Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-138-2018.pdf
PDF · 114.65 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/138/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD. s.r.o.., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: H. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., o zaplatenie 4 549,79 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 3Csp/86/2017-87 zo dňa 15. mája 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a v súvisiacom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 3 704,33 eur s tam špecifikovaným úrokom z omeškania do 3 dní zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie zhrnul skutkové okolnosti, zistené vykonaným dokazovaním. Právny predchodca žalobcu ako veriteľ - banka uzatvoril so žalovaným ako klientom dňa 01.10.2012 zmluvu o úvere Dostupná pôžička, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 5.000,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať žalobcovi v mesačných splátkach vo výške 135,85 eur, počnúc 06.11.2012 končiac 06.10.2017, t.j. v 60-tich mesačných splátkach. V zmluve bola dohodnutá úroková sadzba 19 % ročne, je v nej uvedený údaj o RPMN 20,74 % a o priemernej hodnote RPMN 21,30 %, ako aj údaj o celkovej výške nákladov 2.765,81 eur. Uvedená zmluva mala č. 8576616712. Bol dohodnutý základný súbor poistenia. Tieto všetky údaje sú uvedené v článku 3 predmetnej zmluvy. Žalovaný požiadal o čerpanie úveru a splácanie úveru prevodom na účet (čl. 2 zmluvy). V článku 1. uvedenej zmluvy sa nachádzajú údaje o žalovanom, z ktorých je zrejmé, že žalovaný si úver nebral v súvislosti so svojou podnikateľskou, resp. inou obchodnou činnosťou. V zmysle článku 3 bod 2 zmluvy sa právne vzťahy neupravené danou zmluvou riadia VOP, OP, sadzobníkom, oboznámením o RPMN, oznámením o úrokových sadzbách a informáciami o poistení, s ktorými sa žalovaný pred uzavretím zmluvy oboznámila. V zmysle OP účinných od 19. 07. 2012, konkrétne článku 5 - Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bod 5.1 „Celkové náklady klienta spojené s poskytnutým úverom v zmysle § 2 písm. g) ZoSÚ zahŕňajú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu spojených s poskytnutím úveru a ktoré sú veriteľovi známe okrem prípadných notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby, napríklad poistenie, ak klient musí uzavrieť aj zmluvu o poskytovaní takejto služby, aby získal úver za daných podmienok. Súčet celkovej výšky úveru uvedenej v ZoÚ a celkových nákladov tvorí celkovú čiastku, ktorú musí klient zaplatiť. Ak nie je splatnosť príslušného poplatku upravená inak, je klient povinný splácať sumu predstavujúcu jeho zmluvný záväzok v pravidelných mesačných splátkach, zahŕňajúcich splátku istiny a úrokov (splátka) v stanovených termínoch a výške určených ZoÚ.“; bod 5.3, veta druhá „Klient platí splátku v zmluvne dohodnutej výške.“ V zmysle OP účinných od 19. 07. 2012, konkrétne článku 6 - Predčasné splatenie úveru, následky nesplácania a ukončenie ZoÚ, bod 6.2 „Ak klient: je v omeškaní s platením čo i len jednej splátky v plnej, resp. čiastočnej výške alebo poskytol banke nepravdivé údaje (napr. v predložených dokladoch, formulári, ZoÚ), alebo na majetok klienta bol vyhlásený konkurz alebo exekúcia alebo klient zomrel, je banka oprávnená požadovať predčasné splatenie celej istiny úveru vrátane príslušenstva.“ a článku 6.4 „V prípade, ak sa úver stane predčasne splatným v zmysle bodu 6.2 OP, banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania vo výške stanovenej v oznámení, a to od dátumu predčasnej splatnosti až do úplného splatenia zmluvného záväzku klienta voči banke. V zmysle OP účinných od 19. 07. 2012 , konkrétne článku 11 - Osobitné ustanovenia o poistení, bod 11.3 „S uzavretím poistenia je spojená povinnosť platiť náklady spojené s poistením, ktorých výška je uvedená v sadzobníku poplatkov a v poistnej zmluve PU. Ak si klient vybral poistenie, súhlasí s tým, že akékoľvek náklady spojené s poistením sú súčasťou splátky.“ Listom zo dňa 30.04.2014 upozornil právny predchodca žalobcu žalovaného, že podstatným spôsobom porušil ustanovenia zmluvy č. 8576616712 a neuhradil svoje záväzky. Právny predchodca žalobcu upozornil žalovaného, že ku dňu 29.04.2014 bola jeho pohľadávka viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 1.153,65 eur. Upozornil, že v prípade, ak žalovaný danú čiastku neuhradí, banka bude oprávnená využiť ustanovenie § 565 OZ a vyhlásiť úver predčasne splatným a žiadať od žalovaného úhradu celej úverovej pohľadávky. Uvedenú zásielku odovzdal právny predchodca žalobcu na poštovú prepravu dňa 30.04.2014, o čom svedčí podací hárok č. EPH002333248. Listom zo dňa 16.05.2014 vyzval právny predchodca žalobcu žalovaného na zaplatenie sumy 5.285,52 eur z dôvodu, že sa úverová pohľadávka stala ku dňu 16.05.2014 predčasne splatnou v celom rozsahu, keďže svojim konaním podstatným spôsobom porušil ustanovenie zmluvy o úvere č. 8576616712. Žalovaný uvedenú zásielku neprevzal a táto sa právnemu predchodcovi žalobcu vrátila s poznámkou „neprevzatá v odbernej lehote“. Podľa listiny - Aktuálny stav úveru ku dňu 26.04.2017 žalovaný čerpal úver vo výške 5.000,- eur s tým, že na úver zaplatil celkovo 1.295,67 eur nasledovne: dňa 06.11.2012 sumu 135,85 eur, dňa 27.02.2013 sumu 186,72 eur, dňa 14.03.2013 sumu 182,02 eur, dňa 15.04.2013 sumu 201,98 eur, dňa 15.05.2013 sumu 195,38 eur, dňa 14.06.2013 sumu 200,31 eur, dňa 15.07.2013 sumu 131,- eur a dňa 06.08.2013 sumu 62,41 eur. Na poplatky bola celkovo započítaná suma 54,26 eur, na úroky suma 791,20 eur. Suma 450,21 eur bola započítaná na istinu.
3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, h/, § 9 ods. 1,2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1, § 517 ods. 2, § 565 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. a uviedol, že medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom došlo k uzatvoreniu a realizácii záväzkového vzťahu - zmluvy o úvere, a to v zmysle § 497 Obchodného zákonníka. Uvedená zmluva je vzhľadom na povahu účastníkov právneho vzťahu spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zároveň i zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. Zmluvou žalobca v rámci predmetu svojej činnosti poskytol žalovanému ako fyzickej osobe - nepodnikateľovi peňažné prostriedky a žalovaná sa tieto zaviazala vrátiť aj s úrokmi tak, že ich bude splácať v pravidelných mesačných splátkach. Súd prvej inštancie po preskúmaní zmluvy dospel k záveru, že táto neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z., konkrétne neobsahuje celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V zmluve táto čiastka nie je výslovne uvedená, hoci jej uvedenie v zmluve má pre spotrebiteľa v čase podpisu zmluvy zásadný praktický význam. Práve takýto údaj vyjadrený absolútnym číslom v zmluve totiž dáva spotrebiteľovi rýchlu odpoveď na otázku, koľko veriteľovi titulom úveru celkovo zaplatí (a teda či naozaj peniaze potrebuje až tak, že za ich požičanie zaplatí niekoľko tisíc eur), prípadne ak sa rozhoduje medzi viacerými veriteľmi, ponuka ktorej bankovej, resp. nebankovej inštitúcie je pre neho najvýhodnejšia. Podľa názoru súdu, ak zákon ukladá, aby zmluva obsahovala údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, takýto údaj musí byť v zmluve jednoznačne uvedený. Nie je totiž možné od spotrebiteľa spravodlivo očakávať, aby si túto informáciu sám zisťoval z údajov a informácií uvedených v obchodných podmienkach (to, akým spôsobom možno dospieť k požadovanej informácii) a následne si to aj vypočítal. Obchodné podmienky právneho predchodcu žalobcu totiž v čl. 5, bod 5.1 uvádzajú len všeobecne, čo tvorí celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, čo v podstate kopíruje zákonnú úpravu, konkrétne § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. Súd prvej inštancie poukázal na to, že takýto zákonom vyžadovaný údaj sa ani nedá jednoznačne z údajov v zmluve uvedených odvodiť. Z údajov zo zmluvy totiž vyplýva, že žalovanému je poskytovaný úver vo výške 5.000,- eur (ktorú sumu musí vrátiť), pričom ďalej sa v zmluve uvádza aj celková výška nákladov 2.765,81 eur. Po sčítaní týchto údajov vychádza suma 7.765,81 eur. Zároveň však ak mal žalovaný splácať úver po 135,85 eur v 60- tich mesačných splátkach, výsledkom násobenia týchto čísiel je suma 8.151,- eur, čo je suma odlišná od sumy 7.765,81 eur. Ak by sa aj do celkovej výšky nákladov nezapočítala suma 4,85 eur mesačne za poistenie, ani tak nie je celková výška nákladov v sume 2.765,81 eur, ako je uvedená v zmluve (131,- eur krát 60 splátok = 7.860,- eur mínus 5.000,- eur = 2.860 eur,-). Do spisu bol tiež ako listinný dôkaz predložený prehľad splátok, z ktorého vyplýva 59 splátok po 135,85 eur aj s poistením a 1 splátka č. 60 vo výške 41,58 eur s poistením. Takéto údaje o výške splátok sú zjavne rozporné a nedávajú spotrebiteľovi jednoznačnú odpoveď o výške splátok. Z obsahu spisu tiež nevyplýva, že žalovanému bol takýto prehľad pri podpise zmluvy predložený. Avšak ani z údajov uvedených v takomto prehľade splátok nevyplýva suma 2.765,81 eur ako celková výška nákladov (131,- eur krát 59 splátok v zmysle prehľadu splátok = 7.729,- eur plus 36,73 eur ako posledná splátka očistená o poistenie = 7.765,73 eur mínus 5.000,- eur = 2.765,73 eur). Spotrebiteľ má podľa názoru súdu právo vedieť už pri uzatváraní zmluvy, aká je skutočná celková výška jeho dlhu (teda akú čiastku má žalobcovi vrátiť) a aká je skutočná výška splátok. Vzhľadom k tomu, že zmluva neobsahuje tieto náležitosti, úver je podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročný a bez poplatkov. Pretože žalovanému poskytol právny predchodca žalobcu úver vo výške 5.000,- eur a žalovaný mu vrátil sumu 1.295,67 eur, súd zaviazal žalovaného k zaplateniu rozdielu, t. j. sumy 3.704,33 eur žalobcovi, a to vzhľadom k vyššie skonštatovanému, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Vo zvyšku čo do uplatnenej istiny súd žalobu zamietol. Rovnako tak zamietol i žalobu čo do uplatnených poplatkov vo výške 40,38 eur a čo do úroku, či už do alebo po zosplatnení. Neuhrádzaním splátok poskytnutého úveru v lehote splatnosti sa žalovaný dostal do omeškania s plnením svojho dlhu, a teda žalobca má právo žiadať od neho aj úroky z omeškania. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že došlo k riadnemu zosplatneniu úveru ku dňu 16.05.2014. Žalobca totiž nepreukázal zaslanie výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ žalovanému, ktorá by ho oprávňovala žiadať od žalovaného zaplatenie celej zvyšnej dlžnej sumy pre nezaplatenie niektorej splátky (§ 565 OZ). Za situácie, že žalovaný má vrátiť sumu 5.000,- eur, pri zachovaní počtu splátok 60 mal žalovaný splácať žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi danú sumu v 59-tich splátkach po 83,33 eur a posledná 60-ta splátka bola vo výške 83,53 eur. Vychádzajúc z údajov uvedených v listine Aktuálny stav úveru, konkrétne z časti „Zaplatené splátky“, pri výške splátky 83,33 eur, resp. poslednej 83,53 eur, sa žalovaný dostal prvýkrát do omeškania so zaplatením sumy 30,81 eur splatnej dňa 06.12.2012, sumy 83,33 eur splatnej dňa 06.01.2013, ktoré sumy však zaplatil dňa 27.02.2013, časť splátky splatnej dňa 06.02.2013 vo výške 72,58 eur zaplatil dňa 27.02.2013, zvyšnú časť vo výške 10,75 eur dňa 14.03.2013. V omeškaní bol i so splátkou splatnou dňa 06.03.2013 vo výške 83,33 eur, ktorú splátku zaplatil dňa 14.03.2013. Následne so splátkami každá vo výške 83,33 eur splatnými v období od 06.04.2013 do 06.01.2014 a časťou splátky splatnej dňa 06.02.2014 vo výške 45,72 eur nebol žalovaný v omeškaní; do omeškania sa dostal s časťou splátky splatnej dňa 06.02.2014 vo výške 37,61 eur a následnými splátkami splatnými od 06.03.2014 do 06.10.2017, nakoľko daný úver už nesplácal. Ak teda právny predchodca žalobcu upozorňoval listom zo dňa 30.04.2014 žalovaného na možnosť využitia § 565 Občianskeho zákonníka, nebol na to v tom čase ešte oprávnený, keďže toto učinil v lehote kratšej ako 3 mesiace od omeškania (keďže žalovaný nezaplatil časť splátky splatnej dňa 06.02.2014, v omeškaní 3 mesiace s platením tejto splátky by bol až dňa 07.05.2014). Z uvedeného vyplýva, že k riadnemu zosplatneniu zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo, preto žalovaný mal aj naďalej právo dosplácať pôžičku v pravidelných mesačných splátkach, končiac splátkou splatnou dňa 06.10.2017. Pri zachovaní počtu mesačných splátok 60 mal tak žalovaný splácať právnemu predchodcovi žalobcu, resp. žalobcovi požičanú sumu v 59-tich splátkach po 83,33 eur a poslednú 60-tu splátku mal zaplatiť vo výške 83,53 eur. Pri určení súm, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní, súd vychádzal z výšky splátky 83,33 eur, resp. 83,53 eur. Ako už bolo uvádzané vyššie, súd zistil, že žalovaný sa dostal prvýkrát do omeškania so zaplatením sumy 30,81 eur splatnej dňa 06.12.2012, sumy 83,33 eur splatnej dňa 06.01.2013, ktoré sumy však zaplatil dňa 27.02.2013, ďalej s časťou splátky splatnej dňa 06.02.2013 vo výške 72,58 eur, ktorú zaplatil dňa 27.02.2013, a zvyšnú časť splátky splatnej dňa 06.02.2013 vo výške 10,75 eur zaplatil dňa 14.03.2013. V omeškaní bol i so splátkou splatnou dňa 06.03.2013 vo výške 83,33 eur, ktorú splátku zaplatil dňa 14.03.2013. Súd teda priznal žalobcovi zákonný úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti tej-ktorej splátky do dátumu úhrady. Následne sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením časti splátky splatnej dňa 06.02.2014 vo výške 37,61 eur a ďalších splátok v období od 06.03.2014 do 06.09.2014, každej vo výške 83,33 eur a poslednej splátky vo výške 83,53 eur splatnej dňa 06.10.2017. Aj u týchto priznal súd žalobcovi úrok z omeškania odo dňa splatnosti tej - ktorej splátky, až do zaplatenia, keďže žalovaný ďalej úver už nesplácal; vo zvyšku žalobu čo do uplatneného úroku z omeškania zamietol. Úrok z omeškania súd žalobcovi priznal v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. účinného od 01.02.2013 v zákonnej výške, ktorá výška úroku z omeškania sa odvíja od základnej úrokovej sadzby ECB.
4. O nároku na náhradu trov konania rozhodoval súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP. Žalobcom uplatnený nárok v žalobe, vyčíslený ku dňu rozhodnutia súdu, bol vo výške 9.626,25 eur (4.549,79 eur + 695,35 eur + 3.173,94 eur + 914,19 eur ako úrok 19 % ročne z 4.549,79 eur od 25.04.2017 do 15.05.2018 + 252,60 eur ako úrok z omeškania 5,25 % ročne z 4.549,79 eur od 25.04.2017 do 15.05.2018 + 40,38 eur). Súd žalobcovi priznal (po vyčíslení úrokov z omeškania ku dňu 15.05.2018, teda ku dňu rozhodnutia súdu) celkovo 4.161,30 eur (3.704,33 eur + vyčíslené úroky z omeškania celkovo 456,97 eur). Úspech žalobcu teda predstavuje 43,23 %, neúspech 56,77 %. Je teda zrejmé, že úspech žalovaného v konaní je väčší, ako je úspech žalobcu, preto by žalovanému prináležala náhrada trov konania v rozsahu rozdielu jeho úspechu k úspechu žalobcu. Nakoľko však žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, súd rozhodol tak, že mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
5. Proti tomuto rozsudku v časti vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a v súvisiacom výroku o trovách konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby ho zmenil tak, že žalobe vyhovie. V odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/, h/ CSP. Uviedol, že súd prvej inštancie pochybil, keď ho nevyzval na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a nepostupoval podľa § 129 CSP. Taktiež nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa k predbežnému právnemu posúdeniu veci podľa § 157 CSP ani nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP. Takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastala situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie. Celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, o čom bol žalovaný oboznámený v zmluve, v časti 3. Výklad súdu prvej inštancie je prílišným formalizmom, v tomto smere poukázal na rozsudok súdneho dvora EÚ sp.zn. C-42/15, v zmysle ktorého samotné neuvedenie číselnej celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a poplatkovosťou zmluvy o úvere, pretože celková čiastka úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje. Na túto skutočnosť bol žalovaný upozornený priamo v zmluve o úvere. Pokiaľ ide o predpoklady pre výpočet RPMN, všetky údaje, ktoré boli potrebné pre výpočet RPMN, boli v zmluve obsiahnuté. V tomto smere sa javí odôvodnenie súdu ako nepreskúmateľné. Žalobca súdu zaslal listinu s výpočtom RPMN, podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Vo výpočte vidieť, že 60. splátka úveru bola len vo výške 36,73 eura. Súd určil celkovú výšku nákladov tak, že vynásobil počet mesačných splátok uvedený na úverovej zmluve a výšku mesačnej splátky. Tento prepočet nie je správny, súd ho mal vykonať na základe rozpisu splátok, ktorý bol súdu zaslaný. Ak by tak súd urobil, vyšla by mu presná suma, pretože posledná splátka je v nižšej výške, ako mesačná splátka úveru. Banka pred poslednou celou splátkou zasiela dlžníkovi informáciu o výške poslednej splátky a zároveň mu oznámi, že sa jedná o poslednú splátku. Takto je nastavený bankový systém. Poukázal na to, že vo veci išlo o dobrovoľné poistenie úveru vo vo forme doplnkovej služby, ktoré sa nezapočítava do celkových nákladov úveru podľa § 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Celkové náklady na úver boli vo výške 7765,73 eur ( 59 x 131 + 36,73= 7 765,73 ). Celková výška nákladov a RPMN bola vypočítaná správne, preto súd prvej inštancie nesprávne posúdil zmluvu o úvere ako bezúročnú a bez poplatkov. Namietal, že rozhodnutie je nepreskúmateľné. Zdôraznil, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy a aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalovaný uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku.
6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.
8. Podľa § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať pojednávanie.
9. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správny, a preto je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1,2 CSP.
10. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
11. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
12. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).
13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
14. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15. Žalobca síce v odvolaní deklaroval odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/ a h/ CSP, avšak z hľadiska obsahu odvolania (§ 124 ods. 1 CSP), odvolacia námietka žalobcu spočívala v nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku ( tzn. inej vade konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, viď R 111/1998), nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane uplatňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie a v nesprávnom právnom posúdení veci, teda v odvolacích dôvodoch podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Odvolacie námietky, týkajúce sa posúdenia správnosti výpočtu RPMN v zmluve, nemajú oporu v napadnutom rozsudku a je zrejmé, že sa netýkajú prejednávanej veci.
16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP predstavuje transformáciu ústavnoprávnych princípov do civilného sporového konania. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto odvolacom dôvode ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
18. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
19. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
20. Odvolací súd preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a čo do veci samej plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil.
21. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie uvádza odvolací súd nasledovné skutočnosti:
22. Pokiaľ ide o žalobcom namietané nesprávne posúdenie sumy celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že uvedená obligatórna náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch), nie je v zmluve o úvere uvedená riadne. V zmluve je uvedená len výška úveru ( 5 000,- eur) a celková výška nákladov (2 765,81 eur) a drobným takmer nečitateľným písmom je následne v predmetnej zmluve uvedené, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Uvedená formulácia vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa k údaju, ktorý zákon od zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžaduje, dopracoval matematickými výpočtami a podľa názoru odvolacieho súdu je pre účely zákona nepostačujúca. Účelom povinného uvedenia celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť v konkrétnej zmluve o spotrebiteľskom úvere je poskytnúť spotrebiteľovi možnosť zvážiť tento údaj, prípadne ho porovnať s údajmi od iných poskytovateľov úverov a slobodne sa rozhodnúť, či za daných podmienok úverovú zmluvu s veriteľom uzavrie alebo nie. Postupom veriteľa, ktorý do textu zmluvy uvedie len výšku celkových nákladov na úver, ale nie celkovú čiastku, ktorú spotrebiteľ musí veriteľovi zaplatiť, sa veriteľ podľa názoru súdu snaží obísť citované zákonné ustanovenia tak, aby sa ním poskytovaný úver javil spotrebiteľovi ako výhodný a danú zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavrel. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že i bez započítania mesačného poistného ( 4,85 eur), celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi z danej zmluvy o úvere zaplatiť, nekorešponduje s ostatnými údajmi v zmluve. Ak je totiž mesačná splátka 135,85 eur očistená o poistné 4,85 eur, predstavuje sumu 131,- eur mesačne, čo pri dojednaných 60 splátkach predstavuje sumu 7 860,- eur; potom uvedené nekorešponduje so zmluvným dojednaním, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru ( 5 000,- eur) a celkových nákladov spojených s úverom ( 2 765,81 eur), t.j. sumu 7 765,81 eur. Na vec nemôže mať vplyv skutočnosť, či interný bankový systém pôvodného veriteľa umožňoval alebo neumožňoval počítať len so zaokrúhlenými čiastkami splátky, v dôsledku čoho mohla byť posledná splátka úveru v odlišnej výške než 131,- eur, najmä keď nižšia výška poslednej splátky z textu zmluvy vôbec nevyplýva.
23. Relevantná nebola ani odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie tým, že vo veci nevytýčil termín predbežného prejednania veci v súvislosti s tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potom pre neho „prekvapivé“, čím súd porušil jeho právo na spravodlivý proces (odňatie možnosti konať pred súdom). Odvolací súd zdôrazňuje, že predbežné prejednanie sporu predstavuje možnosť, nie povinnosť súdu, ktorá má slúžiť na vyjasnenie predmetu sporu a vydiskutovanie si procesných možností pokračovania sporu vrátane možnosti ukončiť spor zmierlivým spôsobom a v prejednávanom prípade, keď žalovaný nepreberal zásielky súdu, by nebolo účelné. K predbežnému právnemu posúdeniu veci sa žalobca mohol vyjadriť na pojednávaní súdu dňa 15.05.2018, na ktoré sa nedostavil, pričom svoju neúčasť síce ospravedlnil, ale o odročenie pojednávania nepožiadal. Súd prvej inštancie tak vytvoril obom procesným stranám rovnakú možnosť vyjadriť sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania a k vyjadreniam protistrany. Skutočnosť, že žalobca svoje právo nevyužil, nemôže zakladať porušenie práva na spravodlivý proces, resp. ani inú vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
24. Pokiaľ ide o samotné rozhodnutie súdu prvej inštancie, predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Strany by nemali byť zaskočené možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho záveru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/42/2010 zo dňa 17.10.2011). Súd prvej inštancie však v danej veci postupoval v súlade s procesným právnym predpisom, Civilným sporovým poriadkom, ktorý žalobcom namietaný postup súdu umožňuje. Nemožno potom hovoriť o nepredvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu. Na základe preskúmania veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok spĺňa všetky zákonné náležitosti podľa § 220 CSP a v tomto smere je nedôvodná aj odvolacia námietka žalobcu o jeho nezrozumiteľnosti a nepreskúmateľnosti.
25. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.
26. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli.
27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).