Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_9Co-39-2018.pdf
PDF · 111.63 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/39/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : Q. T., nar. XX.X.XXXX, bytom V. XXX, O., zastúpený euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, ul. Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o zaplatenie 433,11 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 12C 14/2017 - 45, zo dňa 25.oktobra 2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca od žalovaného zaplatenia náhrady nákladov obhajoby vo výške 433,11 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 ročne od 13. 10.2016 do zaplatenia a zároveň rozhodol, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.
1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 3T 339/96 zo dňa 15.1.1997 bol žalobca uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa §269 ods. 1 Trestného zákona, pretože v úmysle vyhnúť sa trvalo vojenskej službe odmietol prevziať povolávací rozkaz č. XXXXXX z mesiaca september 1995 zaslaný Okresnou vojenskou správou Trnava, na základe ktorého mal nastúpiť na základnú vojenskú službu dňa 4.10.1995 k P. XXXX Y. a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 14 mesiacov. Na výkon trestu bol žalobca zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. Rozsudkom Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn. 3To 36/97 zo dňa 21.3.1997 tento súd rozsudok Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 3T 339/96 zo dňa 15.1.1997, z podnetu obžalovaného, zrušil v celom výroku o treste a pri nezmenenom výroku o vine podľa § 259 ods. 3 Tr. por. a § 269 ods. 1 Tr. zákona bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov, pričom výkon trestu mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 2 roky. Z odôvodnenia tohto rozsudku súd zistil, že žalobca bol správne povolaný k výkonu vojenskej základnej služby, pretože túto neodmietol zo zákonom stanovených podmienok. Bol mu povolený odklad výkonu vojenskej služby zo študijných dôvodov do roku 1995. V jeho prípade potom nastúpili zákonné podmienky pre využitie ústavného práva podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe, teda že prehlásenie o odopretí výkonu vojenskej základnej služby mohol písomne podať najneskôr do 5 dní po skončení dôvodu, pre ktorý mu bol odklad povolený. Teda nie po uplynutí lehoty uvedenej v odklade, ale po skončení štúdia, pre ktorý mu bol odklad povolený. Citácia zákona je v tomto prípade jednoznačná. Pokiaľ zo spisu vyplynulo, že obžalovaný ukončil štúdium predčasne, v mesiaci november 1994, jeho povinnosťou bolo urobiť tento krok najneskôr do 5 dní odo dňa, kedy prestal fakticky do školy dochádzať. Pritom ako vyplýva z osobného spisu
povolanca, tento písomne prvýkrát dal prehlásenie o odopretí výkonu vojenskej základnej služby až dňa 5.9.1995. Uznesením OS Bratislava I č.k. 8Nt/1/2016 - 40 zo dňa 9.3.2016, právoplatného dňa 9.3.2016 tento súd rozhodol tak, že podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, je Q. T. B.. XX.X.XXXX v O., účastný súdnej rehabilitácii vo vzťahu k rozsudku bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 3T 339/96 zo dňa 15.1.1997 v spojení s rozsudkom bývalého Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn. 3To 36/97 zo dňa 21.3.1997. Žiadosťou o odškodnenie a zadosťučinenie zo dňa 12.4.2016, doručenou MS SR dňa 12.4.2016, žalobca požiadal o odškodnenie a zadosťučinenie na základe uznesenia OS Bratislava I č.k. 8Nt/1/2016 - 40 zo dňa 9.3.2016, právoplatného dňa 9.3.2016, ktorým bola per analogiam vyslovená jeho účasť na súdnej rehabilitácii podľa § § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení. Žiadal po a) náhradu nákladov pôvodného trestného konania; navrhol paušálnu náhradu 6,70 € s prihliadnutím k § 23 ods. 1 písm. c) zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení; b) náhradu nákladov obhajoby v pôvodnom konaní vo výške 433,11 € podľa priloženého vyúčtovani; c) náhradu nemateriálnej ujmy (morálnej a citovej) na základe princípu primeranosti s prihliadnutím k čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a k nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 11.10.2006 sp.zn. IV. ÚS 428/05 v obdobnej veci Y. W., a to vo výške 1.000,- €. Príjmovým dokladom E č. 2/2016 zo dňa 28.3.2016, JUDr. Lubomír Müller potvrdil prijatie platby 433,11 € od žalobcu v hotovosti. MS SR odpoveďou na žiadosť o odškodnenie a zadosťučinenie č. 41455/2016/142 zo dňa 21.9.2016 žalobcovi oznámil, že vychádzajúc zo zákona č. 119/1990 Zb. jeho žiadosti o odškodnenie nevyhovuje, keďže nie je daný právny titul pre priznanie odškodnenia podľa uvedenej právnej úpravy vzhľadom na to, že žiadateľ bol odsúdený za trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. spáchaný v roku 1995 a vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 3T 339/96 zo dňa 15.1.1997 v spojení s rozsudkom Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn. 3To 36/97 zo dňa 21.3.1997, teda v období po 1.1.1990.
1.2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1,2, § 23 ods. 1,3, § 24 ods. 1,2, § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, keď poukázal nato, že v predmetnom konaní sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia 433,11 € s 5% úrokom z omeškania ročne od 13.10.2016 do zaplatenia, ako náhrady nákladov obhajoby za obdobie 1996 - 2015, potom ako tunajší súd uznesením č.k. 8Nt/1/2016 - 40 zo dňa 9.3.201, právoplatným dňa 9.3.2016, rozhodol o jeho účasti na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že dňa 15.1.1997 bol žalobca uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona a dňa 21.3.1997 bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov, pričom výkon trestu mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 2 roky. Uvedené medzi stranami sporné nebolo. Sporné nebolo ani to, že uznesením tunajšieho súdu č.k. 8Nt/1/2016 - 40 zo dňa 9.3.2016, právoplatným dňa 9.3.2016, bola vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov vo vzťahu k rozsudku bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 3T 339/96 zo dňa 15.1.1997 v spojení s rozsudkom bývalého Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn. 3To 36/97 zo dňa 21.3.1997. Žalobca na základe tohto uznesenia, žiadosťou doručenou MS SR dňa 12.4.2016, požiadal o odškodnenie, pričom jedným z uplatnených nárokov bola aj náhrada trov obhajoby v pôvodnom konaní, vo výške 433,11 € podľa predloženého vyúčtovania. Odpoveďou MS SR na žiadosť o odškodnenie a zadosťučinenie č. 41455/2016/142 zo dňa 21.9.2016, mal súd za preukázané, že MS SR žiadosti žalobcu na odškodnenie nevyhovelo, z dôvodu, že nie je daný právny titul pre priznanie odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. vzhľadom na to, že žalobca bol odsúdený za trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. spáchaný v roku 1995 a vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 3T 339/96 zo dňa 15.1.1997 v spojení s rozsudkom Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn. 3To 36/97 zo dňa 21.3.1997, teda v období po 1.1.1990.
1.3. Súd prvej inštancie uviedol, že sporným v konaní bolo to, či žalobcovi na základe rozhodnutia č.k. 8Nt/1/2016 - 40 zo dňa 9.3.2016, právoplatného dňa 9.3.2016, o jeho účasti na súdnej rehabilitácii, patrí odškodnenie za náhradu obhajoby za obdobie 1996 - 2015 a podľa akého právneho predpisu. Vychádzajúc z citovaného uznesenia, ktorým bola vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. bol súd toho názoru, že žalobcom uplatnený nárok je potrebné posudzovať podľa zákona č. 119/1990 Zb. Vychádzajúc z § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., podľa ktorého sa odškodné poskytuje osobám nezákonne zbavených osobnej slobody v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.2.1948 do 1.1.1990, dospel súd prvej inštancie k
záveru, že názor žalovaného pre nepriznanie odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. je správny. Je pravdou, že trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona je uvedený v § 4 písm. e) zákona č. 119/1990 Zb., ale uvedený trestný čin bol žalobcom spáchaný v roku 1995 tým, že v úmysle vyhnúť sa trvalo vojenskej službe odmietol prevziať povolávací rozkaz č. 031473 z mesiaca september 1995 zaslaný mu Okresnou vojenskou správou Trnava, na základe ktorého mal nastúpiť na základnú vojenskú službu dňa 4.10.1995 k P.Ú. XXXX Y.. Za tento trestný čin bol žalobca odsúdený rozsudkom Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn. 3To 36/97 zo dňa 21.3.1997, teda po 1.1.1990, ako lehote upravenej v § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. pre priznanie odškodnia. Žalobca bol odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody a tak nie je splnená ani druhá podmienka pre priznanie odškodnenia podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., že žalobca je osobou nezákonne zbavenou osobnej slobody. Súd preto z dôvodu, že nie sú splnené podmienky pre priznanie odškodnia v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. žalobu zamietol.
1.4. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovi nemožno uplatnený nárok priznať podľa zákona č. 58/1969 Zb. pretože zákon č. 119/1990 Zb. je špeciálnym zákonom o súdnej rehabilitácii a keďže žalobcovi bola uznesením tunajšieho súdu č.k. 8Nt/1/2016 - 40 zo dňa 9.3.2016, právoplatným dňa 9.3.2016, vyslovená účasť na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. je potrebné aj jeho nárok na odškodnenie posudzovať podľa zákona č. 119/1990 Zb. Podľa všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a špeciálnom (lex specialis derogat generali) jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené podmienky pre použitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa zákona č. 119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna právna úprava, bez ohľadu na to, ktorý predpis je pre ne priaznivejší. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že neprihliadol na žalobcom uvádzané rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci X. proti H. zo dňa 7.7.20111 ani na uznesenie Ústavného súdu SR č.k. IV.ÚS 161/2014 - 11 zo dňa 13.3.2014 vo veci N. P., pretože tie riešili skutkovo odlišné prípady, kedy arménsky právny poriadok neumožňoval odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského presvedčenia a kedy bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia brannej moci podľa §265 ods. 1 Trestného zákona č. 86/1959 Zb. rozsudkom zo dňa 22.12.1959, t.j. v období ktorý zodpovedá účelu zákona č. 119/1990 Zb. vymedzenému v jeho § 1 ods.1.
1.5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. podľa pomeru úspechu vo veci a plne úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.
2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobe vyhovel a priznal mu náhradu trov konania, keď vo svojom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku s ktorým nesúhlasil a mal zato, že ak bol žalobca podľa zákona č. 119/1990 Zb. per analogiam rehabilitovaný, mal by byť per analogiam podľa tohto zákona aj odškodnený, keďže ustanovenie § 33 ods. 2 tohto zákona sa vzťahuje nie len na rehabilitáciu ale aj na odškodnenie. Ďalej uviedol, že v ustanovení § 33 ods. 2 zákona nie je zbavenie osobnej slobody výlučnou podmienkou pre rehabilitáciu a odškodnenie. Výslovne sa tam uvádza, že rehabilitácia a odškodnenie sa vzťahuje aj na prípady zbavenia majetku. V danom prípade žalobcovi vznikli v dôsledku nezákonného trestného stíhania značné výdaje (náklady na obhajobu) a tak bol zbavený svojho majetku, keď nárok na náhradu nákladov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní je konkrétne uvedený v § 23 ods. 1 písm. d) citovaného zákona.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
5. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
6. Predmetom konania v danej veci, je žaloba, ktorou sa žalobca domáhal v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii náhrady nákladov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní (pozri odsek 1.1.) za obdobie 1996 - 2015 vo výške 433,11 € ako ako odmenu za 6 úkonov právnej pomoci (dňa 26.11.1996 - prevzatie veci, štúdium podkladov; dňa 20.12.1996 - vyjadrenie k obžalobe; dňa 15.1.1997
- hlavné pojednávanie na VOS Bratislava; dňa 7.2.1997- odvolanie proti rozsudku z 15.1.1997; dňa 14.2.1997- vyjadrenie k odvolaniu prokurátora; dňa 21.3.1997 - verejné pojednávanie na VVS Trenčín), 6 krát paušálne náhrady podľa vyhl. č. 240/1990 Zb. v tom čase platnom znení vo výške 99,58 € a cestovné náklady vo výške 333,53 € (Praha - Bratislava 15.1.1997 vo výške 4.991,- Kč; Praha - Trenčín 21.3.1997 vo výške 5.057,- Kč). Žalobca svoj nárok odôvodňoval tým, že Uznesením OS Bratislava I č.k. 8Nt/1/2016 - 40 zo dňa 9.3.2016, právoplatného dňa 9.3.2016 súd rozhodol, že podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, je účastný súdnej rehabilitácii vo vzťahu k rozsudku bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 3T 339/96 zo dňa 15.1.1997 v spojení s rozsudkom bývalého Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn. 3To 36/97 zo dňa 21.3.1997.
7. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali.
8. Podľa § 2 ods. 1 citovaného zákona právoplatné odsudzujúce súdne rozhodnutia vyhlásené v čase od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, týkajúce sa skutkov spáchaných po 5. máji 1945 pre zločiny, prečiny alebo priestupky citované v ustanoveniach písm. a) až h) ako aj všetky ďalšie rozhodnutia v tej istej trestnej veci na ne obsahovo nadväzujúce sa zrušujú ku dňu, keď boli vydané.
9. Podľa § 4 citovaného zákona prieskumné konanie podľa tohto oddielu možno konať vo veciach, v ktorých sa v čase od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 vyhlásilo odsudzujúce súdne rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť, pre iné zločiny, trestné činy, prečiny alebo priestupky neuvedené v § 2, spáchané po 5. máji 1945 podľa zákonov citovaných v ustanoveniach písm. a) až f).
10. Podľa § 33 ods. 2 citovaného zákona ustanovenia tohto zákona sa použijú obdobne na rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.2.1948 do 1.1.1990, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa prv platných predpisov. Ustanovenie § 27 sa použije obdobne.
11. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci. Súd prvej inštancie citoval vyššie uvedené ustanovenia zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby, keď správne dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre priznanie odškodnenia podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. Žalobca bol za trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona (§ 4 písm. e) zákona č. 119/1990 Zb.) odsúdený rozsudkom Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn. 3To 36/97 zo dňa 21.3.1997 to znamená po 1.1.1990, a nie v období od 25.2.1948 do 1.1.1990, ktoré obdobie je pre priznanie odškodnenia právne relevantné a žalobca bol odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody a tak nie je splnená ani podmienka že žalobca bol osobou nezákonne zbavenou osobnej slobody. Súd prvej inštancie vyššie prijaté právne závery primerane vysvetlil a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje.
12. Žalobca v odvolaní namietal, že ak bol podľa zákona č. 119/1990 Zb. per analogiam rehabilitovaný, mal by byť per analogiam podľa tohto zákona aj odškodnený, keďže ustanovenie § 33 ods. 2 tohto zákona sa vzťahuje nie len na rehabilitáciu ale aj na odškodnenie, keď v ustanovení § 33 ods. 2 nie je ani zbavenie osobnej slobody výlučnou podmienkou pre rehabilitáciu a odškodnenie.
12.1. Uvedené námietky žalobcu neobstoja, keďže odškodnenie per analogiam podľa § 33 ods. 2 citovaného zákona je možné (uvedené vyplýva priamo zo znenia tohto ustanovenia) len v prípadoch odškodnenia osôb nezákonne zbavených osobnej slobody alebo majetku (žalobca osobnej slobody ani majetku nezákonne pozbavený nebol) v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.2.1948 do 1.1.1990 (žalobca bol právoplatne odsúdený až v roku 1997 a nie v rozhodnom v časom ohraničenom období).
12.2. K Uzneseniu OS Bratislava I č.k. 8Nt/1/2016 - 40 ktorým bolo rozhodnuté že podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, je žalobca účastný súdnej rehabilitácii vo vzťahu k rozsudku bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 3T 339/96 zo dňa 15.1.1997 v spojení s rozsudkom bývalého Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn. 3To 36/97 zo dňa 21.3.1997 považuje odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že týmto uznesením nie je viazaný. V zmysle § 193 C.s.p. je súd viazaný len a) rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; b) rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd; c) rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal; d) rozhodnutím o osobnom stave; e) rozhodnutím vzniku alebo zániku spoločnosti. Odvolací súd nadovšetko zastáva názor, že závery Okresného súdu Bratislava I, ku ktorým dospel v tomto konaní o vyslovenie účasti odsúdeného žalobcu na súdnej rehabilitácii neobstoja, keďže nebola splnená ani jedna zo zákonných podmienok (pozri odsek 12.1.) nato, aby žalobcovi mohlo byť priznané odškodnenie podľa šiesteho oddielu citovaného zákona a v tomto uznesení ani nie je bližšie vymedzenie (toto uznesenie by malo tieto údaje obsahovať) v ktorej dobe a akým spôsobom bol obvinený pozbavený osobnej slobody alebo majetku.
12.3. Odvolací súd poukazuje nato, že citované ustanovenia § 33 ods. 2 sa použije na rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.2.1948 do 1.1.1990, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa prv platných predpisov. Z uvedenej dikcie (" aj keď ") vyplýva, že sa toto ustanovenie nevzťahuje iba na tie prípady nezákonnosti, ku ktorým došlo bez tohto, že by vo veci bolo vedené trestné stíhanie, ale úmyslom zákonodarcu bezpochyby bolo zabezpečiť morálnu a materiálnu satisfakciu všetkých osôb, ktoré sa stali v rozhodnom časovom období objektom politických perzekúcií v súvislosti s vymenovanými trestnými činmi a ktoré nemohli byť rehabilitované podľa niektorého ustanovenia zákona o súdnej rehabilitácii. Bez použitia § 33 ods. 2 zákona by sa tohto účelu nedalo dosiahnuť. Konkrétne príklady použitia tohto ustanovenia § 33 ods. 2 možno demonštratívne označiť nasledujúcim spôsobom: 1./ Trestné stíhanie bolo pre niektorý z trestných činov uvedených v § 2 nebo § 4 zákona zastavené z niektorého z dôvodov uvedených v § 172 odst. 1 písm. a,b,c) Trestného poriadku; 2./ Ak došlo právoplatným rozhodnutím, týkajúcich sa iných obvinených osôb pre trestné činy uvedené v §2 a § 4 zákona k rozhodnutiu o prepadnutí alebo zabratiu veci alebo majetku ako ochranného opatrenia; 3./ Ak došlo k obmedzeniu osobnej slobody v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a § 4 zákona aj keď trestné stíhanie nebolo vôbec začaté; 4./ Ak bol obvinenému zaistený a následne zhabaný majetok na základe rozhodnutia podľa zákona č. 23/1948 Sb; 5./ Ak došlo k odsúdeniu osoby pre trestné činy uvedené v § 2 nebo § 4 zákona, pričom v neskoršom období bola táto osoba na základe mimoriadneho opravného prostriedku alebo v konaní podľa zákona č. 82/1968 Sb. o súdnej rehabilitácie v znení zákona č. 70/1970 Sb. celkom spod obžaloby oslobodená.
13. Keďže v prejednávanej veci sa nejedná ani o jeden z vyššie uvedených prípadov a nadovšetko nebola splnená ani jedna z podmienok uvedených v ustanovení § 33 ods. 2 (pozri odsek 12.1.) správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade žalobca nemá nárok na priame odškodnenie podľa šiesteho oddielu citovaného zákona. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vo výroku vecne správny potvrdil .
14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej inštancie, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej inštancie, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej inštancie (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).