Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_23Co-55-2018.pdf
PDF · 172.65 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/55/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobkyne: S. M., nar. X.X.XXXX, bytom O. XXX, XXX XX O., proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov a vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č. k. 14C/104/2016-125 zo dňa 19. mája 2017, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu I. inštancie sa p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyni sa priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v 100 %.
odôvodnenie:
1. Výrokom I. súd I. inštancie určil, že úver zo zmluvy číslo 207600476 zo dňa 19.11. 2014 a zmluvy číslo 207600471 zo dňa 02.10.2014 uzatvorený medzi žalobkyňou a žalovaným sú bezúročné a bez poplatkov. Výrokom II. rozhodol, že žalovaný je povinný vydať žalobkyni zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 207600471 zo dňa 02.10.2014 bezdôvodné obohatenie vo výške 574 eur do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. rozhodol. že žalovaný je povinný do 3 dní od právoplatnosti rozsudku vyplatiť finančné zadosťučinenie vo výške 200 eur. O trovách konania rozhodol výrokom IV., že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
2. Z vykonaného dokazovania súd má za preukázané, že strany sporu uzatvorili dňa 10.2.2014 a 19.11.2014 Zmluvu o úvere. V zmysle uvedenej zmluvy žalovaný poskytol žalobkyni finančné prostriedky celkom vo výške 900 eur (700 + 200), pričom žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť žalovanému túto sumu, zvýšenú o príslušný poplatok celkom vo výške 1776 eur (1380 + 396). Z úverovej zmluvy z 2.10.2014, predmetom ktorej bolo poskytnutie 700 eur, žalobkyňa mala zaplatiť čiastku 1380 eur v 12 mesačných splátkach po 115 eur, a z úverovej zmluvy z 19.11.2014, predmetom ktorej bolo poskytnutie 200 eur, žalobkyňa mala zaplatiť čiastku 396 eur v 12 mesačných splátkach po 33 eur. Finančné prostriedky boli žalobkyni vyplatené, dané nebolo sporné. Žalovaný poskytol finančné prostriedky žalobkyni, pričom konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a má postavenie dodávateľa. Žalobkyni boli poskytnuté finančné prostriedky na iný účel, pričom nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti a má postavenie spotrebiteľa. Medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva. Žalobkyni boli poskytnuté finančné prostriedky v hotovosti pri uzavretí zmluvy, a to vo forme pôžičky, pričom aj poskytnutie peňažných prostriedkov na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky má charakter spotrebiteľského úveru a spravuje sa Zákonom č. 129/2010 Z. z. (§ 9).
3. Súd podrobil kontrole zmluvy, uzavreté medzi stranami sporu a zistil, že zmluva spĺňa podstatnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to písomnú formu. Zmluva však nespĺňa ďalšie náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z. z., účinného v čase uzavretia zmlúv. Pokiaľ ide o obligatórnu náležitosť, ktorá je uvedená pod § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch, túto nie je možné nahradiť určením počtu splátok. Počet splátok (okrem iných náležitostí) je totiž ďalšou obligatórnou náležitosťou zmluvy, ktorá je uvedená pod písm. k/. Nepochybne zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu mesačných splátok, pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou pod písm. k/, kde sa uvádza aj počet splátok. Obe tieto náležitosti teda nie je možné stotožniť a iný výklad než ten, že termín konečnej splatnosti úveru je potrebné určiť dátumovo, neprichádza do úvahy. Nepochybne tento údaj v predmetnej zmluve chýba. V zmluve však chýba aj ďalšia obligatórna náležitosť, ktorá je zakotvená pod písm. k/ vyššie citovaného zákonného ustanovenia, v zmysle ktorého v zmluve musia byť rozlíšené splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, teda nepostačuje, ak je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Je potrebné zdôrazniť, že zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je totiž ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkovo právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Uvedený právny záver o nutnosti rozlíšenia spomínaných splátok vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Trnave 9Co/401/2012 zo dňa 6.augusta 2013. Takisto v zmluve chýba údaj o adrese predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. V zmluve, v jej hlavičke je síce uvedená adresa žalobcu, nikde však nie je uvedené, že táto adresa je adresou, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Ani v úverových podmienkach nie je nikde uvedené, že adresa žalobcu alebo adresa predajcu je tou, na ktorej má spotrebiteľ právo uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Táto náležitosť tak v zmluve chýba. Absencia týchto obligatórnych náležitostí v predmetnej zmluve, a to prípadne aj len jednej z nich, spôsobuje dôsledok uvedený v § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. spočívajúci v tom, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vyplýva z toho, že žalobca by mal právo na vrátenie skutočne poskytnutého plnenia, teda poskytnutého úveru a nemá právo žiadať úroky z úveru, prípadne iné sankcie.
4. Žalovaný nepoprel, že žalobkyňa na úverovú zmluvu z 2.10.2014, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 700 eur, zaplatila celkom sumu 1.380 eur. Uvedené vyplýva aj zo žiadosti žalovaného z 13.12.2016 (č. l. 90), kde žalovaný potvrdil, že žalobkyňa dňa 9.12.2016 uhradila istinu úveru spolu s poplatkom vo výške 1.380 eur. Vzhľadom na to, že žalovaný poskytol žalobkyni finančné prostriedky vo výške 700 eur a úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov, vzniklo žalobkyni právo domáhať sa zaplatenia od žalovaného sumy 680 eur, titulom bezdôvodného obohatenia, a preto súd návrhu žalobkyni vyhovel. Ďalej žalovaný nepoprel, že žalobkyňa na úverovú zmluvu z 19.11.2014, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 200 eur, zaplatila celkom sumu 74 eur. Obdobne na tento úver sa hľadí ako na bezúročný a bez poplatkov, vzhľadom na skutočnosť, že predmetná zmluva neobsahuje zákonné náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 z. č. 129/2010 Z. z. Žalobkyňa žiadala započítať preplatok na úvere z 2.10.2014 na úver z 19.11.2014, pričom preplatok vo výške 574 eur žiadala vydať ako bezdôvodné obohatenie, preto súd tiež v tento časti žalobe vyhovel.
5. V prejednávanej veci je predmetom konania aj nárok žalobkyne opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa poslednej vety tohto ustanovenia, osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, nakoľko postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Podmienky vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie sú formulované v ust. § 3 ods. 5 a z tohto ustanovenia nie je možné vyvodiť záver, že finančné zadosťučinenie možno spotrebiteľovi priznať len v prípade, ak porušenie práva nie je možné napraviť inak, rovnako nevylučuje možnosť žiadať finančné zadosťučinenie popri iných nárokoch spotrebiteľa predpokladaných zákonom vychádzajúcich z porušenia jeho práv. Za daného stavu nie je možné považovať konanie žalobcu, ktorý si popri vydaní bezdôvodného obohatenia uplatnil aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie za šikanózne, v rozpore so zákonom a dobrými mravmi.
6. Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov, teda poplatok za „spracovanie“ je neúmerne vysoký a to vo vzťahu k reálnym nákladom na vypracovanie, uzavretie zmluvy o úvere a na tzv. administratívnu činnosť. Dojednanie o administratívnom poplatku je vágnym ustanovením, ktoré vôbec veriteľ nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide, pričom výška takejto odplaty - poplatku 60 eur, pri zmluve z 19.11.2014, kde predmetom bolo poskytnutie 200 eur, prestavuje 30 % zo sumy poskytnutého úveru a takto neúmerne vysoký poplatok je v rozpore s dobrými mravmi. Ujma, ktorá žalobkyni objektívne hrozila, bola vo výške 60 eur. Obdobne výška odplaty - poplatku 224 eur, pri zmluve z 02.10.2014, kde predmetom bolo poskytnutie 700 eur, prestavuje 32 % zo sumy poskytnutého úveru a takto neúmerne vysoký poplatok je v rozpore s dobrými mravmi. Ujma, ktorá žalobkyni objektívne hrozila, bola vo výške 224 eur. A teda spolu (60 + 224) 284 eur.
7. Z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že žalobkyni ako spotrebiteľovi prináleží právo požadovať primerané finančné zadosťučinenie len vtedy, ak úspešne uplatní svoje právo na súde a súčasne preukáže, že žalovaný skutočne porušil niektorú z povinností, ktoré mu ukladá zákon, a že toto porušenie je spôsobilé privodiť žalobcovi ako spotrebiteľovi ujmu, a ak preukáže príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a spôsobilosťou ujmy. Len pri kumulatívnom splnení uvedených troch podmienok je možné uvažovať o nároku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie. Pri jeho nároku postačuje samotná hrozba ujmy. Na súde žalobkyňa úspešne uplatnila porušenie svojho práva. Ujma, ktorá mu objektívne hrozila, bola vo výške 284 eur. Z uvedených dôvodov, preto má žalobkyňa podľa názoru súdu právo v dôsledku porušenia jej práv ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa ako aj osobitnými predpismi zo strany žalovaného, na primerané finančné zadosťučinenie. Výška priznaného finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu a nemožno ju objektívne preukázať. Priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcovi, ktorá mu vznikla konaním žalovaného a je akousi určitou satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. V danom prípade sa žalobkyňa úspešne domohla svojho práva a teda boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia. Z uvedených dôvodov preto súd žalobkyni priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 eur, ktoré zodpovedá výške nezákonného poplatku - odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov Súd zastáva názor, že priznanie finančného zadosťučinenia je dôvodné a výška priznaného finančného zadosťučinenia je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyni, zodpovedá svojmu účelu, teda poskytnúť satisfakciu spotrebiteľovi a odradiť dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov, pričom vo vzťahu k žalobkyni - spotrebiteľovi nepredstavuje neopodstatnené, neprimerané obohacovanie sa.
8. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný a preto má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník /§ 262 ods. 2 CSP/.
9. Odvolanie žalovaného: Žalovaný podáva odvolanie z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. l písm. f) a h) CSP nakoľko je toho názoru, že Okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. l. K zmluve o úvere Žalobca so žalovaným uzatvorili dňa 19.11.2014 zmluvu o úvere č. 207600476, ktorou veriteľ poskytol dlžníkovi sumu vo výške 200 eur, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť o príslušný poplatok vo výške 196 eur. Zákon č. 129/2010 Z. z. považuje zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov v prípade, ak dôjde k naplneniu § II (l). Nakoľko nedošlo k naplneniu dôvodov, nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmluve o úvere č. 207600476 na prednej strane je uvedené nasledovné „Spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 396,00 eur, ak nie je dohodnuté inak do 19.11.2015 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo v hotovosti mandatárovi." Vzhľadom na uvedené sa zmluvné strany dohodli, že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy nastane dňa 19.11.2015. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť o absencii doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 396,00 eur s termínom splatnosti dňa 19.11.2015. Následne však dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach. Dlžník bol dňa 19.11.2014 s predmetnou
Dohodou oboznámený, na znak čoho ju podpísal, a preto mal vedomosť aj o existencii náležitosti, ktoré v nej následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 33,00 eur, vždy k 21. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 21.12.2014. V zmluve o úvere č. 207600471 na prednej strane je uvedené nasledovné: „Spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 1.380,00 eur, ak nie je dohodnuté inak do 02.10.2015 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo v hotovosti mandatárovi." Vzhľadom na uvedené sa zmluvné strany dohodli, že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy nastane dňa 02.10.2015. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť o absencii doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 1.380,00 eur s termínom splatnosti dňa 02.10.2015. Následne však dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach. Dlžník bol dňa 02.10.2014 s predmetnou Dohodou oboznámený, na znak čoho ju podpísal, a preto mal vedomosť aj o existencii náležitosti, ktoré v nej následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 115,00 eur, vždy k 26. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 26.10.2014. Každá vyššie uvedená splátka bola prednostne započítavaná na istinu, až potom na poplatok a úroky. Každý klient je o tom informovaný ústne. Zákon si vyžaduje obligatórne uvedenie úrokov a iných poplatkov. Nikde nie je zvlášť ustanovené, prerozdelenie splátky. Navyše veriteľ ako jeden z mála používa takýto spôsob započítavania, a to v prospech dlžníka. K tvrdeniu súdu o absencii údaju o adrese predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť žalovaný uvádza, že adresa bola uvedená v záhlaví zmlúv o spotrebiteľskom úvere a zároveň sa táto informácia nachádza v prílohách k žalovaným zmluvám Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere v bode 1. Totožnosť a kontaktné údaje veriteľa/sprostredkovateľa spotrebiteľského úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmlúv o spotrebiteľskom úvere, ktoré žalobca opomenul priložiť alebo zámerne nepriložil k žalobe. Nie je preto možné hovoriť o akejkoľvek absencii náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. júnom 2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31. mája 2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.05.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. K uvedenému je potrebné poukázať na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka. Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk, čo je ale vzhľadom na ich zameranie pochopiteľné. Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období Ak teda žalobca namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektami poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako žalovaný). Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Čo sa týka poplatku za poskytnutie úver, ten nie je podľa žalobcu neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne - vyššie oproti bankám. Pokiaľ ide o samotnú výšku príslušného poplatku, tento v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dlžníkovi vyhovoval, keďže nič voči jeho výške nenamietal, zmluvy o úvere uzatvoril a peňažné prostriedky od žalovaného prostredníctvom obchodného zástupcu prevzal. Teda bolo na dobrovoľnom rozhodnutí dlžníka či na dané podmienky úverovej zmluvy pristúpi alebo nie. Žalobca v prípade, že po podpise zmluvy o spotrebiteľskom úvere
nadobudol pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mal právo odstúpiť od zmlúv bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Uvedené právo žalobca nevyužil, z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasil s obsahom zmlúv o spotrebiteľskom úvere a so všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úvere. K tvrdeniam týkajúcich sa konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, uvádza aj Rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 C - 42/15 (zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, - nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, ...zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými stranami, a na druhej strane, ...táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice. 2. Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladal' v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. 3. Článok 10 ods.2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. l tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. 4. Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladal' v tom zmysle, Že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, Že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. II. K administratívnemu poplatku Slovenská právna úprava v oblasti úverov "účtovaniu" poplatku výslovne nebráni. Zákon o spotrebiteľských úveroch totiž výslovne spomína niektoré poplatky: za notárske služby, poplatok za predčasné splatenie úveru, poplatok za vedenie účtu, atď. V prípade definície celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa napr. uvádzajú o. i. aj poplatky akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Je potrebné zopakovať, že v čase uzavretia zmluvy o úvere neexistoval a nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca, a nie žalovaný. Žalobca teda musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy o úvere išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako žalovaný). Pokiaľ sa žalobca, dovoláva údajov výlučne bánk, koná tak v priamom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, t.j. nie len bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Treba uviesť, že definovanie výšky odplaty odkazom na údaje bánk bolo možné len na základe § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného do 31.10.2008 (Ak je v spotrebiteľskej zmluve predmetom záväzku poskytnutie peňažných prostriedkov za neprimeranú odplatu, súd môže odplatu znížiť; prihliadne pritom najmä na odplaty poskytované bankami pri spotrebných úveroch. Ak súd rozhodne o znížení odplaty za poskytnuté peňažné prostriedky a spotrebiteľ splnil svoj záväzok vo väčšom rozsahu, ako bol podľa rozhodnutia súdu povinný, dodávateľ je povinný bez zbytočného odkladu vrátiť spotrebiteľovi plnenie, ktoré presahuje výšku poskytnutých peňažných prostriedkov a primeranej odplaty.) alebo do 31.05.2010 (Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, la) nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy.). Navyše žalobca sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je, samozrejme, nižšia. Správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú spoločne pre banky a ďalej nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Naviac prevýšenie takejto odplaty je možné a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. K uvedenému je potrebné poukázať na záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať
od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období Žalobcom tvrdenú neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo samotného Zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa článku 9 ods. 10 novelizovaného Zákona o spotrebiteľských úveroch sa totiž "veriteľovi zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až 715 Obchodného zákonníka, osobitného zákonal8a) alebo o osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu a ktorej podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa." Zákonodarca explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný. Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Už len z toho dôvodu je Rozhodnutie nepoužiteľné. Naproti tomu si žalovaný dovolí poukázať na aplikovateľné rozhodnutie Spolkového súdneho dvora ako inštančne najvyššie postaveného súdu v sústave všeobecných súdov NSR (ktorý je inštančne nadriadeným súdom aj pre Vrchný krajinský súd v Karlsruhe), ktoré je aktuálnejšie, ako žalobcom uvádzané rozhodnutie. V predmetnom rozhodnutí Spolkový súdny dvor (Bundesgerichtshof) výslovne judikoval, že poplatok za uzatvorenie zmluvy o stavebnom sporení je prípustný (rozhodnutie je dostupné na C. sp. zn. Xl ZR 3/10 zo dňa 07.12.2012). Naviac, v súvislosti s prípustnosťou poplatku za náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy poukazuje žalovaný na novelu Zákona o spotrebiteľských úveroch, zákon č. 132/2013 Z. z. účinný od 10.06.2013. Žalovaný zotrváva na svojich tvrdeniach, že žalobcom tvrdenú neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo samotného Zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa článku 9 ods. 10 novelizovaného Zákona o spotrebiteľských úveroch sa totiž "veriteľovi zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až 715 Obchodného zákonníka, osobitného zákona18a) alebo o osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu a ktorej podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa." Zákonodarca explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný. Žalovaný rázne odmieta, že zmluvná podmienka, uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere, t.j. "administratívny poplatok za administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou" je neprijateľná zmluvná podmienka Článok 4 odsek 2 Smernice Rady 93/131EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách: "Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné." Z uvedených ustanovení vyplýva, že podstatou spotrebiteľského práva nie je a nemôže byť regulácia cien. Ceny sú predmetom voľného pôsobenia ponuky a dopytu. Spotrebiteľovi nie je a ani nemôže byť odňatá možnosť slobodnej voľby, či určité služby za určitú cenu prijme, alebo službu nevyužije. Žalovaný v tejto súvislosti odkazuje na stanovisko generálnej advokátky Veriaci Trstenjak v konaní pred Súdnym dvorom EÚ vo veci C-484/08, ktorá sa podrobne zaoberá podstatou výnimky uvedenej v článku 4 odsek 2 Smernice: Článok 4 ods.2 smernice ako kľúčová oblasť autonómie vôle 6l.Z historického vývoja smernice 93/13 vyplýva, že pôvodný návrh Komisie(25) neobsahoval porovnateľné ustanovenie. Bolo teda zavedené pri výkone úprav, ktoré Rada uskutočnila v rámci legislatívneho procesu. V odbornej literatúre je jeho neskoršie zaradenie do návrhu smernice kvalifikované ako kodifikačné rozhodnutie zákonodarcu Spoločenstva, ktorého cieľom je ochrana autonómie vôle. Autori sa zhodujú v tom, že legislatívnym cieľom tohto ustanovenia je obmedziť súdnu kontrolu nekalej povahy podmienok zakotvených v zmluvách, ktoré boli uzatvorené so spotrebiteľmi, aby sa uprednostnila sloboda strán nezávisle upraviť svoje vzťahy v záujme fungujúceho trhu založeného na konkurencii cien a plnení. V právnej náuke sa zastáva názor, že z dôvodu úvah súvisiacich s trhovým hospodárstvom článok 4 ods.
2 smernice 93/13 obmedzuje rozsah kontroly zmluvných podmienok. V súlade so základnými zásadami liberálneho hospodárskeho poriadku zmluvné strany samostatne definovali plnenie a protiplnenie, na ktorých výmenu uzatvárajú zmluvu. Táto sloboda je v súlade so zákonmi trhu a hospodárskej súťaže, ktoré by boli čiastočne ochromené, ak by bolo treba preskúmať primeranosť alebo ekvivalenciu plnenia a protiplnenia, čo by predajcom alebo dodávateľom bránilo, aby na trhu uplatnili plánované správanie, ktoré by bolo upravené v súlade s vyššie uvedenými zákonmi. Z tohto ustanovenia možno vyvodiť, že zákonodarca Spoločenstva chcel, aby povinnosti súvisiace s hlavným plnením, ako aj primeranosť vzťahu cena plnenie zásadne upravovala dohoda strán a ponuka na trhu. Toto ustanovenie určitým spôsobom odráža napätý vzťah medzi autonómiou vôle a potrebou právneho zásahu v prospech ochrany spotrebiteľa. Právna náuka zakladá svoj výklad článku 4 ods. 2 na skutočnosti, že toto ustanovenie svojím normatívnym obsahom v podstate zodpovedá právnym pravidlám, ktoré boli platné v právnych poriadkoch niektorých členských štátov už pred prijatím smernice 93/13 a ktoré by mohli slúžiť ako vzor. Základné pravidlo, ktoré možno z tohto ustanovenia vyvodiť, je, že nekalá povaha jasných a zrozumiteľných podmienok, ktoré stanovujú cenu alebo rozsah povinností súvisiacich s hlavným plnením, nepodlieha kontrole podľa článku 3 smernice 93/13. Toto ustanovenie teda v zásade vyníma z kontroly nekalej povahy najmä špecifikáciu plnenia a vzťah primeranosti, ktorý si strany zmluvne stanovili. ... Citované závery generálnej advokátky Trstenjak týkajúce sa výkladu článku 4 ods. 2 Smernice, pritom tiež vyplývajú zo základných cieľov EÚ stanovených v článku 3 odsek 3 Zmluvy o Európskej únii, podľa ktorého Európska únia sa usiluje o trvalo udržateľný rozvoj Európy založený okrem iného na sociálnom trhovom hospodárstve s vysokou konkurencieschopnosťou. Pri dojednaní Protokolu o vnútornom trhu a hospodárskej súťaži, pripojenému k Zmluve o fungovaní Európskej únie, vzali Vysoké zmluvné strany tiež do úvahy, že podľa článku 3 Zmluvy o Európskej únii vnútorný trh zahŕňa systém zabezpečujúci, že hospodárska súťaž nebude narušená. Z uvedených ustanovení európskeho primárneho práva tak celkom jednoznačne vyplýva, že efektívny trh založený na voľnej súťaži cien a súťaži služieb, rovnako ako trhové hospodárstvo založené na autonómii vôle zmluvných strán, patrí medzi základné princípy európskeho práva. Aj z tohto dôvodu potom nemožno pripustiť, aby rozširujúca aplikácia práva na ochranu spotrebiteľa vylúčila princíp autonómie vôle pri dojednávaní základných prvkov zmluvného vzťahu, akými sú predmet plnenia a jeho cena. Vyššie citované znenie smernice bolo do nášho právneho poriadku implementované prostredníctvom ust. § 53 ods. l Občianskeho zákonníka: "Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“ Z citovaného textu Občianskeho zákonníka vyplýva, že vyššie uvedená argumentácia vychádzajúca zo znenia smernice, je v celom rozsahu aplikovateľná aj na právny poriadok Slovenskej republiky. Predmetom prieskumu nemôžu byť zmluvné dojednania týkajúce sa primeranosti ceny. Ak by takýto prieskum bol prípustný, dochádzalo by k neprimeraným a extrémnym zásahom do trhu a v konečnom dôsledku k regulácii cien všetkých tovarov a služieb. Taká regulácia cien by bolo v priamom rozpore s čl. 55 ods. l Ústavy SR, podľa ktorého hospodárstvo Slovenskej republiky je postavené na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Žalobcom navrhovaná aplikácia ustanovení o ochrane spotrebiteľa by nad prípustnú mieru zasiahla do základných hybných síl nášho a európskeho hospodárstva. Z uvedeného vyplýva, že zmluvné dojednanie, ktoré podliehalo prieskumu v tomto konaní, je celkom jednoznačne cenovým dojednaním a vzhľadom na ust. § 53 ods. l Občianskeho zákonníka ako aj článku 4 odsek 2 Smernice Rady 93113/EHS je vylúčené, aby súd preskúmaval primeranosť tohto dojednania. I. K primeranému finančnému zadosťučineniu. Žalovaný má za to, že cieľom primerané- ho finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nie len deklaráciu porušenia. Nemožno teda hovoriť ani o opätovnom sankcionovaní žalobcu tým že mu finančné zadosťučinenie nebolo priznané. Takisto je nanajvýš otázne, či je právne prípustné priznať právnu ochranu tomu, kto sám právo porušuje. Žalobca od začiatku neplatil splátky podľa dohody o plnení v splátkach, čím sa dostal hneď do omeškania. Žalovaný zdôrazňuje, že žalobca nijakým relevantným spôsobom neodôvodnil vznesený nárok na finančné zadosťučinenie. Žalovaný má za to, že žalobcovi finančné zadosťučinenie neprislúcha, nakoľko neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie. Žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia, žalobcovi nevznikla. Žalovaný si tiež dovolí poukázať na duplicitu požadovaných peňažných plnení zo strany žalobcu - žalobca na jednej strane požaduje vydať údajné bezdôvodné obohatenie, a na strane druhej požaduje zároveň aj finančné zadosťučinenie. Takýto súhrn finančných nárokov vznesených
voči žalobcovi, bez ohľadu na fakt, že ich žalovaný rade neuznáva ani čo do dôvodu ani čo do výšky, považuje za šikanózny. Naviac, v súvislosti so spôsobom vyčíslenia finančného zadosťučinenia žalovaný rade zdôrazňuje, že vyčísľovať nemajetkovú ujmu s ohľadom na majetkovú ujmu/nárok nie je možné. Žalovaný je toho názoru, že žalobca nemá nárok na primerané finančné zadosťučinenie ani z nasledovných dôvodov:
- žalobca vo svojom návrhu vôbec neuvádza, na základe porušenia akého práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi si voči žalovanému uplatňuje nárok na primerané finančné zadosťučinenie,
- žalobca vo svojom návrhu nešpecifikoval aká ujma mu mala byť ako spotrebiteľovi spôsobená,
- žalobca nijako nepreukázal, že by v návrhu nešpecifikované porušenie práva alebo povinnosti zo strany žalovaného bolo spôsobilé privodiť mu ako spotrebiteľovi ujmu, na základe čoho určil žalobca výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia na sumu 200,- eur. Naviac, už len zo samotnej povahy požadovaného nároku vyplýva, že jeho výšku nemožno určovať s odvodením od údajného iného majetkového nároku žalobcu. výška finančného zadosťučinenia by podľa konštantnej judikatúry mala kompenzovať nemajetkovú ujmu. Žalovaný je však toho názoru, že žalobcovi nebola spôsobená žiadna nemajetková ujma. II. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhuje, aby odvolací súd podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP v platnom rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn. 14C/I04/2016-125 zo dňa 19.05.2017, zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žalobca žiada úhradu trov konania, ktorý mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.
10. Vyjadrenie žalobcu: Odvolanie žalovaného je prejavom jeho odbornej starostlivosti a prístupu k spotrebiteľom a ich ochrane pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami a nekalými praktikami. Ochrana spotrebiteľa je prejavom verejného záujmu a ochrany ústavných práv občanov. (rozhodnutie Ústavného súdu ČR zo dňa 1.11.2011, č. k. II.ÚS 2164/10, v ktorom tento judikoval, že: "Zmluvná autonómia a jej ochrana nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp, či iný ústavne chránený verejný záujem, ktoré sú spôsobilé zmluvnú autonómiu proporcionálne obmedziť.") K odvolaniu žalovaného všeobecne uvádza nasledovné: Súd správne posúdil celú vec, zohľadnil európske právo na ochranu spotrebiteľa a správne interpretoval ustanovenia o neprijateľných zmluvných podmienkach. Súd rovnako správne posúdil aspekty hrubej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a z týchto vyvodil správny záver - v zmysle čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z uvedených dôvodov považuje rozhodnutie za správne a zákonné, napĺňajúce európske právo na ochranu spotrebiteľa. Na základe všetkých uvedených skutočností ktoré som uviedla v žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia a o ochranu práv spotrebiteľa, vo vyjadrení, som presvedčená, že odvolanie žalovaného je účelové a tendenčné, neobsahujúce nijaké právne argumenty a dôvody, ktoré by boli spôsobilé relevantne zvrátiť rozhodnutie Okresného súdu Dunajská Streda. Žalovaný dlhodobo a systematicky ignoruje rozhodnutia súdov na Slovensku a nerešpektuje ustanovenie § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka. podľa ktorého je povinný sa zdržať používania nekalých zmluvných podmienok s rovnakým významom v zmluvách aj so všetkými ostatnými spotrebiteľmi. Aj vo vzťahu k žalobcovi tieto rozhodnutia žalovaný ignoroval a opätovne ich použil, aj keď o nich už bolo viackrát rozhodnuté, že sú neprijateľné a neplatné. Nekalé obchodné praktiky pri poskytovaní spotrebiteľských úverov žalovaného analyzovala aj Európska únia a jej podrobné stanovisko je uvedené v liste zo dňa 14.09.2010. Zo stanoviska možno citovať “Formulár zmluvy POHOTOVOSŤ, s.r.o. obsahuje časť s názvom Všeobecné podmienky poskytovania úveru. ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa a pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých aspektov. Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktoré pozostávajú z úroku a iných poplatkov, sa javia veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ." V spornom prípade sa jedná o 98 % z poskytnutej sumy. Z vyššie uvedených dôvodov žiada, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako zákonné a vecne správne v celom rozsahu potvrdil a podanému odvolaniu nevyhovel.
11. Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu. Žalovaný má za to, že sa dostatočne vyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam prostredníctvom svojho odvolania zo dňa 26.06.2017, na ktorom zotrváva v plnom rozsahu a tvrdenia žalobcu považuje za nedôvodné. V zmysle § 451 Občianskeho zákonníka: ,,kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Žalovaný je toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Pokiaľ by i napriek uvedeným tvrdeniam tunajší súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, si žalovaný dovoľuje poukázať na skutočnosť, že Zákon o spotrebiteľských úveroch bol vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy každému, koho sa týka. Na základe uvedeného vyplýva, že žalobca v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (pričom žalovaný popiera, že by predmetná zmluva o úvere bola bezúročná a bezpoplatková v zmysle právnej domnienky vedel, že predmetný úver je bezúročný a bezpoplatkový že úroky a poplatky nemusel žalovanému uhradiť, napriek tomu žalovaný i naďalej poukazoval splátky nad rámec istiny. Tento názor vyjadril aj Okresný súd v Liptovskom Mikuláši v rozhodnutí sp. zn. 5C/49/2016-67 zo dňa 14.06.2016. Žalovaný si zároveň dovoľuje uviesť, že uzatváranie spotrebiteľských úverov a tiež aj okolnosti neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách boli medializované a to po obdobie niekoľkých rokov a z toho dôvodu žalobca mal možnosť tieto poznatky nadobudnúť už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (viď Rozsudok Okresného súdu Levice, sp. zn. 13C/19/2014-100, zo dňa 11.04.2017). Z uvedeného dôvodu má žalobca za to, že pokiaľ by aj došlo k bezdôvodného obohateniu zo strany žalovaného, jeho vydanie podlieha 2 - ročnej subjektívnej premlčacej lehote. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhuje, aby odvolací súd podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP v platnom rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn. 14C/104/2016-125 zo dňa 19.05.2017, zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žalobca žiada úhradu trov konania, ktorý mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.
