou, a preto by mal byť v konaní pred súdom chránený. Súd prvej inštancie mal preto žalobcovi jeho nároky uplatnené v konaní priznať a na žalovaného preniesť dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal so mzdovým zvýhodnením žalobcu za prácu nadčas a za prácu vo sviatok a nevidí dôvod, prečo by sa nedal určiť nárok žalobcu z tohto titulu aj bez potreby znaleckého dokazovania. Pracovná doba a sviatky sú všeobecne známe skutočnosti a počet odjazdených kilometrov je uvedený v napadnutom rozsudku, pričom pri zohľadnení maximálnej povolenej rýchlosti 80 km/h možno jednoducho vypočítať, koľko hodín žalobca odpracoval s nárokom na mzdové zvýhodnenie. Ak znalkyňa v znaleckom posudku dokázala vyčísliť konkrétnu čiastku 73,87 eur a 152,32 eur, pri predložení takmer identických záznamov zo strany žalobcu a satelitných záznamov zo strany žalovaného, nevidí dôvod, prečo by sa tieto nároky podľa § 121 a § 122 Zákonníka práce minimálne v sume 226,19 eur nedali priznať žalobcovi.

Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu ohľadne reálneho vyplatenia nároku žalobcu na stravné. Žalobca spochybňuje svoj podpis na žalovaným predložených dokumentoch týkajúcich sa platenia stravného. Ak je v zápisnici zo dňa 16.3.2015 konštatovaná zhoda medzi účastníkmi konania, ide zrejme len o zachytenie repliky právneho zástupcu žalovaného a nie o vyjadrenie žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu. Tvrdenie, že žalobca prevzal stravné tak, ako je uvedené vo výdavkových dokladoch predložených žalovaným, ktorých pravosť žalobca poprel, je nesprávne. Žalobca od začiatku, teda od 1. mimosúdneho listu žalovanému z 29.12.2010, cez výpovede pred políciou, inšpektorátom práce, ako aj súdom tvrdil, že nemal vyplatené stravné. Ak žalobca tvrdí, že stravné mu nebolo vyplatené, tak výdavkové pokladničné doklady predložené žalovaným nemajú samé o sebe ako dôkaz o plnení význam. Za stavu, ak výdavkové pokladničné doklady neboli podložené hotovostnou platbou, žalovaný mal správne predložiť ako dôkaz bezhotovostné platby, aby preukázal, že žalobcove nároky na stravné uspokojil. Súd prvej inštancie mal preto vysloviť záver, že hlavný obranný listinný dôkaz žalovaného nebol podložený platbou. Rovnako sa súd prvej inštancie nevysporiadal s nárokmi žalobcu podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce, a to dojednanou motivačnou odmenou 0,09 eur/km podľa vnútropodnikovej smernice žalovaného č. 2/2009. Žalobca v rozhodnom období odjazdil najmenej 79.276 km podľa dokumentácie žalovaného, pričom podľa dokumentácie žalobcu to bolo 81.766 km, a preto mala byť žalobcovi bez akejkoľvek potreby názoru znalca priznaná žalobou požadovaná suma. Súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal so vzťahom motivačnej odmeny za odjazdený kilometer, minimálnej mzdy, ako aj stravného, ktoré dostatočne medzi stranami sporu nerozlišuje a správne by ich mal priznať žalobcovi kumulatívne, nie navzájom ich zamieňať, resp. započítavať. Žalobca má za to, že na účely určenia výšky jeho mzdy v zmysle § 120 ods. 1 a ods. 4 Zákonníka práce by mal mať priradený 3. stupeň s koeficientom 1,4, pretože práca vodiča medzinárodnej kamiónovej dopravy je spojená so zvýšenou duševnou námahou, s prípadnou zodpovednosťou za zdravie a bezpečnosť iných osôb alebo za ťažko odstrániteľné škody.

