Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (14)Rozsudok_9Co-229-2017.pdf
PDF · 145.85 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/229/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Československá obchodná banka, a.s., so sídlom Bratislava, Žižkova 11, IČO: 36 854 140, zastúpeného spoločnosťou: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o., so sídlom Bratislava, Prievozská 4/B, IČO: 47 239 921, proti žalovanému: K. D., nar. XX.X.XXXX, adresa S., G. XXX/XX, o zaplatenie 1.581,64 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 30C/25/2016-155 zo dňa 17.1.2017, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou žalobu zamietol a druhou výrokovou vetou vyslovil, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 až 4 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ako aj ust. § 132 ods. 1, 2 a § 150 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
3. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca odvodzuje svoj nárok na zaplatenie žalovanej peňažnej sumy z úverového vzťahu so žalovaným, ktorý vznikol na základe zmluvy o úvere k ČSOB Kreditnej karte zo dňa 18.3.2010, pričom v zmysle Oznámenia o poskytnutí úveru k ČSOB Kreditnej karte k žiadosti reg. č. 6/8320/2010, sa žalobca na základe žiadosti žalovaného o ČSOB Kreditnú kartu zo dňa 18.3.2010 zaviazal, že mu poskytne úver do výšky úverového limitu 800,- Eur s možnosťou čerpania od 19.3.2010, pričom ku dňu otvorenia úverového účtu predstavovala výška úrokovej sadzby 18,9% ročne, debetnej úrokovej sadzby 30% ročne a výška sadzby úroku z omeškania bola určená v Podmienkach pre vydanie a používanie ČSOB Kreditnej karty, ktoré sú súčasťou zmluvy. Dňom konečnej splatnosti úveru bol v zmysle ustanovení Podmienok pre vydanie a používanie ČSOB Kreditnej karty posledný deň výpovednej lehoty. Posúdením postavenia zmluvných strán predmetnej zmluvy pri uzatváraní zmluvy, súd uzavrel, že ide o zmluvu spotrebiteľskú, spravujúcu sa ustanoveniami § 52 a nasl. OZ ako aj ust. zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, resp. Zákona o ochrane spotrebiteľa. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 18.3.2010 prijatím oznámenia žalobcu o poskytnutí úveru (návrh na uzavretie zmluvy) žalovaným uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému úver vo výške úverového limitu 800,- Eur. Žalovaný na splatenie úveru poukázal žalobcovi podľa tabuľky žalobcu a výpisu z úverového účtu sumu 1.455,99 Eur.
4. Preskúmaním úverovej zmluvy dospel prvoinštančný súd k záveru, že zmluva neobsahuje údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, RPMN, celkovej výške spotrebiteľského úveru, ani presnú výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, t.j. výšku každej splátky istiny poskytnutého úveru, výšku každej splátky úrokov poskytnutého úveru a napokon aj výšku splátky prípadných poplatkov poskytnutého úveru, ak sú nejaké poplatky dojednané, teda že v zmluve absentujú náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd mal za to, že ak výška mesačnej splátky závisí od dlžnej čiastky a nie je možné v peniazoch vyjadriť výšku splátky istiny, úrokov, je potrebné toto vyjadriť aspoň pomerne, t.j. ktorá časť zo splátky je započítavaná na istinu, ktorá na úroky, príp. poplatky. Pokiaľ sa týka splatnosti úveru, zmluva obsahuje len termín splatnosti mesačnej splátky k 20. dňu v mesiaci. Ktorým mesiacom však povinnosť splácať úver žalovanému vznikla, z predmetnej zmluvy nevyplýva. Taktiež uvedenie výšky minimálnej splátky vo všeobecných obchodných podmienkach túto chýbajúcu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere nenahrádza. Nedostatok uvedených obsahových náležitosti zmluvy o úvere Zákon o spotrebiteľských úverov v ustanovení § 4 ods. 3 sankcionuje tým, že takýto úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pretože žalovaný čerpal z poskytnutého úverového limitu (podľa údajov žalobcu v tabuľke a výpise z účtu) sumu 936,95 Eur a uhradil žalobcovi sumu 1.455,99 Eur, poskytnutý úver už zaplatil. Vzhľadom na to súd žalobu zamietol. Súd tiež uviedol, že pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie zostatku čerpaného úveru, úroky a všetky príslušné poplatky (a ktorý sa mal zvýšiť o zostatok neuhradenej dlžnej sumy z predchádzajúceho obdobia), v tejto časti považoval súd žalobu za nedôvodnú v dôsledku absencie tvrdenia rozhodných skutočností. Žalobca totiž žiadnym spôsobom nekonkretizoval o aký dlh ide, kedy vznikol, v akej výške, a i., teda si nesplnil povinnosť tvrdenia ani dôkaznú povinnosť, čím neumožnil súdu posúdiť jeho nárok.
5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, avšak žalovanému, ktorý bol v celom rozsahu úspešný, nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne preukázateľné trovy v konaní nevznikli.
6. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).
7. Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého úverová zmluva nespĺňa náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho ju súd považoval za bezúročnú a bez poplatkov. Poukazoval na to, že so žalovaným uzatvoril zmluvu, ktorou bol žalovanému poskytnutý úver formou kreditnej karty. Žalobca nespochybňuje postavenie žalovaného ako spotrebiteľa, avšak mal za to, že aplikácia zák. č. 258/2001 Z. z. musí byť vykonaná dôsledne s poukazom na charakter poskytovaného produktu. Táto požiadavka však zo strany súdu nebola splnená, keď súd nedostatočne vyhodnotil poskytnutý spotrebiteľský úver ako úver revolvingový.
8. Žalobca dôvodil, že produkt kreditnej karty je typický tým, že nie je časovo ohraničený. Ide o formu tzv. revolvingového úveru, ktorý je charakteristický odlišnosťami v porovnaní so spotrebiteľským úverom s jednorazovým čerpaním finančných prostriedkov. Ustálená judikatúra priznáva revolvingovým úverom osobitný režim pri aplikácii noriem spotrebiteľského práva. Súd sa však obmedzil iba na konštatovanie, že v danej zmluve chýba náležitosť ročnej percentuálnej miery nákladov, či konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Revolvingový úver je však typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu. Dlžník stále platí, pretože veriteľ mu stále dopĺňa úver a časť splátky sa používa na splatenie poskytnutých úverových prostriedkov a časť na odplatu. Úver je odplatný právny úkon. Je pritom výlučne v dispozícii dlžníka, koľko vyčerpá, a teda je v jeho dispozícii i suma, ktorú bude povinný titulom úverového vzťahu zaplatiť. Obmedzenie zmluvy o kreditnej karte na určitý časový úsek by bolo nielen v rozpore s produktom kreditnej karty, ale i v rozpore s podstatnou náležitosťou uzatvorenej zmluvy, t. j. s prejavenou vôľou zmluvných strán. Ani súd nemôže svojvoľne meniť zmluvné ustanovenia o čase trvania zmluvy, ktoré bolo riadne dojednané medzi zmluvnými stranami. Tu žalobca poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/29/2014, podľa ktorého: „Účastníci úveru pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje. V takom prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov.“ Produkt kreditnej karty je teda typický tým, že nie je časovo ohraničený.
