Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24Co-102-2018.pdf
PDF · 189.97 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/102/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: O. X., narodený X.X.XXXX, bytom V. XXXX/XX, P., proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., IČO 47 233 516, so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o neplatnosť právnych úkonov a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 15Csp/20/2016-134 zo dňa 21.9.2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd odvolanie žalovaného proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku VIII. o d m i e t a.
II. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., III., VII. p o t v r d z u j e, vo výrokoch IV., V., VI., IX. r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. 8500116643 uzatvorená medzi žalovaným a žalobcom ako dlžníkom dňa 27.5.2015 je neplatná, výrokom II. určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. 8500116635 uzatvorená medzi žalovaným a žalobcom ako dlžníkom dňa 27.5.2015 je neplatná, výrokom III. určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. 8500083400 uzatvorená medzi žalovaným a žalobcom ako dlžníkom dňa 6.10.2014 je neplatná, výrokom IV. určil, že Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva č. 8500116643 uzatvorená medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom dňa 27.5.2015 je neplatná, výrokom V. určil, že Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva č. 8500116635 uzatvorená medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom dňa 27.5.2015 je neplatná, výrokom VI. určil, že Rozhodcovská zmluva č. 8500083400 uzatvorená medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom dňa 6.10.2014 je neplatná, výrokom VII. určil, že Spotrebiteľské úvery poskytnuté žalovaným ako veriteľom žalobcovi ako dlžníkovi na základe zmlúv o revolvingovom úvere č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015 a č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014 sú poskytnuté bez úrokov a poplatkov, výrokom VIII. vo zvyšnej časti žalobu zamietol, výrokom IX. nepriznal žalobcovi právo na náhradu trov konania. nepriznáva.
2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, ods. 2 písm. c), f), g), i), j), k), m), n), o), y), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. k), r), s), t), ods. 5, ods. 6, ods. 7, § 39 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca ako spotrebiteľ uzatvoril so žalovaným ako dodávateľom tri Zmluvy o revolvingovom úvere a to zmluvu č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, zmluvu č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015 a č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014, na základe ktorých bol žalobcovi poskytnutý úver. V prvom prípade išlo o sumu vo výške 1.350 eur (splácanie 42 mesiacov prostredníctvom splátok vo výške 42,29 Eur mesačne, RPMN 25,12%, ročná úroková sadzba 17,40%, odplata za poskytnutie služby podľa Dohody o poskytovaní služby 0 Eur), v druhom prípade išlo o sumu vo výške 1.350 eur (splácanie 42 mesiacov prostredníctvom splátok vo výške 42,29 Eur mesačne, RPMN 25,12%, ročná úroková sadzba 17,40%, odplata za poskytnutie služby podľa Dohody o poskytovaní služby 0 Eur) a v treťom prípade išlo o sumu 1.350 eur (RPMN 26,09%, ročná úroková sadzba 18,08%, odplata za poskytnutie služby podľa Dohody o poskytovaní služby 0 Eur). Súčasťou zmlúv bola Dohoda o zrážkach zo mzdy, ako aj Rozhodcovské zmluvy. Na základe uvedených právnych úkonov si žalovaný zabezpečil plnenie svojej pohľadávky, ako aj možnosť riešiť prípadne vzniknuté spory na rozhodcovskom súde. Úhrady, ktoré žalobca uskutočnil, boli realizované buď ako vklady do banky alebo prostredníctvom poštových poukážok, prípadne zrážkami zo mzdy, k realizácii ktorých žalovaný pristúpil na základe Dohody o zrážkach.
