Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/64/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobcu: TELERVIS PLUS a.s. so sídlom Staré Grunty 7, Bratislava, zastúpeného JUDr. Alanom Strelákom, advokátom, Na Vŕšku 12, Bratislava proti žalovanej G. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., o zaplatenie 412,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 31.1.2018 č. k. 14Csp/162/2016 - 21 jednohlasne takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania.

Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 296,- eur s prísl. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 44 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal za zistené, že strany sporu uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver 400,- eur a žalovaná z neho uhradila sumu 104,- eur. Vec právne posúdil podľa § 9 a nasl. zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu uzavretia zmluvy. Zdôraznil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem iného musí obsahovať dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti, ako aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom tieto náležitosti v zmluve chýbajú. Zároveň zmluva podľa súdu prvej inštancie neobsahuje správny údaj o RPMN, keďže prepočtu súdu táto má predstavovať 57,40 %, a teda údaj uvedený v zmluve nie je správny a je v neprospech spotrebiteľa. Keďže zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti predpokladané § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a/ tohto zákona. Súd tiež nemal za zistené, aby bol žalobca akýmkoľvek spôsobom skúmal bonitu žalovanej z hľadiska jej príjmov a výdavkov, čo taktiež má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalovanej bola poskytnutá suma 400,- eur, z ktorej zaplatila 104,- eur, rozdiel predstavuje sumu 296,- eur, na zaplatenie ktorej súd zaviazal žalovanú so zákonným úrokom z omeškania. V prevyšujúcej časti preto žalobu zamietol ako nedôvodnú a o trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok v tejto časti zmeniť tak, aby žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené a aby mu bola priznaná plná náhrada trov konania. Žalobca sa nemôže stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že by posudzovaná zmluva nemala obsahovať náležitosti termín konečnej splatnosti a rozčlenenie splátok a argumentáciu súdu uvedenú v bode 8. a nasledujúcich považuje za rozpornú s právnym poriadkom SR, ako aj s komunitárnym právom. Nakoľko požiadavka zakotvená v Smernici 2008/48 na náležitosti zmluvy o úvere nestanovovala povinnosť uvádzania údaju o konečnej splatnosti úveru, má za to, že vnútroštátna právna úprava nemala stanoviť či vyžadovať údaje o konečnej splatnosti uvádzať v zmluvách o spotrebiteľských úveroch. Aj keď vnútroštátna úprava tejto náležitosti nie je v súlade s komunitárnym právom, tejto požiadavke žalobca vyhovel, keďže termín konečnej splatnosti uviedol ako konkrétny deň od uzatvorenia zmluvy, čo je jasne a presne vypočítateľné. Uvedené sa dá považovať za splnenie danej podmienky. Súd tak nesprávne vyhodnotil obsah zmluvy v tejto časti. Ďalej tvrdí, že vnútroštátny poriadok, teda hlavne zákon č. 129/2010 Z. z. ukladá veriteľom povinnosť do zmlúv o úvere zakotvovať aj rozdelenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky, čo nezodpovedá účelu Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23.4.2008. Zdôrazňuje, že k uvedenej problematike sa vyjadril aj Súdny dvor EÚ vo veci Home Credit c/a Klára Biróóva, sp. zn. C - 42/15. Nie je tak potrebné v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať termín, resp. dátum každej jednotlivej splátky úveru, a to s poukazom na záver v bode 50.odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora EÚ v spomínanej veci. Rovnaký názor ako žalobca má aj zákonodarca, nakoľko zákonom č. 279/2017, ktorým novelizoval zákon č. 129/2010 Z.z. dospel k zmenám, a to aj pokiaľ ide o vypustenie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, keď bolo nevyhnutné reagovať na závery uvádzaného rozsudku súdneho dvora EÚ. K problematike sa vyjadril aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 3Cdo/146/2017. Pokiaľ ide o RPMN uvedenú v zmluve, tvrdí, že súd do vzorca na výpočet RPMN vložil nesprávne vstupné údaje, čím zapríčinil nesprávny výpočet, čo spôsobilo nesprávne zistený skutkový stav a bola tým založená vadnosť a nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.

4. Neboli tak splnené podmienky na uplatnenie § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch, a teda, aby úver bol považovaný za bezúročný a bez poplatkov. V zmysle týchto dôvodov navrhol žalobca podanému odvolaniu vyhovieť.

5. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, teda vo výrokoch o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len , vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov opodstatnené nie je.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym posúdením, to či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II. ÚS 78/05).

8. Je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

9. Jedným z hlavných odvolacích dôvodov žalobcu je, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (do pozor. uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/7/2010).

10. Nemali by byť pochybnosti o tom, že predmetná vec sa týka sporu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vzhľadom na čas vzniku zmluvy (z XX.XX.XXXX). Súd prvej inštancie opodstatnene skúmal, či predmetná zmluva je zložená z individuálne vyjednaných zmluvných podmienok a neboli zistené prekážky na vykonanie súdnej kontroly zmluvných podmienok podľa § 53 ods. 1 OZ. Súd prvej inštancie preto podrobil súdnej kontrolu zmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných ustanovení OZ, ako aj podľa zákona o spotrebiteľských úveroch.

Súd prvej inštancie opodstatnene založil svoje právne posúdenie (okrem iného) na tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje termín konečnej splatnosti. Z uzatvorenej zmluvy vyplýva to, v akých splátkach má žalovaná poskytnutý úver platiť, okrem tejto náležitosti však zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje aj uvedenie termínu konečnej splatnosti. Podľa zmluvy sa dlžník zaviazal uhradiť veriteľovi úver v 13-tich mesačných splátkach a aj podľa odvolacieho súdu termín konečnej splatnosti úveru nie je možné uviesť takýmto spôsobom. Účelom úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch bolo vyjasniť postavenie spotrebiteľa, teda dať mu informáciu o tom, dokedy bude zmluvný vzťah založený úverovou zmluvou trvať. Je potrebné tento termín konečnej splatnosti úveru uviesť minimálne v rozsahu mesiaca a roka a pokiaľ takýto údaj sa v uzatvorenej zmluve neuvádza, správny je záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov.

11. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca jasne deklaroval následky spojené s absenciou týchto obligatórnych obsahových náležitostí. Z tohto dôvodu odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzavretia zmluvy platný a účinný.

12. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“.

13. V neposlednom rade si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z..

14. Je potrebné zdôrazniť, že klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny, ale aj úrokov a poplatkov má význam, aby bol jasný údaj z čoho splátka pozostáva, či splátka obsahuje aj poplatky, či neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN, či ide o amortizované splácanie alebo bez amortizácie alebo údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv splácajú úroky a v poslednej splátke istina a pod.).

15. Podľa odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka. Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený poplatok, ktorý sa započítať nesmie. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových nákladoch na úver a špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé praktiky, ak by nedošlo k naplneniu predzmluvných informácií o splátkach úveru.

16. Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie v tom zmysle, že zmluva neobsahujúca údaje podľa § 9 ods. 2 písm. f/, k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, čo postačuje na to, aby sa úver podľa § 11 ods. 1 citovaného zákona považoval za bezúročný a bez poplatkov.

17. Odvolací súd preto rozsudok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP.

18. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a žalovanej v tomto štádiu konania trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .