Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-195-2017.pdf
PDF · 160.52 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/195/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcov: 1. Ing. O. F., nar. X.X.XXXX, adresa R., T. XXXX/XX, 2. Ing. W. F., nar. XX.X.XXXX, adresa Y. D. W. XXX/IV, Česká republika, obaja zastúpení advokátom: JUDr. Gabriel Stanislavský, so sídlom Trnava, Hlavná 29, proti žalovaným: 1. M. O., nar. XX.X.XXXX, adresa N. G., A. D. XXXX/XX, zastúpený advokátkou: JUDr. Barbora Petrovič, so sídlom Trnava, Hlavná 44, 2. L. O., nar. XX.X.XXXX, adresa H., B. XX, o určenie neplatnosti právnych úkonov a vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 12C/35/2010-304 zo dňa 29.3.2017 - vo vyhovujúcej časti, výroku o náhrade trov konania žalovaného 1, včítane závislých výrokov o náhrade trov konania žalobcov, žalovaného 2. a štátu, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vo vzťahu k žalovanému 1. m e n í tak, že žalobu voči nemu zamieta a vo vzťahu k žalovanému 2. p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému 1. p r i z n á v a voči žalobcom 1. a 2. nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
III. Žiadna zo strán žalobcu 1. a 2. a žalovaného 2. nemá navzájom nárok na náhradu trov konania.
IV. Štát má voči žalovanému 2. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou určil, že nehnuteľnosti evidované Okresným úradom H., katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre okres H., obec H., katastrálne územie H., ako parc. č. 2883 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 245 m2, parc. č. 2884 - záhrady vo výmere 221 m2, rodinný dom súpisné číslo XXXX na parc. č. 2883 patria do dedičstva po poručiteľovi M. C., rod. C., r.č. XXXXXX/XXX, naposledy bytom H., ul. B. XXXX/XX, zomrelom dňa X.XX.XXXX, ktorý bol ku dňu svojej smrti ich výlučným vlastníkom. Druhou výrokovou žalobu vo zvyšku zamietol (o určenie neplatnosti darovacej zmluvy uzavretej dňa 18.10.2004 medzi darcom M. C. a M. O.‚ ktorej predmetom boli sporné nehnuteľnosti a kúpnej zmluvy uzavretej medzi predávajúcim M. O. a L. O.‚ ktorej predmetom bol prevod sporných nehnuteľností), treťou výrokovou vetou vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania a štvrtou a piatou výrokovou vetou rozhodol, že štát má voči žalobcom 1. a 2. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % a rovnako má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % aj voči žalovaným 1. a 2.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 34, § 38 ods. 1, 2, § 132 ods. 1 a § 137, § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 15 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 259, § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku a vecne tým, že: „Žalobcovia v 1. a
2. rade sa svojou žalobou domáhali určenia, že darovacia zmluva zo dňa 18.10.2004 uzavretá medzi darcom M. C. a žalovaným v 1. rade je neplatná, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným v 1. a 2. rade je neplatná a že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom M. C.. Ak sa žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľností, pri ktorých je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k týmto osobám nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (1 Cdo 43/2007, 3 Cdo 44/2008, 5 Cdo 147/2007) je prípustná žaloba o určenie, že konkrétna vec (hnuteľná, nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ktorou žalobou sa môže v sporovom konaní takéhoto určenia domáhať ten, kto je dedičom poručiteľa a takéto rozhodnutie súdu môže byť podkladom v konaní o dedičstve, ako aj podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností. Z uznesenia Okresného súdu Trnava č.k. 20D/2062/2007, D not. 2/2008-13 zo dňa 27.03.2008 mal súd preukázané, že súd konanie po poručiteľovi M. C. zastavil pre nemajetnosť, poručiteľ závet nezanechal a ako jediná dedička zo zákona, v štvrtej dedičskej skupine prichádza do úvahy jeho teta V. F., rod. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom na Z. X, R.. Z Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 15D/694/2011, Dnot 132/2011 zo dňa 18.10.2011 mal súd preukázané, že v dedičskej veci po poručiteľke V. F., rod. Z., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D. XXX/X, R., zomrelej XX.XX.XXXX, ako dedičia zo zákona v 1. dedičskej skupine prichádzajú do úvahy deti poručiteľky Ing. O. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D.. XXX/X, R. a Ing. W. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/IV, Y. D. Y., ČR. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobcovia v 1. a 2. rade osvedčili, že na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi M. C., majú naliehavý právny záujem, nakoľko sú dedičmi po poručiteľovi, ako vlastník nehnuteľností je v katastri nehnuteľností zapísaný žalovaný v 2. rade, preto právne postavenie žalobcov je za tejto situácie neisté a bez požadovaného určenia by ich právo mohlo byť ohrozené a zároveň rozhodnutie súdu môže byť podkladom v konaní o dedičstve, ako aj podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností. Preto je žaloba o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi M. C., spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi účastníkmi. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že žalobcovia v 1. a 2. rade v tomto konaní osvedčil naliehavý právny záujem na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi M. C.. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení nie je daný vtedy, ak požadované určenie (napr. na neplatnosti zmluvy) má povahu len predbežnej otázky k posúdeniu, či tu právo je alebo nie je (napr. k určeniu vlastníckeho práva). Ak sa žalobou možno domáhať priamo určenia vlastníckeho práva alebo plnenia, potom na určení neplatnosti zmluvy nie je naliehavý právny záujem, lebo platnosť zmluvy súd aj tak musí posudzovať ako predbežnú právnu otázku. V konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, súd ako predbežnú otázku skúma platnosť, resp. neplatnosť napadnutých zmlúv, preto na samostatnom určení ich neplatnosti nie je naliehavý právny záujem a v tejto časti, teda určenia neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 18.10.2004 uzavretej medzi darcom M. C. a žalovaným v 1. rade a v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným 1. a 2. rade, súd žalobu z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu zamietol. Možnosť určenia právnej skutočnosti (neplatnosti darovacej a kúpnej zmluvy) nevyplýva ani z osobitného právneho predpisu v zmysle § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku. Súd teda ako predbežnú otázku skúmal platnosť darovacej zmluvy zo dňa 18.10.2004 uzavretej medzi darcom M. C. a žalovaným v 1. rade a platnosť kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným v 1. a 2. rade, predmetom ktorých bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam evidovaným Okresným úradom H., katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre okres H., obec H., katastrálne územie H., ako parc. č. 2883 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 245 m2, parc. č. 2884 - záhrady vo výmere 221 m2, rodinný dom súpisné číslo XXXX na parc. č. 2883. Jedným z predpokladov platnosti právneho úkonu je spôsobilosť na právny úkon, ktorý účastník robí. Ak túto spôsobilosť nemá a právny úkon urobí, je taký úkon absolútne neplatný; takisto je absolútne neplatný právny úkon, ak ho osoba vykoná v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. Neplatnosť právnych úkonov je upravená v ustanovení § 37 a 38 Občianskeho zákonníka. Neplatnosť právneho úkonu podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyžaduje zistenie, že účastník tohto právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo nedokáže svoje konanie ovládnuť, alebo že takýto právny úkon bol urobený v duševnej poruche, ktorá robí osobu na tento právny úkon neschopnou, pričom stačí dôkaz o tom, že osoba konala v duševnej poruche. Duševná porucha sa musí zistiť v súlade s poznatkami príslušných vedných disciplín (z odboru zdravotníctva, z odvetvia psychiatrie, patopsychológie a pod.) a musí sa viazať na okamih urobenia právneho úkonu. Absolútne neplatný je teda aj právny úkon, ktorý urobila osoba v duševnej poruche (dokonca iba prechodnej) ak išlo o takú duševnú poruchu, ktorá zapríčinila nespôsobilosť (neschopnosť) tejto osoby na urobenie právneho úkonu, pričom sa nevyžaduje, aby taká osoba bola súdom pozbavená spôsobilosti na právne úkony, alebo aby bola vo svojej spôsobilosti obmedzená. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný právny úkon tak, ako keby nikdy nebol urobený. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho urobenia. Ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu zohľadní alebo nezohľadní. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z úradnej povinnosti - ex officio). Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí teda ex tunc, nastáva priamo zo zákona a nemožno ju žiadnym spôsobom napraviť, súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti a možno sa jej dovolať kedykoľvek. Po vykonaní dokazovania a po skutkovom a právnom posúdení veci súd dospel k záveru, že žaloba v časti o určenie, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom M. C., je dôvodná. Zo zhodných skutkových tvrdení strán sporu ako aj z darovacej zmluvy zo dňa 18.10.2004 mal súd preukázané, že poručiteľ M. C. ako darca daroval žalovanému v 1. rade M. O. ako obdarovanému nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. H. zapísané na Správe katastra v H. na LV č. XXXX ako parc. č. 2883 - zastavané plochy a nádvoria súp. č. XXXX o výmere 245 m2, parc. č. 2884 - záhrady vo výmere 221 m2. Z uvedených znaleckých posudkov mal súd preukázané, že poručiteľ M. C. v čase uzavretia darovacej zmluvy dňa 18.10.2004 trpel duševnou poruchou (mentálnou retardáciou ľahkého až stredne ťažkého stupňa a organickou poruchou osobnosti ťažkého stupňa), ktorá nebola len prechodného charakteru a zo znaleckého posudku znalcov MUDr. Kamily Kováčovej a MUDr. Emila Seča zo dňa 24.06.2005 doplneného dňa 02.06.2006, ktorí znalci psychiatricky vyšetrovali M. C. počas jeho života mal súd jednoznačne preukázané, že uvedená duševná porucha ho robila na tento úkon neschopným. K námietke žalovaného v 1. rade, že zo znaleckého posudku MUDr. O. Z. nebolo bezpochyby preukázané, že poručiteľ nebol schopný pochopiť zmysel a význam darovacej zmluvy a znalci používajú aj iné formulácie súd uvádza, že znalec MUDr. O. Z. nevyšetroval poručiteľa M. C. počas života, preto v znaleckom posudku konštatoval, že pre uvedené duševné poruchy nebol poručiteľ z psychiatrického hľadiska s vysokou pravdepodobnosťou schopný dňa 18.10.2004 pochopiť zmysel a význam darovacej zmluvy a nebol spôsobilý ku výkonu právnych úkonov. Uvedenú skutočnosť však súd považoval bez pochýb za preukázanú znaleckým posudkom MUDr. Kamily Kováčovej a MUDr. Emila Seča zo dňa 24.06.2005 doplneného dňa 02.06.2006, ktorí znalci psychiatricky vyšetrovali M. C. počas jeho života a ktorý ako listinný dôkaz použitý v tomto konaní nemá nižšiu hodnotovú silu ako znalecký posudok vypracovaný v tomto konaní. Darovaciu zmluvu súd preto posúdil ako absolútne neplatný právny úkon podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný v 1. rade bol navyše rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 7T/151/2006-208 zo dňa 27.03.2007 uznaný za vinného, že využijúc navonok sa prejavujúcu duševnú poruchu M. C. a to organickú poruchu osobnosti ťažkého stupňa, syndróm mentálnej retardácie so znížením rozumových schopností až do pásma stredne ťažkého stupňa debility, vzhľadom ku ktorej je M. C. ľahko ovplyvniteľný inou osobou nie je schopný posúdiť dosah svojho konania, o čom obvinený vedel, pod zámienkou kúpnopredajnej zmluvy a s prísľubom riadneho zaplatenia kúpnej ceny dňa 18.10.2004 na nezistenom mieste v Trnave uzatvoril s M. C. darovacou zmluvou predmetom ktorej bolo darovanie nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXXX, k.ú. H. a to parcely č. 2883 - zastavané plochy a nádvoria, rodinného domu súpisné číslo XXXX o výmere 245 m2, predmetnú zmluvu si M. C. neprečítal a ani si neuvedomil, akú zmluvu podpisuje, nehnuteľnosť na obvineného previedol, tento však poškodenému nezaplatil sľúbenú sumu, čím M. C. spôsobil škodu vo výške 1.300.000,-Sk, čím spáchal trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, od.s 4 Tr. zákona, za čo sa odsudzuje k trestu odňatia slobody v trvaní dva roky, výkon trestu sa mu podmienečne odkladá a určuje skúšobnú dobu v trvaní tri roky. Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 6To/41/2007-219 zo dňa 20.09.2007 podľa § 319 Tr. por. odvolanie žalovaného v 1. rade zamietol a Najvyšší súd SR uznesením č.k. 2Tdo/7/2010 zo dňa 20.04.2010 podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolanie žalovaného v 1. rade odmietol. K námietke žalovaného v 1. rade, že duševná porucha poručiteľa sa neprejavovala navonok súd uvádza, že neplatný je právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou, pričom Občiansky zákonník v ustanovení § 38 ods. 2 nestanovuje podmienku, že uvedená duševná porucha sa musí prejavovať navonok. Stačí teda, že osoba koná v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. K tvrdeniu žalovaného v 1. rade o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie súd uvádza, že súd ako predbežnú právnu otázku posudzoval platnosť darovacej zmluvy, pričom žalobe je možné vyhovieť len vtedy, ak v konaní sú účastníkmi konania všetci účastníci napadnutého právneho úkonu a účastníkom darovacej zmluvy bol aj žalovaný v 1. rade, preto je v konaní pasívne vecne legitimovaný. Zo zhodných skutkových tvrdení strán sporu ako aj kúpnej zmluvy uzavretej dňa 09.02.2005 mal súd preukázané, že žalovaný v 1. rade M. O. ako predávajúci predal žalovanému v 2. rade L. O. ako kupujúcemu nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. H. zapísané na Správe katastra v H. na LV č. XXXX ako parc. č. 2883 - zastavané plochy a nádvoria súp. č. XXXX o výmere 245 m2, parc. č. 2884 - záhrady vo výmere 221 m2, do výlučného vlastníctva za kúpnu cenu 100.000,-Sk. Nakoľko darovacia zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom a žalovaný v 1. rade na jej základe nenadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, nemohol žalovaný v 1. rade na základe uvedenej kúpnej zmluvy previesť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na žalovaného v 2. rade v zmysle zásady nemo plus iuris, keď nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, preto aj kúpna zmluva je absolútne neplatný právny úkon, pričom z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný v 2. rade pri uzatváraní kúpnej zmluvy nebol dobromyseľný, nakoľko žalovaný v 2. rade poznal poručiteľa M. C. dlhú dobu, v tomto a ale najmä v trestnom konaní vo svojej výpovedi potvrdil, že vedel, že žalobcovia v 1. a 2. rade vyzývali žalovaného v 1. rade na vrátenie nehnuteľnosti a práve z dôvodu, že mal vedomosť o problémoch žalovaného v 1. rade s vlastníckym právom k predmetnej nehnuteľnosti účelovo navrhol žalovanému v 1. rade, aby previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na neho, aby žalovaný v 1. rade neprišiel aj o peniaze aj o dom, nakoľko žalovaný v 2. rade sa nebojí a takéto konanie v rozpore s dobrými mravmi nemôže požívať právnu ochranu. Žalovaný v 1. rade na základe absolútne neplatného právneho úkonu nenadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, preto vlastnícke právo k nim nemohol previesť na žalovaného v 2. rade a ich vlastníkom zostal poručiteľ M. C., ktorý dňa XX.XX.XXXX zomrel a ktorý ku dňu svojej smrti bol vlastníkom predmetných nehnuteľností. Vzhľadom na uvedené súd žalobe vyhovel a určil, že nehnuteľnosti evidované Okresným úradom H., katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre okres H., obec H., katastrálne územie H., ako parc. č. 2883 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 245 m2, parc. č. 2884 - záhrady vo výmere 221 m2, rodinný dom súpisné číslo XXXX na parc. č. 2883 patria do dedičstva po poručiteľovi M. C. a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa pomeru úspechu vo vec tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, nakoľko žalobcovia v 1. a 2. rade mali vo vzťahu k žalovanému v 1. rade úspech 50 %, keď súd žalobe v časti o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi vyhovel a žalobu v časti o určenie neplatnosti darovacej zmluvy zamietol, v ktorej časti mal žalovaný v 1. rade voči žalobcom v 1. a 2. rade úspech 50% a žalobcovia v 1. a 2. rade mali vo vzťahu k žalovanému v 2. rade úspech 50 %, keď súd žalobe v časti o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi vyhovel a žalobu v časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zamietol, v ktorej časti mal žalovaný v 2. rade voči žalobcom v 1. a 2. rade úspech 50 %. O nároku štátu na náhradu trov konania, ktoré vznikli súdu zaplatením znalečného znalcovi zo štátnych prostriedkov vo výške 93,92 eur rozhodol súd podľa pomeru úspechu strán sporu vo veci tak, že štát má voči žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % a voči žalovaným v 1. a 2. rade má štát nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %, o výške ktorej súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“
