Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozhodnutie_19C-1-2016.pdf
PDF · 137.61 KB
No categories available
19C/1/2016
Rozhodnutie
Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou JUDr. Magdalénou Boškovou v právnej veci žalobkyne: Š. Q., H.. O., A.. XX.XX.XXXX, W. M. XXX/XX, XXX XX O., právne zastúpená: JUDr. Lubomírom Müllerom, euroadvokátom, so sídlom Symfonická 1496/9, 158 00 Praha 5, Česká republika, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu škody v sume 1.389,81 eura s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd žalobu zamieta.
Žalovanému sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobou, doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 04.01.2016, sa žalobkyňa domáhala zaplatenia náhrady ušlej mzdy v sume 1 389,81 eura.
1.1. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že je pozostalou dcérou a dedičkou po Š. O., A.. XX.XX.XXXX, N. XX.XX.XXXX. Spolu so žalobkyňou boli dedičmi tiež žalobkynina sestra T. O. a žalobkynina matka Y. O., O. Q. T. XX.XX.XXXX zomrela.
1.2. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 02.06.1953, sp. zn. 1T 8/53 bol žalobkynin otec uznaný vinným z trestného činu združovania proti republike podľa § 80 odst. 1, 2 zákona č. 86/1950 Zb. Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní osem rokov nepodmienečne. Vo väzbe bol od 21.03.1952 do 02.06.1953 a potom vo výkone trestu od 03.06.1953 do 21.07.1955, kedy bol prepustený na základe amnestie prezidenta republiky z rokov 1953 a 1955.
1.3. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.03.1972 sp. zn. 21Tr 18/70 bol hore uvedený rozsudok zrušený rovnako ako všetky ďalšie obsahovo nadväzujúce rozhodnutia. Súd dospel k záveru, že žalobkynin otec sa nedopustil trestného činu, za ktorý bol odsúdený, ale že sa dopustil trestného činu marenia dozoru na cirkvami a náboženskými spoločnosťami podľa § 178 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona (ďalej aj "Trestný zákon") v tom čase platnom znení.
1.4. Uznesením Krajského súdu Bratislava zo dňa 22.03.1972, sp. zn. 21Tr 18/70 bolo trestné stíhanie proti žalobkyninmu otcovi zastavené na základe amnestie prezidenta republiky z roku 1955.
1.5. Oznámením Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 08.11.1972, č. 262/72-Odšk. bolo otcovi žalobkyne poskytnuté odškodnenie za dobu väzenia od 21.03.1954 do 21.07.1955 s tým, že za predchádzajúce dva roky mu nemôže byť odškodnenie poskytnuté, pretože podľa § 178 Trestného zákona v tom čase platnom znení je horná hranica pre tento trestný čin stanovená práve na dva roky odňatia slobody. Prvé dva roky väzenia teda zostali neodškodnené, zbytok bol odškodnený čiastočne.
Celkom bolo žalobkyninmu otcovi vyplatených 6 352,- Kčs (v prepočte 210,85 eura) ako náhrada ušlého zárobku.
1.6. Uznesením Krajského súdu Nitra zo dňa 06.06.2013, č. j. 4Ntok/1/2013-6 bola vyslovená účasť žalobkyninho otca na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení. Podľa názoru žalobkyne to v zmysle § 26 citovaného zákon zakladá nárok pozostalých na dodatočnom odškodnení.
1.7. Žalobkyňa uviedla, že vzhľadom k tomu, že pozostalá manželka Y. O. T. XX.XX.XXXX N., prechádza nárok len na pozostalé dcéry. Žalobkyňa preto dňa 04.06.2015 požiadala žalovanú o dodatočné odškodnenie, a to v rozsahu jednej polovice nároku, ktorý by mal jej zomrelý otec. Žalovaná v šesťmesačnej lehote na žiadosť neodpovedala. Preto žalobkyňa zaslala žalovanej dňa 18.12.2015 predžalobnú upomienku, žalovaná na ňu nereagovala, a preto sa žalobkyňa obrátila na súd. Predmetom tejto žaloby je rozdiel v náhrade ušlého zárobku, ktorý bol priznaný na základe čiastočnej rehabilitácie a ktorý patrí na základe rehabilitácie úplnej.
1.8. Žalobkyňa uviedla, že jej otec bol väznený od 21.03.1952 do 21.07.1955. Na základe čiastočnej rehabilitácie bola žalobkyninmu otcovi priznaná náhrada ušlého zárobku vo výške 6 352,- Kčs (v prepočte 210,85 eura). To znamená, že paušálna náhrada ušlého zárobku činí s prehliadnutím k § 23 odst. 1 písm. a), odst. 4 písm. b) zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení /po odpočítaní toho, čo už bolo vyplatené/ celkom 2 779,62 eura (3 x 995,90 eura + 83 : 30 - 210,85 eura). Z toho žalobkyni patrí jedna polovica, t. j. 1 389,81 eura.
1.9. Žalobkyňa poukázala na to, že náhrada ušlej mzdy bola predmetom podobných sporov, ktoré podľa tohto pravidla vyriešil tunajší súd právoplatnými rozsudkami (proti rovnakej žalovanej), a to: č. k. 10C/9/2010-34 zo dňa 06.09.2010 vo veci O. Š., Č.. O.. XXC/X/XXXX-XX N. T. XX.XX.XXXX Q. Q. U. X., č. k. 15C/189/2009-58 zo dňa 02.12.2010 vo veci B. X.. Žalobkyňa má za to, že právne princípy tu vysvetlené platia aj na jej prípad.
1.10. Vzhľadom k tomu, že žalovaná žalobkynin nárok neuspokojila do 6 mesiacov od podania žiadosti, žalobkyňa je názoru, že jej vzniká nárok na úrok z omeškania odo dňa, keď 6 mesiacov uplynulo, t. j. od 05.12.2015. Žalobkyňa si preto úrok nárokuje, a to na základe § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v platnom znení. K právnej problematike úroku z omeškania a ku spôsobu jeho výpočtu žalobkyňa poukázala taktiež na hore uvedené rozsudky tunajšieho súdu a na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co/110/2011-44 zo dňa 29.03.2011.
1.11. Podľa žalobkyne predložený spor pramení z konania o súdnej rehabilitácii, a preto žalobkyňa žiada o oslobodenie od súdneho poplatku podľa § 28 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení. Vzhľadom k tomu, že skutková podstata je podľa žalobkyne nesporná a ide len o právne posúdenie, žalobkyňa navrhla, aby súd rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania.
1.12. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobkyňa navrhla, aby okresný súd rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni čiastku 1 389,81 eura s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 05.12.2015 do zaplatenia, a to do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu nákladov na konanie, a to na účet právneho zástupcu žalobkyne do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Žalobkyňa v podaní zo dňa 21.05.2016 uviedla, že ešte než súd žalobu prejednal, žalovaná žalobkyni dňa 12.05.2016 oznámila, že jej priznáva paušálnu náhradu ušlého zárobku vo výške 996,- eur, čiže celkovo žalovaná priznala žalobkyni na ušlom zárobku 1 992,- eur, z čoho žalobkyni patrí jedna polovica.
2.1. Žalobkyňa uviedla, že je na jednej strane rada, že žalovaná začala konať a jej žiadosť konečne prejednala, no na druhej strane nesúhlasí s výpočtom, podľa ktorého žalovaná náhradu stanovila. Pre vysvetlenie žalobkyňa uviedla, že jej otec bol väznený od 21.03.1952 do 21.07.1955. Na základe čiastočnej rehabilitácie v roku 1972 mu bolo na náhrade ušlého zárobku vyplatených 6 352,- Kčs (210,85 eura). Vo vysvetlení žalovaná uviedla, že za prvé dva roky väzenia mu odškodnenie nepatrí. V roku 2013 bol žalobkynin otec rehabilitovaný úplne. Z toho potom podľa žalobkyne vzniká sporná otázka, ako sa má počítať doplatok odškodnenia. Žalovaná doplatok spočítala tak, že najprv nepriznané dva roky odškodnila podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení paušálnou čiastkou 1 992,- eur (24 x 83) a z toho žalobkyni priznala jednu polovicu, t. j. 996,- eur.
2.2. Žalobkyňa má za to, že pri výpočte je potrebné vychádzať aj z ust. § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení, t. j. spočítať plné odškodnenie za celú dobu väzenia podľa § 23 ods. 1 písm. a) citovaného zákona a od toho odčítať skôr vyplatenú čiastku. Podľa žalobkyne by malo byť celkovo priznaných 3 111,92 eura (40 x 83 + 83 : 30 - 210,85 eura), z čoho žalobkyni patrí polovica, t. j. 1 555,96 eura. Žalobkyňa uviedla, že v žalobe je uvedených len 1 389,81 eura, pretože žalobkyňa omylom počítala dobu väzenia iba 3 roky a 1 deň namiesto 40 mesiacov a 1 deň. Rozdiel medzi tým, čo si žalobkyňa nárokuje a tým, čo žalovaná priznala je 559,96 eura (1 555,96 eura - 996,- eur).
2.3. Na základe vyššie uvedeného žalobkyňa navrhla, aby okresný súd rozhodol tak, že pripustí zmenu žaloby tak, že namiesto čiastky 1 389,81 eura je predmetom žaloby čiastka 1 555,96 eura; Konanie sa zastavuje do čiastky 996,- eur; Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni 559,96 eura s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 05.12.2015 do zaplatenia, a to do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku; Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu nákladov na konanie, a to na účet právneho zástupcu žalobkyne do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
3. Žalovaná vo svojom vyjadrení, doručenom Okresnému súdu Bratislava I dňa 13.07.2016, uviedla, že v zmysle návrhu žalobkyne teda predmetom konania ostáva časť istiny vo výške 559,96 eura s príslušenstvom, ktorá predstavuje náhradu na odškodnenie za stratu na zárobku podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov za obdobie výkonu trestu odňatia slobody Š. O., A.. XX.XX.XXXX, N.. XX.XX.XXXX, od 21.03.1954 do 21.07.1955 po odpočítaní sumy 210,85 eura, ktorá bola menovanému priznaná v rámci rehabilitačného konania v roku 1972 a úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 996,- eur od 05.12.2015 do 12.05.2016, t. j. 22,05 eura.
3.1. K časti istiny vo výške 559,96 eura s príslušenstvom žalovaná uviedla, že žalobkyňa si ako pozostalá po Š. O.G., A.. XX.XX.XXXX, N.. XX.XX.XXXX uplatnila žiadosťou zo dňa 04.06.2015 u žalovanej nárok na odškodnenie podľa § 23 zákona č. 119/1990 Zb. za odsúdenie menovaného rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 02.06.1953, sp. zn. 1 T 8/53, pre trestný čin združovania proti republike podľa § 80 odst. 1, 2 Trestného zákona č. 86/1950 Zb., na trest odňatia slobody v trvaní ôsmich rokov nepodmienečne (trest odňatia slobody vrátane väzby bol vykonaný od 21.03.1952 do 21.07.1955).
3.2. Žalovaná v rámci predbežného prerokovania uplatneného nároku pri priznávaní odškodnenia v položke podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 119/1990 Zb. brala do úvahy, ako to vyplýva aj zo samotného oznámenia výsledku predbežného prerokovania nároku zo dňa 12.05.2016 č. 26472/2016/142 (ktoré žalobkyňa pripojila k svojmu návrhu na čiastočné zastavenie konania zo dňa 21.05.2016) skutočnosť, že Š. O., A.. XX.XX.XXXX, N.. XX.XX.XXXX bolo v rámci rehabilitačného konania oznámením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky zo dňa 08.11.1972 č. 262/72- Odšk. priznané odškodnenie podľa § 27 ods. 1 písm. a) zákona č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení platnom a účinnom v rozhodnom období, ktoré predstavovalo náhradu ušlého zárobku za obdobie od 21.03.1954 do 21.07.1955, a teda odškodnenie v položke podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 119/1990 Zb. priznala žalobkyni len za obdobie od 21.03.1952 do 21.03.1954, za ktoré žalobkyni odškodnenie priznané nebolo.
3.3. Žalobkyňa pri výpočte odškodnenia poukázala na znenie ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., podľa ktorého bola uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 06.06.2013, č. k. 1Ntok/1/2013-6 vyslovená účasť Š. O., A.. XX.XX.XXXX, N.. XX.XX.XXXX na súdnej rehabilitácii, cit.: "Ustanovenia tohto zákona sa použijú obdobne na rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.02.1948 do 01.01.1990, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa prv platných predpisov. Ustanovenie § 27 sa použije obdobne.", na základe ktorého má za to, že pri výpočte odškodnenia je potrebné vychádzať z celkovej dĺžky vykonaného trestu odňatia slobody, od ktorého sa odpočíta čiastka priznaná v rámci rehabilitačného konania v roku 1972.
3.4. Žalovaná sa s takýmto výkladom citovaného ustanovenia nestotožňuje, nakoľko je podľa nej zrejmé, že vo vzťahu k položke podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 119/1990 Zb. za obdobie od 21.03.1954 do 21.07.1955 došlo k plnému odškodneniu podľa § 27 ods. 1 písm. a) zákona č. 82/1968 Zb. na základe oznámenia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky zo dňa 08.11.1972, č. 262/72-Odšk., ktoré žalobkyňa pripojila k žalobnému návrhu a z ktorého je nepochybné, že vo vzťahu k predmetnému obdobiu výkonu trestu odňatia slobody bolo Š. O., A.. XX.XX.XXXX, N.. XX.XX.XXXX priznané odškodnenie riadne v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v rozhodnom období, t. j. za toto obdobie bolo priznané plné nekrátené odškodnenie podľa vtedy platného právneho predpisu. Reálne zostalo neodškodnené podľa vtedy platných predpisov obdobie od 21.03.1952 do 21.03.1954, toto však žalovaná odškodnila oznámením výsledku predbežného prerokovania nároku zo dňa 12.05.2016 č. 26472/2016/142, a teda celé obdobie výkonu trestu odňatia slobody je v súčasnosti riadne odškodnené v plnom rozsahu v súlade so zákonom (v časti obdobia od 21.03.1954 do 21.03.1955 zákona č. 82/1968 Zb. a v časti obdobia 21.03.1952 do 21.03.1954 zákona č. 119/1990 Zb.).
3.5. Žalovaná uviedla, že ak by zobrala do úvahy vyššie uvedené, znamenalo by to, že pokiaľ by žalovaná v rámci predbežného prerokovania nároku vychádzala zo spôsobu výpočtu tak, ako si ho uplatnila žalobkyňa, de facto by opätovne odškodnila nárok už odškodnený v rámci rehabilitačného konania v roku 1972.
3.6. Navyše výklad ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. tak, ako ho poníma žalobkyňa by mohol podľa žalovanej viesť k absurdným situáciám, kedy by osoby, ktoré boli v minulosti odškodnené v plnej výške v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a neskôr súd vyslovil ich účasť na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., mali nárok opätovne požadovať priznanie odškodnenia v už priznaných položiek v prípade, ak je aktuálne nastavená výška odškodnenia pre nich podľa súčasnej právnej úpravy výhodnejšia vzhľadom, napr. na výšku paušálnej náhrady podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 119/1990 Zb. (kedy jej aktuálna výška v euro je po prepočte vyššia ako jej výška v minulosti v slovenských korunách), od ktorých by iba odpočítali odškodnenie priznané v minulosti. Žalovaná je toho názoru, že takýto spôsob uplatňovania si nároku žalobkyňou nemôže požívať právnu ochranu, nakoľko by viedol k bezdôvodnému obohateniu a predstavoval by opätovné odškodnenie toho istého nároku, ktorý už bol v minulosti odškodnený v plnom rozsahu podľa vtedy platného právneho predpisu.
3.7. K časti úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 996,- eur od 05.12.2015 do 12.05.2016, t. j. 22,05 eura, žalovaná uviedla, že pokiaľ ide o túto časť žalobného návrhu, žalovaná vedomá si toho, že žiadosť o odškodnenie žalobkyne neprerokovala v zákonom stanovenej šesťmesačnej lehote, medzičasom došlo zo strany žalovanej k uhradeniu úroku z omeškania žalobkyni.
3.8. Žalovaná má za to, že návrh žalobkyne je nedôvodný, nakoľko sa ním žalobkyňa domáha priznania sumy, ktorá by znamenala duplicitné odškodnenie v súvislosti s vykonaným trestom odňatia slobody v položke podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 119/1990 Zb. za obdobie od 21.03.1954 do 21.07.1955 a aj uplatnený nárok na náhradu úroku z omeškania je neopodstatnený, nakoľko bol medzičasom riadne uhradený.
3.9. Žalovaná na základe vyššie uvedených skutočností navrhla, aby súd žalobu žalobkyne zamietol a nepriznal jej náhradu trov konania. Ak by žalovaná v konaní neuspela, napriek tomu, že žalovaná považuje žalobu za nedôvodnú, z dôvodu opatrnosti v súlade s § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku žiadala, aby súd v teoretickom prípade úspešnosti žalobkyne určil v rozsudku na plnenie 30- dňovú paričnú lehotu. Uvedené žalovaná odôvodnila administratívno-časovou náročnosťou vykonania úhrady danou oneskorením pri zisťovaní a vyznačovaní právoplatnosti súdnych rozhodnutí, potrebou schvaľovacieho procesu úhrady u žalovanej za účelom vykonania predbežnej finančnej kontroly a časovým obdobím potrebným na samotnú realizáciu úhrady.
4. Žalobkyňa v replike zo dňa 29.08.2016, doručenej súdu dňa 08.09.2016, uviedla, že prístup žalovanej je podľa nej nesprávny. Žalobkynin otec bol podľa zákona č. 82/1968 Zb. rehabilitovaný len čiastočne. Preto podľa tohto zákona nemohol byť plne odškodnený. Ak došlo k úplnej rehabilitácii podľa zákona č. 119/1990 Zb., patrí podľa tohto zákona aj úplné odškodnenie za celé obdobie nezákonného väzenia, pričom je možné odčítať čiastky, ktoré boli vyplatené na základe neúplnej rehabilitácie.
4.1. K tvrdeniu žalovanej, že pokiaľ by akceptovala názor žalobkyne, viedlo by to k dvojitému odškodneniu, žalobkyňa uviedla, že tak tomu nie je, pretože žalobkyňa sa nedomáha celého odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb., nakoľko súhlasí s tým, aby bolo odčítané to, čo už bolo vyplatené podľa zákona č. 82/1968 Zb.
4.2. K úroku z čiastky 996,- eur za obdobie od 05.12.2015 do 12.05.2016, t. j. 22,05 eura, žalobkyňa uviedla, že žalovaná uznáva tento nárok žalobkyne a žalobkyňa potvrdzuje, že jej v medziobdobí žalovaná úrok vyplatila.
4.3. K tvrdeniu žalovanej, aby žalobkyni nebola priznaná náhrada nákladov konania, pretože sa domáha duplicitného odškodnenia a že požiadavka na zaplatenie úrokov z omeškania je nedôvodná, nakoľko úrok bol medzičasom uhradený, žalobkyňa uviedla, že predmetom žaloby je čiastka 1 555,96 eura s príslušenstvom. Žalovaná ešte predtým, než súd rozhodol, priznala žalobkyni 996,- eur a úrok z tejto čiastky. Je teda podľa žalobkyne zrejmé, že bez ohľadu na konečný výsledok sporu, žalobkyňa bola v tejto chvíli v spore úspešná z viac než 64 % žalovanej čiastky. Preto je žalobkyňa názoru, že jej náhrada nákladov konania a náhrada nákladov právneho zastúpenia patria, a to bez ohľadu na konečný výsledok sporu. Vzhľadom k tomu, že podľa žalobkyne je vec skutkovo nesporná a ide len o jej právne posúdenie, navrhla, aby súd rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania.
4.4. Na základe vyššie uvedeného žalobkyňa navrhla, aby súd rozhodol tak, že I. Pripustí zmenu žaloby tak, že namiesto čiastky 1 389,81 eura je predmetom žaloby čiastka 1 555,96 eura. II. Konanie zastaví do uloženia povinnosti, aby žalovaná zaplatila žalobkyni čiastku 996,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 05.12.2015 do zaplatenia. III. Žalovaná aby bola povinná zaplatiť žalobkyni čiastku 559,96 eura s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 05.12.2015 do zaplatenia, a to do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. III. Žalovaná aby bola povinná zaplatiť žalobkyni náhradu nákladov konania a nákladov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalobkyne do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
5. Žalovaná vo svojej duplike, doručenej súdu dňa 12.10.2016, uviedla, že naďalej zastáva názor obsiahnutý vo vyjadrení zo dňa 12.07.2016. Žalovaná nespochybňuje tvrdenie žalobkyne, že jej otec Š. O. bol v roku 1972 rehabilitovaný podľa zákona č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení platnom a účinnom v rozhodnom období len čiastočne, avšak toto tvrdenie je správne len pokiaľ ide o odškodnenie za celkovú dĺžku vykonaného trestu odňatia slobody. Pokiaľ však ide o odškodnenie v položke náhrady za stratu zárobku (§ 27 ods. 1 písm. a) zákona č. 82/1968 Zb.) za obdobie výkonu trestu od 21.03.1954 do 21.07.1955, došlo k plnému odškodneniu na základe oznámenia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky zo dňa 08.11.1972 č. 262/72- Odšk., ktorým bolo Š. O. priznané odškodnenie vo výške 6 352,- Kčs (210,85 eura). Za zvyšné obdobie výkonu trestu odňatia slobody od 21.03.1952 do 20.03.1954 došlo k odškodneniu Š. O. (prostredníctvom dvoch pozostalých dcér, žalobkyne a jej sestry T. O.) na základe oznámení Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 12.05.2016 podľa príslušných ustanovení zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov. Podľa názoru žalovanej teda na základe dvoch vyššie uvedených postupov došlo k úplnému odškodneniu Š. O. za celé obdobie jeho väznenia od 21.03.1952 do 21.07.1955.
5.1. Berúc do úvahy vyššie uvedené má žalovaná za to, že spôsob výpočtu odškodnenia v položke náhrady za stratu zárobku, tak ako si ho uplatňuje žalobkyňa, nemožno považovať za správny, nakoľko by viedol k opätovnému odškodneniu už raz úplne odškodneného obdobia, a to aj za predpokladu, že by žalovaná pri výpočte odškodnenia v predmetnej položke vychádzala z ustanovenia § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 119/1990 Zb., kedy by od odškodnenia zodpovedajúcemu celkovej dĺžke vykonaného trestu odňatia slobody, t. j. za obdobie od 21.03.1952 do 21.07.1955, odpočítala výšku odškodnenia priznanú v rámci rehabilitačného konania z roku 1972, t. j. sumu 6 352,- Kčs (210,85 eura).
5.2. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že na základe zákona č. 82/1968 Zb. v roku 1972 za obdobie väznenia od 21.03.1954 do 21.07.1955 bolo Š.S. O. poskytnuté odškodnenie v nižšej sume, ako by tomu bolo, keby bol odškodnený len na základe zákona č. 119/1990 Zb. Žalovaná ale v tejto súvislosti podotkla, že je potrebné brať do úvahy, že odškodnenie otca žalobkyne v roku 1972 za obdobie od 21.03.1954 do 21.07.1955 možno vnímať nie len ako úplné vo vzťahu k danému obdobiu a v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi, t. j. zákonom č. 82/1968 Zb., ale aj ako odškodnenie, ktoré je svojím spôsobom v konečnom dôsledku vyššie ako odškodnenie teoreticky priznané žalobcovi až na základe zákona č. 119/1990 Zb. (aj napriek opačnému rozdielu pri porovnaní nominálnych súm). Toto odškodnenie totiž žalobcovi bolo priznané už v roku 1972, pričom na základe zákona č. 119/1990 Zb. by žalobca na odškodnenie musel čakať ďalších dvadsať rokov, napokon sa odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. ani nedožil. Odškodnenie poskytnuté žalobcovi za väznenia v období od 21.03.1954 do 21.07.1955 bolo schopné v plnej miere reparovať vzniknutú škodu v súvislosti so stratou zárobku v danom čase výkonu trestu, a to v období po výkone trestu odňatia slobody už v roku 1972, a to i za stavu, že odškodnenie, ktoré by mu za toto obdobie mohlo byť priznané v roku 2016 vo vyššej sume, by mu bolo vyplatené po vyše 60 rokoch od odsúdenia, kedy ide skutočne o odškodnenie skôr symbolické a berúc do úvahy aj fakt, že samotný poškodený sa tohto odškodnenia nedožil.
5.3. S poukazom na uvedené tvrdenia a právne závery má žalovaná za to, že návrh žalobkyne je nedôvodný, nakoľko sa ním žalobkyňa domáha priznania sumy, ktorá by znamenala duplicitné odškodnenie v položke podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 119/1990 Zb. v súvislosti s vykonaným trestom odňatia slobody za obdobie od 21.03.1954 do 21.07.1955. Žalovaná preto navrhla, aby súd žalobu žalobkyne zamietol a nepriznal jej náhradu trov konania.
6. Dňa 04.09.2018 bolo okresnému súdu doručené stanovisko žalobkyne, ktorá uviedla, že podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení má poškodený nárok na tento druh rehabilitácie len v prípade, že nedošlo k plnému odškodneniu podľa skorších predpisov. K takému plnému odškodneniu v minulosti podľa žalobkyne nemohlo dôjsť, pretože žalobkynin otec bol skôr rehabilitovaný iba čiastočne. Keď je niekto rehabilitovaný čiastočne, nemôže byť odškodnený plne. Žalobkyňa je názoru, že ak by jej otec bol skôr plne odškodnený, nemohol by byť ani rehabilitovaný podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení. Ak by bol plne rehabilitovaný, má nárok na doplatok odškodnenia tak, aby dosiahol to, čo stanovuje § 23 ods. 1 citovaného zákona.
6.1. Zásadné podľa názoru žalobkyne teda je, že jej otec bol vo väzení už od 21.03.1952 do 21.07.1955 a nebol plne odškodnený. Preto žalobkyňa, ako otcova právna nástupkyňa v zmysle § 26 zákona č. 119/1990 Zb., má nárok na rozdiel medzi tým, čo jej otcovi bolo vyplatené a tým, čo by mu patrilo na základe úplnej rehabilitácie podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení.
6.2. K tvrdeniu žalovanej, že žalobkynin otec v skutočnosti dosiahol vyššie odškodnenie, než by mu patrilo podľa zákona č. 119/1990 Zb., a to z toho dôvodu, že mu bolo priznané už v roku 1972, žalobkyňa uviedla, že tieto úvahy žalovanej nemajú oporu ani v zákone, ani v jednoduchom matematickom výpočte. Podľa žalobkyne za 40 mesiacov a 1 deň nezákonného väzenia (od 21.03.1952 do 21.07.1955) by žalobkyninmu otcovi patrilo podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení 3 322,77 eura (40 x 83 + 83 : 30). Žalobkyninmu otcovi bolo vyplatených 210,85 eura a rozdiel činí 3 111,92 eura (3 322,77 - 210,85). Z toho žalobkyni patrí polovica, pretože tu je ešte druhá dedička, t. j. 1 555,96 eura (3 111,92 : 2). Žalovaná doteraz vyplatila žalobkyni 996,- eur. Rozdiel, ktorý žalobkyňa navrhuje doplatiť teda činí 559,96 eura (1 555,96 - 996). Čiastka 559,96 eura zodpovedá tomu, ako Okresný súd Bratislava I svojím uznesením zo dňa 25.05.2018 sp. zn. 19C/1/2016-44 pripustil zmenu žaloby.
6.3. K tvrdeniu žalovanej, že žalobkynin otec by na ďalšie odškodnenie musel čakať ďalších 20 rokov a nakoniec sa ho aj tak nedožil, žalobkyňa uviedla, že skutočnosť, že jej otec zomrel, bez toho aby sa dožil úplnej rehabilitácie, je veľmi smutná, ale nič nemení na práve žalobkyne, ako pozostalej dcéry a dedičky, žiadať podľa § 23 ods. 1 písm. a), § 26, § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení dodatočné odškodnenie.
6.4. K tvrdeniu žalovanej, že odmieta ďalšie odškodnenie žalobkyne s tým, že by to znamenalo duplicitné odškodnenie, žalobkyňa uviedla, že o žiadne duplicitné odškodnenie nežiada. Žiada len o doplatenie rozdielu medzi tým, čo bolo jej otcovi vyplatené a tým, aké odškodnenie jej náleží na základe úplnej otcovej rehabilitácie podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení.
6.5. Žalobkyňa na záver uviedla, že na žalobe trvá, a to v rozsahu špecifikovaným v uznesení Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25.05.2018, č. k. 19C/1/2016-44.
7. Súd v danej veci nariadil pojednávanie, z ktorého sa právny zástupca žalobcu ospravedlnil vážnymi dôvodmi, ktoré súdu náležite preukázal. Súd konal v zmysle § 180 CSP v jeho neprítomnosti. Poverený zástupca žalobcu sa na pojednávaní pridržiaval všetkých podaní založených v spise a poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 16C/1/2016, kde je riešená skutkovo obdobná vec. Žiadal, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.
8. Uznesením č.k. 19C/1/2016 - 44 zo dňa 25.05.2018 súd pripustil zmenu žaloby tak, že žalobný návrh znie: I. Súd konanie zastavuje v časti o zaplatenie sumy 996 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 percent ročne od 05.12.2015 do zaplatenia. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 559,96 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 05.12.2015 do zaplatenia, a to do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia, a to na účet právneho zástupcu žalobcu č. XXXXXXXXX/XXXX, G.:I. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, X. (W.):I. (Č., pobočka Praha - Centrum Černý Most do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
8.1. Vzhľadom na to, že súd opomenul sa vysporiadať s čiastočným späťvzatím v tomto rozsudku, vysporiada sa s touto skutočnosťou v dopĺňajúcom rozsudku podľa § 225 CSP.
9. Súd vo veci vykonal dokazovanie, pričom zistil nasledujúci skutkový stav:
9.1. Z uznesenie Krajského súdu v Nitre č.k. 4Ntok/l/2013-6 zo dňa 6. júna 2013 vyplynulo, že Š. O. bol právoplatne odsúdený rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 02.06.1953 sp. zn. 1T/8/1953 za skutok právne posúdený ako trestný čin združovania sa proti republike a potom ako bol tento právoplatný rozsudok v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21Tr/18/1970 zo dňa 22.03.1972 podľa § 15 ods. 1 písm. c) zákona č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii v celom rozsahu zrušený, bolo ďalším právoplatným uznesením Krajského súdu v Bratislave vydaným dňa 22.03.1972 trestné stíhanie odsúdeného právne posúdený ako trestný čin marenia dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami podľa § 178 trestného zákona č. 140/1961 Zb. a v dôsledku účasti odsúdeného na amnestii udelenej rozhodnutím prezidenta z 09.05.1955 bolo trestné stíhanie zastavené.
9.2. Z potvrdenia o výkone väzby a výkone trestu odňatia slobody č. AZVJS-1- 1552/2011 zo dňa 07.11.2011 vydanom Archívom Zboru väzenskej a justičnej stráže vyplynulo, že Š. O., otec žalobkyne bol rozsudkom Krajského súdu Nitra zo dňa 02.06.1953 sp. zn. 1T 8/53 uznaný vinným zo spáchania trestného činu velezrady a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní osem rokov nepodmienečne. Amnestiou zo dňa 09.11.1953 bol trest odňatia slobody znížený na päť rokov a štyri mesiace a ďalšou amnestiou zo dňa 09.05.1955 znížený na 3 roky a štyri mesiace. Menovaný bol vo väzbe od 21.03.1952 do 02.06.1953 a vo výkone trestu odňatia slobody od 03.06.1953 do 21.07.1955 kedy bol prepustený na slobodu.
9.3. Oznámením ministerstva spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky číslo 262/72-Odšk. zo dňa 8. novembra 1972 bolo vyhovené žiadosti Š.S. O. o odškodnenie za odsúdenie podanej dňa 25.09.1972 na základe právoplatného rozsudku krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.03.1972 číslo 21Tr 18/70, ktorým bol Š. O. podľa § 15 ods. 1 písmeno c) zákona č. 82/1968 Zb. zrušený rozsudok bývalého krajského súdu v Nitre z 02.06.1953 č. 1T 8/53, ktorým bol odsúdený a na podklade právoplatného uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 22.03.1971 č. 21Tr 18/70, ktorým bolo trestné stíhanie pre prekvalifikovaný trestný čin podľa § 178 Tr. zákona zastavené podľa § 231 ods. 1, §11 ods. 1 písmeno a) Tr. poriadku a čl. VII č. 1 amnestie prezidenta republiky z 9. mája 1955. Š. O. bolo priznané podľa § 27 ods. 1 písm. a), ods. 2 zákona č. 82/1968 Zb. a § 372 ods. 2 tr. por. odškodnenie za odsúdenie a bola mu priznaná náhrada netto ušlého zárobku za čas od 21.03.1954 do 21.07.1955 v sume 6.352,- Kčs. Pri určení výšky ušlého zárobku Ministerstvo spravodlivosti SSR vychádzalo zo štatistických prehľadoch o priemerných pracovných zárobkoch pracovníkov socialistickej organizácie obdobnej profesie v rozhodnom čase 800 Kčs brutto a 690 Kčs netto s tým, že z náhrady bola odpočítaná alikvotná časť vyplatenej čistej pracovnej odmeny. V oznámení bolo ďalej uvedené, že vzhľadom k tomu, že na amnestovaný trestný čin podľa § 178 Tr. zákona, na ktorý bol skutok v rehabilitačnom konaní p rekvalifikovaný, bola v zákone stanovená horná hranica trestnej sadzby až na dva roky, v zmysle § 372 ods. 2 Tr. por. mohla byť menovanému Š.S. O. priznaná náhrada len za časť vykonaného trestu na základe pôvodného odsúdenia, ktorá prevyšovala túto hornú hranicu trestnej sadzby.
9.4. Š. O., A. XX.XX.XXXX T. XX.XX.XXXX zomrel. Uznesením Okresného súdu Komárno sp. zn. 4D/461/2010 zo dňa 23.08.2010 bolo konanie v dedičskej veci po nebohom Š. O. zastavené z dôvodu, že poručiteľ zanechal len majetok nepatrnej hodnoty. Z uznesenia o zastavení dedičského konania vyplýva, že ako dedičky zo zákona v I. dedičskej skupine prichádzali do úvahy dcéry poručiteľa Š. Q. H.. O. ako žalobkyňa v tejto veci a T. O. H.. O. a pozostalá manželka poručiteľa Y. O. H.. Q..
9.5. Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 4Ntok/l/2013-6 zo dňa 6. júna 2013 bola vyslovená účasť otca žalobkyne na súdnej rehabilitácii podľa § 2 ods. 2 s použitím § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii.
9.6. Y. O. H.. Q. T. XX.XX.XXXX N. ako to vyplýva z úmrtného listu matričného úradu Komárno zo dňa 27.12.2012.
9.7. Žalobkyňa Š. Q. ako dcéra nebohého Š. O. listom zo dňa 04.06.2015 požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o odškodnenie a zadosťučinenie v rozsahu doplatku náhrady ušlého zárobku za obdobie nezákonného väznenia od 21.03.1952 do 21.07.1955 v paušálnej náhrade podľa § 23 ods. 1 písmeno a), ods. 4 písmeno b) zákona Č. 119/1990 Zb. v sume 2.779,62 eur (3 x 995,90 + 83 : 30 - 210,85), náhrady nákladov výkonu väzby od 21.03.1952 do 02.06.1953, paušálna náhrada podľa § 23 ods. 1 písmeno c) zákona č. 119/1990 Zb. v sume 288,67 eur (14 x 20 + 20: 30 xl3), náhrada nákladov výkonu trestu od 03.06.1953 do 21.07.1955 podľa § 23 ods. 1 písmeno c) zákona č. 119/1990 Zb. v sume 128,17 eur (25 x 5 + 5 : 30 x 19), náhrada nákladov pôvodného trestného konania podľa § 23 ods. 1 písmeno c) zákona č. 119/1990 Zb. v sume 6,70 eur, náhrada nemajetkovej (morálnej a citovej) ujmy spôsobenej nezákonným väznením v sume 20.000,- eur. Obe žiadateľky, dcéry nebohého Š. O. žiadali odškodnenie v rozsahu jednej polovice nároku, ktorý by mal ich nebohý otec Š. O..
9.8. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky oznámením výsledku predbežného prerokovania nároku C. 26472/2016/142 zo dňa 12. mája 2016 oznámilo žalobkyni, že po oboznámení sa s obsahom jej žiadosti a jej príloh a po predbežnom prerokovaní v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. a § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. priznáva žalobkyni odškodnenie v sume 1.207,58 eur. Suma 1.207,58 eur predstavuje 1/2 z priznaného odškodnenia tj. z celkovej sumy 2.415,15 eur . Suma 2.415,15 eur pozostávala zo sumy 1.992,- eur titulom náhrady za stratu na zárobku Š. O.. Náhrada za stratu na zárobku po dobu výkonu trestu odňatia slobody podľa § 23 ods. 1 písmeno a) zákona č. 119/1990 Zb. predstavuje 83 eur za jeden mesiac. Väzba a trest odňatia slobody boli vykonané od 21.03.1952 do 21.07.1955, doposiaľ bola ministerstvom priznaná náhrada za dobu od 21.03.1954 do 21.07.1955 a za dobu od 21.03.1952 do 21.06.1954 t.j. za 24 mesiacov patrí náhrada v sume 1.992,- eur, zo sumy 288,39 eur titulom náhrady nákladov väzby podľa § 23 ods. 1 písmeno c) zákona č. 119/1990 Zb. predstavuje 20 eur za jeden mesiac. Väzba trvala od 21.03.1952 do 02.06.1953 t.j. za 14 mesiacov a 13 dní, zo sumy 128,06 eur titulom náhrady nákladov výkonu trestu odňatia slobody podľa § 23 ods. 1 písmeno c) zákona č. 119/1990 Zb. predstavuje 5 eur za jeden mesiac, trest odňatia slobody trval od 03.06.1953 do 21.07.1955 t.j. 25 mesiacov a 19 dní, zo sumy 6,70 eur titulom náhrady trov trestného konania podľa § 23 ods. I písmeno c) zákona č. 119/1990 Zb. predstavuje paušálnu výšku. Ministerstvo spravodlivosti SR pri vyčíslení odškodnenia náhrady za stratu na zárobku Š.S. O. zohľadnilo skutočnosť, že oznámením Ministerstva spravodlivosti SSR zo dňa 08.11.1972 č. 262/72-Odšk. bola Š. O. priznaná náhrada za stratu zárobku za obdobie výkonu trestu odňatia slobody od 21.03.1954 do 21.07.1955 a teda žalobkyni ako žiadateľke patrí náhrada za dobu od 21.03.1952 do 21.03.1954 t.j. 24 mesiacov. Z uvedeného dôvodu vznikol rozdiel medzi výškou uplatneného nároku a výškou priznaného odškodnenia, ktorý ministerstvo nepriznalo.
9.9. Súd základ uplatneného nároku žalobkyne posúdil podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii a zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
10. Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali.
10.1. Podľa § 23 ods. 1 písmeno a) zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii nárok na odškodnenie zahŕňa najmä náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov. 10.2. Podľa § 23 ods. 4 písmeno b) zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii pre spôsob a rozsah náhrady za stratu na zárobku a náhrady škody na zdraví platia ustanovenia Občianskeho zákonníka náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody nesmie presiahnuť sumu 995,90 eura za 1 rok. 10.4. Podľa § 33 ods. 2 Zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii ustanovenia tohto zákona sa použijú obdobne na rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.2.1948 do 1.1.1990, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa prv platných predpisov. Ustanovenie § 27 sa použije obdobne. 10.5. Podľa § 24 ods. 1 Zákona Č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. 10.6. Podľa § 9 ods. 1 veta prvá Zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. 10.7. Podľa § 10 Zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej Časti na súde. 10.8. Podľa § 27 ods. 1 písmeno a) Zákona Č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii nárok na odškodnenie zahŕňa náhradu zárobku ušlého po dobu väzby a výkonu trestu odňatia slobody alebo po dobu pobytu v tábore nútenej práce alebo v prechodnom ústave; náhrada za stratu na zárobku nesmie prevyšovať sumu 20 000 Kčs za jeden rok. 11. Súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žalobe žalobkyne na priznanie doplatenia odškodnenia podľa Zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v sume 559,96 eur nie je možné vyhovieť, nakoľko žalobkyňa dôvodnosť ňou uplatneného nároku nepreukázala.
11.1. Medzi stranami nebola sporná skutočnosť, že právny predchodca žalobkyne, jej nebohý otec Š. O. bol rozsudkom Krajského súdu Nitra zo dňa 02.06.1953 sp. zn. 1T 8/53 uznaný vinným zo spáchania trestného činu a bol mu uložený trest odňatia slobody, ktorý i vykonal. Nebohý Š. O. bol vo výkone väzby od 21.03.1952 do 02.06.1953 a následne vo výkone trestu odňatia slobody od 03.06.1953 do 21.07.1955. Nebolo tiež sporné, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21Tr 18/70 zo dňa 22.03.1972 bol uvedený rozsudok, ktorým bol menovaný odsúdený k výkonu trestu odňatia slobody nepodmienečne bol zrušený, rovnako tak všetky naň nadväzujúce rozhodnutia a že menovaný sa nedopustil trestného činu, za ktorý bol odsúdený ale trestného činu marenia dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami podľa § 178 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Trestné stíhanie Š. O. bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21Tr 18/70 zo dňa 22.03.1972 na základe amnestie prezidenta republiky z roku 1955 zastavené. Medzi stranami nebola sporná ani skutočnosť, že menovanému boío 08/1972 poskytnuté odškodnenie za dobu väznenia od 21.03.1951 do 21.07.1955 titulom náhrady za stratu na zárobku v sume 6.352 Kčs t.j. 210,85 eur a to v zmysle zákona č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii. Odškodnenie bolo priznané za obdobie od 21.03.1954 do 21.07.1955. Uznesením Krajského súdu v Nitre č.k. 4Ntok/l/2013-6 zo dňa 6. júna 2013 bola vyslovená účasť otca žalobkyne nebohého Š. O. na súdnej rehabilitácii podľa § 2 ods. 2 s použitím § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky následne na základe žiadosti žalobkyne a jej sestry, ako pozostalých po nebohom Š. O., priznalo odškodnenie titulom náhrady straty na zárobku podľa § 23 ods. 1 písmeno a) zákona č. 119/1990 Zb. v sume 1.992,- eur za obdobie od 21.03.1952 do 21.03.1954 teda za obdobie, za ktoré odškodnenie titulom náhrady za stratu na zárobku ešte priznané nebolo. Sporná nebola ani skutočnosť, že žalobkyni prináleží podiel odškodnenia v rozsahu ?.
11.2. Medzi stranami ostala sporná výška nároku odškodnenia za stratu na zárobku, nebohého Š. O., keď žalobkyňa sa domáhala náhrady straty na zárobku podľa zákona č. 119/1990 Zb. Í v časti za obdobie od 21.03.1954 do 21.07.1955, teda za obdobie, za ktoré boí Š. O. odškodnený podľa zákona č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii. Žalobkyňa výšku odškodnenia vypočítala podľa zákona č. 119/1990 Zb. za obdobie od 21.03.1951 do 21.07.1955 v sume 3.111,92 eur t.j. za 40 mesiacov á 83 eur v sume 3.320,- eur a 1 deň v sume 2,77 eur (83 eur : 30 dní) po odpočítaní už poskytnutého odškodnenia v roku 1972 v sume 210,85 eur (3.320 eur + 2,77 eur = 3.322,77 eur - 210,85 eur = 3.111,92 eur). Z celkového odškodnenia podľa § 23 ods. 1 písmeno a) zákona č. 119/1990 Zb. v sume 3.111,92 eur si žalobkyňa uplatnila Vz t.j. sumu 1.555,96 eur od ktorej odpočítala Ministerstvom spravodlivosti SR poskytnutú náhradu za stratu na zárobku v sume prináležiacej žalobkyni t.j. sumu 996,- eur. Žalobkyňa mala za to, že pri odškodnený straty na zárobku je potrebné vychádzať z § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. a skôr vyplatenú sumu odškodnenia odpočítať z vypočítanej sumy odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb.
11.3. Súd posúdil takto uplatnený nárok žalobkyne na doplatenie náhrady za stratu na zárobku jej nebohého otca ako nedôvodný. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že nebohý Š. O. bol za obdobie od 21.03.1954 do 21.07.1955 odškodnený podľa zákona č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii a bola mu priznaná suma odškodnenia vo výške 210,85 eur (6.352 Kčs). Za neodškodnené obdobie po dobu výkonu trestu odňatia slobody vykonaného Š. O. od 21.03.1952 do 21.03.1954 bolo priznané odškodnenie v sume 1992,- eur (24 mesiacov x 83 eur) podľa § 23 ods. 1 písmeno a) zákona č. 119/1990 Zb. Z uvedeného mal súd za to, že odškodnenie za stratu na zárobku za väzbu a výkon trestu odňatia slobody Š. O., právneho predchodcu žalobkyne, bol za celé relevantné obdobie t.j. od 21.03.1952 do 21.03.1954 riadne priznané a vyplatené, keď odškodnenie za obdobie od 21.03.1954 do 21.07.1955 bolo priznané podľa v tom čase účinného zákona č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii v sume 6.352,- Kčs (210,85 eur) a odškodnenie za obdobie od 21.03.1952 do 21.03.1954 bolo priznané podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v sume 1.992,- eur. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že pri výpočte odškodnenia náhrady straty na zárobku je potrebné vychádzať z celkovej dĺžky vykonaného trestu odňatia slobody, nárok vyčísliť v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. a od takto vypočítaného nároku v zmysle § 23 ods. 1 písmeno a) odpočítať čiastku priznanú ako odškodnenie nároku na náhradu straty na zárobku v rámci rehabilitačného konania v roku 1972. Takýto postup zo žiadnych zákonných ustanovení nevyplýva. Otec žalobkyne bol riadne odškodnený podľa zákona č. 82/1968 Zb. a následne za obdobie, ktoré ešte odškodnené nebolo bol odškodnený v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. Súd sa stotožnil s tvrdením žalovanej, že v prípade odškodnenia spôsobom ako požadovala žalobkyňa by došlo k opätovnému odškodneniu toho istého nároku (obdobie od 21.03.1954 do 21.07.1955), ktoré už bolo v minulosti podľa vtedy platných a účinných právnych predpisov priznané.
11.4. Súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Strany sporu znášajú zodpovednosť za skutkový stav a musia dokazovať svoje tvrdenia. Konanie je založené na kontradiktórnej zásade, podľa ktorej strana svoje tvrdenia musí preukazovať dôkazmi. Žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia ohľadne vzniku nároku na doplatenie odškodnenia titulom náhrady straty na zárobku za obdobie od 21.03.1954 do 21.07.1955, naopak v konaní bolo preukázané, že celé obdobie výkonu trestu odňatia slobody otca žalobkyne bolo riadne a v súlade so zákonom odškodnené.
12. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a contrario tak, že ich žalovanému nepriznal, nakoľko si ich v konaní neuplatnil.