Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7S-66-2019.pdf
PDF · 153.15 KB
Case nature
Area
Subarea
7S/66/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov senátu JUDr. Ondreja Hvišča, PhD. a JUDr. Jany Raganovej, v právnej veci žalobcu: STEEL MAX, s. r. o., so sídlom 044 26 Štós 209, IČO: 44 643 211, zastúpeného advokátskou kanceláriou MARCEL BIZNÁR, s. r. o., so sídlom 827 25 Bratislava, Bajkalská 31, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom 974 01 Banská Bystrica, Lazovná 63, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 188353/2016 zo dňa 23. 02. 2016, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 188353/2016 zo dňa 23.02.2016, ako aj dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice č. 1689859/2015 zo dňa 20.11.2015 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Rozhodnutím zo dňa 23. 02. 2016, č. 188353/2016, žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej iba Daňový poriadok) v nadväznosti na § 165b ods. 1 cit. zákona potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice zo dňa 20. 11. 2015, č. 1689859/2015, ktorým bol žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1/ zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon SNR č. 511/1992 Zb.) v nadväznosti na § 165 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2011 v sume 120 251,54 eur (daň uvedená v daňovom priznaní 2 920,90 eur, daň zistená daňový úradom 123 172,44 eur, rozdiel dane 120 251,54 eur).
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že Daňový úrad Košice (ďalej len správca dane) vykonal na podnet orgánov činných v trestnom konaní (PPZ-BOK-VY-474-012/2011 zo dňa 13. 07. 2011) u žalobcu podľa § 15 zákona SNR č. 511/1992 Zb. daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2011, o výsledku ktorej vyhotovil protokol číslo 1425496/2015 zo dňa 17. 09. 2015. Protokol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole (1428024/2015 zo dňa 17. 09. 2015) bol splnomocnenému zástupcovi žalobcu doručený dňa 08. 20. 2015. Tento zaslal správcovi dane vyjadrenie k protokolu zo dňa 08. 10. 2015, v ktorom uviedol, že správca dane nedodržal zákonom stanovenú lehotu na vykonanie kontroly, vzhľadom na ktorú skutočnosť protokol z takejto kontroly je nezákonným dôkazným prostriedkom. Z tohto dôvodu sa k nezákonne vydanému protokolu nebude vyjadrovať ani pokračovať v ďalšej nezákonnosti iniciovanej správcom dane. Žalobca ani jeho splnomocnený zástupca sa prerokovania protokolu v deň určený vo výzve (11. 11. 2015), nezúčastnili. Uvedený deň sa v zmysle § 15 ods. 12 zákona SNR č. 511/1992 Zb. považuje za deň prerokovania protokolu. Na základe výsledkov zistených vykonanou daňovou kontrolou správca dane dňa 20. 11.
2015 vydal odvolaním napadnuté rozhodnutie č. 1689859/2015, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2011 v sume 120 251,54 eur.
3. Žalovaný poukázal na to, že správca dane na základe vykonaného dokazovania žalobcovi nepriznal právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH) v nadväznosti na § 51 ods. 1 cit. zákona, keďže nebolo preukázané, že pri uvedenom dodaní tovaru vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. z faktúr za betonársku oceľ od dodávateľov:
- Chivas, s. r. o., Prievozská 38, Bratislava, IČO: 35 798 467, DIČ 2020235118, IČ DPH SK2020235118 (ďalej len „Chivas, s. r. o.“),
- kalle, s. r. o., Ružová dolina 6, Bratislava, IČO: 45 717 371, DIČ 2022772818, IČ DPH SK2022772818 (ďalej len „kalle, s. r. o.“),
- RACE, s. r. o., Južná trieda 66, Košice, IČO: 36 792 934, DIČ 2022393582, IČ DPH SK2022393582 (ďalej len „RACE, s. r. o.“)
a z faktúr za kryštálový cukor od dodávateľa
- ALBI fruit, s. r. o., Kechnec, IČO: 44 487 649, DIČ 2022760003, IČ DPH SK2022760003 (ďalej len „ALBI fruit, s. r. o.“).
4. Správca dane nepriznanie práva na odpočítanie dane z uvedených dodávateľských faktúr odôvodnil výsledkami zistení, že dodávateľ Chivas, s. r. o., nepotvrdil dodanie tovaru pre daňový subjekt, konateľ spoločnosti Chivas, s. r. o. (v čase vystavenia faktúr) nemal vedomosť o činnosti spoločnosti a nepotvrdil dodanie tovaru pre daňový subjekt - plnil len úlohu bieleho koňa. Za spoločnosť Chivas, s. r. o., konala neznáma (neoprávnená osoba), faktúry nie sú faktúrami spoločnosti Chivas s..ro. a daňový subjekt nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepreukázal nákup tovaru od dodávateľa Chivas, s. r. o. Fakturácia betonárskej ocele prebiehala v reťazci medzi členskými štátmi EÚ (Chivas, s. r. o. - STEEL MAXX, s. r. o. - NYL, s. r. o. - odberatelia v EÚ), pričom prvý zistený článok je nekontaktný - nepotvrdil dodanie tovaru pre daňový subjekt (STEEL MAXX, s. r. o.) a medzi jednotlivými článkami reťazca nebola preukázaná preprava tovaru.
5. Spoločnosť kalle, s. r. o., je nekontaktná, nepodala daňové priznanie a nepotvrdila dodanie tovaru pre daňový subjekt, konateľka spoločnosti kalle, s. r. o., potvrdila dodanie tovaru pre žalobcu, avšak na žiadne konkrétne skutočnosti v súvislosti s dodaním tovaru, prepravou tovaru a na uzatváranie obchodných transakcií si nespomenula. Prokurista spoločnosti kalle, s. r. o., nemal vedomosť o činnosti spoločnosti, nepotvrdil dodanie tovaru pre žalobcu. Žalobca nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepreukázal nákup tovaru od dodávateľa kalle, s. r. o.
6. Žalobca neupravil základ dane a daň z dobropisu vystaveného dodávateľom RACE, s. r. o.
7. Dodávateľ ALBI fruit, s. r. o., nepotvrdil dodanie cukru pre žalobcu (aj napriek tomu, že podáva daňové priznania, voči správcovi dane si neplní povinnosti vo veci predkladania požadovaných dokladov. Žalobca nepreukázal, že od spoločnosti ALBI fruit, s. r. o., nakúpil kryštálový cukor.
8. Dodávateľ ALCOGROUP, s. r. o., nepotvrdil dodanie tovaru pre žalobcu, konateľ spoločnosti ALCOGROUP, s. r. o., nemá vedomosť o dodaní tovaru pre daňový subjekt a nebola preukázaná žiadna osoba oprávnená konať za spoločnosť ALCOGROUP, s. r. o. Kryštálový cukor bol fakturovaný v reťazci viacerých slovenských spoločností do Maďarska, pričom preprava tovaru a manipulácia s tovarom medzi jednotlivými článkami reťazca nebola preukázaná. Nadobudnutie kryštálového cukru od dodávateľa ALCOGROUP, s. r. o., z faktúry č. 11040021 vo výške 20 678,42 eur, ktoré žalobca (okrem iného) uviedol na riadku 07 daňového priznania a na riadku 08 daň z nadobudnutia vo výške 4 135,68 eur, správca dane vzhľadom na to, že nadobudnutie tohto tovaru nebolo preukázané, vyňal deklarované nadobudnutie z riadkov 07 a 08 daňového priznania. Rozdiel dane činí - 4 135,68 eur.
9. Ako preukázané kontrolné zistenia správca dane uviedol, že daňový subjekt na riadku 03 daňového priznania deklaroval dodanie tovaru v tuzemsku vo výške 591 022,68 eur a na riadku 04 daň vo výške 118 204,54 eur. Uvedená výška dane pozostáva z fakturovaných dodaní betonárskej ocele a kryštálového
cukru pre odberateľov NYL, s. r. o., SAMBER, s. r. o. a Expres Group, a. s. Žalobca bol povinný v zmysle § 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. z dôvodu uvedenia dane z pridanej hodnoty na daňových dokladoch daň odviesť, pretože podľa tohto ustanovenia každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná túto daň aj zaplatiť. Žalobca túto svoju povinnosť splnil.
10. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k uvedených zisteniam a záverom správcu dane, ako i k námietkam odvolávajúceho sa poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1, § 165b ods. 1 Daňového poriadku, § 15 ods. 17, 19, 13, § 29 ods. 8 zákona SNR č. 511/1992 Zb.
11. K námietkam žalobcu, týkajúcim sa dĺžky trvania a ukončenia daňovej kontroly za II. štvrťrok 2011, žalovaný uviedol, že správca dane oznámením č. 711/320/18261/2011/Rsn zo dňa 09. 08. 2011 oznámil žalobcovi vykonanie daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za II. štvrťrok 2011, ktorá bude vykonaná na základe požiadania orgánov činných v trestnom konaní (PPZ-BOK-VY-474-012/2011 zo dňa 13. 07. 2011). Oznámenie bolo daňovému subjektu doručené dňa 15. 08. 2011 a daňová kontrola bola začatá 12. 09. 2011, za účasti konateľa P. Y., Štós 209. Lehota na vykonanie daňovej kontroly v prípade, ak sa daňová kontrola vykonáva na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní, je osobitne upravená ustanovením § 15 ods. 19 zákona SNR č. 511/1992 Zb. V zmysle uvedeného ustanovenia lehota na vykonanie daňovej kontroly podľa ods. 17 (v trvaní šesť mesiacov, resp. predĺžená najviac šesť mesiacov) neplatí z dôvodu, že daňová kontrola bola vykonaná na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní.
12. Žalovaný ďalej uviedol, že vzhľadom na to, že správca dane vykonal daňovú kontrolu podľa § 15 zákona SNR č. 511/1992 Zb., pričom podľa ods. 10 tohto ustanovenia lehota na vykonanie daňovej kontroly v danom prípade neplatila, správca dane daňovú kontrolu z dôvodu zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií neprerušil. V tomto kontexte je argumentácia žalobcu ako daňového subjektu o závažnom nerešpektovaní ustanovenia Daňového poriadku, napr. § 46 priebeh o ukončenie daňovej kontroly, najmä ods. 10, ako aj primeranosť dĺžky prerušenia daňovej kontroly a výklad slovného spojenia „pominuli dôvody“, neopodstatnená.
13. Žalovaný konštatoval, že keďže správca dane nebol povinný ukončiť predmetnú daňovú kontrolu v lehote šiestich, resp. dvanástich mesiacov od jej začatia a lehota na vykonanie tejto daňovej kontroly neplynula a správca dane daňovú kontrolu neprerušil, neboli zo strany správcu dane porušené v odvolaní namietané, procesné lehoty ani práva daňového subjektu. Pri vykonaní daňovej kontroly postupoval správca dane v zmysle platných právnych predpisov. Žalovaný preto námietky daňového subjektu týkajúce sa nedodržania lehoty na výkon daňovej kontroly a prerušenia daňovej kontroly považoval za nedôvodné.
14. Žalovaný poukázal na to, že protokol z daňovej kontroly za II. štvrťrok 2011 č. 1425496/2015 zo dňa 17. 09. 2015 bol vydaný a doručený v súlade s platnými právnymi predpismi a je zákonne získaným dôkazným prostriedkom pre vyhotovenie dodatočného platobného výmeru, ktorým správca dane vyrubil rozdiel dane vo výške 120 251,54 eur.
15. Žalovaný ďalej uviedol, že daňová kontrola začatá 17. 06. 2013 a z nej vyhotovený protokol zo dňa 05. 08.2015, ako aj spôsob jeho doručenia, na ktorý žalobca v podanom odvolaní poukazuje, nesúvisí s napadnutým dodatočným platobným výmerom ani s daňovou kontrolou za II. štvrťrok 2011. Protokol vyhotovený dňa 05. 08. 2015 sa týka daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - marec 2012, máj - jún 2012, august - december 2012. Vo veci daňovej kontroly za uvedené zdaňovacie obdobia zaslal správca dane aj vyjadrenie č. 1513467/2015 zo dňa 06. 10. 2015, ktorým reagoval na žalobcu, zaslané správcovi dane.
16. Poukázal na to, že s kontrolou za II. štvrťrok 2011 nesúvisí ani protokol č. 21093271/2015 zo dňa 27. 10. 2015, ktorý správca dane vyhotovil na základe daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za január až december 2013. Samotná skutočnosť, že správca dane pri vykonaní tejto kontroly nezistil rozdiely dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia oproti vyrubenej dani neznamená, že pri kontrole za II. štvrťrok 2011 správca dane vydal dodatočný platobný výmer na základe dôkazov, ktoré „vyfabuloval, tak ako sám potreboval, aby úmyselne poškodil daňový subjekt“. Vzhľadom na to, že žalobca obvinenie správcu dane o vyfabulovaní dôkazov nekonkretizoval a neuviedol, ktoré dôkazy
uvedené v napadnutom dodatočnom výmere sú vymyslené, bez reálneho podkladu, žalovaný takto všeobecne formulované námietky (obvinenia) považoval za bezpredmetné.
17. Konštatoval, že z vyššie uvedených skutočností, ako aj z predloženého spisového materiálu a vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca nepredložil také dôkazy, ktoré by potvrdili vierohodnosť a správnosť ním deklarovaných údajov v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2011 a ani k odvolaniu nepredložil a neposkytol žiadne ďalšie dôkazy a informácie, ktorými by preukázal opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane v sume 124 387,22 eur.
18. V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 2 a § 29 zákona SNR č. 511/1992 Zb. Posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa odpočítania dane boli vecne správne a následne prijaté závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o DPH, ako aj zákona SNR č. 511/1992 Zb.
19. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 188353/2016 zo dňa 23. 02. 2016, ako aj rozhodnutia Daňového úradu Košice č. 1689859/2015 zo dňa 20. 11. 2015 a vrátenia veci žalovanému na nové konanie a rozhodnutie.
20. V podanej žalobe uviedol, že podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku je stanovená lehota na vykonanie daňovej kontroly najviac jeden rok odo dňa jej začatia, ktorú je možno za definovaných podmienok na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov, pričom daňová kontrola je ukončená doručením protokolu o daňovej kontrole v zmysle § 9 Daňového poriadku.
21. Žalobca namietal, že je minimálne rozporuplné, keď žalovaný uvádza, že vykonal daňovú kontrolu u žalobcu na podnet orgánov činných v trestnom konaní, údajne PPZ-BOK-VY-747-012/2011 zo dňa 13. 07. 2011, t. j. až po dvoch rokoch od údajne podaného podnetu. Dal do pozornosti, že uvádzaná spisová značka, resp. ČVS spisu v žiadnom prípade v súčasnej dobe nemôže existovať, všetky veci, ktoré v minulosti riešil už zrušený UBOK, boli políciou prečíslované. Preto bol toho názoru, že žalovaný úmyselne uvádza klamlivé údaje, ktoré ani nepotrebuje zdokladovať.
22. Uviedol, že žalovaný svojim konaním naviac nerešpektuje zásadu prezumpcie neviny, keďže žalobcovi nebol právoplatne preukázaný žiadny daňový priestupok, tobôž trestný čin, za ktorý by bol právoplatne odsúdený.
23. Konštatoval, že tak, ako je uvedené v odvolaní proti protokolu, ktorý vydal prvostupňový správny orgán, Daňový úrad Košice, v protokole č. 21093271/2015 zo dňa 27. 10. 2015 sú uvedené tie isté spoločnosti, ktoré uvádza v tangovanom rozhodnutí zo dňa 23. 02. 2016 Finančné riaditeľstvo SR ako nekomunikatívne, respektíve ich spochybňuje. Ale v uvedenom protokole zo dňa 27. 10. 2015 je uvedené, že sa jedná o spôsobilé organizácie k obchodnej činnosti. Už tu je podľa jeho názoru opätovne zrejmý diskriminačný a netransparentný postup žalovaného. Tento v roku 2011 označí spoločnosti ako nefunkčné, nekomunikujúce a v roku 2013 v ďalšom protokole, týkajúcom sa inej spoločnosti prepojenej so spoločnosťou žalobcu, ich uzná, že je všetko v poriadku.
24. V podanej žalobe poukázal na tlačové komuniké č. 85/12 Súdneho dvora EÚ v Luxemburgu zo dňa 21. 06. 2012, rozsudok v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, kde sa konštatuje, že odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zásade nemôže byť zamietnuté z dôvodu nezákonností, ktorých sa dopustil vystaviteľ faktúry. Žalovaný uvedené nerešpektuje.
25. Zdôraznil, že zákaz prekročiť zákonom stanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne len za podmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daňovú kontrolu potrebnú súčinnosť. Ak teda správca dane nerešpektuje maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, poruší tým nielen ustanovenie o maximálnej dĺžke trvania, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti pri správe daní.
26. Žalobca ďalej poukázal na to, že v činnosti správcov dane sa začali objavovať trendy ako fakticky predĺžiť zákonnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly, resp. inak povedané ako dodržanie tejto maximálnej lehoty obchádzať. Uskutočňuje sa to cez inštitút prerušenia daňovej kontroly - presnejšie
povedané prostredníctvom neúčelného a neprimeraného prerušenia daňovej kontroly za účelom zistenia skutočností z medzinárodnej výmeny informácií, rozhodujúcich pre správne určenie dane (ide najmä o prípady intrakomunitárnych obchodov). Pri procese medzinárodnej výmeny informácií by mal správca dane prerušiť daňovú kontrolu dňom odoslania žiadosti o poskytnutie informácie príslušnému orgánu cudzieho štátu a v daňovej kontrole pokračovať dňom doručenia odpovede na túto žiadosť. Žalobca poukázal na postupy, ktorými správcovia dane zvyknú inštitút prerušenia daňovej kontroly zneužívať na predlžovanie daňovej kontroly a sú to najmä tzv. irelevantné žiadosti, tzv. duplicitné žiadosti a tzv. kúskovanie žiadostí. Takéto postupy v rámci medzinárodnej výmeny informácií je potrebné považovať za neefektívne a nadbytočné, pretože zbytočne predlžujú trvanie daňovej kontroly a nedôvodne zaťažujú kontrolovaný daňový subjekt. Z tohto dôvodu takéto prerušenie daňovej kontroly nemožno akceptovať, pretože je neopodstatnené a neúčelné, nemožno na ne prihliadať, t. j. nemôžu spôsobiť právne účinky predpokladané zákonom, ktorými je spočívanie lehoty na vykonanie daňovej kontroly.
27. Uviedol, že v tejto súvislosti je mimoriadne významným ustanovenie § 44 ods. 1 druhá veta Daňového poriadku, podľa ktorého sa daňová kontrola vykonáva vždy len v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu, čo znamená aj to, že správca dane by nemal pri jej výkone zbytočne zaťažovať daňový subjekt, no zároveň ju musí vykonať v takom rozsahu, aby čo najpresnejšie a najobjektívnejšie zistil potrebné skutočnosti pre splnenie je účelu. Rozsah a spôsob daňovej kontroly, ktorý zvolí správca dane, musí spĺňať požiadavku nevyhnutnosti, primeranosti a účelnosti.
28. Žalobca poukázal na to, že citované ustanovenie je potrebné vykladať v spojitosti s jednou zo základných zásad správy daní podľa ustanovenia § 3 ods. 2 druhá veta Daňového poriadku, podľa ktorej je správca dane povinný vybaviť vec bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré najmenej zaťažujú daňový subjekt a ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
29. Okrem účelnosti a dôvodnosti prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií je potrebné posudzovať primeranosť samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly. V tomto smere poukázal na zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, ktorý implementuje smernicu Rady 2011/16/EÚ z 15. februára 2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a zrušení smernice 77/799/EHS. Tieto právne predpisy boli prijaté s cieľom zefektívniť a zrýchliť spoluprácu pri výmene informácií medzi členskými štátmi Európskej únie v daňových záležitostiach. Slovné spojenie „pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo“ (§ 61 ods. 4 daňového poriadku) je potrebné vykladať v kontexte uvedenej smernice, t. j. pominutie dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v smernici pre poskytnutie požadovaných informácií.
30. Žalobca konštatoval, že úvaha správcu dane o tom, či je prerušenie daňovej kontroly opodstatnené, teda nie je neobmedzená. Jednoznačným a pre správcu dane záväzným motívom pri úvahách o ďalšom procesnom postupe musí byť zásada proporcionality. Správca dane v takom prípade musí dôsledne posúdiť a zdôvodniť, či sú dané dôvody, pre ktoré je nutné daňovú kontrolu prerušiť, a to nielen významné pre rozhodnutie vo veci, v rámci ktorej daňová kontrola prebieha, ale aj pre samotný priebeh, efektivitu a účelnosť daňovej kontroly. Zdôraznil, že ak tieto limity výkonu daňovej kontroly nie sú zo strany správcu dane dodržiavané, dôsledkom toho je, že protokol z daňovej kontroly má charakter nezákonne získaného dôkazného prostriedku a nemôže byť použitý ako dôkaz v daňovom (vyrubovacom) konaní. Je preto mimoriadne dôležité, aby sa inštitút prerušenia daňovej kontroly nezneužíval na jej faktické a neefektívne predĺženie.
31. Poukázal na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k tomu judikované rozhodnutie Nejvyššího správního soudu ČR, č. j. 5Afs/5/2008-75, že zásada voľného hodnotenia dôkazov znamená, že správca dane nie je viazaný žiadnymi formálnymi pravidlami, ktoré by stanovili aká je dôkazná sila jednotlivých dôkazných prostriedkov, neznamená to však, že by závery správcu dane o skutkovej stránke veci mohli byť výsledkom ľubovôle. Naopak takéto závery musia vyplynúť z racionálneho myšlienkového procesu odpovedajúceho požiadavkám formálnej logiky. Vymedzenie priestoru pre správne uváženie nemôže byť splnomocnením k ľubovôli, ale len relatívne abstraktným definovaním podmienok rozhodovacej činnosti exekutívy (z rozhodnutia Nejvyššího správního soudu ČR, č. j. 2Afs/159/2005-43).
32. Zastáva názor, že toto netransparentné a účelové konanie správcu dane len dokazuje úmysel za každú cenu spochybniť konanie daňového subjektu a tým mu spôsobiť majetkovú ujmu bez ohľadu na platnú legislatívu. Správca dane celkom subjektívne a úmyselne postupoval v rozpore s Daňovým poriadkom a svojim konaním ho úmyselne diskriminoval a uvedenými postupmi došlo k popieraniu ústavne zaručených práv a slobôd, a to najmä rovnosti a právnej istoty. Uviedol, že zo strany daňového orgánu boli jednoznačne porušené čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy SR zaručené práva
33. V závere podanej žaloby žalobca konštatoval, že správca dane relevantne vôbec nepreukázal, že obchodné transakcie neboli daňovým subjektom vykonané tak, ako preukázal doloženými listinami, ktoré preukazujú, že tovar bol fyzicky prepravovaný medzi dodávateľmi z jedného členského štátu EÚ do druhého. Nie je zákonom stanovenou povinnosťou daňového subjektu preukazovať, na ktorom mieste v inom členskom štáte EÚ bol tovar vyložený a kým, tobôž kde bol uskladnený a ako sa s ním ďalej nakladalo. To isté sa týka požiadavky správcu dane, aby ovplyvňoval a riadil činnosť iného samostatného subjektu, svojho dodávateľa alebo odberateľa. Žalobca bol toho názoru, že je jednoznačne preukázané, že zo strany daňového orgánu mu nebolo žiadnym spôsobom umožnené zúčastňovať sa aktívne úkonov tak, ako mu to umožňuje daňový poriadok.
34. V písomnom vyjadrení zo dňa 21. 10. 2016 žalovaný uviedol, že dôvody, ktoré uvádza žalobca v podanej žalobe sú svojim obsahom identické s dôvodmi, uvedenými v podanom odvolaní, len sú rozšírené o teoretické informácie, výklady k prerušeniu daňovej kontroly a závery z rozsudkov súdov NS SR a NSS ČR, porušenia Ústavy SR a o všeobecne formulované obvinenia správcu dane z porušenia právnych predpisov.
35. Tvrdenie žalobcu, že správca dane zahájil daňovú kontrolu dňa 17. 06. 2013 je nepravdivé. Dôkazom toho je oznámenie o výkone daňovej kontroly č. 711/320/18260/2011/Rusn zo dňa 09. 08. 2011 (doručené dňa 15. 08. 2011) - dôkaz č. 6 a zápisnica o ústnom pojednávaní č. 711/320/19826/2011/Rusn zo dňa 12. 09. 2011 - dôkaz č. 7. Predmetom uvedeného ústneho pojednávania bolo začatie kontroly dane z pridanej hodnoty za II. štvrťrok 2011 a pojednávania sa zúčastnil konateľ spoločnosti P. Y., Š. XXX.
36. Žalovaný poukázal na to, že kontrola bola vykonaná na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní
- č. PPZ-BOK-VY-474-012/2011 zo dňa 13. 07. 2011 - dôkaz č. 3. Vzhľadom na uvedený dátum začatia daňovej kontroly (12. 09. 2011) je tvrdenie o zahájení kontroly po dvoch rokoch od údajného podnetu, nepravdivé. Následné zrušenie, resp. prečíslovanie zložiek Prezídia Policajného zboru (bez konkrétnych skutočností) nie je dôkazom toho, že žalovaný uviedol v rozhodnutí klamlivé údaje.
37. Žalovaný ďalej uviedol, že lehotu na vykonanie daňovej kontroly v prípade, že daňová kontrola je vykonávaná na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní (v danom čase) upravovalo ustanovenie § 15 ods. 19 zákona NSR č. 511/1992 Zb. Podľa uvedeného ustanovenia lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa odsekov 17 a 18, t. j. najviac 12 mesiacov neplatia, ak sa daňová kontrola vykonáva na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní. Nedôvodné je aj porušenie § 8 Daňového poriadku, ku ktorému malo dôjsť podľa žalobcu tým, že protokol z kontroly bol zaslaný inému subjektu, čím správca dane obmedzil práva daňového subjektu spojené s možnosťou vyjadrenia sa k protokolu. Aj keď správca dane omylom zaslal výzvu na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie č. 1428024/2015 zo dňa 17. 09. 2015 - dôkaz č. 50, na adresu žalobcu (STEEL MAXX, s. r. o., Štós 209), uvedenú nesprávnosť napravil dňa 06. 10. 2015, keď zaslal splnomocnenému zástupcovi KRAUS&PARTNERS, s. r. o., Jasovská 23, P.O.BOX 64, Bratislava, výzvu na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie zo dňa 05. 10. 2015 - dôkaz č. 54 (doručená dňa 08. 10. 2015), prílohou ktorej bol protokol č. 1425496/2015. Následne dňa 06. 10. 2015 zaslal správca dane žalobcovi oznámenie, v ktorom ho žiadal, aby doručenú výzvu považoval za bezpredmetnú z dôvodu, že výzva spolu s protokolom mala byť doručená splnomocnenému zástupcovi. Splnomocnený zástupca daňového subjektu reagoval na výzvu správcu dane zaslaním vyjadrenia k protokolu (elektronicky dňa 09. 10. 2015) - dôkaz č. 56 - čo svedčí o tom, že správca dane postupoval pri doručení výzvy a protokolu z kontroly v súlade s § 15 ods. 10 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 4 Daňového poriadku a neobmedzil práva daňového subjektu na vyjadrenie sa k protokolu a prejednanie protokolu. Protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi právoplatne doručený dňa 08. 10. 2015. Splnomocnený zástupca ani daňový subjekt sa v deň určený na prerokovanie protokolu (11. 11. 2015) na daňový úrad nedostavili, o čom správca dane vyhotovil úradný záznam č. 1658881/2015 - dôkaz č. 57. Nie je teda žalovanému známe, na základe
akých konkrétnych skutočností (žiadne ani neuviedol) dospel žalobca ku konštatovaniu, že žalovaný nerešpektoval splnomocnenie zástupcu žalobcu.
38. Žalovaný poukázal tiež na to, že protokol č. 21093271/2015 zo dňa 27. 10. 2015, ktorý žalobca uvádza ako príklad diskriminačného a netransparentného postupu žalovaného, správca dane vyhotovil na základe daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty v spoločnosti TWISTER, s. r. o., za január až december 2013. Aj keď žalobca tvrdí, že v protokole z daňovej kontroly spoločnosti TWISTER, s. r. o., sú uvedené tie isté spoločnosti, ako uvádza žalovaný v tangovanom rozhodnutí, jeho tvrdenie nie je podložené žiadnym konkrétnym dôkazom a z uvedeného protokolu toto tvrdenie nie je zrejmé. Preverované spoločnosti (dodávatelia a odberatelia tovaru) nie sú totožní. Samotná skutočnosť, že správca dane pri vykonaní tejto kontroly nezistil rozdiely dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia roka 2013 oproti vyrubenej dani neznamená, že pri kontrole za II. štvrťrok 2011 správca dane vydal dodatočný platobný výmer na základe dôkazov, ktoré „vyfabuloval, tak ako sám potreboval, aby úmyselne poškodil žalobcu“. Vzhľadom na to, že odvolávajúci sa obvinenie správcu dane o vyfabulovaní dôkazov nekonkretizoval a neuviedol, ktoré dôkazy uvedené v žalobou napadnutom rozhodnutí sú vymyslené, bez reálneho podkladu, žalovaný považoval takto všeobecne formulované námietky (obvinenia) za bezpredmetné.
39. V súvislosti s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie C-80/2011 a C-142/2011 Mahagében Kft a Péter Dávid z 21. 06. 2012 žalobca síce tvrdil, že žalovaný uvedené rozsudky nerešpektoval, nepreukázal však, v čom sú skutkové okolnosti jeho transakcií totožné so skutkovým stavom v uvádzaných rozhodnutiach. Žalobca nepredložil jediný dôkaz, ktorým by toto svoje tvrdenie preukázal.
40. K všeobecným tvrdeniam žalobcu so zreteľom na nezákonnosť dĺžky daňovej kontroly, nezákonnosť protokolu ako dôkazného prostriedku, nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly, výklad pojmov a citácie z rozsudkov súdov žalovaný uviedol, že správca dane vykonal daňovú kontrolu zákonným spôsobom. V zmysle vykonaného dokazovania, ako aj vyhodnotenia predložených dokladov, správca dane objektívne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom - žalobcom, ako aj postup žalobcu pri uplatnení ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. Konanie správcu dane pri zabezpečovaní dôkazov bolo v súlade s procesnoprávnou normou a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkazy zaobstarané v súlade s § 29 zákona SNR č. 511/1992 Zb. Hodnotenie správcu dane vychádzalo z faktov a dôkazov, ktoré získal z rôznych zdrojov, čo svedčí o objektivite vykonaného dokazovania a z neho vyplývajúcich logických záverov správcu dane.
41. V súvislosti s citáciou ustanovení z rozsudkov NS SR, NSS ČR a Ústavy SR, bez konkrétnych súvislostí s napadnutým rozhodnutím, ako aj konkrétnym konaním správcu dane, žalovaný uviedol, že prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu, a tým naplnili jeho príjmovú časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konajú na základe Ústavy SR, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon.
42. V závere písomného vyjadrenia žalovaný uviedol, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré boli obsahom odvolania. Z obsahu rozhodnutí jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane, ako aj žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Postup správcu dane, ako aj žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu. Žalovaný z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v podanej žalobe nie je možné akceptovať, pretože tieto námietky nie sú opodstatnené. Na základe uvedeného navrhol žalobu zamietnuť a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznať.
43. V replike zo dňa 18. 11. 2016 žalobca zotrval na svojej argumentácii obsiahnutej v podanej správnej žalobe. Podľa jeho názoru sa žalovaný riadne nevysporiadal s dôvodmi jeho odvolania, v ktorom poukázal na konkrétne pochybenia správcu dane pri zabezpečovaní, vykonávaní a hodnotení dôkazov. Správca dane sa dopustil porušenia viacerých ustanovení Daňového poriadku (napr. § 24, § 25, § 63, § 45 ods. 1 písm. f/, § 47 a pod.), postupoval v rozpore s judikatúrou slovenských, zahraničných, či medzinárodných súdov, na ktoré žalobca aj konkrétne poukázal. Mal za to, že v danom konaní došlo tiež k porušeniu § 46 ods. 5 Daňového poriadku, podľa ktorého v prípade, ak vzniknú pochybnosti o
správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Nedodržaním tejto povinnosti správca dane zároveň porušil právo daňového subjektu uvedené v § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku.
44. Žalovaný k replike žalobcu dupliku nepodal.
45. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 12. 07. 2017, č. k. 7S/76/2016 - 81, zrušil rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 188353/2016 zo dňa 23.02.2016, ako aj dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice č. 1689859/2015 zo dňa 20. 11. 2015, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania. Správny súd pri posudzovaní predmetnej veci vychádzal z tohto, že daňová kontrola u žalobcu za II. štvrťrok 2011 bola začatá dňa 12. 09. 2011, t. j. už za účinnosti Daňového poriadku, ktorý nadobudol účinnosť 01. 01. 2010 a nie za účinnosti zák. č. 511/1992 Zb., ktorý pri vykonaní daňovej kontroly vo veci konajúce daňové orgány aplikovali. Z uvedeného vyvodil, že správny orgán prvého stupňa pri vykonaní daňovej kontroly u žalobcu za II. štvrťrok 2011 nepostupoval v súlade s platnými právnymi predpismi, najmä čo sa týka odôvodnenia nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly, čo žalovaný odôvodnil s poukazom na § 15 ods. 19 zákona č. 511/1992 Zb., v zmysle ktorého lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa ods. 17 a 18 neplatia, ak sa daňová kontrola vykonáva na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní. Poukázal na to, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného nevyplýva, prečo na danú vec aplikoval zákon č. 511/1992 Zb. a nie Daňový poriadok a zároveň konštatoval, že v danom prípade nie je možné aplikovať § 165 ods. 5 Daňového poriadku, pretože daňová kontrola nebola začatá a neukončená pred jeho účinnosťou. Iba v prípade, ak by daňová kontrola začala a nebola ukončená pred účinnosťou Daňového poriadku, bolo potrebné vyrubovacie konanie vykonať podľa doterajších predpisov, čo vzhľadom už na vyššie uvedené nebolo možné v danej veci aplikovať.
46. Na základe kasačnej sťažnosti žalovaného zo dňa 01. 07. 2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 30. 05. 2019, sp. zn. 5Sžfk/58/2017, zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12. 07. 2017, č. k. 7S/76/2016 - 81 a vec mu vrátil na ďalšie konanie považujúc kasačnú sťažnosť žalovaného za dôvodnú. V odôvodnení okrem iného uviedol, že:
„ 27. K prvej námietke, týkajúcej sa nesprávneho uvedenia dátumu účinnosti daňového poriadku a z toho dôvodu aj nesprávneho právneho záveru správneho súdu, že daňová kontrola dani z pridanej hodnoty za II. štvrťrok 2011, začatá u žalobcu 12. septembra 2011 bola začatá už za účinnosti daňového poriadku, kasačný súd uvádza nasledovné. Sťažovateľ správne poukázal na to, že správny súd uviedol nesprávny dátum nadobudnutia účinnosti daňového poriadku od 1. januára 2010. V čl. VI zákona č. 563/2009 Z. z. je uvedené, že čl. I - Daňový poriadok, nadobúda účinnosť až 1. januára 2012.
28. Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že aj ďalšie posúdenie týkajúce sa začiatku daňovej kontroly za účinnosti zákona č. 563/2009 Z. z daňového poriadku je nesprávne. Kasačný súd podotýka, že daňová kontrola bola začatá u žalobcu 12. septembra 2011 a teda ešte za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. a nebola ukončená pred účinnosťou daňového poriadku.
29. Podľa § 165 ods. 2 daňového poriadku (účinného od 1. januára 2012 do 29. decembra 2012) daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.
30. Podľa § 165b ods. 1 a 2 daňového poriadku v znení účinnom od 30. decembra 2012, daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
31. Vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia, sa nemožno prikloniť k názoru sťažovateľa, ktorý argumentuje, že z dôvodu, že daňová kontrola nebola ukončená pred účinnosťou Daňového
poriadku, postupoval správca dane správne, keď aplikoval ustanovenie § 165 ods. 5 Daňového poriadku a vyrubovacie konanie vykonal podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 511/1992 Zb.
32. Daňový poriadok je procesným predpisom, upravujúcim postupy, pomocou ktorých správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi). Upravuje teda pravidlá postupu správcov dane pri príprave, výkone, resp. uskutočňovaní aktov daňového konania. Je nesporné, že v zmysle definície podľa § 2 písm. c/ daňového poriadku je potrebné vyrubovacie konanie považovať za daňové konanie. Identický názor zastával Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku sp. zn. 3Sžf/20/2016.
47. 33. Kasačný súd pripomína, že podľa jednej zo základných zásad teórie práva sa v procesnom práve aplikuje procesnoprávna norma účinná v čase rozhodovania. Aplikácia uvedenej zásady spôsobuje nepriamu retroaktivitu procesných noriem, ktorá však v konečnom dôsledku nepôsobí do minulosti, pretože akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy a tento stav rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.
34. Účinnosť procesného predpisu môže byť odlišne upravená len v rozsahu určenom v prechodných ustanoveniach tak, ako je to sporné aj v tomto prípade, pričom novšia úprava vylučuje aplikáciu staršej úpravy. Účinnosť daňového poriadku na daňové konania, t. j. aj na vyrubovacie konanie, začaté a neukončené pred 30. decembrom 2012, vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia § 165b ods. 1 a 2 daňového poriadku. Dňom nadobudnutia účinnosti daňového poriadku došlo k vylúčeniu aplikácie predchádzajúcich prechodných ustanovení, na ktoré sa odvoláva sťažovateľ, obsiahnutých v ustanovení § 165 vo vzťahu k daňovým konaniam prebiehajúcim, t.j. neukončeným do 30. decembra 2012, a teda nemožno prihliadať na správcom dane aplikované ustanovenie § 165 ods. 5 daňového poriadku.
35. Z uvedeného teda vyplýva, že nadobudnutím účinnosti § 165b ods. 1 a 2 daňového poriadku došlo k zrušeniu účinnosti prechodného ustanovenia § 165 na daňové konania, ktoré boli začaté podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a neboli ukončené do 30. decembra 2012, pričom tieto sa dokončia podľa zákona č. 563/2009 Z. z., t. j. podľa daňového poriadku.
36. Správca dane a žalovaný preto mali po 30. decembri 2012 postupovať v súlade s účinným procesným predpisom, ktorým bol od uvedeného dátumu zákon č. 563/2009 Z. z. daňový poriadok.“
48. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, postupujúc v intenciách v bode 46 odôvodnenia citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť.
49. Podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.
50. Podľa § 15 ods. 18 zákona č. 511/1992 Zb., ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, a ak bola lehota predĺžená podľa odseku 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt.
51. Podľa § 15 ods. 19 zákona č. 511/1992 Zb., lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa odsekov 17 a 18 neplatia, ak sa daňová kontrola vykonáva na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní.
52. Podľa čl. VI Daňového poriadku tento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 2010 okrem čl. I, ktorý nadobúda účinnosť 1. januára 2012.
53. Podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku v znení účinnom od 1. januára 2012 do 29. decembra 2012 daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.
54. Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov.
55. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov.
56. Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku v znení, účinnom od 30. 12. 2012, daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
57. Podľa § 165b ods. 2 Daňového poriadku v znení, účinnom od 30. 12. 2012, § 165 ods. 2 znenie pred bodkočiarkou a § 165a sa od 30. 12. 2012 nepoužijú.
58. Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku v znení, účinnom od 30. 12. 2012, Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61.
59. V predmetnej preskúmavanej veci Daňový úrad Košice vydal dňa 20. 11. 2015 dodatočný platobný výmer, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel z dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2011 v sume 120 251,54 eur. Uvedený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice bol potvrdený rozhodnutím žalovaného zo dňa 23. 02. 2016.
60. Ako vyplýva z odôvodnenia dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Košice, ako aj rozhodnutia žalovaného a obsahu administratívneho spisu, správny orgán prvého stupňa oznámením č. 711/320/18261/2011/Rsn zo dňa 09. 08. 2011 oznámil žalobcovi ako daňovému subjektu vykonanie daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za II. štvrťrok 2011, ktorá mala byť vykonaná na základe požiadania orgánov činných v trestnom konaní (PPZ-BOK-VY-474-012/2011 zo dňa 13. 07. 2011). Oznámenie bolo daňovému subjektu doručené dňa 15. 08. 2011 a daňová kontrola bola začatá dňa 12. 09. 2011 za účasti konateľa P. Y., Š. XXX, teda ešte za účinnosti zák. č. 511/1992 Zb., pričom k jej ukončeniu došlo dňa 11. 11. 2015, t. j. dňom určeným vo výzve na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie.
61. Podstatnou žalobnou námietkou žalobcu bolo nedodržanie lehoty zo strany správneho orgánu prvého stupňa pre vykonanie daňovej kontroly, ktorá je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly v dôsledku čoho protokol z daňovej kontroly má charakter nezákonne získaného dôkazného prostriedku a nemôže byť použitý ako dôkaz v daňovom konaní.
62. Z obsahu administratívneho spisu a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že daňová kontrola nebola prerušená z dôvodu zaslania žiadosti správneho orgánu prvého stupňa o medzinárodnú výmenu informácií. Nedodržanie lehoty na vykonanie daňovej kontroly tak, ako to vyplýva z § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. žalovaný odôvodnil tým, že lehota na vykonanie daňovej kontroly v prípade, ak sa daňová kontrola vykonáva na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní je osobitne upravená ustanovením § 15 ods. 19 zákona SNR č. 511/1992 Zb., v zmysle ktorého lehota na vykonanie daňovej kontroly podľa ods. 17 (v trvaní šesť mesiacov, resp. predĺžená najviac šesť mesiacov) neplatí z dôvodu, že daňová kontrola bola vykonaná na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní. Uviedol, že z dôvodu, že daňová kontrola nebola ukončená pred účinnosťou Daňového poriadku, postupoval správca dane správne, keď aplikoval ustanovenie § 165 ods. 5 Daňového poriadku a vyrubovacie konanie vykonal podľa doterajších predpisov, t. j. podľa zákona č. 511/1992 Zb.
63. Vychádzajúc zo záverov v bode 46 citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, povinnosťou daňových orgánov bolo po 30. decembri 2012 postupovať v súlade s účinným procesným predpisom, ktorým bol od uvedeného dátumu zákon č. 563/2009 Z. z. daňový poriadok, pretože nadobudnutím účinnosti § 165b ods. 1 a 2 Daňového poriadku došlo k zrušeniu účinnosti prechodného ustanovenia § 165 na daňové konania, ktoré boli začaté podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a neboli ukončené do 30. decembra 2012 s tým, že tieto sa dokončia podľa zákona č. 563/2009 Z. z., t. j. podľa Daňového poriadku.
64. Správca dane ani žalovaný, ako to vyplýva z bodu 62 odôvodnenia rozsudku týmto spôsobom nepostupovali, čo zakladá dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, uvedený v § 191 ods. 1 písm. c) SSP.
65. Správny súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok stanovených v § 107 SSP v nadväznosti na § 137 ods. 4 SSP, napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého z dôvodu, že boli vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
66. Po vrátení veci žalovanému, bude jeho úlohou postupovať v súlade s vyššie uvedeným právnym názorom správneho súdu v nadväznosti na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 05. 2019, sp. zn. 5Sžfk/58/2017, ktorým je v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP), t. j. posúdiť predmetnú vec a vydať rozhodnutie v súlade s Daňovým poriadkom, účinným po 30. decembri 2012.
67. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, v zmysle ktorého úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
68. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnickévzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/ (v sociálnych veciach, vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).