V súvislosti s rozhodovaním o trovách konania žiadal súd o uplatnenie § 257 a výnimočne náhradu trov konania nepriznať z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Žalobca pre žalovaného odjazdil vzdialenosť 80.000 km (t.j. 2x obišiel okolo rovníka) a nie je vylúčené, že zo strany žalovaného nedostal ani len minimálnu mzdu, ktorá mu patrí. Zaplatenie rádovo tisícov eur za právne zastúpenie žalovaného, ktoré žalobca považuje za plné obštrukcií a prieťahov, bude žalobca a jeho blízki vnímať do smrti ako neprimeranú tvrdosť súdnictva. Žiadal preto, aby žalovanému nebola priznaná náhrada trov konania z dôvodu na strane žalobcu, ktorý je rozvedený, bez partnerky, nemá vlastnú nehnuteľnosť, býva v podnájme, platí exekúciu (rádovo tisíce eur) ako ručiteľ svojmu bratovi a naviac platí výživné pre svojich 2 študujúcich synov. Na strane žalovaného vznikli vysoké trovy právneho zastúpenia (rádovo takmer 3.000,- eur), ktoré značne presahujú žalobcovi súdom prvej inštancie priznaný nárok a tieto trovy by nemuseli vzniknúť, ak by žalovaný riadne viedol a predložil doklady, ktoré ako zamestnávateľ a podnikateľ v oblasti medzinárodnej kamiónovej dopravy viesť mal. Zároveň žalovaný predkladal dôkazy s omeškaním niekoľkých rokov, alebo inak zdržoval a podľa názoru žalobcu, znemožnil znalecké dokazovanie, ktorého trovy by mal znášal nezodpovedný zamestnávateľ.

6. K odvolaniu žalobcu zaslal vyjadrenie žalovaný, v ktorom poukázal na celkovú nekoncepčnosť pri vedení sporu žalobcom. Pôvodne sa domáhal zaplatenia 2.000,- eur s príslušenstvom, avšak so žaloby nie je zrejmé, ako sa dopracoval k pohľadávke v uvedenej výške (zrejmé je iba konštatovanie žalobcu, že jeho nároky presahujú 9.000,- eur). Na pojednávaní dňa 14.3.2013 sa súd snažil priviesť strany k zmierlivému riešeniu veci, a preto sa žalovaný ponúkol žalobcovi, že mu vyplatí sumu vo výške 1.000,- eur a trovy konania si bude znášať každý sám. S týmto však žalobca nesúhlasil a jeho reakciou bolo rozšírenie žaloby na sumu 5.010,- eur s príslušenstvom. V tomto podaní bolo špecifikovaných 7 samostatných nárokov žalobcu, pričom len vyčíslená výška nárokov predstavovala sumu 15.881,- eur. Aj súd prvej inštancie konštatoval a popísal nekoncepčnosť až chaotickosť v procesných postupoch žalobcu. Až súd prvej inštancie sanoval procesný postup žalobcu tým, že nariadil znalecké dokazovanie za účelom preukázania dôvodnosti uplatnených nárokov. Predložený znalecký posudok bol ťažiskovým dôkazom, z ktorého súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal. Aj v reakcii na výzvu k vyjadreniu sa k znaleckému posudku žalobca reagoval nekonkrétne s tým, že ponecháva na úvahu súdu, aby o týchto nárokoch rozhodol.

