Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Co-63-2018.pdf
PDF · 112.32 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/63/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členov senátu JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom v Bratislave, Košická 56, IČO: 35 838 825, zastúpeného: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Michalská 14, IČO: 47 255 706, proti žalovanému: B. M., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom v P., B. XXX/X, zastúpenému: JUDr. Hedvigou Gallovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave, Zámocká 26, IČO: 35 526 343, o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 20.11.2017 č.k. 10C/20/2014-145 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou žiadal, aby súd určil, že voči žalobcovi je právne neúčinná kúpna zmluva č. V 11/12-178/12 uzatvorená medzi B. W., nar. X.X.XXXX a J. W., rod. W., nar. X.X.XXXX, obaja bytom v P., J. XX, ako predávajúcimi a žalovaným ako kupujúcim, na základe ktorej previedli na žalovaného vlastnícke právo k bytu č. XX, vchod XX na X. poschodí, s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel na pozemku 312/10000, nachádzajúci sa v bytovom dome súpisné číslo XXXX, stojacom na parcele XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 381 m2, v kat. úz. P., zap. na LV č. XXXX, zavkladovaná pod č. V 11/12-178/12. Zároveň súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyslovil, že priznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %.
2. V odôvodnení rozsudku súd poukázal na argumentáciu žalobcu v žalobe, že potom ako bol dlžník B. W. zaviazaný zaplatiť žalobcovi istinu 11.661,52 eur s príslušenstvom rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 5.10.2010, sp. zn. 23Cb/279/2008, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.6.2011 sp. zn. 3Cob/17/2011, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II, na základe uvedených rozsudkov bolo začaté exekučné konanie sp. zn. EX/15436/11 pred exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, ktorý dňa 16.1.2012 vydal a dlžníkovi B. W. i doručil upovedomenie o začatí exekúcie. V čase vydania rozsudku zo dňa 5.10.2010 sp. zn. 23Cb/279/2008 bol dlžník aj so svojou manželkou vlastníkom označeného bytu a v krátkom čase po vydaní exekučného titulu a bezprostredne po začatí exekučného konania kúpnou zmluvou, zavkladovanou pod V11/12-178/12, previedol dlžník spolu so svojou manželkou označenú nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva žalovaného, z čoho je podľa žalobcu zrejmý jasný úmysel dlžníka zbaviť sa svojho jediného majetku a tým docieliť, aby sa žalobca ako veriteľ pri vymáhaní svojej pohľadávky nemal z čoho uspokojiť. Naviac vedomosť o úmysle dlžníka previesť nehnuteľnosť na inú osobu s úmyslom ukrátiť veriteľa vyplýva aj zo skutočnosti,
že kúpnou zmluvou previedol byt späť do výlučného vlastníctva manželky dlžníka J. W.. V dôsledku realizácie prevodov spornej nehnuteľnosti dlžník nevlastní nehnuteľnosti, ale môže ich užívať, keďže sú vo vlastníctve jeho manželky. V prebiehajúcom exekučnom konaní doteraz nebola vymožená pohľadávka súdnym exekútorom, a preto prevodom nehnuteľností na žalovaného došlo k ukráteniu žalobcu ako veriteľa. Vedomosť žalovaného o úmysle dlžníka B. W. ochrániť nehnuteľnosť pred postihom vo výkone rozhodnutia zo strany žalobcu vyplýva zo skutočnosti, že žalovaný nehnuteľnosť previedol na manželku dlžníka a nie na oboch predávajúcich manželov W. a tiež z výšky kúpnej ceny za nehnuteľnosť, pretože kúpna cena vo výške 3.000 eur uvedená v zmluve je prezentovaná ako dohodnutá kúpna cena, napriek reálnej cene bytu najmenej 30.000 eur, a v zmluve nie je zmienka, že by sa malo jednať len o časť kúpnej ceny. Kúpna zmluva medzi dlžníkom B. W. a jeho manželkou J. W., bola uzatvorená dňa 4.1.2012 a vlastnícke právo bolo zapísané do katastra dňa 6.2.2012 pod položkou XXX/XX a druhá kúpna zmluva medzi žalovaným a J. W. bola uzatvorená dňa 3.2.2012, teda ešte skôr ako nastali účinky vkladu vlastníckeho práva prvej zmluvy.
3. Súd prvej inštancie poukázal i na obranu žalovaného, ktorý žiadal žalobu zamietnuť namietajúc nedostatok vecnej pasívnej legitimácie argumentom, že nie je vlastníkom označenej nehnuteľnosti, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy bol dobromyseľný a nevedel o tom, že dlžník žalobcu má dlhy aj exekučný titul. S predávajúcimi sa dohodol na predaji bytu tak, že oni určili kúpnu cenu vo výške 23.000 eur s tým, že im bola vyplatená záloha vo výške 3.000 eur. Následne si žalovaný začal vybavovať hypotéku, avšak ju nedostal a nedostala ju ani jeho matka, a preto urobil spätný prevod bytu z dôvodu, že mu nebola poskytnutá hypotéka.
4. Vykonaným dokazovaním výsluchom svedkov N. M., matky žalovaného, B. W. Q. J. W., ako i rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 5.10.2010 č.k. 23Cb/279/2008-140 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.6.2011, č.k. 3Cob/17/2011-156, ktorý nadobudol právoplatnosť 9.8.2011 a z LV č. XXXX kat. úz. P. zo dňa 5.8.2011 súd zistil, že B. W. bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi 11.661,52 eur s príslušenstvom a vlastníkmi bytu č. XX boli v podiele 1/B. W. Q. J. W.. Z upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa 16.1.2012 vo veci EX/15436/11 súd zistil, že v prospech žalobcu sa proti B. W. začala exekúcia na základe exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 5.10.2010 č.k. 23Cb/279/2008-140. Ďalej súd zistil, že kúpnou zmluvou zo dňa 3.1.2012 predávajúci B. W. Q. J. W. odpredali žalovanému označený byt za cenu 3.000 eur, zmluvu podpísali predávajúci pred notárom 4.1.2012, návrh na vklad do katastra bol podaný 4.1.2012 a následne kúpnou zmluvou zo dňa 3.2.2012 žalovaný previedol označený byt na J. W. za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 3.000 eur, podpis žalovaného bol overený dňa 8.2.2012, návrh na vklad kúpnej zmluvy bol podaný na Správu katastra dňa 30.9.2013.
5. Po právnom posúdení veci podľa § 42a ods. 1 až 5 Občianskeho zákonníka, § 42b ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka dospel prvoinštančný súd k záveru, že žaloba je nedôvodná. Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobca podal žalobu voči žalovanému, ktorý ako nie je blízka osoba dlžníka nadobudol napadnutým právnym úkonom, uskutočneným v trojročnej lehote, nehnuteľnosť do svojho výlučného vlastníctva, avšak následne po uzavretí kúpnej zmluvy žalovaný uzavrel ďalšiu kúpnu zmluvu, ktorou previedol za takých istých podmienok vlastnícke právo na manželku dlžníka ako jednu osobu z predávajúcich vyvodil, že žalobca nepreukázal, že by žalovaný mal z odporovateľného právneho úkonu prospech, nakoľko sporný byt vrátil jednému z bezpodielových spoluvlastníkov za takých istých podmienok, za akých ho nadobudol. Ďalej súd uzavrel, že žalobca v konaní nepreukázal, že žalovaný ako nadobúdateľ spornej nehnuteľnosti vedel o úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu, ani že žalobca ako veriteľ nemá inú možnosť uspokojiť sa z majetku dlžníka. V tejto súvislosti prvoinštančný súd dôvodil, že žalobca preukázal, že začalo exekučné konanie na vymoženie jeho pohľadávky, avšak v konaní nepreukazoval, že dlžník by nemal žiaden majetok, z ktorého by mohla byť pohľadávka uspokojená a dodal, že súd naviac pri zisťovaní pobytu dlžníka lustráciou v sociálnej poisťovni zistil, že žalovaný je zamestnaný v spoločnosti SLOVBEN-DASSA s.r.o. od 25.5.2017, a preto nie je zrejmé tvrdenie žalobcu, že od dlžníka nie je možné vymôcť pohľadávku, prípadne zrážkami zo mzdy, lebo žalobca v konaní nepredložil správu od exekútora, z ktorej by vyplývalo, že dlžník nemá žiaden majetok, prípadne, že je nezamestnaný a že exekúcia je neúspešná.
6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ako i z dôvodu, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania, alternatívne zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie žalobca vytkol, že neodstránil rozporné tvrdenia a v odôvodnení rozsudku neuviedol, ako súd tieto vníma a aký to má dopad na dôveryhodnosť tvrdení žalovaného, dlžníka žalobcu a jeho manželky, ako i že nezohľadnil neobvyklé okolnosti uzavretia oboch kúpnych zmlúv. Citoval znenie § 588, § 40 ods. 1 a 2, § 46 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a namietol, že z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, ako sa súd vysporiadal s faktom, že kúpna cena za označený byt bola dohodnutá vo výške 3000 eur, hoci porovnateľný byt sa v danej lokalite predával za cca 30.000 eur, a teda vo výške neprimeranej, ani ako mal žalovaný prevodcom sumu 3000 eur zaplatiť. Uviedol, že ak podľa dôvodov rozsudku dlžník žalobcu mal tvrdiť, že mal nejaký dlh u žalobcu, ale podľa jeho vedomostí je to už vyrovnané, exekučné konanie EX15436/11 stále prebieha a pohľadávka žalobcu uspokojená nebola. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne poukázal v odôvodnení rozsudku i na to, že dlžník žalobcu je od 25.5.2017 zamestnaný v spoločnosti SLOVBEN-DASSA, s.r.o., kedy podľa žalobcu z toho vyplýva, že žalobca sa môže uspokojovať z príjmu dlžníka a v tejto súvislosti žalobca namietol dôveryhodnosť tohto svedka, ako i „zjavnú nemožnosť získania údajného úveru žalovaným na kúpu nehnuteľností“, nakoľko žalovaný bol v tom čase nezamestnaný, pričom z rozsudku nevyplýva, akú banku, kedy a ako, žalovaný oslovil, na základe čoho žalobca tvrdil, že v skutočnosti si žalovaný žiaden úver nevybavoval. Žalovaný ďalej namietol, že súd sa v odôvodnení rozsudku nezoberal časovými súvislosťami prevodu nehnuteľnosti a začatia exekučného konania a neodstránil rozpory vo výpovediach svedkov B. W. Q. J. W. ohľadom tvrdení o tom, ako a kedy býval žalovaný v označenom byte, ani neodstránil rozpory týkajúce sa dôvodu predaja bytu. V tejto súvislosti žalobca podčiarkol, že svedkyňa J. W. síce uviedla, že byt chceli predať, aby uhradili dlžoby, avšak podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, kat. úz. P., je táto stále vlastníčkou označeného bytu. Namietol takisto tvrdenie ohľadom dôvodu predaja bytu len na manželku dlžníka žalobcu, a súdu vytkol, že sa týmto osobitne a spolu s ostatným nezaoberal, neposudzoval ani to, prečo k zrušeniu prvého predaja nedošlo odstúpením od zmluvy, ale prečo sa urobil druhý prevod, ani to, ako malo dôjsť k druhému prevodu bytu, kedy sa tento mal realizovať a ak súd uviedol, že dlžník žalobcu je zamestnaný, neuviedol, aký príjem dlžník dosahuje, aké má zrážky, akú časť príjmu možno dosiahnuť výkonom rozhodnutia, a ani nezisťoval, koľko bolo na úhradu dlhu vymožené, a napriek tomu usúdil, že v dôsledku zamestnania sa dlžníka by žalobca nemal byť ukrátený. Poukazom na čl. 2 ods. 1 až 3 CSP, na viaceré súdne rozhodnutia (o.i. Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/191/2010, 2MCdo/7/2009, 7Cdo/201/2014, Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 107/07, III.ÚS 311/07, II.ÚS 410/06) mal žalobca za to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, správne rozhodol a rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil a zdôraznil, že nesúhlasí s tvrdeniami uvedenými v odôvodnení odvolania žalobcu, ktoré označil za účelové.
8. Žalobca nevyužil právo na repliku k vyjadreniu žalovaného.
9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené.
10. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b) CSP.
11. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre neho privodili priaznivé rozhodnutie a uvádza skutočnosti a námietky, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov, právneho posúdenia veci. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, na základe ktorých správne súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol.
12. Vecne správne, presvedčivé, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a len na zdôraznenie správnosti dôvodov preskúmavaného rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd považuje za potrebné dodať:
13. V odôvodnení rozhodnutia prvoinštančného súdu predovšetkým nemá oporu tvrdenie žalobcu, že súd nesprávne postupoval, pretože riadne a vyčerpávajúco neodôvodnil svoje rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie netrpí nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok vznik takej vady konania, pre ktorú by bolo nutné pristúpiť ku kasácii napadnutého rozsudku.
14. Nepochybne právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 1 CSP patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu (por. napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03) a jednoznačne vyplýva i z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, cˇ. 303-A, s. 12, § 29, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
15. Z obsahu spisu a odôvodnenia preskúmavaného rozsudku jednoznačne vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby bol v podstate záver súdu, že žalobca nepreukázal, že by žalovaný mal z odporovateľného právneho úkonu prospech, nakoľko sporný byt vrátil jednému z bezpodielových spoluvlastníkov za takých istých podmienok, za akých ho nadobudol, ani nepreukázal, že žalovaný ako nadobúdateľ označenej nehnuteľnosti vedel o úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu, ani že žalobca ako veriteľ nemá inú možnosť uspokojiť sa z majetku dlžníka. Či tak súd prvej inštancie urobil správne, je otázkou právneho posúdenia veci.
16. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením by išlo len vtedy, ak by odvolací súd zistil interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu prvej inštancie, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (por. napr. III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
17. O taký prípad v prejednávanej veci bezpochyby nejde.
18. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Súd zároveň primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, že označeným právnym úkonom nemohlo dôjsť k ukráteniu uspokojenia pohľadávky žalobcu a dostatočne sa vysporiadal s argumentáciou žalobcu i námietkami žalovaného. Odôvodnenie rozhodnutia spĺnˇa zákonné predpoklady vyjadrené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
19. Napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za neodôvodnené a svojvolˇné. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu, ak súd prvej inštancie zamietnutie žaloby založil na závere, že žalobca nepreukázal, že by žalovaný mal z odporovateľného právneho úkonu prospech, nakoľko sporný byt vrátil jednému z bezpodielových spoluvlastníkov za takých istých podmienok, za akých ho nadobudol, ani nepreukázal, že žalovaný ako nadobúdateľ označenej nehnuteľnosti vedel o úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu, ani že žalobca ako veriteľ nemá inú možnosť uspokojiť sa z majetku dlžníka. Záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom dovodil súd prvej inštancie v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, podľa ktorej dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v spore neboli preukázané jeho tvrdenia a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. V tomto smere správne súd prvej inštancie vychádzal pri svojom rozhodovaní z premisy, že v konaní o odporovacej žalobe (§ 42a Občianskeho zákonníka) žalujúci veriteľ, ak má byť jeho žaloba úspešná, znáša bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že odporovaný právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky a súčasne, že druhej strane odporovaného právneho úkonu musel byť známy úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa. Na uvedenom potom nemôže nič zmeniť ani námietka žalobcu, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku nezaoberal dôveryhodnosťou tvrdení žalovaného, dlžníka žalobcu a jeho manželky, že nezohľadnil neobvyklé okolnosti uzavretia oboch kúpnych zmlúv, že sa nevysporiadal s faktom, že kúpna cena za označený byt bola dohodnutá vo výške 3000 eur, ani ako mal žalovaný prevodcom sumu 3000 eur zaplatiť, že z rozsudku nevyplýva, akú banku, kedy a ako, žalovaný oslovil v súvislosti s vybavovaním úveru, že sa súd nezoberal časovými súvislosťami prevodu nehnuteľnosti a začatia exekučného konania a neodstránil rozpory vo výpovediach svedkov B. W. Q. J. W. ohľadom tvrdení o tom, ako a kedy býval žalovaný v označenom byte, ani neodstránil rozpory týkajúce sa dôvodu predaja bytu a neskúmal ani to, prečo k zrušeniu prvého predaja nedošlo odstúpením od zmluvy, ale prečo sa urobil druhý prevod, ani to, ako malo dôjsť k druhému prevodu bytu, kedy sa tento mal realizovať a ak súd uviedol, že dlžník žalobcu je zamestnaný, neuviedol, aký príjem dlžník dosahuje, aké má zrážky, akú časť príjmu možno dosiahnuť výkonom rozhodnutia, a ani nezisťoval, koľko bolo na úhradu dlhu vymožené. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 188/06). Do práva na spravodlivý súdny proces totiž nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, s navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV.ÚS 252/04), ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (por. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 3/97 a sp. zn. II.ÚS 251/03).
20. Prvoinštančnému súdu tak nemožno vytknúť, že by sa zistenými relevantnými (t.j. pre rozhodnutie vo veci významnými) skutočnosťami alebo tvrdenými námietkami vôbec nezaoberal alebo že by sa s nimi vyporiadal nedostatočným spôsobom. Žalobca preto neopodstatnene súdu vytýkal vadu konania, premietajúcu sa ako zásah do ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a do práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Iba skutocˇnostˇ, že sa žalobca s právnym názorom prvoinštančného súdu nestotožňuje, nemôže viestˇ k záveru o zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutia súdu (por. napr. sp. zn. I. ÚS 188/06).
21. Napokon žalobca vo svojom odvolaní nedôvodne namieta, že právne posúdenie súdu prvej inštancie bolo nesprávne, majúc v podstate za to, že prevod bytu vo vlastníctve jeho dlžníka označeným právnym úkonom bol tým krokom, ktorým sa ho snažil jeho dlžník ukrátiť, resp. vyhnúť sa plneniu. Uvedené tvrdenie žalobcu je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie o návrhu žalobcu bez významu v situácii, ak bezpochyby žalovaný nie je vlastníkom označeného bytu (ktorú skutočnosť nie je medzi stranami sporná), lebo ju previedol na tretiu osobu - manželku dlžníka žalobcu. Súd prvej inštancie správne preto uzavrel, že žalobca v spore nepreukázal ani to, že žalovaný mal z označeného právneho úkonu prospech. Súdna prax je totiž dlhodobo ustálená v závere, že žaloba o určenie, že právny úkon dlžníka je voči veriteľovi neúčinný, môže byť úspešná len vtedy, ak bola podaná voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený, pričom za stavu, ak nie je dobre možné uspokojenie veriteľa z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, napr. preto, že osobe, v prospech ktorej dlžník odporovaný právny úkon urobil, už takto nadobudnuté veci, práva alebo iné
majetkové hodnoty nepatria, musí voči osobe, ktorej z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech, smerovať žalobu o zaplatenie peňažnej náhrady (por. m.m. napr. rozsudok najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 26/19, uznesenie najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1489/2000).
22. Zo všetkých uvedených dôvodov možno konštatovať, že žalobcom uvedené odvolacie dôvody a ani odvolacie námietky nie sú opodstatnené. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania a podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v odvolaní procesne úspešnému žalovanému. Žalobca úspech v odvolacom konaní nemal a tak mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v samostatnom rozhodnutí, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).