9. Žalobca tiež poukazoval na to, že v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka možno ustáliť, že dohoda o povinnosti zaplatiť zo strany dlžníka úrok za úver je esenciálnou náležitosťou zmluvy o úvere a vzhľadom na kogentný charakter daného ustanovenia je vylúčené, aby sa zmluvné strany dohodli na bezúročnom poskytnutí peňažných prostriedkov, teda ani súd nemôže svojim postupom negovať základnú charakteristiku zmluvy o úvere, ktorou je povinnosť zaplatiť úrok, a to od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Úrok z poskytnutého úveru je cenou peňažných prostriedkov, ktoré zmluvou o úvere veriteľ umožňuje čerpať dlžníkovi, nemá sankčný charakter, preto ho nemožno zamieňať s úrokom z omeškania, na ktorý vzniká veriteľovi nárok iba v prípade omeškania dlžníka. Žalobca mal za to, že súd sa nedostatočne zaoberal revolvingovou podstatou úveru, čo podľa neho vyvoláva pochybnosť o odôvodnení rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP).
10. S poukazom na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 625/03 zo dňa 14.4.2005 žalobca dôvodil, že súdy by mali uprednostňovať výklad, ktorý nebude zakladať neplatnosť hoci aj spotrebiteľskej zmluvy. Mal za to, že podstatným je konsenzus zmluvných strán, pričom zmluva vzniká, ak sa strany dohodnú na obsahu zmluvy, teda keď adresát právneho úkonu prijme návrh na uzatvorenie zmluvy. Návrh musí byť prijatý v celosti a bez výhrad. Aktívne čerpania zo strany žalovaného pritom jasne dokazujú prejavenú vôľu žalovaného. Záver súdu o tom, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov predstavuje zásah do prejavenej vôle zmluvných strán, a to napriek tomu, že žalobca sa žiadnym spôsobom neobohatil na úkor žalovaného spotrebiteľa. Aplikáciu právnych noriem na ochranu spotrebiteľa nie je možné uskutočňovať selektívne a spätne. Nie je možné dospieť k záveru, že ochrana spotrebiteľa umožňuje aplikáciu akéhokoľvek ustanovenia len s odôvodnením, že je pre spotrebiteľa výhodnejšie. Uvedený záver by vnášal do právnych vzťahov značnú neistotu a znamenal by tiež výrazný zásah do zásady rovnosti účastníkov týchto vzťahov (NS ČR sp. zn. 32 Cdo 3337/2010, 32 Cdo 1592/2012, 33 Cdo 1069/2014).
11. Žalobca mal za to, že požiadavka súdu na určenie splátkového kalendára pri revolvingových úveroch nie je možná. Prikázať niečo, čo nemožno realizovať znamená právo likvidovať, pretože príkaz, ktorý nemožno splniť slúži iba zmätku, strachu a chaosu. V obdobných prípadoch bol pritom nárok žalobcu vyhodnotený ako dôvodný. Základným obsahom princípu materiálnej rovnosti a princípu právneho štátu, je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06), preto je legitímnym očakávaním žalobcu, že obdobne bude jeho nárok posúdený aj v predmetnom konaní. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Miera samostatnosti posúdenia analogickej právnej otázky v každom jednotlivom prípade je limitovaná práve zásadou materiálnej rovnosti a princípu právneho štátu.
12. Nakoľko výrok o trovách konania má svoj podklad vo výroku vo veci samej, podal žalobca odvolanie aj voči výroku o trovách konania v celom rozsahu.
13. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.
15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd dospel k správnemu skutkovému a právnemu záveru, keď pri aplikácii ust. § 4 ods. 2 písm. e), g), i) a j) zák. č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom k 18.3.2010 ustálil, že predmetný úver je pre chýbajúce obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, a preto žalobu žalobcu zamietol, nakoľko žalovaný na splatenie úveru uhradil žalobcovi viac, ako čerpal; nadväzne na rozhodnutie vo veci samej potom posúdiť správnosť rozhodnutia o náhrade trov. Nebolo pritom sporným, že predmetný záväzkový vzťah medzi stranami bol založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a preto sa spravuje príslušnými normami na ochranu spotrebiteľa.
16. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.
17. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.
18. Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o poskytnutí úveru k ČSOB Kreditnej karte zo dňa 18.3.2010, takúto formu poskytnutia úveru, spočívajúcu v možnosti opakovaného čerpania určeného úverového limitu prostredníctvom kreditnej karty, zo svojej pôsobnosti nevylučoval, keď túto formu poskytnutia úveru vyslovene upravuje vo svojom ust. § 1 ods. 3. Vzhľadom na uvedené sa teda aj na daný úver poskytnutý vo forme povoleného úverového limitu ku kreditnej karte vzťahujú ust. § 4 ods. 1 a 2 zák. č. 258/2001 Z. z. Avšak v danom prípade, vzhľadom na charakter poskytnutého úveru, nie je možné toto ustanovenie aplikovať bezvýhradne. Správna totiž bola odvolacia námietka žalobcu, že vo svojej podstate bola medzi stranami uzavretá zmluva o revolvingovom úvere, čo prvoinštančný súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnil.
19. Revolvingový úver je typický tým, že takýto úver je možné v rámci poskytnutého úverového rámca priebežne čerpať a po jeho vyčerpaní a uhradení sa úverový rámec opätovne obnovuje, v dôsledku čoho úverový vzťah môže fungovať neurčitú dobu. Toto špecifikum revolvingového úveru spôsobuje, že údaje o konečnej splatnosti úveru, o celkovej výške spotrebiteľského úveru a údaj o RPMN daného úveru (ust. § 4 ods. 2 písm. e/, g/ a j/ zák. č. 258/2001 Z. z. ), nie je možné dobre určiť v čase uzavretia zmluvy, keďže priebežným čerpaním a dopĺňaním úveru sa uvedené údaje menia a menia sa tým aj údaje relevantné pre výpočet RPMN. I preto zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v uvedenom znení v § 3 ods. 6 osobitne upravuje informačnú povinnosť veriteľa pri uzatváraní zmluvy v prípadoch, ak nemožno určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov.
20. Avšak aj v prípade úveru poskytnutého vo forme úverového limitu ku kreditnej karte, je potrebné trvať na splnení základnej podmienky, a to v zmysle ust. § 4 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z. z. teda že zmluva musí
maž obligatórne písomnú formu, inak je neplatná a ďalej náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z. z., teda že v zmluve musí byť uvedená výška a termíny splátok. Pokiaľ ide o uvedenie počtu splátok, platí rovnako už vyššie uvedené, že vzhľadom na možnosť opakovaného čerpania úverového limitu v rôznej výške, nie je možné pri uzatvorení zmluvy uviesť celkový počet splátok. V predmetnej zmluve bolo pritom dohodnuté splácanie úveru vždy 20. dňa v mesiaci. Uvedenie výšky splátok, čo je obligatórna náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, však v predmetnej zmluve absentuje.
21. Odvolací súd sa pritom nestotožňuje so záverom prvoinštančného súdu, že v spotrebiteľských zmluvách v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z. z., musí byť výška splátky rozpísaná samostatne na istinu, úroky a poplatky.
22. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“) zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.
23. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. i/ Smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza v prípade amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. V tomto ustanovení Smernica vysvetľuje, že amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady; amortizačná tabuľka obsahuje rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne i dodatočné náklady; ak úroková sadzba nie je fixná alebo sa dodatočné náklady podľa zmluvy o úvere môžu zmeniť, amortizačná tabuľka zrozumiteľne a stručne uvádza, že údaje v nej uvedené budú platné len do najbližšej zmeny úrokovej sadzby úveru alebo dodatočných nákladov v súlade so zmluvou o úvere. Článok 10 ods. 3 Smernice k tomu dodáva, že v prípade uplatnenia článku 10 ods. 2 písm. i/ Smernice veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere.
24. Európsky súdny dvor v rozsudku z 9.11.2016 vo veci C 42/15 Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej (ďalej len Rozsudok) konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/ stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia (bod 52 Rozsudku). Z článku 10 ods. 2 písm. i/ Smernice a článku 10 ods. 3 Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 Rozsudku); pričom Smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59 Rozsudku).
25. Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie
zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110).
26. Cit. Rozsudok ESD konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky vyskytujú (resp. vyskytovali) pochybnosti o tom, či textu „zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“ (článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice) obsahovo zodpovedá text „zmluva o spotrebiteľskom úvere ... musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.
27. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-212/04 v ods. 110 a 111 uviedol: „...povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva... Zásada konformného výkladu však predsa len vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním uznané s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou...“ Súd členského štátu je teda povinný eurokonformnému výkladu pokiaľ je to len možné. Túto skutočnosť zohľadnil aj NS SR v nasledujúcom rozhodnutí.
28. V rozsudku sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018 v obdobnej veci eurokonformným výkladom ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. (obdoba predtým účinného ust. § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pozn.), ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva, že aj v zmysle Rozsudku zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky.
29. Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. (obdobne v čase uzavretia zmluvy účinné ust. § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z. z., pozn.) a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie NS SR uzavrel, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.
30. Navyše zákonom č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo k zmene (medziiným) ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z.z. v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok a“. V dôvodovej správe k tomuto zákonu sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom na závery vyjadrené v cit. rozsudku SD EÚ. Od uvedeného dňa sa teda legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo - podľa názoru vec prejednávajúceho senátu najvyššieho súdu - možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom.
31. S poukazom na vyššie uvedené právne a teoretické východiská, s odkazom na aktuálnu judikatúru, podľa názoru odvolacieho súdu teda uzavretá úverová zmluva nemusí obsahovať výšku splátky v členení na istinu, úroky a poplatky a len z tohto dôvodu nemožno predmetný úver v zmysle ust. § 4 ods. 3 považovať za bezúročný a bez poplatkov.
32. Ako však už bolo odvolacím súdom uvedené vyššie, predmetná zmluva o poskytnuté úveru k ČSOB Kreditnej karte neobsahuje uvedenie ani samotnej celkovej výšky splátky, ktorý údaj jednoznačne, aj pri uzatvorení zmluvy o revolvingovom úvere uvedený byť musí.
33. V zmysle zmluvy zo dňa 18.3.2010 sú jej neoddeliteľnou súčasťou Podmienky pre vydanie a používanie ČSOB Kreditnej karty účinné od 1.12.2009 (ďalej len „Podmienky“). V zmysle pripojených Podmienok, majúcich charakter formulárového tlačiva žalovaným nepodpísaného, ich čl. XIII. Záverečné ustanovenia, ods. 7, vzájomné práva a záväzky, ktoré výslovne neupravujú tieto podmienky alebo zmluva sa spravujú Obchodnými podmienkami banky. Žalobca potom k žalobe pripojil ďalší listinný doklad - Obchodné podmienky pre ČSOB Kreditnú kartu účinné od 1.7.2005, rovnako majúce charakter formulárového tlačiva žalovaným nepodpísaného, ktoré v čl. 5 bod 5.1 upravujú výšku mesačnej splátky (platnú aj pri zmluve o úvere k ČSOB Kreditnej Karte, pozn.) a to tak, že: „ ...Výška mesačnej splátky predstavuje 5% z vyčerpanej sumy úveru ku dňu vystavenia výpisu, minimálne vo výške 500,- Sk, t. j. 16,60 Eur; ak je čerpaná suma úveru ku dňu vystavenia výpisu nižšia ako 500,- Sk, t. j. 16,60 Eur, je výška splátky zhodná s výškou čerpanej sumy. ...“
34. Ustanovenie § 4 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy t. j. 18.3.2010 ustanovuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu a taxatívne ustanovuje náležitosti zmluvy. Absencia niektorých náležitostí nespôsobuje neplatnosť zmluvy, ak už bol poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať (§ 4 ods. 3 zákona). Zákon o spotrebiteľských úveroch však výslovne v § 4 ods. 3 ustanovuje, že ak zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i), teda uvedenie výšky splátok, považuje sa predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov.
35. V danom prípade výška splátok nebola uvedená priamo v písomnej zmluve o poskytnutí úveru k ČSOB Kreditnej karte, ale až Obchodných podmienkach. Medzi účastníkmi zmluvy tak k platnému dojednaniu výšky splátok úveru nedošlo. V danom prípade úverová zmluva urobila svojou súčasťou Podmienky pre vydanie a používanie ČSOB Kreditnej karty. Z ich formy a je zrejmé, že ich text bol vopred pripravený veriteľom pre neurčitý počet budúcich spotrebiteľov a ak by aj žalovaný ako spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s textom týchto Podmienok pred podpisom zmluvy, nesporne nemohol ovplyvniť ich obsah, a to ani pokiaľ ide o dojednanie v čl. XIII ods. 7., upravujúce, že vzťahy zmluvou a podmienkami neupravené sa spravujú Obchodnými podmienkami banky. Až ďalšie predložené Obchodné podmienky pre ČSOB Kreditnú kartu potom vo svojom čl. 5 bod 5.1 upravujú otázku výšky splátky. Tieto Obchodné podmienky majú rovnako charakter vopred pripraveného formulárového tlačiva, ktorého obsah spotrebiteľ ovplyvniť nemohol. Ustanovenie bodu 5.1 Obchodných podmienok, preto s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 2 OZ nemožno považovať za individuálne dojednané. Je nesporné, že žalovaný ako spotrebiteľ nemal žiadnu reálnu možnosť ovplyvniť obsah tohto vopred veriteľom navrhnutého a fixne formulovaného dojednania o výške splátky, mohol iba zmluvu ako celok odmietnuť, alebo ju prijať spolu s Podmienkami a Obchodnými podmienkami. Navyše v danom konkrétnom prípade ani nebolo žalobcom preukázané, že spotrebiteľ bol s predmetnými Podmienkami a Obchodnými podmienkami vôbec oboznámený, resp. že boli k predmetnej zmluve pripojené.
36. Podmienky pre vydanie a používanie ČSOB Kreditnej karty a Obchodné podmienky pre ČSOB Kreditnú kartu sú pritom napísané veľmi malým a hustým písmom, dojednanie o výške mesačnej splátky nie je žiadnym spôsobom zvýraznené a zaniká v rámci iných ustanovení. Obchodné podmienky sa pritom mali stať neoddeliteľnou súčasťou zmluvy na základe netransparentnej inkorporačnej doložky uvedenej na konci Podmienok pre vydanie a používanie ČSOB Kreditnej karty. O netransparentnú inkorporačnú doložku ide pritom aj vtedy, ak je uvedená menším písmom ako zmluvné podmienky, ktoré predstavujú podstatné zložky zmluvy, nakoľko spotrebiteľ sa môže domnievať, pričom stačí hrozba tohto rizika, že menším písmom je písaný text, ktorý nemá veľký význam a tak existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ podcení takúto časť textu. V súvislosti s uvedeným má súd za to, že dojednanie o výške splátky nebolo súčasťou zmluvy, a preto ustanovenie o výške splátky obsiahnuté v Obchodných podmienkach súd nemôže považovať za platné písomné dojednanie tejto náležitosti, ako to vyžaduje ust. § 4 ods. 1 a § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z. z.
37. Funkcia všeobecných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách je predovšetkým tá, aby nebolo potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednania, ktoré majú technický a vysvetľujúci charakter. Nesmú však slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa podstatné a v zmysle ust. § 4 zák. č. 258/2001 Z. z. sa vyžaduje, aby boli dojednané v písomnej forme priamo v samotnej zmluve o spotrebiteľskom úvere. V danom prípade pritom odvolací súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by veriteľovi bránila uviesť tento údaj pri uzatváraní zmluvy priamo v samotnej zmluve zo dňa 18.3.2010. Obdobne rozhodol aj Ústavný súd ČR ohľadom spôsobu uzatvárania dohody o zmluvnej pokute, či rozhodcovskej doložke, pre ktorých uzavretie sa rovnako vyžaduje dodržanie písomnej formy, keď vo svojom rozhodnutí sp. zn. I.ÚS 3512/2011 zo dňa 11.11.2013 uviedol, že: „v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednanie zakladajúce právo na zmluvnú pokutu, rovnako ako aj rozhodcovská doložka, zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale len súčasťou samotnej spotrebiteľskej zmluvy, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis.“
38. V uvedenom prípade teda úverová zmluva neobsahovala náležitosť v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z. z., ktorý nedostatok má v zmysle ust. § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z. z. účinného v čase uzavretia zmluvy za následok, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ktorý záver sám osebe potom postačuje na zamietnutie celej žaloby, keďže podľa preukázaného, istina bola žalovaným žalobcovi už uhradená.
39. K odvolacej námietke žalobcu, že v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka je vylúčené, aby sa zmluvné strany dohodli na bezúročnom poskytnutí úveru, preto súd nemôže negovať základnú charakteristiku zmluvy o úvere, ktorou je povinnosť zaplatiť úrok, odvolací súd uvádza, že účelom právnych noriem na ochranu spotrebiteľa, ktorou je i zák. č. 258/2001 Z. z., je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany zmluvného vzťahu, preto zákonodarca kladie zvýšené nároky na veriteľov, ktoré sú povinní pri vstupe do zmluvných vzťahov so spotrebiteľmi dodržiavať. Nedodržanie zákonom stanovených povinností - tu náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je potom sankcionované jednoznačnou právnou úpravou priamo v zákone (§ 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom k 18.3.2010), nejde teda o svojvôľu súdu, ako nesprávne konštatuje odvolateľ.
40. Je nesporné, že citované ustanovenie § 4 ods. 1 a 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má za účel ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi priamo v zmluve poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 4 citovaného zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva tie, ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda bolo donútiť dodávateľov
- veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali a zároveň dodržiavali písomnú formu zmluvy. Aj v prípade revolvingového úveru musí mať dlžník od začiatku informáciu, aké sú podmienky splácania poskytovaného úveru, teda aj aká je výška jednotlivých splátok.
Uvedené nemožno nahradiť uvedením výšky splátky vo formulárových Obchodných podmienkach so spotrebiteľom osobitne nedojednaných. Účel sledovaný zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy by nebol naplnený.
41. Pretože prvoinštančný súd v danom prípade ani nekonštatoval čo i len čiastočnú neplatnosť uzavretej úverovej zmluvy zo dňa 18.3.2010, neobstojí argumentácia odvolateľa závermi v náleze I. ÚS 625/03, podľa ktorého je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.
42. Pokiaľ odvolateľ poukázal na opačné rozhodnutia súdov v obdobných prípadoch, ktoré bližšie neoznačil, ani ich k odvolaniu nepripojil, odvolaciemu súdu nie sú známe, ich obsah a závery nepozná, a preto sa ani nemohol osobitne s tvrdenou opačnou argumentáciou zaoberať a vysporiadať.
43. V danom prípade odvolací súd ani nezistil, že by došlo k selektívne a spätnej aplikácii právnych noriem na ochranu spotrebiteľa, a preto ani tento odvolací argument neobstojí.
44. S poukazom na vyššie uvedené, po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie uplatnenej žalobcom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, včítane závislého a vecne správneho výroku o náhrade trov prvoinštančného konania, ako vo výrokoch vecne správny s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
45. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov konania odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
46. Z obsahu spisu však vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
47. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo juris).
48. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
49. Danou problematikou sa zaoberalo aj občianskoprávne kolégium NS SR pričom v uznesení č. 15 z 9.10.2018 prijalo právnu vetu podľa ktorej, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.
50. Odvolací súd potom hoci úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
51. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).