Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Sa-24-2021.pdf
PDF · 168.77 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sa/24/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Tatianou Sabadošovou, v právnej veci žalobcu L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom R.. O. XX, XXX XX A., zastúpeného advokátkou JUDr. Alenou Rudohradskou, so sídlom Rázusova 1, 040 01 Košice, IČO: 35 567 571, proti žalovanému Sociálna poisťovňa, ústredie so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 29452-2/2021-BA zo dňa 16.06.2021, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, ako správny orgán prvého stupňa, rozhodnutím č. 5739/2021- KEM-DvN zo dňa 10.03.2021 podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia rozhodla tak, že žalobca L.Á.V. F. nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, pretože bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky, a teda sa čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia na neho nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia.
2. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán prvého stupňa citujúc ustanovenia § 104 ods. 1 a 6 zákona č. 461/2003 Z. z. a čl. 61 ods. 1 a 2, čl. 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) uviedol, že dňom 18.01.2020 bol žalobca zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a dňa 07.04.2020 si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. Podkladom na vydanie rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice potrebné na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti, potvrdenie kompetentnej inštitúcie z Českej republiky, Nemecka a Spojeného kráľovstva, čestné vyhlásenie rodičov, výpis z účtu. Ďalej uviedol, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 18.01.2016 do 17.01.2020, nepreukázal na území Slovenskej republiky žiadne doby poistenia v nezamestnanosti a na území iného členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru, preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti: od 01.04.2017 do 31.12.2017 - 275 dní v Nemecku, od 01.01.2018 do 31.12.2018 - 365 dní v Českej republike, od 02.01.2019 do 17.01.2020
- 381 dní v Českej republike. Na území Spojeného kráľovstva nepreukázal žalobca dobu poistenia v nezamestnanosti od 22.11.2015 do 31.12.2016 - 406 dní.
3. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že po vykonanom dokazovaní ohľadne zachovania jeho pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie dospel k záverom, že celková dĺžka jeho pobytu mimo územia Slovenskej republiky od septembra 2015 do januára 2020 v Českej republike, Nemecku a na území Spojeného kráľovstva a najmä dlhodobé vykonávanie zárobkovej činnosti na území týchto štátov, prispôsobenie sa životu v zahraničí bolo vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti, ktoré uviedol ako väzby na Slovensku. V období od januára 2018 do januára 2020 mal v Českej republike stabilné zamestnanie. Uviedol, že mal za preukázané zo spisového materiálu, že sa žalobca počas výkonu zamestnania na území Českej republiky, Nemecka a Spojeného kráľovstva tam zdržiaval dlhodobo, býval tam, trávil pracovný a mimopracovný čas, platil tam zákonné odvody a dane. Čestné vyhlásenie rodičov o takmer mesačných návštevách v SR, výpis z účtu a trvalé bydlisko v SR nie sú v porovnaní s celkovou dĺžkou pobytu a stabilitou zamestnania v zahraničí prevažujúcimi skutočnosťami pri posudzovaní centra záujmov. Všetky tieto skutočnosti primárne preukazujú vytvorenie jeho centra záujmov mimo územia Slovenskej republiky.
4. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie s tým, že odôvodnenie predmetného rozhodnutia považuje za nedostatočné a rozporné so zákonom. Uvádza, že si ako občan Európskej únie plnil svoje odvodové a daňové povinnosti vo viacerých členských štátoch Európskej únie. Poukazuje na rôzne skutočnosti, o ktorých sa domnieva, že preukazujú centrum jeho záujmov na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti v zahraničí (trvalý pobyt, návštevy Slovenska, bankový účet, rodina, duplicitný pracovnoprávny vzťah na Slovensku v roku 2016). Ďalej uvádza, že spĺňa podmienku ustanovenia § 104 ods. 1 zákona, namieta na neinformovanosť ohľadne realizácie exportu dávky v nezamestnanosti zo zahraničia, poukazuje na nepriaznivú epidemiologickú situáciu v súvislosti s covid-19 a má za to, že predmetné rozhodnutie je v rozpore s čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Žiada o zrušenie vydaného rozhodnutia a priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti.
