Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/85/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: V. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX, o zaplatenie 751,12 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice- okolie zo dňa 28.11.2016 sp.zn. 11C/186/2015

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku o trovách konania.

Nepriznáva stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice-okolie (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zo dňa 28.novembra 2016 č.k. 11C/186/2015-43 konanie v časti poplatkov v sume 67,93 € zastavil (výrok I.). Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 751,12 €, úrok v sume 192,06 € a úrok z omeškania v sume 50,81 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatenej istiny 751,12 € a nezaplatených úrokov 80,33 € od 1.10.2014 do zaplatenia do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol, t.j. v časti o zaplatenie 19,90% ročne z nezaplatenej istiny vo výške 751,15 € od 1.10.2014 až do zaplatenia (výrok III.). Žalovanej uložil povinnosť uhradiť žalobcovi 100% trov konania, ktoré budú vyčíslené osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok IV.) .

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 751,12 € s príslušenstvom s odôvodnením, že uzavrel dňa 9.10.2012 so žalovanou zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol žalovanej peňažné prostriedky v sume 1 000 €. Poskytnutý úver a úroky s príslušenstvom sa žalovaná zaviazala splácať v pravidelných mesačných anuitných splátkach, avšak po poskytnutí úveru porušila svoje zmluvné povinnosti, preto bola 17.12.2013 vyzvaná na predčasné splatenie poskytnutého úveru v lehote do 8.1.2014. Pohľadávka ku dňu podania žalobného návrhu predstavovala suma 1 061,92 €, pozostávajúca z istiny 751,12 €, úrokov 192,06 €, úrokov z omeškania 50,81 € a poplatkov za upomienky a výzvu na predčasné splatenie úveru v sume 67,93 €. Istinu a nezaplatené úroky od 9.1.2014 žalobca sankcionoval sankčnou províziou vo výške 8% ročne.

3. Vzhľadom k tomu, že pred začatím pojednávania (skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie) žalobca písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 10.11.2015 vzal žalobný návrh voči žalovanej v časti nezaplatených poplatkov 67,93 € späť, súd podľa § 145 ods. 1 C.s.p. konanie v tejto časti zastavil.

4. V prevyšujúcej časti súd právne vec posúdil podľa § 52 ods.1, 2, 3, 4, § 53 ods.1, 2, 3, § 53a ods.1, § 54 ods.2 Občianskeho zákonníka spolu s § 2 písm. d/, § 1 ods.2, § 9 ods.2, § 11 ods.1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“) a § 3 nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z., § 10c nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z.

5. Považoval za nesporné, že strany uzavreli dňa 9.10.2012 platnú úverovú zmluvu, ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák. č. 129/2010 Z.z. a vzhľadom na povahu zmluvných strán je zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 a nasl. OZ. Na základe predmetnej zmluvy poskytol žalobca žalovanej peňažné prostriedky v sume 1.000 € na žalovanou určený účet. Poskytnutý úver a úroky s príslušenstvom sa žalovaná zaviazala splácať v pravidelných mesačných anuitných splátkach a celý úver aj s príslušenstvom bola žalovaná povinná splatiť do 16.9.2022 s fixnou úrokovou sadzbou 19,9% ročne, s poplatkom za správu úveru v sume 1,99 € mesačne, výškou anuitnej splátky 19,20 € so splatnosťou prvej anuitnej splátky 15.10.2012, s počtom 120 mesačných splátok, splatných v 15. deň kalendárneho mesiaca, pri RPMN 25,87%, priemernej RPMN 26,58%. Celková čiastka, ktorú musela žalovaná uhradiť bola v sume 2542,80 €. Po vyčerpaní poskytnutého úveru žalovaná porušila svoje zmluvné povinnosti, preto bola 17.12.2013 vyzvaná na predčasné splatenie poskytnutého úveru v lehote do 8.1.2014. Súd priznal žalobcovi sumu istiny, t.j. 751,12 €.

6. Súd priznal k tejto sume zmluvný úrok a úrok z omeškania. Mal za to, že pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej sumy istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, následkom čoho nastáva strata nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov. Dôvodil, že ak nastala situácia, kedy žalovaný - spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, nie je dôvod na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by došlo k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V prípade, ak existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, bola by táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 OZ, resp. § 53 ods. 1 a 5 robí absolútne neplatnou. Súd zároveň dospel k záveru, že uplatňované poplatky za výzvu a upomienky sú neprimerané a bez ohľadu na vyššie uvedené skutočnosti nebol dôvod zaviazať žalovaného k ich úhrade. Na základe týchto dôvodov súd návrh zo zvyšnej časti zamietol ako nedôvodný. Súd priznal len úroky z omeškania, nakoľko sa žalovaná dostala s úhradou dlžnej sumy do omeškania.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP. Žalobca mal v konaní úspech, a preto súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 vyslovil, že má právo na plnú náhradu trov konania.

8. Proti výroku rozsudku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe aj v zamietnutej časti nároku. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania vrátane náhrady trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkoch za konania na oboch inštanciách.

9. Žalobca vyjadril názor, že má nárok na zaplatenie zmluvného úroku od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na znenie ust. § 497, § 502 ods.1 a 3 Obch.zák. a komentár k týmto ustanoveniam. Na ďalšiu podporu uviedol aj protiargumentáciu k rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove 6Co/190/2014, ktoré prezentuje iný názor s vecným odôvodnením. Rovnako podal argumentáciu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR 4Obo/143/98 a poukázal na aktuálnu judikatúru - rozhodnutie Krajského súdu Žilina č. k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017 a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR č.k. 33Cdo/212/2014 zo dňa 21.8.2014. Žalobca dôvodil, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujúce cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to bez ohľadu na to, či ich vráti v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je podľa žalobcu nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškania dlžníka, ktoré zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka. Vyjadril názor, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania, pričom úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z

úveru je podporná, a preto je rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve. Vychádzajúc z uvedeného, žalobca má za to, že názor súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu Prešov sp.zn. 6Co/190/2014 žalobca zároveň poznamenal, že tento rozsudok je rozhodnutím súdu v jednotlivej konkrétnej veci a nie je záväzný pre rozhodovaciu činnosť iných súdov zdôrazniac, že nebol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Žalobca teda zotrval na tom, že úrok z poskytnutého úveru je odplatou za poskytnuté peňažné prostriedky a nárok na túto odplatu trvá od ich poskytnutia až do ich vrátenia.

10. Žalovaná sa k podanému odvolaniu vyjadrila písomne tak, že súd prvej inštancie rozhodol správne, poukázala na to, že svoj dlh uznala a hneď keď to bude v jej možnostiach, tento dlh zaplatí, avšak bez navýšenia vyplývajúceho z úročenia.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. h/ a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

12. Rozsudok vo výroku, ktorým súd konanie v časti poplatkov v sume 67,93 € zastavil a vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 751,12 €, úrok v sume 192,06 € a úrok z omeškania v sume 50,81 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatenej istiny 751,12 € a nezaplatených úrokov 80,33 € od 1.10.2014 do zaplatenia, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, a preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu (§ 367 ods. 2,3 .

13. Predmetom odvolacieho prieskumu je výrok rozsudku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, t.j. 19,90% ročne z nezaplatenej istiny vo výške 751,15 € od 1.10.2014 až do zaplatenia.

14. Rozsudok je v napadnutom zamietavom výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 potvrdil.

15. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20.11.2018 o 10.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 13.11.2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 a § 385 ods. 1 a contrario.

16. Žalobca namietal odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

17. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

18. Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.

19. Rozhodnutiu súdu v napadnutom výroku nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 až § 194 alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia

alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

20. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 ods. 1,2 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

21. Správne, zákonné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 , keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku v napadnutom rozsahu a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

22. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:

23. Zmluva o úvere, uzatvorená medzi stranami sporu dňa 9.10.2012, bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch.

24. Podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

25. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zmluva o úvere zakladá medzi zmluvnými stranami záväzkový vzťah, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov bude vždy spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka (tzv. absolútny obchod - § 261 ods. 1 písm. d/). Zmluva o úvere je konsenzuálnym kontraktom, takže na vznik záväzkového právneho vzťahu z tejto zmluvy postačuje dohoda zmluvných strán o podstatných častiach zmluvy. Za tieto podstatné náležitosti je treba považovať záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka v jeho prospech peňažné prostriedky, určenie sumy (limitu) týchto peňažných prostriedkov, záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky.

26. Základné ustanovenie každého zmluvného typu má kogentný charakter (§ 263 ods. 2), preto je vylúčené, aby sa zmluvné strany v zmluve o úvere dohodli na bezúročnom poskytnutí peňažných prostriedkov.

27. Žalobca v odvolaní poukázal na § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššie prístupnej výške ustanovenej zákonom, alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie, než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.

28. Záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých finančných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú (§ 503 ods. 1 Obchodného zákonníka).

29. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného zosplatnenia úveru iba do okamihu tohto zosplatnenia, alebo mu tieto patria až do doby konečného vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom.

30. V prejednávanej veci vznikol záväzok žalovanej zo zmluvy o úvere, uzatvorenej podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Táto zmluva s ohľadom na skutočnosť, že dlžník ako jedna zo strán tejto zmluvy nebol podnikateľom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. OZ, preto sa na právny vzťah,

ktorého účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 .

31. Súdna prax otázku doby, na ktorú sa dojednávajú úroky a úroky z omeškania v minulosti už riešila a zaujala v nej názor, že rozhodovacia prax aj právna literatúra je zajedno v tom, že úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej istiny.

32. Ani ust. § 658 ods. 1 a iné ustanovenia Občianskeho zákonníka či iného právneho predpisu nestanovujú, na akú dobu možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Uvedené ustanovenie zakotvuje iba možnosť sa pri peňažnej pôžičke na týchto úrokoch dohodnúť; o dobe, na ktorú tak možno učiniť, mlčí. Vzhľadom k tejto dikcii, ktorá neobsahuje jednoznačný príkaz či zákaz vo vzťahu k vymedzeniu predmetnej doby, ako i k jeho povahe, z ktorej nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť, je možné vyvodiť záver, že ide o ustanovenie dispozitívnej povahy, ktoré zmluvné strany nijako neobmedzuje v možnosti upraviť si obsah ich úrokového záväzkového právneho vzťahu v rámci zmluvnej autonómie (pokiaľ ide o dobu, na ktorú sa úroky dojednávajú). Nemožno teda vylúčiť, aby si strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky i za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi), teda i za dobu, v ktorej sa dlžník prípadne ocitne v omeškaní so splnením svojho záväzku tým, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti.

33. Tomuto záveru zodpovedá i to, ako sú právnou teóriou a rozhodovacou praxou súdov všeobecne prijímané inštitúty zmluvných úrokov a úrokov z omeškania, ktoré oboje sú príslušenstvom pohľadávky, avšak majú odlišné funkcie a je treba ich odlišovať. Zatiaľ čo zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od zmluvného úroku ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dohodnuté (§ 517 ods. 2 Obč. zákonníka). Pritom platí, že môžu existovať vedľa seba.

34. Dovolací súd sa v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.6.2007 sp.zn. 33Odo 657/2005 nestotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu, že úroky podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno zásadne dohodnúť len na dobu do dohodnutého dňa splatnosti istiny a že od tohto okamihu už zmluvné úroky nenabiehajú a nastupujú úroky z omeškania. Mal za to, že z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy, ako si ho zmluvné strany upravili.

35. V prejednávanom spore zo zmluvy o úvere vyplýva, že strany sa dohodli na type a výške úrokovej sadzby ako fixnej do splatnosti, vo výške 19,9% p.a.. Medzi zmluvnými stranami nedošlo k dohode o tom, že žalobca má nárok na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov.

36. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá do 16.9.2022. Nebola spornou skutočnosťou, že listom zo dňa 17.12.2013 žalobca predčasne zosplatnil poskytnutý úver a vyzval žalovanú na úhradu celého dlhu s príslušenstvom do 8.1.2014.

37. Z uvedeného vyplýva, že predčasným zosplatnením sa konečná splatnosť úveru zmenila z dátumu 16.9.2022 na dátum 8.1.2014.

38. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobcovi vznikol nárok na dohodnuté (zmluvné) úroky vo výške 19,9% ročne z istiny iba do zosplatnenia, t. j. ku dňu 8.1.2014. Počnúc dňom 9.1.2014 tak žalobca nemá právo na úroky z istiny.

39. Vecne správne preto rozhodol súd prvej inštancie, ak nárok žalobkyne na úroky vo výške 19,9 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 751,12 € od 1.10.2014 do zaplatenia zamietol.

40. Vyššie uvedené závery odôvodňujú zamietnutie úrokov vo výške 19,9 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 751,12€ aj v období od 2.8.2014 do 30.9.2014, avšak rozsudok nebol odvolaním (žalovanej) v tejto časti napadnutý.

41. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluvné strany si dohodli v zmluve úrokovú sadzbu do splatnosti úveru, a nie do vrátenia peňažných prostriedkov, je nesúhlasná argumentácia žalobcu s právnymi

závermi vyslovenými NS SR v spore sp. zn. 4Obo 143/98 a Krajským súdom v Prešove v spore sp. zn. 6Co/190/2014 nadbytočná.

42. Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozhodnutie súdu prvej inštancie, preto odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu, vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania, v zmysle ust. § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní plne úspešná, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi. Trovy odvolacieho konania jej preukázateľne nevznikli, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .