Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/141/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Klčovej a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného B. K., nar. XX.XX.XXXX, pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 6T/59/2018-151 zo dňa 11.09.2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 22.11.2018 v Trnave, takto:

rozhodol:

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného B. K., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Trnava, č. k. 6T/59/2018-151 zo dňa 11.09.2018 bol obžalovaný B. K. uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Trestného zákona na tom skutkovom základe,

že

dňa 03.04.2018 v čase od 07:00 hod do 07:30 hod v byte na adrese K., ul. J. XXX/XX, po predchádzajúcej hádke na svoju matku V. K., nar. XXXX vytiahol nôž na otváranie dopisov so slovami „poď sem a uvidíš čo ti urobím“ následne po chvíli zobral do ruky hliníkovú tyč s hrotom na konci, ktorá sa používa pri zbere na napichovanie odpadkov zo zeme, a ktorú hodil po svojej matke, avšak matka sa hodenej tyči stihla uhnúť a následne zamknúť v izbe, čím takýmto konaním vzbudil u V. K. z K. dôvodnú obavu o jej život a zdravie, pričom jej nespôsobil žiadne zranenie, teda inému sa vyhrážal smrťou, ťažkou ujmou na zdraví takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - so zbraňou a na chránenej osobe,

čím spáchal prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a/ Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm. c/, písm. e/ Trestného zákona.

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. l/ Trestného zákona, § 37 písm. m/ Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona okresný súd na výkon trestu odňatia slobody obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň okresný súd podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona uložil obžalovanému trest prepadnutia veci, a to 1 ks nôž na otváranie obálok s hnedou drevenou rúčkou o dĺžke 25 cm a 1 ks hliníková guľatá tyč s červenou plastovou rúčkou a kovovým hrotom o dĺžke 90 cm.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 151-152.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní po poučení podľa § 257 ods. 1 písm. a/, b/, c/, ods. 4, ods. 5, ods. 8 Trestného poriadku urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku o tom, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe Okresnej prokuratúry Trnava zo dňa 19.07.2018 sp. zn. 4Pv/135/18. Obžalovaný na otázky súdu v zmysle § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/, h/ Trestného poriadku odpovedal kladne „áno“, na čo prokurátor ako i poškodená navrhli vyhlásenie obžalovaného prijať. Okresný súd podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal vyhlásenie obžalovaného o vine a podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku vyhlásil, že dokazovanie v súvislosti s výrokom o vine nevykoná a vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní dňa 11.09.2018 vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného a oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to Znaleckým posudkom č. 16/2018 vypracovanom MUDr. Ľubicou Ondrisovou, znalkyňou z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, zápisnicou o vydaní veci, rozsudkom Okresného súdu Trnava sp.zn. 30T/153/2014 zo dňa 24.03.2015, odpisom z RT, výpisom z evidencie priestupkov MV SR, hodnotením obžalovaného z väzby a správami o povesti obžalovaného.

Okresný súd pri ukladaní trestu postupoval v zmysle zásad pre ukladanie trestu tak ako to predpokladá § 34 Trestného zákona, pričom prihliadol na spôsob spáchania skutku úmyselným konaním obžalovaného, ktorého sa dopustil so zbraňou v ruke voči svojej matke - osobe vyššieho veku, zavinenie, pohnútku, pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, kedy u obžalovaného vzhliadol jednu poľahčujúcu okolnosť, a to že sa k spáchaniu skutku priznal a jednu priťažujúcu okolnosť, a to, že už bol za trestný čin odsúdený, na čo ustálil trestnú sadzbu vo výmere 6 mesiacov až 3 roky. Pokiaľ ide o osobu obžalovaného, okresný súd uzavrel, že v danom prípade ide o špeciálneho recidivistu, na ktorého nápravu nemali vplyv ani predchádzajúce odsúdenia, keďže sa identickej trestnej činnosti dopustil opäť krátko po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody .

Vzhľadom na vyššie uvedené, okresný súd dospel k záveru, že uložený trest vo výmere tri roky nepodmienečne so zaradením obžalovaného do výkonu trestu do ústavu so stredným stupňom stráženia je vzhľadom na všetky okolnosti prípadu je adekvátny a zákonný.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obžalovaný čo do výroku o treste (č.l. 135 spisu), ktoré bolo následne doplnil prostredníctvom svojho obhajcu (č.l. 156 spisu).

Obžalovaný považuje výrok o treste za nezákonný, nerešpektujúci zásady ukladania trestov v zmysle § 34 Trestného zákona. Okresný súd pri ukladaní trestu nezohľadnil poľahčujúcu okolnosť, že sa obžalovaný ku skutku priznal, a aj napriek tomu mu uložil trest odňatia slobody v maximálnej výmere. Namieta tiež proces dokazovania, uvádza, že k dokazovaniu pred súdom prvého stupňa nedošlo. Pokiaľ ide o vyhrážanie sa svojej matke, reálne vždy „ostalo len pri činoch“. Nad svojim správaním sa zamyslel, o čom svedčí aj to, že sám inicioval ústavné liečenie, ktoré mu bolo predchádzajúcim rozsudok uložené. V doplnení odvolania poukázal na to, že rozsudok okresného súdu v napadnutej časti je chybný, nesprávny a nezákonný. Uložený trest je podľa názoru obžalovaného neprimerane prísny vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam prípadu. Napadnutý rozsudok je podľa jeho názoru v rozpore s § 168 ods. 1 Trestného zákona, keď okresný súd neuviedol, o ktoré skutkové zistenia svoje rozhodnutie oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Výrok o treste je nejasný, skutkové zistenia okresného súdu sú neúplné a nezodpovedajú výsledkom dokazovania. Za účelom preukázania zdravotného stavu obžalovaného navrhuje vykonať dôkaz, ktorým je znalecký posudok MUDr. Ľubice Ondrisovej č. 16/2018. Obžalovaný poukazuje na to, že na hlavnom pojednávaní uviedol skutočnosť, že mu nebolo umožnené vykonať ochranné liečenie počas výkonu trestu odňatia slobody aj po jeho výkone. Výkon trestu odňatia slobody v maximálnej výmere u obžalovaného bude mať negatívny vplyv aj na jemu blízke osoby a zároveň nebude plniť svoj účel pre jeho neprimeranosť.

Vzhľadom na odvolacie argumenty navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu prejednal a opätovne rozhodol.

Prokurátor sa k odvolaniu obžalovaného nevyjadril.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 22.11.2018 za prítomnosti obžalovaného, obhajcu obžalovaného a zástupcu Krajskej prokuratúry v Trnave, na ktorom oboznámil zúčastnených s

napadnutým rozsudkom okresného súdu, odvolaním obžalovaného a podstatným obsahom spisu. Obhajca obžalovaného zotrval na písomných dôvodoch odvolania, navrhol napadnutý výrok o treste zrušiť a obžalovanému uložiť miernejší trest. Obžalovaný sa s prednesom obhajcu stotožnil. Zástupca Krajskej prokuratúry v Trnave navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

V zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Úvodom odvolací súd uvádza, že výrok o vine obžalovaného nie je predmetom odvolacieho prieskumu, nakoľko jeho správnosť obžalovaný v odvolaní nijako nespochybnil ani nenamietal. Navyše, proti tomuto výroku napadnutého rozsudku ani nebolo možné podať odvolanie z toho dôvodu, že súd prvého stupňa podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal vyhlásenie o vine obžalovaného zo spáchania skutku, ktorý mu bol v obžalobe kladený za vinu. Práve pre vyššie uvedené boli predmetom odvolacieho prieskumu iba výrok o treste obžalovaného.

Pre úplnosť však odvolací súd poukazuje na správny procesný postup súdu prvého stupňa, kedy po prednesení obžaloby okresným prokurátorom na hlavnom pojednávaní konanom dňa 11.09.2018 obžalovaný po zákonnom poučení súdu urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Následne sa obžalovaný kladne vyjadril ku skutočnostiam v zmysle § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, na čo súd prijal vyhlásenie obžalovaného, pričom tak okresný prokurátor ako aj poškodená navrhli prijať vyhlásenie o vine obžalovaného, v dôsledku čoho súd prvého stupňa postupoval správne a vykonal dokazovanie len vo vzťahu k výroku o treste. Uvedené skutočnosti nesporne vyplývajú zo zápisnice z hlavného pojednávania na č.l. 149 spisu.

Pokiaľ teda ide o odvolaním napadnutý výrok o treste, aj odvolací súd konštatuje, že trest uložený obžalovanému za spáchaný prečin bol súdom prvého stupňa uložený v súlade so zásadami ukladania trestov podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona a súd prvého stupňa tento výrok v napadnutom rozsudku i náležite odôvodnil. Odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a plne naň odkazuje, preto na skonštatovanie správnosti uvádza už len nasledovné:

V konaní bolo nepochybne preukázané a súdom prvého stupňa správne právne posúdené, že obžalovaný sa svojim konaním dopustil spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a/ Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm. c/, písm. e/ Trestného zákona. Za uvedený skutok je možné páchateľovi uložiť trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov až 3 roky, čo tiež správne ustálil okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Okresný súd s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody na hornej hranici trestnej sadzby, t.j. vo výmere 3 roky.

Obrana obžalovaného spočívala v tom, že súdom prvého stupňa uložený trest vo výmere 3 roky je podľa jeho názoru vzhľadom na okolnosti prípadu neprimerane prísny. Poukázal na to, že to bol práve on kto „odbremenil“ súd od vykonania dokazovania, čo však okresný súd pri ukladaní trestu nezohľadnil a uložil mu trest, ktorý nebol v súlade so zásadami ukladania trestov. Namietal vykonanie dokazovania, poukázal na to, že vo veci k vykonaniu dokazovania reálne nedošlo. Poukázal tiež na to, že pokiaľ išlo o vyhrážanie, vždy išlo iba o „silné reči“, matke by nikdy neublížil, v tejto súvislosti tiež spomenul skutočnosť, že sama matka si nepraje, aby išiel opätovne do výkonu trestu, nad svojim konaním sa zamyslel. Obhajca obžalovaného doplnil, že pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku, toto odôvodnenie nezodpovedá požiadavkám v § 168 Trestného poriadku, okresný súd neuviedol o ktoré dôkazy oprel svoje zistenia a akými úvahami sa spravoval. Obhajca tiež poukázal na závislosť obžalovaného od požívania alkoholu, čo malo vplyv na jeho konanie. Ako poľahčujúcu okolnosť mal okresný súd zohľadniť tiež to, že obžalovanému nebolo doposiaľ umožnené podrobiť sa ochrannému

protialkoholickému liečeniu. Napokon dodal, že uložený trest bude mať nepriaznivý dopad na samotnú poškodenú (matku) obžalovaného, ktorej nebude môcť prispievať na chod domácnosti.

Pokiaľ ide o tvrdenie obžalovaného o odbremenení súdu prvého stupňa od vykonania dokazovania, čo malo byť zohľadnené pri uložení trestu, toto spočívalo výlučne v priznaní sa obžalovaného ku skutku, oľutovaní a následnom vyhlásení o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku. Priznanie sa ku skutku a jeho úprimná ľútosť logicky nadväzovalo na vyhlásenie o vine, išlo o jednotu, na čo okresný súd prihliadol práve priznaním jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l/ Trestného zákona. Práve preto nemožno dať obžalovanému za pravdu, že okresný súd priznaniu sa nevenoval pozornosť a nezohľadnil túto skutočnosť v rámci ukladania trestu. Na druhej strane obžalovaný nelogicky poukazuje na to, že v konaní k dokazovaniu nedošlo. Obžalovaný ako už bolo vyššie uvedené na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, kedy kladne odpovedal na otázky podľa § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/, h/ Trestného poriadku, prokurátor aj poškodená navrhli vyhlásenie obžalovaného prijať, čo okresný súd postupom podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku učinil. Pokiaľ išlo o procesnú situáciu opísanú vyššie, okresný súd nemal povinnosť vykonať dokazovanie i vo vzťahu k výroku o vine. Pokiaľ sa obžalovaný k spáchaniu skutku priznal, bolo by nadbytočné a nelogické vykonávať dokazovanie vo vzťahu k preukázaniu viny.

Obžalovaný síce bez primeranej sebareflexie preceňuje jeho priznanie sa ku skutku a následne oľutovanie, odvolací súd mu však dáva do pozornosti to, že táto jediná poľahčujúca okolnosť nielenže bola zohľadnená pri ukladaní trestu vo forme priznania poľahčujúcej okolnosti, ale bola výrazne prevážená osobou obžalovaného ako recidivistu, ktorého nedokázali viesť k riadnemu spôsobu života ani opakované odsúdenia tým, že sústavne ignoruje zákazy stanovené Trestným zákonom.

Obžalovaný poukázal tiež na to, že sa nad svojím konaním zamyslel, pokiaľ išlo o vyhrážky adresované matke (poškodenej) vždy išlo len o „silné reči“, nikdy by matke neublížil, preto trest na hornej hranici je aj vzhľadom na to neprimerane prísny. Obžalovaný zrejme opomenul na to, že v prípade žalovaného skutku nešlo o vyhrážky v podobe „silných rečí“ ako si to zrejme len on sám snažil vsugerovať, ale žalovaného skutku sa dopustil závažnejším spôsobom a to za použitia zbrane, nožíka a hliníkovej tyče. V tejto súvislosti sa žiada odvolacím súdom zdôrazniť, že obžalovaný si zrejme neuvedomuje, že pokiaľ by sa poškodená tyči, ktorú po nej hodil neuhla, mohlo dôjsť vzhľadom i na jej vek v čase spáchania skutku (84 rokov) k fatálnym následkom. Pokiaľ išlo o akési „vstúpenie si do svedomia“ obžalovaným, tomuto tvrdeniu odvolací súd nemôže veriť a od obžalovaného bez najmenších pochybností očakávať. Nebolo to prvýkrát, kedy sa dopustil tohto skutku voči svojej matke (predtým voči obom rodičom), za uvedený prečin bol už niekoľkokrát právoplatne odsúdený, vykonal trest odňatia slobody v trvaní tri roky uložený rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 30T/153/2014 zo dňa 24.03.2015, predtým tiež za ten istý skutok spáchaný voči svojim rodičom odsúdený rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp zn. 2T/21/2010 zo dňa 20.09.2010 na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní dva roky a rozsudkom 2T/8/2012 na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 11 mesiacov nepodmienečne. Netreba opomínať i na to, že obžalovaný bol za obdobné konanie spáchané voči svojim rodičom aj niekoľkokrát priestupkovo riešený. Obžalovaný mal možnosť zamyslieť sa nad svojim protiprávnym správaním po predchádzajúcich odsúdeniach, no nestalo sa tak. Nie je potom dôvod, aby či už súd prvého stupňa alebo odvolací súd uveril jeho argumentom, ktorými poukazuje na svoju nápravu. Vzhľadom na vyššie uvedené, ani tejto námietke odvolací súd nemôže priznať úspech.

Obhajca obžalovaného poukazuje na závislosť obžalovaného od požívania alkoholu ako i omamných látok, a tiež to, že obžalovaný sám iniciatívne prejavil snahu podrobiť sa ochrannému liečeniu. Táto snaha obžalovaného sa odvolaciemu súdu javí ako účelová a nemožno ňou ospravedlňovať ani znižovať závažnosť trestnej činnosti obžalovaného. Obžalovaný mal možnosť podrobiť sa ochrannému liečeniu i počas výkonu trestu odňatia slobody, ako i bezprostredne po vykonaní naposledy uloženého trestu, nebránili mu v tom žiadne objektívne skutočnosti. Táto iniciatíva zo strany obžalovaného prišla až vtedy, kedy si bol vedomý následku spáchania žalovaného skutku a hrozby opätovného nepodmienečného výkonu trestu odňatia slobody, preto snaha navodiť dojem potreby liečenia a ospravedlniť svoje konanie závislosťou od užívania alkoholu ako i omamných látok obžalovaným je v tomto prípade bezvýznamná.

Napokon, obžalovaný poukazuje i na to, že uložený nepodmienečný trest odňatia slobody bude mať nepriaznivý vplyv na jeho matku, nakoľko jej nebude môcť prispievať na chod domácnosti. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na výpoveď samotnej poškodenej, ktorá uviedla, že svojho syna

- obžalovaného po vykonaní trestu odňatia slobody vzala k sebe do bytu, aby sa z neho nestal bezdomovec. Obžalovaný nepracoval, ihneď po nasťahovaní sa do bytu k svojim rodičov sa k nim správal agresívne, jeho agresívne správanie k rodičom sa stupňovalo. S manželom, otcom obžalovaného ho finančne podporovali. Problémy vznikali práve vtedy, keď mu odmietli dať peniaze, čo sa neustále opakovalo. Túto skutočnosť potvrdil i svedok, vnuk poškodenej, ktorého poškodená po smrti manžela poprosila, aby išiel bývať k nej, nakoľko má z obžalovaného strach a jeho agresívne správanie eskaluje. I svedok vypovedal, že obžalovaný od poškodenej neustále pýtal peniaze, keď mu ich poškodená odmietla dať, správal sa k nej agresívne, pričom toto konanie sa stupňovalo. Zo zápisnice z hlavného pojednávania, a to z výpovede obžalovaného vyplýva, že svojim rodičom prispieval len nepravidelne a „málo“. Práve pre vyššie uvedené tento argument obžalovaného nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je aj v rozpore so zásadami logického myslenia. Bol to práve obžalovaný, ktorý od svojej matky neustále pýtal peniaze na alkohol a drogy, rodičia ho finančne podporovali po návrate z výkonu trestu, v snahe pomôcť mu ponúkli bývanie, aby sa z neho nestal bezdomovec, preto jeho snaha navodiť dojem odkázanosti poškodenej na jeho finančnú pomoc je priam zarážajúca.

Odvolaciemu súdu je zrejmé, že obžalovaný si je vedomý uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 3 roky, t.j. na hornej hranici trestnej sadzby, preto sa snaží zľahčiť spáchanie skutku poukazom vyššie uvedené skutočnosti, avšak bezúspešne. Odvolacie argumenty, ktorými sa snažil iluzórne navodiť dojem, že na jeho nápravu bude postačovať i trest v kratšom trvaní odvolací súd považuje za priam zarážajúce. Nielenže z odvolacích argumentov s prihliadnutím na minulosť obžalovaného vyplýva, že nie je ani po predchádzajúcich odsúdeniach schopný zaujať kritický postoj k vlastnému kriminálnemu správaniu, svoje konanie pripisuje tomu, že mu nebolo umožnené podstúpiť ochranné liečenie, hoci mu v tom nebránila žiadna prekážka, nakoniec svoju obhajobu bez hanby zavŕšil poukazom na zdanlivú odkázanosť poškodenej na jeho finančnú pomoc, čo sa prieči akémukoľvek morálnemu nazeraniu na daný prípad. Protiprávneho konania sa dopúšťal opakovane, a to aj vo veľmi krátkej dobe po návrate z výkonu trestu. Už len samotná skutočnosť, že obžalovaný sa opakovane dopúšťal takéhoto protiprávneho konania bez akýchkoľvek zábran a výčitiek najprv voči svojim vlastným rodičom, neskôr po smrti otca už len voči svojej matke, ktorá sa mu snažila pomôcť a on jej pomoc „oplácal“ bezohľadným a hrubým spôsobom v podobe vyhrážok, svedčí o tom, že u tohto obžalovaného nemôže splniť účel trestu iný trest ako taký, ktorý mu bol uložený okresným súdom, t.j. nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 roky.

Pokiaľ ide o osobu obžalovaného, žiada sa tu zdôrazniť, že ide o osobu s bohatou kriminálnou minulosťou a ani skutočnosť, že bol v minulosti trikrát nepodmienečne odsúdenú sa ten istý prečin ho neviedli k náprave a vedeniu riadneho života. Práve preto je potrebné hľadieť naňho ako na tzv. špeciálneho recidivistu vo vzťahu páchaniu prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, u ktorého nešlo o jednorazový exces z medzí zákona, ale o neustále protiprávne konanie, ktorého sa navyše hrubo dopúšťal voči svojej vlastnej matke.

Odvolací súd s prihliadnutím na vyššie uvedené konštatuje, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o treste postupoval podľa zásad uvedených v § 34 Trestného zákona, zisťoval poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, prihliadol na spôsob spáchania činu, jeho následok, osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy a obžalovanému trest ukladal podľa § 360 odsek 2 Trestného zákona, kde je základná sadzba trestu odňatia slobody 6 mesiacov až 3 roky. Súd pri zistení jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l/ Trestného zákona (k spáchaniu skutku sa priznal a svoj čin oľutoval) a pri zistení jednej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písmeno m) Trestného zákona (bol už za trestný čin odsúdený) obžalovanému uložil trest odňatia slobody na samej hornej hranici trestnej sadzby vo výmere 3 roky so zaradením obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu so stredným stupňom stráženia, nakoľko bol tento v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, považuje aj odvolací súd za úmerný spáchanému skutku, teda zákonný a spravodlivý, zahŕňajúci v sebe tak prvok represie, ako aj prvky individuálnej a generálnej prevencie, odrzkadľujúci zároveň morálne odsúdenie páchateľa. Uložený trest v takejto výmere považuje aj odvolací súd za dostatočný na jeho nápravu a ochranu spoločnosti a súčasne majúc za vylúčené, aby účel trestu u obžalovaného bolo možné dosiahnuť trestnom odňatia slobody kratšieho trvania. Netreba opomínať i na to, že u obžalovaného sa predošle odsúdenia ako i priestupkové postihy minuli účinku, odôvodneným postupom súdu prvého stupňa bolo vynútiť rešpektovanie zákona uložením najprísnejšieho trestu. V tomto smere je nutné poukázať na okolnosti prípadu, následky obžalovaným spáchaného činu vo sfére zákonom chráneného záujmu a s prihliadnutím na jeho osobu a spáchaniu činu

predchádzajúci život, ktorý podľa názoru súdu (na rozdiel od obhajoby) v žiadnom prípade neposkytuje dostatočnú záruku z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie. Takýto trest považuje aj odvolací súd za zákonný, spravodlivý a primeraný.

Odvolací súd poukazuje na to, že trestné konanie má sledovať preventívny a resocializačný cieľ, má totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa. Cieľom trestného konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy, čo sa však v danom prípade nestalo. Obžalovaný sa nemôže spoliehať na „zhovievavosť“ súdu pri ukladaní trestu. Ani predošlé odsúdenia ho preukázateľne nemotivovali k náprave.

Pre dosiahnutie účelu trestu a nápravy obžalovaného ako tzv. špeciálneho recidivistu vo vzťahu k prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, tak bolo nevyhnutné nariadiť výkon trestu odňatia slobody na hornej hranici trestnej sadzby za tento prečin ustanovenej Trestným zákonom, tak ako správne učinil okresný súd. Odvolací súd má za to, že nápravu ako i účel trestu u tohto obžalovaného nemožno dosiahnuť inak.

Napokon, okresný súd postupoval správne, keď postupom podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona dôvodne uložil obžalovanému aj trest prepadnutia veci, a to 1 ks nôž na otváranie obálok s hnedou drevenou rúčkou o dĺžke 25 cm a 1 ks hliníková guľatá tyč s červenou plastovou rúčkou a kovovým hrotom o dĺžke 90 cm v prospech štátu, nakoľko tieto veci boli použité na spáchania trestného činu.

Záverom odvolací súd dodáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny nepatrí právo účastníka na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym názorom, resp. právo na úspech v konaní, event. právo účastníka na také rozhodnutie, ktoré zodpovedá jeho predstavám a očakávaniam. Obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny nie je ani záruka, že rozhodnutie orgánu verejnej moci bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Odvolací súd má za to, že v rámci odvolacieho konania bola venovaná dostatočná pozornosť podstatným odvolacím námietkam obžalovaného, ktoré však nebolo možné akceptovať v takom rozsahu, ktorý by viedol k inému rozhodnutiu vo veci než k akému dospel súd prvého stupňa. V nadväznosti na ustálenie viny, okresný súd správne postupoval pri určený druhu a výmery trestu s poukazom na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolnosti, kedy okresným súdom uložený trest aj odvolací súd považuje za zákonný, spravodlivý a primeraný.

Nad rámec odôvodnenia odvolací súd poukazuje na to, že pri vyhotovení napadnutého rozsudku zrejme došlo k chybe v písaní, a to v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa zaradil obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a to poukazom na nesprávne ust. § 49 ods. 2 písm. b/ Trestného poriadku. Správnym ust. malo byť § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného poriadku, tak ako bolo aj riadne vyhlásené súdom prvého stupňa na hlavnom pojednávaní dňa 11.09.2018 na č.l. 150. Táto zrejmá nesprávnosť však po obsahovej stránke nemala vplyv na správnosť napadnutého rozsudku.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.