5. Žalovaný, ako odvolací orgán, preskúmal napadnuté rozhodnutie č. 5739/2021-KEM-DvN zo dňa 10.03.2021 a rozhodnutím č. 29452-2/2021-BA zo dňa 16.06.2021, ako príslušný na rozhodovanie podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „cit. zákon“), odvolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že podľa Oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice číslo: KE2/OSO/KE_I/ZAM/2020/35686, zo dňa 23. januára 2020, navrhovateľ bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 18. januára 2020. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil v Sociálnej poisťovni, pobočka Košice dňa 7. apríla 2020. Podľa spisového materiálu pracoval navrhovateľ v posudzovanom období v iných členských štátoch Európskej únie - Spojeného kráľovstva, Nemecka a Českej republiky (v období, v ktorom bol navrhovateľ poistený v nezamestnanosti podľa britských právnych predpisov, sa na neho vzťahovali ustanovenia základného a vykonávacieho nariadenia, ktoré Spojené kráľovstvo v danom čase stále uplatňovalo). V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že na preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti, dosiahnutých v rámci členského štátu Európskej únie, je potrebné príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou. Podľa formulára U002 (bod 4.1) zo dňa 6. mája 2020, dosiahol navrhovateľ na území Spojeného kráľovstva dobu poistenia v nezamestnanosti od 22. novembra 2015 do 31. decembra 2016. V zmysle formuláru U002 (bod 4.1) zo dňa 8. júna 2020, dosiahol navrhovateľ na území Nemecka dobu poistenia v nezamestnanosti od 1. apríla 2017 do 31. decembra 2017. Podľa formulára U 1 (bod 2.1.1) zo dňa 10. októbra 2020, dosiahol navrhovateľ na území Českej republiky doby poistenia v nezamestnanosti od 1. januára 2018 do 31. decembra 2018, od 1. januára 2019 do 31. decembra 2019, od 1. januára 2020 do 17. januára 2020. Podľa informačného systému Sociálnej poisťovne navrhovateľ v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 18. januára 2016 do 17. januára 2020, preukázal aj dobu poistenia v nezamestnanosti od 18. januára 2016 do 31. decembra 2016 u zamestnávateľa L., Q. Q. J..H.., U. O., v pracovnoprávnom vzťahu uzavretom na dohodu o vykonaní práce. Z vyššie uvedených skutočností teda vyplýva, že navrhovateľ bol poistený v nezamestnanosti súbežne v Spojenom kráľovstve a súčasne na Slovensku. V tejto súvislosti uviedol žalovaný, že osoby, na ktoré sa vzťahuje základné nariadenie, podliehajú právnym predpisom iba jedného členského štátu. Podľa článku 11 odsek 3 písm. a) základného nariadenia sa povinné poistenie v nezamestnanosti
alebo dobrovoľné poistenie v nezamestnanosti zásadne riadi právnymi predpismi členského štátu, v ktorom bola činnosť vykonávaná (príslušný štát). V súlade so zásadou uplatňovania len jednej legislatívy požiadala Sociálna poisťovňa, pobočka Košice listom č. 66325/2019-KEM zo dňa 12. októbra 2020 príslušný útvar Sociálnej poisťovne o určenie uplatniteľnej legislatívy u osoby zvyčajne vykonávajúcej činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie. Podľa dokladu o určení príslušnosti právnych predpisov, vystaveného oddelením koordinácie medzinárodných poistných vzťahov zo dňa 21. decembra 2020 bolo navrhovateľovi v období od 1. septembra 2015 do 30. septembra 2016 a od 3. októbra 2016 do 31. decembra 2016 potvrdené predbežné určenie právnych predpisov Veľkej Británie. V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 18. januára 2016 do 17. januára 2020, teda navrhovateľ preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti, od 1. októbra 2016 do 2. októbra 2016 (t. j. 2 dni) u zamestnávateľa L., Q.. Q. J.. H.., U. O., v pracovnoprávnom vzťahu uzavretom na dohodu o vykonaní práce. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Navrhovateľ bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Spojeného kráľovstva, Nemecka a Českej republiky do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľa na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti (ďalej len „Žiadosť“) a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov (ďalej len „Vyhlásenie“), predložených dňa 7. apríla 2020. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - navrhovateľ sa podľa Vyhlásenia zdržiaval v zahraničí striedavo od 4. januára 2016 do januára 2020. Žalovaný poukázal na to, že podľa bodu 4.1 formulára U002 zo dňa 6. mája 2020 pracoval navrhovateľ v Spojenom kráľovstve už od 22. novembra 2015 a v kontakte s príslušnou britskou inštitúciou HM Revenue & Customs navrhovateľ sám dňa 30. marca 2020 výslovne uviedol (v bode 3 tlačiva Information we need to send a statement of National Insurance contributions), že v období od 1. septembra 2015 do 31. decembra 2016 súvisle žil v Spojenom kráľovstve. Striedavo sa teda navrhovateľ zdržiaval v zahraničí viac ako štyri roky; b) situáciu navrhovateľa vrátane: povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - navrhovateľ si v Žiadosti uviedol, že v Spojenom kráľovstve mal dva pracovné pomery, v Nemecku bol zamestnaný u jedného zamestnávateľa a v Českej republike mal dvoch zamestnávateľov. Podľa Vyhlásenia pracoval v Česku naposledy od 2. januára 2019 do 17. januára 2020, ako projektový manažér a zamestnanie bolo ukončené dohodou. Túto pracovnú situáciu v Spojenom kráľovstve, v Nemecku a v Českej republike, predchádzajúcu uplatneniu nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku, možno hodnotiť ako stabilnú s prioritnou a opakovanou orientáciou na zahraničný pracovný trh. Navrhovateľovi táto forma zamestnania zjavne vyhovovala; - jeho rodinného stavu a rodinných väzieb - navrhovateľ je slobodný, v zahraničí sa zdržiaval bez blízkych osôb a Slovensko navštevoval v takmer mesačných intervaloch vlastným autom; - jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - navrhovateľ na Slovensku nevlastní žiadnu nehnuteľnosť na bývanie. Podľa Vyhlásenia býval počas návratov a aj v súčasnosti u rodičov, v zahraničí v podnájme, bývanie menil päťkrát; - členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - navrhovateľ bol zamestnaný na území Spojeného kráľovstva, Nemecka a Českej republiky, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Spojené kráľovstvo, Nemecko a Česká republika. V tejto súvislosti zároveň uvádzame, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla
denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórii pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. V súlade s uvedeným rozhodnutím boli celková dĺžka pobytu v zahraničí spoločne s prioritnou a opakovanou orientáciou na zahraničný pracovný trh vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti, ktoré navrhovateľ uviedol ako väzby k Slovensku. Zároveň poukázal na skutočnosť, že pojem „trvalý pobyt“ a „bydlisko“ nie je možné stotožňovať. V tejto súvislosti uviedol žalovaný, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Navrhovateľ mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Českej republiky. V tejto súvislosti zdôraznil žalovaný, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie podlieha právnym predpisom tohto štátu a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti, získanú na území iného členského štátu, teda nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. V konaní o nároku navrhovateľa na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členských štátov Európskej únie čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (viac ako 4 roky), aj situácia navrhovateľa čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia v zahraničí, prioritná orientácia na zahraničný pracovný trh, plnenie daňových povinností na území Spojeného kráľovstva, Nemecka a Českej republiky) preukazujú, že navrhovateľ si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnanca v zahraničí nezachoval. V súvislosti s prítomnosťou navrhovateľovej rodiny na Slovensku ďalej žalovaný uviedol, že na uvedenú skutočnosť bolo v konaní o navrhovateľovom nároku na dávku v nezamestnanosti prihliadnuté. V nadväznosti na návraty na Slovensko žalovaný uviedol, že pri posudzovaní bydliska navrhovateľa bolo prihliadnuté na skutočnosť, že sa pravidelne na územie SR vracal, avšak uvedené bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie väzieb na Slovensku počas pobytu v zahraničí. V súvislosti s vlastníctvom bankového účtu ďalej uviedol, že na túto skutočnosť bolo prihliadnuté, avšak nepreukazuje to jednoznačným spôsobom zachovanie bydliska navrhovateľa na Slovenku. Navrhovateľ v odvolaní tiež poukazuje, že si ako občan Európskej únie plnil svoje odvodové a daňové povinnosti vo viacerých členských štátov Európskej únie. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že práve na základe skutočnosti, že v posudzovanom období dosiahol navrhovateľ dobu poistenia v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva, Nemecka a Českej republiky, bolo v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti potrebné zohľadniť príslušné ustanovenia základného nariadenia,
(čl. 61 základného nariadenia) a posúdiť, či je možné takéto doby poistenia v nezamestnanosti zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti.
6. Žalobca sa žalobou zo dňa 06.08.2021, doručenou osobne Krajskému súdu v Košiciach dňa 27.08.2021, domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a žiadal tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.
7. V žalobe uviedol, že sa plne nestotožňuje s výrokom rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, Festivalové námestie 1, 041 84 Košice, číslo spisu: 5739/2021- KEM-DvN zo dňa 10. marca 2021 a taktiež na to nadväzujúce rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, rozhodnutie č. 29452-2/2021-BA zo dňa 16. júna 2021, ktorými mu nebola priznaná dávka v nezamestnanosti. Rozhodnutia považuje za arbitrárne, nezohľadňujúce argumenty žalobcu a dôvody rozhodnutia (v časti odôvodnenie rozhodnutia) považuje za rozporné s reálnym stavom a skutočnosťami, ktoré boli zo strany žalobcu v administratívnom konaní prezentované. Žalobca postupoval v súlade so zákonom pri uplatňovaní svojho nároku na dávku v nezamestnanosti a žiaden právny predpis nedeklaruje, že by na dávku v nezamestnanosti nemal nárok, či by nespĺňal podmienky na jeho vyplatenie. Zároveň namietal, že nebol nijakým spôsobom poučený o tom, kde má uplatňovať svoj nárok na dávku v nezamestnanosti, ani o jeho možnostiach uplatňovania svojho nároku. Žalobca nedisponoval informáciou o tom, v ktorom členskom štáte má uplatňovať svoj nárok na príslušnom orgáne a preto bolo preňho prirodzeným uplatniť si nárok v Slovenskej republike, ktoré považoval a stále považuje za centrum svojich záujmov. Poukázal na to, že žalovaný celé rozhodnutie opiera o skutočnosť, že väzby žalobcu na Slovenskú republiku nepovažuje za dostatočné a tvrdí, že jeho väzby na zahraničie boli silnejšie, nezohľadňujúc argumenty žalobcu a dôkazy predložené žalobcom. Z tohto dôvodu predložil dôkazy v podobe cestovných lístkov a leteniek preukazujúce vysokú frekvenciu žalobcových ciest domov. V rámci skutkových okolností žalobca uvádza, že si plnil svoje odvodové a daňové povinnosti riadne (resp. za neho boli hradeného jeho zamestnávateľmi), ako občan Európskej únie, vo viacerých členských štátoch Európskej únie. Uviedol, že v tejto súvislosti treba pripomenúť, že Nariadenie 883/2004 nezavádza spoločný systém sociálneho zabezpečenia, ale zachováva existenciu jednotlivých vnútroštátnych systémov a jeho jediným cieľom je zabezpečiť koordináciu medzi týmito systémami, a tak zaručiť skutočný výkon slobody voľného pohybu osôb. Toto nariadenie tak zachováva existenciu rôznych systémov, v ktorých vznikajú rôzne pohľadávky vo vzťahu k rôznym inštitúciám, voči ktorým má poberateľ dávok priame nároky buď výlučne na základe vnútroštátneho práva, alebo na základe vnútroštátneho práva podľa potreby doplneného právom Únie (z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, C-551/16, J. Klein Schiphorst proti Raad van bestuur van het Uitvoeringsinstituut werknemersverzekeringen). Namietal ďalej, že rozhodnutie č. 29452-2/2021-BA zo dňa 16. júna 2021, taktiež obsahuje viaceré skutkové nezrovnalosti, napr. na str. 3 rozhodnutia je mylne uvedené, že žalobca bol zamestnancom spoločnosti L., Q.. Q..J..H.. len 2 dni, pričom žalovaný nezohľadnil, že žalobca bol s tým istým zamestnávateľom aj v období od 18. januára 2016 do 31. decembra 2016. Ako uvádza žalovaný na str. 4 rozhodnutia č. 29452-2/2021-BA zo dňa 16. júna 2021, Sociálna poisťovňa, pobočka Košice nezohľadnila žalobcovi žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, pričom uvádza, že takéto závažné pochybenie nemá vplyv na výsledok odvolacieho konania. Podľa názoru žalobcu má skutočnosť nezohľadnenia dôb poistenie v nezamestnanosti zásadný vplyv na rozhodnutie v odvolacom konaní nakoľko doby poistenia sú základným determinantom posudzovaným pri nároku na dávky v nezamestnanosti. Sociálna poisťovňa, pobočka Košice vo svojim rozhodnutí uvádza, že z vykonaného dokazovania vo vzťahu k žalobcovým pracovným, rodinným a osobným väzbám na Slovensku počas vykonávanie zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ, vyhodnotila žalobcove väzby na zahraničie ako silnejšie, ako ostatné skutočnosti, ktoré žalobca uviedol vo vzťahu ku Slovensku. Žalobcove väzby na Slovenskú republiku sú nesporné a nespochybniteľné, nakoľko žalobca počas celej spornej doby (t.j. od 2015 - 2020) disponoval trvalým pobytom na území Slovenskej republiky a nikdy svoj trvalý pobyt nemenil a ani ho meniť nemienil. Na Slovensko sa vracal pravidelne, v podstate pri každej príležitosti kedy mu to jeho pracovné možnosti dovoľovali. Tomuto nasvedčuje aj skutočnosť, že aj v súčasnosti sa žalobca zdržuje výlučne na území Slovenskej republiky (nepretržite od januára 2020) a neplánuje vycestovať za prácou do zahraničia ani v budúcom období. Žalobca od počiatku (teda od uzatvorenia prvého pracovného pomeru mimo Slovenskej republiky) vedel, že sa na Slovensko chce v dohľadnej dobe vrátiť a že je práve Slovenská republika centrom jeho záujmov, keďže tu má celú svoju rodinu, priateľov, ale taktiež a jediné stabilné zázemie. Jeho vnútorný zámer práce v zahraničí bol aj získať dostatočné množstvo skúseností, ktoré môže zúžitkovať na slovenskom pracovnom trhu, nakoľko je takáto zahraničná skúsenosť pre slovenských zamestnávateľov stále mimoriadne atraktívna. Vo vzťahu k čl. 11 ods. 1 písm. a) až b) vi.) NARIADENIE EURÓPSKEHO
PARLAMENTU A RADY (ES) Č. 98 12009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, žalobca uvádza vlastné stanovisko, reálne zohľadňujúce všetky ním predložené dôkazy: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; sám žalovaný konštatuje, že sa žalobca striedavo zdržiaval v zahraničí 4 roky. Je pochopiteľné, že pri výkone závislej činnosti pre zamestnávateľa je nevyhnutné, aby bol zamestnanec prítomný na území daného štátu. Uvedené argumenty (a to, či žalobca pracoval v zahraničí 4 roky alebo 4 a pol roka), nepovažuje za rozhodujúce pri zohľadňovaní opodstatnenosti a prípustnosti jeho nároku, b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; skutočnosť, že žalobca necentralizoval svoje pôsobenie do výlučne jedného členského štátu práve naopak potvrdzuje to, že nemal v úmysle v zahraničí zotrvať, ale naopak, zo vzdialenejšej Veľkej Británie sa postupne (ba až fyzicky, Nemecko a následne Česká republika) približoval k územiu Slovenskej republiky za účelom čo najbližšieho pracovného pôsobenia pri Slovenskej republike, ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; nie je pravdou, že by žalobca navštevoval Slovensko pravidelne len raz mesačne, o čom súdu predkladáme dôkaz v podobe cestovných dokladov, avšak len ťažko žalobca môže preukázať cesty autom (nakoľko tieto môžu byť realizované praktiky bez akéhokoľvek dokladu o realizácii cesty). Žalobca v tejto súvislosti predložil výpisy z jeho osobného účtu, ktoré preukazujú platby za pohonné hmoty na Slovensku. Skutočnosť, že je žalobca slobodný taktiež nepreukazuje jeho slabé väzby na Slovenskú republiku, práve naopak, na Slovensku má celú svoju rodinu a na zahraničie nemá žiadne rodinné, či vzťahové väzby. Žalobca nenadväzoval v zahraničí partnerstvá práve s vedomosťou o jeho silnej väzbe na Slovenskú republiku, v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; skutočnosť, že žalobca nevlastní na Slovensku žiadnu nehnuteľnosť nepovažujeme v žiadnom ohľade za smerodajnú nakoľko je žalobca mladým človekom a ceny nehnuteľností rastú nielen na Slovensku exponenciálne, pričom najmä mladí ľudia majú s kúpou nehnuteľností problém, čo je napokon aj široko mediálne pertraktované. Aj skutočnosť, že žalobca býva u rodičov a má s nimi pevné rodinné väzby (teda že nebýva sám v nájme), svedčí o jeho pevných väzbách na Slovensko, vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely: v tomto ohľade pojem bydlisko na daňové účely a bydlisko podľa nariadenia 883/2004 nie je možné stotožňovať, predovšetkým s poukazom na skutočnosť že oblasť daní patrí podľa ZFEÚ do právomoci jednotlivých členských štátov, pričom sociálna politika patrí podľa čl. 4 ods. 2 písm. b) do spoločných právomocí EÚ a členských štátov. S ohľadom na uvedené je preto nepochybné, že pokiaľ žalobca nezmenil miesto bydliska a disponoval po celý čas bežným účtom v slovenskej banke, resp. v slovenskej pobočke zahraničnej banky, jeho väzby na Slovenskú republiku zostali zachované a neboli nijak narušené. Pokiaľ by centrom jeho záujmu, alebo pôsobenia bolo zahraničie, presunul by si pochopiteľne miesto svojho trvalého pobytu tam, kam by s sa plánoval dlhodobo etablovať. Na okraj zároveň uviedol žalobca, že v roku 2017 čerpal bezúčelový úver, a to opätovne zo slovenskej banky, ktorý spláca aj v súčasnosti. Sociálna poisťovňa, pobočka Košice nezohľadnila všetky žalobcom tvrdené a predložené skutočnosti a dôkazy vo vzájomnej súvislosti, a to ani pri rozhodovaní na prvostupňovej úrovni, teda rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, Festivalové námestie 1,041 84 Košice, číslo spisu: 5739/2021- KEM-DvN zo dňa 10. marca 2021, a ani pri rozhodnutí Sociálnej poisťovne, ústredie, rozhodnutie č. 29452-2/2021- BA zo dňa 16. júna 2021. Navyše, žalobcovi zo strany Sociálnej poisťovne, a.s. neboli poskytnuté žiadne informácie o tom, či by nebolo možné realizovať export dávky v nezamestnanosti zo zahraničia, na ktorú má nárok v jednej z uvedených krajín, v ktorej žalobca odpracoval potrebný čas na priznanie takejto dávky, pričom Sociálna poisťovňa, a.s. by ako kompetentná inštitúcia slúžila ako platobné miesto. Žalobca taktiež uviedol, že počas roka 2016 vykonával závislú prácu aj pre slovenského zamestnávateľa (popri zahraničnej práci), čo rovnako svedčí o jeho silnej väzbe na Slovenskú republiku. Žalobca bol poistený preto v danom čase duplicitne, tak slovenským zamestnávateľom, ako aj zahraničným. Žalobca bol v posledných štyroch rokoch poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, pričom nie je relevantná skutočnosť na území ktorého členského štátu, nakoľko žalobca bol poistený nepretržite počas výkonu jeho práce tak v Nemecku, ako aj v Českej republike a v Spojenom kráľovstve. V dôsledku toho je jeho nárok na dávku v nezamestnanosti nespochybniteľný. Zamestnávatelia žalobcu (v Českej republike, Nemecku a Veľkej Británii) za žalobcu plnili odvodové povinnosti riadne a preto žalobca považuje za prinajmenšom nespravodlivé a rozporné so zákonom, aby mu nebol príspevok v nezamestnanosti priznaný vôbec. Zrážkami zo mzdy, ktorým zamestnávateľ plní jednotlivé povinnosti, je v podstate ukrátený o určitú časť mzdy zamestnanec (v tomto prípade žalobca), práve na účely poistenia v nezamestnanosti, kedy dôjde k „poistnej udalosti“, teda k tomu, že žalobca sa dostane do situácie, kedy nemá prácu. Žalovaný tento oprávnený nárok žalobcu rozporne so zákonom žalobcovi odoprel. Žiaden právny predpis nevylučuje
to, že pokiaľ žalobca nebol poistený v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, ale na území iného členského štátu Európskej únie, nemôže mu byť priznaná dávka v nezamestnanosti. Takýto záver vykazuje prvky arbitrárnosti. Za nesprávnu považuje žalobca subsumáciu pod čl. 65 ods. 2 a 5 nariadenia č. 88312004 (v zmysle ktorého mu navyše podľa Sociálne poisťovne, pobočka Košice, dávka v nezamestnanosti neprináleží), s ohľadom na skutkovú situáciu aká je vo veci samej. Na záver žalobca uviedol, že uplatňovanie dávky v nezamestnanosti v inom členskom štáte nebolo objektívne možné, nakoľko presun do zahraničia bol v daný čas výrazne obmedzený a od januára 2020 sa trvalo zdržiava výlučne na území Slovenskej republiky a nie je dôvod, aby sa do zahraničia vracal. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutia.
8. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 22.09.2021 k správnej žalobe žalobcu navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 Správneho súdneho poriadku. Zotrval na všetkých dôvodoch, ktoré uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, tieto zopakoval s tým, že žalobné námietky žalobcu považoval za nedôvodné. Žalobca v žalobe namieta, že Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, mu neposkytla relevantné informácie o tom, akým spôsobom sa má domáhať dávky v nezamestnanosti. V tejto súvislosti konštatoval, že žalobca o dávku v nezamestnanosti požiadal vecne a mieste príslušnú organizačnú zložku Sociálnej poisťovne, t. j. správnu inštitúciu a v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti jej predložil všetky doklady potrebné pre posúdenie jeho nároku na dávku v nezamestnanosti. Okrem uvedeného všetky informácie vo veci nároku na dávku v nezamestnanosti (aj ohľadom dávky v nezamestnanosti v prípade ukončenia pracovného pomeru v zahraničí) sú uvedené na internetovej stránke Sociálnej poisťovne www.socpoist.sk <http://www.socpoist.sk>. V žalobe žalobca poznamenáva, že mu neboli poskytnuté informácie o tom, či nie je možné realizovať export dávky v nezamestnanosti zo zahraničia, pričom Sociálna poisťovňa by slúžila ako výplatné miesto. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že exportovanie dávky v nezamestnanosti do iného členského štátu je upravené v základnom nariadení. Pre importovanie dávky v nezamestnanosti dotknutej osobe na Slovensko musí byť splnená podmienka priznania nároku na túto dávku príslušnou zahraničnou inštitúciou a požiadanie dotknutej osoby o export priznanej dávky na územie Slovenska. Žalobca o dávku v nezamestnanosti príslušnú britskú inštitúciu nepožiadal, z čoho je zrejmé, že mu nemohla byť exportovaná na Slovensko. O podmienkach nároku na dávku v nezamestnanosti podľa britských právnych predpisov a o podmienkach exportovania tejto dávky na Slovensko sa mal žalobca informovať u príslušnej britskej inštitúcie. Všeobecné informácie ohľadne uvedeného sú však zverejnené aj na internetovej stránke Sociálnej poisťovne. Žalovaný považoval zistenie skutočného stavu veci za presné a úplné s tým, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybnosti preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobcu na území dotknutých členských štátov Európskej únie, charakter vykonávanej činnosti v zahraničí, rodinná a bytová situácia žalobcu. Zdôraznil, že vzhľadom k tomu, že žalobca nemal počas posledného zamestnania v zahraničí zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Českej republiky, Nemecka a Spojeného kráľovstva zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
9. Žalobca v replike zo dňa 30.09.2021 uviedol k vyjadreniu žalovaného, že nakoľko žalovaná repetitívne uvádza nesprávne skutočnosti, ktoré sa žalobca pokúsil objasniť už niekoľkokrát v rámci administratívneho konania a uvádza ich aj v správnej žalobe, tak považuje žalobca za dôležité uviesť ich na správnu mieru. Ako vyplýva z administratívneho konania, ako aj z vyjadrenia žalovanej zo dňa 22. septembra 2021, je nesporné že rozhodujúcou skutočnosťou pre priznanie dávky v nezamestnanosti je posúdenie väzieb žalobcu na Slovenskú republiku, ako aj zachovanie si bydliska na území Slovenskej republiky (nakoľko si splnil zákonom požadovanú povinnosť povinnej doby poistenia v nezamestnanosti). Aplikovateľné právne predpisy objektívne priznávajú možnosť priznať dávku v nezamestnanosti aj osobám, ktoré dosiahli príslušné doby poistenia v nezamestnanosti a je teda výlučne na posúdení správneho orgánu (Sociálnej poisťovne), či túto dávku oprávnenej osobe prizná alebo neprizná. Žalobca má za to, že dôkazy, ktoré predložil v rámci administratívneho konania, ale rovnako aj na ktoré poukázal v správnej žalobe zo dňa 06. augusta 2021, jednoznačne preukazujú, že si počas celej doby zachoval pevné väzby a bydlisko na území Slovenskej republiky. Potom, čo sa žalobca natrvalo presunul na územie Slovenskej republiky a ukončil zahraničný pracovný pomer v Česku, nebola objektívna možnosť, aby sa u túto dávku uchádzal v Českej republike, keďže bol v maximálnej možnej miere obmedzený pohyb obyvateľov a taktiež aj možnosť vycestovať. Pri uplatňovaní si dávky v nezamestnanosti vyplývajú
žiadateľovi určité povinnosti pre účely poskytnutia dávky, resp. zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Osoba žiadajúca o dávky v nezamestnanosti je povinná sa v pravidelných intervaloch hlásiť na príslušnom mieste (napr. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny), predkladať potvrdenia o tom, že sa o zamestnanie aktívne uchádzala, či reagovať na ponuky práce od Sociálnej poisťovne participáciou na pohovoroch u potenciálnych zamestnávateľov. Je zrejmé, že pokiaľ by si žalobca uplatňoval dávku v nezamestnanosti v zahraničí, s prihliadnutím na skutočnosť, že sa zdržiaval od mesiaca januára 2020 len na území Slovenskej republiky, nebolo by objektívne možné požadované povinnosti na území iného členského štátu splniť. Žalobca si je vedomý skutočnosti, že dávka v nezamestnanosti s ohľadom na okolnosti prípadu nie je priznávaná automaticky, ale zároveň má za to, že dostačujúcim spôsobom preukázal relevantnými dôkazmi, že jeho väzby na Slovenskú republiku počas výkonu práce v zahraničí sú nespochybniteľné. Taktiež nie je pravdou, že by sa žalobca vracal domov len v mesačných, či dvojmesačných intervaloch, o čom predložil aj dôkazy v podobe výpisov z účtu, či leteniek, nakoľko preukázať cestu autom je z hľadiska dôkaznej povinnosti náročnejšie, ako preukázať cestu letecky. Po tom, čo žalobca ukončil pracovný pomer v Českej republike a natrvalo sa vrátil na územie SR, nemal dôvod ďalej zotrvávať na území Českej republiky, keďže tam nemal zamestnanie, bývanie a ani zázemie rodiny a priateľov a nemal ani záujem hľadať si ďalšie zamestnanie v zahraničí a preto by sa minula účinku aj jeho evidencia v zozname uchádzačov o zamestnanie, keďže by sa jeho záujem o pracovný pomer nezakladal na pravde. Žalobca sa vracal v týždenných (až mesačných intervaloch domov). Ťažko taktiež hovoriť o trvalom usadení žalobcu, keďže v zahraničí pracovne strávil 4 roky svojho života (v súčasnosti má žalobca 31 rokov). Žalovaný v odôvodnení rozhodnutí ani okrajovo neuviedol, ani nespomenul, ktoré okolnosti by považoval za preukazujúce zachovania centrum záujmov na území Slovenskej republiky. Absolútne vylučuje účelovosť svojich tvrdení a považuje ich za vytrhnuté z kontextu. Sám žalobca bol pri predkladaní dôkazných prostriedkov na základe záznamov z jeho platobnej karty prekvapený, ako často (a predovšetkým v období posledných dvoch rokov) navštevoval Slovenskú republiku a že to bolo v niektorých obdobiach vo frekvencii každé dva týždne. V tomto ohľade uviedol, že aj týždeň z mesiaca je dobou dostatočne dlhou, keďže len z orientačného časového hľadiska je to suma sumárum 12 týždňov, čo je doba, ktorá predstavuje 3 mesiace z roka. Nie je pravdou, že by skutočnosti, ktoré nastali po návrate žalobcu na Slovenskú republiku, boli absolútne nerelevantnými, najmä keď prihliadne na to, že mu objektívne znemožňovali uplatňovanie dávok. O skutočnosti, že všetky informácie o uplatňovaní nároku na dávku v nezamestnanosti sa mal žalobca uchádzať v inom členskom štáte, resp. že informácie o uplatňovaní tejto dávky sú uvedené na webovom sídle Sociálnej poisťovne, sa prvýkrát zmienila žalovaná až vo vyjadrení zo dňa 22. septembra 2021. Rovnako to platí aj o možnosti exportu dávky v nezamestnanosti. Vzniknutá situácia je o to nepochopiteľnejšia, že aj napriek splneniu povinností zo strany subjektu oprávneného na dávku v nezamestnanosti, aj so zreteľom na skutočnosť, že správny orgán disponuje len možnosťou prihliadať na doby poistenia v nezamestnanosti, je v kontexte argumentov žalovaného napokon úplne irelevantné, či si žalobca svoje odvodové povinnosti plnil alebo neplnil, keďže Sociálna poisťovňa jeho nárok nepriznala v žiadnom rozsahu. S ohľadom na nejasnosť toho, ktoré okolnosti by zreteľne preukázali väzby a bydlisko žalobcu na Slovenskú republiku a s ohľadom objektívnu možnosť správneho orgánu zohľadniť doby poistenia považuje žalobca rozhodnutie za arbitrárne, nezohľadňujúce argumenty žalobcu. Taktiež namietal tvrdenie žalovaného, že by žalobca tendenčne uplatňoval dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky za účelom zneužitia sociálneho systému a taktiež nevidíme zmysel, prečo by tak žalobca robil. Ku právu výberu členského štátu povinného na vyplatenie dávky v nezamestnanosti uviedol, že nemá za to, že podmienky priznávania sociálnych dávok v Slovenskej republiky boli priaznivejšie ako v Českej republike (ergo Veľká Británia, alebo Nemecko). V kontexte uvádzaných okolnosti na podanej žalobe trval.
10. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu v replike nevyjadril napriek tomu, že táto mu spolu s výzvou súdu bola riadne doručená dňa 07.10.2021.
11. Na pojednávaní dňa 08.03.2022 právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že ustanovenie § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení stanovuje, že poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných 4 rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej 2 roky. Žalobca v žalobe uvádza, že počas roka 2016 vykonával závislú prácu aj pre slovenského zamestnávateľa popri zahraničnej práci, čo rovnako svedčí o jeho silnej väzbe na Slovenskú republiku. Žalobca bol poistený, preto v danom čase duplicitne, tak slovenským zamestnávateľom, ako aj zahraničným. Z uvedeného znenia ustanovenia § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, s poukazom a v nadväznosti na článok 4 Nariadenia 883/2004 stanovujúci zásadu rovnosti zaobchádzania uviedla, že podmienkou obligatórneho poistenia v
posledných 4 rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie žalobca splnil. Citované ustanovenie zároveň nevymedzuje, že je potrebné, aby poistenie bolo realizované len v podmienkach Slovenskej republiky aj objektívne umožniteľné zohľadniť doby poistenia v zahraničí. Namietala, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, Festivalové námestie 1, Košice, č. spisu 5739/2021- KEM/DvN zo dňa 10.03.2021 je v rozpore s článkom 62 ods. 1 Nariadenia 883/2004, ktoré stanovuje, že povinnosťou žalovaného je v potrebnom rozsahu zohľadniť doby poistenia zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. V tomto kontexte je potrebné uviesť, že argumentácia žalovaného o nepriznanie dávky v nezamestnanosti je nedostačujúca. Vzhľadom na uvedené právna zástupkyňa žalobcu navrhla, aby žalobe súd vyhovel a zrušil rozhodnutie žalovaného a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
12. Krajský súd v Košiciach ako súd vecne a miestne príslušný, rozhodujúc o správnej žalobe v sociálnych veciach (§ 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku - SSP) v konaní podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (SSP) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a preto žalobu zamietol podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (SSP).
13. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánov verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
14. Správny súd dáva do pozornosti, že nie je súdom skutkovým, ale jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi, resp. s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahuje zákonné náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade tak s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu preskúmavaného rozhodnutia.
15. Podľa § 104 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak.
16. Podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základného nariadenia“), príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
17. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
18. Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má
byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
19. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia zamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
20. Podľa čl. 1 písm. j) Základného nariadenia; na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
21. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady Es č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
22. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
23. Predmetom súdneho prieskumu v tejto veci je rozhodnutie žalovaného č. 29452-2/2021 zo dňa 16.06.2021, ktorým odvolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. 5739/2021-KEM-DvN zo dňa 10.03.2021, ktorým žalobcovi podľa § 104 ods. 1 zákona a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia nepriznal nárok na dávku v nezamestnanosti, keďže na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a nárok na dávku v nezamestnanosti mu v zmysle platného právneho stavu nevznikol.
24. Z obsahu administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného vyplýva, že žalobca žiadosťou zo dňa 07.04.2020 požiadal o priznanie dávky v nezamestnanosti. V konaní pred správnym orgánom nebolo sporným, že žalobca dosiahol na území Spojeného kráľovstva dobu poistenia v nezamestnanosti od 22.11.2015 do 31.12.2016, na území Nemecka dobu poistenia v nezamestnanosti od 01.04.2017 do 31.12.2017 a na území Českej republiky dobu poistenia v nezamestnanosti od 01.01.2018 do 31.12.2018, od 01.01.2019 do 31.12.2019 a od 01.01.2020 do 17.01.2020.
25. Sporné v konaní však bolo zohľadnenie tejto doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej v inej členskej krajine Európskej únie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia, ktorú je možné zohľadniť podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t.j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1
písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia). Keďže žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy a z uvedeného dôvodu bolo potrebné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území v zahraničí do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania v zahraničí čo bolo v konaní sporné.
26. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 18. januára 2016 do 17. januára 2020, teda navrhovateľ preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti, od 1. októbra 2016 do 2. októbra 2016 (t. j. 2 dni) u zamestnávateľa L., Q.. Q. J.. H.., U. O., v pracovnoprávnom vzťahu uzavretom na dohodu o vykonaní práce. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. V tejto súvislosti prvostupňový správny orgán nezohľadnil žalobcovi žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, pričom uvedené pochybenie nemá nijaký vplyv na výsledok odvolacieho konania.
27. Súd dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 29452-2/2021-BA zo dňa 16.06.2021 (v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím zo dňa 10.03.2021 č. 5739/2021-KEM- DvN) vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené, stotožňuje sa so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Ako správne žalovaný uviedol, z článkov 61 a 65 ods. 5 Základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej únie môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy zásadná. V predmetnej veci bolo zo strany správnych orgánov riadne a dostatočne preukázané, že počas výkonu zamestnania v zahraničí si žalobca bydlisko na Slovensku nezachoval.
28. Medzi účastníkmi neboli sporné skutkové okolnosti, žalobca nenamietal voči zisteniu skutkového stavu, ale voči záveru, k akému dospel žalovaný vyhodnotiac zistený skutkový stav vo veci. Súd poukazuje na popísaný skutkový stav, z ktorého vychádzal žalovaný pri rozhodnutí, ktorý úplne korešponduje s obsahom administratívneho spisu. Súd nespochybňuje ani žalobcom uvádzané skutočnosti, avšak poukazuje na to, že správny orgán vyhodnocoval otázku bydliska žalobcu a otázku zachovania jeho pevných väzieb so Slovenskou republikou vo vzťahu s preukázaním centra záujmom žalobcu v období doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté v zahraničí počas posledného pracovného pomeru, pričom tieto boli posudzované výlučne v zmysle kritérií nastavených článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia.
29. Zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčujú úmyslu žalobcu v rozhodnom období bývať v zahraničí a nie je rozhodujúcou skutočnosťou, aké dôvody ho viedli k zmene tohto rozhodnutia, k vráteniu sa na Slovensko. Súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom žalovaného, že žalobca si bydlisko (v zmysle čl. 1 písm. j/ Základného nariadenia) a centrum záujmov nezachoval na území Slovenska. Pokiaľ by v takomto prípade bola priznaná dávka v nezamestnanosti na Slovensku, predmetný postup by nezodpovedal účelu, ktorý sleduje Základné nariadenie, a to rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Správne žalovaný tiež poukázal na čl. 61 ods. 2 Základného nariadenia, ktorého cieľom je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávok
v nezamestnanosti. V zmysle koordinačných predpisov platí, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Žiadosť sa potom posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom štáte nezakladá automaticky nárok na priznanie dávky v inom členskom štáte EÚ. Postup Sociálnej poisťovne, ktorá automaticky bez ďalšieho nezohľadnila doby poistenia získané na území Spojeného kráľovstva, Nemecka a Českej republiky, ktoré by bolo možné zohľadniť len podľa čl. 65 Základného nariadenia, teda v prípade zachovania bydliska a pevných väzieb so Slovenskom a ak pristúpila k posudzovaniu otázky ich zachovania u žalobcu, resp. či došlo alebo nedošlo k preneseniu centra záujmov žalobcu v tomto období do Spojeného kráľovstva, Nemecka a Českej republiky, bol správny.
30. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho konania, na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je rozhodnutím zákonným, vydaným v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou. Napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 209 zákona č. 461/2003 Z.z.. Rozhodnutie žalovanej vychádza z dostatočne zisteného skutočného stavu, je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Žalovaná vec správne právne posúdila, pričom sa náležite vyporiadala s odvolacími námietkami žalobcu, svoje rozhodnutie vyčerpávajúco odôvodnila a súd sa s jeho odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil. Súd preto jednotlivé žalobné námietky žalobcu považuje za nedôvodné zastávajúc názor, že zistenie skutkového stavu žalovanou, ako aj prvostupňovým správnym orgánom, bolo dostačujúce na riadne posúdenie veci žalovaným, na ktorý zistený skutkový stav žalovaný správne aplikovali príslušné právne predpisy, čo vyústilo do vydania zákonného rozhodnutia žalovaného. Žalovaný správny orgán v dostatočnom rozsahu posúdil kritériá v zmysle čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ktoré dôsledne vyhodnotil a dostatočným a zrozumiteľným spôsobom aj odôvodnil.
31. Súd preto z vyššie uvedených dôvodov považuje rozhodnutie žalovaného za vecne správne, ktoré vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, lebo je jednak preskúmateľné pre zrozumiteľnosť, ako aj pre dostatok dôvodov a pretože zistenie skutkového stavu žalovaným, ako aj prvostupňovým správnym orgánom, bolo dostačujúce na riadne posúdenie veci. Na základe uvedených skutkových zistení súd dospel k záveru, že nie sú dané podmienky pre zrušenie rozhodnutia žalovaného a podľa § 190 SSP žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
32. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP, v zmysle ktorých účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani sčasti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do jedného mesiaca od doručenia rozsudku na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť : a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v ustanovení § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) (sociálne veci, veci azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).