4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že strany sporu uzavretím zmlúv o revolvingovom úvere založili spotrebiteľské právne vzťahy, na ktoré treba aplikovať právny režim zákona č. 129/2010 Z. z. a ust. § 52 i nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie hodnotil úver poskytnutý podľa označených zmlúv za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., keďže neobsahuje obligatórnu náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., a to výšku splátok istiny, úrokov, poplatkov, ktoré mal žalobca žalovanému zaplatiť. Zmluva obsahuje len počet splátok, keď z toho údaja nie je zrejmá skladba splátky, t. j. aká suma je započítaná na istinu, aká na úroky, prípadne na iné poplatky. Dohody o zrážkach zo mzdy neboli so žalobcom ako spotrebiteľom osobitne, individuálne dojednané, jednalo sa o vopred pripravené a naformulované ustanovenia zmlúv o spotrebiteľských úveroch revolvingového typu, ktorých súčasťou boli aj dohody o zrážkach zo mzdy. Žalobca ako spotrebiteľ nemal možnosť sa dostatočne oboznámiť aj s ostatnými podkladmi a tak prejaviť svoju slobodnú vôľu ohľadom dohôd o zrážkach zo mzdy. Zabezpečenie záväzku vopred uzavretou dohodou o zrážkach zo mzdy je neprimeranou požiadavkou veriteľa - žalovaného, keď viacnásobne a bez akéhokoľvek obmedzenia chce disponovať s príjmom dlžníka. Veriteľ (žalovaný) výšku dlhu sám diktuje, a to bez akéhokoľvek odsúhlasenia súdom. Napriek tomu, že neexistuje žiadne rozhodnutie súdu, ktoré by mu uložilo povinnosť plniť, vykonávajú sa zrážky zo mzdy a dlžník (žalobca) nemá možnosť ich priamo zastaviť. Súd prvej inštancie preto určil, že dohody o zrážkach zo mzdy sú neplatné. Neprijateľnou podmienkou je aj rozhodcovská doložka vo forme rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovské zmluvy vo formulárovej podobe vyhotovil žalovaný - dodávateľ služby, veriteľ, ide o jednostranné nastavenie podmienok, ktoré druhá - slabšia zmluvná strana, dlžník, spotrebiteľ (žalobca) ani nemohol ovplyvniť. Žalovaný od počiatku sledoval v súvislosti s koncipovaním rozhodcovskej zmluvy to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto riešené na rozhodcovskom súde. Súd prvej inštancie v konaní nemal preukázané, že by žalovaný nejakým spôsobom poučil žalobcu o význame a priebehu rozhodcovského konania, aký význam má jeho výsledok a rovnako tak ani o štatúte rozhodcovského súdu. Preto aj v týchto prípadoch súd prvej inštancie určil, že rozhodcovské zmluvy sú neplatné.
5. Súd prvej inštancie žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu, ktorému vznikol nárok na náhradu trov konania, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v konaní nevznikli.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal odvolanie žalovaný podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že napriek skutočnosti, že vo veci predložil vyjadrenie k podanej žalobe, súd prvej inštancie sa pri stotožnení so žalobou žiadnym spôsobom nevyporiadal s vyjadrením žalovaného. Súd prvej inštancie v rozsudku ohľadne určenia neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy uviedol, že dohoda o zrážkach zo mzdy má umožňovať obchádzať únijné právo. Ak je tomu tak, potom je z rozsudku nepreskúmateľné, o ktoré priamo vykonateľné ustanovenie únijného práva vôbec svoje rozhodnutie opiera a teda aké ustanovenie sa má obchádzať. Zákonom č. 102/2014 Z. z., ktorý sa mení a dopĺňa aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, boli zavedené podmienky, po splnení ktorých je uzavretie dohody o zrážkach zo mzdy prípustné aj pre spotrebiteľské vzťahy. Tieto podmienky v prípade dohôd o zrážkach zo mzdy dodržané boli. Zákonom č. 438/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa aj zákon č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, bolo výslovne uvedené (§ 9 ods. 13), že dohoda o zrážkach zo mzdy je jedným z troch prijateľných a povolených spôsobov zabezpečenia záväzkov zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy. Napriek platnému právnemu stavu v čase uzavretia dohôd o zrážkach zo mzdy medzi sporovými stranami, súd prvej inštancie sa nezaoberal obsahom ani jednotlivých dohôd a ani právnou úpravou týkajúcou sa dohôd o zrážkach zo mzdy. Rozsudok neobsahuje žiadne dokázané dôvody, v zmysle ktorých by uzavreté rozhodcovské zmluvy mali spôsobovať nerovnováhu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, pretože okrem paušálneho konštatovania o neprijateľnosti súd prvej inštancie neuviedol nič, čo by vyplynulo z dokazovania, aké skutkové závery prijal a ako ich právne posúdil. Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva číslo 850011643 a spotrebiteľská rozhodcovská zmluva číslo 850011635 boli uzavreté v súlade so zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Tento zákon a rovnako ani znenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka účinné od 1.1.2015 súd prvej inštancie pri rozhodovaní nepoužil. Spotrebiteľské rozhodcovské zmluvy sú uzatvorené v súlade s osobitným zákonom, ktorým je zákon č. 335/2014 Z. z., pričom závery súdu prvej inštancie odporujú uvedeným zákonným ustanoveniam. Žalovaný napáda výrok súdu o určení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere číslo 8500116643 zo dňa 27.5.2015, číslo 8500116635 zo dňa 27.5. 2015 a číslo 8500083400 zo dňa 6.10.2014 sú bezúročné a bez poplatkov, keďže dôvod, ktorý uviedol súd prvej inštancie je v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z. z., so smernicou 2008/48/ES a s rozhodnutím SD EÚ vo veci C-42/15. Ani smernica 2008/4//ES a ani zákon č. 129/2010 Z. z. nezakotvujú žiadne právo na rozpis splátky v zmluve. Spotrebiteľ má právo vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku (§ 9 ods. 5), čo zodpovedá jeho právu vyplývajúcemu z článku 10 odstavec 2 písmeno i) smernice. Ani konštrukcia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. nie je založená na tom, že sa upravuje právo spotrebiteľa na rozpis splátky priamo v zmluve. Súdny dvor EÚ vo veci C -42/ 15 uviedol: Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Ďalej uviedol, že konanie vo veci C-42/15 nebolo konaním o porušení členského štátu implementovať smernicu, išlo o konanie smerujúce k tomu, ako vykladať právny poriadok (t. j. únijné právo a v rámci prípustných výkladových možností a metód vo vzťahu k vnútroštátnemu právu). Súd prvej inštancie prijal výklad, ktorý odporuje smernici a je jej porušením, postupoval v rozpore so zákonom, nerešpektoval ani povinnosť súladného výkladu vnútroštátneho práva s únijným právom v zmysle Zmluvy o fungovaní európskej únie a dospel k nesprávnemu záveru o výklade § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a sám rozhodol tak, že žalobu zamietne alebo vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
7. Žalobca odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaného sa nevyjadril.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že je potrebné odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku VIII. odmietnuť, rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., III., VII. potvrdiť a rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch IV., V., VI, IX. zrušiť a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Podľa § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
10. Citované ustanovenie obmedzuje právo strany podať odvolanie. Toto obmedzenie spočíva v tom, že právo podať odvolanie priznáva strane len v tom prípade, ak bolo rozhodnutie vydané v jej neprospech. Kedy je rozhodnutie vydané v neprospech strany, je už ponechané na výklad súdu. Rozhodujúcim meradlom pri posudzovaní, či sa rozhodlo v neprospech odvolateľa, bude porovnanie petitu žaloby s výrokom rozsudku súdu prvej inštancie. Rozhodnutie bolo vydané v neprospech strany, ak bola strane spôsobená aj len nepatrná ujma. Táto ujma však musí existovať objektívne, nestačí len subjektívne presvedčenie strany, že jej bola ujma spôsobená.
11. V prejednávanej veci má odvolací súd ako orgán aplikujúci právo, tu citované ustanovenie § 359 Civilného sporového poriadku, za to, že na strane žalovaného výrokom VIII. rozsudku súdu prvej inštancie nevznikla a ani nemohla vzniknúť žiadna, teda ani len nepatrná ujma, ktorá by bola objektívne zistiteľná. Takýto záver vyplýva z toho, že výrokom VIII. súd prvej inštancie žalobu žalobcu vo zvyšku (v časti určenia, že ustanovenia článku 8, bod 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015, č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014 sú ako neprijateľné zmluvné podmienky neplatné) zamietol, teda v tejto časti požiadavky uplatnenej žalobou bol žalovaný úspešný, resp. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku VIII. bol vydaný v jej prospech. Takéto odvolanie bolo podané neoprávnenou osobou, teda žalovaný bol osobou, ktorá v dôsledku čiastočného zamietnutia žaloby žalobcu zaznamenal v konaní čiastočný procesný úspech, takýmto vyhovujúcim rozhodnutím neutrpel žiadnu ujmu na právach a nebola mu uložená žiadna povinnosť.
12. Keďže s poukazom na vyššie uvedené odvolanie proti výroku VIII. rozsudku súdu prvej inštancie v danom prípade podala neoprávnená osoba, odvolací súd odvolanie žalovaného proti zamietajúcemu výroku VIII. rozsudku súdu prvej inštancie s použitím ustanovenia § 386 písm. b) Civilného sporového poriadku odmietol.
13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu tak zostali vyhovujúce výroky I., II., III., IV., V., VI., VII. a výrok IX. o nároku na náhradu trov konania rozsudku súdu prvej inštancie.
14. Podanou žalobou sa žalobca domáhal určenia, že Dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, Dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015, Dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500083400 zo dňa 27.5.2015, Ustanovenie článku 8, bod 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015, Ustanovenie článku 8, bod 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, Ustanovenie článku 8, bod 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014, Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015, Rozhodcovská zmluva č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014, sú ako neprijateľné zmluvné podmienky Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015 a Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014 sú neplatné a určenia, že úvery vyplývajúce zo Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, zo Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015 a Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014 sú bez úrokov a poplatkov. Súd prvej inštancie žalobe okrem požiadavky na určenie, že Ustanovenie článku 8, bod 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015, Ustanovenie článku 8, bod 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, Ustanovenie článku 8, bod 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014 sú neplatné, vyhovel. Žalovaný nesúhlasil s posúdením veci súdom prvej inštancie z dôvodu, že žiadny rozpor dohody o zrážkach zo mzdy s právom Európskej únie nebol v konaní dokázaný a všetky dohody o zrážkach zo mzdy boli uzatvorené v súlade s ust. § 5a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, že rozsudok súdu prvej inštancie neobsahuje žiadne dokázané dôvody, v zmysle ktorých by uzavreté rozhodcovské zmluvy mohli spôsobovať nerovnováhu a súd prvej inštancie pri rozhodovaní o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy nepoužil zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Ďalej žalovaný nesúhlasil s vyslovením bezúročnosti a bezpoplatkovosti revolvingových úveroch s
poukazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/EX z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a na rozsudok Súdneho dvora EÚ číslo C - 42/15 zo dňa 9.11.2016. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či postupom súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či správne právne posúdil uplatnený nárok.
15. Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy skutočnosť, že právny vzťah strán sporu, ktorý bol založený Zmluvou o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. 8500116643 zo dňa 27.5.2018, Zmluvou o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. 8500116635 zo dňa 27.5.2018 a Zmluvou o revolvingovom úvere č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014 (ďalej aj „zmluvy o revolvingovom úvere“), je potrebné posudzovať podľa predpisov občianskeho práva. V súdenom spore sa totiž sa jedná o vzťah spotrebiteľský, keďže zmluvy o revolvingovom úvere spĺňajú definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa, ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a dodávateľa, ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka). Rovnako správne súd prvej inštancie posúdil zmluvy o revolvingovom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“) upravujúceho zmluvu o spotrebiteľskom úvere (§ 1 ods. 2), keďže žalovaný ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania úver žalobcovi, ktorý nekonal v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru za podmienok dojednaných v zmluvách o revolvingovom úvere. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem toho v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.
16. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník - "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.
17. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku správne vyslovil bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetných spotrebiteľských úverov s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, keď mal preukázané zo zmlúv o revolvingových úveroch, ktoré podrobil kontrole, že v nich nie je uvedená výška splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia v zmysle zákonnej požiadavky na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti revolvingových úveroch uvedené v odôvodnení rozhodnutia za náležité.
18. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to práve tie uvedené v ustanovení § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch, zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.
19. Pre spotrebiteľský úver na rozdiel od úveru bežného zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 ods. 1, 2 predpisuje ďalšie formálne a obsahové náležitosti. Z hľadiska formálnych náležitostí ide o písomnú formu, ktorá sa pri bežnom úvere nevyžaduje. Obsahové náležitosti sú vymedzené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 citovaného zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcimi jednak z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona a zároveň aj v ustanovení § 11 ods. 1 citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
20. Účelom náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere spočívajúcej v uvedení výšky splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradia, ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na odplatu žalovaného. To nemožno nahradiť uvedením len výšky mesačnej splátky. Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu splácania istiny, úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením percentuálnej časti označenej splátky, ktorá pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky), prípadne spôsobu (pravidiel) jej zmeny.
21. Je preto potrebné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie, že zmluvy o revolvingovom úvere neobsahujú výšku splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Odvolací súd dopĺňa, že zákon ukladá uviesť výšku mesačnej splátky priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere a rozdeliť splátku úveru na tri samostatné časti - splátku istiny, splátku úrokov a splátku iných poplatkov, a to za účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií pre spotrebiteľa. Zákonodarca s poukazom i na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počtu a termínov splátok osobitne istiny, tak úrokov, tak aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými
relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne nepostačuje a nie je v súlade s citovaným znením zákona, ak hoci jednoduchou logickou úvahou, či jednoduchým aritmetickým výpočtom, je možné zistiť, že v zmluve stanovená mesačná splátka zahŕňa okrem istiny úverovej splátky, aj splátku úrokov a poplatkov (v neznámej výške). Účel sledovaný zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy by nebol naplnený. Zákonom požadované uvedenie výšky mesačnej splátky a uvedenie jednotlivých čiastok splátky úveru nie je svojvoľné, ale prestavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo a jeho účelom je zabezpečiť pre spotrebiteľa možnosť vykonať si kontrolu splácania úveru z jeho strany v rámci plnenia svojich zmluvných povinností tak, aby takáto možnosť bola zabezpečená vo vzťahu k jednotlivým splátkam tak, aby spotrebiteľ mal možnosť kontrolovať stav svojho nesplateného úveru podľa týchto položiek. Uvedenie konkrétnej výšky mesačnej splátky so súčasným rozlíšením jednotlivých častí splátky na istinu, úrok a iné poplatky nesporne poskytuje celkový sumár povinností spotrebiteľa z konkrétneho spotrebiteľského úveru.
22. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť ani vyžiadaná amortizačná tabuľka. Požiadavka rozčlenenia splátky mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom, aby veriteľ svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť sa použije na splátku istiny, aká na splátku úrokov a poplatkov. Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie spotrebiteľov o nákladovosti úveru za účelom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, ako dôležité právo spotrebiteľa v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.
23. Zmluva o úvere je konsenzuálnym kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia bez ohľadu na deň poskytnutia spotrebiteľského úveru musia byť dohodnuté jej podstatné obsahové náležitosti. Bolo preto povinnosťou žalovaného v uzatvorených zmluvách o revolvingovom úvere jednoznačne a zrozumiteľne uviesť výšku splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Tento údaj sa však v predmetných zmluvách o revolvingovom úvere nenachádza.
24. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetné zmluvy o revolvingovom úvere sú uzavreté medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že majú podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú pretlač. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. Obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú explicitne uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona, sú údajom obligatórne vyžadovaným platnou právnou normou a z tohto pohľadu je postup/snaha žalovaného obchádzať spotrebiteľskými predpismi explicitne vyžadované údaje neakceptovateľná.
25. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalovaného, ktorý žalovaný nesúhlasil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že zmluvy o revolvingovom úvere neobsahujú povinnú náležitosť, a to údaj o výške splátok istiny, úrokov a iných poplatkov s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova (ďalej aj „rozsudok vo veci C-42/15“), na článok 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ EHS (ďalej aj „smernica“). Žalovaný zdôrazňoval, že ani smernica, ani zákon o spotrebiteľských úveroch nezakotvujú žiadne právo na rozpis splátky v zmluve a spotrebiteľ má právo vyžiadať si amortizačnú tabuľku. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h) označenej smernice má zmluva o úvere obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Zákon
o spotrebiteľských úveroch však ide jednoznačne svojou úpravou nad rámec smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia splátky.
26. Odvolací súd uvádza, že rozsudok vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 1, 2, článku 22 ods. 1 a článku 23. Najpodstatnejšie je, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
27. Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je od požiadavky smernice iná, keďže slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne stanovuje prísnejšie požiadavky na obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, že k výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch existuje rozsiahla prax odvolacích súdov vo vzťahu k posudzovaniu úveru za bezúročný a bez poplatkov v prípade nerozčlenenia splátky úveru na istinu, úroky a poplatky. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje uvedenú náležitosť. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo smernica, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu, ako používa smernica.
28. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.
29. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, resp. smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok.
30. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc spočívajúci v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom Európskej únie, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. Vnútroštátne súdy tak musia skúmať, či môžu normu práva EÚ transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne, avšak tento tzv. nepriamy účinok smernice nie je absolútny, keďže eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona (v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem). V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty. Pojem právnej istoty je Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala a podáva stabilný výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch ohľadom podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a jej prelomenie spôsobom, ktorý uvádzal žalovaný nie je prípustný. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti požiadavky na obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemožno priznať smernici ani
nepriamy účinok. Takýto výklad vnútroštátneho zákona by bol výkladom práva contra legem a v podstate by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva predmetnou smernicou. V konečnom dôsledku by sa tak jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.
31. Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) síce bolo transponovať smernicu v celom rozsahu, avšak nepochybne nebolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Podľa dôvodovej správy k návrhu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov zákonodarca mal pri návrhu úpravy ustanovenia § 9 na zreteli nutnosť nastolenia právnej istoty v zmluvných vzťahoch a bol si vedomý, aký zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch má dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Z tohto dôvodu medzi podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere navrhol aj „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov vyplývajúce mu zo zmluvy o úvere“. Do „konfliktu“ sa uvedený zákon so smernicou dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa, stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky.
32. Až na základe rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 sa tento konflikt smernice a zákonnej úpravy stal zákonodarcovi známy konštatovaním, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice.
33. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol naplnený, ale keďže zákonodarca postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah smernice a následne (po označenom rozsudku vo veci C-42/15) zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z. z., ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) (pôvodne písm. k)) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 1. mája 2018. Termín „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy k tomuto novelizovanému zneniu zákona vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku vo veci C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad rámec podmienok stanovených smernicou.
34. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (§ 4 ods. 2 písm. i)) s jej právnou úpravou podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov do 30. apríla 2018 (§ 9 ods. 2 písm. k)), vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k zákonu č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notársky poriadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým sa zaviedlo rozčlenenie splátky (v ustanovení § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom od 1.1.2008), vyjadril po prvý krát zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu, úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch len spresňuje, čo splátka zahrňuje. Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k zákonu o spotrebiteľských úveroch je potom už nezmenený a podľa dôvodovej správy k zákonu č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia
o oprave chyby č. 299/2017 Z. z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch) zosúladenie je odôvodnené potrebou legislatívnej zmeny z dôvodu, že zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice.
35. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy zákonom o spotrebiteľských úveroch (do 30.4.2018 a od 1.5.2018) nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).
36. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalovaného na smernicu a rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to uvádza ustanovenie § 9 ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora EÚ sú spolu s výkladom práva EÚ, ktorý sa v ňom nachádza, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, resp. aj pre súdy, ktoré budú v tej istej veci rozhodovať o opravných prostriedkoch. Pokiaľ teda súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade s explicitným znením zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorým je (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR) pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, ide o postup náležitý.
37. Ak teda súd prvej inštancie považoval úver poskytnutý žalovaným žalobcovi v zmysle zmlúv o revolvingových úveroch podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov, dospel k správnemu právnemu záveru.
38. Ďalej žalovaný odvolaní namietal, že v prípade Dohody o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, Dohody o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015, Dohody o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014 (ďalej aj „dohody o zrážkach zo mzdy“) boli dodržané osobitné podmienky pre uzatvorenie dohody o zrážkach zo mzdy podľa zákona č. 250/2007 Z. z..
39. V prejednávanej veci súd prvej inštancie posudzoval relevantnosť dohôd o zrážkach zo mzdy, ktoré boli uzatvorené medzi stranami. Bez pochybností možno konštatovať, že dohody o zrážkach zo mzdy majú spotrebiteľský charakter, keďže takýto charakter majú aj zmluvy o revolvingovom úvere, na základe ktorých žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi ako dlžníkovi peňažné prostriedky ako úver. Správne preto súd prvej inštancie v zmysle požiadavky žalobcu podrobil súdnej kontrole zmluvné podmienky majúce charakter podmienok potenciálne spôsobilých vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nemali by byť totiž žiadne pochybnosti o tom, že spotrebiteľ je v kontraktačnom procese slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti, resp. vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť zmenu v zmysle vlastných predstáv o podmienkach zmluvy, ktorá bola naformulovaná dodávateľom vopred. Zmluvy o revolvingovom úvere, ktoré strany uzatvorili, spĺňajú charakteristiku spotrebiteľskej zmluvy a ak v súvislosti s uzatvorením zmlúv o revolvingovom o úvere boli uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným dohody o zrážkach zo mzdy, je náležitým zaoberať sa tým, či dohody o zrážkach zo mzdy, na základe ktorých by sa do dispozičnej sféry žalovaného mohlo dostať aj plnenie z neprijateľnej zmluvnej úverovej podmienky, sú v konkrétnom prípade platnými právnymi úkonom. Posúdenie každého nároku je totiž vecou individuálnych skutkových zistení.
40. Inštitút dohody o zrážkach zo mzdy je legitímnym prostriedkom a ak neexistuje hoci len potencionálne riziko vymoženia nezákonného, či inak nečestného plnenia, je tento inštitút prípustným prostriedkom, ktorý umožňuje s obídením súdneho procesu siahnuť na majetok dlžníka. Ak však existuje čo i len hrozba vymoženia nečestného plnenia, je dôvod chrániť spotrebiteľa pred hroziacim rizikom. Spotrebiteľovi je nevyhnutné poskytnúť ochranu najmä, ak existuje nebezpečenstvo, že sa v eurokonformnom procese zrážok zo mzdy na základe dohody o zrážkach zo mzdy zabezpečuje a umožňuje uhradiť plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky bez súdnej kontroly, na ktorú skutočnosť musí brať súd za každých okolností ohľad.
41. Práve predmetné dohody o zrážkach zo mzdy umožňujú obísť prípadné neprijateľné zmluvné podmienky v zmluvách o revolvingovom úvere, keďže iba ich predložením zamestnávateľovi žalobcu a oznámením výšky jeho dlhu podľa vlastného uváženia žalovaného, je zamestnávateľ povinný vykonávať zrážky zo mzdy žalobcu bez toho, aby žalovaným požadovaná pohľadávka voči žalobcovi
prešla súdnym prieskumom jej oprávnenosti. Aj napriek tomu, že v dohodách o zrážkach zo mzdy je uvedená výška pohľadávky v samostatnom bode IV., zároveň je tam uvedené, že pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi zabezpečované touto dohodou sú tvorené úverom vrátane všetkých prípadných revolvingov poskytnutých dlžníkovi, príslušenstvom úveru, nákladmi, ktoré veriteľovi preukázateľne vznikli v súvislosti s vymáhaním uvedených pohľadávok a ďalšími prípadnými pohľadávkami, ktoré vyplynú/vzniknú na základe alebo súvislosti so zmluvou o revolvingovom úvere a jej dodatkami. Je teda možné, že v rámci takto vyčíslenej pohľadávky žalovaného voči žalobcovi sa môžu ocitnúť aj nároky, ktoré sú sporné a ktorých spornosť je takto vyňatá zo súdneho prieskumu. Inak povedané, sám žalovaný rozhodne o celkovej výške dlhu žalobcu ako spotrebiteľa voči žalovanému ako dodávateľovi, ktorý takto sám rozhoduje, že ním takto kvantifikovaná výška pohľadávky nebude vychádzať zo zmluvných podmienok, ktoré sú neprijateľnými. Výkon zrážok zo mzdy je tak súkromným procesom, ktorý nepodlieha nijakej kontrole primeranosti a žalobca je tak vystavený neprimeranému konaniu zo strany žalovaného ako dodávateľa.
42. Z uvedených dôvodov odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že dohody o zrážkach zo mzdy tak, ako sú formulované, umožňujú žalovanému ako dodávateľovi obchádzať účinnú justičnú kontrolu, čím reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech práv žalobcu ako spotrebiteľa a z tohto dôvodu sú považované za neprijateľnú podmienku tak, ako to správne ustálil súd prvej inštancie. Odvolací súd tak nemá ani žiadne výhrady voči konštatovaniu súdu prvej inštancie vo vzťahu k neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy. Určením neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy sa vyrieši podstatná sporná otázka, či je žalobca povinný uhrádzať žalovanému svoj dlh prostredníctvom tohto zabezpečovacieho inštitútu alebo nie a zároveň sa rozhodnutím súdu odstránia pochybnosti o platnosti, či neplatnosti tohto zabezpečovacieho inštitútu.
43. Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentoval, že z rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, o ktoré vykonateľné ustanovenie unijného práva svoje rozhodnutie opiera, keď konštatuje, že dohoda o zrážkach zo mzdy má umožňovať obchádzať unijné právo, je jeho odvolacia argumentácia neopodstatnená. Z odseku 10. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku totiž jednoznačne vyplýva, že sa jedná o citáciu rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.3.1978 vo veci C-106/77 Amministrazione delle Finanze dello Stato c. Simenthal, ktorou citáciou uvedeného rozsudku súd prvej inštancie poukazoval na ustálenú rozhodovaciu prax pri posudzovaní platnosti inštitútu dohody o zrážkach zo mzdy.
44. Napokon žalovaný v odvolaní namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k určeniu neplatnosti Spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, Spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015 a Rozhodcovskej zmluva č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014 (ďalej aj „rozhodcovské zmluvy“) neobsahuje žiadne dokázané dôvody pre záver o spôsobovaní nerovnováhy rozhodcovskými zmluvami, rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti nepreskúmateľný a všetky rozhodcovské zmluvy boli uzatvorené v súlade so zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.
45. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
46. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
47. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
48. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
49. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka / strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom účastníkovi / strane musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka / strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenia sa totiž chápu aj z hľadiska práv účastníka / strany na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a tieto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka / strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
50. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie v odseku 13. s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Z odseku 13. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k akceptácii nároku žalobcu na určenie neplatnosti rozhodcovských zmlúv. Pokiaľ nie je zrejmé, aký právny záver o skutkovom stave veci urobil súd prvej inštancie v rozsúdenej veci vo vzťahu k určeniu neplatnosti rozhodcovských zmlúv, teda akú tzv. skutkovú vetu podrobil právnej kvalifikácii, bez odôvodnenia vzťahu medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
51. Z obsahu odseku 13. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie totiž nevyplýva ako súd prvej inštancie dospel k zisteniu, že rozhodcovská zmluva tvorí neoddeliteľnú súčasť zmlúv o spotrebiteľskom úvere, že ide o jednostranné nastavenie podmienok (? akých), ktoré dlžník ani nemôže ovplyvniť, že žalovaný sledoval, aby spory zo zmlúv o revolvingovom úvere boli vždy riešené na rozhodcovskom súde a že žalovaný ničím nepreukázal, že žalobcu poučil o význame a priebehu rozhodcovského konania. Pozornosti súdu prvej inštancie zrejme uniklo, že všetky tri rozhodcovské zmluvy boli uzatvorené na osobitnej listine, že ich obsahom je dohoda o možnosti riešiť spory zo zmlúv o revolvingovom úvere (bod 3.) v súdnom alebo rozhodcovskom konaní a výber rozhodcovského súdu je vždy na strane podávajúcej žalobný návrh, že ich obsahom je i vyhlásenie veriteľa o tom, že ich uzatvorenie nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmlúv o revolvingovom úvere (bod 2.) a že veriteľ pred uzatvorením zmluvy poučil dlžníka o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovských zmlúv (bod 3.). Tu odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný už v jeho vyjadrení zo dňa 12.8.2016 predostrel rozsiahlu právnu argumentáciu, prečo považuje uzatvorené rozhodcovské zmluvy za platné, pričom svoju argumentáciu podporil aj citáciou viacerých rozhodnutí odvolacích súdov, ktorá argumentácia je v podstate totožná s odvolacími námietkami žalovaného vo vzťahu k určeniu neplatnosti rozhodcovských zmlúv. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemôže argumentáciu strany odmietnuť ako nesprávnu, ale jeho povinnosťou je tiež uviesť v čom jej nesprávnosť spočíva. Argumenty súdu musia byť jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne. Konštatovanie súdu, že argumenty strany sú nesprávne alebo irelevantné bez toho, aby uviedol, prečo ich považuje za nesprávne a irelevantné, možno považovať za nedostatočné odôvodnenie. O takýto prípad išlo aj v súdenom spore, keďže súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec nereagoval na predmetné podanie žalovaného a neposkytol mu žiadnu repliku na ním predostreté právne otázky týkajúce sa posudzovania platnosti rozhodcovských zmlúv. Vo vzťahu k určeniu neplatnosti rozhodcovských zmlúv v odôvodnení rozsudku chýba akékoľvek vyhodnotenie skutkových zistení v nadväznosti na závery vykonaného dokazovania, keďže obsahom odseku 13. odôvodnenia rozsudku sú ničím nepodložené konštatovania o formulárovej podobe rozhodcovských zmlúv, o jednostrannom nastavení podmienok a o tom, že žalovaný nepoučil žalobcu o význame a priebehu rozhodcovského konania. Za týchto okolností nezostáva odvolaciemu súdu len konštatovať, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vo vzťahu k určeniu neplatnosti rozhodcovských zmlúv neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom, čím odňal stranám možnosť konať pred súdom a tým tiež bola naplnená dôvodnosť odvolacej argumentácie žalovaného o čiastočnej nepreskúmateľnosti rozsudku.
52. Za zvlášť závažné pochybenie odvolací súd považuje, že z odseku 13. odôvodnenia preskúmavaného napadnutého rozsudku ani nevyplýva právne posúdenie veci. Pod právnym posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd podriaďuje zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. Povinnosťou súdu je v odôvodnení rozsudku odcitovať právnu normu a následne vysvetliť, ktoré skutkové zistenia odôvodňujú aplikáciu práve tejto právnej normy. Súd sa tiež vyjadruje, ako aplikovanú právnu normu interpretuje. Z obsahu odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé, na základe ktorej právnej normy vyhovel žalobe v časti o určenie neplatnosti rozhodcovských zmlúv a taktiež nevysvetlil, prečo v danej veci neaplikoval (mimo iného) i zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom ku dňu uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy zo dňa 6.10.2014 a zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v znení účinnom ku dňu uzatvorenia rozhodcovských zmlúv zo dňa 27.5.2015. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nielenže nie sú zrejmé relevantné skutkové zistenia, ale ani myšlienkový postup súdu prvej inštancie podriaďujúci tieto skutkové zistenia pod hypotézu právnej normy, ktorú v danej veci aplikoval.
53. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
54. Napokon odvolací súd preskúmal aj napadnutý výrok o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie s odkazom na ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu náhradu trov nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.
55. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu v konaní.
56. Pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania súd vychádza zo zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu). Kritérium na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorí závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia vo vzťahu k žalobnému petitu.
57. Pri rozhodovaní o nárokoch so samostatným skutkovým základom treba úspech a neúspech strany posudzovať vždy osobitne, podľa toho, v ktorom samostatne uplatniteľnom nároku by mohla byť tá ktorá strana úspešná a v ktorom zase nie. Trovy konania preto treba oddeliť a osobitne o nich rozhodnúť vo vzťahu ku každému nároku zvlášť. Ak ide o práva so samostatným skutkovým základom, nie je vylúčené, že povinnosti na náhradu trov konania sa určujú aj osobitne tak, že žalovaný môže byť zaviazaná k náhrade trov konania žalobcovi a žalobca k náhrade trov konania žalovaného. Treba zdôrazniť, že súd nemôže nikdy kompenzovať obe vzájomné pohľadávky na týchto trovách svojím rozhodnutím. Môžu tak urobiť strany na základe dohody alebo jednostranného úkonu podľa hmotnoprávnych predpisov. Rovnaký právny názor už bol vyslovený Najvyšším súdom vo veci 3Cz/13/1969 z 24.6.1969, zverejnenom pod R-28/1970.
58. V prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov (§ 142 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.), ďalej zvážiť, či neúspech nebol len v nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého posudku alebo úvahy súdu (§ 142 ods. 3 O.s.p.), a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí. Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2011 z 11.10.2012).
59. Súd prvej inštancie, ktorý aplikoval na danú vec ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, nepostupoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne, preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IX. spočíva v tejto časti na nesprávnom právnom posúdení. Ako prvé treba súdu prvej inštancie vytknúť, že pri odôvodnení výroku o náhrade trov konania konštatoval plný úspech žalobcu, hoci výrokom VIII. žalobu vo zvyšku zamietol. V prípade žaloby, v ktorej sa uplatnili viaceré nároky a žalobca bol čiastočne úspešný a čiastočne súd jeho žalobu zamietol, pričom úspech a neúspech sa týkali samostatných nárokov, sa plný úspech alebo čiastočný úspech vo veci skúma so zreteľom na každý nárok, ktorý by inak mohol byť samostatne uplatniteľný. Takýto prístup mal byť vyjadrený aj vo výroku o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie a súd prvej inštancie mal pri každom uplatnenom nároku postupovať samostatne v súlade so zásadou úspechu v spore vyjadrenej v ustanovení § 255 Civilného sporového poriadku.
60. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., III., VII. potvrdil (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), vo výrokoch IV., V., VI., IX. zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
61. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), bude opätovne vec v zrušenom rozsahu prejednať, znova posúdiť žalobou uplatnený nárok na určenie neplatnosti rozhodcovských zmlúv vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 Civilného sporého poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení v znení účinnom ku dňu uzatvorenia rozhodcovských zmlúv a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť a v odôvodnení i odcitovať aplikované právne normy s ich presným označením.
62. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
63. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).