Znalkyňa na strane 6 znaleckého posudku podrobne odôvodňuje, že žalobcovi ako zamestnancovi prislúcha len 2. stupeň náročnosti pracovného miesta. Na ďalšie žalobcom položené otázky v odvolaní je možné jednoducho nájsť odpoveď v bodoch 46 až 50 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Poukazoval na zápisnicu z pojednávania zo 16.3.2015, z ktorej vyplýva, že právny zástupca žalobcu nemá námietky k predloženým originálom a tiež sa konštatuje zhoda medzi účastníkmi konania v tom, že pri podpise výdavkového dokladu on skutočne fyzicky takúto sumu v uvedený deň neprevzal od zamestnávateľa, ale predstavuje jeho celkový nárok na diétach, ktoré si vybral aj skôr, napr. z karty zamestnávateľa, tieto skutočnosti boli so žalobcom prebraté a on to svojim podpisom odsúhlasil. Ak žalobca tvrdí, že nejde o zhodné tvrdenie, ale o repliku právneho zástupcu žalovaného, mal možnosť namietať obsah zápisnice, na čo mal obrovský časový priestor, nakoľko k rozhodnutiu vo veci samej došlo po viac ako 2 rokoch od predmetného pojednávania. Až absurdne vyznieva konštatovanie žalobcu v odvolaní „podľa môjho názoru, ak žalobca tvrdí..., že stravné mu nebolo vyplatené, tak výdavkové pokladničné doklady nemajú samé o sebe ako dôkaz o plnení význam.“ Žalobca sa snaží prezentovať celkom neakceptovateľný názor, že jeho tvrdenie má vyššiu dôkaznú váhu ako v súdnom spise založené výdavkové pokladničné doklady spolu so satelitnými výpismi jázd žalobcu.

K namietanému výroku o trovách konania uviedol, že celý spor bol zo strany žalobcu vedený nekoncepčne a chaoticky, skutkovo aj právne menil svoju argumentáciu a nebol prístupný na návrh žalovaného ohľadne mimosúdneho skončenia sporu. Ak by žalobca racionálne zvážil ponuku žalovaného, žiadne trovy konania stranám vzniknúť nemuseli. Vyznieva nepresvedčivo argumentácia žalobcu ohľadne obštrukcií a prieťahov zo strany právneho zástupcu žalovaného, keď žalobca sa zúčastnil iba jedného meritórneho pojednávania a jeho právny zástupca opakovane tesne pred pojednávaním alebo na pojednávaní predkladal písomné podania. Po doručení napadnutého rozsudku žalobca kontaktoval žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu s návrhom, že od žalovaného nebude požadovať zaplatenie prisúdenej istiny, ani úrokov z omeškania, a naopak žalovaný si nebude uplatňovať priznané trovy konania a žalovaný má zároveň zaplatiť aj kompletné trovy znaleckého. Žalovaný rovnako e-mailom súhlasil s navrhovanými podmienkami s tým, že trovy znaleckého navrhol uhradiť podľa súdneho rozhodnutia. Táto ponuka bola pre žalobcu výhodná, nakoľko žalovanému priznané trovy prevyšujú o cca 400,- eur žalobcovi priznanú pohľadávku. Ani s týmto však žalobca nesúhlasil a podal odvolanie.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhol napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie, považujúc ho za dostatočne odôvodnený a vecne správny, potvrdiť a žalobcu zaviazať k náhrade trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Fotokópiu vo vyjadrení spomínanej mailovej komunikácie taktiež pripojil.

7. Žalobca sa k doručenému vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 , preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v zamietavom výroku nie je dôvodné a v súvisiacom výroku o trovách konania, ako aj o trovách znaleckého posudku je dôvodné.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II. ÚS78/05).

10. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. (uznesenie NS SR z 27.7.2011, sp. zn. 7Cdo/7/2010).

11. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti odôvodnil. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne, úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c/ Španielsko z 9.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro balani c/ Španielsko z 9.12.1994, séria A, č. 303-B).

12. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe v časti nevyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

13. Odvolací súd má za to, že v predmetnej veci súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza.

14. Žalobca uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu dňa 31.5.2010 (č.l. 4) na dobu neurčitú s nástupom do práce dňa 3.2.2010 na pozíciu vodič kamiónovej dopravy s miestom výkonu práce fy. U., s dohodnutou mzdou vo výške 358,50 eur (10.800,- Sk) mesačne s výplatným termínom stanoveným najneskôr 30- ty deň nasledujúceho mesiaca a s rozvrhnutím pracovného času 40 hodín týždenne. Žalobca okamžite ukončil pracovný pomer so žalovaným písomným podaním zo dňa 29.12.2010 označeným ako „okamžité skončenie pracovného pomeru dané zamestnancom podľa § 69 ods. 1 písm. b) ZP“ (č.l. 5), a to ku dňu jeho doručenia z dôvodu neuhradenia časti mzdy za jún až december 2010 spočívajúci v neuhradení dohodnutej mzdy za odjazdené kilometre v počte 100.000 kilometrov po 0,09 eura a z dôvodu neuhradenia stravného za obdobie od podpisu pracovnej zmluvy.