3. Proti tomuto rozsudku výlučne v jeho vyhovujúcej časti o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podal odvolanie prostredníctvom svojho právneho zastúpenia žalovaný 1. a navrhol rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP zrušiť a vec vrátiť podľa § 391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a uplatnil si tiež náhradu trov celého konania. Argumentoval predovšetkým tým, že poukázal na to, že namieta svoju pasívnu vecnú legitimáciu a to z dôvodu, že nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Tu nemôže súhlasiť so vzájomne protirečiacou si argumentáciou súdu, kedy na jednej strane súd konštatuje, že žalobe je možné vyhovieť len vtedy, ak na nej sú účastníkmi všetci účastníci napadnutého právneho úkonu a účastníkom darovacej zmluvy bol aj on, a preto má byť v konaní pasívne vecne legitimovaný a na druhej strane súd hodnotí, že žalobcovia mali voči nemu úspech 50%, keď súd v časti určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva vyhovel a žalobu v časti určenia neplatnosti darovacej zmluvy zamietol, v tejto časti mal zase mať žalovaný 2. úspech 50% voči žalobcom. Tieto úvahy podľa jeho názoru nie sú správne. Stranami sporu v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva sú žalobca (dedičia) a súčasný vlastník nehnuteľnosti, je nepredstaviteľné, že ak by určité nehnuteľnosti boli opakovane prevedené, aby všetci účastníci po sebe nadväzujúcich zmlúv boli stranami sporu. V predmetnej veci mal byť žalovaným iba žalovaný 2., nie aj predchádzajúci vlastník nehnuteľnosti, navyše v čase podania žaloby bol už vlastníkom nehnuteľnosti žalovaný 2. Nakoľko vo veci o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, je pasívne legitimovaným iba žalovaný 2. ako súčasný vlastník, bolo nutné konanie voči nemu zastaviť, a preto sa svojim odvolaním domáha doplnenia chýbajúceho výroku, ktorým je konanie voči nemu zastavené, a nakoľko nemal byť žalovaný vôbec, bol v konaní plne z tohto dôvodu úspešný. Vo vzťahu k žalobe o určenie neplatnosti darovacej zmluvy bol vo vzťahu k žalobcom plne úspešný, nakoľko otázka platnosti darovacej zmluvy bola riešená ako otázka predbežná, a teda je dôvodné zamietnutie žaloby vo zvyšku. S poukazom na uvedené je zrejmé, že nebol vecne pasívne legitimovaný a preto vidí nesprávnosť rozhodnutia v nevyporiadaní sa s jeho uvedenou argumentáciou, chýbajúcom výroku, že konanie sa voči nemu zastavuje, preto mal byť v konečnom dôsledku vo veci plne úspešný, a teda ani rozhodnutie o trovách konania nie je správne.
4. Proti tomuto rozsudku rovnako výlučne len v jeho vyhovujúcej časti o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (vychádzajúc z jeho obsahu) podal odvolanie i žalovaný 2., ktorým sa domáhal jeho zrušenia. Dôvodil tým, že súd v odôvodnení konštatuje duševnú nespôsobilosť M. C. - darcu, v čase podpisu darovacej zmluvy na nehnuteľnosti, uzatvorenej medzi M. O. - obdarovaným a M. C. - darcom, zo dňa 18.4.2004 a túto vyhlásil za neplatnú. Ako je potom možné, že M. C. bol vo veci pre účel trestného stíhania M. O. pre podvod vypočutý vyšetrovateľmi dňa 28.9.2005, teda takmer rok po uzavretí darovacej zmluvy a jeho svedecká výpoveď bola v konaní 7P/151/2006 akceptovaná súdom. Tiež je neakceptovateľný znalecký posudok konštatujúci duševnú nespôsobilosť M. C., ktorý bol urobený na základe uznesenia súdu 12C/35/2010 zo dňa 30.6.2016, dňa 21.9.2016, teda takmer 9 rokov po smrti menovaného. Posudok MUDr. Z. sa opieral len o predošlý znalecký posudok zo dňa 24.6.2005, ktorý bol tiež urobený až po podpísaní darovacej zmluvy na nehnuteľnosti. Tiež je potrebné brať v úvahu fakt, že vo veci údajného podvodu darovaním nehnuteľnosti M. O. bol tento právoplatne odsúdený, tým vlastne okresný aj krajský súd odobril spôsobilosť M. C.. Znalecký posudok je preto možné považovať za účelový. Odhliadnuc od skutočnosti, že vôbec nemal byť účastníkom súdneho konania, už vôbec nie v polohe odporcu, považuje celé toto konanie za neobjektívne a účelové. Uvedené nehnuteľnosti kúpil riadne kúpnou zmluvou zo dňa 10.2.2005, dohodnutú kúpnu cenu riadne zaplatil a nehnuteľnosti mu boli katastrom riadne zapísané na liste vlastníctva. Nehnuteľnosti kúpil v dobrej viere, bez úmyslu nezákonného obohatenia a o predošlom konaní predávajúceho mu v čase kúpy nebolo nič známe. Vlastnícke právo chráni aj Ústava SR, druhá hlava, druhý oddiel čl. 20 ods. 1. Nehnuteľný majetok špecifikovaný v rozsudku nadobudol zákonným postupom, kúpou, kúpnu cenu zaplatil, kataster zmenu zapísal do LV, nič iné nebolo v celom konaním ničím a nikým preukázané.
5. Žalobcovia odvolací návrh nepodali. K doručeným odvolaniam žalovaných sa písomne vyjadrili prostredníctvom právneho zástupcu, v ktorom vyjadrení navrhli, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správny. Sú názoru, že súd prvej inštancie po rokoch konania (od roku 2005 - do roku 2017) v danej veci dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Podané odvolania celkovo zjavne slúžia iba na zneužitie práva a na svojvoľné uplatňovanie práva žalovaných 1 a 2.
6. Ďalšie písomné podania strany sporu nepodali.
7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej „CSP“), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „OSP“). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi jednotlivých odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 1. v napadnutej vyhovujúcej časti rozsudku je voči nemu dôvodné, s potrebou jeho zmeny, s čím súvisela následne potreba zmeniť aj závislý výrok o náhrade jeho trov konania. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného 2. tomuto už ale nie možné priznať úspech, pretože vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku je voči nemu vecne správny, čím boli splnené zákonné podmienky pre jeho potvrdenie vo vzťahu k tomuto odvolateľovi.
