Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12C/72/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudkyňou JUDr. Beatou Bizoňovou, v právnej veci žalobkyne: J.. R. Y., V.. XX.XX.XXXX, P. X. A. XXXX/XX, I., zastúpená advokátkou JUDr. Tatiana Polková, Advokátska kancelária - Na Priekope 174/13, Žilina, proti žalovanému: Slovenská republika

- Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vo výške 19.000,- EUR, takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému súd náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., doručenou tunajšiemu súdu dňa 29.11.2017, domáhala od žalovaného zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 19.000,- EUR.

2. Podanú žalobu žalobkyňa odôvodnila tým, že je sudkyňou Okresného súdu Ružomberok a rozhodnutím disciplinárneho senátu sp.zn. 4Ds 1/2014 zo dňa 17.4.2015 v spojení s rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho senátu sp.zn. 1Dso 3/2015 zo dňa 19.1.2016 bola oslobodená spod návrhu na začatie disciplinárneho konania za disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. b) v spojení s § 116 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch a prísediacich, ktorý podal minister spravodlivosti SR dňa 5.9.2014. Návrh ministra spravodlivosti SR na začatie disciplinárneho konania za disciplinárne previnenie zo dňa 5.9.2014 označila sui generis za nezákonné rozhodnutie, ktoré zakladá v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody. Poukázala na to, že počas výkonu sudcovskej funkcie si vždy riadne plnila sudcovské povinnosti a ako vyplýva z rozhodnutia disciplinárnych senátov bolo tomu tak aj vo veci, v súvislosti s ktorou musela prežívať psychickú traumu počas celého disciplinárneho konania. Neopodstatnené disciplinárne konanie zásadným spôsobom narušilo jej profesionálny kredit a povesť tak v odborných kruhoch ako i v laickej verejnosti o to viac, že celé disciplinárne konanie bolo zo strany navrhovateľa a ním riadených pracovníkov prostredníctvom médií opakovane podsúvané verejnosti ako razantné riešenie problémov slovenskej justície. Disciplinárne konanie malo negatívny následok aj na jej zdravotný stav. Podaním zo dňa 21.7.2016 požiadala Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa §15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Ministerstvo spravodlivosti SR ku dňu podania žaloby na jej žiadosť nereagovalo.

3. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení žalobkyňa v žalobe navrhla tieto listinné dôkazy: návrh na začatie disciplinárneho konania č. 43184/2014 - 151 zo dňa 5.9.2014, rozhodnutie disciplinárneho senátu sp.zn. 4Ds 1/2014 zo dňa 17.4.2015, rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu sp.zn.

1Dso 3/2015 zo dňa 19.1.2016, výsluch žalobkyne, výsluch svedkov S.. Y. Z., R.. R. Y., J.. R. J., J.. S. Š., R.. J. O., žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy zo dňa 21.7.2016, vyjadrenie Krajského súdu Žilina, žiadosť OS Ružomberok o predloženie úradného záznamu č. 1307/2014 zo dňa 21.8.2014, články z novín, vyjadrenia žalobkyne zo dňa 23.8.2014, 2.9.2014, 23.8.2014, 22.8.2014 adresovanými ministrovi spravodlivosti SR, reportáže TV Markíza z 5.9.2014 a 30.8.20014, prehľad vybraných správ, dokumentov a informácií z oblasti justície (Súdna rada SR) prepis textu relácie Krimi TV JOJ z 1.11.2014.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 28.3.2018, doručenom súdu dňa 29.3.2018, žiadal žalobu zamietnuť. Namietal, že nie je pravdou, že nereagoval na žiadosť žalobkyne o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., pretože táto žiadosť bola predbežne prerokovaná dňa 9.1.2017, o čom bola žalobkyňa informovaná oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody č. 35661/2017/141 zo dňa 9.1.2017, ktoré bolo doručené jej právnej zástupkyni dňa 16.1.2017. Poukázal na to, že pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. musia byť splnené súčasne tri podmienky: 1.nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2.vznik škody, 3.príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Preukázaním týchto podmienok je v konaní zaťažená žalobkyňa. Pokiaľ sa týka podmienky nezákonného rozhodnutia žalobkyňa za nezákonné rozhodnutie označila návrh ministra spravodlivosti SR na začatie disciplinárneho konania č. 43184/2014-151 zo dňa 5.9.2014. Ustanovenie § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. špecifikuje podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia tak, že musí ísť o právoplatné rozhodnutie, ktoré musí byť následne zrušené pre príslušným orgánom a ods. 2 § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladá podanie opravného prostriedku voči takémuto rozhodnutiu a ods. 3 o § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. predpokladá vykonateľnosť rozhodnutia. Označený návrh na začatie disciplinárneho konania nenesie ani jednu z vyššie uvedených vlastností. Návrh ministra spravodlivosti na začatie disciplinárneho konania voči konkrétnemu sudcovi, je využitím jeho právomocí daných mu ustanoveniami zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a minister spravodlivosti SR sa na jeho základe stáva účastníkom disciplinárneho konania, ako predstaviteľ výkonnej moci. Bol preto toho názoru, že návrh ministra spravodlivosti SR na začatie disciplinárneho konania nie je rozhodnutím, ktoré by bolo spôsobilé byť titulom uplatnenia nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ žalobkyňa označila návrh za rozhodnutie sui generis, na odôvodnenie tohto tvrdenia uviedla len skutočnosť, že bolo podané na základe výsledkov šetrenia skutočností, označených ako znaky disciplinárneho previnenia. Platná právna úprava vo všeobecnosti nedefinuje rozhodnutie ako také, avšak právne predpisy upravujúce konania orgánov verejnej moci, obsahujú požiadavky na jednotlivé rozhodnutia a ich obsah. Právna teória potom poskytuje aspoň čiastkové definície pojmu rozhodnutie z pohľadu jednotlivých druhov konaní, v ktorých sú vydávané a na ich základe možno rozhodnutie vo všeobecnosti definovať ako individuálny právny akt ktorým sa, na základe predostretého skutkového stavu a za aplikácie platného práva, autoritatívnym spôsobom deklaruje alebo konštituuje právo alebo ukladá povinnosť alebo aj ako formalizovaný úkon orgánu verejnej moci, prostredníctvom ktorého sa určujú práva a povinnosti účastníkov/strán konania v jeho rôznych štádiách. Návrh ministra spravodlivosti SR na začatie disciplinárneho konania, je naproti tomu, prejavom jeho oprávnenia vyplývajúceho mu z ustanovení zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, ako aj zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v prípade dostatočne dôvodného predpokladu dôvodnosti takéhoto návrhu, iniciuje začatie konania pred disciplinárnym senátom. Právomoc rozhodnúť o disciplinárnom previnení sudcu podľa zákon č. 385/2000 Z. z. má disciplinárny senát. Ten na základe zisteného skutkového stavu a v súlade s právnymi predpismi vydá disciplinárne rozhodnutie tak, ako tomu bolo aj v prípade disciplinárneho konania žalobkyne. Popísanie skutkového stavu a jeho kvalifikácie, tvoriaci obsah odôvodnenia návrhu, je podkladom pre naplnenie predpokladaných obsahových náležitostí návrhu, stanovených v §120 ods. 5 - 8 zákona č. 385/2000 Z. z., preto nie je možné činnosti ministra, označené žalobkyňou ako "šetrenie udalostí", považovať za činnosť, ktorá by viedla k vydaniu rozhodnutia. Ide nanajvýš o zhromažďovanie podkladov pre náležité odôvodenie návrhu tak, aby disciplinárne konanie na základe návrhu mohlo začať. Zo všetkých vyššie uvedených skutočností nepochybne vyplýva, že v prejednávanom prípade nie je naplnená už prvá podmienka vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa názoru

žalovanej označený návrh ministra spravodlivosti SR na začatie disciplinárneho konania nie je právnym aktom, ktorý by mohol byť označený ako rozhodnutie a teda nie je spôsobilým titulom pre vznik nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy. Žalovaný sa vyjadril aj ku skutočnej škode predstavujúcej trovy disciplinárneho konania žalobkyne vo výške 274,92 EUR napriek tomu, že tento nárok nebol predmetom konania tak, že ich uhradil dňa 6.12.2016. K uplatnenej nemajetkovej ujme vo výške 19.000,- EUR uviedol, že podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sa nemajetková ujma v peniazoch uhrádza ak ju nie je možné uspokojiť inak. Žalobkyňa v podanej žalobe nezdôvodnila prečo by samotné oslobodenie nemalo byť dostačujúcou satisfakciou a z akého dôvodu je potrebné v jej prípade pristúpiť k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch v maximálnej možnej výške. Pokiaľ žalobkyňa na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy spája najmä s medializáciou jej disciplinárneho konania, namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko štát v tomto prípade nemôže niesť zodpovednosť za zásahy do osobnostných práv žalobcu, ktoré boli realizované inými subjektmi, resp. subjektmi s vlastnou právnou subjektivitou, ktoré sami zodpovedajú za svoje konanie, t.j. štát nemôže niesť zodpovednosť za činnosť konkrétnych televízií, príp. vydavateľstiev, ktoré pri výkone svojej činnosti zasiahnu neoprávneným spôsobom do osobných a osobnostných práv poškodeného. Obdobne žalovaná vzniesla námietku nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť žalobkyni v súvislosti s prezentovaním disciplinárneho konania ministrom spravodlivosti SR, resp. inými zamestnancami ministerstva pretože ako vyplýva z ustanovenia § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci a v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. na účely tohto zákona výkonom verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb a v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. orgán verejnej moci je 1.štátny orgán, 2.orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci. V zmysle citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého sa žalobkyňa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nie je možné považovať verejné vystupovanie ministra, alebo akéhokoľvek iného subjektu mu funkčne podriadeného, za výkon verejnej moci, za škodu spôsobenú ktorou nesie zodpovednosť štát. Ďalšou, žalobkyňou uvedenou skutočnosťou odôvodňujúcou vznik nemajetkovej ujmy, je zhoršenie jej zdravotného stavu. Zákon č. 514/2003 Z.z. však upravuje aj náhradu škody na zdraví ako samostatný nárok, preto nie je možné takýto nárok subsumovať pod nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Namietal aj výšku upletenej nemajetkovej ujmy s poukazom na § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. ktorý ustanovuje kritériá pre určenie primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy a tiež s poukazom na skutočnosť, že žalobkyňa bola disciplinárnym senátom oslobodená. Namietal aj splnenie tretej podmienky, príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou, pretože neexistuje nezákonné rozhodnutie. Poukázal na to, že žalobkyňa vznik nemajetkovej ujmy spája s disciplinárnym konaním ako takým a nie so samotným návrhom na jeho začatie.

5. Žalovaný na preukázanie svojich skutkových tvrdení navrhol dokazovanie oznámením o výsledku predbežného prerokovania na náhradu škody zo dňa 9.1.2017 s doručenkou, potvrdením o realizácii platby.

6. Žalobkyňa v replike doručenej súdu dňa 21.5.2018 trvala na tom, že podaná žaloba je dôvodná, pretože vyjadrenie žalovanej nie je spôsobilé zasiahnuť do skutkovej a právnej opodstatnenosti žaloby a spochybniť relevanciu uplatneného nároku. Vyjadrenie žalovaného označila za snahu zbaviť sa svojej objektívnej zodpovednosti za ňou zavinený zásah do základných práv a oprávnených záujmov žalobkyne. Vyslovila názor, že sú splnené všetky podmienky pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody. Bola toho názoru, že je daná analógia medzi disciplinárnym a trestným konaním a majú sa uplatňovať rovnaké zásady ochrany práv jednotlivca, voči ktorému toto konanie smeruje. Na margo náhrady škody, ktorú obvinená osoba utrpela, poukázala na rozsudok NS SR z 28.6.2003 sp.zn. 1Cdo 53/93, uznesenie NS SR sp.zn.4M Cdo 15/2009, podľa ktorých ten kto bol spod obžaloby oslobodený má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Keďže návrhom na začatie disciplinárneho konania sa začína samotné disciplinárne konanie, je tento návrh de facto disciplinárnym obvinením. Podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania je právom, nie povinnosťou oprávnenej osoby a tento návrh musí byť odôvodnený aj pokiaľ ide o kvalifikáciu skutku, teda vyslovenie obvinenia konkrétneho sudcu z porušenia jeho povinností sudcu a spáchanie konkrétneho disciplinárneho deliktu. V rámci disciplinárneho konania sa potom posudzuje opodstatnenosť podaného návrhu, pričom výsledkom je rozhodnutie, ktorým sa buď potvrdí správnosť

podaného návrhu alebo jeho neopodstatnenosť, kedy sa rozhodne o oslobodení sudcu spod návrhu na začatie disciplinárneho konania (čo je daný prípad). Už s týchto dôvodov je na mieste vzhliadnuť na návrh na začatie disciplinárneho konania sudcu, ako na rozhodnutie, v danom prípade rozhodnutie ministra spravodlivosti SR, ktorým navonok vyjadruje svoj názor na to, či má byť konkrétny sudca disciplinárne potrestaný a akým spôsobom. Je právne irelevantné či sa dané rozhodnutie označuje ako rozhodnutie alebo inak, jeho obsahom je individuálny akt aplikácie práva a tiež vyjedenie úmyslu autora návrhu disciplinárne stíhať sudcu, ako aj hodnotiaci proces, ktorým navrhovateľ k jeho podaniu pristúpil. Týmto návrhom - rovnako ako iným rozhodnutím, sa jednoznačne zasahuje do základných práv občana, ktorý zastáva funkciu sudcu a z bezúhonného sudcu sa stáva disciplinárne stíhaný sudca u ktorého je vyslovené disciplinárne previnenie. To, že proti tomuto návrhu nie je prípustný opravný prostriedok, je bezvýznamné z pohľadu hodnotiť návrh ako rozhodnutie. Návrh je výsledkom rozhodovacieho procesu autora návrhu, ktorý pred tým aj v danej veci vykonal zisťovanie toho, či sú alebo nie sú splnené podmienky na podanie takéhoto návrhu, pričom zaujal nesprávny názor, že podmienky na začatie disciplinárneho konania sú splanené (rozhodnutie disciplinárneho senátu potvrdilo, že tento predpoklad nebol správny od začiatku). Návrh na začatie disciplinárneho konania definovala ako správne rozhodnutie, ako výsledok rozhodovacieho procesu ministra spravodlivosti, orgánu verejnej moci. S poukazom na výsledok disciplinárneho konania je viac než zrejmé, že v danej veci nebol zákonný dôvod na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania, teda návrh bol podaný nesprávne a v procese jeho podania nebol dodržaný zákon. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme trvala na priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu, že disciplinárne konanie a jeho medializácia procesným zástupcom štátu od podania návrhu na jeho začatie podstatne zasiahlo do jej práv na ochranu osobnosti, osobitne do práva na súkromie, ochranu dobrého mena a dobrej povesti a jednoznačne zásadným a nenapraviteľným spôsobom narušilo jej profesionálny kredit a povesť nie len v očiach širokej verejnosti, spolupracovníkov, ale ja blízkych rodinných známych a rodinných príslušníkov. Pokiaľ sa týka preukazovania nemajetkovej ujmy poukázala na závery rozsudku NS ČR sp.zn. 30Cdo/38615 z 20.1.2016, podľa ktorého sa vznik nemajetkovej ujmy spravidla nepreukazuje, iba sa zisťuje či sú dané objektívne dôvody na to, aby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodenou, pričom treba zvážiť najmä, či vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu by sa aj iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť dotknutou v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca. Uviedla, že uvedená súdna prax je plne uplatniteľná aj na daný prípad, pretože je nemysliteľné aby ktokoľvek, a už vôbec nie sudca, musel čeliť bezdôvodnému a neopodstatnenému disciplinárnemu konaniu, iniciovanému bez toho, aby na takéto konanie boli splnené všetky zákonom určené podmienky. Je nemysliteľné, aby orgány verejnej moci konali alibisticky nehľadiac na osud človeka len preto, že verejnej mienke sa nepáči právny názor sudcu vyslovený v jeho rozhodovacej činnosti. Navrhla doplniť dokazovanie jej zdravotnou dokumentáciou s vylúčením verejnosti.

7. Žalovaný v duplike doručenej súdu dňa 4.7.2018 zopakoval svoju obranu vylovenú vo svojom vyjadrení zo dňa 28.3.2018. Pokiaľ žalobkyňa poukázala na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 30Cdo/38615 z 20.1.2016 uviedol, žalobkyňa opomína, že právny úprava v Českej republike nie je totožná s právnou úpravou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci platnou a účinnou v prostredí Slovenskej republiky. Potreba preukázania vzniku nemajetkovej ujmy v žalobkyňou tvrdenom rozsahu v konaniach v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je deklarovaná napríklad uznesením NS SR sp. zn. 2Cdo 273/2013 zo dňa 29.05.2014, rozsudkom KS v Bratislave č.k. 4Co 129/2014-116 zo dňa 21.05.2014, rozhodnutím KS v Bratislave č.k. 2Co 240/2016-256 zo dňa 30.05.2018. Potrebu preukázania existencie nemajetkovej ujmy v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. konštatoval aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 1/2012 zo dňa 12.1.2012, kde uvádza, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného. Z uvedeného je zrejmé, že dôkazné bremeno v kompenzačnom konaní a v zmysle zásad kontradiktórnosti civilného sporového konania v súvislosti s tvrdenou nemajetkovou ujmou zaťažuje práve žalobkyňu. Bol toho názoru, že žalobkyňa doposiaľ neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy, ktorej náhrady sa v tomto konaní domáha. Dokazovanie zdravotnou dokumentáciou žalobkyne s poukazom na svoje vyjadrenie zo dňa 28.3.2018 označil za nadbytočné a nehospodárne.

8. Súd vykonal vo veci dokazovanie návrhom na začatie disciplinárneho konania č. 43184/2014

- 151 zo dňa 5.9.2014, rozhodnutím disciplinárneho senátu sp.zn. 4Ds 1/2014 zo dňa 17.4.2015, rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho senátu sp.zn. 1Dso 3/2015 zo dňa 19.1.2016, vyjadrením Krajského súdu Žilina, žiadosťou OS Ružomberok o predloženie úradného záznamu č. 1307/2014 zo

dňa 21.8.2014, článkami z novín, vyjadreniami žalobkyne zo dňa 23.8.2014, 2.9.2014, 23.8.2014, 22.8.2014 adresovanými ministrovi spravodlivosti SR, reportážami TV Markíza z 5.9.2014 a 30.8.20014, prehľadom vybraných správ, dokumentov a informácií z oblasti justície (Súdna rada SR) prepis textu relácie Krimi TV JOJ z 1.11.2014, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy zo dňa 21.7.2016, oznámením o výsledku predbežného prerokovania na náhradu škody zo dňa 9.1.2017 s doručenkou, potvrdením o realizácii platby a zistil nasledovný skutkový stav:

9. Z návrhu na začatie disciplinárneho konania č. 43184/2014 - 151 zo dňa 5.9.2014 súd zistil, že minister spravodlivosti SR, J.. B. P., dňa 5.9.2014, podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, podal návrh na začatie disciplinárneho konania proti žalobkyni, pretože ako predsedníčka senátu OS Ružomberok v trestanej veci vednej na tomto súde pod sp.zn. 8T/58/2014 proti obžalovanému S. Š.Q. V.. X.X.XXXX, B. P. K. K. XXX, pre zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1,2 písm. b) Tr. zákona, pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1,2, písm. a), b) Tr. Zákona s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zákona a § 139 písm. c) Tr. zákona, pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. e) Tr. zákona, pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, ako aj zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa §294 ods. 2 Tr. zákona, tak počas výkonu trestu odňatia slobody obžalovaného, keď sa dalo očakávať prepustenie obžalovaného z výkonu trestu odňatia slobody pred právoplatným skončením tejto trestnej veci, ako ani v období po 16.7.2014, kedy bol obžalovaný prepustený na slobodu, o čom mala vedomosť, až do jeho smrti, nekonala a vôbec nevyhodnocovala existenciu väzobných dôvodov u obžalovaného, neposudzovala nebezpečnosť pobytu obžalovaného na slobode a nerozhodla o vzatí obžalovaného do väzby v zmysle § 71 ods. 2 písm. d) Tr. por. a to aj napriek tomu, že pri svedomitom a riadnom oboznámení sa s obžalobou podanou v predmetnej veci voči obžalovanému, ako aj kompletným spisovným materiálnom v danej veci musela mať vedomosť, že u obžalovaného je daný dôvod tzv. preventívnej väzby v zmysle § 71 ods. 2 písm. d) v spojení s § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., s ohľadom na charakter trestnej činnosti páchanej obžalovaným, ktorej sa opakovane počnúc rokom 2013 dopúšťal voči osobe poškodenej Q. J., a teda bolo možné očakávať, že obžalovaný bude v prípade jeho pobytu na slobode pokračovať v páchaní trestnej činnosti, resp. dokoná trestný čin, ktorým hrozil, keď nečinnosť zákonnej sudkyne vo vzťahu k posúdeniu existencie dôvodov väzby u obžalovaného, mala za následok umožnenie obžalovanému pokračovať v páchaní trestnej činnosti a následne i najzávažnejší následok, t.j. smrť poškodenej Q. J.Q. D. J. R. E. R., teda porušila § 30 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého je sudca povinný zdržať sa pri výkone funkcie sudcu všetkého čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov a § 30 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého je sudca povinný vykonávať svoje povinnosti svedomito, v pridelených veciach konať plynulo bez zbytočných prieťahov, čím sa dopustila závažného disciplinárneho previnia podľa § 116 ods. 2 písm. b) v spojení s § 116 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch a prísediacich, preto navrhol, aby disciplinárny súd po vykonanom dokazovaní vyniesol rozhodnutie, ktorým uzná žalobkyňu vinnou zo spáchania závažného disciplinárneho previnia podľa § 116 ods. 2 písm. b) v spojení s § 116 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch a prísediacich a uložil jej disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. b) citovaného zákona, a to zníženie funkčného platu o 70% na obdobie 1 roka.

10. Z rozhodnutia disciplinárneho senátu sp.zn. 4Ds 1/2014 zo dňa 17.4.2015 súd zistil, že disciplinárny senát rozhodnutím, sp.zn. 4Ds 1/2014 zo dňa 17.4.2015, žalobkyňu spod návrhu na začatie disciplinárneho konania za disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. b) v spojení s § 116 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch a prísediacich uvedeného v odseku 9., oslobodil, pretože sa disciplinárneho previnenia nedopustila.

11. Z rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu sp.zn. 1Dso 3/2015 zo dňa 19.1.2016 súd zistil, že minister spravodlivosti SR podal proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu sp.zn. 4Ds 1/2014 zo dňa 17.4.2015, uvedenému v odseku 10., odvolanie a disciplinárny senát rozhodnutím, sp.zn. 1Dso 3/20105 zo dňa 19.1.2016, podľa § 131 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich odvolanie ministra spravodlivosti SR zo dňa 9.6.2015 proti rozhodnutiu prvostupňového disciplinárneho senátu sp.zn. 4Ds 1/2014 zo dňa 17.4.201 ako nedôvodné zamietol.

12. Z článku z novín Plus jeden deň z 24.2.2015, z prehľadu vybraných správ, dokumentov a informácií z oblasti justície (Súdna rada SR) prepis textu relácie Krimi TV JOJ z 1.11.2014 a reportážami TV Markíza

z 5.9.2014 a 30.8.20014 súd zistil, že média o disciplinárnom stíhaní žalobkyne informovali v tlači v denníku Plus jeden deň dňa 24.2.2015 a v televíznom vysielaní TV JOJ dňa 1.11.2014 a TV Markíza dňa 5.9.2014 a 30.8.2014.

13. Zo žiadosti žalobkyne o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy zo dňa 21.7.2016 súd zistil, že žalobkyňa požiadala Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku náhradu škody a nemajetkovej ujmy dňa 21.7.2016. Uplatnila si nárok na náhradu škody vo výške 281,81 EUR za náklady v disciplinárnom konaní a nárok na nemajetkovú ujmu vo výške 19.000,- EUR.

14. Z oznámenia o výsledku predbežného prerokovania na náhradu škody č. 35661/2017/141 zo dňa 9.1.2017 s doručenkou súd zistil, že Ministerstvo spravodlivosti SR dňa 16.1.2017 doručilo právnej zástupkyni žalobkyne oznámenie o výsledku predbežného prerokovania na náhradu škody zo dňa 9.1.2017, ktorým jej oznámilo, že jej žiadosti nevyhovelo, pretože neboli preukazné zákonné predpoklady vzniku nároku na náhradu škody vo vzťahu k existencii nezákonného rozhodnutia, ktoré by spĺňalo atribúty nezákonnosti a rovnako nebola preukázaná existencia vzniku škody na náhradu trov konania, ktorú si uplatnila duplicitne, po ich uplatnení v disciplinárnom konaní a nebola preukázaná existencia nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu by bolo potrebné saturovať peňažnou formou ako ani existencia príčinnej súvislosti medzi namietaným nezákonným rozhodnutím a vznikom škody resp. nemajetkovej ujmy.

15. Z potvrdenia o realizácii platby zo dňa 6.12.2016 súd zistil, že Ministerstvo spravodlivosti SR uhradilo žalobkyni sumu 274,92 EUR.

16. Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 zákon č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákon č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 1 zákon č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 17 ods. 1 zákon č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákon č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákon č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a)osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b)závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c)závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d)závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

17. V predmetnom konaní sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia 19.000,- EUR z titulu náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. za nezákonného rozhodnutia, za ktoré označila návrh na začatie disciplinárneho konania č. 43184/2014 - 151 zo dňa 5.9.2014, uvedený v odseku 9., podaný ministrom spravodlivosti SR podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich.

18. Podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu resp. nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím objektívne za súčasného splnenia troch podmienok: 1. že bolo vydané nezákonné rozhodnutie, 2. že poškodenému vznikla škoda resp. nemajetková ujma, 3.že škoda resp. nemajetková ujma je v príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím.

19. Podmienka vydania nezákonného rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je splnená ak rozhodnutie označené za nezákonné bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť rozhodnutím príslušného orgánu. Otázku nezákonnosti preto nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené musí byť právoplatné. 20. Vykonaným dokazovaním, návrhom na začatie disciplinárneho konania č. 43184/2014 - 151 zo dňa 5.9.2014, uvedeným v odseku 9., mal súd za poukázané, že minister spravodlivosti SR, J.. B. P., dňa 5.9.2014, podal návrh na začatie disciplinárneho konania proti žalobkyni, podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, pretože ako predsedníčka senátu OS Ružomberok v trestanej veci vednej na tomto súde pod sp.zn. 8T/58/2014, proti obžalovanému S. Š. V.. X.X.XXXX, pre viaceré prečiny a zločiny, počas jeho výkonu trestu odňatia slobody, keď sa dalo očakávať jeho prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody pred právoplatným skončením tejto trestnej veci a ani v období po 16.7.2014, kedy už bol prepustený na slobodu, o čom mala vedomosť, až do jeho smrti, nekonala a vôbec nevyhodnocovala existenciu väzobných dôvodov u neho, neposudzovala nebezpečnosť jeho pobytu na slobode a nerozhodla o jeho vzatí do väzby v zmysle § 71 ods. 2 písm. d) Tr. por. a to aj napriek tomu, že pri svedomitom a riadnom oboznámení sa s obžalobou podanou v predmetnej veci voči nemu, ako aj kompletným spisovným materiálnom v danej veci musela mať vedomosť, že je u neho daný dôvod tzv. preventívnej väzby v zmysle § 71 ods. 2 písm. d) v spojení s § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., s ohľadom na charakter trestnej činnosti ktorej sa dopúšťal opakovane počnúc rokom 2013 voči osobe poškodenej Q. J. a bolo možné očakávať, že bude v prípade jeho pobytu na slobode v nej pokračovať, resp. dokoná trestný čin, ktorým hrozil a nečinnosť zákonnej sudkyne vo vzťahu k posúdeniu existencie dôvodov väzby u obžalovaného, mala za následok umožnenie obžalovanému pokračovať v páchaní trestnej činnosti a následne i najzávažnejší následok, t.j. smrť poškodenej Q. J. a jej matky E. R., čim porušila § 30 ods. 1 a 4 zákona č. 385/2000 Z.z. a dopustila sa závažného disciplinárneho previnia podľa § 116 ods. 2 písm. b) v spojení s § 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z.z. Navrhol, aby disciplinárny súd po vykonanom dokazovaní vyniesol rozhodnutie, ktorým uzná žalobkyňu vinnou zo spáchania ním uvedeného závažného disciplinárneho previnia a uložil jej disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. b) citovaného zákona, a to zníženie funkčného platu o 70% na obdobie 1 roka. Zákon č. 385/2000 Z.z. v tretej hlave upravuje disciplinárne konanie sudcu tak, že disciplinárne konanie sa začína na návrh, ktorý musí obsahovať meno a priezvisko sudcu, proti ktorému návrh smeruje, opis skutku, pre ktorý sa navrhuje začatie disciplinárneho konania, označenie dôkazov, o ktoré sa návrh opiera, ako aj skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že návrh na začatie disciplinárneho konania je podaný včas; ak ide o priestupok, návrh musí ďalej obsahovať označenie príslušného ustanovenia zákona, ktorého znaky skutok napĺňa, a dôkazy, ktoré svedčia o spáchaní priestupku. Ak obsah návrhu na začatie disciplinárneho konania vyžaduje predbežné objasnenie uvádzaných skutočností, predseda disciplinárneho senátu alebo ním poverený člen disciplinárneho senátu vykoná potrebné šetrenie. Môže zistiť stanovisko sudcu, proti ktorému sa disciplinárne konanie vedie, zistiť potrebné ďalšie skutočnosti a dôkazy, ktoré v návrhu nie sú uvedené, a ak ide o listiny alebo iné veci, zadovážiť ich na vykonanie dôkazu. Následne disciplinárny senát nariadi ústne pojednávanie a rozhodne o disciplinárnom previnení sudcu spravidla do troch mesiacov od podania návrhu na začatie disciplinárneho konania. Ak disciplinárny senát dôjde k záveru, že sudca sa disciplinárneho previnenia nedopustil, sudcu oslobodí. Ak disciplinárny senát sudcu oslobodil, má sudca, proti ktorému sa disciplinárne konanie viedlo, nárok voči štátu na náhradu trov účelne vynaložených v súvislosti s disciplinárnym konaním. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že návrh ministra

spravodlivosti SR podaný v zmysle § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/200 Z.z., ako osobou na to oprávnenou, nie je možné považovať za rozhodnutie správneho orgánu ako to tvrdila žalobkyňa v podanej žalobe. Ustanovenie § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. špecifikuje podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia tak, že musí ísť o právoplatné rozhodnutie, ktoré musí byť následne zrušené príslušným orgánom a predpokladá podanie opravného prostriedku voči takémuto rozhodnutiu a jeho vykonateľnosť. Návrh ministra spravodlivosti SR na začatie disciplinárneho konania č. 43184/2014 - 151 zo dňa 5.9.2014, nemá ani jednu zákonom č. 514/20003 Z.z. vyžadovanú vlastnosť. Ním podaný návrh na začatie disciplinárneho konania je využitím jeho právomocí daných mu zákona č. 385/2000 Z.z., pričom tento zákon určuje náležitosti tohto návrhu a minister spravodlivosti SR sa na jeho základe stáva účastníkom disciplinárneho konania. Až disciplinárny senát po vykonanom dokazovaní rozhodne, či sa sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia. Preto návrh ministra spravodlivosti SR na začatie disciplinárneho konania nie je rozhodnutím, ktoré by bolo spôsobilé byť titulom uplatnenia nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa názoru súdu nie je na mieste ani posudzovanie návrhu na začatie disciplinárneho konania podaného ministrom spravodlivosti SR č. 43184/2014 - 151 zo dňa 5.9.2014 sui generis pretože tento návrh s poukazom na vyššie uvedené je len prejavom oprávnenia ministra spravodlivosti SR vyplývajúceho mu z §120 ods. zákona č. 385/2000 Z.z. so splnením zákonom prepísaných náležitostí toho návrhu upravených v § 120 ods. 8 zákona č. 385/2000 Z.z. ktorým iniciuje začatie konania pred disciplinárnym senátom. Oslobodenie žalobkyne spod návrhu na začatie disciplinárneho konania podaného ministrom spravodlivosti SR č. 43184/2014 - 151 zo dňa 5.9.2014 rozhodnutím disciplinárneho senátu sp.zn. 4Ds 1/2014 zo dňa 17.4.2015, uvedeným v odseku 10., v spojení s rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho senátu sp.zn. 1Dso 3/2015 zo dňa 19.1.2016, uvedeným v odseku 11., podľa názoru súdu neznamená nezákonnosť návrhu na začatie disciplinárneho konania podaného ministrom spravodlivosti SR č. 43184/2014 - 151 zo dňa 5.9.2014. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že nie je splnená základná podmienka pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003, podmienka zrušenia alebo zmeny právoplatného rozhodnutia príslušným orgánom pre jeho nezákonnosť a preto žalobu zamietol.

21. Ďalšie podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím súd už z dôvodu hospodárnosti konania skúmať nemusel, pretože všetky tri podmienky uvedené v odseku 26., musia byť pre úspešné uplatnenie práva, splnené súčasne.

22. Z dôvodu uvedeného v odseku 21. súd z dôvodu hospodárnosti konania už nevykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, výsluch svedkov S.. Y. Z., R.. R. Y., J.. R. J., J.. S. Š., R.. J. O., ani zdravotnou dokumentáciou žalobkyne, navrhnutých na otázku vzniku nemajetkovej ujmy.

23. Oslobodenie sudcu disciplinárnym senátom zakladá nárok oslobodeného sudcu podľa § 129 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z. voči štátu na náhradu trov účelne vynaložených v súvislosti s disciplinárnym konaním. Súd na základe vykonaného dokazovania, potvrdením o realizácii platby zo dňa 6.12.2016, uvedeným v odseku 15., mal za preukázané, že Ministerstvo spravodlivosti SR dňa 6.12.2016 uhradilo žalobkyni sumu 274,92 EUR. Uvedenú úhradu žalobkyňa v konaní nenamietala a úhrada účelne vynaložených trov v súvislosti s disciplinárnym konaním nebola predmetom tohto konania.

24. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, podľa pomeru úspech vo veci a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo, na Okresnom súde Bratislava I. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods.1 uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len odvolacími dôvodmi uvedenými v § 365 ods. 1 a 2 CSP. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie.