Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

37Csp/105/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Borisom Brondošom v spore žalobkyne U.. K. E., O.. XX.XX.XXXX, V. B. X, M., zastúpenej JUDr. Vladimírom Filičkom, PhD., advokátom, Palárikova č.1, Košice, proti žalovanému TELERVIS PLUS a.s., Staré Grúnty 7, Bratislava, IČO: 35 717 769, zastúpenému JUDr. Alanom Strelákom, advokátom, Na vŕšku 12, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 820,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 820,- eur od 26.5.2018 do zaplatenia a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobkyni priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa podala dňa 28.5.2018 žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorú odôvodnila tým, že uzavrela so žalovaným, spoločnosťou TELERVIS PLUS a.s., IČO: 35 717 769, Staré Grunty 7, 841 04 Bratislava (ďalej len „žalovaný“): a) Zmluvu o spotrebiteľskom Ú. Č.. XXXXXXXXX Y.R. XX.XX.XXXX (ďalej „Zmluva I“), b) Zmluvu o úvere Č.. P. dňa 30.11.2014 (ďalej „Zmluva II“) a c) Zmluvu o úvere Č.. P. Y. XX.XX.XXXX (ďalej „Zmluva III“). Pri uzatváraní Zmluvy I, Zmluvy II a Zmluvy III nekonala v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania a že žalovaný jej poskytol úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti čo v zmysle § 2 písm. a) a b) v spojení s § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o spotrebiteľských úveroch“) znamená, že Zmluva I, II a III sú zmluvami o spotrebiteľskom úvere, na ktoré je nevyhnutné aplikovať príslušné ustanovenia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Uvedené platí napriek tomu, že v Zmluve II a v Zmluve III je v článku I. uvedené, že „veriteľ poskytuje dlžníkovi úver na výkon podnikania alebo povolania“. Spotrebiteľský charakter predmetných zmlúv je daný najmä tým, že Zmluva I je nespochybniteľne zmluvou o spotrebiteľskom úvere, čo vyplýva z jej označenia, identifikácie zmluvných strán a celého jej obsahu. Zároveň platí, že Zmluva II bola uzavretá a istina úveru na základe nej poskytnutá bola použitá na splatenie úveru poskytnutého žalovaným žalobkyni na základe Zmluvy I. Rovnako Zmluva III bola uzavretá a istina úveru na základe nej poskytnutá bola použitá na splatenie úveru poskytnutého žalovaným žalobkyni na základe Zmluvy II. Vzhľadom na poradie, postupnosť uzatvárania a následného plnenia Zmluvy I, II a III zo strany žalobkyne máme za to, že v danom prípade majú všetky zmluvy charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a teda všetky zmluvy sa majú riadiť úpravou zákona o spotrebiteľských úveroch. Uvedené závery potvrdzuje i duplicitné označenie žalobkyne v Zmluve II a III (žalobkyňa je identifikovaná rodným číslom, resp. dátum narodenia a aj identifikačným číslom (IČO) ako i tým, že žalobkyňa pri uzatváraní a plnení Zmluvy II a III nekonala v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania resp., tým že finančné prostriedky nepoužila ani na výkon povolania ani na výkon podnikania. Zo strany žalovaného išlo v predmetnom prípade len o snahu o obídenie prísnej úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch. Vychádzajúc z obsahu Zmluvy III je zrejmé,

že: 1. táto okrem ďalších náležitostí vôbec neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len ,,RPMN“), ktorý pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve uviesť ust. § 9 ods. 1 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, 2. absentuje údaj o priemernej hodnote RPMN na príslušný spotrebiteľský úver platný ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve uviesť ust. § 9 ods. 1 písm. z) zákona o spotrebiteľských úveroch, 3. úver poskytnutý na základe Zmluvy III bol poskytnutý v hotovosti v priamom rozpore s ust. § 1 ods. 2 posledná veta zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na neuvedenie údajov vyžadovaných ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a hotovostné poskytnutie úverov je nevyhnutné posúdiť Zmluvu III v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch ako bezúročnú a bezpoplatkovú. Z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti Zmluvy III mal žalovaný nárok len na vrátenie poskytnutej istiny úveru bez akýchkoľvek úrokov či poplatkov, a to vo výške 1.000,- EUR. Žalobkyňa poukázala na základe Zmluvy III na účet žalovaného prostredníctvom splátok súhrne sumu vo výške 1.820 EUR, to znamená o 820 EUR viac, než mal žalovaný nárok. V rozsahu sumy 820 EUR tak došlo na základe Zmluvy III k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa žalovaného vyzvala na dobrovoľné vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak žalovaný ho doposiaľ nevydal, je žalovaný v omeškaní so splnením peňažného záväzku. Z uvedeného dôvodu si žalobkyňa okrem zaplatenia dlžnej sumy uplatňuje aj zákonný úrok z omeškania o 5 percentuálnych bodov viac ako je základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba ECB bola dňa 26.05.2018 vo výške 0,00 %. Na základe vyššie uvedeného a po vykonanom dokazovaní navrhujeme aby súd vydal tento rozsudok: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 820,- EUR spolu s 5 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 820,- EUR od 26.05.2018 do zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. II. Žalobkyni súd priznáva náhradu trov konania vo výške 100%.

2. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 13.6.2018 uviedol, že svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobca odvodzuje od zmluvy o úvere Č.. P. zo dňa 23.11.2015, pričom tvrdí, že úver poskytnutý žalobcovi na základe tejto zmluvy je úverom spotrebiteľským. Uvedené tvrdenie žalobcu žalovaný v celom rozsahu popiera. Zmluva o úvere Č.. P. je zmluvou uzatvorenou medzi dvoma podnikateľmi. O uvedenom svedčí identifikačné číslo podnikateľa, ako aj uvedené miesto podnikania dlžníka. Duplicitné označenie podnikateľa nie je dôkazom o spotrebiteľskom charaktere uvedenej zmluvy. Uvedené je identifikáciou dlžníka, aby veriteľ v prípade začatia vymáhacieho procesu mal dostatok identifikačných údajov pre jednoznačnú identifikáciu dlžníka. Z výpisu zo živnostenského registra Okresného úradu Košice Č.. XXX-XXXXX vyplýva, že v čase uzavretia zmluvy o úvere žalobca podnikal v predmete podnikania sprostredkovateľská činnosť v oblasti obchodu, a to od 1.5.2010, teda viac ako päť rokov. Z predmetnej zmluvy (Článok I.) je zrejmé, že úver bol po dohode zmluvných strán poskytnutý na výkon podnikania alebo povolania. Taktiež sa žalobca zaviazal použiť finančné prostriedky poskytnuté veriteľom len na plnenie záväzku v súvislosti s účelom podľa Článku I zmluvy. Je zarážajúce, že pod skoro troch rokoch od uzatvorenia uvedenej zmluvy si žalobca „spomenul“, že vlastne poskytnuté prostriedky použil v rozpore s dohodnutými podmienkami a zrazu sa „cíti“ byť spotrebiteľom. Zo žiadosti o úver, na základe ktorej bol žalobcovi úver poskytnutý vyplýva, že žalobca predložil pri žiadosti o úver živnostenský list, výpis z účtu za posledné tri mesiace, faktúry za posledné tri mesiace, uviedol číslo oprávnenia v príslušnom registri, číslo registra, v ktorom je zapísaný, špecifikoval skutočne vykonávanú hlavnú podnikateľskú činnosť, uviedol svoje príjmy a výdaje plynúce z podnikania, uviedol účel úveru a potvrdil, že úver je viazaný na výkon podnikania. Z uvedených skutočností je zrejmé, že žalobca si bol vedomý účelu, na ktorý bol viazaný poskytnutý úver a teda, že poskytnutý úver nie je spotrebiteľským úverom. Z dôvodu procesnej opatrnosti žalobca vznáša námietku premlčania voči všetkým nárokom žalobcu, ktoré by mohli byť uplatnené po uplynutí premlčacích dôb upravených platnou legislatívou.

3. Žalobkyňa v replike zo dňa 20.9.2018 uviedla, že samotné označenie žalobkyne v Zmluve o úvere III identifikačným číslom samo o sebe nemôže svedčiť o obchodnom charaktere vzťahu založenom medzi žalobkyňou a žalobcom zmluvou o úvere. V zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) totiž platí, že „spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi“. V zmysle § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch platí, že „na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania“.

Zároveň v zmysle § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch platí, že „veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti“. V zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch teda platí, že každý úver poskytnutý veriteľom (poskytujúcim úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti) osobe, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania je úverom spotrebiteľským (okrem výnimiek vymedzených v § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch). O poskytnutí úverov v rámci podnikateľskej činnosti zo strany žalovaného nemožno mať v zmysle výpisu žalovaného z obchodného registra žiadne pochybnosti. Za účelom zistenia spotrebiteľského, či nespotrebiteľského charakteru úveru poskytnutého na základe úverovej zmluvy je v zmysle § 2 písm. a v spojení s § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nevyhnutné skúmať charakter konania žalobkyne pri uzatváraní zmluvy o úvere. Samotné označenie zmluvného partnera jeho identifikačným číslom nie je v žiadnom prípade postačujúce pre vyvodenie záveru o nespotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu. V tejto súvislosti poukazujeme na Uznesenie Krajského súdu Košice, vydané pod sp. zn.: 4CoE/58/2013, v ktorom súd konštatoval: „púhe označenie povinnej IČO-m nemôže viesť k záverom o tom, že predmetná zmluva bola uzavretá na účel podnikania.“ Keďže žalobkyňa pri uzatváraní Zmluvy o úvere III konala za účelom splnenia záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. P520140138 dňa 30.11.2014 (ďalej „Zmluva II“), ktorá bola zase uzavretá za účelom splnenia záväzku vyplývajúceho zo Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX Y. XX.XX.XXXX (ďalej „Zmluva I“) nemožno mať o spotrebiteľskom charaktere Zmluvy o úvere III žiadne pochybnosti. K tvrdeniu žalovaného, podľa ktorého duplicitné označenie žalobkyne v zmluve o úvere nie je dôkazom o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere a že toto má slúžiť za účelom identifikácie dlžníka v prípade začatia vymáhacieho procesu uvádza, že ide o účelové a zavádzajúce tvrdenie. Pre účely vymáhacieho procesu a identifikácie žalobkyne, z pohľadu zákonných požiadaviek na označenie strany sporu v civilnom sporovom konaní, ako i pre účely núteného výkonu rozhodnutia v exekučnom konaní, žalovanému v plnej miere postačovali údaje o obchodnom mene, identifikačnom čísle a mieste podnikania žalobkyne tak, ako to je v konečnom dôsledku bežnou praxou v obchodných vzťahoch. Označenie údajmi typickými pre fyzické osoby - nepodnikateľov a zároveň údajom IČO vzbudzuje pochybnosti o tom, či subjekt uzatvára zmluvu ako subjekt podnikateľský alebo nepodnikateľský, pričom je evidentné, že žalovaný sa takýmto spôsobom snaží vyhnúť aplikácii ustanovení určených na ochranu spotrebiteľa. Predmetná zmluva je zmluvou formulárovou, ktorej obsah nemohla žalobkyňa žiadnym spôsobom zmeniť. Žalobkyňa nemohla zmeniť spôsob svojho označenia v Zmluve o úvere III, ani účel úveru predformulovaný žalovaným. Zo Zmluvy o úvere III naopak vyplýva, že pred jej uzavretím nedošlo k rokovaniam o jej obsahu tak, ako je pre zmluvné vzťahy podnikateľov typické. Žalovaný ďalej vo svojom vyjadrení uvádza, že z Článku I Zmluvy o úvere III má byť zrejmé, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania alebo povolania. Uvedené ustanovenie Zmluvy o úvere III však v žiadnom prípade nie je spôsobilé preukázať obchodný charakter zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere, a to z dôvodu toho, že z neho účel poskytnutia finančných prostriedkov vôbec nevyplýva. Ustanovenie článku I Zmluvy o úvere III len všeobecne/formulárovo/, bez zohľadnenia reálneho stavu, uvádza, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania alebo povolania. Z článku I teda vôbec nie je možné vyabstrahovať informáciu o reálnom účele poskytnutia finančných prostriedkov. Z uvedeného ustanovenia dokonca nevyplýva ani to, či bol úver poskytnutý na výkon podnikania, alebo či bol úver poskytnutý na výkon povolania. Ustanovenia článku I Zmluvy o úvere III tak v zmysle § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) nemožno považovať za dostatočne určité, a teda za ustanovenie platné. Formulácia článku I Zmluvy o úvere III naopak svedčí o nekalosti postupu žalovaného, ktorý chcel za každú cenu vylúčiť aplikáciu ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch na právny vzťah založený Zmluvou o úvere III, bez ohľadu na reálny účel použitia finančných prostriedkov a aj to nedostatočne. Pre to, aby dlžníkovi nebolo priznané postavenie spotrebiteľa v zmysle vyššie citovaného § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere musí byť okrem iného splnená podmienka, že dlžník nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.1 Uvedený záver podporuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení zo dňa 24.08.2011, sp. zn.: C..H. XXX/XXXX - XX k námietke oprávneného v odvolaní, že vzhľadom na osobu povinného - podnikajúca fyzická osoba - sa v danom prípade nejedná ani o spotrebiteľský vzťah ako taký a nie je možné daný vzťah podriadiť pod právnu úpravu spotrebiteľského úveru, keďže ani jeden z účastníkov konania nie je spotrebiteľom uviedol, že „v danom prípade, aj keď bol povinný v zmluve o úvere označený tak rodným číslom, ako aj IČO-m, nebolo preukázané, že by konal pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu jeho obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Navyše zo samotnej zmluvy o úvere nevyplýva účel poskytnutia peňažných prostriedkov, či už na výkon povolania, zamestnania alebo podnikania dlžníka, ktorý by vylučoval aj aplikáciu z. č. 258/2001 Z. z., a nevyplýva z nej ani to, aký má poskytnutý úver súvis s podnikaním

dlžníka. Podľa názoru súdu je v záujme oprávneného pri uzatváram zmluvy, ktorá nemá byť považovaná za spotrebiteľskú zmluvu špecifikovať účel uzatvorenia zmluvy priamo v zmluve tak, aby bol jasný a zrozumiteľný. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy o úvere zaťažuje toho, kto túto skutočnosť tvrdí, čiže oprávneného. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že na vzťah medzi oprávneným a povinným je potrebné aplikovať právne normy spotrebiteľského práva, t. j. Občiansky zákonník v ust. § 52 a nasl., ako aj ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.” Obsah Zmluvy o úvere III, okrem jej označenia IČOm žalobkyne, vôbec nesvedčí o tom, že by žalobkyňa konala v rámci predmetu podnikania alebo povolania a takýto spôsob konania žalovaný doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal rovnako ako nepreukázal použitie úveru na podnikanie či povolanie. K tvrdeniu žalovaného, podľa ktorého žalobkyňa predložila pri žiadosti o úver daňové priznanie, výpis z účtu za posledné tri mesiace, faktúry za posledné tri mesiace, uviedol číslo oprávnenia, uviedol svoje príjmy a výdaje plynúce z podnikania a najmä, že uviedol účel úveru a potvrdil, že úver je viazaný na výkon podnikania uvádza, že: - žalobkyňa popiera predloženie všetkých žalovaným menovaných dokumentov. Zo samotnej Žiadosti o poskytnutie úveru vyplýva, že žalovanému nebol poskytnuté napr. daňové priznanie, všetky podklady (výpisy z účtu a pod.), ktoré žalobkyňa žalovanému predložila mu boli predložené na základe jeho výzvy pri skúmaní schopnosti žalobkyne riadne a včas úver splatiť, nie za účelom preukázania podnikateľského charakteru žalobkyne. Predloženie potvrdení o príjmoch z podnikania za účelom preukázania schopnosti splatiť poskytnutý úver nemôže v žiadnom prípade svedčiť o tom, že žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy o úvere konala v rámci predmetu svojho podnikania. Najzásadnejším argumentom svedčiacim v prospech spotrebiteľského charakteru zmluvy o úvere je tá skutočnosť, že časť istiny úveru bola použitá na úhradu záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy o úvere II, ktorej časť istiny bola zase použitá na splnenie záväzkov vyplývajúcich zo spotrebiteľskej Zmluvy I. O uvedenom svedčí práve tá skutočnosť, že Zmluva o úvere II bola predčasne splatená práve v čase uzavretia Zmluvy o úvere III, čo nespochybniteľne vyplýva z prehľadu splátok predložených súdu spolu so žalobou. Bolo by v absolútnom rozpore s elementárnou logikou, ak by žalobkyňa ukončila jeden úver pred lehotou splatnosti a bezprostredne nato by požiadala žalovaného o poskytnutie nového úveru. V tomto prípade sa jedná o typické reťazenie úverov, kedy je starší úver pred lehotou splatnosti splatený novým úverom, čím veriteľ sleduje udržanie dlžníka v úverovom vzťahu a čo možno najväčšie navýšenie získanej odplaty. Uvedené jednoznačne preukazuje to, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere III nebol použitý na výkon podnikania alebo povolania, ale práva naopak na účel nepodnikateľský - splatenie staršieho spotrebiteľského úveru. Žalovaný teda svoje tvrdenie o podnikateľskom charaktere právneho vzťahu založeného Zmluvou o úvere III nijako nepreukázal.

4. Žalovaný v duplike zo dňa 27.9.2018 uviedol, že žalobca preukazuje spotrebiteľský vzťah zmluvy o úvere Č.. P. tým, že žalobkyňa „pri uzatváraní Zmluvy o úvere II konala za účelom splnenia záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere Č.. P. zo dňa 30.11.2014“. Zmluva o úvere Č.. P. je taktiež zmluvou uzatvorenou medzi dvoma podnikateľskými subjektmi. Vo vzťahu k premetu konania je absolútne irelevantné čo sa dialo pred uzavretím zmluvy o úvere Č.. P., keďže táto nie je predmetom tohto konania. Okrem iného žalovaný dodáva, že úhrada predchádzajúcich záväzkov dlžníka, ešte sama o sebe nedokazuje spotrebiteľský charakter zmluvy. Avšak žalovaný znova dodáva, že úverom na základe zmluvy, ktorá je predmetom tohto konania bol hradený nesplatený záväzok vyplývajúci zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi dvoma podnikateľmi. Na výkon akej podnikateľskej činnosti bol účelový úver žalovaným poskytnutý vyplýva zo Žiadosti o úver, ktorá bola predložená ako dôkaz, na ktorú sa zmluva o úvere explicitne odvoláva, a existenciu ktorej žalobca vo svojej obsiahlej argumentácii akosi opomína.

5. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a vyjadrením žalobkyne, s vyjadreniami žalovaného, s zmluvou o úvere č. P520150185 dňa 23.11.2015 a s ďalšími listinnými dôkazmi predloženými stranami a zistil nasledovný skutkový stav:

6. Žalobkyňa ako dlžník uzatvorila so žalovaným ako veriteľom zmluvu o úvere č. P. Y. XX.XX.XXXX, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 1.000,- eur splatný v 13 mesačných splátkach vo výške 140,- eur, za odplatu vo výške 46% z istiny. Žalobkyňa sa na základe predmetnej úverovej zmluvy zaviazala vrátiť žalovanému istinu úveru spolu s odplatou za poskytnutý úver vo výške 1.820,- eur.

7. Súd vec právne posúdil nasledovne:

8. Podľa ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. v platnom znení (ďalej len „“) touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy: zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

9. Podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka v platnom znení zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

10. Podľa ustanovenia § 499 Obchodného zákonníka v platnom znení za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

11. Vykonaným dokazovaním má súd za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol zmluvný záväzkový vzťah na základe zmluvy o úvere Č.. P. Y. XX.XX.XXXX, v zmysle ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 1.000,- eur s výškou mesačnej splátky v sume 140,- eur a s dobou splácania 13 mesiacov, za odplatu vo výške 46% z istiny. Žalobkyňa sa na základe predmetnej úverovej zmluvy zaviazala vrátiť žalovanému istinu úveru spolu s celkovým poplatkom vo výške 1.820,- eur.

12. Medzi stranami konania teda vznikol zmluvný vzťah titulom zmluvy o úvere č. P. Y. XX.XX.XXXX, v ktorej, bez ohľadu na to, či je alebo nie je spotrebiteľskou zmluvou, sú dohodnuté úroky resp. odplata vo výške 46%. Občiansky zákonník a ani iné právne predpisy výslovne nestanovia, do akej výšky je možné pri peňažnej pôžičke (úvere) dojednať úroky, z tejto skutočnosti však nemožno vyvodzovať, že by výška úrokov závisela len od dohody účastníkov zmluvy o pôžičke, nakoľko i tu platí ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností, vyplývajúcich z občianskoprávnych resp. obchodnoprávnych vzťahov, nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

13. Pojem dobré mravy v obchodnom práve nie je možné zamieňať so všeobecnou úpravou upravenou v Občianskom zákonníku. Vo vzťahu k zásadám poctivého obchodného styku a k obchodným zvyklostiam sú dobré mravy všeobecným pojmom morálky, pojmy dobrých mravov a zásady poctivého obchodného styku a zvyklostí patria do kategórie mimo právnych pojmov a sú meradlom hodnotenia konkrétnej situácie zodpovedajúcej všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti. Uvádzané zásady poctivého obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad, či noriem vyjadrených v pojme dobré mravy. Ide o konkretizáciu noriem morálky na oblasť aplikácie konkrétnych spoločenských vzťahov, ktorými sú obchodné záväzkové vzťahy. Tvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý. Zákon subjektívne práva nielen priznáva, ale poskytuje aj ochranu ich výkonu. Nechráni však taký výkon práva, ktorý sa prieči zásadám poctivého obchodného styku. Takýmto výkonom práva sa prekračujú medze zmluvnej voľnosti, ktorú zákon poskytuje v obchodných záväzkových vzťahoch. Výkon práva, ktorý síce neporušuje žiadne kogentné ustanovenie zákona, ale sa prieči zásadám poctivého obchodného styku, nesleduje hospodársky cieľ, ale smeruje k poškodeniu druhého účastníka právneho vzťahu, k využitiu jeho dobromyseľnosti alebo k zneužitiu postavenia jedného účastníka na úkor ostatných účastníkov právneho vzťahu sa považuje za zneužitie práva (tzv. šikanu). Na takomto výkone práva nie je ani spoločenský ani individuálny záujem. V porovnaní s § 3 Občianskeho zákonníka, ktorý zakazuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi v prípade ust. § 265 Obchodného zákonníka ide o konkretizáciu a prispôsobenie tohto pojmu na oblasť obchodných vzťahov. V prípade § 265 nemôže ísť o rozpor s dobrými mravmi vôbec, ale vždy musí byť preukázaný zreteľný rozpor so zásadami poctivého obchodného styku. Iná situácia je pri posudzovaní ust. § 39 Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor

s dobrými mravmi, ktorý platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy. To znamená, že aj v rámci obchodných vzťahov je neplatný právny úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi vôbec. Netreba dokazovať rozpor so zásadami poctivého obchodného styku. Aj keď mnohé konkrétne porušenia dobrých mravov sa budú prekrývať s porušeniami zásad poctivého obchodného styku, pojem dobré mravy je obsahovo širší ako pojem zásady poctivého obchodného styku. Z toho vyplýva, že každé porušenie zásad poctivého obchodného styku je zároveň v rozpore s dobrými mravmi, ale nie každý rozpor s dobrými mravmi je tiež porušením zásad poctivého obchodného styku. Pokiaľ teda pri robení právnych úkonov dôjde k rozporu s dobrými mravmi, použije sa ust. § 39 Občianskeho zákonníka a dôsledkom bude neplatnosť (a to absolútna) právneho úkonu. V tejto súvislosti treba mať na pamäti ust. § 267 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Pokiaľ však pri výkone práva dôjde k rozporu so zásadami poctivého obchodného styku, pôjde o aplikáciu § 265 a súd výkon práva odmietne. To však neznamená, že dobrovoľné plnenie takýchto povinností nie je možné. Subjekt môže takéto povinnosti plniť dobrovoľne a jeho plnenie bude v súlade s právom, pretože v prípade § 265 nejde o neplatnosť právneho úkonu, ale len o odopretie právnej ochrany výkonu práva, ktorý je v rozpore s obchodným stykom. Z uvedeného vyplýva, že v obchodných vzťahoch v prípade neplatnosti právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka) je právna úprava prísnejšia ako v prípade odmietnutia právnej ochrany výkonu práva, ktorý je v rozpore so zotrvaním poctivého obchodného styku. Zákonodarca tak robí v záujme právnej istoty v obchodných vzťahoch.

14. Dobrými mravmi sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je v súlade so všeobecne uznávanými vzťahmi medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zriadenia a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem.

15. Je nepochybné, že neprimerane vysoké úroky, dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlom správania a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku, a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Požiadavka na neprimerané zmluvné úroky môže za istých okolností v sebe obsahovať i skutkovú podstatu trestného činu úžery, kedy dohoda o neprimeraných úrokoch je neplatná pre rozpor so zákonom, alebo v iných prípadoch pre rozpor s dobrými mravmi.

16. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade, či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje, z akých hľadísk má súd vychádzať, preto závisí v každom prípade na úvahe súdu. Rozhodnutie o tom či sú splnené podmienky pre použite § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo § 39 Občianskeho zákonníka, je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musí byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti.

17. Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí" bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „ zhodnotiť" obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.

18. V prejednávanej veci má súd za to, že predmetná zmluva o úvere je absolútne neplatná podľa § 37 Občianskeho zákonníka a to pre jej neurčitosť. Z článku I. predmetnej zmluvy nie je zrejmé, či ide o odplatu vo výške 46% z istiny za dojednanie úveru dohodnutú podľa § 499 alebo o úroky. Takáto

odplata by predstavovala určitú odmenu, resp. náhradu za to, že veriteľ rezervuje peňažné prostriedky a čaká, kým o ne dlžník požiada. V predmetnej veci však veriteľ poskytol dlžníkovi peňažné prostriedky už pri podpise zmluvy, teda takto dohodnutá odplata vo výške 46% z istiny nemôže predstavovať odmenu veriteľa za rezervovanie peňažných prostriedkov podľa § 499 ObZ. V tom istom článku predmetnej zmluvy je v ďalšom riadku nahradené slovo odplata slovom poplatok, ktorý je však už vyčíslený v sume 820,- eur, a ktorý je povinný zaplatiť spolu s istinou dlžník (žalobkyňa). Poplatok 820,- eur však nepredstavuje 46% z istiny úveru vo výške 1.000,- eur (t.j. 460,- eur), ale 82% z istiny. Podľa názoru súdu ide o úrok z úveru, ktorý je vlastne, aj podľa právnej teórie, cenou peňažných prostriedkov resp. odplatou za poskytnutie úveru (odplatou, ktorú zaplatí ten, kto si vezme úver) (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Obo 143/1998).

19. V nadväznosti na to súd konštatuje, že úroková miera dohodnutá medzi stranami konania v zmluve o úvere Č.. P. Y. XX.XX.XXXX (46%, resp., vzhľadom na znenie čl. II. predmetnej zmluvy, podľa ktorého je úver poskytnutý za odplatu podľa článku I. tejto zmluvy, t.j. 46% z istiny a celkový úrok 20% z istiny, 66%) viac ako 4-násobne resp. viac ako 6 násobne (teda podstatne) prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, keďže podľa zdroja Národnej banky SR (https://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/financne-trhy/urokove- sadzby/priemerne-urokove-miery-z-uverov-obchodnych-bank) boli priemerné úrokové miery z úverov obchodných bánk pre obyvateľstvo v novembri 2015 vo výške 10,34%. Súd má teda za to, že dojednanie zmluvných úrokov vo výške 66% z istiny (čo je takmer 66% ročne) v zmluve o úvere Č.. P. Y. XX.XX.XXXX je pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné.

20. Súd poznamenáva, že celková čiastka, ktorú musí titulom predmetnej zmluvy o úvere zaplatiť dlžník, predstavuje ročnú percentuálnu mieru nákladov vo výške 210,20%, čo nepochybne odporuje dobrým mravom.

21. Žalovaný poskytol žalobkyni titulom zmluvy o úvere č. P520150185 dňa 23.11.2015 úver vo výške 1.000,- eur. Žalovaný mal právo na vrátenie ním poskytnutej istiny úveru vo výške 1.000,- eur a to bez akýchkoľvek úrokov a poplatkov, keďže plnil žalobkyni na základe absolútne neplatnej zmluvy. Žalobkyňa vrátila žalovanému titulom zmluvy č o úvere č. P. Y.Ň. XX.XX.XXXX celkovo sumu 1.820,- eur (ako to vyplýva z listinného dôkazu na č.l. 20 spisu), to znamená o 820,- eur viac ako mal žalovaný nárok.

22. Podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

23. Podľa ustanovenia § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

24. Podľa ustanovenia § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa musí vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

25. Podľa ustanovenia § 488 Občianskeho zákonníka záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

26. Podľa ustanovenia § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

27. Bezdôvodné obohatenie je konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám (§ 454 Občianskeho zákonníka). Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. l Občianskeho zákonníka) tomu, na úkor koho sa získal (§ 456 Občianskeho zákonníka). Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je

dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

28. Aktívna legitimácia pre uplatnenie práva zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie vyplýva z § 456 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie určuje subjekt, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu oprávneným; je ním ten, na úkor koho sa predmet bezdôvodného obohatenia získal, teda ten, v koho majetkovej sfére došlo k zmenšeniu majetku. Kto je v rámci zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie pasívne legitimovaným, vyplýva z § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie určuje subjekt, ktorý je povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie. Je ním ten, koho majetok sa na úkor druhého bezdôvodne zväčšil.

29. V prejednávanej veci došlo k tomu, že žalovaný preukázateľne a nesporne poskytol žalobkyni peňažné prostriedky vo výške 1.000,- eur titulom zmluvy o úvere č. P520150185 dňa 23.11.2015, ktorú súd považuje za absolútne neplatnú (ustanovenie § 37 ods. 1 a § 39 Obč. zák.). Na strane žalobkyne ide o prípad plnenia bez právneho dôvodu, ktoré je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia. Dôsledkom takéhoto plnenia je obohatenie, obsahom ktorého je získanie určitej majetkovej hodnoty subjektom, ktorému bolo plnené. Z hľadiska hmotno-právneho je žalovaný v právnom vzťahu bezdôvodného obohatenia nositeľom povinnosti (o uloženie ktorej žalobkyňa žiada), preto je v prejednávanej veci pasívne legitimovaný.

30. Žalovaný sa teda na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil, keďže získal majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu, pričom toto obohatenie musí vydať žalobkyni. Výška bezdôvodného obohatenia spočíva v rozdiele medzi poskytnutými peňažnými prostriedkami zo strany žalovaného (1.000,- eur) a vrátenými peňažnými prostriedkami zo strany žalobkyne (1.820,- eur). Súd teda zaviazal žalovaného vydať žalobkyni predmet bezdôvodného obohatenia vo výške 820,- eur.

31. Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vznesenú žalovaným, súd konštatuje, že podľa ustanovenia § 107 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.

32. Pri premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Napríklad ak odo dňa, keď sa oprávnený dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, do uplatnenia práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia uplynie čas uvedený v ustanovení § 107 ods. 1 a povinný v súdnom konaní vznesie námietku premlčania, právo sa premlčalo, aj keď ide o bezdôvodné obohatenie spôsobené úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna desaťročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 107 ods. 2. Podobne je to aj v prípade, ak by ešte boli dané podmienky na plynutie subjektívnej premlčacej doby, ale by už uplynula objektívna premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba totiž môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť.

33. Žalobkyňa uhrádzala jednotlivé mesačné splátky úveru vo výške 140,- eur od 23.11.2015, pričom sumu vo výške 1.000,- eur, ktorú jej žalovaný poskytol, vrátila žalovanému dňa 26.7.2016 (8 splátok po 140,- eur). Každá ďalšia mesačná splátka úveru vo výške 140,- eur počnúc od 26.7.2016 bola bezdôvodným obohatením na strane žalovaného, pričom trojročná objektívna premlčacia doba ohľadne vydania plnenia z bezdôvodného obohatenia začala plynúť dňa 26.7.2016 a uplynula by dňa 26.7.2019. Keďže žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 28.5.2018 nemohlo dôjsť k uplynutiu trojročnej objektívnej premlčacej doby. Dvojročná subjektívna premlčacia doba ohľadne vydania plnenia z bezdôvodného obohatenia nemohla takisto uplynúť.

34. Podľa ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

35. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

36. V nadväznosti na vyššie uvedené, pokiaľ ide o určenie dňa omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu, má súd za to, že úroky z omeškania možno žalobkyni priznať iba od toho času, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR, keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je vymedzený čas plnenia, treba podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho, že žalovaný je povinný zaplatiť dlžnú sumu prvý deň po tom, čo ho žalobkyňa požiadala o splnenie. Za kvalifikované požiadanie treba v tomto prípade považovať výzvu zo dňa 18.5.2018, v ktorej žalobkyňa žiadala vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.494,- eur do 25.5.2018. Prvým dňom omeškania žalovaného ohľadne vydania bezdôvodného obohatenia preto bude nasledujúci deň po dni splatnosti uvedeného vo výzve zo dňa 18.5.2018, t.j. 26.5.2018.

37. Výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola k 26.5.2018 0%.

38. Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd preto žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 820,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 820,- eur od 26.5.2018 do zaplatenia.

39. Vzhľadom k vyššie uvedeným dôvodom, pre ktoré súd žalobe vyhovel, sa súd nezaoberal ďalšími dôvodmi neplatnosti resp. bezpoplatkovosti a bezúročnosti predmetnej úverovej zmluvy.

40. Podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

41. Podľa ust. § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

42. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovení ust. § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, nakoľko žalobkyňa mala vo veci plný úspech a priznal jej preto nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

43. Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch písomných vyhotoveniach. Podľa ust. § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa ust. § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (ust. § 127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa ust. § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ust. § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa ust. § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku. Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (ust. § 38 zákona č. 233/1995 Z.z.) a ktorého vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (ust. § 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).