Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/13/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a členiek senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu ELMITA, s.r.o., Sabinovská 60, 080 01 Prešov, IČO: 44 819 366, právne zastúpeného JUDr. Ladislavom Miklošom, advokátom, Vodná 6, Košice proti žalovanému Slovenskej obchodnej inšpekcii, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Prievozská 32, 827 99 Bratislava v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. SK/0083/99/2017 zo dňa 2. januára 2018 na základe správnej žaloby vo veci správneho trestania takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Dňa 05.09.2016 bola vykonaná kontrola inšpektormi Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“) v prevádzkarni žalobcu „SVIETIDLÁ ELMITA“, Sabinovská 60, Prešov, pri ktorej boli zistené správnym orgánom prvého stupňa viaceré nedostatky.

2. Z uvedeného dôvodu bolo voči žalobcovi dňa 18.11.2016 začaté správne konanie.

3. Žalobca využil svoje procesné právo, a k podkladom pre rozhodnutie sa dňa 24.11.2016 písomne vyjadril.

4. Následne správny orgán prvého stupňa vydal dňa 16.01.2017 pod č. P/0362/07/16 rozhodnutie, ktorým podľa § 3 ods. 4, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. h) zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov podľa § 36 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov rozhodol tak, že žalobcovi uložil pokutu podľa § 24 ods. 1 citovaného zákona vo výške 700 eur na tom skutkovom základe, že povinnosti predávajúceho podľa zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov:

- stiahnuť z trhu výrobky, ktoré pre svoje vlastnosti majú určenú dobu spotreby, najneskôr v posledný deň doby spotreby podľa § 6 ods. 3 citovaného zákona, ku ktorému došlo tým, že žalobca v rozpore s

touto povinnosťou predávajúceho nestiahol z trhu jeden druh výrobku v celkovej hodnote 9,10 eur po uplynutí jeho doby spotreby.

- písomné informácie podľa § 11 ods. 1 citovaného zákona uviesť v kodifikovanej podobe štátneho jazyka

- podľa § 13 citovaného zákona, ku ktorému došlo tým, že žalobca ponúkol spotrebiteľov na predaj 8 druhov výrobkov v celkovej hodnote 1.350,95 eur, u ktorých písomná informácia o spôsobe použitia a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z nesprávneho použitia výrobku podľa § 11 ods. 1 citovaného zákona nebola uvedená v kodifikovanej podobe štátneho jazyka,

čo bolo zistené pri výkone kontroly dňa 05.09.2016 v prevádzkarni žalobcu SVIETIDLÁ ELMITA, Sabinovská 60, Prešov. II.

Stručné zhrnutie napádaného rozhodnutia

5. Proti tomuto rozhodnutiu správneho ráno prvého stupňa podal žalobca odvolanie. O podanom odvolaní rozhodol žalovaný žalobou napádaným rozhodnutím zo dňa 02.01.2018 pod č. SK/0083/99/2017 ktorým podľa ustanovenia § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní vo veci odvolania žalobcu rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobcovi pre porušenie povinnosti predávajúceho podľa zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“)

- stiahnuť z trhu výrobky, ktoré pre svoje vlastnosti majú určenú dobu spotreby, najneskôr v posledný deň spotreby - podľa § 6 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, ku ktorému došlo tým, že žalobca v rozpore s touto povinnosťou predávajúceho, nestiahol z trhu 1 druh výrobku (7 ks batéria GP (super alkaline), 11 A, 6V, á 1,30 EUR/ks) v celkovej hodnote 9.10 € po uplynutí jeho doby spotreby

- písomné informácie podľa § 12 ods. 2 zákona uviedol v kodifikovanej podobe štátneho jazyka - podľa § 13 zákona, ku ktorému došlo tým, že žalobca ponúkal spotrebiteľom na predaj 8 druhov výrobkov (4 ks detektor pohybu LUXOMAT, PD3N-1C. á 60,70 EUR/ks; 9 ks detektor pohybu LUXOMAT, LC- Clíck-N140, á 59,70 EUR/ks; 1 ks detektor pohybu LUXOMAT. PD3N-1C, á 57,70 EUR/ks; 6 ks detektor pohybu LUXOMAT, LC-Míni-180, á 26,60 EUR/ks: 5 ks detektor pohybu LUXOMAT, LC-Mini-180, á 34,10 EUR/ks; 1 ks predlžovací prívod podlahový GTV, AE-PB03GU, á 41,00 EUR/ks; 1 ks vypínač so stmievačom vyp. +STM. TOUCH SWITCH. VL-C701 D-l 1, á 47.00 EUR/ks; 2 ks Luxomat CdS-AP. á 47,50 EUR/ks;) v celkovej hodnote 1.350.90 €. u ktorých písomná informácia o spôsobe použitia a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z nesprávneho použitia alebo údržby výrobku podľa § 12 ods. 2 zákona nebola uvedená v kodifikovanej podobe štátneho jazyka

zistené pri výkone kontroly dňa 05.09.2016 v prevádzkarni žalobcu Svietidlá ELMITA, Sabinovská 60, Prešov, uložil žalobcovi podľa § 24 ods. 1 vyššie citovaného zákona o ochrane spotrebiteľa peňažnú pokutu vo výške 700,00 eur.

6. Z odôvodnenia žalobou napádaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v súvislosti s námietkami žalobcu mal za to, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti ani dôkazy, ktoré by ho zbavovali zodpovednosti za zistené nedostatky. Skutočnosti a dôvody uvedené v odvolaní nespochybňujú uloženie sankcie zo strany správneho orgánu a nie sú tak dôvodom na zrušenie prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný prihliadol na námietky žalobcu a zmenil výrok napadnutého rozhodnutia tak, ako je uvedené vyššie.

7. Podľa žalovaného pre posúdenie celého prípadu je rozhodujúce, že došlo k porušeniu povinností uvedených v zákone o ochrane spotrebiteľa. Podľa § 6 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa „Výrobky, ktoré pre svoje vlastnosti majú určenú dobu spotreby, sa nesmú uviesť na trh po uplynutí doby spotreby. Predávajúci je povinný takéto výrobky najskôr v posledný deň doby spotreby stiahnuť z trhu.“. Podľa § 13 citovaného zákona „Ak sa informácie uvedené v § 12 ods. 2 poskytujú písomne, musia byť v kodifikovanej podobe štátneho.“ Podľa § 12 ods. 2 predmetného zákona „Predávajúci musí zabezpečiť, aby ním predávaný výrobok bol zreteľne označený údajmi o výrobcovi alebo aj dovozcovi alebo dodávateľovi, o miere alebo o množstve, o spôsobe použitia a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia alebo údržby, o podmienkach uchovania a skladovania výrobku, ako aj o riziku súvisiacom s poskytovanou službou alebo informáciami podľa osobitných predpisov.“ Uvedeným konaním žalobcu došlo k porušeniu práva spotrebiteľa na informácie a porušenia práva spotrebiteľa

na ochranu jeho ekonomických záujmov, čím bol znížený rozsah práv spotrebiteľa, ktoré mu garantuje zákon o ochrane spotrebiteľa.

8. K podanej námietke žalobcu týkajúcej sa samotnej kontroly, ako aj tvrdenia, že mu nebol riadnym spôsobom doručený inšpekčný záznam ani opatrenie na mieste sa žalovaný vyjadril nasledovne. Žalovaný uviedol, že zamestnanec žalobcu bol s obsahom inšpekčného spisu oboznámený a aj mu porozumel, čo potvrdil svojím podpisom. Svojím podpisom rovnako aj potvrdil povinnosť oboznámiť spoločnosť s výsledkom kontroly vykonanej dňa 05.09.2016. Z uvedeného je zrejmé, že osoba sa zaviazala odovzdať inšpekčný záznam konateľovi kontrolovanej právnickej osoby. Žalobca ako predávajúci bol povinný poznať zákon a zabezpečiť na svojej prevádzke jeho dodržiavanie, rovnako aj zaškoliť svojich zamestnancov tak, aby sa riadili zákonom pri výkone svojej činnosti. Žalovaný mal zato, že žalobca ako predávajúci a zároveň ako zamestnávateľ objektívne zodpovedá za porušenie povinnosti svojich zamestnancov. V prípade neodovzdania inšpekčného záznamu a v jeho dôsledku vzniknutých škôd, si môže svoje práva zo vzniknutej škody žalobca uplatniť voči zamestnancovi v pracovnoprávnom konaní, ktoré však nemá žiadny vplyv na predmetné správne konanie. Uvedený postup potvrdzujú aj rozsudky krajských súdov, viď rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/209/05 zo dňa 31.01.2007. V odôvodnení uvedeného rozsudku súd uviedol: „Tu sa nemožno stotožniť s námietkou žalobcu, že nebol oboznámený s výsledkami kontrol, pretože tieto boli nesporne doručené príslušným zamestnancom žalobcu v priestoroch prevádzky... Nakoniec oznámenie o začatí správneho konania bolo doručené žalobcovi priamo do jeho sídla, takže aj v tomto štádiu mal možnosť vyjadriť sa k zisteniam kontrol. Pokiaľ teda neboli zo strany namietané výsledky kontroly, nič nebránilo žalovanému tento skutkový stav považovať za dostatočne zistený."

9. K námietke žalobcu, v ktorej uviedol: ,,správny orgán nedodržal ustanovenie § 6 ods. 2 zákona o štátnej kontrole a ústne neoznámil žalobcovi, že mal zámer vydať opatrenie na mieste a taktiež na tom, že T. J. nebol a nie je splnomocnený na vykonávanie právnych úkonov v mene žalobcua nemôže byť ani zákonným oprávneným zástupcom, nakoľko mu to nevyplýva zo žiadnej úradnej listiny, ktorá by ho na tieto úkony oprávňoval“, sa žalovaný vyjadril nasledovne. Pokiaľ nie je na pracovisku prítomný vedúci pracovník, postačuje pre účely kontroly zamestnanec znalý pomerov na prevádzke kontrolovanej osoby. Ak pri kontrole nie je prítomná kontrolovaná osoba, v tomto prípade žalobca, inšpektor spíše inšpekčný záznam za prítomnosti zamestnanca, ktorý je pri kontrole prítomný, táto istá osoba je oprávnená podať vysvetlenie ku výsledku kontroly, inšpekčný záznam podpíše zamestnanec kontrolovanej osoby, ako aj inšpektori SOI. Inšpektor kontrolu ukončí a prípade zistenia nedostatkov, uloží opatrenie na mieste, na ktorého uloženie ho splnomocňuje zákon č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 128/2002 Z.z.“). V prípade, že pri kontrole nie je prítomný konateľ spoločnosti, inšpektor vydá záväzný pokyn na ich informovanie o výsledku kontroly. Žalovaný uviedol, že zamestnanec žalobcu bol s obsahom inšpekčného záznamu oboznámený, čo potvrdil svojím podpisom. Dôkazom prevzatia inšpekčného záznamu je podpis prítomného zamestnanca pri kontrole. Žalovaný ďalej uviedol, že je to povinnosť zamestnanca kontrolovanej osoby spolupracovať s inšpektormi SOI. Nakoľko neuposlúchnutie alebo kladený odpor pri výkone kontroly napĺňa skutkovú podstatu marenia výkonu kontroly, za ktoré je možné pokutovať kontrolovaný subjekt v zmysle zákona č. 128/2002 Z.z.

10. Na základe vyššie uvedeného, je faktom, že zamestnanec prítomný na kontrole bol oprávnený sa vyjadrovať ku samotnej kontrole, k jej výsledkom a bol povinný odstrániť zistené nedostatky alebo vykonať okamžité nevyhnutné opatrenia na ich odstránenie. Výkon samotnej kontroly je spravovaný zákonom č. 128/2002 Z.z. V zmysle § 6 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 128/2002 Z.z.: „ Inšpektor na základe výsledkov kontroly na mieste predaja výrobkov alebo poskytovania služieb zakáže do vykonania nápravy dodávku, predaj alebo použitie výrobkov alebo poskytovanie služieb, ktoré nezodpovedajú osobitným predpisom.“ Nakoľko samotnou kontrolou bolo zistených 9 druhov výrobkov v celkovej hodnote 1.360,00 eur, ktoré v čase kontroly nespĺňali podmienky predaja podľa zákona o ochrane spotrebiteľa z dôvodu nesplnenia informačných povinností a ponukou a predajom výrobkov po dobe spotreby. Inšpektori SOI vydali Opatrenie na mieste, ktorým zakázali kontrolovanej osobe odpredávať vyššie uvedených 9 druhov. V prípade nedodržania opatrenia na mieste by hrozila kontrolovanej osobe pokuta aj do výšky 33 194 €. V prípade nespolupráce zamestnanca žalobcu s inšpektormi SOI, účastníkovi konania by hrozilo aj uloženie pokuty za marenie, rušenie alebo sťažovanie výkonu kontroly.

11. K tvrdeniu žalobcu, že mu nebolo umožnené sa oboznámiť so záznamom z kontroly, čím boli jeho zákonné práva porušené, žalovaný uviedol, že v zmysle ustanovenia § 23 Správneho poriadku mal a naďalej aj má žalobca právo nazrieť do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov. Účastníkovi konania bol doručený inšpekčný záznam, tak ako to bolo uvedené aj vo vyššie uvedených odsekoch, teda priamo po skončení kontroly v jeho prevádzke, pričom účastníkovi konania bolo riadne doručené Oznámenie o začatí správneho konania priamo do jeho sídla, takže aj v tomto štádiu mal možnosť vyjadriť sa k zisteniam kontroly.

12. K tvrdeniu žalobcu, že: „správny orgánu nezabezpečil do času doručenia oznámenia o začatí správneho možnosť, aby aj žalobca mohol vypočuť svedka T. J., pričom správny orgán už menovaného svedka bez prítomnosti žalobcu vypočul“ žalovaný uviedol, že v danom prípade nebol vykonaný žiaden výsluch svedka (osoby prítomnej pri kontrole), tak ako žalobca uviedol v odvolaní, ale v tejto súvislosti sa jednalo len o právo osoby prítomnej pri kontrole vyjadriť sa k obsahu inšpekčného záznamu. Na okraj žalovaný dodal, že nepovažuje za potrebné nariaďovať výsluch žalobcu a svedka a ich následnú konfrontáciu, nakoľko žalobca nebol prítomný na mieste výkonu kontroly, kde bol objektívne zistený skutkový stav pri osobnej účasti jeho zamestnanca, ktorý zistenia z uvedenej kontroly na znak súhlasu podpísal a opatril odtlačkom pečiatky svojho zamestnávateľa - žalobcu.

13. Žalobca uviedol, že správny orgán nenariadil pred vydaním rozhodnutia ústne pojednávanie, čím mu znemožnil uplatnenie jeho základného práva na spravodlivý proces. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 21 ods. 1 Správneho poriadku, v zmysle ktorého správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci. najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. teda predpokladá dve formy konania pred správnym orgánom, administratívnu (písomnú) a ústnu. Z dikcie zákona vyplýva, že ústne pojednávanie sa musí uskutočniť len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo správny orgán ústne pojednávanie nariadi. Na konanie o správnom delikte žalobcu sa vzťahuje osobitný zákon, ktorým je zákon o ochrane spotrebiteľa, ktorý povinnosť nariadiť ústne pojednávanie správnemu orgánu neukladá a subsidiárne , ktorý vyžaduje pojednávanie nariadiť len ak to vyžaduje povaha veci. Posúdenie vhodnosti resp. potreby nariadenia ústneho pojednávania neprislúcha účastníkovi konania, ale správnemu orgánu, a to len vtedy pokiaľ bude mať ústne pojednávanie svoje opodstatnenie. Žalovaný mal za to, že postup ako aj rozhodnutie správneho orgánu je zákonné, nakoľko zvolením administratívnej formy konania správny orgán postupoval v súlade so Správnym poriadkom. Žalovaný zároveň dodal, že vykonanie pojednávania pred správnym orgánom predstavuje ďalšie dodatočné náklady a správny orgán finančne zaťažuje, pričom jeho nariadenie v prípadoch, kedy vzhľadom na dostatočne zistený skutkový stav veci nie je nevyhnutné, by bolo v rozpore so zásadami rýchlosti, hospodárnosti a efektívnosti správneho konania. Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Konanie je uskutočnené hospodárne, ak prebieha čo najrýchlejšie a s čo najmenšími nákladmi, aby nedochádzalo k zbytočnému zaťažovaniu subjektov správneho konania. Hospodárnosť sa posudzuje nielen z finančného ale aj z časového hľadiska a žalovaný považuje za neefektívne nariad'ovať ústne pojednávanie vtedy, keď ústne pojednávanie už nemôže prispieť k ďalšiemu objasneniu veci. V určitých záležitostiach je preto legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavku efektivity a hospodárnosti konania. Žalovaný zvážil, či by nariadenie ústneho pojednávania bolo bývalo prispelo k objasneniu veci. Podľa názoru odvolacieho orgánu by však ani nariadenie ústneho pojednávania nezmenilo skutkový stav zistený v čase kontroly vykonanej inšpektormi SOI. V priebehu ktorej inšpektori SOI zistili porušenie § 6 ods. 3 a § 13 zákona o ochrane spotrebiteľa, a za ktoré žalobca zodpovedá objektívne.

14. Uvedené skutočnosti potvrdzuje aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4Sžo/262/2015 zo dňa 1.12.2016, keď „...správny orgán sa má riadiť správnym poriadkom, a teda nariadiť ústne pojednávanie len v prípade, ak tak ustanovuje osobitný predpis alebo v prípade, ak to vyžaduje povaha veci. Preto v preskúmavanom prípade rozhodnutiami a postupom správnych orgánov nebola žalobcovi odmietnutá spravodlivosť (denegatio iustitiae). Najvyšší súd zdôrazňuje, že v konaní o správnych deliktoch sa v plnom rozsahu uplatňuje zásada písomnosti konania. Naviac, žalobca mal možnosť navrhnúť a dožadovať sa o. i. aj ústneho pojednávania, čo však nespravil...“. Žalovaný mal za to, že žalobca mal možnosť navrhnúť dôkazy, či inak hájiť svoje práva.

15. Pokiaľ ide o poukázanie žalobcu na potrebu ústneho prejednania veci s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 231/2010, žalovaný poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 134/2014-19, kde „podľa názoru ústavného súdu v danom prípade neuskutočnenie ústneho pojednávania v konaní pred radou (správnym orgánom) nespôsobuje ujmu požiadavkám podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočívajúcim v zachovaní princípu ústnosti, verejnosti a prítomnosti na prerokovaní veci. Správny orgán, akým bola v tomto konkrétnom prípade rada ako orgán výkonnej moci štátu, totiž nespĺňal a nespĺňa atribúty nestranného a nezávislého súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Verejné prerokovanie trestného obvinenia, resp. uskutočnenie ústneho pojednávania pred takýmto orgánom, preto nemôže naplniť čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý zaručuje takéto prerokovanie pred nestranným a nezávislým súdom (argumetum a simili PL. ÚS 12/97)“.

16. Žalovaný zobral do úvahy námietku žalobcu, v ktorej uviedol: „Správny orgán vec nesprávne právne posúdil, keď vo výroku rozhodnutia uviedol: „...písomné informácie podľa § 11 ods. 1 zákona uviedol v kodifikovanej podobe štátneho jazyka podľa § 13 zákona, ku ktorému došlo tým, že žalobca ponúkal spotrebiteľom na predaj 8 druhov výrobkov v celkovej hodnote...“, pričom podľa § 11 ods. 1 zákona je povinný žalobca písomné informácie uviedol v kodifikovanej podobe štátneho jazyka podľa §13 zákona o ochrane spotrebiteľa pri predaji. Žalobca je postihovaný za skutok, ktorý sa nestal, resp. za skutok, ktorý správny orgán nedokázal.“ Po preskúmaní skutkového stavu a podkladových materiálov žalovaný zmenil právnu kvalifikáciu zisteného skutku, tak ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia, a tým žalovaný uvedené konanie subsumoval pod jemu prislúchajúce znenie skutkovej podstaty správneho deliktu. Ustanovenie § 12 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa zakotvuje povinnosť zabezpečiť predávajúcim, aby ním predávaný výrobok bol zreteľne označený údajmi o spôsobe použitia a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z nesprávneho použitia alebo údržby výrobku. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že samotný žalobca vo svojom odvolaní uviedol: „...tieto informácie žalobca poskytuje priamo pri uzatváraní konkrétnej kúpnopredajnej zmluvy...“ Žalovaný mal za to, že zo zisteného skutkového stavu a rovnako aj z tvrdení uvedených žalobcom v odvolaní je zrejmé, že u vyššie uvedených 8 druhov výrobkov nebola písomná informácia o spôsobe použitia a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z nesprávneho použitia alebo údržby výrobku podľa § 12 ods. 2 zákona uvedená v kodifikovanej podobe štátneho jazyka, čím došlo k porušeniu zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný taktiež zobral do úvahy tvrdenie žalobcu o chýbajúcej špecifikácii výrobkov vo výroku napadnutého rozhodnutia a výrok rozhodnutia doplnil o špecifikáciu výrobkov, ktoré nespĺňali požiadavky na výrobky uvedené v zákone o ochrane spotrebiteľa.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti žalobou napádaného rozhodnutia. III.

Argumenty žalobcu v podanej žalobe

18. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného. V podanej žalobe poukázal žalobca na nesprávny a nezákonný úradný postup žalovaného.

19. Žalobca už vo svojom odvolaní uviedol, že správnemu orgánu doručil vyjadrenie k oznámeniu o začatí správneho konania, v ktorom namietal konštatovania správneho orgánu uvedené v oznámení o začatí správneho konania, nakoľko skutky tak, ako ich opisuje správny orgán, sa nemuseli stať, oznámenie o začatí správneho konania je pre neho neurčité a nezrozumiteľné v časti špecifikácie druhov tovarov, ku ktorým nemali byť pri ich ponuke informácie o spôsobe použitia a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z nesprávneho použitia alebo údržby výrobku, v kodifikovanej podobe štátneho jazyka. Správny orgán mu nepredložil spoľahlivé dôkazy, resp. podklady s oznámením o začatí správneho konania o tomto konštatovaní, nemá vedomosť, čí správny orgán vykonal všetky zákonné možnosti na zabezpečenie konštatovania o porušovaní právnych predpisov v rozhodnom čase a mieste. Žalobca poukazoval na skutočnosť, že mu nebolo riadnym spôsobom doručené predmetné rozhodnutie

- opatrenie na mieste, ani inšpekčný záznam, to znamená, že nemohla a nemôže ani plynúť stanovená lehota na podanie námietok voči opatreniu na mieste, ktoré malo byť vydané na mieste dňa 05.09.2016 pri výkone kontroly.

20. Žalobca poukázal na skutočnosť, že podklady pre správne konanie mohol prevziať pri kontrole niekto iný a nie osoba oprávnená podľa zákona na prevzatie písomnosti určenej žalobcovi, a takéto odovzdanie

inej osobe, nemôže mať účinky riadneho doručenia, a to ani v prípade, keby sa jej prostredníctvom písomnosť do rúk žalobcu dostala. Žalovaný v oznámení o začatí správneho konania ani neuviedol, aké podklady k správnemu konaniu má k dispozícii. Žalobca namietal a namieta aj nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť oznámenia o začatí správneho konania. Žalobca žiadal žalovaného o preukázanie dokladu o správnosti a riadnom doručení podkladov pre rozhodnutie do rúk žalobcu.

21. Žalobca nesúhlasil s právnym názorom žalovaného, ani s názorom Krajského súdu v Bratislave, uvedenom v rozsudku sp. zn. 2S/209/05 zo dňa 31.01.2007 z dôvodu, že ani žalovaný ani Krajský súd v Bratislave sa nevysporiadal so zákonnou požiadavkou doručenia opatrenia, uvedenou v § 6 ods. 2 zákona č. 128/2002 Z.z. zákona a poukázal na skutočnosť, že v názore žalovaného absentuje predvídateľnosť práva a dokazovania správnych deliktov, za ktoré postihuje žalobcu. Žalovaný sa spoliehal iba na názor Krajského súdu v Bratislave (pričom nie je zrejmé, či citovaný rozsudok je právoplatný) a na konštatovanie, že v prípade neodovzdania inšpekčného záznamu a v jeho dôsledku vzniknutých škôd, si môže svoje práva zo vzniknutej škody žalobca uplatniť voči zamestnancovi v pracovnoprávnom konaní, ktoré však nemá žiadny vplyv na predmetné správne konanie.

22. Žalobca uviedol, že mu nie je zrejmé, ako by mohol postihovať svojho zamestnanca, pokiaľ by tento neinformoval o výsledkoch kontroly z dôvodu, že to nie je jeho povinnosťou v zmysle pracovnej zmluvy a žalobca nemôže zamestnancovi tieto neobvyklé povinnosti ukladať ani do pracovnej zmluvy, nakoľko by to nebolo v súlade so Zákonníkom práce a žalobcovi nie je takisto zrejmé, ako by mohol uspieť na súde (ako to uviedol žalovaný) so svojím zamestnancom, keď je zrejmé, že prípadná uložená povinnosť, o povinnom podpísaní a preberaní inšpekčného záznamu a následnom povinnom odovzdaní inšpekčného záznamu a opatrení kontrolného orgánu by bola bez právneho dôvodu? Žalobca nepozná prípad, kedy zamestnanec podpísal pracovnú zmluvu, z ktorej by mu vyplývala povinnosť hradiť zamestnávateľovi pokutu v prípade, že mu neodovzdá inšpekčný záznam z kontroly vykonanej žalovaným. Povinnosť odovzdávať inšpekčný záznam zamestnávateľovi a následne aj sankcie za toto porušenie povinnosti, podľa nášho názoru nesmie byť zamestnancovi do pracovnej zmluvy daná.

23. Podľa žalobcu žalovaný ani neuviedol, ktorý zákonný predpis pojednáva, že zamestnanec kontrolovanej osoby musí podpísať inšpekčný záznam a tento podpis sa považuje za podpis kontrolovanej osoby aj vtedy, ak kontrolovaná osoba nie je prítomná pri kontrole. Zamestnanec žalobcu podpísal inšpekčný záznam preto, lebo ho k tomu naviedli inšpektori žalovaného.

24. Žalobca je tohto názoru, že ak žalovaný podľa § 6 ods. 1 písm. c), zákona č. 128/2002 Z.z nariadil záväznými pokynmi kontrolovanej osobe vykonať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, konkrétne pre žalobcu, ako kontrolovanú osobu, že: „... zabezpečí priložené písomné informácie o vlastnostiach výrobku, spôsobe použitia a údržby a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z ich nesprávneho použitia (návody na použitie) uvedené v kodifikovanej podobe štátneho jazyka s termínom odstránenia: do 12.09.2016, stály,...“ a že: „... zabezpečí ponuku a predaj výrobkov v aktuálnej dobe spotreby, t.j. pred jej uplynutím v každom prípade. Termín: stály...“, a zároveň uviedol v inšpekčnom zázname (v jeho závere), že: „... Podľa § 6 ods. 1 písm. a) bod 1, zákona č. 128/2002 Z.z. v znení neskorších zmien o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien žalovaný vydal opatrenie na mieste na zákaz predaja 9 druhov výrobkov v celkovej hodnote 1360,00 eur do vykonania nápravy. Tlačivo vydaného opatrenia tvorí súčasť záznamu....“, tak sa mal aj riadne a dostatočne vysporiadať aj so znením § 6 ods. 2 zákona č. 128/2002 Z.z., podľa ktorého opatrenia podľa odseku 1 oznámi inšpektor ústne kontrolovanej osobe a vyhotoví o nich písomný záznam. Ak kontrolovaná osoba s opatreniami podľa odseku 1 nesúhlasí, môže proti nim podať do troch dní odo dňa ich doručenia písomné námietky, hlavne s požiadavkou citovaného ustanovenia na doručenie opatrenia podľa odseku 1 žalobcovi ako kontrolovanej osobe.

25. Podľa ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky: „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. K tomuto žalobca poukázal na skutočnosť, že správny orgán nesprávne právne posúdil doručovanie dôležitých listín (ktorým nesporne je aj opatrenie na mieste na samostatnom liste vydané podľa § 6 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 128/2002 Z.z., ktorým žalovaný autoritatívne zasiahol do práv žalobcu vlastniť majetok a voľne s ním narábať, nakoľko týmto opatrením zakázal predaj výrobkov, ktoré nezodpovedajú osobitným predpisom, do doby vykonania nápravy a odstránenia zistených nedostatkov) žalobcovi, keď sa odvoláva len na konštatovanie, že: „... zamestnanec žalobcu bol s obsahom inšpekčného záznamu oboznámený a

aj mu porozumel, čo potvrdil svojim podpisom. Svojím podpisom rovnako aj potvrdil povinnosť oboznámiť spoločnosť s výsledkom kontroly vykonanej dňa 05.09.2016. Z uvedeného je zrejmé, že osoba sa zaviazala odovzdať inšpekčný záznam konateľovi kontrolovanej právnickej osoby...“

26. Zákon č. 128/2002 Z.z. nepojednáva o doručovaní dôležitých listín, ani o doručovaní opatrení uložených pre kontrolované osoby (citovaný zákon, ani iný právny predpis nepojednáva, že podpis zamestnanca kontrolovanej osoby, s absenciou splnomocnenia na preberanie dôležitých listín znamená, že inšpekčný záznam a opatrenia na mieste, ktoré má povahu rozhodnutia sa považuje za doručené kontrolovanej osobe, ak bolo prevzaté zamestnancom kontrolovanej osoby), tak je podľa názoru žalobcu potrebné postupovať podľa § 24 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, výzvy a predvolania, sa doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok. Žalobca je toho názoru, že opatrenie na mieste tak, ako bolo vydané, má povahu rozhodnutia, nakoľko ako je už uvedené, je v ňom uložená povinnosť, aby žalobca nepredával výrobky, ktoré nezodpovedajú osobitným predpisom , tak potom toto rozhodnutie, aj keď len ako fiktívne, malo byť doručené do vlastných rúk žalobcu alebo osobe, ktorá sa preukázala pri kontrole jeho splnomocnením na preberanie zásielok. Navyše, podľa názoru žalobcu, ukladanie povinnosti bez právneho dôvodu spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia, resp. právneho úkonu.

27. Podľa žalobcu je zrejmé, že žalovaný si neoveril, komu doručuje rozhodnutie - opatrenie na mieste, vydané na mieste kontroly, a tak toto rozhodnutie - opatrenie na mieste doručil osobe, ktorá nemala oprávnenie žalobcu na preberanie dôležitých listín určených do vlastných rúk žalobcu. Podľa názoru žalobcu, nie je dôvodné ani prípadné odvolávanie sa žalovaného na § 15 Obchodného zákonníka, nakoľko by neboli dodržané ustanovenia v jeho ods. 2, najmä, ak tomto prípade nešlo o úkon obvyklý.

28. V tejto súvislostí je potrebné uviesť, že zákon č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole je nedokonalý. Vôbec nedefinuje, kto je kontrolovanou osobou. Iba z ustanovenia napr. § 9 tohto zákona možno dedukovať, že kontrolovanou osobou je podnikateľ, prevádzkujúci služby, obchod, pretože si nevieme predstaviť, že žalovaný by uložil pokutu predavačovi, alebo vedúcemu predajne - zamestnancovi žalobcu. V tom prípade nemôže žalovaný ukladať povinnosti zamestnancom žalobcu - Záväzný pokyn z Inšpekčného záznamu pre T.a J.a - „prítomný pri kontrole zodpovedný vedúci Šimon Mitaľ oboznámi konateľa kontrolovanej spoločnosti ELMITA, s.r.o. s vykonanou kontrolou a jej výsledkom“. Vzťah medzi zamestnancami a zamestnávateľom upravuje a nie , ako sa žalovaný odvoláva na jeho znenie v § 15 ods. 1. Pracovnou náplňou vedúceho predajne určite nie je prejednávanie inšpekčného záznamu, aj s ohľadom k tej skutočnosti, že k tomuto úkonu sa viažu aj ďalšie právne následky, za ktoré zamestnanec nezodpovedá (zamestnanec nemôže konať nad rámec dohodnutej pracovnej zmluvy - mimo rozsah dohodnutej pracovnej náplne, a k tomu ho nemôže donútiť ani orgán dozoru). Žalovanému predsa nič nebráni tomu, aby po zistení nedostatkov predvolal kontrolovanú osobu (podnikateľa a nie zamestnanca ) na prejednanie týchto nedostatkov a vyvodenie zákonných záverov. Nedokonalosť zákona o Štátnej kontrole.... vyvodzujeme už zo samotnej jeho skladby, keď pôsobnosť, proces kontroly a jej závery sú upravené v ôsmych paragrafoch, nehovoriac o § 7 ods. 5, ktorý pojednáva, že na ustanovenia ods. 1 až 4 § 7 tohto zákona sa nevzťahuje , ale tento zákon už vôbec nerieši, ktorý poriadok, resp. zákon by to mal byť, to znamená, že žalobca ani ostatné kontrolované osoby nevedia, podľa ktorého poriadku, resp. podľa ktorého zákonného ustanovenia sa môžu proti týmto povinnostiam (uvedených v § 7 ods.3 zákona č.128/2002 Z.z.) riadne a zákonne brániť. 29. Žalobca je toho názoru, že pokiaľ v zákone je uvedené, že na určité povinnosti ukladané podľa toho zákona (§ 7 ods. 3 zákona č.128/2002 Z.z v súvislosti s § 7 ods. 5 zákona č,.128/2002 Z.z) neexistuje právny predpis, podľa ktorého sa môže osoba, ktorej tieto povinnosti boli uložené, riadne a zákonne obhajovať voči svojvoľnému postupu orgánu štátnej správy, tak je popieraný jeden zo základných princípov právneho štátu, právo na obhajobu a riadny proces. A samozrejme, tento zákon má aj ďalšie nedostatky, napr. v neurčení správnosti postupu žalovaného pri vykonávaní kontroly a zabezpečovaní písomných podkladov z vykonanej kontroly tak, aby aj kontrolovanej osobe bolo zrejmé, čo má, čo môže a čo nemôže orgán dozoru pri výkone kontroly vykonať a zabezpečiť, a či to, čo zabezpečí, je aj dôkazom. Nedokonalosť zákona potom vyvoláva následky spočívajúce v svojvoľnom výklade tohto zákona orgánom dozoru, ktorý si tieto ustanovenia nevykladá ústavne konformným spôsobom, ale spôsobom, ktorý je len v neprospech žalobcu a ostatných kontrolovaných osôb.

30. Podľa žalobcu sa žalovaný len domnieva, že dodržal § 6 ods.2 zákona č.128/2002 Z.z. Žalovaný si nezabezpečil nespochybniteľný dôkaz, že úkon, ktorý by vykonala osoba znalá pomerov na prevádzke (§ 15 Obchodného zákonníka) bol aj úkon obvyklý. Žalobca uviedol, že na to, aby podal námietky voči uloženým a vydaným opatreniam do troch dní, žalovaný musí splniť požiadavky § 6 ods.2 zákona č.128/2002 Z.z., a to doručiť opatrenia kontrolovanej osobe. Pracovník kontrolovanej osoby nie je kontrolovaná osoba, ani keby žalovaný poukazoval na citovaný § 15 Obchodného zákonníka z dôvodu, že podať námietky voči zásahu žalovaného do právom chránených práv žalobcu je oprávnený len žalobca, ako kontrolovaná osoba. Žalovaný nesprávne právne posudzuje osobu znalú pomerov na prevádzke v porovnaní s oprávnením a povinnosťami žalobcu, ako kontrolovanej osoby. Navyše, pasivitu pracovníka žalobcu priamo pri kontrole žalovaný považuje za prejav súhlasu činnosti jeho aparátu, čo je podľa názoru žalobcu nesprávne. Žalobca a ani súd sa nedozvie, akým spôsobom je kontrola vykonávaná, ako sa správajú inšpektori žalovaného voči zamestnancom žalobcu, čo im rozprávajú počas kontroly, z inšpekčného záznamu to nie je zrejmé, takisto nie je zrejmé, či určité povinnosti kladené zákonom pri kontrole vôbec požadujú, a hlavne nie je dostatočne zrejmý postup a konanie pri ukončovaní kontroly a spôsobe oboznamovania sa s výsledkami kontroly a spôsobom požadovania vysvetlivky od zamestnanca žalobcu. Napr. žalobca ani súd sa nedozvedel, či si inšpektori žalovaného vôbec splnili svoj zákonnú povinnosť podľa § 5 ods. 5 zákona č.128/2002 Z.z. a či sa vôbec, a komu preukázali služobným preukazom. Inšpekčný záznam, ktorý žalovaný spisuje až po ukončení fyzickej kontroly obsahuje len čísla služobných preukazov inšpektorov, ktorí kontrolu vykonali, tak je nepreskúmateľné, či kontrola bola vykonaná zákonným spôsobom. Potom žalovaný vychádzal opätovne len zo svojich domnienok, že inšpektori museli tak urobiť, lebo by ani nemohli vykonať kontrolu. To však k preukázaniu splnenia povinnosti podľa § 5 ods.5 zákona č.128/2002 Z.z. nepostačuje. Žalobca nebol pri kontrole prítomný a zamestnanec žalobcu nevie, či mu inšpektori ukázali služobné preukazy.

31. Vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodnutie - opatrenie na mieste ani inšpekčný záznam, ktorého súčasťou podľa žalovaného je aj citované opatrenie na mieste, nebolo riadne doručené (podľa § 6 ods. 2 zákona č.128/2002 Z.z. v spojení s § 24 ods. 1 Správneho poriadku) žalobca nemal možnosť podať voči týmto opatreniam na mieste námietky, čím mu bolo upreté právo na riadny proces a obhajobu.

32. Žalobca namietal aj záväzný pokyn č. 1 uložený pre zamestnanca žalobcu Šimona Mitaľa, ktorým mu žalovaný uložil povinnosť oboznámiť konateľa kontrolovanej spoločnosti ELMITA, s.r.o. s vykonanou kontrolou a jej výsledkom s termínom do 06.09.2016.

33. Žalovaný má a môže ukladať povinnosti len v rámci zákona. Žalobca poukázal na skutočnosť, že neexistuje právny predpis, ktorý by žalovanému alebo jeho aparátu umožnil ukladať povinnosti zamestnancom kontrolovanej osoby, najmä ak nie sú dané ani sankcie za nesplnenie tejto nezákonne uloženej povinnosti. Žalovaný sám aj v rozhodnutí uviedol, že za všetky zistene nedostatky objektívne zodpovedá žalobca, tak aj z dôvodu predvídateľností práva mal zabezpečiť doručenie opatrenia na mieste a inšpekčného záznamu tak, aby boli dodržané ustanovenia § 6 ods.2 zákona č.128/2002 Z.z., ako aj § 24 ods.1 Správneho poriadku. Inak ide o stav nepreskúmateľný a nezákonný.

34. Žalobca súhlasil len s konštatovaním v prvej vety tohto odôvodnenia rozhodnutia (aj keď aj toto konštatovanie nie je opreté o žiadny právny predpis), avšak s ďalším odôvodnením, v ktorom žalovaný popisuje postup žalovaného pri kontrole, žalobca jednoznačne nesúhlasil, žalobca uviedol, že práve toto odôvodnenie je len svojvoľné a značne zavadzajúce hodnotenie stavu a postupu jeho inšpektorov pri kontrole.

35. Podľa názoru žalobcu toto konštatovanie nemá žiadny právny dôvod. Žalobcovi nie je zrejmý právny predpis, ktorý by upravoval (ako v iných prípadoch, napr. v § 13 a § 14 zákona č. 125/2006 Z.z., v § 11 ods. 2 zákona č.10/1996 Z.z., v § 16b ods. 4 zákona č.289/2008 Z.z. atď.) o postupe inšpektorov žalovaného, nie je zákonom stanovené, že ak pri kontrole nie je prítomná kontrolovaná osoba, v tomto prípade žalobca, inšpektor spíše inšpekčný záznam za prítomnosti zamestnanca, ktorý je pri kontrole prítomný, nie je zákonom stanovené, že táto istá osoba je oprávnená podať vysvetlenie k výsledku kontroly, nie je zákonom stanovené, že inšpekčný záznam podpíše zamestnanec kontrolovanej osoby ako aj inšpektori Slovenskej obchodnej inšpekcie. Nie je zákonom stanovené, kedy sa kontrola považuje za ukončenú, kedy inšpektor kontrolu ukončí a v prípade zistenia nedostatkov uloží opatrenie na mieste. „Splnomocnenie“ inšpektora žalovaného na uloženie opatrenia na mieste podľa zákona č. 128/2002 Z.z. na ktorý sa žalovaný odvoláva nie je splnomocnením, ale správne mal žalovaný uviesť, že jeho

inšpektor o vydaní opatrenia na mieste vyhotoví „písomný oznam", pričom citovaný zákon nepojednáva ani o forme tohto písomného oznamu. Nakoniec, oprávnenia inšpektora sú presne vymedzené v § 5 ods. 6 zákona o štátnej kontrole... kde v písm. b) tohto ustanovenia je nepriamo vyriešená problematika kontrolovanej osoby tak, že za kontrolovanú osobu treba považovať iba podnikateľa.

36. Takisto nie je zákonom stanovené, že v prípade, že pri kontrole nie je prítomný konateľ spoločnosti, inšpektor vydá záväzný pokyn na ich informovanie o výsledku kontroly. Nie je zákonom dané, že inšpekčný záznam ( v ktorom žalovaný písomnou formou ukladá povinnosti výhradne len pre žalobcu ) sa považuje za doručený žalobcovi, ako kontrolovanej osobe, aj vtedy, ak ako uviedol žalovaný, keď:“., zamestnanec žalobcu bol s obsahom inšpekčného záznamu oboznámený, čo potvrdil svojim podpisom....", a nie je taktiež zákonom dané, že:“... dôkazom prevzatia inšpekčného záznamu je podpis prítomného zamestnanca pri kontrole....“

37. Žalobca rozporoval aj odôvodnenie žalovaného, že :“...je to povinnosť zamestnanca kontrolovanej osoby spolupracovať s inšpektormi Slovenskej inšpekcie, nakoľko neuposlúchnutie alebo kladený odpor pri výkone kontroly napĺňa skutkovú podstatu marenia výkonu kontroly, za ktoré je možné pokutovať kontrolovaný subjekt v zmysle zákona č. 128/2002 Z.z..“ za zavádzajúce. Zákon č. 128/2002 Z.z. neukladá povinnosti zamestnancom kontrolovanej osoby, a tak toto konštatovanie žalovaného je právne nedôvodne. Je zrejmé, že zamestnanec žalobcu nekládol pri kontrole odpor a konštatovanie, že zamestnanec má uposlúchnuť inšpektorov žalovaného je taktiež bez právneho dôvodu. Žalobca nevedel, čo má na myslí žalovaný pri konštatovaní o kladení odporu zamestnancom žalobcu.

38. Žalobca uviedol, že označenie poznámok inšpektorov žalovaného, ako „inšpekčný záznam“, nemá oporu v žiadnom zákone Slovenskej republiky. Nie je zrejmé, kedy sa inšpekčný záznam spisuje, nie je zrejmé, aké náležitosti má mať inšpekčný záznam, nie je zrejmé, kedy sa kontrola považuje za ukončenú, kto inšpekčný záznam môže podpísať, kedy sa inšpekčný záznam považuje za doručený kontrolovanej osobe, s kým sa inšpekčný záznam prerokúva, nie je zrejmý postup, čo v prípade, ak zo strany kontrolovanej osoby inšpekčný záznam nikto nepodpíše, resp. ho odmietne podpísať, nie je zrejmá forma písomného oznamu o vydaných opatreniach na mieste, nie je zrejmé, či inšpekčný záznam má byť aj opatrený evidenčným číslom, nie je zrejmé na základe akého „faktu“ zamestnanec prítomný na kontrole bol oprávnený sa vyjadrovať ku samotnej kontrole, k jej výsledkom a nie je zrejmé, podľa ktorého právneho predpisu bol tento zamestnanec povinný odstrániť zistené nedostatky, alebo vykonať okamžité nevyhnutné opatrenia na ich odstránenie, keď inšpektori žalovaného neuložili pokyny na odstránenie nedostatkov tomuto zamestnancovi, ale tieto povinnosti, uvedené v závere inšpekčného záznamu (Záväzné pokyny) uložili len a výslovne kontrolovanej osobe.

39. Pokiaľ, ako žalovaný uviedol, že výkon kontroly je spravovaný zákonom č. 128/2002 Z.z. v zmysle § 6 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 128/2002 Z.z. a podľa ktorého: ,,Inšpektor na základe výsledkov kontroly na mieste predaja výrobkov alebo poskytovania služieb zakáže do vykonania nápravy dodávku, predaj alebo použitie výrobkov alebo poskytovanie služieb, ktoré nezodpovedajú osobitným predpisom.“, a samotnou kontrolou bolo zistených 9 druhov výrobkov v celkovej hodnote 1.360,00 eur, ktoré v čase kontroly nespĺňali podmienky predaja podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, z dôvodu nesplnenia informačných povinností a ponukou a predajom výrobku po dobe spotreby, a tak inšpektori Slovenskej obchodnej inšpekcie vydali Opatrenie na mieste, ktorým zakázali kontrolovanej osobe odpredávať vyššie uvedených 9 druhov, tak tu žalobca poukazuje práve na citovaný zákon, ale na jeho ustanovenie § 6 ods. 2, podľa ktorého má kontrolovaná osoba právo podať námietky voči opatreniam na mieste do troch dní odo dňa ich doručenia, pričom žalovaný nepreukázal, že riadne doručil opatrenia na mieste žalobcovi, ako kontrolovanej osobe.

40. Vzhľadom k vyššie uvedenému sa podľa žalobcu odôvodnenie žalovaného v tejto časti javí ako značne zavadzajúce a nemajúce oporu v právnych ustanoveniach, o ktoré by toto svoje odôvodnenie žalovaný oprel. Žalobca je toho názoru, že takýmto odôvodnením žalovaný nepostupoval v súlade s ústavne konformným výkladom právnych predpisov, najmä čo sa týka správnosti postupu žalovaného pri vykonávaní kontroly, zaznamenávaní skutkového stavu a následnom správnom právnom posudzovaní doručovania dôležitých listín kontrolovanej osobe, najmä ak tejto osobe z týchto listín vyplývajú určité povinnosti a zákazy.

41. Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že aj oznámenie o začatí správneho konania nespĺňa požiadavky na jeho zrozumiteľnosť a preskúmateľnosť.

42. V oznámení správny orgán poučil žalobcu, v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, že má právo, ako žalobca, vyjadriť sa k dôvodom konania do 8 dní od doručenia tohto oznámenia, prípadne navrhnúť doplnenie dokazovania.

43. Žalobca poukázal na skutočnosť, že inšpektorát žalovaného v oznámení o začatí správneho konania ani príkladom neuviedol, čo považuje za dôvod konania, resp. či to, čo uviedol pod pojmom dôvod je aj dôkazom, resp. dôkazným prostriedkom a neuviedol ani prameň tohto dôvodu.

44. Žalovaný sa k tvrdeniu žalobcu, že mu nebolo umožnené sa oboznámiť so záznamom z kontroly, čim boli jeho zákonné práva porušené, vysporiadal len formálnym konštatovaním na 11. strane, 3. odsek rozhodnutia, že:“...v zmysle ustanovenia § 23 Správneho poriadku mal a naďalej aj má žalobca právo nazrieť do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov. Žalobcovi bol doručený inšpekčný záznam, tak ako to bolo uvedené aj vo vyššie uvedených odsekoch, teda priamo po skončení kontroly v jeho prevádzke, pričom účastníkovi konania bolo riadne doručené Oznámenie o začatí správneho konania priamo do jeho sídla, takže aj v tomto štádiu mal možnosť vyjadriť sa k zisteniam kontroly....“

45. Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného. Inšpektorát žalovaného na začatie správneho konania používa len pojem „dôvody“. V správnom práve procesnom sa medzi podklady rozhodnutia zahŕňajú ako dôkazy tak aj návrhy účastníkov, skutočnosti všeobecne známe (notoriety) alebo známe správnemu orgánu z jeho činnosti, pripadne ďalšie skutočnosti. Pre predmetné správne trestanie žalobca považoval použitie v oznámení o začatí správneho konania len pojmu „dôvody“, bez uvedenia bližšej, resp. žiadnej špecifikácie, za nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, pretože svojim neuzavretým výpočtom teoreticky umožňuje obchádzanie procesu dokazovania v správnom konaní.

46. Žalobca nepoznal a nepozná dôvody, ku ktorým sa mal vyjadriť, pripadne ku ktorým dôvodom mal navrhnúť doplnenie dokazovania. Podľa názoru žalobcu bolo povinnosťou žalovaného oboznámiť žalobcu v oznámení o začatí správneho konania aj o dôkazoch a dôkazných prostriedkoch, ktoré chcel žalovaný použiť na dokazovanie správneho deliktu, a nie aby si žalobca sám zabezpečoval dôkazné prostriedky, ku ktorým sa má vyjadrovať, resp. navrhovať dôkazy, žalobca ani nemal vedomosť, čo môže byť dôkazom, čo je dôkazným prostriedkom, resp. akými inými podkladmi môže disponovať. „Inšpekčný záznam“, ktorý žalobca nepovažuje za dôkaz, sú to len poznatky inšpektorov žalovaného získané pred správnym konaním. Žalovaný neuviedol ani v oznámení, že na správne konanie použije aj inšpekčný záznam. Takisto žalovaný neuviedol, čí k len tvrdeniam jeho aparátu si zabezpečil aj ďalšie podporné dôkazy dokazujúce nespochybniteľnosť len tvrdení inšpektorov. Aj tento doklad pre rozhodnutie považuje žalobca za nepreskúmateľný.

47. Nezrozumiteľnosť žalobca vidí aj v tom, že Opatrenie neuviedol špecifikáciu konkrétnych 9 druhov výrobkov, ktoré pri kontrole mal zakázať. Z výroku rozhodnutia - Opatrenia na mieste nie je zrejmé, akým osobitným predpisom majú nešpecifikované výrobky nezodpovedať. Ani odôvodnenie Opatrenia na mieste nedáva odpoveď na skutočnosť, ktorým právnym predpisom mali nešpecifikované výrobky nezodpovedať. Žalovaný len uviedol, že ponúkané výrobky nespĺňajú podmienky predaja podľa zákona č. 250/2007 Zb. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

48. Žalobca uviedol, že zákon č. 250/2007 Zb. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov obsahuje značné množstvo povinnosti pre predávajúcich a neuvedenie presného právneho ustanovenia tohto zákona vo výroku a v odôvodnení rozhodnutia spôsobuje jeho nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov a samozrejme tým aj nevykonateľnosť rozhodnutia.

49. Opatrenie je teda všeobecné a neurčité. Žalobca považoval uložené Opatrenie za nevykonateľné, nespĺňajúce požiadavku tzv. materiálnej vykonateľnosti požadovanej pre výrok rozhodnutia. Nezrozumiteľnosť spočíva v tom, že pri neurčení konkrétneho právneho predpisu nie je možné vydať žiadny zákaz a nie je možné následne ani uložiť žiadnu povinnosť. Nezrozumiteľnosť spočíva aj v tom, že opatrenie nešpecifikuje, ktoré príslušné ustanovenie právnych predpisov je tým ustanovením, ktoré

malo byť porušené, a aké to malí byť príčiny, pričom podľa názoru žalobcu nepostačuje ani odkaz na inšpekčný záznam.

50. Podľa názoru žalobcu, opatrenie, ktoré bolo vydané v danom prípade je aj v rozpore s čl.6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Dohovor v čl. 6 ods. 1 uviedol, že akékoľvek trestné obvinenie treba poskytnúť záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní, ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu.

51. Keďže nie je zrejmé, ktoré konkrétne výrobky mali byť zakázané, nie je zrejmé, čo bolo zakázané, ktorým osobitným predpisom a ktorým ustanoveniam zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa nemali tieto výrobky zodpovedať, z tohto dôvodu je aj následne ďalšia povinnosť uložená pre žalobcu

- v lehote ihneď zistené nedostatky odstrániť, alebo vykonať opatrenia na ich odstránenie a v lehote do 3 dní po odstránení nedostatkov, po prijatí opatrení podať o tom správu na inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, nepreskúmateľná.

52. Ďalej žalobca v podanej žalobe namietal nedostatočný výrok rozhodnutia. Žalobca v odvolaní v bode III. namietal, že výrok rozhodnutia inšpektorátu neobsahuje riadne popísanie presných názvov výrobkov, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť vydaného napadnutého rozhodnutia, pričom uviedol, že pre žalobcu je najdôležitejšia výroková časť rozhodnutia. Žalovaný vykonal nápravu a vo svojom rozhodnutí zmenil výrokovú časť prvostupňového rozhodnutia, kde už špecifikoval výrobky, ktoré boli po dobe spotreby, resp. ku ktorým informácie o spôsobe použitia a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z nesprávneho použitia, alebo údržby výrobku podľa § 12 ods. 2 zákona nemali byť uvedené v kodifikovanej podobe štátneho jazyka.

53. Žalobca poukázal na pretrvávajúcu vadu rozhodnutia, keď vo výroku rozhodnutia žalovaného absentuje presný popis deliktu, a to najmä vtom, že výrok rozhodnutia neobsahuje dátum spotreby batérie GP (super alkalíne), 11 A, 6V. Je len konštatované, že výrobok je po uplynutí jeho doby spotreby. Takisto u 8 druhov výrobkov uvedených vo výroku rozhodnutia nie je uvedené, aká písomná informácia o spôsobe použitia a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z nesprávneho použitia alebo údržby výrobku podľa § 12 ods. 2 zákona nebola uvedená v kodifikovanej podobe štátneho jazyka. Žalovaný len odkazuje na príslušné právne predpisy. Podľa názoru žalobcu je nepostačujúce, ak je len takto opísaný skutok vo výroku rozhodnutia, a pre žalobcu nie je tak isto postačujúci odkaz na právne predpisy, resp. ani skutočnosť, že toto je uvedené v odôvodnení rozhodnutia, nakoľko len výrok rozhodnutia je pre žalobcu najdôležitejší, z ktorého musí byť dostatočne zrejmé a jasné, čoho sa vlastne žalobca dopustil. Aj podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nepostačujúce, ak opis deliktu alebo priestupku je uvedený len v odôvodnení rozhodnutia.

54. Žalobca mal za dôvodné, že nedostatočný výrok oboch rozhodnutí spôsobuje podozrenie, že skutok môže byť zamenený s iným skutkom a následne táto skutočnosť spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

55. Ďalej žalobca v podanej žalobe namietal nedostatočné odôvodnenie žalobou napádaného rozhodnutia. Žalobca namieta, že žalovaný nepostupoval zákonným spôsobom pri vydaní rozhodnutí, keď v odôvodnení napadnutých rozhodnutí neuviedol, ktoré skutočností bolí podkladom na rozhodnutie. Žalobca sa z rozhodnutí nedozvedel, aké skutočností, podklady, dôkazy, dôkazné prostriedky boli podkladom pre rozhodnutie, ktoré podklady žalovaný pre rozhodnutie použil, ktoré podklady nepoužil, a z akých dôvodov ich nepoužil, čo je v rozpore s ustanoveniami § 47 ods. 3 Správneho poriadku.

56. Žalobca je toho názoru, že samotná kontrola nie je dôkazom ani podkladom. Až vykonaný výstup z kontroly môže byť podkladom, resp. dôkazom pre rozhodnutie, avšak aby bol použitý ako dôkaz, musel by byť v správnom konaní vykonaný, čo nebol. To znamená, že len formálne odvolávanie sa na vykonanie kontroly nepostačuje na preukázanie skutočnosti, za ktoré je žalobca postihovaný.

57. Ako je už vyššie uvedené, žalovaný nemá zákonom stanovenú povinnosť vypracovať inšpekčný záznam, nie je zákonom dané, čo majú tieto poznámky, ktoré žalovaný nazýva inšpekčný záznam obsahovať, kde sa spisuje, s kým sa spisuje, s kým a kedy sa prerokováva, aké musí mať náležitostí, aby bol zákonným dôkazom. Potom nemôže žalovaný používať na dokazovanie len samotný inšpekčný záznam, z dôvodu absencie jeho zákonnosti, bez jeho preskúmania v správnom konaní aj žalobcom.

58. Žalobca poukázal na skutočnosť, ako je už vyššie uvedené, že ani z oznámenia sa žalobca nedozvedel, aké podklady a dôvody má žalovaný k dispozícií v správnom konaní, tieto dôvody a podklady, resp. dôkazy ani neuviedol v prvostupňovom rozhodnutí.

59. Žalobca považoval za nepreskúmateľné, pokiaľ nie sú mu známe „podklady“, ktoré žalovaný mal preskúmať a je nepostačujúce, ani keby sa žalobca len čiastočne dozvedel o podkladoch pre rozhodnutie až z druhostupňového rozhodnutia.

60. Ďalej žalobca namietal nedostatočné a nezákonné dokazovanie v predmetnom správnom konaní. Žalobca v bode V. odvolania namietal, že inšpekčný záznam ani vydané prvostupňové rozhodnutie nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. že správny orgán nevyužil všetky možnosti na dokazovanie, alebo niektoré možnosti dokazovania úmyselne, resp. neúmyselné vynechal. Žalobca uviedol, že nemal možnosť takisto vypočuť Šimona Mitaľa, ktorý vypovedal pred žalovaným. Žalobca je toho názoru, že skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, resp. že žalovaný vôbec nevykonal dôkazy z dôkazných prostriedkov, žalovaný opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré ani neboli v konaní vôbec dokázané a preukázané. Žalobca uviedol, že len konštatovanie žalovaného o nenamietaní skutkového stavu prítomným zamestnancom, nezbavuje žalovaného na nespochybniteľné dokázanie skutkového stavu aj za prítomnosti žalobcu.

61. Žalovaný v poslednom odseku na 11. strane svojho rozhodnutia len formálne poukazuje na to, že:“...v danom prípade nebol vykonaný žiaden výsluch svedka (osoby prítomnej pri kontrole), tak ako žalobca uviedol v odvolaní, ale v tejto súvislosti sa jednalo len o právo osoby prítomnej pri kontrole vyjadriť sa k obsahu inšpekčného záznamu. Na okraj žalovaný dodáva, že nepovažuje za potrebné nariaďovať výsluch žalobcu a svedka a ich následnú konfrontáciu, nakoľko žalobca nebol prítomný na mieste výkonu kontroly, kde bol objektívne zistený skutkový stav pri osobnej účasti jeho zamestnanca, ktorý zistenia z uvedenej kontroly na znak súhlasu podpísal a opatril odtlačkom pečiatky svojho zamestnávateľa - žalobcu....“

62. S právnym posúdením a odôvodnením žalovaného žalobca nesúhlasil. Podľa jeho názoru zákon stanovuje, že ak má byť niečo použité ako dôkaz, musí spĺňať jednak podmienku, že taký dôkaz prispeje k náležitému objasneniu veci, a jednak, že dôkaz musí byť získaný zákonným spôsobom. Za zákonný spôsob treba považovať nielen splnenie formálnych procesných podmienok na vykonanie konkrétneho dôkazu, ale aj splnenie obsahových podmienok, t.j. aby úkon - použitý dôkazný prostriedok na vykonanie dôkazu - bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť.

63. Je zrejmé, že žalovaný použil v rozhodnutí vyjadrenia Šimona Mitaľa: „výrobky po dobe spotreby sme stiahli z predaja:“ a:“... návody sme čiastočne doplnili v priebehu kontroly a dodatočne doplníme...“ ako dôkaz, zaoberal sa s nimi v rozhodnutí, hodnotil tieto vyjadrenia, potom ide jednoznačne o dôkazy, a pokiaľ boli zabezpečované výsluchom, tak je porušením práva na obhajobu a riadny proces aj porušením zásady rovnosti zbraní, ak žalobca nemal možnosť byť pri vyjadrení T. J. a nemohol mu taktiež položiť otázky, navyše, žalobcovi nie je zrejmá verbálna komunikácia inšpektorov voči Šimonovi Mitáľovi pred podaním jeho vyjadrenia, nie je zrejmé, aké otázky inšpektori položili Šimonovi Mitaľovi, ako naviedli na uvedené jeho vyjadrenie. Konštatovanie žalovaného, že:“..., kde bol objektívne zistený skutkový stav pri osobnej účasti jeho zamestnanca, ktorý zistenia z uvedenej kontroly na znak súhlasu podpísal a opatril odtlačkom pečiatky svojho zamestnávateľa - žalobcu....“ považuje žalobca za svojvoľné hodnotenie stavu, aký nastal pri kontrole. Žalovaný nemá dôkaz, že stav bol zistený objektívne, pod pojmom objektívnosť považuje len opis stavu jeho inšpektormi a len jeho tvrdenie, že je to objektívne.

64. Pod pojmom objektívnosť žalobca považuje skutočnosť, že ak má byť žalobca obvineným, tak aj jemu sa musí dostať práv a rozsahu týchto práv väčších, len akých sa domnieva žalovaný.

65. V danom prípade je zrejmé, že žalovaný vykonáva dôkazy len sám pred sebou, ani v oznámení o začatí konania neinformuje účastníka konania, čo považuje za dôkazy, čo za podklady, čo za dôvody a spolieha sa len na hmotné zistenia, len na tvrdenie, že postačuje tvrdenie jeho inšpektorov, pričom absolútne ignoruje procesné práva žalobcu.

66. Pokiaľ, ako žalobca uviedol, inšpekčný záznam nemá oporu v zákone, nemá stanovené zákonné náležitosti, nemá číslo, nemá stanovený ani postup, ako sa vyhotovuje, nemá ani zákonný dôvod, potom inšpekčný záznam, ak nie je v správnom konaní ako dôkaz vykonaný, nemôže slúžiť ako dôkaz na vydanie rozhodnutia, nakoľko sú to len poznámky inšpektorov zozbierané pred správnym konaním.

67. V tomto prípade, podľa názoru žalobcu, preto ide o absolútne neprípustný dôkaz aj o relatívne neprípustný dôkaz, nakoľko relatívne neprípustné dôkazy môžu byť pripustené v konaní vzhľadom na drobné porušenie zákona, ale len s vysokou preukaznou hodnotou, čo v tomto prípade absentovalo. Vysoká preukazná hodnota len tvrdenia pracovníkov žalovaného, bez materiálneho dôkazu o chýbajúcich informáciách o bezpečnostných upozorneniach na 8 druhoch tovarov v slovenskom jazyku, resp. bez riadneho preukázania viny v správnom konaní aj za prítomností žalobcu sa nepreukázala, najmä ak žalobca tento spôsob dokazovania namietal počas celého konania vo veci a spôsobuje absolútnu neprípustnosť dôkazu, navyše ak žalobca tvrdil, že tieto informácie v slovenskom jazyku sú poskytované pri predaji týchto výrobkov (§11 ods.1 zákona č.250/2007 Z.z.., podľa ktorého predávajúci je povinný pri predaji informovať spotrebiteľa o vlastnostiach predávaného výrobku alebo charaktere poskytovanej služby, o spôsobe použitia, montáže a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia...). Pasivita zamestnanca (ktorý ani nepotvrdil osobnú prítomnosť pri inšpektoroch v čase zisťovania deliktu priamo pri ponukovom regáli ) nepostačuje na preukázanie tvrdení inšpektorov žalovaného. Žalovaný sa nedôvodne domnieva, že ak do poznámok inšpektorov inšpektori napíšu, že pri kontrole bol prítomný vedúci prevádzky, že to postačuje aj na preukázanie, že vedúci aj osobne stal pri inšpektoroch. Inšpektori si nezabezpečili dôkaz, že pri predaji predmetných 8 druhov tovarov žalobca neinformoval spotrebiteľa o vlastnostiach predávaného výrobku, o spôsobe použitia, montáži a údržbe výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia. K tomuto tvrdeniu si mali inšpektori zabezpečiť aj nespochybniteľné potvrdenie menovaného vedúceho prevádzky, čo si nezabezpečili, a tak namietané skutočností žalobcom o neprítomnosti vedúceho prevádzky pri zisťovaní stavu sú dané.

68. Podľa názoru žalobcu, žalovaný mal dostatočné možnosti dané napr. § 5 ods. 6 písm. h, i) zákona č. 128/2002 Z.z., aby riadne a dostatočne preukázal, že spotrebiteľ nie je pri predaji informovaný o spôsobe použitia, montáže a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia, v slovenskom jazyku. Žalovaný môže vykonávať kontrolne nákupy anonymným spôsobom, to znamená, že inšpektori majú dostatok času pred preukázaním sa služobnými preukazmi, na oboznámenie sa so stavom v prevádzke, mohli si napr. najprv, ako spotrebitelia požiadať o informácie o vlastnostiach predávaného výrobku, o spôsobe použitia, montáže a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia v slovenskom jazyku, k niektorým náhodne vybraným výrobkom, aby mohli objektívne konštatovať, že tieto informácie nie sú poskytované ani pri záujme spotrebiteľa tento výrobok kúpiť, mohli sa napr. spýtať na konkrétny druh výrobku, pred preukázaním sa služobnými preukazmi, či žalobca, ako predávajúci, má k tomuto výrobku aj informácie v slovenskom jazyku, a v prípade, že ich predávajúci ani tak neposkytne, potom by bolo možne konštatovať z ich strany, že spotrebiteľ nie je pri predaji výrobkov informovaný o vlastnostiach predávaného výrobku, o spôsobe použitia, montáže a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia slovenskom jazyku. Slovo „ v ponuke“ v § 11 ods.1 zákona č.250/2007 Z.z. nie je uvedené, pričom v bode 5. inšpekčného záznamu je uvedené, že :"... Kontrolou písomných informácií priložených k výrobkom alebo priamo umiestnených na ponúkaných a predávaných výrobkoch alebo ich obaloch v zmysle..", to znamená, že žalovaný nekontroloval zákonnú povinnosť - pri predaji, ale kontroloval len nezákonnú povinnosť žalobcu

- pri ponuke. Kontroloval informácie na ponúkaných výrobkoch, pričom na predávaných výrobkoch tieto informácie nekontroloval a ani sa nepresvedčil, či pri predaji týchto výrobkov sú alebo nie sú požadované informácie v slovenskom jazyku.

69. Žalovaný napr. už v inšpekčnom zázname v bode 2 neuviedol, či spotrebiteľ (v tomto prípade inšpektori žalovaného) bol pri predaji výrobku 1 ks LED žiarovka GU 10,60 W informovaný o vlastnostiach predávaného výrobku, o spôsobe použitia, montáže a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia v slovenskom jazyku, pričom je zrejmé, že ide o výrobok, ktorý pri jeho používaní musí byť napojený na elektrické napätie, a tak je povinnosť informovať o vlastnostiach predávaného výrobku, o spôsobe použitia, montáže a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia v slovenskom jazyku, a je priam vyžadujúca. Vzhľadom ku skutočnosti, že inšpektori museli kontrolovať aj tento výrobok z hľadiska splnenia povinných informačných náležitosti, tak pokiaľ neuviedli do inšpekčného záznamu, že k tomuto výrobku nebolí k dispozícii spotrebiteľovi

poskytnuté ani pri predaji informácie o vlastnostiach predávaného výrobku, o spôsobe použitia, montáže a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia slovenskom jazyku, tak je zrejmé a preukázané, že žalobca pri predaji výrobkov informuje spotrebiteľa o vlastnostiach predávaného výrobku, o spôsobe použitia, montáže a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia, v slovenskom jazyku zákonným spôsobom, podľa § 11 ods.1 zákona č.250/2007 Z.z.

70. Podľa názoru žalobcu mali inšpektori uviesť do inšpekčného záznamu aj túto skutočnosť, aby bolo zrejmé, ako žalobca koná pri predaji výrobkov, v opačnom prípade, žalovaný stav v prospech žalobcu vôbec nedokumentuje, pričom ide o vec, za ktorú je postihovaný žalobca, a táto vec musí byť posúdená zo všetkých, najmä zákonných možnosti ( § 11 ods.1 zákona č.250/2007 Z.z.).

71. Pre žalobcu je nezrozumiteľné konštatovanie žalovaného, že (strana 10 prvý odsek):“... Pre posúdenie celého prípadu je rozhodujúce, že došlo k porušeniu povinností uvedených v zákone o ochrane spotrebiteľa“ a (strana 14 predposledný odsek), že:“...Pre postih za zistený skutkový stav je rozhodujúca skutočnosť, že bol porušený zákon a rozsah následkov protiprávneho konania bol zohľadnený pri určovaní výšky postihu“.

72. Pokiaľ by na postihovanie žalobcu a zasahovanie do jeho chránených práv vlastniť majetok postačovalo v právnom state len zistenie inšpektormi žalovaného, bez akéhokoľvek dokazovania tohto zistenia v správnom konaní, tak potom sú porušované základné práva žalobcu byť prítomný pri dokazovaní vecí. Nie je na mieste toto konštatovanie aj z dôvodu, že žalovaný dostatočne neobjasnil, z akých dôvodov považuje len zistenie za dostatočne na pokutovanie žalobcu.

73. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný len zisťuje, ale nedokazuje delikty, čo žalobca považuje za rozporné s trestným a správnym poriadkom. Žalovaný využíva stres kontrolovaných osôb na potvrdenie tvrdení inšpektorov uvedených na papieri a potom toto využíva pri odôvodňovaní rozhodnutia, že tieto osoby tieto poznámky podpísali a že stav v poznámkach uvedených pri kontrole nenamietali a žalovaný takýto stav považuje za preukázaný resp. dokázaný, pričom už neodôvodňuje, čo má na myslí pod pojmom „za preukázaný“, resp., neodôvodňuje, pred kým preukazoval stav zistený pri kontrole. Z konania a konštatovania žalovaného je zrejmé, že skutkový stav preukazuje a dokazuje len sám pred sebou, resp. v správnom konaní zistený stav vôbec nedokazuje a spolieha sa len na skutočnosť, že jeho inšpektori mali napísať stav tak, ako ho len oni videli - vnímali, a že je nadovšetko dôveryhodný. Žalovaný neumožňuje žalobcovi, aby preukázal v správnom konaní nesprávne a nezákonné konanie aparátu žalovaného pri kontrole, napr. spočívajúce vtom, že inšpektori si zabezpečujú vyjadrenia kontrolovaných osôb, tieto vyjadrenia, resp. aj mlčanie týchto osôb používa žalovaný potom v rozhodnutí ako dôkazy, a pritom pred podaním vyjadrení inšpektori žalovaného vôbec nepoučujú tieto osoby o ich právach. Žalovaný tak zaťažuje žalobcu a aj súdy Slovenskej republiky, nakoľko podľa názoru žalobcu, pokiaľ by žalovaný vykonal dôkazy a dostatočne by presvedčil žalobcu, že žalobca pri predaji neinformoval spotrebiteľa o vlastnostiach predávaného výrobku alebo charaktere poskytovanej služby, o spôsobe použitia, montáže a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia, v slovenskom jazyku (pričom to je úplne jednoduché a nenáročné dokazovanie v správnom konaní), žalobca by ani nepodal odvolanie a nepodal by ani túto žalobu. Žalobca tu považoval za potrebné aj uviesť a poukázať na určitú nerovnosť pred zákonom, keď žalobca je postihovaný len represívne a obligatórne, za každý aj ten najmenší nedostatok, ale keď žalovaný, resp. jeho aparát urobí chybu (konvalidovanú v druhostupňovom rozhodnutí) a žalobca na ňu poukáže a žalovaný len chybu odstráni a pokračuje v postihu ďalej, pričom je to práve orgán dozoru, ktorý s najväčšou prísnosťou kontroluje dodržiavanie zákonov a sám ich nedodržuje, resp. nepostupuje podľa zákonov. Žalobca tak svojím konaním, odvolávaním sa voči rozhodnutiam žalovaného, podávaním žaloby odstraňuje nedostatky v práci žalovaného a potom môže dôjsť k situácii, že žalobca sám prispeje k stavu, že pokuta bude uložená tak, že už rozhodnutie nebude mať žiadnu vadu a žalobca sa už nebude môcť brániť, lebo sám odstránil všetky nedostatky žalovaného.

74. Žalobca poukázal aj na závažnú skutočnosť, keď mu vôbec nebolo umožnené sa k veci ústne vyjadriť a byť prítomný pri dokazovaní vecí v správnom konaní. Prvostupňový správny orgán neumožnil byť žalobcovi pri dokazovaní veci, žalovaný ani neuviedol, ako vykonal dokazovanie, len s poznámok jeho inšpektorov, žalovaný taktiež neumožnil žalobcovi byť prítomný pri dokazovaní veci, a vzhľadom na právny stav, že správny súd už nie je súdom dôkazovým, tak vlastne žalobcovi upreté základné, právo

na obhajobu a riadny proces odvolávajúc sa na Ústavu SR a hlavne na Dohovor, ktorý zaručuje oveľa väčšie práva na obhajobu, ako vnútroštátny poriadok.

75. Aj podľa slovenskej súdnej judikatúry je v rozpore s právom obvineného na riadne dokazovanie, ak dôkazy nie sú vykonané zákonným spôsobom a zákonným spôsobom s nich nemožno náležíte zistiť subjektívnu stránku konania obvineného, jeho zavinenie k spôsobenému následku a príčinnú súvislosť medzi jeho konaním a následkom.

76. Priznanie žalobca popieral. Pokiaľ sa žalovaný riadi domnienkou, že pokiaľ jedná s pracovníkom žalobcu ako so žalobcom (v zmysle § 15 Obchodného zákonníka) je nelogické, aby sa k porušeniu zákona prostredníctvom svojho pracovníka priznal a zároveň popieral delikt v správnom konaní. Navyše pracovníci žalovaného v inšpekčnom zázname uviedli, že na mieste požadovali od žalobcu, prostredníctvom jeho zamestnancov k vecí potrebné vysvetlenia, ktoré malo prispieť k objasneniu skutočností, dôležitých pre odhalenie správneho deliktu. Inšpekčný záznam však nevypovedá, že by si splnili svoju povinnosť a zamestnanca žalobcu pri tomto úkone poučili o možnosti odoprieť výpoveď, ak by ňou mohol spôsobiť ujmu sebe alebo blízkej osobe.

77. Bez tohto poučenia pritom platí, že aj keby sa žalobca, pred správnym konaním, resp. v správnom konaní priznal, priznanie by sa javilo ako neúčinné.

78. Okrem toho, aj v prípade priznania má žalovaný povinnosť správny delikt preukázať. Žalovaný sa podľa názoru žalobcu nesprávne domnieval, že zistenie a tvrdenie jeho inšpektorov je aj preukázaním iného správneho deliktu. Ide o všeobecnú prax žalovaného, keď k dokazovaniu používa len tvrdenia jeho aparátu, bez vykonania dokazovania v správnom konaní aj za prítomnosti žalobcu, ako účastníka správneho konania.

79. Žalobca tvrdil, že v inšpekčnom zázname nie je zdokumentované, že pri predaji nie sú poskytované vyššie uvedené informácie o spôsobe použitia a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z nesprávneho použitia alebo údržby výrobku podľa § 12 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa nebola uvedená v kodifikovanej podobe štátneho jazyka 8 druhov výrobkov, nie je uvedené, či inšpektori vôbec požadovali od kontrolovanej osoby nejaké informácie o výrobkoch aj v slovenskom jazyku. Inšpektori úplne nedôvodne opisujú stav, že v ponuke neboli požadované informácie k predmetným výrobkom, nakoľko zákonom daná požiadavka (§ 11 ods.1 zákona č.250/2007 Z.z.) je, že až pri predaji majú byť tieto informácie poskytnuté. Žalovaný pri kontrole nevyčerpal všetky možnosti podať informácie o výrobkoch aj v slovenskom jazyku pri ich predaji, a ani nezadokumentoval, že takým spôsobom vykonal kontrolu. Len konštatovanie, že sa niečo niekde nenachádza, je nedostatočné. Zákon nepojednáva, že tieto informácie v slovenskom jazyku musia byť pri každom konkrétnom výrobku, priamo pri každom výrobku, ale dovoľuje predávajúcemu, aby tieto informácie podal a poskytol až pri samotnom predaji výrobkov. Slovo predať znamená dať niečo za peniaze.

80. Napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je podľa žalobcu nezákonné, pretože vychádza z popretia zásady in dubio pro reo a zásady správneho konania - materiálnej pravdy. Podľa názoru žalobcu, žalovaný úplne neprípustne vyvodil vinu žalobcu z toho, že sa proti obvineniu nebránil už pri samotnej kontrole dňa 5.9.2016. Uprednostnil tým súkromnoprávnu zásadu vigilantibus iura pred trestnoprávnou zásadou in dubio pro reo. V tomto prípade žalovaný pozerá na správne konanie tak, že je to obvinený žalobca, ktorý sa má obvinenia zbaviť, a je teda nutné, aby v správnom konaní argumentoval, prečo nie je vinný.

81. Podľa názoru žalobcu, s poukázaním na súdnu judikatúru, je to pritom ale štát, kto nesie dôkazné bremeno, bez ohľadu na aktivitu, či pasivitu obvineného.

82. Podľa názoru žalobcu žalovaný nezhromaždil také dôkazy, ktoré nepochybne preukazujú vinu žalobcu. Nie je vôbec podstatné, či žalobca v čase kontroly popieral skutkový stav opísaný pracovníkmi žalovaného, alebo ho nepopieral, resp. či predložil nové skutkové tvrdenia, ale to, či dôkazy boli v konaní pred žalovaným vykonané, a či dostatočne preukázali spáchanie skutku a zavinenia žalobcu.

83. Bez vykonania dôkazov nie je možné prijať záver, že k spáchaniu správnych deliktov vôbec došlo. Iba tvrdenie pracovníkov žalovaného, a že vedúci prevádzky okamžite pri kontrole nenamietal toto tvrdenie

pracovníkov žalovaného nedokazuje zavinenia žalobcu. Z toho, že žalobca prostredníctvom vedúceho prevádzky pri kontrole nič nenamietal nemožno vyvodzovať, že skutok sa stal a len tak, ako to opisujú pracovnici žalovaného, pričom ide výslovne o dokazovanie po vizuálnej stránke, na ktorú sa žalovaný spolieha. Podľa názoru žalobcu, pokiaľ by to bolo tak, tak by to bolo v rozpore so zásadami trestného konania, ako aj samotného správneho konania.

84. Písomné tvrdenie pracovníkov žalovaného tiež nie je dôkazom a k reprodukovanej výpovedí pracovníkov žalovaného nedošlo. Žalovaný námietku neuplatniteľnosti len tvrdenia jeho pracovníkov vôbec neodôvodnil.

85. Žalobca ďalej namietal nenariadenie ústneho pojednávania v predmetnej veci, čo považoval rovnako za procesnú vadu.

86. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca žiadal, aby správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalobou napádané rozhodnutie zrušil v spojení aj s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil náhradu trov konania. IV.

Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe

87. Písomným podaním zo dňa 19.04.2018 sa k správnej žalobe vyjadril aj žalovaný správny orgán. K podanej žalobe uviedol, že má za to, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, pričom žalovaný správny orgán v danom prípade postupoval v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a zásadami správneho konania. S námietkami a podkladmi predloženými žalobcom sa žalovaný správny orgán pri rozhodovaní podrobne zaoberal, pričom svoje skutkové, ako aj právne závery v odôvodnení rozhodnutia náležite zdôvodnil. K jednotlivým žalobným námietkam uviedol tieto rozhodujúce skutočnosti:

88. V žalobnom bode I. „Nesprávny a nezákonný úradný postup“ žalobca opätovne napáda Oznámenie o začatí správneho konania z dôvodu, že „skutky tak ako ich opisuje správny orgán sa nemuseli stať" a taktiež namieta aj jeho nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť.

89. V tejto súvislosti žalovaný správny orgán uviedol, že predmetné tvrdenia považuje za účelové a tendenčné s cieľom vyhnúť sa postihu za porušenie zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom predmetné tvrdenia žalobcu nemajú žiadnu oporu v práve. Žalovaný ako odvolací správny orgán uviedol, že v odvolacom konaní po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu prvostupňového správneho orgánu mal za jednoznačne preukázané, že prvostupňový správny orgán postupoval procesne správne v súlade so všetkými príslušnými právnymi predpismi a v súlade s overenou praxou, keď listom zo dňa 15.11.2016 zaslal žalobcovi ako účastníkovi konania Oznámenie o začatí správneho konania, doruč. 18.11.2016, v ktorom prvostupňový správny orgán presne a určito špecifikoval kontrolu vykonanú inšpektormi Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj, dňa 05.09.2016 v prevádzkarni - Svietidlá ELMITA, Sabinovská 60, Prešov. V predmetnom Oznámení o začatí správneho konania prvostupňový správny orgán taktiež presne a určito špecifikoval zistené porušenie zákona o ochrane spotrebiteľa. Prvostupňový správny orgán v Oznámení o začatí správneho konania účastníka konania ako žalobcu taktiež riadne oboznámil s jeho zákonom garantovaným právom vyjadriť sa k dôvodom konania, t.z. ku všetkým skutkovým aj právnym okolnostiam konkrétneho prejednávaného prípadu, ako aj bol zároveň žalobca ako žalobca oboznámený s právom navrhnúť doplnenie dokazovania a na tieto úkony prvostupňový správny orgán zároveň určil primeranú lehotu.

90. K námietkam týkajúcich sa opatrenia na mieste a k názoru žalobcu, že „opatrenie na mieste, tak ako bolo vydané, má povahu rozhodnutia, nakoľko ako je už uvedené, je v ňom uložená povinnosť, aby žalobca nepredával výrobky, ktoré nezodpovedajú osobitným predpisom, tak potom toto rozhodnutie, aj keď len ako fiktívne, malo byť doručené do vlastných rúk žalobcu alebo osobe, ktorá sa preukázala pri kontrole jeho splnomocnením na preberanie zásielok žalovaný uviedol nasledovné.

91. Žalovaný je toho názoru, že predmetné opatrenie na mieste nie je možné považovať za rozhodnutie, a preto ho nebolo potrebné doručovať do vlastných rúk. Opatrenie na mieste možno považovať za

opatrenie verejnej správy poriadkovej povahy. Opatrenie bolo uložené na zabezpečenie minimálnej miery ochrany spotrebiteľa. Opatrenie uložené na mieste, ktoré bolo súčasťou inšpekčného záznamu nemalo povahu sankcie alebo trestu, nakoľko nemalo represívny charakter, naopak malo reparačný charakter, pretože smerovalo k nastoleniu zákonného stavu a k odstráneniu zistených nedostatkov, čiže účelom opatrenia teda nebolo sankcionovať, ale dosiahnuť stav riadneho fungovania verejnej správy. Žalovaný dodáva, že uložené opatrenia sa stávajú obsolentnými v prípade, že kontrolovaný subjekt si po ich prijatí splní povinností vplývajúce mu z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa a teda nemajú reálny negatívny dopad na kontrolovaný subjekt, resp. majú ho len v období od zistenia protiprávneho stavu do jeho odstránenia.

92. K tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého predmetné opatrenie neuviedol špecifikáciu 9 druhov výrobkov, ktoré boli pri kontrole zakázané ani právne predpisy, ktorým mali nešpecifikované výrobky nezodpovedať a preto považuje žalobca opatrenie za všeobecne a neurčité a zároveň vydané v rozpore s čl. 6 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, sa žalovaný vyjadruje nasledovne. Opatrenie na mieste tvorí neoddeliteľnú súčasť inšpekčného záznamu, v ktorom v jednotlivých bodoch (zistených porušení zákona o ochrane spotrebiteľa), v každom zvlášť, žalovaný popísal v čom spočívalo konkrétne porušenie zákona, t. zn. uviedol presný opis, počet, prípadne iné identifikátory výrobkov, ku ktorým sa zistené porušenie zákona vzťahovalo a na základe toho vydal žalovaný opatrenie na mieste. Podkladom pre vydanie opatrenia bol zistený skutkový stav, tak ako bol zaznamenaný v inšpekčnom zázname. Popis týchto skutočností je zrozumiteľný bez vyvolania pochybností o ich obsahu. Žalovaný považuje za irelevantný odkaz na Dohovor o ľudských právach a základných slobodách, pretože nešlo o sankcionovanie, išlo o odstránenie nedostatku, po odstránení ktorého bude tovar možné znova predávať a uloženie opatrenia, ktorým sa sledovalo len dodržiavanie právnych predpisov, tak nespôsobilo kontrolovanému subjektu nijakú ujmu. Na základe uvedeného žalovaný považuje predmetné opatrenie na mieste za zákonné. K námietke žalobcu týkajúcej sa samotnej kontroly, ako aj tvrdenia, že „že rozhodnutie - opatrenie na mieste ani inšpekčný záznam, ktorého súčasťou podľa žalovaného je aj citované opatrenie na mieste nebolo riadne doručené (podľa § 6 ods. 2 zákona č. 128/2002 Z.z. v spojení s § 24 ods. 1 Správneho poriadku) žalobca nemal možnosť podať voči týmto opatreniam na mieste námietky, čím mu bolo upreté právo na riadny proces a obhajobu“ sa žalovaný vyjadril nasledovne.

93. Zamestnanec žalobcu bol s obsahom inšpekčného záznamu oboznámený a aj mu porozumel čo potvrdil so svojim podpisom. Svojím podpisom rovnako aj potvrdil povinnosť oboznámiť spoločnosť s výsledkom kontroly vykonanej dňa 05.09.2016. Z uvedeného je zrejmé, že osoba sa zaviazala odovzdať inšpekčný záznam konateľovi kontrolovanej právnickej osoby. V prípade neodovzdania inšpekčného záznamu a v jeho dôsledku vzniknutých škôd, si môže svoje práva zo vzniknutej škody žalobca uplatniť voči zamestnancovi v pracovnoprávnom konaní. Žalovaný dodal, že je výlučne vecou žalobcu, ako a či vôbec zodpovednosť voči svojmu zamestnancovi vyvodí a uvedené nemá vplyv na prejednávanú vec. Uvedený postup potvrdzujú aj rozsudky krajských súdov, viď Rozsudok Krajského súdu v Bratislave 2S/209/05 zo dňa 31.01.2007. V odôvodnení uvedeného rozsudku súd uviedol: ,,Tu sa nemožno stotožniť s námietkou žalobcu, že nebol oboznámený s výsledkami kontrol, pretože tieto boli nesporne doručené príslušným zamestnancom žalobcu v priestoroch prevádzky... Nakoniec oznámenie o začatí správneho konania bolo doručené žalobcovi priamo do jeho sídla, takže aj v tomto štádiu mal možnosť vyjadriť sa k zisteniam kontrol. Pokiaľ teda neboli zo strany namietané výsledky kontroly, nič nebránilo žalovanému tento skutkový stav považovať za dostatočne zistený.“

94. Žalobca ako predávajúci je povinný poznať zákon a zabezpečiť na svojej prevádzke jeho dodržiavanie, rovnako aj zaškoliť svojich zamestnancov tak, aby sa riadili zákonom pri výkone svojej činnosti. Žalovaný mal za to, že žalobca ako predávajúci a zároveň ako zamestnávateľ objektívne zodpovedá za porušenie povinnosti svojich zamestnancov. Uvedený postup potvrdzujú aj rozsudky krajských súdov, viď napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave 2S/209/05 zo dňa 31.01.2007, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol nasledovné: „ Tu sa nemožno stotožniť s námietkou žalobcu, že nebol oboznámený s výsledkami kontrol, pretože tieto boli nesporne doručené príslušným zamestnancom žalobcu v priestoroch prevádzky, teda podľa § 15 Obchodného zákonníka inšpektori, pokiaľ konali s vedúcimi pracovníkmi prevádzky, konali so žalobcom. Nakoniec oznámenie o začatí správneho konania bolo doručené žalobcovi, takže aj v tomto štádiu mal možnosť vyjadriť sa k zisteniam kontroly. Pokiaľ teda neboli zo strany žalobcu namietané výsledky kontroly, nič nebránilo žalovanému tento skutkový stav považovať za dostatočne zistený.“ Krajský súd v Bratislave v rozsudku

č. 2S/20/08 zo dňa 10.06.2009 konštatoval nasledovné: „...kontrolou Slovenskej obchodnej inšpekcie sa zisťuje skutkový stav vyskytujúci sa na mieste v čase výkonu kontroly a jeho následné zaznamenanie do inšpekčného záznamu. Pri kontrole je účasť osoby vystupujúcej na strane kontrolovanej osoby nevyhnutná. Aj súd je toho názoru, že pri kontrole uskutočňovanej v takýchto prevádzkach, ako je napr. prevádzka žalobcu, nie je potrebná prítomnosť štatutárneho zástupcu, ale osoby znalej pomerov na prevádzke, a preto bola aj kontrola správne uskutočnená za prítomnosti vedúceho kontrolovanej prevádzky, prípadne vedúcich jednotlivých oddelení. Tieto osoby teda mali jednoznačne možnosť v závere kontroly uviesť svoje vyjadrenie k spísanému skutkovému stavu pri zisťovaní ktorého boli osobne prítomní, a teda mali aj možnosť namietať nesprávnosť zaznamenaného skutkového stavu. Oprávnenia inšpektorov Slovenskej obchodnej inšpekcie ako aj práva a povinnosti kontrolovaných subjektov vyplývajú zo zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa.“ Žalovaný aj na základe týchto rozsudkov a ich odôvodnení k poukazu žalobcu na „zásahy do práva na obhajobu, nakoľko žalovaný svojím konaním nariadil odstrániť zistené nedostatky len na základe tvrdenia jeho aparátu, bez vykonania dôkazov z dôkazných prostriedkov“ uviedol, že k jednotlivým právam prislúchajú na druhej strany aj určité povinnosti. Žalovaný ďalej uviedol, že zásadne nesúhlasí s vyjadrením žalobcu ohľadne jeho tvrdenia, že žalovaný vykonával dôkazy len na základe svojich tvrdení. Žalovaný vykonával kontrolu stavu zisteného priamo pri kontrole, a to porovnaním so stavom predpísanými platnými právnymi predpismi, pričom prišlo k preukázaniu porušenia jednotlivých ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa. Zamestnanec žalobcu mohol a mal pripojiť ku kontrole svoje odlišné názory, ak bol presvedčený, či už o nezákonnosti postupu inšpektorov alebo o zistených nedostatkoch.

95. Žalovaný ďalej opätovne uviedol, že zamestnanec žalobcu bol s obsahom inšpekčného záznamu oboznámený čo potvrdil svojim podpisom. Ak pri kontrole nie je prítomná kontrolovaná osoba, v tomto prípade žalobca, inšpektor spíše inšpekčný záznam za prítomnosti zamestnanca, ktorý je pri kontrole prítomný, táto istá osoba je oprávnená podať vysvetlenie ku výsledku kontroly, inšpekčný záznam podpíše zamestnanec kontrolovanej osoby ako aj inšpektori Slovenskej obchodnej inšpekcie. Inšpektor kontrolu ukončí a prípade zistenia nedostatkov, uloží opatrenie na mieste, na ktorého uloženie ho splnomocňuje zákon č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V prípade, že pri kontrole nie je prítomný konateľ spoločnosti, inšpektor vydá záväzný pokyn na ich informovanie o výsledku kontroly. Dôkazom prevzatia inšpekčného záznamu je podpis prítomného zamestnanca pri kontrole. Žalovaný ďalej uviedol, že je to povinnosť zamestnanca kontrolovanej osoby spolupracovať s inšpektormi Slovenskej obchodnej inšpekcie, nakoľko neuposlúchnutie alebo kladený odpor pri výkone kontroly napĺňa skutkovú podstatu marenia výkonu kontroly, za ktoré je možné pokutovať kontrolovaný subjekt v zmysle zákona č. 128/2002 Z.z.

96. K námietke žalobcu týkajúcej sa ukladania povinností zamestnancom, ktoré žalobca pokladá za nezákonné, sa žalovaný vyjadril nasledovne. Na základe vyššie uvedeného, je faktom, že zamestnanec prítomný na kontrole bol oprávnený sa vyjadrovať ku samotnej kontrole, k jej výsledkom a bol povinný odstrániť zistené nedostatky alebo vykonať okamžité nevyhnutné opatrenia na ich odstránenie. Výkon samotnej kontroly je spravovaný zákonom č. 128/2002 Z.z. V zmysle § 6 odsek 1 písm. a) bod 1 zákona č. 128/2002 Z.z.: ,, Inšpektor na základe výsledkov kontroly na mieste predaja výrobkov alebo poskytovania služieb zakáže do vykonania nápravy dodávku, predaj alebo použitie výrobkov alebo poskytovanie služieb, ktoré nezodpovedajú osobitným predpisom.“ Nakoľko samotnou kontrolou bolo zistených 8 druhov výrobkov v celkovej hodnote 1.350,90 eur, u ktorých písomná informácia o spôsobe použitia a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z nesprávneho použitia alebo údržby výrobku podľa § 12 ods. 2 zákona nebola uvedená v kodifikovanej podobe štátneho jazyka a 1 druh výrobku v celkovej hodnote 9,10 eur, ktorý nebol stiahnutý z trhu po uplynutí jeho doby spotreby, inšpektori Slovenskej obchodnej inšpekcie vydali opatrenie na mieste, ktorým zakázali kontrolovanej osobe odpredávať 9 druhov výrobkov v celkovej hodnote 1.360,00 eur. V prípade nedodržania opatrenia na mieste by hrozila kontrolovanej osobe pokuta do výšky 33 194 €. V prípade nespolupráce zamestnanca žalobcu s inšpektormi SOI, žalobcovi by hrozilo aj uloženie pokuty za marenie, rušenie alebo sťažovanie výkonu kontroly.

97. Žalovaný nesúhlasil s vyjadrením žalobcu, podľa ktorého žalovaný v oznámení o začatí konania ani príkladom neuviedol, čo považuje za dôvod konania. Uvedené vyjadrenia považuje žalovaný za právne irelevantné, nakoľko oznámenie o začatí správneho konania bolo žalobcovi doručené, pričom nielen z

inšpekčného záznamu, ale aj z vyššie uvedeného oznámenia o začatí správneho konania bolo zrejmé, ktoré ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa žalobca porušil a konkrétne aj akým spôsobom žalobca porušil svoje povinnosti. V poučení oznámenia o začatí správneho konania bolo uvedené, že žalobca má právo vyjadriť sa k dôvodom konania, prípadne navrhnúť doplnenie dokazovania. Žalovaný nie je povinný vykonať špecifikáciu dôvodov toho ktorého správneho konania.

98. K subjektívnym tvrdeniam právneho zástupcu žalobcu správny orgán uviedol, že eviduje skutočnosť, že zastupuje viacerých klientov, ktorých žalovaný postihuje. Žalovaný však eviduje aj tú skutočnosť, že v mnohých prípadoch až do prevzatia právneho zastúpenia títo klienti, v poznámkach k inšpekčným záznamom, vo svojich vyjadreniach (k oznámeniu o začatí správneho konania) uvedomujúc si svoje previnenie sa títo klienti priznávali k spáchaným skutkom, tieto skutky oľutovali, následne však po vydaní I. stupňového rozhodnutia, ktorým sa im uložila pokuta a hlavne po prevzatí zastúpenia dotyčným právnym zástupcom svoje dovtedajšie vyjadrenia buď zásadne menili, alebo títo klienti uviedli celkom nové skutočnosti, ktoré až do prevzatia právneho zastúpenia dotyčným právnym zástupcom v priebehu správneho konania vôbec neobjavili. Dotyčný právny zástupca spravidla v každej žalobe napáda porušenie práva na vyjadrenie sa k veci, nezákonný postup, nenariadenie ústneho pojednávania, nezákonnosť dôkazných prostriedkov, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, nedostatočný výrok rozhodnutia a pod., nakoľko s niektorými skutočnosťami a postupmi kategoricky nesúhlasí. Uvedený subjektívny názor právneho zástupcu žalobcu však správny orgán nevie ovplyvniť, nakoľko podľa § 4 ods. 1 zákona č. 128/2002 Z.z. Slovenská obchodná inšpekcia kontroluje vnútorný trh podľa § 2 a podľa osobitných predpisov, pričom podľa § 3 ods. 1 cit. zákona je vo svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti nezávislá.

99. Žalovaný správny orgán k žalobnému bodu 2 „Výrok rozhodnutia“ uviedol, že sa nestotožňuje so žalobcom. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že prihliadol na námietku žalobcu o chýbajúcej špecifikácii výrobkov vo výroku napadnutého rozhodnutia uvedenú v odvolaní a výrok rozhodnutia doplnil o špecifikáciu výrobkov, ktoré nespĺňali požiadavky na výrobky uvedené v zákone o ochrane spotrebiteľa. Poukazovanie žalobcu údajnú vadu vo výroku rozhodnutia (spočívajúcu v tom, že výrok rozhodnutia neobsahuje dátum spotreby batérie GP (super alkaline), 11 A, 6V, a taktiež, že pri 8 druhoch výrobkoch uvedených vo výroku rozhodnutia nie je uvedené, aká písomná informácia o spôsobe použitia a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z nesprávneho použitia alebo údržby výrobku podľa § 12 ods. 2 zákona nebola uvedená v kodifikovanej podobe štátneho jazyka), považuje žalovaný za účelové. Žalovaný správny orgán uviedol, že výrok musí byť formulovaný jasne, stručne a pritom určite, aby žalobca i orgán, ktorý má rozhodnutie preskúmať, mohol bezpečne a bez pochybností poznať výsledok konania. Výrok rozhodnutia je potrebné vnímať ako jeden celok, preto podľa názoru žalovaného nie je potrebné ku každému jednotlivému porušeniu uviesť presný popis deliktu, nakoľko ten je uvedený v odôvodnení rozhodnutia. Žalovaný správny orgán má za to, že výrok napadnutého rozhodnutia obsahuje všetky náležitosti tak, ako to ustanovuje v príslušných ustanoveniach.

100. Žalovaný mal taktiež za to, že výrok rozhodnutia nie je zameniteľný s iným skutkom, to znamená, že výrok rozhodnutia žalovaný správny orgán nepokladá za nedostatočný a nepreskúmateľný. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že vo výroku je presne a nezameniteľne identifikované skutky, ktoré sú podľa správneho orgánu porušením ustanovení 6 ods. 3 a § 13 zákona o ochrane spotrebiteľa. Máme za to, že z výroku prvostupňového rozhodnutia je tiež zrejmé, aké povinnosti boli zo strany žalobcu porušené a na základe akých zákonných ustanovení je žalobcovi uložená povinnosť, spolu s lehotou na plnenie, čo sú jediné náležitosti výroku rozhodnutia podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku.

101. Žalovaný správny orgán mal rovnako za to, že výrok a odôvodnenie prvostupňového správneho rozhodnutia je potrebné vnímať v intenciách ich vzájomnej súvislosti. Súčasne platí tiež zásada správneho práva, že hoci ustanovenie § 47 Správneho poriadku vymedzuje podstatné a obligatórne náležitosti rozhodnutia správneho orgánu, je nutné rozhodnutie chápať ako univerzálny celok. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžd/26/2011 zo dňa 28.02.2012 vo svojom rozsudku k uvedenému dodáva, že: „... je nutné rozhodnutie chápať ako univerzálny celok. Preto výroková časť rozhodnutia obsahuje iba výnimočne opis skutku, časové, platobné alebo iné doložky a naopak odôvodnenie rozhodnutia obsahuje argumentáciu, ktorá sa síce vo výrokovej časti explicitne nenachádza, ale bez jej vyjadrenia by bola výroková časť nepreskúmateľná pre nedostatok dôvodov. Takisto argumentácia odôvodnenia nesmie byť celkom alebo v niektorej svojej časti v evidentnom

rozpore s výrokovou časťou rozhodnutia správneho orgánu, lebo tým sa argumentácia odôvodnenia stáva pre žalobcu nezrozumiteľnou a toto je dôvod na jeho zrušenie podľa § 250j ods.2 písm. d/ OSP pre nepreskúmateľnosť. Pokiaľ je argumentácia odôvodnenia rozhodnutia rozporná iba v niektorej svojej časti s výrokom rozhodnutia, tento stav môže správny súd podľa jej závažnosti na zrozumiteľnosť výrokovej časti.“(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžd/26/2011 zo dňa 28.02.2012). Žalovaný správny orgán teda zastáva názor, že medzi výrokom a odôvodnením správneho rozhodnutia je úzky súvis a postačuje pokiaľ je podrobný opis skutku s bližšou charakteristikou zistených porušení uvedený v odôvodnení správneho rozhodnutia.

102. K žalobnému bodu III. „Nedostatočne odôvodnené rozhodnutie“, v ktorom žalobca opätovne útočí na zákonnosť vykonaných kontrol ako aj na zákonnosť inšpekčného záznamu, nakoľko žalovaný nemá zákonom stanovenú povinnosť vypracovať inšpekčný záznam, nie je zákonom dané, čo má obsahovať, kde sa spisuje, s kým sa spisuje, s kým a kedy sa prerokováva, aké musí mať náležitosti, aby bol zákonným dôkazom, žalovaný správny orgán uviedol, že kontrola Slovenskej obchodnej inšpekcie spočíva v porovnaní zisteného skutočného stavu so stavom predpísaným, to znamená ustanoveným všeobecným záväzným právnym predpisom. Vyhodnotením tohto porovnania je výsledok kontroly, z ktorého musí byť zrejmé, či zistený skutkový stav vyhovoval alebo nevyhovoval predpísanému stavu. Kontrolnú činnosť môžu vykonávať len zamestnanci, ktorí získali špeciálnu odbornú spôsobilosť na výkon kontroly a preukaz Slovenskej obchodnej inšpekcie, resp. poverenie na výkon kontroly. Inšpektori sú povinní preukázať sa preukazom SOI, vykonať záznam z každej kontroly (aj z nedokončenej), postupovať pri kontrole v súlade s platnými právnymi predpismi, vychádzať len z vlastných zistení, objektívne zisťovať a posudzovať skutkový stav, ku kontrolovaným osobám sa správať nepredpojato a korektne, odmietnuť všetky formy korupcie, utajovať meno pisateľa podania, okrem prípadov, kedy podanie nie je možné prešetriť bez toho, aby boli doklady od pisateľa použité pri kontrole ako dôkazový materiál, zachovávať mlčanlivosť o služobnom, hospodárskom a štátnom tajomstve a o skutočnostiach, o ktorých sa dozvie pri kontrole a v súvislosti s ňou. Inšpekčný záznam patrí medzi relevantné podklady k rozhodnutiu a je záznamom z kontroly, v ktorom konajúci inšpektori opíšu objektívne zistený stav na mieste samom, prípadne aj problematiku podnetov, k čomu sa vyjadrí zodpovedná osoba prítomná pri výkone kontroly a správnosť záznamu potvrdí svojim podpisom, resp. uvedie, s čím nesúhlasí. Zároveň v tejto súvislosti dodávame, že kontrola bola vykonaná v súlade s právnymi predpismi a prvostupňový správny orgán správne posúdil skutkový stav, žalobca počas celého správneho konania nepredložil jediný dôkaz, ktorý by preukazoval opak a preto žalovaný správny orgán trval na tom, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe objektívne zistených skutočností zaznamenaných v inšpekčnom zázname, ktoré neboli žiadnym spôsobom hodnoverne a preukázateľne spochybnené.

103. K námietkam uvedeným v žalobnom bode IV. „Nedostatočné, nezákonné dokazovanie" žalovaný správny orgán uviedol, že predmetné námietky považuje za irelevantné nakoľko vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu, ktorý zároveň odmieta tvrdenia o tom, že pri dokazovaní úmyselne či neúmyselne vynechal možnosti dokazovania. Čo sa týka inšpekčného záznamu tento je písomným záznamom vyhotoveným počas vykonanej kontroly, ktorý odzrkadľuje priebeh kontroly a následne sú v ňom v prípade zistenia zaznamenané porušenia. Žalovaný správny orgán uviedol, že inšpekčný záznam z vykonanej kontroly dňa 05.09.2016 v kontrolovanej prevádzkarni - Svietidlá ELMITA, Sabinovská 60, Prešov, zachytávajúci vykonanú kontrolu u žalobcu, jasne deklaruje zistené porušenia zákona o ochrane spotrebiteľa.

104. Čo sa týka námietky, že žalobcovi nebolo umožnené sa k veci ústne vyjadriť a byť prítomný pri dokazovaní veci v správnom konaní, žalovaný mal za to, že uvedeným konaním nebol porušený zákon. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že správne konanie o uložení sankcie za správny delikt prebieha vo väčšine prípadoch výlučne písomnou formou, nedochádza k vykonávaniu zložitého dokazovania. Orgán dozoru, v tomto prípade Slovenskej obchodnej inšpekcie, prihliada predovšetkým na zistenia zaznamenané v inšpekčnom zázname o výkone kontroly a na písomné vyjadrenia a iné listiny predložené účastníkom konania. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ sa dokazovanie vykonáva takýmto zjednodušeným spôsobom, samotný žalobca už pred vydaním rozhodnutia musel predpokladať, z akých skutkových zistení vychádzal prvostupňový správny orgán. V zmysle ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku navyše vyplýva, že správny orgán je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť informácie o tom, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Žalovaný pritom nepoužil v rozhodnutí žiadne také podklady, ktorých povahu a obsah by žalobca už počas konania nepoznal. Žalobca sa nezúčastnil vykonania kontroly. Žalobca sa pri jej vykonávaní nenachádzal v prevádzke, preto žalovanému nie je jasné, z akého dôvodu by mal vykonať ústne pojednávanie o vykonanej kontrole, keď žalobca absolútne žiadnym relevantným, alebo aspoň sčasti objektívnym spôsobom nespochybnil priebeh kontroly a z nej vyplývajúce závery.

105. K návrhom žalobcu ako mohli inšpektori postupovať pri výkone kontroly žalovaný uviedol nasledovné. Žalovaný má za to, že inšpektori Slovenskej obchodnej inšpekcie vykonávajú svoje povinnosti tak, ako im ich ukladá zákon, pričom sú pri svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti zo zákona nezávislí. Na základe ich zákonom zverenej právomoci vykonali kontrolu v prevádzke žalobcu, pričom pri kontrole zistili pochybenia. Žalobca zastúpený svojím zamestnancom nevytkol žiadne pochybenia a taktiež nemal žiadne výhrady k vykonanej kontrole. Z uvedeného je zrejmé, že zistenie inšpektorov nebolo v čase vykonania kontroly sporné a nebolo dôvodné dokladovať ho inak ako obsahom záznamu, hodnovernosť ktorého tvrdenie žalobcu nie je spôsobilé spochybniť, nakoľko až po doručení oznámenia o začatí správneho konania, t.j. keď žalobcovi už reálne hrozil postih za zistené porušenia zákona o ochrane spotrebiteľa, sa žalobca procesne zaktivizoval, pričom však uviedol tvrdenia, ktoré žalovaný vyhodnotil buď ako subjektívne, nekonkrétne, alebo ako nepreukázateľné, pričom svoju správnu úvahu aj náležite odôvodnil. Žalobca mal naďalej možnosť navrhovať dôkazy, alebo ich vykonávanie (pred vydaním rozhodnutia a v zmysle tzv. zásady jednotnosti konania aj v rámci odvolacieho konania), pričom však žalovaný v podaniach žalobcu nevzhliadol ku okolnostiam, ktoré by takéto vykonávanie dôkazov relevantným spôsobom odôvodňovali. Žalovaný má za to, že žalobca v priebehu konania uviedol len svoje názory bez náležitého preukázania skutočností ním tvrdených. Ostatne vyslovené názory žalobcu ohľadne toho, ako by malo byť podľa neho vykonané dokazovanie, čo mali a čo nemali uviedli inšpektori Slovenskej obchodnej inšpekcie v inšpekčnom zázname spolu s jeho ďalšími dojmami považuje žalovaný za subjektívne, nakoľko v prípade relevantných pochybností o zákonnosti vykonanej kontroly a postupe I. stupňového správneho orgánu by II. stupňový správny orgán vec zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, resp. by rozhodnutie v celom rozsahu zrušil. Dokazovanie podľa žalovaného prebehlo v súlade s ustanovením § 34 Správneho poriadku. Správny orgán je však povinný vykonať dôkazy v súlade so zákonom, nakoľko riadnym nevykonaním dôkazov by bolo rozhodnutie vydané nezákonne a súd by musel takéto rozhodnutie zrušiť. Žalovaný mal za to, že v prejednávanom prípade žalovaný rozhodol riadne a v súlade s platnými právnymi predpismi.

106. Žalovaný uviedol, že invektívy žalobcu smerované k zásade rýchlosti a hospodárnosti konania nie sú ničím podložené, pôsobia nekorektne a neslušne. K tvrdeniu žalobcu ohľadne neodôvodnenia dôvodov, prečo má správne konanie prebiehať rýchlo a hospodárne, sa žalovaný odvoláva na ustanovenie § 3 ods. 4 Správneho poriadku: „Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb." Uvedené ustanovenie explicitne vyjadruje požiadavku, aby správny orgán použil v konaní také prostriedky, ktoré sú jednoduché, účinné, nezvyšujú zbytočné náklady konania a vedú k zákonnému rozhodnutiu. Žalovaný má ďalej za to, že postupoval podľa zákona, keď doručil žalobcovi upovedomenie o predĺžení lehoty na rozhodnutie z kapacitných dôvodov, keďže v zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 Správneho poriadku, ak správny orgán nemôže rozhodnúť do 30, prípadne do 60 dní, je povinný o tom žalobcu s uvedením dôvodov upovedomiť. Na základe vyššie citovaného zákonného ustanovenia správny orgán postupoval v zmysle platnej právnej úpravy a tvrdenie žalobcu, že dôvod uvedený ako kapacitné dôvody považuje za nezákonný, nie je možné brať do úvahy, nakoľko dáva odvolaciemu orgánu možnosť na predĺženie lehoty v prípade, ak vec nemôže byť včas vybavená. O skutočnosti, že vec nemôže byť včas vybavená, ako aj o príčinách tohto stavu, je správny orgán povinný účastníkov konania upovedomiť, čo v danom prípade správny orgán urobil. Predĺženie lehoty v odvolacom konaní na vydanie rozhodnutia nemusí byť len z dôvodu zložitých prípadov. Lehoty na vydanie rozhodnutia majú poriadkový charakter. Ich prípadné nedodržanie nemá vplyv na právnu pozíciu účastníkov konania.

107. Žalovaný správny orgán v tejto súvislosti opätovne uviedol, že žalobca ako žalobca má nie len právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie pravdivosti svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, pričom nesplnenie tejto povinnosti môže mať za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti ovplyvňujúcej výsledok konania.

108. K žalobnému bodu V. „Nenariadenie ústneho pojednávania“, žalovaný správny orgán uviedol, že zo strany správneho orgánu nedošlo k uvedeným porušeniam procesných práv žalobcu a v tejto súvislosti poukazuje na zásadu jednotnosti, v zmysle ktorej mohol žalobca podávať vyjadrenia, návrhy, námietky a navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení počas celého správneho konania, čo žalobca aj využil. Žalobcovi bola daná možnosť vyjadriť sa k dôvodom konania popísaným v oznámení o začatí správneho konania v súlade s § 32 ods. 2 Správneho poriadku, čo vyplýva už zo samotného poučenia, ktoré je súčasťou Oznámenia o začatí správneho konania zo dňa 15.11.2016. Žalobca však nepredložil jediný dôkaz, resp. neuviedol také skutočnosti, ktoré by mali vplyv na prehodnotenie porušenia zákona. Žalovaný sa aj naďalej pridŕžal svojho právneho názoru vyjadreného v odôvodnení svojho druhostupňového rozhodnutia.

109. Žalovaný správny orgán zároveň uviedol, že správne konanie je spravidla ovládané zásadou písomnosti a neverejnosti, a preto vo všeobecnosti, na rozdiel od súdneho konania sa ústne konanie nevyžaduje. Ústne pojednávanie správny orgán nariaďuje len v prípadoch, ak to vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu považuje za potrebné za účelom zistenia a objasnenia skutkového stavu veci, ktorý bol podľa žalovaného správneho orgánu jednoznačne preukázaný, keď si žalobca nesplnil svoju zákonom stanovenú povinnosť. Pre ústne pojednávanie je charakteristické, že v ňom vystupuje viacero účastníkov konania, často s protichodnými záujmami. Cieľom ústneho pojednávania je predovšetkým zistiť skutočný stav veci a pokiaľ možno odstrániť rozpory medzi účastníkmi konania. K uvedenému je tiež potrebné uviesť, že v predmetnom konaní nevystupuje viacero účastníkov konania a teda ani nie je možné tvrdiť, že počas správneho konania boli zistené rozpory, ktoré by bolo možné odstrániť na základe ústneho pojednávania. Z opatrnosti si dovoľuje žalovaný správny orgán uviesť, že v zmysle teórie správneho práva procesného a definícií žalobcu nie je žalovaný správny orgán účastníkom konania. Cieľom ústneho pojednávania je taktiež poskytnúť účastníkom konania možnosť, aby na ňom vyjadrili svoje návrhy, uplatnili podnety a pripomienky ku skutku, o ktorom sa koná. K uvedenému žalovaný správny orgán uviedol, že nenariadením ústneho pojednávania však žiadnym spôsobom nedošlo k ujme na právach priznaných žalobcovi, nakoľko tento mal možnosť vyjadriť svoje návrhy, podnety a pripomienky písomne, čo žalobca aj využil.

110. Žalobca v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu žiadal o nariadenie ústneho pojednávania, pričom s uvedenou požiadavkou sa v plnej miere vysporiadal druhostupňový správny orgán, ktorý rozhodoval o odvolaní účastníka konania/žalobcu. Žalovaný ďalej k dôvodom, v ktorých podľa žalobcu spočíva nesprávnosť právneho posúdenia žalovaného a porušenia práva na spravodlivý proces, uviedol, že zamietol vykonanie ústneho pojednávania na základe relevantných dôvodov, ktoré ako uviedol odôvodnení svojho I. stupňového, tak aj v odôvodnení II. stupňového rozhodnutia. Ďalej podľa názoru žalovaného správneho orgánu žalobca ani nevyvíjal dostatočnú súčinnosť pri správnom konaní za účelom dostatočného a objektívneho objasnenia veci, ale len za účelom zbavenia sa zodpovednosti a s cieľom zastavenia správneho konania.

111. Čo sa týka argumentácie žalobcu ohľadom Odporúčania výboru ministrov č. 91 žalovaný správny orgán uviedol, že predmetné odporúčanie rešpektuje, avšak opakovane uviedol, že je len na posúdení správneho orgánu či je ústne pojednávanie potrebné nariadiť, nie je to jeho povinnosťou a v predmetnej prejednávanej veci má žalovaný správny orgán aj naďalej za to, že ústne pojednávanie nebolo nutné nariadiť.

112. K poukazu žalobcu na nález ústavného súdu č. 231/2010 žalovaný správny orgán cituje z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžo/286/2015 zo dňa 25.01.2017.

113. Nakoľko žalobca opätovne uviedol opakujúce sa a nezmenené argumenty, žalovaný trvá na svojich vyjadreniach a dôvodoch uvedených v rozhodnutiach. Žalovanému však nedá opätovne odporovať tvrdeniu žalobcovho poukazu na nález ÚS č. 231/2010-38, keď tvrdí, že porovnáva prípad Rady pre vysielanie a transmisiu s prípadom žalobcu, ale neporovnáva prípad uvedeného nálezu Ústavného súdu č. 231/2010-38, ktoré sa výslovne týka žalovaného a prípadu, ktorý je rovnaký ako u žalobcu. Žalovaný má za to, že ak Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 10Sžo/286/2015 zo dňa 25.01.2017 použil argumentáciu, v ktorej posúdil oba nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 231/2010-38 zo dňa 25.08.2010 a nález Ústavného súdu SR II. ÚS 134/2014-19 zo dňa 05.02.2014), pričom ich posudzoval v prípade, keď žalovaným v prípade

bola Slovenská obchodná inšpekcia (a v ktorej prospech zároveň rozhodol), tak poukaz žalovaného na uvedené rozhodnutie je opodstatnený a relevantný. Navyše, Ústavný súd v náleze z roku 2010 konštatoval, že „Všeobecné súdy nebrali tieto námietky sťažovateľky vôbec do úvahy a ich výklad a aplikácia Správneho poriadku sa javí vo vzťahu k judikatúre ESĽP v daných súvislostiach príliš formalistickou alebo nesprávnou, takže ju objektívne nemožno akceptovať (obdobne napr. m. m. I. ÚS 54/08). V tejto súvislosti navyše iný senát najvyššieho súdu v obdobnom prípade sťažovateľky zrušil rozhodnutia správnych orgánov a vec im vrátil na ďalšie konanie“. Žalovaný mal za to, že v priebehu celého správneho konania sa v dostatočnej miere vyrovnal s námietkami žalobcu, pričom ich aj primerane odôvodnil a žalobca mal možnosť počas celého správneho konania právo a možnosť predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. To, že žalobca podal správnu žalobu, nakoľko má za to, že jeho práva boli porušené, je jeho subjektívnym právom, pričom uvedenú možnosť mal taktiež právo využiť a aj ju využil. Na základe uvedeného žalovaný správny orgán nemá za to, že v rámci správneho konania, alebo po jeho skončení, boli práva žalobcu akýmkoľvek spôsobom porušené.

114. Čo sa týka poukazu žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/123/2015, žalovaný správny orgán uviedol, že síce sa v predmetnom prejednávanom prípade jednalo o rovnakého žalovaného, avšak právny zástupca vo svojej žalobe neuviedol skutočnosť, že v danom prípade došlo k porušeniu procesných povinností správneho orgánu, avšak predpokladom, že účastníkovi konania bolo upreté právo vyjadriť sa z dôvodu že, nebol oboznámený s inšpekčným záznamom a: „nedoručil žiadne písomnosti týkajúce sa správneho konania, ale v rozpore so zákonom vydal rozhodnutie o uložení pokuty bez toho, aby žalobcu riadnou formou oboznámil so všetkými podkladmi pre rozhodnutie a nevyužil všetky možnosti k dosiahnutiu uplatnenia práva žalobcu na riadne a spravodlivé správne konanie, nepredložil k objasneniu veci poklady k rozhodnutiu a ani nenariadil ústne pojednávanie pre objasnenie veci.." nakoľko správny orgán zaslal Oznámenie o začatí konania na nesprávnu adresu, čo však nie je možné považovať za rovnakú skutkovú povahu veci ako v tomto prejednávanom prípade.

115. Žalovaný si dovoľuje poukázať aj na skutočnosť, že dňa 01.12.2016 rozhodol senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci (1. day, s.r.o. vs. SOI) sp. zn. 4Sžo/262/2015 rozsudkom tým spôsobom, že zrušujúci rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k.: 6S/74/2014-50 zo dňa 10. septembra 2015 zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného - Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie č. SK/0994/99/2013 zo dňa 22. apríla 2014 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Slovenskej obchodnej inšpekcie v Prešove pre Prešovský kraj č. F/0387/07/13 zo dňa 18. novembra 2013 (ďalej len ako „SOI") v časti výroku o výške uloženej pokuty zmenil tak, že uložil žalobcovi: 1. day s.r.o., Mlynárska 19, Košice, pokutu vo výške 400,- eur. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mimo iného argumentoval ohľadne krajským súdom vytýkaným neuskutočneným ústnym pojednávaním nasledovne:

116. Pokiaľ ide o úvahu krajského súdu, že došlo k závažnej procesnej chybe, keď správny orgán so žalobcom neprejednal priestupok na ústnom pojednávaní, čoho následkom malo byť odňatie práva žalobcovi na spravodlivý proces pred orgánom verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, s týmto tvrdením sa odvolací súd nestotožňuje. V danom prípade žalobca porušil ust. § 6 ods. 2 a 3 zákona č. 377/2004 Z.z. a zákonodarca zaradil predmetné ustanovenie medzi správne delikty (§ 10 ods. 2 zákona č. 377/2004 Z.z.) a nie pod inštitút priestupkov uvedených v ust. § 11 zákona č. 377/2004 Z.z. Z uvedeného vyplýva, že správny orgán sa má riadiť správnym poriadkom, a teda nariadiť ústne pojednávanie len v prípade, ak tak ustanovuje osobitný predpis alebo v prípade, ak to vyžaduje povaha veci. Preto v preskúmavanom prípade rozhodnutiami a postupom správnych orgánov nebola žalobcovi odmietnutá spravodlivosť (denegatio iustitiae). Najvyšší súd zdôrazňuje, že v konaní o správnych deliktoch sa v plnom rozsahu uplatňuje zásada písomnosti konania. Naviac, žalobca mal možnosť navrhnúť a dožadovať sa o. i. aj ústneho pojednávania, čo však nespravil, ako vyplýva z priloženého administratívneho spisu, svoju možnosť navrhovať dôkazy, vysvetliť svoje argumenty, či inak hájiť svoje právo pred vydaním prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu ani nevyužil (s výnimkou podania odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu).

117. Poukazujúc na uvedené, dospel senát odvolacieho súdu k záveru, že súd prvého stupňa v tomto smere nesprávne vyvodil povinnosť správnych orgánov nariadiť v zmysle zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch ústne pojednávanie.

118. Vzhľadom na uvedené preto nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že mu bolo znemožnené byť prítomný pri prerokovaní veci, byť vypočutý, predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť a ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky, nakoľko už zo samotného spisu je zrejmé, že oznámenie o začatí konania na rozdiel od žalobcom predloženého judikátu, bolo riadne doručené, žalobca mal možnosť nahliadnuť do spisu, čo znamená, že mal možnosť sa riadne a bez pochybností so spisovým materiálom oboznámiť, a tým pádom mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým podkladom a skutočnostiam, čo žalobca aj nepochybne a vyčerpávajúco využil.

119. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 8Sžo/52/2014 žalovaný uviedol: „Pokiaľ ide o otázku nevykonania dôkazu a vyjadreniu sa k podkladom rozhodnutia, zastáva odvolací súd názor, že vypočutie zamestnanca žalobcu by nemalo na objasnenie iného správneho deliktu žalobcom vplyv. Výsluch svedka by len zbytočne predĺžil konanie a nemal by žiaden vplyv na zistené skutočnosti. Správny orgán bol jednak povinný a aj oprávnený v každej fáze správneho konania zvažovať, ktoré dôkazy je potrebné vykonať, či je potrebné doterajší stav dokazovania doplniť a súčasne je povinný posudzovať dôvodnosť návrhov na doplnenie dokazovania. Taktiež platí i zásada voľného hodnotenia dôkazov, z čoho vyplýva, že správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia. Hodnotenie a aj vykonávanie dôkazov patrí do právomoci správneho orgánu. Na druhej strane sa však správny orgán musí zaoberať dôvodmi, pre ktoré nevykonal dôkazné prostriedky navrhované účastníkom konania. V konečnom dôsledku správny orgán uviedol dôvody, prečo nevykonal navrhovaný dôkaz - výsluch svedka. V tomto prípade bol už správny delikt dokonaný v okamihu, keď bola zákazníkovi vygenerovaná cena nezodpovedajúca cenníku, a teda výpoveď svedka - bowlera by už neprispela k objasneniu veci. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd nepovažoval túto námietku žalobcu za relevantnú. "

120. Čo sa týka zásady ústnosti, žalovaný správny orgán si dovoľuje ešte na podporu svojich tvrdení tiež uviesť Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Sžo/262/2015 zo dňa 01.12.2016, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky k nenariadeniu ústneho pojednávania uviedol: „...správny orgán sa má riadiť správnym poriadkom, a teda nariadiť ústne pojednávanie, ak tak ustanovuje osobitný predpis, alebo v prípade, ak to vyžaduje povaha veci. Preto v preskúmavanom prípade rozhodnutiami a postupom správnych orgánov nebola žalobcovi odmietnutá spravodlivosť (denegatio iustitiae). Najvyšší súd zdôrazňuje, že v konaní o správnych deliktoch sa v plnom rozsahu uplatňuje zásada písomnosti konania.“

121. Žalovaný správny orgán záverom k predmetnému žalobnému bodu uviedol, že svoje tvrdenia v priebehu konania jednoznačne argumentačne podložil, pričom povaha odkazu na judikatúru súdnych autorít je len podporná a slúži na preukázanie správnosti tvrdení vo vyjadrení k správnej žalobe obsiahnutých.

122. Žalovaný správny orgán taktiež odmietol tvrdenia žalobcu, že aparát žalovaného mohol ovplyvniť a ovplyvnil správny delikt alebo dokonca tvrdenia, že žalovaný správny orgán je vlastne pôvodcom správneho deliktu, pretože ako už bolo niekoľko krát uvedené, žalovaný správny orgán len preveruje súlad v porovnaní zisteného skutočného stavu so stavom predpísaným a jediným pôvodcom prejednávaného porušenia zákona o ochrane spotrebiteľa je práve žalobca, ktorý si nesplnil zákonné povinnosti a žiadnym relevantným podaním, resp. dôkazom, nepodložil svoje subjektívne tvrdenia o nezákonnosti čo nepreskúmateľnosti celého správneho konania. V.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného

123. V podanom písomnom vyjadrení zo dňa 21.05.2018 žalobca sa podrobne vyjadril k právnej argumentácii žalovaného, ktorú rozporoval a trval na podanej žalobe. VI.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty

124. Správny súd teda preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu v rozsahu žalobných dôvodov v zmysle § 134 ods. 1 S.s.p., oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, pričom dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.

125. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

126. Podľa § 6 S.s.p. správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

127. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

128. Podľa § 178 ods. 1 S.s.p. žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správny ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

129. Podľa § 180 ods. 1 S.s.p. žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.

130. Podľa § 194 ods. 1 S.s.p. správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.

131. Podľa § 194 ods. 2 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

132. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie zabezpečil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci riadne skutkový stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými relevantnými právnymi predpismi a či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, t.j. či napadnuté rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či prípadné procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

133. Správny súd teda preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa § 134 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, pričom dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.

134. Právny rámec vo veci tvorí zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení neskorších predpisov, spolu s ustanoveniami zákona č. 128/2002 Z.z. štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku.

135. Podľa § 1 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľov tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a označovanie výrobkov cenami.

136. Podľa § 2 písm. v/ Zákona o ochrane spotrebiteľa na účely tohto zákona sa rozumie výzvou na kúpu obchodná komunikácia, ktorá obsahuje opis základných znakov výrobku a jeho cenu spôsobom zodpovedajúcim charakteru použitej obchodnej komunikácie, umožňujúcou spotrebiteľovi uskutočniť kúpu.

137. Podľa § 3 ods. 1 tohto zákona každý spotrebiteľ má právo na výrobky a služby v bežnej kvalite, uplatnenie reklamácie, náhradu škody, vzdelávanie, informácie, ochranu svojho zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov a na podávanie podnetov a sťažností orgánom dozoru, dohľadu a kontroly (ďalej len „orgán dozoru") a obci pri porušení zákonom priznaných práv spotrebiteľa.

138. Podľa § 6 ods. 3 zákona, výrobky, ktoré pre svoje vlastnosti majú určenú dobu spotreby, sa nesmú uviesť na trh po uplynutí doby spotreby. Predávajúci je povinný takéto výrobky najneskôr v posledný deň doby spotreby stiahnuť z trhu.

139. Podľa § 11 ods. 1 zákona, je predávajúci povinný pri predaji informovať spotrebiteľa o vlastnostiach predávaného výrobku alebo charaktere poskytovanej služby, o spôsobe použitia, montáže a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia, montáže alebo údržby, o podmienkach uchovávania a skladovania, ako aj o riziku súvisiacom s poskytovanou službou. Ak je to potrebné s ohľadom na povahu výrobku, spôsob a dobu jeho používania, je predávajúci povinný zabezpečiť, aby tieto informácie zrozumiteľne obsahoval aj priložený písomný návod.

140. Podľa § 12 ods. 1 zákona, je výrobca povinný označiť výrobok údajmi, ktoré pravdivo a úplne informujú predávajúceho o vlastnostiach dodaného výrobku; ak výrobca nesplní svoju povinnosť, výrobok označí dovozca, ak ani dovozca neoznačí výrobok, označí ho dodávateľ.

141. Podľa § 12 ods. 2 veta prvá, musí predávajúci zabezpečiť, aby ním predávaný výrobok bol zreteľne označený údajmi o výrobcovi alebo aj o dovozcovi alebo dodávateľovi, o miere alebo o množstve, o spôsobe použitia a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia alebo údržby, o podmienkach uchovávania a skladovania výrobku, ako aj o riziku súvisiacom s poskytovanou službou alebo informáciami podľa osobitných predpisov.

142. Podľa § 12 ods. 6 zákona, podrobnosti o označovaní materiálového zloženia jednotlivých druhov výrobkov, o metódach skúšania materiálového zloženia výrobkov a o spôsobe balenia a zaobchádzania s výrobkami určenými pre spotrebiteľa ustanoví ministerstvo všeobecne záväzným právnym predpisom.

143. Podľa § 13 veta prvá, ak sa informácie uvedené v § 10a až 12 poskytujú písomne, musia byť v kodifikovanej podobe štátneho jazyka.

144. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 pokutu do 66 400 €; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 166 000 €.

145. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 128/2002 Z.z. Slovenská obchodná inšpekcia je pri kontrole oprávnená a) vydávať záväzné pokyny na odstránenie zistených nedostatkov, b) požadovať od kontrolovaných osôb potrebné informácie a doklady, c) požadovať, aby výrobky boli označené vhodným upozornením na riziká, ktoré môžu vyplývať z použitia výrobkov, d) zakázať dodávku a predaj výrobkov alebo poskytovania služieb (§ 6), e) nariadiť účinné a okamžité stiahnutie výrobku z trhu, a ak treba, aj jeho zničenie na náklady kontrolovanej osoby, nariadiť zverejnenie upozornení na riziká výrobkov v prípade ohrozenia života alebo zdravia, alebo majetku spotrebiteľov, f) vyhotovovať obrazové, zvukové a obrazovo-zvukové záznamy na zdokumentovanie zistených nedostatkov, g) vykonávať kontrolné nákupy.

1. Podľa § 6 ods. 1 zákona inšpektor na základe výsledkov kontroly predaja výrobkov alebo poskytovania služieb a) zakáže do vykonania nápravy 1. dodávku, predaj alebo použitie výrobkov alebo poskytovanie služieb, ktoré nezodpovedajú osobitným predpisom, 1a) 2. výkon prevádzkovej alebo obchodnej činnosti až na dva prevádzkové alebo predajné dni, 3. používanie neoverených určených meradiel, ak overeniu podliehajú, alebo meradiel nezodpovedajúcich osobitným predpisom, technickým normám alebo schválenému typu, b) nariadi znehodnotenie výrobkov, ak je zjavné, že nie sú bezpečné; ak ide o potravinárske výrobky, ich výskyt oznámi bezodkladne orgánu Štátnej veterinárnej a potravinovej správy a príslušnému orgánu na ochranu zdravia, c) nariadi záväzným pokynom kontrolovanej osobe vykonať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, d) zakáže uskutočnenie predajnej akcie 10aa) alebo jej pokračovanie, ak je dôvodná obava, že sú ohrozené alebo porušované práva spotrebiteľa.

146. Podľa § 6 ods. 2 zákona opatrenia podľa odseku 1 oznámi inšpektor ústne kontrolovanej osobe a vyhotoví o nich písomný záznam.

147. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nesprávnom administratívnom postupe, kedy správny orgán nenariadil ústne pojednávanie za účelom prejednania správneho deliktu žalobcu pred rozhodnutím a uložením pokuty správny súd konštatuje, že táto námietka nie je dôvodná. Súd sa stotožňuje so záverom správneho orgánu, že nariadenie ústneho pojednávanie nie je zákonnou povinnosťou správneho orgánu pri prejednávaní správneho deliktu. Konanie pred správnym orgánom sa spravuje ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku a tak na otázku prejednania správneho deliktu neprichádza do úvahy aplikácia napr. ustanovení zákona o priestupkoch, ktorý ústne prejednanie priestupkov nariaďuje obligatórne. V tomto smere poukazuje správny súd aj na rovnaké právne závery vyplývajúce z rozsudku NS SR pod sp. zn. 4 Sžo 262/2015 zo dňa 01.12.2016.

148. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

149. Podľa § 21 ods. 1 tohto zákona správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky.

150. Podľa § 34 ods. 1 zákona na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

151. Podľa § 34 ods. 4 zákona vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.

152. Podľa § 34 ods. 5 zákona správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

153. V prípadoch, kedy má správny orgán po vykonanej inšpekcii dostatok dôkazov na rozhodnutie, kedy je skutkový stav dostatočne zistený a spoľahlivo preukázaný pre rozhodnutie, nariadenie ústneho pojednávanie nie je obligatórne a takýto postup správneho orgánu nemožno považovať za odňatie možnosti žalobcu konať, keďže je na správnej úvahe správneho orgánu, či pre potreby dokazovania vo veci nariadiť ústne prejednanie. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale aj Ústavného súdu Slovenskej republiky stanovuje, že nenariadenie ústneho pojednávania nie je porušením čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, kedy skutkové okolnosti veci nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou. Vzhľadom na skutkový stav zistený pri vykonanej inšpekcii v tejto veci by ústne pojednávanie neprispelo k objasneniu veci (II. ÚS 134/2014 - 19, sp. zn. 10Sžo/286/2015, sp. zn. 4Sžo/145/2015).

154. Nariadenie ústneho pojednávania správnymi orgánmi vo veciach správnych deliktov a iných správnych deliktov je len fakultatívne. V rámci tejto kategórie správnych deliktov sa zásada ústnosti neuplatňuje, a to spolu so zásadou verejnosti a bezprostrednosti. V zmysle správneho poriadku nariadenie ústneho pojednávania je ponechané na správnej úvahe správneho orgánu a jeho správna úvaha závisí od skutkových okolností v danej veci. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že zákon o priestupkoch upravil inštitút ústneho pojednávania v priestupkových veciach kogentným spôsobom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Asan/2/2016).

155. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že správny orgán pri výkone kontroly nekonal s oprávnenou sobou, keďže inšpekcia bola vykonaná v prítomnosti zamestnanca žalobcu, s ktorým bol prejednaný inšpekčný záznam a ktorému bol tento záznam odovzdaný spolu s uloženým opatrením, správny súd poukazuje predovšetkým na § 15 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, podľa ktorého kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. S týmto oprávnením následne súvisí viazanosť podnikateľského subjektu konaním svojho zamestnanca v rámci prevádzkovania predmetnej predajne, t.j. vrátane zodpovednosti za správnym orgánom zistené porušenie predpisov o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany práv spotrebiteľa podľa ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z.

156. Správny súd poukazuje na to, že žalobca ako podnikateľský subjekt prevádzkujúci predajňu v pozícii predávajúceho je povinný poznať zákon a zabezpečiť na svojej prevádzke jeho dodržiavanie, vrátanie primeraného zaškolenia svojich zamestnancov tak, aby sa riadili relevantnými právnymi predpismi pri výkone svojej činnosti. Súd má za to, že žalobca ako predávajúci a zároveň ako zamestnávateľ objektívne zodpovedá za porušenie povinností svojich zamestnancov. Nemožno sa preto stotožniť s námietkou žalobcu, že nebol oboznámený s výsledkami kontroly, pretože tieto boli nesporne doručené príslušnému zamestnancovi žalobcu prítomnému pri výkone inšpekcie v priestoroch prevádzky, teda podľa § 15 Obchodného zákonníka inšpektori, pokiaľ konali s vedúcim pracovníkom prevádzky, konali de facto so žalobcom.

157. Z ustanovení zákona č. 128/2002 Z.z. je zrejmé, že pri kontrole je účasť osoby vystupujúcej na strane kontrolovanej osoby nevyhnutná. Súd sa stotožňuje so záverom správneho orgánu, že pri výkone kontroly v prevádzke, akou je prevádzka žalobcu, nie je potrebná prítomnosť štatutárneho zástupcu, ale osoby znalej pomerov na prevádzke, a preto bola aj kontrola správne uskutočnená za prítomnosti vedúceho kontrolovanej prevádzky. Tejto osobe bolo v závere kontroly umožnené uviesť svoje vyjadrenie k spísanému skutkovému stavu pri zisťovaní ktorého bol osobne prítomný, t.j. mal zároveň možnosť namietať nesprávnosť zaznamenaného skutkového stavu.

158. Námietky žalobcu, že jeho zamestnanec nemá v zmysle pracovnej zmluvy oprávnenie preberať zásielky do vlastných rúk, povinnosť odovzdávať prevzaté písomnosti zamestnávateľovi, žalobcovi, resp. že nebol poučený, ako má vystupovať pri prípadnej kontrole, nie sú relevantné, keďže ako poverený zodpovedný vedúci predajne je oprávnený konať v mene žalobcu v rámci všetkých jeho obchodných činností tak, že úkony tohto zamestnanca zaväzujú podnikateľský subjekt, žalobcu. Spoluprácu pri výkone kontroly na prevádzke, ktorá je vykonávaná v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 128/2002 Z.z možno považovať za úkon obvyklý, t.j. nie nezvyčajný či neočakávaný, alebo nepredvídateľný ako niečo, na čo by zamestnanec žalobcu v postavení zodpovedného vedúceho nebol oprávnený.

159. S touto argumentáciou priamo súvisí nedôvodnosť námietky žalobcu o nedoručení inšpekčného záznamu a uloženého opatrenia priamo žalobcovi, keďže túto povinnosť si správny orgán splnil odovzdaním inšpekčného záznamu poverenému zamestnancovi po skončení kontroly.

160. K námietke žalobcu vo vzťahu k zisteným nedostatkom pri výkone inšpekcie, že žalobca ako predávajúci nesplnil svoju informačnú povinnosť podľa § 12 v spojení s § 13 zákona č. 250/2007 Z.z. , uviedol informácie v rozsahu určenom zákonom v kodifikovanej podobe štátneho jazyka správny súd poukazuje na citované ustanovenia § 2 písm. v/, § 12 ods. 1, 2 a § 13 zákona č. 250/2007 Z.z.

161. Z týchto ustanovení vyplýva, že ak je k výrobku priložený písomný návod v cudzom jazyku, musí byť výrobok predávaný aj so slovenským návodom, t.j. predávajúci má povinnosť priložiť k tovaru slovenský

preklad originálneho návodu na použitie, resp. do slovenského jazyka preložené inštrukcie uvedené na obale. Rovnako tiež samotný popis výrobku či jeho názov musí byť v slovenskom jazyku.

162. Správny súd zdôrazňuje, že návod na použitie v slovenskom jazyku nepostačuje doložiť k tovaru pri kúpe, resp. dokonca až po jeho zaplatení. Zákazník musí mať možnosť oboznámiť sa s návodom na použitie už pri prezeraní vystaveného výrobku v predajni, t.j. už v procese výberu musí byť spotrebiteľ oboznámený s charakteristikou výrobku, s jeho zložením, spôsobom použitia, údržby, skladovaním či s prípadnými rizikami vyplývajúcimi z použitia, a pod., čo je nevyhnutné pre kvalifikované rozhodnutie o vhodnosti a o kúpe produktu. Poskytovanie týchto informácií až po uzatvorení kúpnej zmluvy, t.j. po odovzdaní výrobku kupujúcemu a po zaplatení kúpnej ceny, je porušením predmetného ustanovenia § 12 a § 13 zákona, keďže bez zabezpečenia jednoznačných a zrozumiteľných písomných informácií uvedených v návodoch na použitie v kodifikovanej podobe štátneho jazyka nemá spotrebiteľ k dispozícii základné informácie nevyhnutné na riadne užívanie výrobku, na ktoré má právo, v prípade, ak sa rozhodne pre jeho kúpu.

163. Inšpekcia vykonaná žalovaným zistila, že tieto zákonné povinnosti si žalobca nesplnil a v čase výkonu inšpekcie pri predmetných tovaroch, uvedených vo výroku napadnutého rozhodnutia tieto informácie, ktoré mali byť pripojené priamo k výrobku už na predajnej ploche, chýbali. Na tejto skutočnosti by ani ústne prejednanie správneho deliktu nič nezmenilo, keďže ani z podanej žaloby nevyplýva, aby skutočnosť absencie návodov v slovenskom jazyku žalobca v žalobe namietal, resp. disponoval akýmikoľvek dôkazmi vyvracajúcimi tieto zistenia žalovaného.

164. Správny súd preto po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy nielen v rozsahu žalobných námietok, ale aj mimo žalobných bodov posudzujúc existenciu vád v zmysle § 195 písm. a) až e) SSP uzatvára, že žalobou napadnuté druhostupňové rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím boli vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, ktorý je súladný s obsahom administratívneho spisu. Žalobca v žalobe neuviedol také skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť priebeh správneho konania v predmetnej veci a v správnom konaní pri postupe správneho orgánu nedošlo k relevantnému porušeniu zákona či všeobecných zásad správneho konania. Žalobné námietky žalobcu nemajú vplyv na posúdenie jeho zodpovednosti za zistené protiprávne konanie a zistené skutkové okolnosti či právne posúdenie veci, a nie sú dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu tak, ako sa toho domáhal žalobca.

165. Správny súd poukazuje na vyššie uvedený skutkový stav zistený v administratívnom konaní, o ktorého úplnosti a spoľahlivosti nemal pochybnosti a na ktorý súd v podrobnostiach odkazuje.

166. Správny súd má tak za to, že žalovaný v spojení s prvostupňovým správnym orgánom presne a úplne zistil skutočný stav veci, postupoval v súlade s § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 1 - 3 Správneho poriadku, správne orgány vykonali dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre posúdenie veci, svoje rozhodnutia dostatočne logicky a aj presvedčivo odôvodnili, čím boli splnené hmotnoprávne i procesnoprávne predpoklady pre vydanie predmetného rozhodnutia. Súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že treba vziať do úvahy aj skutočnosť, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

167. Preskúmaním obsahu administratívneho spisu a žalobou napádaného rozhodnutia správny súd zistil, že totožné námietky, ako uviedol žalobca v podanej žalobe, podal aj v odvolaní podanom proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu. Súčasne správny súd zistil, že sa so všetkými právne relevantnými a podstatnými námietkami žalovaný v žalobou napádanom rozhodnutí dôsledne vysporiadal. Nie je úlohou správneho súdu opakovať odpovede na tieto žalobné námietky, pokiaľ sa s totožnými odvolacími námietkami dostatočne vysporiadal žalovaný v rámci odvolacieho konania. Správny súd dospel k záveru, že sa žalovaný logickým a konzistentným spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu ako odvolateľa. S právnym posúdením, ako aj s právnymi závermi žalovaného sa správny súd stotožnil.

168. Základné princípy vzťahujúce sa na správne trestanie možno vyvodiť zo všeobecných ústavných požiadaviek na uplatňovanie verejnej moci, zo všeobecných princípov demokratického a právneho štátu, ako aj ustanovení Trestného poriadku č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov.

169. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a postup orgánov verejnej správy nielen v rozsahu žalobných námietok, ale aj mimo žalobných bodov posudzujúc, či v konaní nie sú vady uvedené v § 195 písm. a) až e) Správneho súdneho poriadku. Súd žiadne z tam vymenovaných dôvodov, kedy súd nie je viazaný rozsahom žaloby, nezistil. Naopak, má jednoznačne za to, že zistenie skutkového stavu bolo dostačujúce na riadne posúdenie veci, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v súlade s administratívnym spisom. Nedošlo ani k uplynutiu prekluzívnej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za správny delikt, lehota bola dodržaná. Súd nezistil porušenie žiadnych zásad trestného konania podľa Trestného poriadku. Taktiež boli dodržané zásady ukladania trestov.

170. Pre doplnenie správny súd uviedol, aj keď to žalovaný výslovne nenamieta v žalobe, že správny orgán uložil pokutu v rámci správnej úvahy, v zákonom stanovených limitoch, kedy správny orgán v určenom rozsahu uplatnil svoju diskrečnú právomoc a určil výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy bolo v súlade so zásadami logického uvažovania a rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu, bolo aj náležite zdôvodnené.

171. Z uvedených dôvodov správny súd postupom podľa § 190 SSP podanú žalobu ako nedôvodnú zamietol.

172. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 167 a § 168 S.s.p. Žalobca nebol v konaní úspešný, nárok na náhradu trov konania súd nepriznal. Vo vzťahu k žalovanému správnemu orgánu správny súd nezistil také okolnosti, pre ktoré by bolo možné spravodlivo požadovať od žalobcu náhradu trov konania.

173. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Prešove prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods. 1 Správneho súdneho poriadku)

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 Správneho súdneho poriadku)

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa, ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci (§449 ods. 1,2 Správneho súdneho poriadku)