15. Po úpravách žaloby sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 5.010,- eur s 9 % úrokom z omeškania od 1.2.2011 do zaplatenia ako nevyplatených mzdových nárokov vyplývajúcich mu z pracovnej zmluvy. Mal za to, že minimálny mzdový nárok žalobcu pre pracovné miesto zodpovedajúce 3. stupňu náročnosti práce podľa písm. c) prílohy č. 1 Zákonníka práce, je vo výške 430,78 eur, preto rozdiel oproti dohodnutej sume 358,50 eur predstavuje 72,28 eur mesačne, čo pri 7 mesiacoch činí 505,96 eur. Pri dohodnutej odmene 0,09 eura za odjazdený kilometer predstavuje povinnosť žalovaného doplatiť 7.359,- eur s poukazom na ním vypracovaný denník jázd. Požadoval mzdové zvýhodnenie 25 % za 186 hodín práce nadčas a mzdové zvýhodnenie 50 % za prácu vo sviatok v tam uvedených dňoch. Rovnako požadoval náhradu za nevyčerpanú dovolenku za 35 dní a náhradu mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru 2 x 1.409,78 eur. Domáhal sa tiež cestovných náhrad vo výške 30,- eur za deň strávený v krajine EÚ mimo SR vrátane víkendov spolu vo výške 5.010,- eur. Vzhľadom na skutočnosť, že je obmedzený svojou finančnou situáciou a výškou súdneho poplatku, žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 5.010,- eur s príslušným úrokom z omeškania a náhradu trov konania.

16. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca v priebehu konania rôzne uvádzal výšku uplatnených nárokov, aj ich špecifikáciu, pričom rozpor bol nielen medzi písomnými podaniami zástupcu žalobcu a jeho ústnymi prednesmi na pojednávaní, ale aj medzi podaniami zástupcu žalobcu a výpoveďou samotného žalobcu na pojednávaní. Súd prvej inštancie preto na zistenie zákonných mzdových nárokov žalobcu vyplývajúcich z jeho pracovného pomeru ako vodiča v medzinárodnej kamiónovej doprave pri zohľadnení skutočností, že strany sporu sa zhodli na tom, že mzdové nároky a náhrady boli žalobcovi vyplácané viacerými spôsobmi, nielen v hotovosti, ale aj bezhotovostne na účet, použitím karty zamestnávateľa a tiež zrážkami zo mzdy, na výpočet mzdových nárokov žalobcu nariadil znalecké dokazovanie. Súdna znalkyňa pri vyhotovení posudku vychádzala len z obsahu spisu, nakoľko žalovaný požadovanú mzdovú dokumentáciu pre požiar dňa 2.9.2016 v objekte podnikania nemohol predložiť. Naviac však na pojednávaní dňa 16.3.2015 boli súdu zo strany žalovaného predložené originály cestovných výdavkov a výdavkové doklady, ktoré sú totožné s fotokópiami založenými v súdnom spise a žalobca k nim nemal žiadne námietky.

17. Správne postupoval súd prvej inštancie, keď pri rozhodovaní o nároku žalobcu vychádzal zo znaleckého posudku znalkyne C.. M. M. č. 22/2016 zo dňa 30.11.2016, v ktorom znalkyňa uvádza, že jej nebola predložená žiadna účtovná evidencia, preto výšku všetkých plnení, ktoré žalovaný poskytol žalobcovi z titulu mzdových nárokov a cestovných náhrad, možno vyčísliť iba čiastočne, a to z dostupných podkladov nasledovne:

- výška vyplatených mzdových nárokov bezhotovostne 1022,82 eur,

- výška zrážok zo mzdy (exekúcia) 373,48 eur,

- výška vyplatených cestovných náhrad v hotovosti 6.479,07 eur. Ostatné možné výplaty mzdových nárokov a cestovných náhrad z údajov nachádzajúcich sa v spise nemožno vyčísliť. Kritériom pre priradenie stupňa náročnosti práce je najnáročnejšia pracovná činnosť, ktorú bude zamestnanec vykonávať. Pretože v pracovnej zmluve nie je uvedená charakteristika pracovnej činnosti vodiča kamiónovej dopravy a s prihliadnutím na všeobecné známe povinnosti vodiča, a to aj na to, že v rámci dohodnutého druhu práce mal žalobca aj hmotnú zodpovednosť, by zamestnancovi prislúchal 2. stupeň náročnosti pracovného miesta. Minimálny mzdový nárok pre 2. stupeň náročnosti bol v roku 2010 vo výške 369,24 eur. Mzdový nárok žalobcu podľa pracovnej zmluvy zo dňa 31.5.2010 bol dohodnutý vo výške 358,50 eur. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vychádzal zo znaleckého posudku, v ktorom znalkyňa konštatuje, že z predložených podkladov vyplýva, že k ukončeniu pracovného pomeru možno vykázať nevyčerpanú dovolenku za 6 dní. Nárok žalobcu za nevyčerpanú dovolenku za 6 dní predstavuje sumu 100,71 eur vychádzajúc z výpočtu na základe minimálneho mzdového nároku žalobcu za 6 dní, t.j. 100,71 eur. Nárok žalobcu na náhradu mzdy pre prípad okamžitého skončenia pracovného pomeru pri alternatíve 2 (pri zohľadnení minimálneho mzdového nároku v sume 364,88 eur) je znalkyňou vyčíslený na sumu 729,77 eur. Nárok žalobcu podľa § 5 a § 14 zákona č. 283/2002 Z.z. vzhľadom na neúplnosť a neprehľadnosť predloženej evidencie cestovného denníka žalobcu nemožno vypočítať. V prípade, že evidencia jázd je správna, potom výpočet stravného možno považovať za matematicky správne vyčíslený v zmysle § 5 zákona č. 283/2002 Z.z. a následne z tejto hodnoty možno vyčísliť matematicky hodnotu vreckového (§ 14 zákona č. 283/2002 Z.z), čo pri maximálnej možnej výške 40 % činí 2.849,74 eur, avšak nejde o obligatórny nárok žalobcu.

18. Odvolací súd má v zhode s názorom súdu prvej inštancie za to, že medzi vlastnou evidenciou jázd vykonanou žalobcom a evidenciou jázd prostredníctvom satelitného systému vykonanú žalovaným existujú nepatrné rozdiely v počte odjazdených kilometrov. Správne preto súd prvej inštancie postupoval, ak vychádzal z evidencie prostredníctvom satelitného systému na č.l. 96 až 121. Vzhľadom na rozporné vyjadrenia žalobcu, jeho právneho zástupcu, uplatňovanie rôznych nárokov v priebehu konania, ako aj ich rôznu špecifikáciu, neúplnosť, resp. neprehľadnosť evidencie, súd prvej inštancie správne vychádzal z obsahu spisového materiálu a z listinných dôkazov obsiahnutých v spise a rovnako aj z vyjadrení strán sporu. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti ust. § 318 a § 319 CSP, ktoré má k ust. § 185 špeciálnu povahu. Napriek dôslednému rešpektovaniu ust. § 319 súdom prvej inštancie, nepodarilo sa žalobcovi preukázať a ani súdu zistiť výšku všetkých ním tvrdených nárokov. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobe žalobcu nemožno vyhovieť a k svojim záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov. Po vykonanom dokazovaní a to aj po zabezpečení ďalšieho dôkazu vo forme znaleckého posudku uplatnením tzv. vyšetrovacieho princípu zo strany súdu prvej inštancie má odvolací súd za to, že odvolacie námietky žalobcu k spôsobu vyhodnotenia dokazovania súdom prvej inštancie sú nedôvodné a že prvoinštančným súdom ustálený mzdový nárok žalobcu v celkovej výške 905,65 eur je adekvátny. Tento predstavuje v zmysle znaleckého posudku súčet týchto nárokov:

- rozdiel medzi mzdou podľa pracovnej zmluvy (358,50 eur) a minimálnym mzdovým nárokom žalobcu podľa Zákonníka práce (369,24 eur), čo predstavuje za obdobie jún až december 2010 sumu 75,18 eur;

- náhrada mzdy za zostatkovú dovolenku v počte 6 dní v sume podľa znaleckého posudku 100,71 eur;

- náhrada mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu 2 mesiacov vo výške 729,76 eur (2 x 364,88 eur).

19. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu ohľadne stravného odvolací súd poukazuje na znalecký posudok a výpoveď žalobcu aj žalovaného, ktorý poukazoval na vnútropodnikovú smernicu podpísanú všetkými vodičmi ako motiváciu k tomu, aby v zahraničí podali výkon, pričom žalobca si zrejme mylne vysvetlil túto smernicu, keď si myslel, že má nárok na mzdu, diéty a ešte aj na kilometrovné. V spisovom materiály sa nachádzajú kópie výdavkových pokladničných dokladov (č.l. 98 až 121), na základe ktorých boli vyplatené cestovné náhrady žalobcovi spolu vo výške 6.479,07 eur nasledovne: výdavkový pokladničný doklad zo dňa 30.6.2010 na sumu 1.289,87 eur, zo dňa 31.7.2010 na sumu 782,46 eur, zo dňa 31.8.2010 na sumu 1.026,- eur, zo dňa 30.9.2010 na sumu 818,25 eur, zo dňa 31.10.2010 na sumu 1.077,29 eur, zo dňa 30.11.2010 na sumu 799,46 eur a zo dňa 31.12.2010 na sumu 711,48 eur.

20. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu odvolací súd konštatuje, že nemôže akceptovať názor žalobcu, že jeho tvrdenie má vyššiu dôkaznú silu ako výdavkové pokladničné doklady vo fotokópiách doložené v súdnom spise v spojení so satelitnými výpismi jázd žalobcu.

21. Vzhľadom na vyššie uvedené preto aj odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak žalobcovi priznal mzdový nárok spolu vo výške 905,65 eur spolu s príslušným 9 % úrokom z omeškania od 24.5.2012, kedy bola žaloba doručená žalovanému a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Podľa znalkyne výpočet stravného podľa údajov žalovaného je matematicky správne vyčíslený a v súvislosti s nárokom na vreckové súd prvej inštancie správne konštatoval s poukazom na ust. § 14 Zákona o cestovných náhradách, že toto nie je obligatórny zákonný nárok žalobcu a je na zamestnávateľovi, či ho poskytne za splnenia zákonných podmienok. Aj v súvislosti s uplatneným nárokom za prácu nadčas a vo sviatok je adekvátne konštatovanie, že nie je možné vychádzať len z tvrdení žalobcu, ktoré sú neverifikovateľné a nepostačujúce, nemožno z nich vyšpecifikovať čas strávený na ceste nad rámec pracovného času a ani čas, kedy bol zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu počas soboty, nedele, príp. kedy čerpal náhradné voľno, pričom žalovaný evidenciu práce nadčas nepredložil.

22. Za daného stavu odvolací súd napadnutý rozsudok v zamietavej časti vo výroku II. ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

23. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

24. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

25. Podľa § 260 CSP, ak súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie, pri rozhodovaní o náhrade výdavkov spojených s vykonaním tohto dôkazu sa riadi ustanoveniami osobitného predpisu.

26. Napadnutým rozsudkom vo výroku III. súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania aplikujúc ust. § 255 CSP. Vychádzal z toho, že úspech žalobcu pri priznaní sumy 905,65 eur z uplatnených 5.010,- eur je v rozsahu 18 % a úspech žalovaného 82 %, a preto priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 64 %. Rovnako z tohto dôvodu podľa pomeru úspechu zaviazal strany sporu na zaplatenie trov dôkazu - znaleckého dokazovania, za ktoré si znalkyňa C.. M. M. vyúčtovala znalečné spolu vo výške 537,84 eur a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť znalkyni sumu 441,- eur a žalovanému povinnosť zaplatiť znalkyni 96,84 eura.

27. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich zaplatiť nemusela, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Zákon však upravuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti za zavinenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a to v podobe ust. § 257 CSP. Ide pritom o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad, a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.

28. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov, výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem (pozri Veľké komentáre, autorov Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. Beck 2016, strana 942).

29. Rozhodujúcim pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania bude zistenie, či možno od žalovaného, ktorý má nárok na náhradu trov, spravodlivo žiadať, aby si náklady vzniknuté v súvislosti s predmetným konaním hradil sám. Odvolací súd vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcu, ktorý je rozvedený, bez partnerky, nemajetný, býva v podnájme, má exekúcie a platí výživné na svojich 2 študujúcich synov. Zároveň zohľadnil tiež skutočnosť, že ide o pracovnoprávny spor, v ktorom žalobca ako zamestnanec - vodič kamiónovej dopravy odjazdil pre žalovaného zamestnávateľa vzdialenosť cca 80.000 km a rovnako aj skutočnosť, že bol to práve žalovaný, ktorý nepredložil listinné dôkazy, resp. ich predložiť nemohol. Za stavu, ak ide o spor so slabšou stranou, individuálny pracovnoprávny spor, kde súd má sám dôkaznú iniciatívu, pričom zamestnávateľ je povinný poskytnúť súčinnosť, ktorú možno od neho spravodlivo žiadať, a v danom prípade táto súčinnosť zo strany zamestnávateľa poskytnutá nebola, má odvolací súd za to, že v predmetnom spore sú dané dôvody osobitného zreteľa spočívajúce v okolnostiach sporu, a preto ide o prípad, kedy možno aplikovať ust. § 257 CSP. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania strán sporu, ako aj o povinnosti strán sporu zaplatiť znalkyni C.. M. znalečné zmenil postupom podľa § 388 tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal a zároveň zmenil aj rozsudok vo výroku IV. a V. napadnutého rozsudku tak, že obidvom stranám sporu uložil zaplatiť znalkyni C.. M. znalečné v 1/2, t.j. každému po 268,92 eur, nakoľko vykonanie znaleckého dokazovania bolo na prospech obidvoch strán sporu.

30. Spory diskriminačné, zamestnanecké, či spotrebiteľské, ako spory, v ktorých je jedna strana slabšia, často konajúca pod nadvládou silnejšej strany, sú charakteristické tým, že ak sa preukáže porušenie zákona ohľadne slabšej zmluvnej strany, súd musí túto skutočnosť zohľadniť v rozhodovaní o trovách konania. Je neprijateľný v demokratickej spoločnosti záver, že ak sa poruší zákon, silnejší by mal priznané trovy konania. Zamestnávateľ v sporoch so zamestnancom ako slabšou zmluvnou stranou musí aj pri nepatrnom úspechu žalobcu znášať celé trovy konania, lebo iba tak sa dá naplniť preventívna a odrádzajúca (tiež odmeňujúca) funkcia trov konania, aby nedochádzalo k porušovaniu práv slabších zo strany silnejších subjektov strán práva.

31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 CSP. Vo veci samej ohľadne zamietavého výroku bol žalobca neúspešný a v súvislosti s rozhodovaním o trovách prvoinštančného konania odvolací súd prihliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa na základe vlastnej úvahy. Z uvedeného dôvodu bol žalobca v časti úspešný (pokiaľ ide o trovy konania), avšak odvolací súd by nepovažoval za spravodlivé, pokiaľ by zaviazal žalovaného ako stranu čiastočne neúspešnú v odvolacom konaní na náhradu trov odvolacieho konania. Možno teda konštatovať čiastočný úspech strán sporu, z ktorého dôvodu odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .