Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8C-67-2017.pdf
PDF · 128.38 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
CA-8C/67/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Č a d c a sudkyňou Mgr. Lýdiou Stehurovou v právnej veci žalobkyne N. R., W.. XX.XX.XXXX, F. XXX XX Č. XXX proti žalovanému Fair Credit Slovakia, SE, so sídlom Mlynské Nivy 48, 821 09 Bratislava, IČO: 47 129 701 o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov a o určenie neplatnosti zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere takto
rozhodol:
I. U r č u j e , že úver poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere (pôžička pohoda) č. XXXXXXXXXX zo dňa 9.3.2017, uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným, je bezúročný a bez poplatkov.
II. U r č u j e , že zmluva o viazanom spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 9.3.2017, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným, je neplatná.
III. Žalobkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1) Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 29.9.2017 domáhala určenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzavrela so žalovaným dňa 9.3.2017, je bezúročná a bez poplatkov a zároveň aj určenia, že zmluva o viazanom spotrebiteľskom úvere, ktorú v rovnaký deň uzavrela so žalovaným, je neplatná. V rámci skutkových tvrdení v žalobe uviedla, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 9.3.2017 žalovaný poskytol žalobkyni pôžičku v celkovej výške 450,- €. Tú sa žalobkyňa zaviazala vrátiť spolu so zmluvným úrokom v pravidelných 50 splátkach pri výške splátky 10,28 €. Celková čiastka, ktorú mala zaplatiť, predstavovala 514,- €. V rovnaký deň uzavrela so žalovaným aj zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej jej mal žalovaný poskytnúť viazaný spotrebiteľský úver vo výške 249,- €, určený na financovanie členstva v klube Plus institut na základe zmluvy o členstve v klube č. XXXXXXXXXX. Predmetom tejto zmluvy bol záväzok prevádzkovateľa registrovať člena do klubu, poskytnúť alebo umožniť mu využívanie služieb, výhod a benefitov, ktoré členovi na základe platného členstva prináležia a záväzok člena zaplatiť prevádzkovateľovi dohodnutú odmenu za poskytnutie členstva. V danom prípade podpísaním tejto zmluvy nedošlo k reálnemu odovzdaniu sumy 249,- € do dispozície žalobkyne, ale žalovaný si poskytnutý úver vo výške 249,- € započítal ako zaplatenú odmenu v zmysle zmluvy o členstve v klube. Táto zmluva je uzavretá v rozpore s dobrými mravmi, pretože na jej základe sú spotrebiteľovi vnútené služby, o ktoré vôbec nepožiadal. Ide o záväzok spotrebiteľa zaplatiť za niečo, čo mu ani nebolo dodané. Veriteľ totiž zinkasuje 249,- € ako odmenu za členstvo v klube, hoci žiadnu službu spotrebiteľovi neposkytol a v budúcnosti ani možno neposkytne. Žalobkyňa ako spotrebiteľ zároveň nebola náležite poučená. Poukázala na absenciu základných náležitosti zmluvy o úvere podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, konkrétne na absenciu náležitosti podľa písm. l): výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, keď v zmluve nie je uvedený tento údaj, ale len údaj týkajúci sa výšky celkovej splátky, ďalej podľa písm. f) doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti, pretože zmluva tento údaj neobsahuje. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť určený konkrétnym časovým okamihom. K žalobe žalobkyňa pripojila zmluvu o spotrebiteľskom úvere (pôžička Pohoda), štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, zmluvu o členstve v klube. V replike zo dňa 3.5.2018 čl. 31 na svojej žalobe zotrvala, skutkové tvrdenia doplnila. Zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko spôsobuje hrubú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán, keď ona ako spotrebiteľ musí splácať viazaný úver vo výške 249,- €, pričom má zároveň právo výberu, či využije niektorú zo služieb poskytovaných obchodnou spoločnosťou Plus inštitút, s.r.o., no môže sa stať, že úver bude splatený bez toho, aby jej bola poskytnutá nejaká protihodnota. Vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu poukázala na ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Keďže uvedený novelizovaný zákon neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.2018, od tohto dátumu sa toto ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. V rámci repliky navrhla uzavretie dohody o urovnaní so žalovaným, na základe ktorej by žalovaný vyhlásil, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX je bezúročná a žalobkyňa sa zaviaže vrátiť žalovanému dlžnú sumu vo výške 380,- € v mesačných splátkach po 30,- €. Pri zmluve o viazanom spotrebiteľskom úvere navrhla uzatvorenie mimosúdnej dohody, obsahom ktorej by bolo vyhlásenie žalovaného, že vzhľadom na neplatnosť zmluvy si žalovaný nebude v budúcnosti uplatňovať voči žalobkyni žiadne nároky z danej zmluvy. Vo vyjadrení zo dňa 12.9.2018 čl. 42 uviedla, že nie je v jej finančných možnostiach uhradiť dlžnú sumu vo výške 380,- € jednorázovo, v zmysle požiadavky žalovaného, preto na svojej žalobe trvá. V podaní zo dňa 17.8.2018 oznámila súdu na základe jeho výzvy, že nedošlo k mimosúdnemu urovnaniu sporu a žalobkyňa na svojej žalobe zotrvala.
2) Žalovaný vo vyjadrení k žalobe vyjadril nesúhlas so žalobou. Oba úvery poskytol žalobkyni na základe jej žiadosti a po poskytnutí štandardných európskych informácii k spotrebiteľskému úveru. Reálne odovzdanie sumy z úveru zo zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere nie je zo zákona ani možné, pretože cena služby je vyplatená priamo na účet predávajúceho, resp. poskytovateľa služby, čo žalovaný riadne splnil. Pokiaľ žalobkyňa namieta kvalitu poskytnutia služieb, resp. ich neposkytnutie, na to žalovaný nie je pasívne legitimovaný. Žalobkyňa mala možnosť v prípade, že nemala záujem byť viazaná úverovými zmluvami, v lehote 14 kalendárnych dní či už od zmluvy odstúpiť alebo vzniesť námietku, či reklamáciu. Nič z toho neučinila. Doručila až žalobu. Dokonca po podpise zmlúv ešte 3- krát žiadala žalovaného o poskytnutie ďalších pôžičiek. Žalobu žalobkyne preto žalovaný považuje za účelovú. Žalobkyňa sa dostala do omeškania už pri druhej splátke. Oba úvery sú ku dňu vyjadrenia žalovaného splatné vcelku. Úver zo zmluvy č. XXXXXXXXXX, ktorý bol poskytnutý v celkovej čiastke 514,- €, uhradila žalobkyňa v časti 85,30 €, nedoplatok predstavuje 428,70 €. Na úver zo zmluvy č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej celková čiastka na zaplatenie predstavovala 284,50 €, doposiaľ žalobkyňa uhradila v rozsahu 58,32 €, nedoplatok predstavuje 226,18 €. Vo vzťahu k absencii náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere poukázal na znenie bodu 1.8 zmluvy č. XXXXXXXXXX a bodu 1.7 zmluvy č. XXXXXXXXXX a u oboch zmlúv zároveň aj na bod 1.5 a 3.2, odkazujúc na rozhodnutia odvolacích súdov, v zmysle ktorých spotrebiteľ si použitím jednoduchej matematiky vie deň konečnej splatnosti vypočítať. Na záver poukázal na to, že v prípade úverov žalobkyne bol dohodnutý hotovostný spôsob splácania splátok, to znamená, že to bol práve žalovaný, ktorý cestou svojho oprávneného zástupcu sledoval splatnosť splátok, žalobkyňu na potrebu ich úhrad upozorňoval a plnenie v mieste jej bydliska, či na inej dohodnutej adrese, vyberal. Zároveň namietal existenciu naliehavého právneho záujmu. K vyjadreniu pripojil kópiu karty zákazníka - hodnotenie bonity / žiadosť o úver a výpis z účtu vo VÚB banke. V rámci dupliky zo dňa 4.9.2018 čl. 37 uviedol, že od podania žaloby žalobkyňa uhradila na úver č. XXXXXXXXXX len sumu 7,82 € a na úver č. XXXXXXXXXX len sumu 3,46 €. Vyjadril ochotu dohodnúť sa, avšak za podmienky, že žalobkyňa splatí sumu 380,- €, ktorú sama navrhla, ale jednorázovo, najneskôr do 1.10.2018, nakoľko úvery sú celkovo splatné už od 1.3.2018.
3) Súd na prejednanie uvedenej veci nariadil pojednávanie, na ktoré predvolal obe strany. Dňa 1.10.2018 súdu žalobkyňa doručila oznámenie, v ktorom ospravedlnila svoju neprítomnosť na pojednávaní a vyjadrila súhlas s prejednaním a rozhodnutím veci v jej neprítomnosti. Žalovaný podaním zo dňa 21.11.2018 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a požiadal o odročenie pojednávania, a to z dôvodu, že dňa 20.11.2018 telefonicky žalobkyňu za účelom zistenia jej postoja k návrhu na uzavretie zmieru kontaktoval a žalobkyňa žalovaného oboznámila s tým, že sa vzhľadom k svojim pracovným povinnostiam na pojednávanie nedostaví. Nakoľko je v záujme žalovaného vec prioritne riešiť zmierom, ktorý nie je možné uzavrieť bez účasti žalobkyne, žalovaný požiadal o odročenie pojednávania. Súd žiadosť o odročenie pojednávania nevyhodnotil ako dôvodnú a odročenie pojednávanie ako účelné a hospodárne, vzhľadom k predchádzajúcim písomným vyjadreniam oboch strán a k ospravedlneniu žalobkyne jej neúčasti na pojednávaní, v rámci ktorého vyjadrila súhlas s prejednaním veci v jej neprítomnosti, vzdala sa práva osobnej účasti na pojednávaní, pričom nevymedzila konkrétne dôvod, pre ktorý sa dostaviť nemohla (napr. pracovné povinnosti). Napokon svoje stanovisko k vyjadreniu žalovaného jednoznačne vyjadrila v podaní zo dňa 12.9.2018 a zároveň v podaní zo dňa 17.8.2018. Súd preto nepovažoval za efektívne, práve vzhľadom k doterajšiemu priebehu konania a vyjadreniam strán, pojednávanie odročovať. Vec preto prejednal a rozhodol v neprítomnosti strán, pri splnení podmienok pre vykonanie pojednávania, v súlade s 178 ods. 2 CSP a § 180 CSP.
4) Na pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov produkovaných stranami, najmä zmluvy o spotrebiteľskom úvere (Pôžička pohoda) čl. 3, štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere čl. 8, zmluvou o viazanom spotrebiteľskom úvere čl. 11, zmluvou o členstve v klube čl. 15, predzmluvnými informáciami k zmluve o členstve v klube čl. 18, štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom viazanom úvere čl. 19, kartou zákazníka - hodnotením bonity / žiadosti o úver čl. 27, výpisom z účtu vo VÚB banke, konkrétne z účtu žalovaného čl. 29.
5) Na základe vykonaného dokazovania mal zistený nasledovný skutkový a právny stav veci: 6) Dňa 9.3.2017 strany sporu uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere (pôžička Pohoda) č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný žalobkyni poskytol spotrebiteľský úver vo výške 450,- €, pri úrokovej sadzbe 6,99 % a celkovej čiastke, vrátane administratívneho poplatku a odplaty, vo výške 514,- €, ktorú sa žalobkyňa ako dlžník zaviazala uhradiť v pravidelných 50 - tich splátkach pri výške splátky 10,28 €. RPMN bola určená vo výške 32,13 % a priemerná hodnota RPMN 23,35 %. Z bodu 2 uvedenej zmluvy vyplýva, že zmluva sa uzatvára na dobu určitú odo dňa jej podpisu, až do vysporiadania všetkých záväzkov, ktoré vznikli na základe alebo v súvislosti so spotrebiteľským úverom podľa tejto zmluvy, s výnimkou oprávneného odstúpenia, kedy zmluva zaniká doručením odstúpenia druhému účastníkovi. Z uvedeného bodu tiež vyplýva, že za predpokladu, že táto zmluva zostane platná dohodnutý čas a veriteľ a zákazník si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách dohodnutých v tejto zmluve, termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru je deň splatnosti poslednej splátky, to znamená 357. kalendárny deň od dátumu podpisu uvedenej zmluvy (výpočet: 14 kalendárnych dní / splatnosť 1. splátky / + 343 kalendárnych dní / nasledujúcich 49 týždenných splátok úveru).
7) V rovnaký deň uzavreli strany sporu zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere. Z jej základných ustanovení (bod 1 zmluvy) vyplýva, že veriteľ, v danom prípade žalovaný, poskytuje viazaný spotrebiteľský úver v celkovej výške 249,- €, určený na financovanie členstva v klube Plus institut na základe zmluvy o členstve v klube č. XXXXXXXXXX, uzavretej so spoločnosťou Plus inštitút, s.r.o., za dohodnutú odmenu 249,- €, pri úrokovej sadzbe 6,99 %. Celková čiastka, ktorú sa žalobkyňa ako dlžník zaviazala v zmysle tejto zmluvy uhradiť, a to vrátane administratívneho poplatku a odplaty, predstavovala 284,50 €, RPMN bola určená vo výške 32,13 % a priemerná RPMN 23,25 %.
8) Dňa 9.3.2017 žalobkyňa v postavení člena podpísala zmluvu o členstve v klube č. XXXXXXXXXX, a to so spoločnosťou Plus inštitút, s.r.o. ako prevádzkovateľom. Predmetom uvedenej zmluvy bol záväzok prevádzkovateľa registrovať člena do klubu, poskytnúť alebo umožniť mu využívanie služieb, výhod a benefitov, ktoré mu na základe platného členstva prináležia a záväzok člena zaplatiť prevádzkovateľovi dohodnutú odmenu za poskytnutie členstva, tzv. členský poplatok, a to podľa výberu jednej z možností: buď za členstvo Štandard členský poplatok 149,- € alebo za členstvo Prémium členský poplatok 249,- €. Poplatok je splatný dňom platnosti a účinnosti zmluvy. Z bodu 3 upravujúceho záverečné ustanovenia vyplýva, že zmluva sa uzatvára na dobu určitú, a to na 12 týždňov od jej uzavretia, pričom zánikom zmluvy zaniká aj členstvo v klube.
9) V rovnaký deň, 9.3.2017, žalobkyňa podpísala kartu zákazníka - hodnotenie bonity / žiadosť o úver. Z uvedeného formulára vyplýva požadovaná suma úveru 450,- € s dobou splatnosti 50 (týždňov), s dňom splácania v piatok. Žiadosť o úver obsahuje ďalej overenie totožnosti, osobné údaje zákazníka a adresu jeho trvalého pobytu, druh bývania a kontakt na žiadateľa - dlžníka (žalobkyňu).
10) Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je tona prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 53 ods. 11 Občianskeho zákonníka, neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.
Podľa § 2 písm. a) až d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, c) iným veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, v rámci svojej podnikateľskej činnosti, s výnimkou banky, pobočky zahraničnej banky a finančnej inštitúcie podľa osobitného predpisu, d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.
Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ b/ cit. zák., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a/ ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 1, b/ je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
Podľa § 15 ods. 1, 2 zákona č. 129/210 Z. z. zmluva o viazanom spotrebiteľskom úvere je zmluva o spotrebiteľskom úvere, v ktorej sa dojednáva spotrebiteľský úver výhradne na financovanie zmluvy o kúpe konkrétneho tovaru alebo poskytnutí konkrétnej služby, pričom tieto dve zmluvy tvoria obchodný celok. (2) Pri zmluvách, ktoré podľa odseku 1 tvoria obchodný celok a) predávajúci tovaru alebo poskytovateľ služby je zároveň veriteľom alebo b) veriteľom je tretia osoba a 1. veriteľ využíva služby predávajúceho tovaru alebo poskytovateľa služieb pri uzatváraní alebo príprave zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo 2. konkrétny tovar alebo poskytnutie konkrétnej služby je výslovne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
11) Posudzovaný právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je od svojho vzniku zmluvným vzťahom medzi spotrebiteľom a dodávateľom a zmluvy, ktorá boli medzi stranami sporu uzatvorené, sú spotrebiteľskými zmluvami v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko žalobkyňa ako spotrebiteľ nemohla individuálne ovplyvniť obsah vopred pripravených návrhov na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere. Obe zmluvy sú zároveň zmluvami o spotrebiteľskom úvere, keďže ich predmetom je poskytnutie úveru, ktorý sa žalobkyňa v postavení dlžníka zaviazala žalovanému ako veriteľovi v dohodnutých splátkach vrátiť, teda v oboch prípadoch ide o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky (§ 2 písm. b) ZoSÚ). Žalovaný bol v čase uzavretia oboch zmlúv v postavení veriteľa a zároveň dodávateľa (§ 3 ods. 1 ZoSÚ v spoj. s § 52 ods. 2 OZ) s poukazom na predmet podnikania a žalobkyňa bola v postavení spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní zmluvy o pôžičke nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti (táto okolnosť z pripojenej zmluvy nevyplýva a žalovaný opak jej postavenia nepreukázal žiadnymi dôkazmi, resp. ani netvrdil). Tento právny vzťah sa preto spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (z. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zákon o ochrane spotrebiteľa).
12) Súd sa na úvod zaoberal naliehavým právnym záujmom na požadovanom určení, vzhľadom k ustanoveniu § 137 CSP. Ten považoval za daný, nakoľko vyplýva priamo z osobitného predpisu, ktorým je § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Z toho vyplýva, že vo vzťahu k jednej a tej istej zmluve sa môže domáhať len jedného z určení. V danom prípade žalobkyňa požadovala jedno z nich vo vzťahu ku každej zmluve jednotlivo, teda v súlade so zákonom. Úver poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere požadovala určiť za bezúročný a bez poplatkov a zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere (iný právny úkon) za neplatnú.
13) Súd sa zaoberal dôvodmi tvrdenými v žalobe jednotlivo, pri každej zmluve. Dospel k nasledovným záverom:
14) Pokiaľ ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere (pôžička Pohoda) zo dňa 9.3.2017, pri tejto zmluve žalobkyňa v rámci rozhodujúcich skutkových tvrdení poukazovala na absenciu základných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to konkrétne náležitosti, ktorá sa týka označenia výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky k jednotlivým nesplateným zostatkom priraďovať a zároveň z dôvodu absencie náležitosti, ktorou je určenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
15) Súd zmluvu podrobil preskúmaniu zákonom predpísaných náležitostí, pričom dospel k záveru, že žalobkyňou označené náležitosti v zmluve skutočne absentujú, čo má za následok, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd zdôrazňuje, že predmetný úver bol spotrebiteľovi poskytnutý dodávateľom, a teda spotrebiteľ legitímne očakával, že dodávateľ bude pri poskytovaní úveru postupovať voči nemu s odbornou starostlivosťou tak, ako mu to ukladá zákon. Spotrebiteľ v zásade uzatvára úverovú zmluvu s dôverou v pravdivosť a hodnovernosť údajov, ktoré dodávateľ pripraví v písomnej podobe a predloží spotrebiteľovi na podpis. V tomto smere legitímne očakávania spotrebiteľa naplnené neboli. Dodávateľ ako odborník musel vedieť o obsahových náležitostiach zmluvy v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Súd zistil, že predmetná zmluva náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a ani podľa § 9 ods. 2 písm. l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
16) V súvislosti s konečnou splatnosťou spotrebiteľského úveru súd poukazuje na to, že tento údaj má byť v zmluve uvedený jednoznačne, teda uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku (keď zo samotného znenia § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ vyplýva, že v zmluve musí byť uvedený termín, ktorým je podľa názoru súdu konkrétny dátum/deň). Tieto údaje nemôžu vyplývať zo všeobecných obchodných podmienok, pretože tie majú iba bližšie špecifikovať a vysvetľovať údaje, ktoré sú uvedené v zmluve a všetky zákonné náležitosti musí obsahovať samotná zmluva. V bode 2 zmluvy je uvedené, že za predpokladu, že táto zmluva zostane platná dohodnutý čas a veriteľ a zákazník si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách dohodnutých v tejto zmluve, termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru je deň splatnosti poslednej splátky, to znamená 357. kalendárny deň od dátumu podpisu uvedenej zmluvy (výpočet: 14 kalendárnych dní / splatnosť 1. splátky / + 343 kalendárnych dní / nasledujúcich 49 týždenných splátok úveru). Takéto vymedzenie týkajúce sa trvania zmluvného vzťahu nie je náležitosťou v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia, termín konečnej splatnosti, ktorým má byť určitý dátum, nenahrádza.
17) V zmluve ďalej nie je presne uvedená ani výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, t.j. výška každej splátky istiny poskytnutého úveru, výška každej splátky úrokov poskytnutého úveru a napokon aj výška splátky prípadných poplatkov poskytnutého úveru, ak sú nejaké poplatky dojednané. V zmluve sa uvádza len výška súhrnnej splátky 10,28 € bez bližšej špecifikácie. Z citovaného ustanovenia pritom vyplýva, že nestačí uvedenie celkovej výšky splátky, ale toto musí obsahovať rozčlenenie jednotlivých čiastok - istiny, úrokov a iných poplatkov. Táto informácia je významná pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o jeho možnosť zhodnotiť (napr. na základe predloženého splátkového kalendára) ekonomickosť poskytnutého úveru, posúdenie, či požadovaný úrok za úver je pre neho výhodný, prijateľný, respektíve aby spotrebiteľ bol schopný posúdiť celkovú výšku odplaty požadovanej veriteľom za poskytnutý úver.
18) Súd považuje za potrebné poukázať aj na vzťah zákona o spotrebiteľských úveroch a Smernice č. 2008/48/ES, a to aj s prihliadnutím na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 09.11.2016 pod zn. C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, v ktorom súd zmluve o spotrebiteľskom úvere nevytýkal len absenciu výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ale aj neuvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, údaju o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, údaju o RPMN a priemernej hodnote RPMN, ako aj adresy na reklamácie a sťažnosti, ktoré sú ako náležitosti zmluvy o úvere upravené nielen v zákone č. 258/2001 Z. z., tiež súčasnom zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ale aj v smernici 2008/48, pričom článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Niet žiadnych pochybností o tom, že slovenská právna úprava ide nad rámec smernice 2008/48/ES a celkom jednoznačne požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere definovala tak splátky istiny, ako aj splátky úrokov a iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, použil by rovnakú terminológiu. Slovenský zákonodarca v právnej norme účinnej ku dňu vzniku zmluvného vzťahu (v zákone o spotrebiteľských úveroch) jasne definoval, aké následky sú s absenciou obligatórnych náležitostí spojené. Výklad zákona č. 129/2010 Z. z. nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty, ktorá je v Civilnom sporovom poriadku zakotvená v čl. 2 ods. 2, v zmysle ktorej právna istota predstavuje stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Súd cituje v tejto súvislosti aj rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co 105/2018, ktorý vo svojom odôvodnení uviedol, že „ustálená judikatúra slovenských súdov podala aj podáva stabilný výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch ohľadne potreby štruktúrovania splátok spotrebiteľského úveru. Preto pokiaľ aj existujú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (v počte dva), ktoré predstavujú odklon od zaužívanej praxe a zaužívaného riešenia predmetných sporov, podľa záveru odvolacieho súdu nemožno tieto rozhodnutia považovať za ustálenú rozhodovaciu prax v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP“.
19) V týchto súvislostiach súd poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/294/2017-85 zo dňa 23.04.2018, v ktorom súd druhej inštancie vyjadril názor, s ktorým sa tunajší súd stotožňuje, a síce, že „na to, aby bolo možné vykladať zákon v súlade so smernicou, je potrebné ZoSÚ novelizovať, zosúladiť s textom Smernice, inak by bola porušená zásada právnej istoty (výkladom contra legem). Následkom citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ napokon je nová legislatívna zmena od 1.5.2018 (vykonaná novelou zák. č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení zákon o bankách), kde sa uvádza, že vzhľadom na toto rozhodnutie sa upravuje náležitosť zmluvy tak, že rozčlenenie sa nahrádza pojmom frekvencia. Je teda evidentné, že zákonodarca pristúpil k legislatívnej zmene. Súd nemôže vykladať sporné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch rovnako v prípade dvoch rôznych znení zákona len z dôvodu, aby vyhovel požiadavke žalobcu. Požadovaný výklad sporného ustanovenia bude možný pri posudzovaní zmlúv uzavretých až po účinnosti spomenutej novely (aby neodporoval princípu zákazu retroaktivity).“
20) Z dôvodu absencie vyššie citovaných zákonných náležitostí sa predmetný úver poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 9.3.2017 považuje za úver bez úrokov a bez poplatkov, to znamená, že žalovaný má nárok len na vrátenie tých peňažných prostriedkov, ktoré žalobkyni skutočne poskytol a ktoré mu žalobkyňa nevrátila, teda má nárok na rozdiel medzi poskytnutou sumou úveru a uhradenými splátkami. V tejto súvislosti nedá súdu nepoukázať na rozpor v tvrdeniach žalovaného ohľadne žalobkyňou uhradenej sumy úveru, keď vo vyjadrení k žalobe uviedol, že na tento úver, resp. na túto zmluvu, uhradila žalovaná sumu 85,30 €, zatiaľ čo následne v duplike už uvádzal, že uhradila len sumu 7,82 €.
21) Vo vzťahu k druhej časti žaloby - neplatnosti zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere súd poukazuje na to, že táto zmluva bola medzi stranami uzavretá v rovnaký deň ako zmluva o spotrebiteľskom úvere. Predmetom zmluvy o viazanom úvere malo byť poskytnutie spotrebiteľského úveru v celkovej výške 249,- €, určeného na financovanie členstva v klube Plus institut na základe zmluvy o členstve v klube, uzatvorenej medzi žalobkyňou a spoločnosťou Plus inštitút, s.r.o., a to za dohodnutú odmenu 249,- €. V zmysle § 15 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch obe zmluvy uzatvorené medzi stranami dňa 9.3.2017 tvoria obchodný celok. V danom prípade zmluva o viazanom spotrebiteľskom úvere je zmluvou podľa § 15 ods. 2 písm. b). Súd zároveň konštatuje, že v prípade oboch zmlúv ide o zmluvy formulárové, ktorých obsah bol vopred pripravený zo strany veriteľa (žalovaného) a spotrebiteľ (žalobkyňa) nemal možnosť žiadne z týchto zmluvných podmienok meniť.
22) Súd pri posudzovaní konania žalovaného pri uzatváraní zmlúv vychádzal nielen z vyjadrení žalobkyne, ale i zo svojej činnosti a rozhodovacej praxe súdov SR, ktoré sa postupom/konaním nielen žalovaného podrobne v množstve rozhodnutí zaoberali. Ustálil, že žalobkyňa mala záujem o poskytnutie úveru, zatiaľ čo žalovaný si zmluvou o spotrebiteľskom úvere vopred vynútil u žalobkyne už vopred pripraveným predtlačeným tlačivom aj iný úkon, než len ten, ktorý bol v danom okamihu vo sfére jej záujmu. Žalobkyňa ako osoba neznalá zákona bez podrobnejšieho, pre ňu zrozumiteľnejšieho výkladu obsahu zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere, nebola schopná posúdiť následky tejto nedostatočnej vedomosti a informovanosti a z toho vyplýva aj nedostatok prejavu jej vôle, ako spotrebiteľky, vstúpiť do takéhoto zmluvného vzťahu. Takýto postup žalovaného vykazuje znaky typickej praktiky nekalej povahy, keď žalovaný využíva postavenie spotrebiteľa, ktorý spravidla nie v ľahkej životnej situácii musí pristúpiť k jej riešeniu práve formou úveru (v danom prípade vo výške 450 €, čo nie je vysoký úver, no úver na základe zmluvy o viazanom úvere mal predstavovať 249 €, čo je viac, než polovica skutočne žiadanej sumy úveru zo strany žalobkyne). Možno preto hovoriť i o konaní žalobcu v rozpore s dobrými mravmi. Súd dospel k záveru, že vytvorením ďalšej pokutnej zmluvy ako zmluvy odplatnej žalovaný jednoznačne sledoval absolútne neúmerné zvýšenie vlastného zisku z poskytnutia úveru, pričom v čase uzavretia zmluvy musel vedieť, že žiaden úver žalobkyni skutočne neposkytne. Súd bez pochyby prijal záver, že táto zmluva jednoznačne zvýhodňuje iba žalovaného, ktorému v zmysle nej mala žalobkyňa plniť pravidelne v splátkach úver, ktorý jej reálne poskytnutý nikdy nebol, a to dokonca za službu, ktorú si žalobkyňa sama z vlastnej vôle nikdy nevyžiadala a je viac než pravdepodobné, že takúto službu (i vzhľadom k jej charakteru, pri súčasnom prihliadnutí na dočasné trvanie zmluvy o členstve v klube) ani nemienila nikdy využiť. Súd preto aj v tejto časti žalobe vyhovel a určil, že zmluva o viazanom spotrebiteľskom úvere zo dňa 9.3.2017 pod č. XXXXXXXXXX je neplatná.
23) Aj v súvislosti s touto druhou zmluvou súdu nedá poukázať na rozpor v tvrdeniach žalovaného, ktorý pôvodne vo vyjadrení k žalobe uviedol, že na tento úver doposiaľ žalobkyňa uhradila sumu 58,32 € a následne v duplike tvrdil už len sumu 3,46 €.
24) Záverom súd považuje za potrebné poukázať na výpis z VÚB banky čl. 29, ktorý k svojmu vyjadreniu k žalobe pripojil žalovaný, na ktorom vyznačil sumu 30.000,- (poznámka súdu - bez uvedenia meny), a to ku dňu 2.5. (bez uvedenia roku), pričom pri vyznačenej položke pri účele platby je uvedená poznámka „viazané úvery“. Súd poukazuje na to, že vo vzťahu k tejto listine chýbali akékoľvek rozhodujúce skutkové tvrdenia a tie nie je súd povinný zostavovať z pripojených listín namiesto strany sporu, v danom prípade namiesto žalovaného. Preto na túto listinu ako na dôkaz prihliadať nemohol, keďže nebolo vôbec zrejmé, ktoré z tvrdení žalovaného mala preukazovať.
25) O trovách tohto sporu súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v súlade s § 262 ods. 1 CSP, keď rozhodoval podľa úspechu v spore. V tomto spore bola úspešná žalobkyňa, ktorej žalobe súd vyhovel v celom rozsahu, preto jej vzniklo právo na náhradu trov tohto sporu voči neúspešnému žalovanému. Vychádzajúc z obsahu spisového materiálu, z ktorého vyplýva, že žalobkyni v tomto spore žiadne trovy nevznikli, ale vychádzajúc aj zo samotnej žaloby, v rámci ktorej v rozsudočnom návrhu žalobkyňa vymedzila požadované rozhodnutie ohľadom trov konania tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania nárok, súd žalobkyni náhradu trov nepriznal, aplikujúc zároveň článok 17, a to z dôvodu hospodárnosti, bez potreby ďalšieho rozhodovania o výške nároku (v danom prípade 0,- €).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, a to v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Čadca.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa z. č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.