Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Co/12/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Šalamúna a sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Stanislavy Salajovej, v spore žalobkyne Slovenskej republiky, za ktorú konajú LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, právne zastúpenej Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s. r. o., so sídlom Pribinova 9, 940 02 Nové Zámky, IČO: 36 813 401, proti žalovanému KOMITrade s.r.o., so sídlom Fadruszova 726/7, 841 01 Bratislava – mestská časť Karlova Ves, IČO: 52 036 243, právne zastúpenému spoločnosťou LawService, s.r.o., so sídlom Stráž 223, 960 01 Zvolen, IČO: 36 861 723 a aj spoločnosťou JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s. r. o., so sídlom Južná trieda 28, 040 01 Košice – mestská časť Juh, IČO: 52 858 774, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. -318 z 21. júla 2022, takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností vedených na LV č. XXX k. ú. A. ako C-KN parcela č. XXXX lesný pozemok o výmere 28.035 m2 a č. XXXX lesný pozemok o výmere 15.023 m2 a E-KN parcela č. XXX/X lesný pozemok o výmere 211.102 m2 a č. XXXX lesný pozemok o výmere 421.477 m2 (prvý výrok). Žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (druhý výrok).

2. Súd prvej inštancie považoval za naplnený naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení podľa (ďalej len „“) majúc za to, že vzhľadom na aktuálny vlastnícky stav svedčiaci žalovanému je požadované súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva spôsobilým podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností v zmysle katastrálneho zákona. Po vecnej stránke konštatoval nespornosť toho, že ku dňu 01. 03. 1945 boli sporné pozemky (okrem ďalšieho majetku) rozhodnutím Predsedníctva národnej rady zo dňa 25. 03. 1946 skonfiškované pôvodnému vlastníkovi B. A. s poukazom na nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len „nariadenie č. 104/1945 Sb. SNR“). Na druhej strane však výmer Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 25. 05. 1948, ktorým boli následne tieto pozemky pridelené do vlastníctva (bližšie neidentifikovaného) C. D. nebol podľa prvoinštančného súdu riadne vydaný, t. j. nebol právne perfektný, nakoľko nebola

predložená prídelová listina, ktorá mala na výmer nadväzovať, je na ňom uvedené prečiarknuté slovo „koncept“ a navyše výmer nebol riadne doručovaný v zmysle vtedy platného procesného predpisu (disponoval ním len C. D., nar. XX. XX. XXXX bývajúci v Českej republike), čomu nasvedčuje absencia od štátneho archívu i veľkokrtíšskeho okresného úradu požadovaných listín, na základe ktorých bol v rámci ROEP-u zapísaný na list vlastníctva C. D. bez uvedenia bližších údajov len s poznačením správy SPF. Záver o právnej imperfektnosti výmeru potvrdzovali aj zápisy v pozemnostnom hárku č. 21, v ktorom nefiguruje C. D. s bydliskom v Českej republike (je tam len rovnaká osoba s bydliskom v E. a po nej gróf A. s tým, že obe mená sú preškrtnuté), ale ako držiteľ je uvedený Československý štát. Preto nadbytočným bolo podľa prvoinštančného súdu znalecké skúmanie pravosti predmetného výmeru i vypočutie svedka E. F. E..

3. V nadväznosti na to prvoinštančný súd zistil, že C. D., nar. XX. XX. XXXX sa nikdy neujal reálnej držby sporných pozemkov, ako to vyplynulo zo svedeckej výpovede jeho syna D. D., podľa ktorého ani nemali vedomosť o nejakých pozemkoch na Slovensku až kým sa im v roku 2020 neozval E. F. E. ako konateľ spoločnosti Agroforest BB s.r.o., práve naopak, s vysvetlením, že vlastníctvo štátu po skonfiškovaní nebolo intabulované do pozemkovej knihy prvoinštančný súd skonštatoval, že držby skonfiškovaných pozemkov sa nesporne ujal od 01. 03. 1945 Československý štát (ako to potvrdzuje pozemnostný hárok č. 21 i zápisnica zo dňa 02. 09. 1948, ktorou bol lesný majetok bývalého vlastníka B. A. prevzatý do držby a úžitku štátu – ústredného riaditeľstva štátnych lesov), ktorý v nej aj ďalej pokračoval a nakoľko išlo o držbu dobromyseľnú a celý čas nikým nerušenú, uplynutím vydržacej doby ku dňu 01. 01. 1961 nadobudol sporné pozemky do svojho vlastníctva štát vydržaním podľa v spojení s a a tzv. stredného (). Preto bola žaloba dôvodnou, pričom kvôli zásade nemo plus iuris a s ňou súvisiacemu rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27. 04. 2021 (publikovanému ako R 56/2021) nemohol žalovaný platne nadobudnúť vlastnícke právo k sporným pozemkom kúpnou zmluvou zo dňa 10. 03. 2021 (zavkladovanou pod V 328/2021) od spoločnosti Agroforest BB s.r.o., ktorá ich predtým odkúpila zmluvou zo dňa 28. 11. 2020 (zavkladovanou pod V 2075/2020) od C. D., nar. XX. XX. XXXX.

4. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil prvoinštančný súd aplikáciou a plným úspechom žalobkyne v spore.

5. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný, ktorý označil odvolacie dôvody podľa a . Žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalovaný označil za právne nesprávny záver prvoinštančného súdu o neperfektnosti výmeru zo dňa 25. 05. 1948 o pridelení sporných pozemkov v prospech C. D.. Namietal, že z ust. § 1 ods. 2 nariadenia SNR č. 104/1946 Sb. n. SNR a aj z judikatúry vyplýva, že nielen prídelové listiny, ale aj samotné výmery o vlastníctve pôdy sú vkladuschopnými verejnými listinami. Ak teda výmer spĺňa po formálnej aj materiálnej stránke všetky zákonné podmienky a náležitosti, ide o právne perfektnú prídelovú listinu, ktorá má povahu verejnej listiny spôsobilej preukázať vlastnícke právo prídelcu. K nadobudnutiu vlastníctva prídelom nebola potrebná intabulácia a tak nedostatok zápisu nemal vplyv na vlastníctvo prídelu. Z predloženého výmeru je potom zrejmé, že bol vydaný orgánom na to oprávneným (t. j. príslušným povereníctvom), je z neho zrejmé presné vymedzenie nehnuteľnosti, meno pôvodného vlastníka aj prídelcu, je datovaný a podpísaný. Argumentácia prvoinštančného súdu týkajúca sa posudzovania platnosti výmeru v závislosti od jeho doručenia je nesprávna, pretože absenciu jeho riadneho doručenia nemožno vyvodiť iba zo samotného nezachovania sa takej listiny, prípadne dotknutej prídelovej agendy v určitom katastrálnom území. Teda skutočnosť, že sa predmetný výmer nenachádza v archívnych fondoch Štátneho archívu v Banskej Bystrici, resp. Veľkom Krtíši neznamená, že ním v danej dobe príslušné orgány nedisponovali. Okrem toho, splnenie povinnosti doručenia výmeru zo strany povereníctva iným štátnym orgánom nemohol prídelca nijako ovplyvniť.

7. Druhá odvolacia námietka žalovaného spočívala v argumentácii o absencii dobrej viery Československej republiky, lebo predmetný výmer vydalo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy a túto listinu považovali vtedajšie orgány za platnú. Potvrdzuje to poznámka uvedená vo výmere, že prídelová cena bola uhradená v celosti. Zápisnica zo dňa 02. 09. 1948, ktorou malo dôjsť k prevzatiu sporných pozemkov štátnymi lesmi nie je podpísaná, neexistuje dôkaz o jej schválení ústredným riaditeľstvom a preto odovzdanie pozemkov štátnym lesom nebolo platné. Výmer

bol vydaný príslušným orgánom, bola zaplatená prídelová cena, výmer nebol nikdy zrušený a teda štát nemohol byť dobromyseľným držiteľom sporných pozemkov. Fakticky tu došlo k zabratiu pozemkov štátom bez náhrady.

8. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať jej plnú náhradu trov odvolacieho konania.

9. Uviedla, že sa s rozsudkom plne stotožňuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného poukázala na svoju argumentáciu v prvoinštančnom konaní. Žalovaný nepreukázal ako bola stotožnená osoba C. D. figurujúceho v predmetnom výmere s C. D., nar. XX. XX. XXXX, od ktorého odvodil svoje vlastníctvo. Vzhľadom na svedeckú výpoveď syna menovaného je nepravdepodobné, že tento bol osobou, ktorá bola uvedená vo výmere. Platnosť výmeru spochybňuje absencia jeho originálu, ktorý nebol v konaní predložený, to že ho nemali k dispozícii ani dotazované úrady a tiež zápis v pozemnostnom hárku, kde je C. D. (bytom Juhoslávia) prečiarknutý. Žalovaný teda nemohol nadobudnúť sporné pozemky, lebo predávajúci nebol ich vlastníkom. Listinné dôkazy v ich vzájomných súvislostiach potom preukazujú nadobúdací titul v prospech štátu, ako aj jeho nerušenú držbu počas vydržacej doby a v dôsledku toho najneskôr ku dňu 01. 01. 1961 štát nadobudol vlastnícke právo k sporným pozemkom vydržaním.

10. Na základe odvolania žalovaného krajský súd, ako súd odvolací ( ), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami a , pričom podľa ust. nariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie kópiou výmeru zo dňa 25. 05. 1948 (č. l. 225 a nasl. spisu) a na základe toho rozsudok súdu prvej inštancie podľa potvrdil vzhľadom na vecnú správnosť tak výroku o určení vlastníckeho práva žalobkyne, ako aj výroku o trovách konania.

11. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zopakujúc dokazovanie na odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, hoci napadnuté rozhodnutie je založené na čiastočne nesprávnych (presnejšie neúplných) skutkových zisteniach a čiastočne aj na nesprávnom právnom posúdení veci.

12. Podľa odvolacieho súdu štát nenadobudol vlastnícke právo k sporným pozemkom vydržaním podľa tzv. stredného ako to uzavrel prvoinštančný súd, ale tieto prešli do vlastníctva štátu na základe právneho predpisu ešte v roku 1945 v dôsledku ich konfiškácie. Vlastníctvo štátu bolo totiž predpokladom toho, aby sporné pozemky mohli byť pridelené postupom podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR účinného odo dňa 01. 03. 1945 (nahradzujúceho pôvodné nariadenie č. 4/1945 Sb. n. SNR účinné takisto od 01. 03. 1945) predstavujúceho právny základ pre vydanie predmetného výmeru zo dňa 25. 05. 1948 v prospech C. D., od ktorého odvodzoval svoje vlastnícke právo žalovaný. Ohľadne tohto výmeru bol ale správny záver súdu prvej inštancie o jeho právnej neperfektnosti, lebo po zopakovaní dokazovania mal aj odvolací súd za to, že výmer nespĺňa potrebné náležitosti a teda nemohol predstavovať platný právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva C. D.. Z uvedeného vyplýva, že nakoľko štát ako nadobúdateľ sporných pozemkov na základe konfiškácie, tieto nepreviedol na menovaného (resp. inú osobu), pozemky zostali od ich konfiškácie až do súčasnosti vo vlastníctve štátu. Preto súd prvej inštancie v konečnom dôsledku správne deklaroval vlastnícke právo žalobkyne Slovenskej republiky ako právnej nástupkyne zaniknutého Československého štátu.

13. Ku konfiškácii majetku či už na základe dekrétov prezidenta republiky č. 12/1945 Sb. resp. č. 108/1945 Sb. alebo na základe nariadení SNR č. 4/1945 Sb. n. SNR a č. 104/1945 Sb. SNR dochádzalo priamo „zo zákona (ex lege)“, kde právnym titulom nadobudnutia vlastníctva štátu na základe konfiškácie bol samotný právny predpis (dekrét prezidenta, resp. nariadenie SNR) a nie správny akt. Pokiaľ ide o nariadenia SNR č. 4/1945 Sb. n. SNR a č. 104/1945 Sb. SNR, právne účinky konfiškácie nastávali nadobudnutím jej právnej záväznosti, t. j. dňom 01. 03. 1945 ako dňom nadobudnutia účinnosti týchto nariadení. Právnym titulom prechodu vlastníckeho práva na základe konfiškácie bol teda právny predpis a nie správny akt. Napriek tomu, že konfiškácia nastávala „ex lege“, príslušné orgány deklarovali splnenie podmienok pre konfiškáciu formou správneho aktu.

14. V týchto súvislostiach prvoinštančný súd správne zistil nespornosť toho, že predmetné pozemky boli spolu s iným majetkom skonfiškované ku dňu 01. 03. 1945 pôvodnému vlastníkovi B. A. (ktorý bol označený za zradcu alebo nepriateľa slovenského národa) rozhodnutím Predsedníctva národnej

rady zo dňa 25. 03. 1946 s poukazom na § 1 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR (č. l. 12 spisu), pričom o tejto konfiškácii boli príslušné orgány vyrozumené upovedomením Povereníctva pôdohospodárskej a pozemkovej reformy sekcia „B“ zo dňa 14. 05. 1946 (č. l. 13 spisu).

15. V dôsledku toho teda sporné pozemky prešli dňom 01. 03. 1945 konfiškáciou do vlastníctva štátu titulom právneho predpisu – podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR, čo bolo s účinkami ex tunc deklarované správnym aktom príslušného orgánu, t. j. predmetným rozhodnutím Predsedníctva národnej rady zo dňa 25. 03. 1946 ako orgánu na to oprávneného podľa ust. § 1 ods. 6 cit. nariadenia. Podľa § 1 ods. 7 cit. nariadenia sa uvedeným rozhodnutím považoval majetok dotknutej osoby za skonfiškovaný dňom účinnosti nariadenia, čo je rovnako uvedené aj v predmetnom rozhodnutí zo dňa 25. 03. 1946.

16. Skutočnosť, že právnym následkom konfiškácie bol prechod majetku na štát z titulu právneho predpisu („ex lege“) nepriamo potvrdzuje znenie ust. § 3 nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR, podľa ktorého mohli určené osoby požiadať o vyňatie majetku z konfiškácie (ods. 1) a ak takej žiadosti bolo vyhovené, následkom toho bol „bezplatný prevod od konfiškácie oslobodeného majetku v prospech žiadateľa“ (ods. 2) s tým, že príslušné rozhodnutie o bezplatnom prevode bolo verejnou listinou aj pre vklad vlastníckeho práva podľa pozemnoknižného poriadku (ods. 3). Okrem toho, o prechode konfiškovaného majetku na štát podľa osobitných predpisov o konfiškáciách z roku 1945 – podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. SNR, resp. dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. – ako podmienke vydania určitého majetku hovorí tiež stanovisko správneho kolégia NS SR sp. zn. Snj 72/97 publikované ako R 45/1998, ktoré sa týkalo vydávania majetku podľa o pôde.

17. Pokiaľ prvoinštančný súd uviedol, že vlastníctvo štátu nebolo intabulované do pozemkovej knihy (táto sa ani nezachovala) a preto sa zaoberal vydržaním vlastníckeho práva štátom, odvolací súd konštatuje, že právny poriadok platný do roku 1950 rozoznával dva druhy pozemno-knižných zápisov, a to vklad (intabulácia) a záznam (prenotácia). Vklad do pozemkovej knihy mal konštitutívny charakter, čiže vkladom právo vznikalo alebo zanikalo, pričom vlastníkom mohol byť spravidla len ten, kto bol v pozemkovej knihe za vlastníka zapísaný. Z tohto všeobecného pravidla ale existovali výnimky pri vydržaní, dedení, dražbe a tiež nadobudnutí nehnuteľnosti mocenským aktom. Odvolací súd už uviedol, že v prípade konfiškácie prechádzalo vlastnícke právo na štát titulom samotného právneho predpisu a preto vklad (intabulácia) ako zápis do pozemkovej knihy majúci konštitutívne účinky bol v tomto prípade vylúčený. Teda aj napriek tomu, že konfiškácia nebola zapísaná do pozemkovej knihy, vlastnícke právo k sporným pozemkom prešlo na štát na základe mocenského aktu, t. j. nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR, čo v konečnom dôsledku potvrdzuje aj zápis v pozemnostnom hárku č. 21, do ktorého bol v roku 1946 zapísaný v rámci rubriky držiteľa Československý štát – Povereníctvo pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu, sekcia „B“. Súd prvej inštancie sa teda nadbytočne a nesprávne zaoberal vydržaním vlastníckeho práva štátom, lebo štát sporné pozemky nadobudol konfiškáciou a svoje vlastnícke právo doteraz nestratil. Z týchto dôvodov tak pre rozhodnutie sporu nemala právnu relevanciu odvolacia argumentácia žalovaného smerujúca k nesplneniu podmienok vydržania zo strany štátu kvôli absencii jeho dobromyseľnosti.

18. Čo sa týka samotného výmeru datovaného dňom 25. 05. 1948, ktorým mali byť sporné pozemky pridelené bližšie neidentifikovanému C. D., je treba uviesť, že nariadenie č. 104/1945 Sb. SNR neupravovalo iba otázku konfiškácie majetku, ale aj jeho rozdelenie. Technickú stránku tohto procesu upravovalo nariadenie č. 104/1946 Sb. n. SNR (o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. SNR), ktoré oprávňovalo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy () a ktoré definovalo výmer ako verejnú listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia ().

19. Takéto výmery ako verejné listiny boli a aj v súčasnosti sú dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú v zásade vkladuschopnými listinami pre zápis nadobudnutého vlastníctva do katastra nehnuteľností (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. , resp. sp. zn. , či sp. zn. ). Aby však boli tieto listiny spôsobilé vyvolať predpokladané právne účinky, musia byť právne perfektné a predložený výmer zo dňa 25. 05. 1948 (č. l. 225 a nasl. spisu) takým nie je, ako správne uzavrel aj prvoinštančný súd.

20. Odvolací súd zistil, že predmetný výmer Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy datovaný dňom 25. 05. 1948 pod č. 5898/48-B majúci podobu predtlačeného formulára obsahuje na svojej prvej strane rukou napísané slovo „Koncept“, ktoré je dvakrát preškrtnuté, výmer neobsahuje uvedenie prídelovej ceny (a nešlo o bezplatne pridelený majetok podľa § 19 ods. 3 nariadenia č. 104/1945) v rozpore s čím sa na jeho 4. strane nachádza strojom dopísaný text, že prídelová cena bola uhradená v celosti a výmer síce obsahuje podpis, ale neobsahuje odtlačok úradnej pečiatky orgánu, ktorý ho vydal.

21. Tieto formálne nedostatky výmeru vyhodnotil odvolací súd takým spôsobom, že sa v predloženej listine jednalo len o akúsi administratívnu prípravu na vydanie rozhodnutia (výmeru), resp. jeho návrh, či náčrt, čomu nasvedčuje rukou dopísané slovo „Koncept“ (hoc potom nevedno kedy a kým preškrtnuté), ktorý mal byť následne ešte skorigovaný a sfinalizovaný do podoby riadneho úradného rozhodnutia doplnením jeho chýbajúcich náležitostí – uvedením prídelovej ceny a opatrením odtlačku úradnej pečiatky. Inými slovami, nejde o rozhodnutie príslušného orgánu vyvolávajúce právne účinky, ktoré s ním právne predpisy spájajú, ale o dokument predstavujúci prípravu na vydanie takého rozhodnutia, t. j. nejde o verejnú listinu s účinkami určenými v § 1 ods. 2 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR.

22. Uvedený záver odvolací súd podopiera aj inými skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania. Ako správne uviedol prvoinštančný súd, výmer predpokladal vydanie prídelovej listiny Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, v ktorej mala byť uvedená konečná prídelová cena a tiež podrobnejšie podmienky prídelu, prídelová listina však evidentne vydaná nebola. S tým súvisí aj okolnosť prídelovej ceny, ktorej zaplatenie tvrdené ani preukázané nebolo (a logicky ani nemohlo byť), keďže jej stanovenie v predloženom výmere úplne absentovalo. Okrem toho bol prídelca povinný na pridelenom majetku osobne hospodáriť, avšak tohto sa nikdy neujal, práve naopak, na sporných pozemkoch od ich konfiškácie až do súčasnosti nehospodáril a neužíval ich nik iný než štát prostredníctvom príslušného lesného podniku, čo potvrdzuje aj odpis (kópia) zápisnice zo dňa 02. 09. 1948 o prevzatí lesného majetku B. A. (keď s právnou povahou zápisnice sa správne vyporiadal už prvoinštančný súd v 28. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku). Táto zápisnica zo dňa 02. 09. 1948 je potom tiež dôkazom toho, že v skutočnosti výmer o pridelení sporných pozemkov C. D. nebol dňa 25. 05. 1948 vydaný, lebo v opačnom prípade nebol žiaden dôvod, aby pozemky boli následne o niekoľko mesiacov neskôr zápisnične preberané Ústredným riaditeľstvom štátnych lesov. Napokon odvolací súd poukazuje aj na správne konštatovanie prvoinštančného súdu, že štát nemal záujem prerozdeľovať skonfiškovanú lesnú pôdu jednotlivcom (lebo presne tak to vyplýva z § 11 ods. 2 nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR, podľa ktorého lesné plochy nepresahujúce výmeru 100 ha (pôvodné znenie nariadenia určovalo výmeru 50 ha), ktoré nemožno spojiť v súvislý celok so štátnou lesnou pôdou, pridelia sa lesným družstvám alebo lesným spoločenstvám a hospodársky slabším obciam, výnimočne aj jednotlivcom) a podľa žalovaným nespochybnených štatistických údajov Ministerstva pôdohospodárstva a lesného hospodárstva z roku 1958, z 300.000 ha skonfiškovanej lesnej pôdy bolo jednotlivcom pridelených len 18 ha (predmetom sporného výmeru pritom mala byť lesná pôda o výmere až 82 ha).

23. Aj keď teda možno dať za pravdu žalovanému, že absencia predmetného výmeru v príslušných archívoch, resp. dôkazu o jeho doručovaní neznamená, že nemohol byť riadne vydaný (ako to uviedol prvoinštančný súd), vyššie uvedené okolnosti vo vzájomnom súhrne predstavujú podľa odvolacieho súdu dostatočný dôkazný podklad pre právny záver, že nešlo o právne perfektnú listinu majúcu účinky určené § 1 ods. 2 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR.

24. Pokiaľ ešte ide o výhradu žalobkyne, že prídelca C. D. uvedený v predmetnom výmere bez bližších identifikačných údajov, nebol preukázateľne stotožnený s C. D., nar. XX. XX. XXXX, ktorý po jeho zápise do katastra nehnuteľností figuroval na liste vlastníctva ako vlastník sporných pozemkov a ktorých ich potom odpredal spoločnosti Agroforest BB s.r.o. a táto následne kúpnou zmluvou zo dňa 10. 03. 2021 žalovanému, odvolací súd konštatuje, že táto skutočnosť by mala právny význam pre rozhodnutie sporu len v tom prípade, ak by predložený výmer bol po právnej stránke perfektnou listinou (čomu tak nebolo). Len v takom prípade by totiž bolo potrebné skúmať, či prevodca C. D., nar. XX. XX. XXXX bol osobou totožnou s C. D. uvedeným vo výmere zo dňa 25. 05. 1948, aby sa tak zistilo, či spoločnosť Agroforest BB s.r.o. kúpila sporné pozemky od skutočného vlastníka (a potom ich teda platne odpredala žalovanému).

25. Odvolací súd preto v zhode s prvoinštančným súdom uzatvára, že tak v prípade kúpnej zmluvy zo dňa 28. 11. 2020 medzi C. D., nar. XX. XX. XXXX ako predávajúcim a spoločnosťou Agroforest BB

s.r.o. ako kupujúcim, ako aj v prípade kúpnej zmluvy zo dňa 10. 03. 2021 medzi menovanou obchodnou spoločnosťou ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, ide o absolútne neplatné právne úkony podľa ust. pre ich rozpor s ust. , pretože C. D., nar. XX. XX. XXXX a potom ani spoločnosť Agroforest BB s.r.o. ako predávajúci neboli vlastníkmi sporných pozemkov a teda s nimi nemohli nakladať (a predať ich), ako toto čiastkové vlastnícke oprávnenie vyplýva z ust. , podľa ktorého (iba) vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Súd prvej inštancie správne v týchto súvislostiach poukázal aj na rozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27. 04. 2021 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2021 pod č. 56). Veľký senát v tomto uznesení potvrdil záväznosť judikatúry najvyššieho súdu, ktorá v prípade prvého absolútne neplatného právneho úkonu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zotrváva pri ďalších prevodoch nehnuteľností na zásade, že nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má (tzv. zásada nemo plus iuris), t. j. nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti.

26. Z uvedených dôvodov bol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o určení vlastníckeho práva žalobkyne vecne správnym a preto ho odvolací súd podľa ust. potvrdil, a to vrátane závislého výroku o trovách konania, kde súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie , ohľadne ktorého žalovaný v odvolaní neuviedol žiadnu konkrétnu odvolaciu argumentáciu.

27. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. v spojení s a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. . V tomto prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalobkyňa a preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.