9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolaní žalovaných 1. a 2. je posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak vyhovel žalobe žalobcov na určenie, že nehnuteľnosti evidované Okresným úradom H., katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre okres H., obec H., katastrálne územie H., ako parc. č. 2883 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 245 m2, parc. č. 2884 - záhrady vo výmere 221 m2, rodinný dom súpisné číslo XXXX na parc. č. 2883 patria do dedičstva po poručiteľovi M. C., rod. C., r.č. XXXXXX/XXX, naposledy bytom H., ul. B. XXXX/ XX, zomrelom dňa X.XX.XXXX, ktorý bol ku dňu svojej smrti ich výlučným vlastníkom, a ktorý ich pred smrťou zmluvou daroval žalovanému 1., ktorý ich následne kúpnou zmluvou previedol na žalovaného 2., a to pre neplatnosť oboch týchto zmlúv (darovacej zmluvy pre nespôsobilosť a tým neschopnosť darcu na tento úkon pre duševnú poruchu a následne kúpnej zmluvy pre absolútnu neplatnosť darovacej zmluvy, čím potom predávajúci ako obdarovaný (žalovaný 1.) na jej základe nenadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, a tým nemohol na základe uvedenej kúpnej zmluvy previesť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na kupujúceho (žalovaného 2.) v zmysle zásady nemo plus iuris. Zamietajúca časť rozsudku nebola napadnutá odvolaním, v uvedenom rozsahu tak nadobudla právoplatnosť a nestala sa predmetom odvolacieho prieskumu. 10. Žalovaný 1. založil svoju odvolaciu argumentáciu zásadne na tom, že v konaní nie je pasívne legitimovaný vo vzťahu k napadnutému určovaciemu výroku, pretože nie je vlastníkom nehnuteľností, ktoré žalobcovia žiadajú určiť, že patria do dedičstva po poručiteľovi M. C..
11. Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
12. Predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie je (určovacie žaloby), sú po procesnej stránke skutočnosti, že strany sporu majú vecnú legitimáciu a že na určení je naliehavý právny záujem. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právo je alebo nie je, má ten, kto je účastný práva, o ktoré v konaní ide, alebo ktorého právnej sféry sa sporné právo týka. Ak ide o určenie platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu (zmluvy), môže byť žalobe vyhovené len vtedy, ak sa konania zúčastňujú (na strane žalobcu alebo žalovaného) všetci účastníci napadnutého právneho úkonu (zmluvy), prípadne ich právni nástupcovia. Ak však súd hodnotí platnosť alebo neplatnosť právneho úkonu (zmluvy) ako otázku predbežnú (tj. ako otázku, ktorá síce sama o sebe nie je predmetom konania, ale ktorej vyriešenie je potrebné pre rozhodnutie vo veci), rieši ju bez zreteľa na to, kto je stranou sporu; úsudok o platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu (zmluvy) ako o predbežnej otázke môže súd urobiť, aj keby stranou sporu nebol žiadny z účastníkov tohto právneho úkonu (tejto zmluvy). Na rozdiel od konania, ktorého predmetom je určenie platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu (zmluvy), v ktorom je vyžadovaná účasť všetkých účastníkov právneho úkonu (zmluvy) práve preto, aby účinky rozhodnutia súdu o takomto predmete konania (najmä jeho záväznosť) dopadli na všetkých účastníkov právneho úkonu (zmluvy), nespája zákon s riešením platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu (zmluvy) ako prejudiciálnej otázky pre účastníkov právneho úkonu (zmluvy) žiadny takýto právny následok. Názor súdu prvej inštancie o tom, že „ak súd ako predbežnú právnu otázku posudzoval platnosť darovacej zmluvy, pričom žalobe je možné vyhovieť len vtedy, ak v konaní sú účastníkmi konania všetci účastníci napadnutého právneho úkonu a účastníkom darovacej zmluvy bol aj žalovaný v 1. rade, preto je v konaní pasívne vecne legitimovaný“, by potom vo svojich dôsledkoch znamenal, že by stranami sporu musel byť z hľadiska vecnej legitimácie nielen každý, kto je účastný právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide, alebo ktorého právne sféry sa právny vzťah alebo právo týka, ale aj všetci, ktorí sú zúčastnení práva alebo právneho vzťahu riešeného ako predbežná otázka, alebo ktorých právny sféry sa riešenie prejudiciálnej otázky týka, hoci sa v konaní samotnom vôbec nejedná o ich právach a povinnostiach a ich účasť v konaní by bola - uvažované z pohľadu jeho výsledku - zbytočná (porovnaj rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 679/2001, publikovaný v časopise Súdny judikatúra). V spore, ktorého predmetom je určenie, či tu vlastnícke právo k nehnuteľnosti je alebo nie je, sú teda nositeľmi práv a povinností, o ktoré v spore ide, ten, kto tvrdí, že je jej vlastníkom rozdielnym od osoby zapísanej v katastri nehnuteľností, a ten , kto je ako jej vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností. Právnej sféry ďalších osôb sa toto sporové konanie netýka, lebo výsledok sporu (rozhodnutie súdu o tom, či tú vlastnícke právo k nehnuteľnosti je alebo nie je) nemôže mať na ich právne pomery žiadny vplyv (nemôže mať žiadny dopad na vymedzenie ich práv alebo povinností týmto súdnym rozhodnutím). Uvedené samozrejme platí aj vo vzťahu k určeniu, či nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, teda či poručiteľ bol ku dňu smrti jej vlastníkom.
13. V danej právnej veci bolo zistené, že podľa darovacej zmluvy uzavretej medzi M. C. - poručiteľom a žalovaným 1., bolo síce zapísané do Katastra nehnuteľností SR vlastnícke právo žalovaného 1. k sporným nehnuteľnostiam, ktorý žalovaný 1. ich ale následne kúpnou zmluvou previedol na žalovaného 2.. Právna otázka, či darovacia a následne kúpna zmluva sú alebo nie sú platnými právnymi úkonmi, za tejto situácie predstavuje vyriešenie iba prejudiciálnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či poručiteľ M. C. bol alebo nebol vlastníkom uvedených nehnuteľností, čo v konečnom dôsledku súd prvej inštancie posúdil správne. Nie je ale správny ten jeho názor, že otázku platnosti predmetnej darovacej a následnej kúpnej zmluvy nemožno v danom spore o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam riešiť ako otázku predbežnú bez účasti tých, ktorí takéto zmluvy uzatvorili, teda bez účasti žalovaného 1. ako obdarovaného a následne predávajúceho, pretože ak sa žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva pre poručiteľa, ktorý nie je zapísaný ako vlastník uvedených nehnuteľností v katastri, majú ako jeho právny nástupcovia aktívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní len proti žalovanému 2., ktorý ich nadobudol kúpnou zmluvou, a je ako ich vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností, a jedine žalovaný 2. je teda v spore pasívne vecne legitimovaný; právnej sféry iných subjektov, tým potom aj žalovaného 1. sa v danom prípade sporné vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam netýka, preto ak žalobcovia v žalobe označili i žalovaného 1. ako obdarovaného poručiteľom, ktorý nehnuteľnosti ďalej odpredal žalovanému 2., nemohlo byť takému žalobnému návrhu vo vzťahu k žalovanému 1. vyhovené, pretože takéto rozhodnutie súdu by nemohlo mať žiadny vplyv na zápis do katastra nehnuteľností (porovnaj rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 1333/2002).
14. Vecná legitimácia procesnej strany sporu (na strane žalobcu i žalovaného) je ako otázka hmotnoprávne predmetom dokazovania, súd ju môže riešiť na základe výsledkov dokazovania a len v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej (v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí) a nedostatok vecnej legitimácie nie je dôvodom pre zastavenie konania ako sa mylne odvolateľ domnieva, ale pre zamietnutie žaloby.
15. Vychádzajúc z uvádzaného sú už potom ďalšie odvolacie argumenty žalovaného 1. pre posúdenie dôvodnosti jeho odvolania nerozhodné, bez potreby sa nimi z dôvodu hospodárnosti konania osobitne vysporiadavať.
16. Žalovaný 2. založil svoju obranu na spochybňovaní duševnej nespôsobilosti M. C. - darcu, v čase podpisu darovacej zmluvy, ktorú daroval žalovanému 1. Poukazoval na to, že pokiaľ bol M. C. pre účely trestného stíhania žalovaného 1. pre podvod vypočutý, čo bolo takmer rok po uzavretí darovacej zmluvy a jeho svedecká výpoveď bola v tomto trestnom konaní súdom akceptovaná, čím súd odobril jeho spôsobilosť, nemôže akceptovať znalecký posudok konštatujúci jeho duševnú nespôsobilosť a preto ho považuje za účelový.
17. S poukazom na dôvody podanej žaloby, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že pre posúdenie platnosti darovacej zmluvy, bolo rozhodujúcim zistenie, či darca vzhľadom na svoj duševný stav bol schopný posúdiť následky svojho konania. Neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka <. prichádza do úvahy vtedy, ak je účastník právneho úkonu rozhodnutím súdu pozbavený alebo obmedzený v spôsobilosti k právnym úkonom. Neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka <. vyžaduje bezpečné zistenie o tom, že účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť.
18. Podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka <. je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. Nie je potrebné, aby konajúca osoba bola v dobe právneho úkonu zbavená spôsobilosti na právne úkony alebo aby jej spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená, príp. ak obmedzenie na základe rozhodnutia nezahŕňa právny úkon, o ktorý ide. Postačí, aby v rozhodnej dobe bola konajúca osoba postihnutá duševnou poruchou, ktorá ju robí na právne úkony neschopnou. Dôkazné bremeno o tom, či konajúci konal v konkrétnej situácii pod vplyvom duševnej poruchy, majú tí, ktorí sa na základe určovacej žaloby dovolávajú neplatnosti právneho úkonu urobeného takou osobou. Neplatnosť právneho úkonu, ktorý urobila fyzická osoba v konkrétnom prípade pod vplyvom duševnej poruchy, môže konštatovať iba súd. Keďže neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka <. vyžaduje bezpečné zistenie, že účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť, je vylúčené robiť záver v konaní o duševnej poruche na základe pravdepodobnosti, či za skutkových okolností, ktoré aj napriek dôkaznej verifikácii súdu v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku (§ 132 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016) neumožňujú urobiť v uvedenom smere úplne jednoznačný skutkový záver, na ktorý by bolo možné aplikovať ustanovenie § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. <. To, či v danom prípade konajúca osoba vedela posúdiť následky svojho konania alebo ho ovládnuť, musí posúdiť znalec z odboru psychiatrie. Súd musí tiež prihliadnuť na všetky okolnosti, ktoré súviseli s napadnutým úkonom.
19. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie uznesením č. k. 12C/35/201 <.0-258 zo dňa 30.6.2016 vo veci nariadil znalecké dokazovanie za účelom zistenia a posúdenia duševného stavu darcu v čase spísania darovacej zmluvy, t.j. ku dňu 18.10.2004. Podľa Znaleckého posudku č. 151/16 zo dňa 21.9.2016 vypracovaného MUDr. Máriom Strakom, znalcom pre odbor Zdravotníctvo, odvetvie Psychiatria (ďalej aj znalecký posudok), znalec konštatoval, že darca v čase podpisu darovacej zmluvy dňa 18.10.2004 trpel duševnou poruchou a to mentálnou retardáciou ľahkého až stredne ťažkého stupňa a organickou poruchou osobnosti, pričom išlo o trvalé duševné poruchy prítomné u neho od detstva. Uvedené duševné poruchy sa prejavovali poruchami myslenia, racionality, významne zníženou schopnosťou racionálne a adekvátne vnímať realitu. Pre uvedené duševné poruchy nebol z psychiatrického hľadiska s vysokou pravdepodobnosťou schopný dňa 18.10.2004 pochopiť zmysel a význam darovacej zmluvy a nebol spôsobilý ku výkonu právnych úkonov a to predovšetkým ku narábaniu s nehnuteľným majetkom, čiže aj konkrétne spísania predmetnej darovacej zmluvy. Znalec pri vpracovaní znaleckého posudku vychádzala zo psychologického vyšetrenia M. C., zo dňa 21.3.2002 pre účely posudkovej komisie, zo znaleckého psychiatrického posudku zo dňa 24.6.2005 znalcov Kováčová
- Seč, z doplneného znaleckého psychiatrického posudku zo dňa 2.6.2005, znalci Kováčová - Seč, ako i zo znaleckého posudku zo dňa 5.9.2007, znalkyňa Kováčová, ktorí posudzovali M. C., z ktorých vyplýva, že M. C. trpel trvalou duševnou poruchou od detstva, kedy prekonal zápal mozgových blán, následkom ktorého došlo k postihnutiu rozumových schopností ich znížením do pásma stredne ťažkej debility. Konzum alkoholu svojím toxickým pôsobením výrazne zhoršil defektné rozumové schopnosti a došlo k rozvoju organickej poruchy osobnosti ťažkého stupňa a od roku 2006, kedy bol vyšetrovaný jeho duševný stav, došlo k rozvoju organického psychosyndrómu tejto genézy. Duševná porucha ovplyvňovala konanie vyšetrovaného v súvislosti s jeho zníženým úsudkom, neschopnosťou primerane posúdiť realitu, konania a rozhodnutia, u ktorých nie je schopný posúdiť ich nepriaznivý dosah na jeho osobu (znaleckú posudok znalkyne MUDr. Kamily Kováčovej zo dňa 5.9.2007 vypracovaný v konaní vedenom na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn. 20Ps/19/2006 vo veci pozbavenia M. C. spôsobilosti na právne úkony, t.j. ešte za života M. C.). U M. C. tiež znalci zistili prítomnosť organickej poruchy osobnosti ťažkého stupňa, syndróm mentálnej retardácie znížením rozumových schopností do pásma ľahkej až stredne ťažkej debility. Jeho duševný stav bol trvalý od roku 1986 a boli pri ňom prítomné poruchy úsudku, ktoré vyplývali z poruchy rozumových schopností. Z titulu organickej poruchy osobnosti a zníženia rozumových schopností do pásma ľahkej a strednej debility, bola u neho schopnosť zúčastňovať sa právnych úkonov obmedzená. V uvedenom psychiatrickom stave, pre ktorý bol z psychiatrických dôvodov invaliditovaný, sa nachádzal aj do 18.10.2004 (znalecký posudok znalcov MUDr. Kamily Kováčovej a MUDr. Emila Seča zo dňa 24.6.2005 vypracovaný v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde v Trnave sp. zn. 7T/151/2006, t.j. ešte za života M. C.).
20. Podľa § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
21. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten- ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
22. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.
23. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
24. Žalovaný 2. sa pritom mylne domnieva, že vypočutím M. C. ako svedka v trestnom konaní, mu trestný súd odobril spôsobilosť na právne úkony. Zákonodarca totiž ukladá každej fyzickej osobe povinnosť ustanoviť sa na predvolanie na súd, prípadne pred iný zákonom určený orgán a vypovedať ako svedok, teda aj osobe, ktorá pre duševnú poruchu je neschopná uskutočňovať právne úkony, avšak pri hodnotení jeho výpovede z hľadiska jej vierohodnosti k takejto skutočnosti prihliada. Preto pokiaľ žalovaný 2. z uvedeného dôvodu považuje podaný znalecký posudok MUDr. Z. za účelový, takáto argumentácia obstáť nemôže. Rovnako neobstojí ani spochybňovanie predmetného znaleckého posudku z dôvodu, že bol vypracovaný až 9 rokov po smrti M. C., pretože tento posudok vychádzal z viacerých predchádzajúcich znaleckých posudkov vypracovaných práve za účelom posúdenia spôsobilosti M. C. na uzatvorenie spornej darovacej zmluvy, a to ešte za jeho života, ktoré znalecké posudky zhodne konštatujú, že M. C. v čase uzavretia darovacej zmluvy dňa 18.10.2004 trpel duševnou poruchou (mentálnou retardáciou ľahkého až stredne ťažkého stupňa a organickou poruchou osobnosti ťažkého stupňa), ktorá nebola len prechodného charakteru, ktorá duševná porucha ho robila na tento úkon neschopným.
25. Odvolací súd v rovine vyhodnotenia znaleckého dokazovania poukazuje primerane a podporne na to, že podľa ustálenej súdnej praxe od iných dôkazných prostriedkov sa dôkaz znaleckým posudkom podaným ústne či písomne líši tým, že jeho hodnoteniu (podľa § 191 Civilného sporového poriadku) nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd pritom hodnotí presvedčivosť posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými prevedenými dôkazmi. Ide o špecifický a významný dôkaz, ktorý súd použije pri rozhodovacej činnosti založenej na riešení odbornej otázky. Znalec musí vychádzať z odborných znaleckých záverov a nielen zo skutočností, ktoré príslušná osoba alebo osoby vnímajú svojimi zmyslami. Znalec v prejednávanej veci musel vychádzať z odbornej verifikácie relevantných skutkových okolností, lebo v danom prípade bolo potrebné zistiť, či podpísanie darovacej zmluvy bolo urobené v duševnej poruche (alebo nie) a či tento chorobný stav robil darcu neschopným na právne úkony. Po oboznámení sa so znaleckým posudkom odvolací súd konštatuje, že znalec ustanovený vo veci so zreteľom na svoje odborné znalosti a skúsenosti a zistené informáci, prehľadným a logickým zdôvodnením vyložil svoje odborné závery a podklady, z ktorých pri zodpovedaní mu zadaných odborných otázok postupoval.
Správne postupoval súd prvej inštancie, ak v súdenom spore považoval za esenciálny dôkazný prostriedok práve znalecký posudok potvrdzujúci skutočnosti uvádzané žalobcami.
26. Závery dokazovania v preskúmavanom prípade tak jednoznačne svedčia o tom, že darca uzatvoril darovaciu zmluvu v čase, keď trpel mentálnou retardáciou ľahkého až stredne ťažkého stupňa a organickou poruchou osobnosti ťažkého stupňa, ktorá nebola len prechodného charakteru, v dôsledku ktorej mentálnej retardácie v spojení s duševnou poruchou nebol spôsobilý posúdiť následky tohto svojho konania. Odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, len konštatovať, že žalobcovia uniesli dôkazné bremeno v súdenom spore, že predmetná darovacia zmluva bola uzatvorená darcom v stave, ktorá ho mala na tento právny úkon diskvalifikovať, resp. bola preukázaná nespôsobilosť darcu na tento právny úkon. Vzhľadom k uvedenému mal odvolací súd za to, že nebolo možné vyhodnotiť odvolaciu argumentáciu žalovaného 2. vo vzťahu k pochybeniu súdu prvej inštancie v skutkových zisteniach za dostatočnú.
27. Odvolateľ napokon tvrdil, že nehnuteľnosť kúpil v dobrej viere a o predošlom konaní predávajúceho mu v čase kúpy nebolo nič známe.
28. Uplatnenie princípu právnej istoty, súčasťou ktorého je aj dôvera subjektov práva v platné právo a uplatnenie princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, vychádzajú z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté (od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka) a teda, že niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím právneho dôvodu, na základe ktorého sa stal prevodca vlastníkom veci (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo 68/2007 <.). V prejednávanej veci žalovaný 2., ako ani jeho právny predchodca (žalovaný 1.) však skutočnými vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti nikdy neboli (z dôvodu absencie platného nadobúdacieho titulu). Pri hodnotení dobromyseľnosti je potrebné brať do úvahy či kupujúci pri bežnej opatrnosti, ktorú je možné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti požadovať, sa oboznámil aj s reálnym stavom veci a pomerov (nielen so zápisom v katastri nehnuteľností), kedy by zistil skutočný stav nehnuteľností a vzťahy k nej.
29. Tu potom niet pochýb o tom, že pokiaľ žalovaný 2. odvolaním nespochybňoval konštatáciu súdu prvej inštancie, že sám M. C. poznal dlhú dobu (čím mu musel byť charakter duševného stavu M. C. známy, čo potom muselo u neho vzbudiť aspoň minimálnu ostražitosť a preveriť si spôsob a okolnosti nadobudnutia kupovanej nehnuteľnosti od predávajúceho, ktorý bol jeho synom! - poznámka odvolacieho súdu), v predmetnom ale najmä v trestnom konaní vo svojej výpovedi potvrdil, že vedel, že žalobcovia vyzývali žalovaného 1. na vrátenie nehnuteľnosti a práve z dôvodu, že mal vedomosť o problémoch žalovaného 1. s vlastníckym právom k predmetnej nehnuteľnosti účelovo navrhol žalovanému 1., aby previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na neho, aby žalovaný 1. neprišiel aj o peniaze aj o dom, je potom skutočne ťažko možné konštatovať jeho dobromyselnosť.
30. Preto ani táto odvolacia argumentácia žalovaného 2. za daného preukázaného skutkového stavu, neumožňovala uplatniť princíp právnej istoty, súčasťou ktorého je aj dôvera subjektov práva v platné právo a uplatnenie princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.
31. S poukazom na vyššie uvedené závery preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom určovacom výroku vo vzťahu k žalovanému 1. zmenil tak, že žalobu voči nemu aj v tejto časti zamietol, a voči žalovanému 2. rozsudok súdu prvej inštancie v tejto vyhovujúcej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
32. V súlade s ustanovením § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 CSP, § 259 CSP a § 388 CSP potom odvolací súd zmenil aj závislý výrok o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie tak, že v konaní plne úspešnému žalovanému 1. priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči vo vzťahu k nemu neúspešným žalobcom a podľa výsledku konania ako celku, keď žalovaný 1. bol úspešný čo do zamietnutia určovacieho žalobného návrhu o neplatnosť kúpnej zmluvy a žalobcovia 1. a 2. zase čo do určovacieho žalobného návrhu na určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, čím potom ich vzájomný úspech posúdil ako rovnaký rozhodol, že žiadna zo strán žalobcu 1. a 2. a žalovaného 2. nemá navzájom nárok na náhradu trov konania. Pokiaľ ide o náhradu trov konania štátu, ktorému vznikla povinnosť plniť z finančných prostriedkov v súvislosti s nariadeným znaleckým dokazovaním, ktoré bolo vykonané na návrh žalovaného 1., za účelom skúmania duševného stavu poručiteľa M. C., ktorého žalobcami tvrdenú nespôsobilosť uzatvoriť spornú darovaciu zmluvu v prospech žalovaného 1. spochybňovali obaja žalovaný, teda i žalovaný 2., odvolací súd považoval za spravodlivé (keďže v danom prípade procesný kódex neviaže rozhodovanie o týchto trovách na pomer úspechu strany sporu), aby žalovaný 2. ako jediný pasívne legitimovaný v spore, ktorý od počiatku sporu namietal žalobcami tvrdenú neschopnosť posúdenia a značnú slabosť vôle poručiteľa pri uzatváraní darovacej zmluvy, o ktorej zmluve žalovaný mal vedomosť, poručiteľa osobne poznal, čím mu musel byť zrejmý aj jeho duševný stav, navonok sa prejavujúci, hradil trovy štátu, ktoré vznikli pri skúmaní duševného stavu M. C.. Odvolací súd mal pritom zhodne s názorom súdu prvej inštancie za to, že aj štát je potrebné považovať za inú osobu, ktorej môžu vzniknúť výdavky v súvislosti s dokazovaním (podporne § 259 v spojení s § 258 CSP) a z toho vyplýva aj právo štátu na ich náhradu po splnení zákonných podmienok. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
33. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).