Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/23/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Klčovej a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci proti obžalovanej M. U., nar. XX.XX.XXXX, pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 7T/63/2016-192 zo dňa 11.01.2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 22.11.2018 v Trnave, takto:

rozhodol:

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovanej M. U., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Trnava, č. k. 7T/63/2016-192 zo dňa 11.01.2018 bola obžalovaná M. U. uznaná vinnou z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona na tom skutkovom základe,

že

dňa 15.02.2015 v čase o 23:08 hod v H. na ulici A. C. v herni „G.“ zobrala z pravého vrecka zimnej bundy, ktorú mal na sebe oblečenú M. G., mobilný telefón zn. LG L 40 čiernej farby, IMEI:XXXXXXXXXXXXXXX, čím spôsobila M. G. škodu vo výške 80,- eur, a uvedeného konania sa dopustila aj napriek tomu, že bola trestným rozkazom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 30T/47/2014 z 19.05.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 07.06.2014 uznaná vinnou z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/ Trestného zákona, teda prisvojila si cudziu vec tým, že sa jej zmocnila a čin spáchala vo veci, ktorú mal iný pri sebe, a bola za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdená,

čím spáchala prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona.

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanej podľa § 212 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 42 ods. 1, § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. h/, písm. m/ Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 20 (dvadsať) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona okresný súd na výkon trestu odňatia slobody obžalovanú zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona okresný súd zrušil výrok o treste uložený skorším rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 4T/101/2014 zo dňa 24.02.2015, právoplatným dňa 24.02.2015, ktorým bol obžalovanej uložený podľa § 212 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l/, § 37 písm. m/, § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) mesiacov so zaradením pre jej výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili svoj podklad. Zároveň podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd obžalovanej uložil povinnosť nahradiť poškodenému M. G., nar. XX.XX.XXXX v H., trvale bytom R. XX, Y. škodu vo výške 80 eur.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 192-195.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že zástupkyňa Okresnej prokuratúry Trnava podala na obvinenú M. U., nar. XX.XX.XXXX, dňa 12.08.2016 obžalobu pod sp. zn. 2Pv/19015/2207 pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchov obžalovanej, výsluchom svedkov M. O. a F. O., výsluchom poškodeného M. G., oboznámením odborného vyjadrenia o výške škody, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to: lustráciou z IMEI, podkladmi k mobilnému telefónu, lustráciou z evidencie priestupkov, oznámením ÚPSVaR, oznámením Sociálnej poisťovne, správou o povesti obžalovanej, rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T/101/2014, trestným rozkazom Okresného súdu Trnava sp. zn. 30T/47/2014 zo dňa 19.05.2014, odpisom z RT, lustráciou ZVJS, zápisnicou o dychovej skúške, vecným dôkazom - obrazovým záznamom a opisom dokumentácie.

Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že skutok opísaný vo výrokovej časti napadnutého rozsudku sa stal a rovnako mal za preukázané, že skutok spáchala obžalovaná M. U. ako trestne zodpovedná osoba.

Priebeh žalovaného skutku mal okresný súd jednoznačne preukázaný nielen výpoveďou samotného poškodeného M. G., ktorý podrobne popísal, ako malo ku skutku dôjsť, ale aj z obsahu kamerového záznamu ktorý korešponduje s tým, čo vypovedal poškodený a zároveň vyvracia výpovede obžalovanej M. U. a svedka M. O.. Výpoveď svedka M. O. okresný súd považoval za účelovú s cieľom pomôcť obžalovanej zbaviť sa trestnej zodpovednosti za spáchaný skutok. Pred vznesením obvinenia obžalovanej podrobne popísal, ako malo ku skutku dôjsť (čo korešponduje aj s inými vykonanými dôkazmi), následne odmietol vypovedať, aby obžalovanej nepriviedol trestné stíhanie s poukazom na vzájomný vzťah druh-družka a na hlavnom pojednávaní už uviedol, že nie sú v žiadnom rodinnom ani obdobnom pomere s obžalovanou a celý skutok popísal úplne inak. Výpovede tohto svedka si odporovali v podstatných okolnostiach o ktorých vypovedal, v logickým súvislostiam o okolnostiach. Z kamerového záznamu vôbec nevyplýva, že by mal svedok M. O. pri odchode nájsť tento mobilný telefón pri hracích automatoch, a následne tento vziať, nakoľko je zrejmé, že svedok s obžalovanou odišiel zo snímaného priestoru bez toho, aby sa zohol a nejaký predmet zodvihol, pričom je zistiteľné, že v podstate bezprostredne po ich odchode si poškodený všimol absenciu mobilného telefónu na čo okamžite reagoval tým, že šiel za odchádzajúcou dvojicou. Priebeh predmetnej trestnej činnosti mal okresný súd jednoznačne preukázaný aj vyjadrením spoločnosti O2 Slovensko zo dňa 30.03.2015 z ktorého je zrejmé, že SIM karta registrovaná na užívateľa. XXXX XXX XXX- M. U., R. G. X, H. bola už dňa 15.02.2015 (teda v deň skutku) umiestnená v telekomunikačnom zariadení s číslom IMEI: XXXXXXXXXXXXXXX, keď z priebehu skutku je jednoznačné, že SIM karta obžalovanej musela byť do odcudzeného mobilného zariadenia vložená ešte dňa 15.02.2018 v čase medzi 23.00-24.00 hod, teda bezprostredne po jeho odcudzení, čo nekorešponduje s obranou tak obžalovanej, tak i výpoveďou svedka M. O.. Výpoveď M. O. a obžalovanej o priebehu skutku tiež nie je v súlade s výpoveďou svedka F. O., ktorý jednoznačne potvrdil, že obžalovanú nepozná, nekupoval od nej žiadne SIM-karty a taktiež neobchodoval ani s M. O. tým spôsobom, že by od neho vzal, resp. kúpil predmetný mobilný telefón. Rovnako kamerový záznam z herne „G.“ potvrdil priebeh skutku o tom, ako sa obžalovaná v tesnej blízkosti nakláňala nad poškodeného, opierala sa oňho a ako si vkladala nejaký predmet do vrecka.

Práve pre vyššie uvedené okresný súd uzavrel, že obžalovaná M. U. sa dopustila trestného činu, ktorý jej kladie za vinu obžaloba, t.j. svojím konaním naplnila všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. b) Trestného zákona , keďže prisvojila si cudziu vec tým, že sa jej zmocnila a čin spáchala na veci, ktorú mal iný pri sebe, a bola za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdená, a to trestným rozkazom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 30T/47/2014 zo dňa 19.05.2014 právoplatným dňa 07.06.2014.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu okresný súd vychádzal z ustanovení § 34 a nasl. Trestného zákona. Obžalovaná M. U. nie je z miesta bydliska bližšie hodnotená. Z oznámenia ÚPSVaR H. a Sociálnej poisťovne vyplýva, že je poberateľkou invalidného dôchodku. V priestupkovom registri má viacero záznamov za priestupky proti majetku i za priestupky proti verejnému poriadku. Z odpisu registra trestov vyplýva, že obžalovaná bola doposiaľ 7 x súdne trestaná pre majetkovú trestnú činnosť. Naposledy bol odsúdená trestným rozkazom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 0T/143/2016 právoplatného dňa 20.06.2016, podľa § 212 ods.2 písm. f), ods. 3 písm. b) Trestného zákona na trest odňatia slobody v

trvaní 6 (šesť) mesiacov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Z obsahu spisového materiálu Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T/101/2014 vyplýva, že obžalovaná bola dňa 24.02.2015, právoplatne odsúdená za spáchanie prečinu krádeže (skutok spáchaný dňa 20.07.2014), za čo je bol podľa § 212 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods. 2 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, z čoho je zrejmé, že obžalovaná momentálne súdený skutok spáchala skôr (dňa 15.02.2015), ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jej trestný čin, pričom v danej veci účinky spojené s vyhlásením rozsudku nastali skorším rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T/101/2014 dňa 24.02.2015.

Trestným rozkazom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 30T/47/2014 zo dňa 19.05.2014 právoplatným dňa 07.06.2014 bola obžalovaná uznaná vinnou zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods.2 písm. c) Trestného poriadku a bol jej uložený podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiace so skúšobnou dobou v trvaní 1 rok, čo odôvodňuje právnu kvalifikáciu momentálne súdeného skutku aj ako prečin krádeže podľa § 212 ods. ods. 3 písm. b) Trestného zákona.

Pri úvahe o druhu trestu a jeho výmere okresný súd uložil obžalovanej pri nezistení žiadnej poľahčujúcej okolnosti a po zistení dvoch priťažujúcich okolností (podľa § 37 písm. h), a písm. m) Trestného zákona, nakoľko obžalovaná spáchala viac trestných činov a už bola za trestný čin odsúdená) podľa § 212 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 4, § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 20 (dvadsať) mesiacov, za súčasného zrušenia výroku o treste uloženého obžalovanej skorším rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 4T/101/2014 zo dňa 24.02.2015, právoplatným dňa 24.02.2015, ktorým bol obžalovanej uložený podľa § 212 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods.2 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) mesiacov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Dôvodnosť uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody v danom prípade podľa okresného súdu vyplýva aj s prihliadnutím na samotnú osobu obžalovanej, ktorá bol doposiaľ už sedemkrát súdne trestaná, ukladané jej boli (pred spáchaním skutku) najmä podmienečné tresty, ale aj nepodmienečný trest odňatia slobody a aj napriek tomu tieto podmienečné tresty, ako i nepodmienečný trest nemali zrejme na prevýchovu obžalovanej dostatočný vplyv, keďže sa predmetného prečinu krádeže dopustila v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia v inej trestnej veci. Z týchto dôvodov bol obžalovanej za prejednávaný prečin krádeže uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 20 (dvadsať) mesiacov. Vzhľadom k tomu, že obžalovaná nebola v posledných 10 rokoch pred spáchaním predmetného trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý jej bol uložený za úmyselný trestný čin, bola pre výkon uloženého trestu zaradená podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Vzhľadom k tomu, že obžalovaná spôsobila trestným činom škodu, ktorú si poškodený riadne a včas uplatnil, pričom hodnota odcudzeného mobilného telefónu bola preukázaná odborným vyjadrením v sume 80,- eur, okresný súd zaviazal obžalovanú k náhrade tejto škody.

Proti tomuto rozsudku zahlásila ihneď po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní odvolanie obžalovaná, ktoré písomne doplnila (č. l. 199 spisu) prostredníctvom obhajkyne. Odvolanie podala čo do výroku o vine, ako i výroku o treste.

Obžalovaná poukazuje na to, že v konaní nebolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že by sa skutku dopustila ona. Ani z jedného priameho, alebo nepriameho dôkazu nevyplýva, že to bola práve obžalovaná, ktorá by predmetný telefón odcudzila. Nevyplýva to ani z kamerového záznamu. Ku skutku sa priznal svedok M. O.. Rozpory vo výpovediach svedka O. nie je možné vzhliadať v neprospech obžalovanej, ale naopak v jej prospech v zmysle zásady „in dubio pro reo“. Vyprodukované dôkazy v konaní nie je možné považovať za ucelenú reťaz spôsobilú usvedčiť obžalovanú so spáchania skutku kladeného jej za vinu.

Vzhľadom na odvolacie argumenty navrhuje, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/ Trestného poriadku napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil na ďalšie konanie.

Prokurátor sa k odvolaniu obžalovanej nevyjadril.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 22.11.2018 za prítomnosti obhajkyne obžalovanej a zástupkyne Krajskej prokuratúry v Trnave. Obhajkyňa obžalovanej požiadala o odročenie verejného zasadnutia vzhľadom na hospitalizáciu a domácu liečbu obžalovanej, na čo senát odvolacieho súdu vyhlásil uznesenie podľa § 293 ods. 5 Trestného poriadku, že vykoná verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovanej, nakoľko o odročenie kvôli hospitalizácií nepožiadala. Následne odvolací senát oboznámil zúčastnených s napadnutým rozsudkom okresného súdu, odvolaním obžalovanej, prepúšťacou správou z FN H. zo dňa 15.11.2018 a podstatným obsahom spisu. Obhajkyňa predniesla dôvody odvolania zhodne s písomným odôvodnením, zástupkyňa Krajskej prokuratúry v Trnave navrhla odvolanie obžalovanej ako nedôvodné zamietnuť.

V zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovanej nemožno považovať za dôvodné.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces upravujú. V odôvodnení napadnutého rozsudku jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Záverečný názor okresného súdu na prejednávanú vec, keď obžalovanú uznal vinnou zo spáchania skutku pre ktorý jej bolo vznesené obvinenie a závisle na tom uložil trest je dostatočne presvedčivý, opodstatnený z hľadiska vecnej správnosti a zároveň zákonný a spravodlivý. Okresný súd napadnutý rozsudok odôvodnil v súlade s ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. Preto sa na skonštatovanie správnosti žiada odvolacím súdom uviesť už len nasledovné:

Úvodom odvolací súd konštatuje, že v danej veci boli splnené podmienky na vykonanie verejného zasadnutia senátom odvolacieho súdu dňa 22.11.2018 a to aj v neprítomnosti obžalovanej. Obžalovaná mala predvolanie na termín verejného zasadnutia riadne doručené, o možnosti konať v jej neprítomnosti bola riadne poučená, na verejné zasadnutie sa nedostavila, svoju neúčasť kvalifikovaným spôsobom neospravedlnila a tiež nepožiadala o odročenie pojednávania. Obhajkyňa obžalovanej na verejnom zasadnutí uviedla, že ju matka obžalovanej informovala o hospitalizácií a následnej domácej liečbe obžalovanej, na čo odvolaciemu súdu bola predložená lekárska správa FN H. zo dňa 15.11.2018. Z toho odvolací súd vyvodil a uzavrel, že v tejto veci neboli splnené zákonné podmienky na odročenie pojednávania a verejné zasadnutie, na ktorom vyhlásil rozhodnutie vykonal aj napriek neprítomnosti obžalovanej v súlade so zákonnými podmienkami pričom zároveň nešlo o prípad, kedy by verejné zasadnutie nemohlo byť vykonané v neprítomnosti obžalovanej tak ako to má na mysli ust. § 296 ods. 6, ods. 9 Trestného poriadku.

Obžalovaná podala odvolanie voči napadnutému rozsudku v celosti, t.j. čo do výroku o vine ako i do výroku o treste, ktoré dôvodila tým, že ani z jedného či už priameho alebo nepriameho dôkazu nevplývalo, že žalovaný skutok spáchala. Túto skutočnosť mal okresný súd vziať do úvahy a rozhodnúť v zmysle zásady „in dubio pro reo“, teda v pochybnostiach v neprospech obžalovanej, čo však neučinil. Obrana obžalovanej spočívala tiež v spochybnení postupu súdu, v rámci ktorého nedostatočne vyhodnotil dôkazy svedčiace v jeho prospech.

S obranou obžalovanej, ktorou namietala správnosť záverov okresného súdu, ktorými obžalovanú uznal za vinnú zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v obžalobe sa odvolací súd nestotožňuje.

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného por <.iadku, orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval v zmysle vyššie uvedených zákonným ustanovení neopomínajúc na to, že primárnym cieľom zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci vyjadrenej práve vo vyššie citovaných ustanoveniach, je umožniť súdu spravodlivé a zákonné rozhodnutie.

Ak vykonané dôkazy pred súdom nebudú postačovať na bezpečné preukázanie, že skutok ktorý sa kladie obžalovanej za vinu sa stal, tento skutok naozaj spáchala obžalovaná pričom nebude možné vykonať iné dôkazy s cieľom vyvrátiť dôvodné pochybnosti, bude tak nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spod obžaloby.

Na preukázanie viny obžalovanej, súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovanej, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Presne tak tomu bolo i v danom prípade.

Odvolací súd ohľadom výroku, ktorým bola obžalovaná uznaná vinnou, bez toho, aby opakoval správne skutkové a právne závery prvostupňového súdu uvedené a veľmi podrobne odôvodnené v napadnutom rozsudku, na ktorý sa v tejto časti odvoláva, v súlade s napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu konštatuje, že vykonaným dokazovaním na prvostupňovom súde (treba poukázať najmä na výpoveď poškodeného M. G., výpoveď svedka F. O., záznam z kamerového systému zo dňa 15.02.2015, vyjadrenia spoločnosti O2 Slovensko zo dňa 30.03.2015 ako i z niekoľkokrát pozmenených výpovedí obžalovanej M. U. a svedka M. O.) bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalovaný skutok na skutkovom základe v podanej obžalobe zo dňa 11.08.2016 sa stal a tento skutok spáchala obžalovaná M. U., a to aj napriek jej snahe presvedčiť súd o jej nevine.

Odvolací súd tiež konštatuje, že súd prvého stupňa v súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku stručne a jasne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové tvrdenia oprel, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, najmä pokiaľ ide o vzájomné odporovanie si jednotlivých dôkazov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé i to, ako sa súd vysporiadal s obranou obžalovaného, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení Trestného zákona v otázke viny a trestu. Právna kvalifikácia skutku zodpovedá zistenému skutkovému stavu, i s touto otázkou sa okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku jasne a v súlade so zákonom zaoberal v nadväznosti na čo tiež v súlade so zákonom postupoval i pokiaľ ide o uloženie trestu obžalovanej za spáchaný skutok.

Obžalovanú M. U. zo spáchaného skutku správne okresným súdom kvalifikovaného ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona usvedčovala predovšetkým výpoveď poškodeného M. G., ktorý podrobne popísal priebeh skutku zo dňa 15.02.2015 v herni „G.“, kde mu mala obžalovaná odcudziť mobilný telefón. Obžalovaná sa síce snažila znížiť a spochybniť vierohodnosť výpovede poškodeného poukazom na to, že v čase, kedy malo ku skutku dôjsť bol poškodený pod vplyvom alkoholu, čo malo mať zásadný vplyv na jeho výpoveď, táto námietka však bola priamo vyvrátená práve vyššie uvedeným, a to zhodou opisu skutku poškodeným s kamerovým záznamom. Okrem toho, v konaní nebolo preukázané, že by sa poškodený s obžalovanou poznali, a preto poškodený

nemohol byť nijakým spôsobom motivovaný privodiť trestné stíhanie a následné odsúdenie obžalovanej. Nakoľko popis deja poškodeným bol v zhode s kamerovým záznamom, vo výpovedi poškodeného neboli zistené žiadne výrazné trhliny spôsobilé vyvolať pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdení pričom jeho výpoveď v spojení s ďalšími dôkazmi jednoznačne vyvracala priebeh skutku tak ako ho opísala obžalovaná ako i svedok M. O., odvolací súd zhodne s názorom okresného súdu považuje tieto skutočnosti za preukázané a výpoveď poškodeného za vierohodnú, ktorá v reťazi vykonaných dôkazov nevyvrátiteľne obstála.

V neprospech obžalovanej svedčí i skutočnosť, že ešte v deň odcudzenia mobilného telefónu (t.j. dňa 15.02.2015) doň bola vložená SIM-karta registrovaná na jej meno. Ku skutku malo dôjsť v čase približne o 23:10 hod dňa 15.02.2015, a keďže z Oznámenia spoločnosti O2 Slovakia vyplýva, že SIM-karta bola do odcudzeného mobilného telefónu vložená ešte v ten deň, logicky tak k vloženiu SIM-karty muselo dôjsť v čase medzi 23:10hod a 24:00hod, z čoho jednoznačne vyplýva, že po odchode z herne musela obžalovaná odcudzený telefón pri sebe a ten aj použila. Táto skutočnosť je potom v rozpore s tvrdením obžalovanej, ktorá najprv uviedla, že telefón odcudzil svedok M. O., po odchode z herne jej ho len ukázal a viac telefón nevidela, ako aj v neskoršom tvrdení, že si svedok O. nasledujúci deň, teda dňa 16.03.2015 pre odcudzený telefón prišiel a predal ho, aby mal peniaze na drogy, hoci SIM-karta bola do telefónu vložená už v deň odcudzenia. Obžalovaná sa bránila aj uvedením skutočnosti, že dávnejšie kúpila neznámej osobe (pričom neskôr už túto osobu presne označila prezývkou „O.“) na svoje meno SIM-karty, čo odôvodňuje to, že do odcudzeného telefónu bola vložená SIM-karta na jej meno. Najprv uviedla, že pre neznámu osobu kúpila dve karty za odmenu 10 eur, neskôr sa vyjadrila, že išlo o jednu kartu, za ktorú jej dal neznámy 5 eur. Pravdepodobnosť, že by sa odcudzený telefón dostal ešte v deň odcudzenia do dispozičnej sféry tretej osoby, pričom je irelevantné, či išlo o osobu označenú pod prezývkou „O.“ alebo inú osobu, a práve táto osoba by bola úplnou náhodou tou, pre ktorú obžalovaná na svoje meno kúpila SIM-kartu je nulová.

Vyššie uvedené tvrdenia obžalovanej priamo vyvrátil aj samotný svedok F. O. (osoba označená obžalovanou a svedkom O. ako „O.“), ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že s obžalovanou nikdy do kontaktu neprišiel, obžalovaná preňho nekúpila SIM-karty a tiež neprijal ako záloh ani nekúpil od svedka O. odcudzený telefón.

Pokiaľ ide o vierohodnosť niekoľkokrát zmenených výpovedí svedka M. O., odvolací súd zastáva rovnaký názor ako súd prvého stupňa, a to že tento svedok v priebehu konania účelovo menil výpovede, a to s cieľom privodiť priaznivejšiu situáciu pre obžalovanú, teda zbaviť ju trestnej zodpovednosti. V prípade svedka O. išlo o účelové zmeny výpovede, kedy v prípravnom konaní uviedol, že s obžalovanou čakajú spolu dieťa, v minulosti spolu chodili. Uviedol, že obžalovaná spáchala skutok, teda predmetný telefón odcudzila, dala mu ho a on ho založil u „O.“. Následne v ďalšej výpovedi odoprel vypovedať. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 10.01.2018 uviedol, že nemá dôvod nevypovedať, a vypovedal o priebehu skutku tak, že odcudzený telefón našiel na zemi v herni, vzal si ho, na druhý deň ho už niekomu predal, nepamätá si komu. Táto výpoveď bola priamo vyvrátená kamerovým záznamom z kaviarne „G.“, na ktorom nie je zachytené, že by sa či už počas hrania na automatoch alebo pri odchode z herne svedok zohol a dvihol zo zeme mobilný telefón. Rozpory vo výpovediach odôvodnil užívaním drog, kedy vypovedal aj to, čo nebola pravda. Uviedol, že v čase spáchania skutku bol závislým na heroíne, ktorý užíval denne, neskôr uviedol, že v čase spáchania skutku bol závislý na pervitíne, ktorý užíval v intenzite 1 x týždenne. Toto tvrdenie spochybňuje i výpoveď svedka O., ktorý na hlavnom pojednávaní dňa 10.01.2018 uviedol, že heroín nepredával. Takto menené výpovede svedka O. možno kvalifikovať ako tendenčné, v snahe pomôcť vyhnúť sa trestnej zodpovednosti obžalovanej. Jeho výpovede mali trhliny, logicky ani obsahovo na seba nenadväzovali, boli jednoznačne vyvrátené ďalšími dôkazmi. Vierohodnosť výpovede svedka O. bola znížená do takej miery, že ju nebolo možné hodnotiť ako vierohodnú, práve naopak, svedčila v neprospech obžalovanej.

Pri hodnotení výpovede svedka súd obligatórne skúma, či je jeho výpoveď logická, či sa svedok neodchyľuje od svojej predchádzajúcej výpovede, pričom v prípade odchýlok musí zisťovať, prečo k nim došlo. Pravdivosť tvrdení svedka treba posudzovať aj z hľadiska jeho osoby a zistenia, či má motív uvádzať nepravdu, resp. škodiť alebo napomáhať obžalovanému. Pritom nemožno opomenúť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú povinnosť vypovedať pravdu a preto logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka, a to až do okamihu, kým nie je preukázaný opak. V danej veci svedok O. účelovo menil výpovede, ktoré si navzájom odporovali, jeho výpovede

neboli v súlade s ostatnými vykonanými dôkazmi, pričom taká istá situácia nastala aj pokiaľ ide o postup, ktorým boli odstraňované výrazné rozpory v jeho výpovediach. Ani tu nedokázal logicky a vierohodne preukázať nesúlad v jeho tvrdeniach, čo len podporilo záver súdu o účelovosti a zníženej vierohodnosti tak jeho osoby ako aj jeho výpovedi počas celého konania.

Napriek tomu, že svedok O. spolu s obžalovanou počas celého konania zastierali priebeh skutkového deja, aj napriek ich snahe bolo v konaní zadovážených dostatok dôkazov preukazujúcich vinu obžalovanej. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa poukazuje na to, že pokiaľ ide o ustálenie viny obžalovanej, súhrn priamych ako i nepriamych dôkazov zadovážených v danej veci poskytoval ucelený obraz o trestnom konaní obžalovanej tak, že bolo bez pochybností preukázané spáchanie žalovaného skutku obžalovanou M. U., a to aj napriek snahe obhajoby presvedčiť súd o jej nevine. Súdu prvého stupňa boli predložené také jednoznačné dôkazy, ktoré odôvodňovali záver o uznaní viny obžalovanej. V súdenom prípade dôkazy vyznievali jednoznačne v neprospech obžalovanej a tvorili ucelenú reťaz, z ktorej by bolo možné vyvodiť bezpečný záver o jej vine.

Pre úplnosť odvolací súd k namietanému použitiu zásady „in dubio pro reo“ dodáva, že k aplikácií tejto zásady prichádza do úvahy len vtedy, keď pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o akejkoľvek skutočnosti trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých priamych aj nepriamych dôkazov. Pochybnosti, na ktoré poukázala obžalovaná okresný súd objasnil po rozsiahlom dokazovaní, čo vylučovalo postup súdu, ktorým by mal aplikovať uvedenú zásadu práve v tejto veci.

Pokiaľ ide o odvolaním napadnutý výrok o treste, odvolací súd poukazuje, že obžalovaná bola uznaná vinnou z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Trestného poriadku, za ktorý je možné páchateľovi uložiť trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov až tri roky. Vzhľadom na pomer priťažujúcich okolností v pomere k nezistenej poľahčujúcej okolnosti (2:0) okresný súd správne v zmysle § 38 ods. 4 Trestného zákona ustálil trestnú sadzbu v rozmedzí 16 mesiacov až 3 roky (kedy pristúpil k zvýšeniu dolnej sadzby za spáchaný prečin).

Pokiaľ ide o uložený trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov nepodmienečne, odvolací súd konštatuje, že trest uložený obžalovanej za spáchaný prečin bol súdom prvého stupňa uložený v súlade so zásadami ukladania trestov podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona a súd prvého stupňa tento výrok i náležite odôvodnil. Uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov nepodmienečne (za súčasného zrušenia výroku o treste uloženého skorším rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 4T/101/2014 zo dňa 24.02.2015, právoplatným dňa 24.02.2015, ktorým bol obžalovanej uložený trest odňatia slobody v trvaní sedem mesiacov nepodmienečne so zaradením do výkonu trestu s minimálnym stupňom stráženia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad) so zaradením obžalovanej na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko obžalovaná nebola v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, považuje aj odvolací súd za úmerný spáchanému skutku, teda zákonný a spravodlivý, zahŕňajúci v sebe tak prvok represie, ako aj prvky individuálnej a generálnej prevencie, odrzkadľujúci zároveň morálne odsúdenie páchateľa.

Okresný súd správne vzhliadol u obžalovanej dve priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h) a m) Trestného zákona, a to, že spáchala viac trestných činov a bola už za trestný čin odsúdená, za absencie poľahčujúcich okolností. Bez povšimnutia tiež nemohla ostať skutočnosť, že u obžalovanej nešlo o jednorazové vybočenie z medzí zákona ale o sústavné protiprávne konanie, kedy sa opakovane dopúšťala identickej (tu majetkovej) trestnej činnosti. Obžalovaná bola doposiaľ sedemkrát súdne trestaná, niekoľkokrát priestupkovo postihnutá za priestupky proti majetku a priestupky proti verejnému poriadku. Dôvodnosti uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov prispelo i to, že obžalovaná skutok spáchala v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia v inej trestnej veci, ani predchádzajúce odsúdenia u obžalovanej preukázateľne neviedli k náprave a aj naďalej dopúšťala trestnej činnosti. Obžalovaná ma jednoznačne sklony k páchaniu trestnej činnosti, o čom svedčia najmä bohaté záznamy v registri trestov ako i v priestupkovom registri. Niektoré odsúdenia síce boli zahladené, odvolací súd však zdôrazňuje, že v prípade zahladenia sa zahladzuje len skutočnosť, že obžalovaná odsúdená bola, nie skutočnosť, že trestné činy spáchala. Ani hrozba výkonu trestu odňatia slobody, o ktorej si vzhľadom na svoju kriminálnu minulosť musela byť obžalovaná plne vedomá ju nemotivovali k tomu, aby sa nedopúšťala trestnej činnosti.

Pre dosiahnutie účelu trestu a nápravy obžalovanej ako tzv. špeciálneho recidivistu vo vzťahu k majetkovej trestnej činnosti tak bolo nevyhnutné nariadiť nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov, tak ako správne učinil okresný súd. Podporne odvolací súd poukazuje i na Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 2Urtost/3/2017 z 13. júna 2017, z ktorého vyplýva, že „Výkon trestu odňatia slobody predstavuje ústavným poriadkom predvídaný zásah do základných ľudských práv a slobôd páchateľa iba za predpokladu, že ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné a sledovaný cieľ (účel trestu) nemožno dosiahnuť inak.“ Odvolací súd má za to, že nápravu ako i účel trestu u tejto obžalovanej nemožno dosiahnuť inak.

Pokiaľ ide postup okresného súdu premietnutý do výroku, ktorým prvého stupňa zaviazal obžalovanú na náhradu škody vo výške 80 eur ako hodnotu odcudzeného mobilného telefónu poškodeného M. G., ani tomuto postupu nemožno nič vytknúť.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ ide o náhradu škody v trestnom konaní, tak súd v tzv. adhéznom konaní môže rozhodovať o škode len vtedy, ak bol nárok na jej náhradu uplatnený riadne a včas v zmysle § 46 ods. 3, § 164 písm. a/ v spojení s § 287 ods. 1 Trestného poriadku. Uvedené platí tak v prípade, ak je obžalovaný uznaný vinným zo spáchania skutku, tak ako to bolo i v tejto veci, ale aj v prípade, keď súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí.

Z obsahu spisu vyplýva, že poškodený M. G. si na hlavnom pojednávaní konanom dňa 28.11.2018 na č.l. 181 uplatnil nárok na náhradu škody v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami riadne a včas, ktorú vyčíslil sumou 80 eur, preto bol správnym aj tento výrok napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára že v rámci odvolacieho konania bola venovaná dostatočná pozornosť odvolacím námietkam obžalovanej, ktoré však nebolo možné akceptovať v takom rozsahu, ktorý by viedol k inému rozhodnutiu vo veci než k akému dospel súd prvého stupňa. Aj podľa názoru krajského súdu, výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade jednoznačne preukázali, že skutok uvedený v obžalobe sa stal, skutok spáchala obžalovaná ako trestne zodpovedný subjekt a trest uložený za spáchania tohto skutku bol primeraný a zákonný.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovanej podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.