Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-152-2018.pdf
PDF · 108.04 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/152/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Klenovej PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: K. T., nar. XX. X. XXXX, B. X., X., právne zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sov. Hrdinov 163/66, Svidník proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou, so sídlom Majerníkova 3/A, Bratislava, o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 443,47 eur, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 6Csp/51/2016-104 zo dňa 12.04.2018 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 300 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku..
Mení rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku o trovách konania tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalovanému.
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške oboch náhrad bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol: „Žalovaný je p o v i n n ý uhradiť žalobcovi 300 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a . P r i z n á v a žalobcovi vo vzťahu k žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 35,44% z celkových trov konania s tým, že výška trov bude vyčíslená v samostatnom uznesení, ktoré vydá vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný je p o v i n n ý uhradiť súdny poplatok z podanej žaloby vo výške 18 eur a to na účet Okresného súdu Humenné, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“ Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § § 3 ods. 5, § 2 písm. a), § 3 ods. 3, § 4 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 5, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS, § 53a Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uviedol, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 5C/184/2014, žalobca si úspešne uplatnil svoje právo ako spotrebiteľ a žalovaný bol zaviazaný vydať mu bezdôvodné obohatenie 443,47 eur, ktoré nadobudol titulom plnenia zo strany žalobcu na základe úverovej zmluvy, ktorá bola medzi nimi uzatvorená. V odôvodnení rozhodnutia č. k. 5C/184/2014-64 zo dňa 29. 9. 2015 Okresný súd Humenné konštatoval, že požadovanie úhrady administratívneho poplatku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je súčasťou zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzavretej dňa 22. 5. 2007 medzi žalobcom a žalovaným. Z uvedeného nesporne vyplýva, že žalovaný tým, že predostrel žalobcovi na podpis návrh spotrebiteľskej zmluvy obsahujúci neprijateľnú podmienku, na základe ktorej požadoval finančné plnenie
od spotrebiteľa - žalobcu, k čomu zo strany žalobcu aj došlo, porušil práva žalobcu - spotrebiteľa. Súd teda vychádzal z toho, že sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, žalobca poskytol žalovanému peňažné plnenie na základe zmluvnej podmienky, ktorú súd vyhlásil za neprijateľnú a teda neplatnú. Súd mal za preukázané, že konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu vo sfére rodinného, súkromného a spoločenského života. Žalobca na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky uhradil žalobcovi sumu 443,47 eur, ktoré mu nebol povinný uhradiť. Tým súd mal základ nároku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie za daný. Žalobca utrpel ujmu vo sfére jeho rodinného, súkromného a spoločenského života, čo vyplynulo z výsluchu žalobcu na pojednávaní. Žalobca poukázal na zhoršený zdravotný stav, stratu bytu a s tým súvisiaci stres a napätie, zhoršenie osobného a rodinného života, negatívny vplyv na deti a ich rodiny, viaceré iniciované súdne konania. Táto ujma mu vznikla v súvislosti s úvermi, ktoré mu boli poskytované, teda aj v súvislosti s konaním žalovaného, ktorý mu poskytol niekoľko úverov. Žalobca čerpal úvery nielen od žalovaného, ale aj od iných spoločností. Za najzávažnejšiu ujmu, ktorá žalobcovi a jeho manželke vznikla, súd považuje to, že prišli o byt. Z výsluchu žalobcu na pojednávaní však vyplynulo, že o byt prišli nie v dôsledku úverov poskytovaných žalovaným, ale v dôsledku úverov poskytovaných inou nebankovou spoločnosťou. Teda najzávažnejšiu ujmu, ktorá sa žalobcovi a jeho manželke stala, nemožno pripísať na vrub žalovaného a úveru z úverovej zmluvy č. XXXXXXX, kde konanie prebiehalo na tunajšom súde pod sp. zn. 5C/184/2014, kde rozsudkom bola žalovanému uložená povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 443,47 eur a zároveň určená neprijateľná zmluva podmienka. Čo sa týka žalovaného, ujma žalobcovi vznikla nielen s poskytnutím úveru na základe úverovej zmluvy č. XXXXXXX, kde konanie prebiehalo na tunajšom súde pod sp. zn. 5C/184/2014. Súd má za preukázané, že táto ujma vznikla žalobcovi na základe viacerých úverov, poskytnutých mu zo strany žalovaného, čomu nasvedčujú viaceré súdne spory, ktoré vedie žalovaný na súde. Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia súd prihliadol aj na to, že žalovaný neustále dobrovoľne uzatváral s rovnakou spoločnosťou (žalovaným) zmluvy o úveroch, hoci mal možnosť tieto zmluvy nepodpisovať, robiť úkony k tomu, aby ochránil svoje práva, už skôr hľadať právnu pomoc tak, ako to urobil neskôr. Súd má preto za to, že sčasti aj žalobca zavinil uzatváranie nových zmlúv a tým aj vyvolávanie nových sporov. Súd akceptuje, že základ nároku je daný, ale čo sa týka výšky tu súd nevyhovel žalobe žalobcu v celom rozsahu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, závažnosť ujmy, okolností na strane žalobcu i žalovaného, ako aj okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva žalobcu, podľa úvahy súdu, je postačujúce primerané finančné zadosťučinenie 300 eur a v prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia §255 Civilného sporového poriadku. Žalobca podanou žalobou si uplatnil sumu 443,47 eur, z ktorej súd žalobe žalobcu vyhovel v časti o zaplatenie 300 eur, (67,72% žalovanej sumy), čo predstavuje úspech žalobcu a neúspech žalovaného. V prevyšujúcej časti o zaplatenie 143,47 eur (32,28% žalovanej sumy) súd žalobu žalobcu zamietol, čo predstavuje úspech žalovaného a neúspech žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že v konečnom dôsledku bol v konaní úspešnejší žalobca, ktorému patrí náhrada trov konania po odpočítaní jeho neúspechu v konaní od jeho úspechu v konaní, t.j. v rozsahu 35,44% z celkových trov konania, na ktoré by mal žalobca nárok pri plnom úspechu. O povinnosti uhradiť súdny poplatok rozhodol podľa § 4 ods. 2 písm. za), § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.
2. Proti rozsudku, a to proti vyhovujúcemu výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal nepreskúmateľnosť rozsudku. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. Žalobca nijakým relevantným spôsobom neodôvodnil vznesený nárok na finančné zadosťučinenie. Žalovaný má za to, že žalobcovi finančné zadosťučinenie neprislúcha, nakoľko neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie. Žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia, žalobcovi nevznikla. Z predmetnej zmluvy už bolo priznané žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 443,47 EUR s príslušenstvom na základe rozsudku Okresného súdu Humenné, sp. zn. 6Csp/51/2016 zo dňa 16.5.2017, a preto nie je dôvod na to, aby bola priznaná iná suma. Vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu je priznaná náhrada finančného zadosťučinenia neprimerane prísna a založená na svojvoľnom a arbitrárnom výklade práva. Súd by mal prihliadnuť
v tomto prípade na zneužívanie inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia, nakoľko žalobcovi bolo už vo viacerých konaniach priznané finančné zadosťučinenie. Ide o naplnenie čl. 5 CSP, teda o zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu. Žalobca neuviedol, že sám bol s plnením istiny dlhodobo v omeškaní. Žalobca a súd nijako relevantne neodôvodnili výšku požadovaného finančného zadosťučinenia (odhadom určené), ktoré určite nie je primerané. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia však nemá a nesmie slúžiť ako prostriedok ospravedlňujúci ľahostajnosť spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby sa sám zaujímal o svoje povinnosti plynúce mu z existujúceho záväzkovo - právneho vzťahu. Dodávateľ spotrebiteľa (v danom prípade Žalovaný Žalobcu) nijakým spôsobom nenútil vstúpiť do záväzkovo - právneho vzťahu. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nesmie slúžiť na duplicitné uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému subjektu, t. j. aj subjektu správajúcemu sa ľahostajne v žiadnom prípade nemožno chápať ako pozitívne preventívne pôsobenie. Pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné prihliadať na okolnosti prípadu, pokiaľ však žalobca poukazuje na skutočnosť, že sa úspešne domáhal svojich spotrebiteľských práv, na druhej strane je potrebné uviesť, že to bol žalobca, kto žiadal celkovo päťkrát o úver. Určenie konkrétnej výšky je síce vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov, ktoré sú povinné individuálne posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá stanovené v zákone, avšak tieto sú povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s poukazom na nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobcu zamietne v celom rozsahu.
3. Proti rozsudku, a to proti výroku o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že názor súdu prvej inštancie, ktorým sa riadil pri rozhodovaní o náhrade trov konania je mylný, ak uvažoval o pomere úspechu a neúspechu, ako o pomere medzi sumou uplatnenou žalobou a sumou, ktorú priznal. Ak súd prvej inštancie priznal nárok vo výške podľa vlastnej úvahy, teda z tohto pohľadu vo výške 100 % z vlastnej úvahy, tak v takom pomere úspechu a neúspechu mal priznať aj náhradu trov konania, teda v rozsahu 100 %. V takýchto prípadoch nejde o pomer prevažujúcej miery úspechu strán podľa hodnoty sporu obsiahnutej v žalobe, ale je potrebné aplikovať § 264 ods. 1 CSP. Na podporu svojich argumentov poukázal na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Prešove a krajského súdu v Trnave. Navrhol rozsudok v napadnutom výroku zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.
5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca má plný úspech v spore vtedy, ak sa výrok rozhodnutia vo veci samej zhoduje so žalobným petitom. V prípadoch, ak výška plnenia závisí od úvahy súdu, môže zo strany žalobcu dochádzať k zámernému nadhodnocovaniu sporu, aby tak priamo úmerne narastala i odmena advokáta.
6. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania.
7. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu vyplývajúci z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu.
Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva "odradzujúci"). A tak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“. Je nesporné, že v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 5C/184/2014 žalobca úspešne uplatnil svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 443,47 a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. V odôvodnení rozhodnutia č.k. 5C/184/2014-64 zo dňa 29.09.2015 Okresný súd Humenné konštatoval, že požadovanie úhrady administratívneho poplatku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je súčasťou zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzavretej dňa 22.05.2007 medzi žalobcom a žalovaným. Z uvedeného nesporne vyplýva, že žalovaný tým, že predostrel žalobcovi na podpis návrh spotrebiteľskej zmluvy obsahujúci neprijateľnú podmienku, na základe ktorej požadoval finančné plnenie od spotrebiteľa - žalobcu, k čomu zo strany žalobcu aj došlo, porušil práva žalobcu
- spotrebiteľa. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. V zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa z uvedeného preto vyplýva splnenie predpokladu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia pri uplatnenom porušení práva alebo povinnosti ustanovenej nielen samotným zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa ale aj osobitnými predpismi, v tomto prípade § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Primerané finančné zadosťučinenie patrí za každé porušenie práva spotrebiteľa, resp. povinnosti dodávateľa, nie je limitované skutočnosťou, že spotrebiteľovi - žalobcovi už bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie voči žalovanému v súvislosti s inou spotrebiteľskou zmluvou. Konanie žalobcu, ktorý si uplatňuje samostatnými žalobami nároky na primerané finančné zadosťučinenie v súvislosti s jednotlivými zmluvami preto nemožno označiť za zneužitie práva. V tomto spore súd vychádza zo skutkových okolností týkajúcich sa výlučne jedného konkrétneho predmetného úverového vzťahu, v ktorom bol žalobca v postavení spotrebiteľa. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od získavania plnení vyplývajúcich z neprijateľných zmluvných podmienok a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Aj keď zákon, ako to už bolo skôr konštatované, nevyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma, v prejednávanej veci vznik ujmy na strane žalobcu bez akýchkoľvek pochybností hrozil a napokon aj vznikol, keď žalovanému plnil na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky a bol následne nútený domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritéria, a to intenzita, časové trvanie zavadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a pod. Žalobca taktiež aj s prihliadnutím na postoj žalovaného vo veci vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 5C/184/2014, v ktorom spochybňoval dôvodnosť žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky, bol dlhodobo nedôvodne vystavený psychickému vypätiu a stavu právnej neistoty, a to až do doby právoplatného ukončenia konania vo veci. Súd prvej inštancie sa náležite, vyčerpávajúcim spôsobom vyrovnal s otázkou určenia výšky primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300 Eur, pričom s týmito dôvodmi sa odvolací súd plne stotožňuje. Takto priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného, je akousi určitou satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý pri dojednávaní úverovej zmluvy závadne konal. Žalobca sa v tomto prípade úspešne domohol svojho práva a teda boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe čo do zaplatenia sumy 300 Eur vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s
právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06). Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (Pozri rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného uhradiť žalobcovi sumu 300 Eur ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
8. Vo vzťahu k výroku rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania odvolací súd uvádza, že v záujme spravodlivého rozhodnutia o trovách konania, v ktorom rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v ust. § 142 ods. 3 umožňoval súdu, aby len čiastočne úspešnému účastníkovi priznal plnú náhradu trov konania; základná sadzba tarifnej odmeny advokáta sa v takom prípade vypočítala z výšky súdom priznaného plnenia. Nový procesný poriadok, ktorý je potrebné aplikovať na rozhodovanie o trovách predmetného konania podľa § 470 ods. 1 CSP obdobnú úpravu neobsahuje. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, pripadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Požiadavka na spravodlivé rozhodnutie súdu v zmysle čl. 2 ods. 1 CSP i v časti trov konania si podľa názoru odvolacieho súdu vyžaduje, aby súd v takomto type sporov naďalej (i po 30.06.2016) prihliadal na skutočnosť, že výška priznaného plnenia nezávisela od žalobcu, ale od úvahy súdu. Samotný úspech strany v konaní nie je možné hodnotiť mechanicky len porovnaním toho, akú sumu si ako primerané finančné zadosťučinenie žalobca uplatnil podanou žalobou a aká suma mu bola v konečnom rozhodnutí priznaná. Hodnotenie úspechu v konaní by malo byť prísne individuálne s prihliadnutím na konkrétnu právnu úpravu vzťahujúcu sa k samotnému uplatnenému nároku ako aj na všetky relevantné okolnosti prípadu. Pri mechanickom prístupe k hodnoteniu úspechu v konaní by veľmi jednoducho mohlo dôjsť k porušeniu základného princípu, na ktorom stoji civilné sporové konanie. Preto je potrebné vykladať ust. § 255 ods. 1 CSP práve v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania. Pre absenciu výslovnej právnej úpravy v novom procesnom poriadku je uvedený postup možný v zmysle čl. 4 ods. 2 CSP, keď neodporuje princípom, na ktorých je Civilný sporový poriadok založený. V predmetnom konaní sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom z rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu je zrejmé, že takýto nárok žalobcovi vznikol a jeho žaloba bola dôvodná. Žalovaný je osobou zodpovednou za protiprávny zásah do spotrebiteľských práv žalobcu a je povinný uhradiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. v dôsledku jeho protiprávneho konania. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že žalobca bol v konaní úspešný, účinne sa domohol ochrany svojich práv. Žalobca si uplatnil nárok na finančné zadosťučinenie v sume 443,47 Eur. Stanovenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia v danej veci však záviselo od úvahy súdu. Spravodlivému usporiadaniu vecí preto zodpovedá len také rozhodnutie, kedy žalobcovi bude priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Konkrétna výška náhrady trov konania sa v danom prípade odvíja od súdom priznanej sumy, nie od sumy uplatnenej žalobou, preto argument žalovaného o možnom úmyselnom nadhodnocovaní sporu neobstojí. Z uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalovanému.
9. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
10. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.