12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami, stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že rozsudok súdu I. inštancie je v napadnutej časti vecne správny.
13. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere: - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (§ 9 ods. 2 pís. k/ (i/) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Predchádzajúca právna úprava- výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je upravená v § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, za účelom určenia aká suma sa z tejto splátky započítava na splácanie istiny, aká na splácanie úrokov a aká na poplatky).
14. Text zákona je odlišný od textu Smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok Smernice vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva EÚ transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne, avšak tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny- eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona, v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 z 28. februára 2018).
15. Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom aj v úvodnej časti dôvodovej správy) síce bolo transponovať Smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017), avšak do „konfliktu“ sa zákon so
Smernicou dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky.
16. Až rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia proti Kláre Bíróovej bolo konštatované, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice.
17. Zámer zákonodarcu transponovať Smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený, ale (zákonodarca) tak urobil nad rozsah Smernice a až následne bol označeným rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie konštatovaný rozpor, ktorý aktuálne (zákonodarca) zosúladil zákonom (z. č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z. z.), ktorým došlo i k zmene ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z. z. s účinnosťou od 1. mája 2018 (termín „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ sa nahrádza slovami „frekvenciou splátok“).
18. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy tejto náležitosti zmluvy zákonom č. 258/2001 Z. z. so súčasnou právnou úpravou zákonom č. 129/2010 Z. z., vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca v dôvodovej správe k zákonu č. 568/2007 Z. z., ktorým sa zmenilo aj ustanovenie § 4 ods. 2, 3 zákona č. 258/2001 Z. z., vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne tak, že spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu, úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a preto nemožno preklenúť výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ len spresňuje, čo splátka zahrňuje (porov. iný záver uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 bod 26, 25).
19. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 pís. i/ zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami výška, počet a termíny splátok viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež poplatkom, čo je dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (rozsudok NS SR sp. zn. 7 Cdo 128/2016 z 29. novembra 2016).
20. Novelou (zákonom č. 568/2007 Z. z.) bol doplnený nový odsek 2 § 566 Občianskeho zákonníka. Táto úprava určuje, v akom poradí treba započítať čiastočné plnenie. Pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa započíta najprv plnenie na istinu a až potom na úroky. Toto poradie môže zmeniť len dlžník (nie veriteľ).
21. Spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť) požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obchodného zákonníka).
22. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka (článok „Prečo rozsudok SD EÚ vo veci C 42/2015 nie je spôsobilý zmeniť doterajšiu rozhodovaciu prax“). Eurokonformným výkladom by tak nebolo možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
23. Súd uznesením č. k. 14C/104/2016-103 z 12.6.2017 pripustil zmenu petitu žaloby v znení: „Súd určuje, že úver zo zmluvy číslo 207600476 zo dňa 19.11.2014 a zmluvy číslo 207600471 zo dňa 02.10.2014 uzatvorený medzi žalobkyňou a žalovaným sú bezúročné a bez poplatkov. Žalovaný je povinný vydať žalobkyni zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 207600471 zo dňa 02.10.2014 bezdôvodné obohatenie vo výške 574 eur do 3 dní od nadobudnutiu právoplatnosti rozsudku poštovým poukazom na adresu trvalého bydliska žalobkyni a to titulom bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Žalovaný je povinný do 3 dní od právoplatnosti rozsudku nahradiť žalobkyni náhradu trov konania. Žalovaný je povinný do 3 dní od právoplatnosti rozsudku vyplatiť finančné zadosťučinenie vo výške 200 eur.“
24. Dňa 19.11.2014 uzatvorila žalobkyňa, ako dlžníčka zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 8207600476, predmetom ktorej bolo poskytnutie 200 eur, mala sa zaviazať poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť odplatu 196 eur, t.j. celkom čiastku vo výške 396 eur. Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov je vo výške 60 eur, čo predstavuje RPMN vo výške 30 %. V bode 3. je uvedený úrok vo výške 68 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu vo výške 136 eur. Spotrebiteľ sa zaviazal zaplatiť celkovú čiastku 396 eur do 19.11.2015. V dohode o plnení v splátkach z 19.11.2014 sa mal spotrebiteľ zaviazať uhradiť veriteľovi 396 eur v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 33 eur vždy k 21.kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 21.12.2014. RPMN je uvedené vo výške 309,86 % a priemerná RPMN je 15,16 %.
25. Dňa 2.10.2014 uzatvorila žalobkyňa, ako dlžníčka zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 8207600471 predmetom ktorej bolo poskytnutie 700 eur, mala sa zaviazať poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť odplatu 780 eur, t.j. celkom čiastku vo výške 1.380 eur. Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov je vo výške 224 eur, čo predstavuje RPMN vo výške 32 %. V bode 3. je uvedený úrok vo výške 65,14 % ročne z poskytnutého úveru. Spotrebiteľ sa zaviazal zaplatiť celkovú čiastku 1.380 eur do 02.10.2015. V dohode o plnení v splátkach z 2.10.2014 sa mal spotrebiteľ zaviazať uhradiť veriteľovi 1.380 eur v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 115 eur vždy k 26. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 26.10.2014. RPMN je uvedené vo výške 305,74 % a priemerná RPMN je 16,44 %.
26. Z potvrdení o platbách (č. l. 38 - 53 a 63) je zrejmé, že na účet žalovaného Z. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX s variabilným symbolom XXXXXXXXXX boli vykonané nasledovné platby: dňa 10.10.2016 suma 5 eur, dňa 9.9.2016 suma 5 eur, dňa 11.8.2016 suma 5 eur, dňa 9.7.2016 suma 5 eur, dňa 3.6.2016 suma 20 eur, dňa 10.5.2016 suma 5 eur a vklad hotovosti na účet žalovaného Z. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX s variabilným symbolom XXXXXXXXXX dňa 2.11.2014 v sume 115 eur. Z prehľadu platenia zrážky (č. l. 64) je zrejmé, že na účet žalovaného s variabilným symbolom XXXXXXXXXX bola zrazená zo mzdy žalobkyne za obdobie od februára 2015 do septembra 2015 suma vo výške 695,66 eur. Z prehľadu platenia zrážky (č. l. 89) je zrejmé, že na účet žalovaného s variabilným symbolom XXXXXXXXXX nebola zrazená zo mzdy žalobkyne žiadna suma.
27. Zo žiadosti žalovaného z 13.12.2016 (č. l. 90) je zrejmé, že žalobkyňa bola vyzvaná na úhradu úrokov z omeškania. Z textu vyplýva, že dňa 9.12.2016 uhradila istinu úveru spolu s poplatkov vo výške 1380 eur na základe zmluvy o úvere č. 207600471 uzatvorenej dňa 2.10.2014. Keďže uvedenú čiastku neuhradila v stanovenom čase, dostala ste sa do omeškania a preto ju v súlade s úverovou zmluvou žiadajú o úhradu úroku z omeškania vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy: Vzhľadom na skutočnosť, že pred splatením jej dlhu spoločnosť podala na príslušnom súde návrh na vydanie platobného rozkazu, ju žiadajú o úhradu súdneho poplatku vo výške 159,78 eur, z toho nedoplatok 159,78 eur. Na základe vyššie uvedeného ju žiadajú, aby sumu zodpovedajúcu nedoplatku úrokov z omeškania a zmluvných pokút, t.j. 38,31 eur ako aj súdneho poplatku, t.j. 159,78 eur, spolu teda sumu 198,09 eur uhradila pod variabilným symbolom 207600471 do 7 dní odo dňa doručenia tejto výzvy.
28. Absencia týchto obligatórnych náležitostí v predmetnej zmluve, a to prípadne aj len jednej z nich, spôsobuje dôsledok uvedený v § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. spočívajúci v tom, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný nepoprel, že žalobkyňa na úverovú zmluvu z 2.10.2014, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 700 eur, zaplatila celkom sumu 1.380 eur. Uvedené vyplýva aj zo žiadosti žalovaného z 13.12.2016 (č. l. 90), kde žalovaný potvrdil, že žalobkyňa dňa 9.12.2016 uhradila istinu úveru spolu s poplatkom vo výške 1.380 eur. Vzhľadom na to, že žalovaný poskytol žalobkyni finančné prostriedky vo výške 700 eur a úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov, vzniklo žalobkyni právo domáhať sa zaplatenia od žalovaného sumy 680 eur, titulom bezdôvodného obohatenia, a preto súd návrhu žalobkyni vyhovel. Nebolo žalovaným popreté ani to, že žalobkyňa na úverovú zmluvu z 19.11.2014, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 200 eur, zaplatila celkom sumu 74 eur. Obdobne na tento úver sa hľadí ako na bezúročný a bez poplatkov, vzhľadom na skutočnosť, že predmetná zmluva neobsahuje zákonné náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 z. č. 129/2010 Z. z. Žalobkyňa žiadala započítať preplatok na úvere z 2.10.2014 na úver z 19.11.2014, pričom preplatok vo výške 574 eur žiadala vydať ako bezdôvodné obohatenie, preto súd v zmysle ust. § 451 OZ. v tejto časti žalobe vyhovel. Žalobkyňa úspešne uplatnila porušenie svojho práva a ujma, ktorá objektívne hrozila, bola vo výške 284 eur. Nárok žalobkyne opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa poslednej vety tohto ustanovenia, osoba, ktorá
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Z uvedených dôvodov, preto má žalobkyňa podľa názoru súdu právo v dôsledku porušenia jej práv ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa ako aj osobitnými predpismi zo strany žalovaného, na primerané finančné zadosťučinenie. Výška priznaného finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu. Spotrebiteľ, teda žalobkyňa nie je povinná preukazovať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy, ale už vtedy, keď jej ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla, pričom sa úspešne domáhala ochrany svojich práv. Priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcovi, ktorá mu vznikla konaním žalovaného a je akousi určitou satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. Z uvedených dôvodov preto súd žalobkyni priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 eur, ktoré zodpovedá výške nezákonného poplatku - odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný a preto má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
29. Z týchto dôvodov preto odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu I. inštancie v napadnutej časti ako vecne správny vo výroku potvrdil.
30. Žalobkyňa má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná.
31. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).