Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

30S/117/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a JUDr. Jany Vargovej, v právnej veci žalobcu: WEST GAS, s.r.o., so sídlom Kollárova 85A, 036 01 Martin, IČO: 36 207 284, právne zast.: Advokátska kancelária JUDr. Michal Krnáč, Vojtecha Tvrdého793/21, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102272945/2017 zo dňa 30.10.2017, takto

rozhodol:

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Daňový úrad Žilina, pobočka Martin rozhodnutím č. 101815882/2017 zo dňa 22.08.2017 podľa § 79a ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty", „zákon o DPH") priznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu v sume 140,80 € zo sumy vráteného nadmerného odpočtu vo výške 23 849,86 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2016. Priznaný úrok bude zaplatený do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu alebo použitý podľa § 79 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej , DP). Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správca dane v zmysle § 46 ods. 2 Daňového poriadku vykonal u daňového subjektu (žalobcu) daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie jún 2016. Daňová kontrola bola začatá dňa 20.09.2016 a ukončená dňa 04.08.2017 doručením Protokolu č. 101662084/2017. Daňový subjekt podal dňa 22.07.2016 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie jún 2016, v ktorom vykázal nadmerný odpočet vo výške 64 189,34 €. Daňový subjekt podal dňa 24.08.2016 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie júl 2016, v ktorom vykázal daňovú povinnosť vo výške 40 339,48 €. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2016 začala plynúť dňa 25.08.2016, posledný deň navrátenia nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2016 bol deň 23.09.2016. Daňovou kontrolou neboli u daňového subjektu zistené žiadne nedostatky. Z celkového nadmerného odpočtu 64 189,34 € bol v nasledujúcom zdaňovacom období odpočítaný nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti vo výške 40 339,48 €. Časť nadmerného odpočtu vo výške 1 749,74 € bola preúčtovaná na úhradu splatných preddavkov na dani z príjmov právnickej osoby s dátumom preúčtovania 10.08.2017 a zostávajúca časť nadmerného odpočtu vo výške 22 100,12 € bola dňa 14.08.2017 daňovému subjektu vrátená. S poukazom na ust. § 79a ods. 1 zákona o DPH vzhľadom k tomu, že od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2016 uplynulo viac ako šesť mesiacov, správca dane priznal daňovému subjektu úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie

jún 2016. Správca dane poukázal tiež na ust. § 79a ods. 2 zákona o DPH a uviedol spôsob výpočtu úroku z nadmerného odpočtu, ktorý po zaokrúhlení predstavuje sumu 140,80 €.

2. O odvolaní žalobcu zo dňa 14.09.2017 rozhodol žalovaný tak, že rozhodnutím č. 102272945/2017 zo dňa 30.10.2017 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 101815882/2017 zo dňa 22.08.2017 potvrdil. Žalovaný po preskúmaní v odvolaní uvedených námietok zistil, že záver správcu dane je v zmysle Daňového poriadku a rozhodnutie vychádza z objektívne zisteného skutkového stavu. Podľa žalovaného priznanie náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (úroku z nadmerného odpočtu - § 79a) bol zavedený do zákona o DPH s účinnosťou od 01.01.2017 v súlade s výkladovými pravidlami vyplývajúcimi z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, predovšetkým s čl. 183 Smernice 2006/112/ES, ktorý žalovaný citoval. Článok 183 bol prevzatý § 79 zákona o DPH, v ktorom sú upravené podmienky a lehoty vrátenia deklarovaného nadmerného odpočtu, ale neobsahujú priznanie finančnej náhrady za obdobie výkonu daňovej kontroly deklarovaného nadmerného odpočtu. Z viacerých rozsudkov Súdneho dvora EÚ zaoberajúcimi sa výkladom článku 183 Smernice 2006/112/ES, napr. odvolávajúcim sa citovaný rozsudok C-107/10, ale aj z rozsudkov C-431/12, C-654/13, C-120/15 vyplynul v súvislosti s aplikáciou vnútroštátneho práva názor, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. V súlade s citovanou judikatúrou bola zavedená do vnútroštátneho predpisu úprava zakotvená v § 79a. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry súdneho dvora oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Ďalej žalovaný poukázal na aktuálny rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorým je rozsudok C-120/15 a poukázal tiež na skutočnosť, že súdny dvor uznal, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej dane z pridanej hodnoty v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly. Súdny dvor EÚ uviedol, že keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania. Súdny dvor tiež uviedol, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Tieto podmienky však musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity a nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani ustanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom únie, alebo tento výkon nadmerne sťažili. Súdny dvor súčasne zdôraznil, že nie je príslušným na to, aby v konkrétnom prípade vykladal vnútroštátne právo, ani aby uplatnil právo únie a má za to, že vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či vo veci, v ktorej koná, boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Žalovaný k námietke odvolávajúceho sa daňového subjektu k výške úroku 15 % a počítaniu lehôt od 24.09.2016 poukázal na skutočnosť, že správca dane nevrátil nadmerný odpočet za jún 2016 podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH, ale vykonal u odvolávajúceho sa za uvedené obdobie daňovú kontrolu nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH. Pretože nedodržal šesťmesačnú lehotu, bola výška úroku a jeho výpočet stanovený podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH. Lehoty (dni omeškania) na vrátenie nadmerného odpočtu sa počítajú od uplynutia šiestich mesiacov od dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo odsek 5 do dňa jeho vrátenia. Pri správe daní sú daňové orgány povinné postupovať v súlade s daňovými zákonmi, ale aj s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá v čl. 2 ods. 2 zakotvuje, že „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon", a preto nie sú oprávnené priznávať úrok z omeškania v inej výške a za iné obdobie, ako je stanovené zákonom o DPH. Na neprimeranú výhodu z priznania úroku požadovanú odvolávajúcim sa žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. 2S 43/16 - 247 zo dňa 07.12.2016, podľa ktorého „priznanie úrokov vo výške 10 % ročne zo zadržanej sumy od uplynutia zákonných lehôt na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia daňovému subjektu, ktorého sa domáhajú žalobcovia, sa súdu

javí ako neprimeraná výhoda pre kontrolovaný daňový subjekt v porovnaní s inými daňovými subjektmi, u ktorých kontrola vykonaná nebola. Zúročenie zadržaných finančných prostriedkov sadzbou 10 % by totiž znamenalo také ekonomické zhodnotenie, ktoré by v danom čase nebolo možné na bankovom trhu dosiahnuť". Žalovaný tak dospel k záveru, že postup správcu dane pri výpočte lehôt a použitej úrokovej sadzbe podľa § 79a zákona o DPH je správny a je v súlade s platnými ustanoveniami zákona o DPH.

3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal v zákonom stanovenej lehote žalobca správnu žalobu, v ktorej namietal, že správcovia dane nemali pri výpočte predmetného úroku zohľadniť len vnútroštátne predpisy, ale mali pri kalkulácii predmetného úroku použiť aj právne normy zaväzujúce Slovenskú republiku z titulu jej členstva v Európskej únii, t. j. pramene práva platného komunitárneho, resp. únijného práva EÚ, ktoré právne normy majú bez akýchkoľvek pochybností prednosť pred ustanoveniami zákona o DPH, a to priamo v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR. Právo EÚ vo vzťahu k riešeniu otázok vrátenia nadmerného odpočtu DPH a jeho úročenia vnútroštátnou právnou úpravou dlhodobo konštantne stanovuje, že tieto otázky je potrebné riešiť v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity DPH, neutrality DPH, právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery a proporcionality DPH. Slovenské vnútroštátne predpisy, ustanovenia § 79a ods. 1 a 2 zákona o DPH a s nimi súvisiace ustanovenia § 85ke, zákona o DPH, ktoré zakotvili spôsob implementácie úroku z nadmerného odpočtu vo vzťahu k daňovým kontrolám začatým pred 01.01.2017, riešia predmetné otázky v príkrom rozpore s uvedenými zásadami. Postup diferencovaného stanovovania úrokovej sadzby stavia daňové subjekty v porovnaní s orgánmi správy daní, obdobné nároky, ktorých sú upravené v ust. § 156 ods. 2 Daňového poriadku, celkom jednoznačne do pozície nerovnoprávnych a diskriminovaných subjektov a súčasne stavia nárok na spravodlivú výšku úroku z nadmerného odpočtu do pozície nerovnoprávneho nároku aj vo vzťahu k ostatným obdobným nárokom daňových subjektov, ktoré sú upravené napríklad v § 79 ods. 3 Daňového poriadku alebo v § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Rovnaký názor pritom vyslovil vo viacerých svojich rozhodnutiach aj Európsky súdny dvor, pričom spomenul rozhodnutia: C-654/13, C-120/15 a C-654/13. Podľa názoru žalobcu sú teda ustanovenia § 79a ods. 1 a 2 zákona o DPH vo vzťahu k otázke dodržania zásady ekvivalencie a efektivity DPH, zásady neutrality DPH a zásady proporcionality DPH celkom jednoznačne v rozpore s týmito zásadami, k čomu poukázal aj na rozhodnutie ESD C-107/10, z ktorého citoval, a tak isto poukázal na to, že označené ustanovenia zákona o DPH sú vo vzťahu k otázke dodržania zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery celkom jednoznačne v rozpore aj s touto zásadou. Namietal, že predmetný úrok je v danom prípade kalkulovaný za obdobie, ktoré začne plynúť až po uplynutí doby šiestich mesiacov, ktorá začala plynúť prvým dňom po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Ustálená judikatúra ESD pritom zakotvuje pre správcov dane povinnosť úročiť vracaný nadmerný odpočet DPH úrokom, ktorý je vždy kalkulovaný za obdobie, ktoré sa začína už uplynutím lehoty, v ktorej mal byť nadmerný odpočet DPH zdaniteľnej osobe obvykle nahradený, čo je v prípade žalobcu, v zmysle ustanovení § 79 ods. 1 druhá veta zákona o DPH, lehota 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Poukázal pritom na ustálenú judikatúru ESD, a to rozhodnutie C-120/15 vo veci Kovozber, s.r.o, proti Daňový úrad Košice, z ktorého citoval, ako i ďalšie rozhodnutia v spojených veciach C-286/94, C-340/95, C-401/95 a C-47/96, a tiež C-107/10, C-431/12 a C-25/07, z ktorých rovnako citoval. Namietal, že žalovaný sa s touto argumentáciou žiadnym spôsobom vo svojom rozhodnutí nevysporiadal, pričom bol to práve ESD, ktorý vo svojom rozhodnutí C-120/15 vyslovene riešil otázku slovenskej právnej úpravy a celkom jednoznačne uviedol, že výška úrokov nadmerného odpočtu by mala byť stanovená ekvivalentne vo vzťahu k úrokom uplatňovaným pri obdobných nárokoch (v bode 30) a že lehota 6 mesiacov, počas ktorých majú správcovia dane právo zadržiavať vrátenie nadmerného odpočtu titulom vykonávania daňových kontrol bez toho, aby správcovia dane toto kompenzovali úrokom za toto obdobie, odporuje právu Európskej únie z titulu rozporu s vyššie uvedenými zásadami (v bodoch 25 a 26). Tak daňový úrad ako aj finančné riaditeľstvo vyslovili vo svojich rozhodnutiach nesprávne a súčasne neodôvodnené právne závery týkajúce sa tzv. eurokonformného výkladu a tzv. eurokonformnej implementácie ustanovení § 79a ods. 1 a 2 zákona o DPH v spojení s ustanoveniami § 85ke zákona o DPH, na základe čoho je tak rozhodnutie daňového úradu ako aj žalovaného nezákonné. Poukázal tiež na aplikovateľné právne normy vo veci a zhrnul, že žalobca bol ukrátený na jeho subjektívnych právach na úrok z nadmerného odpočtu DPH kalkulovaný v primeranej výške a za primerané obdobie, ako i na riadne odôvodnené rozhodnutia správcov dane. Žiadal, by Krajský súd Žilina napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie daňového úradu, zrušil ako nezákonné podľa ustanovení § 191 ods. 1 písm. c), d) a g), § 191 ods. 3 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku, nakoľko obe rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne sú nepreskúmateľné

pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Konajúci súd by mal vo veci vysloviť právny názor, podľa ktorého žalobcovi patrí nárok na úrok z nadmerného odpočtu minimálne vo výške 10 % ročne (na základe právnej úpravy obsiahnutej v ustanoveniach § 79 ods. 3 Daňového poriadku platnej a účinnej do 31.12.2017), alternatívne vo výške 15 % ročne (na základe ekvivalentnej právnej úpravy obsiahnutej v ustanoveniach § 156 ods. 2 Daňového poriadku), a to za obdobie od 24.09.2016 vrátane až do úplného vrátenia sumy nadmerného odpočtu vo výške 23 849,86 € žalobcovi. Žalovaného žiadal zaviazať k povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania tak, ako ich upravuje § 167 a nasl. Správneho súdneho poriadku.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 03.04.2018. Zotrval pritom na argumentácii uvedenej v odôvodnení žalovaného, ako i správcu dane a zopakoval, že nakoľko od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2016 uplynulo viac ako 6 mesiacov (výkon kontroly od 20.09.2016 do 04.08.2017), správca dane priznal žalobcovi úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2016 vo výške 140,80 €. Nesúhlasil pritom so žalobcom a jeho vyjadrením o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia daňového úradu, ako i porušením subjektívnych práv a právom chránených záujmov žalobcu, o čom poukázal na skutočnosť, že základným právnym normatívom slovenského zákona o DPH, účinného od 01.05.2004, bola Šiesta smernica Rady 77/388/EHS, ktorá bola nahradená novou smernicou - Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá je účinná od 01.01.2007. Pravidlá uvedené v týchto smerniciach sú prevzaté do slovenského zákona o DPH. Smernica ako právny akt EÚ má prednosť pred slovenským zákonom, čo vyplýva z čl. 7 Ústavy SR. Ďalším predpisom, ktorý je nadriadený slovenskému zákonu o DPH, je záväzný vo všetkých častiach a je priamo aplikovateľný v každom členskom štáte, je Vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 282/2011 z 15. marca 2011, ktorým sa ustanovujú vykonávacie opatrenia Smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Výkladovým zdrojom jednotlivých článkov smernice sú rozsudky Súdneho dvora EÚ. Priznanie náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (úroku z nadmerného odpočtu - § 79a) bol zavedený do zákona o DPH s účinnosťou od 01.01.2017 v súlade s výkladovými pravidlami vyplývajúcimi z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, predovšetkým s čl. 183 Smernice 2006/112/ES. Článok 183, ktorý žalovaný vo vyjadrení citoval, bol prevzatý § 79 zákona o DPH, v ktorom sú upravené podmienky a lehoty vrátenia deklarovaného nadmerného odpočtu, ale neobsahujú priznanie finančnej náhrady za obdobie výkonu daňovej kontroly deklarovaného nadmerného odpočtu. Z viacerých rozsudkov SD EÚ zaoberajúcimi sa výkladom čl. 183 Smernice 2006/112/ES, napr. rozsudok C-107/10, ale aj z rozsudkov C-431/12, C-654/13 a C-120/15 vyplynul v súvislosti s aplikáciou vnútroštátneho práva názor, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. V súlade s citovanou judikatúrou bola zavedená do vnútroštátneho predpisu úprava zakotvená v § 79a - náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, ktorá upravuje podmienky ich priznávania. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry súdneho dvora oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Aktuálnym rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci úroku z nadmerného odpočtu je rozsudok C-120/15, ktorý deklaroval, že hoci článok 183 Smernice o DPH nestanovuje povinnosť zaplatiť úroky z nadmerného odpočtu, ktorý sa má vrátiť, ani deň, od ktorého na tieto úroky vzniká nárok, táto okolnosť sama o sebe neumožňuje prijať záver, že uvedené ustanovenie sa musí vykladať v tom zmysle, že na podmienky stanovené členskými štátmi na vrátenie nadmerného odpočtu sa nevzťahuje nijaká kontrola. K zásade neutrality sa súdny dvor vyjadril tak, že podmienky vrátenia nadmerného odpočtu musia umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom, pričom prijatý spôsob vrátenia nesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne finančné riziko. Súdny dvor uznal, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej dane z pridanej hodnoty v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje

medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly. Súdny dvor EÚ v predmetnom uznesení uviedol, že keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania. Súdny dvor tiež uviedol, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európske únie prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Tieto podmienky však musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity a nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani ustanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom únie, alebo tento výkon nadmerne sťažili. Súdny dvor súčasne zdôraznil, že nie je príslušným na to, aby v konkrétnom prípade vykladal vnútroštátne právo, ani aby uplatnil právo únie a má za to, že vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či vo veci, v ktorej koná, boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Žalovaný k námietke žalobcu k výške úroku 15 % a počítaniu lehôt od 24.09.2016 poukázal na skutočnosť, že správca dane nevrátil nadmerný odpočet za jún 2016 podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH, ale vykonal u žalobcu za uvedené obdobie daňovú kontrolu nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH. Pretože nedodržal šesťmesačnú lehotu, bola výška úroku a jeho výpočet stanovený podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH. Lehoty (dni omeškania) na vrátenie nadmerného odpočtu sa počítajú od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo odseku 5 do dňa jeho vrátenia. Pri správe daní sú daňové orgány povinné postupovať v súlade s daňovými zákonmi, ale aj Ústavou Slovenskej republiky, a preto nie sú oprávnené priznávať úrok z omeškania v inej výške a za iné obdobie, ako je stanovené zákonom o DPH. Na neprimeranú výhodu z priznania úroku požadovanú žalobcom žalovaný poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S 43/16-247 zo dňa 07.12.2016. Žalovaný tak dospel k záveru, že postup správcu dane pri výpočte lehôt a použitej úrokovej sadzbe podľa § 79a zákona o DPH je správny a v súlade s platnými ustanoveniami zákona o DPH. K vyjadreniu žalobcu k vykladaniu práva EÚ, jeho zásadám a princípom a vysloveným názorom ESD žalobca nezaujíma žiadne stanovisko a má za to, že v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s námietkami, ktoré boli uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane a rozhodoval na základe platných predpisov - Daňového poriadku a zákona o DPH. Na základe uvedeného žiadal žalobu zamietnuť a žalobcovi nepriznať náhradu súdnych trov a trov vlastného právneho zastúpenia.

5. Žalobca v replike zo dňa 05.06.2018, podanej po lehote určenej správnym súdom, spojenej so sudcovskou koncentráciou, v reakcii na vyjadrenie žalovaného zo dňa 03.04.2018 zotrval na žalobných argumentoch a zdôraznil, že vnútroštátne súdy sú povinné v prípade potreby neaplikovať ustanovenia vnútroštátneho právneho predpisu, ktoré je v rozpore s právom únie a trval na tom, aby správny súd jeho správnej žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

6. V zákonnej lehote žalovaný dupliku nepodal.

7. Krajský súd v Žiline na nariadenom pojednávaní dňa 20.11.2018 podľa § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 177 a nasl. SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1, § 183 SSP) a zistil, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov:

8. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.

Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

Podľa § 79a ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom k 31.12.2017, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa

lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku 2.

Podľa § 79a ods. 2 citovaného zákona platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.

Podľa § 79a ods. 3 citovaného zákona o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.

Podľa § 79 ods. 1 citovaného zákona ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( § 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.

Podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (t. j. ku dňu 03.11.2017) ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

Podľa § 79 ods. 7 citovaného zákona na nadmerný odpočet, daň z pridanej hodnoty uplatnenú podľa osobitného predpisu 44aa) a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6. 44aa) § 78 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z.

Podľa § 156 ods. 2 citovaného zákona správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15 %. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou,

začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.

Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

9. Zo správneho spisu bolo zistené, že daňová kontrola u žalobcu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2016 bola začatá dňa 20.09.2016 a ukončená dňa 04.08.2017 doručením Protokolu č. 101662084/2017.

10. Žalobca dňa 22.07.2016 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2016, v ktorom vykázal nadmerný odpočet vo výške 64 189,34 €. Za nasledujúce zdaňovacie obdobie júl 2016 žalobca podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty dňa 24.08.2016, v ktorom vykázal daňovú povinnosť vo výške 40 339,48 €. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za jún 2016 by mala začať plynúť dňa 25.08.2016. Posledný deň na vrátenie nadmerného odpočtu za jún 2016 bol 23.09.2016, ale to len v tom prípade, ak by nebola začatá kontrola nadmerného odpočtu za jún 2016. Daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu bola, ako už bolo vyššie uvedené, začatá dňa 20.09.2016, nebol ňou u žalobcu zistený rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v daňovom priznaní a nadmerným odpočtom zisteným daňovým úradom po kontrole. Z nadmerného odpočtu za jún 2016 v sume 64 189,34 € bola v nasledovnom zdaňovacom období júl 2016 odpočítaná vlastná daňová povinnosť v sume 40 339,48 €. Časť nadmerného odpočtu v sume 1 749,74 € bola preúčtovaná na úhradu splatných preddavkov na dani z príjmu právnickej osoby s dátumom preúčtovania 10.08.2017 a zvyšnú časť nadmerného odpočtu 22 100,12 € (po ukončení daňovej kontroly prevzatím protokolu žalobcom dňa 04.08.2017) bola 14.08.2017 žalobcovi vrátená.

11. Pretože od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2016 uplynulo viac ako 6 mesiacov, Daňový úrad Žilina, pobočka Martin podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH priznal žalobcovi úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2016. Úrok vyčíslil na 140,80 € zo sumy vráteného nadmerného odpočtu vo výške 23 849,86 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2016. Presný spôsob výpočtu úroku z nadmerného odpočtu uviedol v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia zo dňa 22.08.2017.

12. Žalobca sa žalobou domáha, aby mu bol priznaný nárok na úrok z nadmerného odpočtu minimálne vo výške 10 % ročne na základe právnej úpravy v § 79 ods. 3 Daňového poriadku účinného do 31.12.2017, alternatívne vo výške 15 % (na základe § 156 ods. 2 Daňového poriadku) od 24.09.2016 až do dňa úplného vrátenia nadmerného odpočtu vo výške 23 849,86 € žalobcovi.

13. S účinnosťou od 01. januára 2017 možno zaradiť medzi oprávnenia platiteľa dane z pridanej hodnoty (ďalej len „platiteľ dane", „platiteľ") aj nárok na finančnú náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Zákonodarca pre túto náhradu, resp. kompenzáciu za zadržaný nadmerný odpočet ustanovuje legislatívnu skratku „úrok z nadmerného odpočtu." Právna úprava uvedeného inštitútu bola do zákona o dani z pridanej hodnoty zakotvená zákonom č. 297/2016 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, a ktorým sa mení zákon č. 331/2001 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 297/2016 Z.z."). Úrok z nadmerného odpočtu sa vzťahuje na prípady, keď daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa §

79 ods. 1, 2 a ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH).

14. Zákon o DPH v § 79 ods. 1 stanovuje, kedy daňový úrad vráti platiteľovi nadmerný odpočet a čo sa na účely zákona o DPH rozumie pod pojmom nadmerný odpočet.

15. Podmienkou na priznanie nároku na úrok z nadmerného odpočtu je uplynutie šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Podľa dôvodovej správy k návrhu zákona č. 297/2016 Z.z. sa ustanovením obdobia v rozsahu šiestich mesiacov ponecháva štátu určitý čas na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania vzťahoval nárok na úrok z nadmerného odpočtu. I keď sa naskytá otázka, či stanovenie obdobia šiestich mesiacov bolo primerané a či zákonodarca nemal určiť kratšie obdobie, za ktoré by daňový úrad nebol povinný zaplatiť platiteľovi dane úrok z nadmerného odpočtu, resp. či pri výpočte úrokov nemal zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď by mal byť nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty v súlade so smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty obvykle vrátený, a to tak, ako určil Súdny dvor Európskej únie v uznesení vo veci C-120/15 z 21. októbra 2015, čo namieta aj samotný žalobca, podľa názoru správneho súdu je potrebné v posudzovanej veci vychádzať zo znenia novelizovaného ustanovenia § 79a zákona o DPH, a to s prihliadnutím aj na skutočnosť, že pri správe daní sú daňové orgány povinné postupovať v súlade s daňovými zákonmi, ale aj s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá v čl. 2 ods. 2 zakotvuje, že „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon", a preto nie sú oprávnené priznávať úrok z omeškania v inej výške a za iné obdobie, ako je stanovené zákonom o DPH. Lehoty (dni omeškania) na vrátenie nadmerného odpočtu sa počítajú od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo odseku 5 do dňa jeho vrátenia.

16. Podľa § 85ke zákona o DPH - Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. januára 2017, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo odsek 5 začala pred 01. januárom 2017 a k 01. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo odseku 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane. Zákonodarca v predmetnom ustanovení upravuje aplikáciu úroku z nadmerného odpočtu v kontexte daňovej kontroly nadmerného odpočtu. Z uvedeného prechodného ustanovenia možno vyvodiť, že platiteľ dane má nárok na úrok z nadmerného odpočtu aj v prípade, ak daňová kontrola začala pred 01. januárom 2017 a k 01. januáru 2017 nebola skončená, táto daňová kontrola bola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo odsek 5 zákona o dani z pridanej hodnoty, nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo odseku 5 o dani z pridanej hodnoty, platiteľ dane poskytol správcovi dane počas daňovej kontroly dostatočnú súčinnosť a sú splnené aj ďalšie podmienky zakotvené v § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty. Na základe uvedeného je nepochybné, že žalobca splnil všetky podmienky zakotvené v § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty.

17. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH sa úrok vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo odseku 5 zákona o dani z pridanej hodnoty do dňa jeho vrátenia vrátane. Z uvedeného vyplýva, že úrok z nadmerného odpočtu sa počíta odo dňa nasledujúceho po uplynutí šiestich mesiacov, a teda, ak šesťmesačná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu uplynie napríklad 10. augusta, tak úrok sa bude počítať odo dňa nasledujúceho, t. j. od 11. augusta. V prípade žalobcu posledný deň lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu bol 23.09.2016, nadmerný odpočet mal byť vrátený do 23.03.2017 (t. j. 6 mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu). Počiatočný deň nároku na úrok v prípade žalobcu bol teda 24.03.2017.

18. Zákon o dani z pridanej hodnoty ustanovuje aj výšku úrokovej sadzby. Tá je určená vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta. Ak by táto úroková sadzba nedosiahla 1,5 %, zákonodarca ustanovil, že pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok z nadmerného odpočtu sa vypočíta ako podiel v menovateli súčinu dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, sumy

vráteného nadmerného odpočtu a počtu dní, za ktoré je daňový úrad povinný zaplatiť platiteľovi dane úrok z nadmerného odpočtu a v čitateli počtu dní v príslušnom kalendárnom roku. Ak by základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, nedosiahla 1,5 % (čo je aj prípad žalobcu), pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %, a preto úrok z nadmerného odpočtu sa vypočíta ako podiel v menovateli súčinu 1,5 %, sumy vráteného nadmerného odpočtu a počtu dní, za ktoré je daňový úrad povinný zaplatiť platiteľovi dane úrok z nadmerného odpočtu a v čitateli počtu dní v príslušnom kalendárnom roku. Keďže základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 01.01.2017 predstavovala 0,00 %, dvojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahol 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu u žalobcu sa použila ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. V spôsobe výpočtu úroku z nadmerného odpočtu daňovým úradom u žalobcu správny súd pochybenie nezistil, a preto ho považuje za správne a v súlade so zákonom.

19. Ďalej je potrebné tiež uviesť, že do 31. decembra 2016 absentovala právna úprava úroku z nadmerného odpočtu, ktorá by správcom dane umožňovala priznať platiteľom dane náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet počas daňovej kontroly. V § 79 zákona o DPH bola zakotvená iba právna úprava úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, t. j., ak nadmerný odpočet nebol vrátený v zákonom stanovenej lehote. Z uvedeného dôvodu dochádzalo k zložitej situácii ako uvedené spory rozhodnúť, a preto Krajský súd v Košiciach podal na Súdny dvor Európskej únie návrh na začatie prejudiciálneho konania ohľadom výkladu čl. 183 prvého odseku Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Za zásadné považuje správny súd vyjadrenie Súdneho dvora, podľa ktorého v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Tieto podmienky však musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity a nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva ako ani ustanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom únie, alebo tento výkon nadmerne sťažili. Súdny dvor súčasne zdôraznil, že nie je príslušný na to, aby v konkrétnom prípade vykladal vnútroštátne právo, ani aby uplatnil pravidlo únie a má za to, že vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či vo veci, v ktorej koná, boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Na prejudiciálnu otázku Súdny dvor EÚ odpovedal tak, že článok 183 prvý odsek smernice o DPH sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. V slovenskej právnej úprave nebola v čase vydania uvedeného uznesenia súdneho dvora zakotvená úprava úroku z nadmerného odpočtu. Z uvedeného dôvodu správny súd považuje prijatie právnej úpravy úroku z omeškania za zásadné a nevyhnutné, pretože v prípade absencie tejto právnej úpravy by bolo predmetné uznesenie súdneho dvora v praxi nevykonateľné a Slovenská republika by tak porušila svoj záväzok dodržiavať rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. Novelizovanú právnu úpravu preto možno považovať za prínos pre platiteľov dane z dôvodu poskytnutia finančnej kompenzácie a určenia jednoznačných podmienok, za ktorých má platiteľ dane zákonný nárok na úrok z nadmerného odpočtu. Dôvodom prijatia tejto právnej úpravy bola aj absencia vnútroštátnej právnej úpravy náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet a povinnosť dodržiavať rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v tejto oblasti.

20. Pretože do konca roka 2016 nebola žiadna právna úprava, vzhľadom na právo Európskej únie bolo potrebné postupovať analogicky podľa § 156 Daňového poriadku, ktorý upravuje úrok z omeškania vyrubený správcom dane daňovému subjektu za nesplnenie niektorej z povinností, uvedenej v odseku 1 písm. a) - f) tohto ustanovenia. Keďže však od 01.01.2017 existuje lex specialis k Daňovému poriadku, je nevyhnutné aplikovať túto právnu úpravu, a teda postupovať podľa § 79a novelizovaného zákona o dani z pridanej hodnoty. Je potrebné tiež uviesť, že úprava účinná od 01.01.2017 reflektovala aj na to, že v roku 2017 už nebolo možné dosiahnuť tak vysoké úroky, kým § 79 Daňového poriadku, ktorý platil od 01.01.2012, reflektoval stav na trhu, ktorý bol v tom čase platný a pretože v tom čase boli aj úroky vyššie, nie je možné ich požadovať v roku 2017. Dôležité je teda podľa názoru správneho zohľadniť to, aká bola situácia na trhu s možnosťou dosiahnutia úrokov z finančných prostriedkov v období od 01.01.2012 a aká situácia nastala po 31.12.2016, v dôsledku čoho správny súd nemohol súhlasiť s aplikáciou, na ktorú poukázal žalobca, nakoľko táto situácia je od 01.01.2017 riešená v ust. § 79a zákona o DPH, kedy sú už iné možnosti trhu a výšky úrokov, pričom špeciálna úprava korešponduje práve so súčasným stavom.

21. Krajský súd preto zastáva názor, že zásadu daňovej neutrality by mala rešpektovať i výška kompenzácie za zadržanie nadmerného odpočtu DPH po dobu trvania daňovej kontroly. Tak ako v zmysle judikatúry Súdneho dvora nesmie byť daňový subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním uplatneného nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ani ekonomickú výhodu. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Výška náhrady za toto zadržanie by podľa názoru súdu mohla zodpovedať priemernej úrokovej sadzbe, ktorú by platiteľ dosiahol pri krátkodobom vklade finančných prostriedkov vo výške zadržaného nadmerného odpočtu v peňažnom ústave. Túto kompenzáciu, ktorá patrí poctivému daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku z nadmerného odpočtu DPH podľa § 79 Daňového poriadku, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení odpočtu od uplynutia zákonných lehôt v prípadoch, keď sa daňová kontrola vôbec nezačala, alebo bola riadne ukončená bez nálezu. V takých prípadoch zákon jasne určuje lehoty, v ktorých je správca dane povinný nadmerný odpočet vrátiť a nedodržanie týchto lehôt má povahu sankcie pre správcu dane za porušenie povinnosti stanovenej zákonom. Kompenzácia vo forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania daňovej kontroly však nemôže mať povahu sankcie pre kontrolujúci orgán správy dane, pretože počas daňovej kontroly ešte nie je jasné, či bude táto ukončená bez nálezu a nadmerný odpočet bude vrátený, alebo bude platiteľovi vyrubený rozdiel dane (rovnako rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/43/2016 zo dňa 07.12.2016).

22. Správny súd uzatvára, že priznanie úrokov vo výške 10 % ročne zo zadržanej sumy od uplynutia zákonnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia daňovému subjektu, ktorého sa domáha žalobca za obdobie od 24.09.2016 vrátane až do dňa úplného vrátenia nadmerného odpočtu vo výške 23 849,86 € žalobcovi, sa súdu javí ako neprimeraná výhoda pre kontrolovaný daňový subjekt v porovnaní s inými daňovými subjektmi, u ktorých kontrola vykonaná nebola. Zúročenie zadržaných finančných prostriedkov sadzbou 10 % by totiž znamenalo ich také ekonomické zhodnotenie, ktoré by v danom čase nebolo možné na bankovom trhu dosiahnuť. Ročná úroková sadzba 10 % totiž prevyšuje priemerné úrokové miery nielen z vkladov fyzických a právnických osôb, ale aj z úverov (vrátane krátkodobých) v relevantnom čase na slovenskom bankovom trhu. Za takej situácie trvanie daňovej kontroly by tak mohlo znamenať pre niektoré kontrolované daňové subjekty bezdôvodný ekonomický prospech, čo by nakoniec mohlo viesť aj k oslabeniu ich motivácie účinne spolupracovať počas kontroly so správcom dane, na čo poukázal aj žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe.

23. S poukazom na vyššie uvedené správny súd vyhodnotil námietku žalobcu, spočívajúcu v tvrdení, že obe rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, za nedôvodnú. Pretože sa stotožnil s právnym posúdením veci žalovaným ako aj vzhľadom na to, že všetky žalobné námietky vyhodnotil ako nedôvodné, žalobu v celom rozsahu zamietol postupom podľa § 190 SSP.

24. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že ako neúspešnému účastníkovi mu náhradu trov konania súd nepriznal a vo vzťahu k žalovanému podľa § 168 SSP a contrario tak, že ani žalovanému súd náhradu trov nepriznal, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.