Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_37C-16-2018.pdf
PDF · 154.26 KB
Case nature
Area
Subarea
37C/16/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Borisom Brondošom v spore žalobcu A.. A. V., H.. X.X.XXXX, C. T. P. Č.. XXX, proti žalovanej Slovenská advokátska komora, Kolárska č. 4, Bratislava, IČO: 30 795 141, zastúpenej JUDr. Radomírom Jakabom PhD., so sídlom Bočná 10, Košice, IČO: 42 246 245, o ochranu pred diskrimináciou, takto
rozhodol:
I. Žalobu zamieta.
II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
odôvodnenie:
1. Žalobca podal na tunajší súd dňa 24.4.2018 žalobu, ktorou sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 60.000,- eur z dôvodu porušenia práva na rovnaké zaobchádzanie. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 25.9.2004 začala Okresná prokuratúra I trestné stíhanie osoby žalobcu z dôvodu údajne dôvodného podozrenia so spáchania trestného činu útoku na verejného činiteľa v spojení s trestným činom vydierania, ktoré trestné stíhanie skončilo až dňa 20.1.2010 takým spôsobom, že osoba žalobcu bola rozhodnutím príslušných súdov spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodená. Na základe uznesenia o začatí trestného stíhania zo dňa 25.9.2004 adresoval dňa 5.10.2004 vtedajší minister spravodlivosti SR (A.. M. F.) na SAK podnet na zahájenie disciplinárneho konania voči osobe žalobcu a prijala rozhodnutie o disciplinárnom previnení žalobcu a za takéto údajné porušenie disciplinárneho poriadku SAK udelila žalobcovi disciplinárny trest v podobe pozastavenia výkonu advokácie žalobcu, dokonca s návrhom na vyčiarknutie žalobcu zo zoznamu advokátov. Dňa 10.10.2004 prijala P SAK rozhodnutie, na základe ktorého bola žalobcovi udelená sankcia v podobe pozastavenia výkonu advokácie. Predmetné rozhodnutie bolo P SAK prijaté v zmysle § 8 ods. 2 písm. b) zákona č.586/2003 Z.z. o advokácii, v zmysle ktorej právnej úpravy môže komora pozastaviť výkon advokácie tomu, proti komu sa začalo trestné stíhanie za trestný čin do právoplatného rozhodnutia vo veci. Ešte dňa 20.12.2004 žalobca podal v súvislosti s udelenou sankciou žalobu na preskúmanie rozhodnutia P SAK o pozastavení výkonu advokácie, ktoré konanie skončilo až rozhodnutím NS SR vo veci vedenej pod sp.zn.: XSž-X.- E. XXX T. M.B. XX.X.XXXX, ktorým rozhodnutím NS SR zamietol odvolanie P SAK proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach, ktorým rozhodnutím Krajský súd v Košiciach zamietol rozhodnutie P SAK o pozastavení výkonu advokácie žalobcovi z dôvodu, že toto rozhodnutie bolo podľa § 250 ods. 2 O.s.p. nepreskúmateľné. Rozhodnutie P SAK zo dňa 10.9.2004 o pozastavení výkonu advokácie malo pochopiteľne veľmi nepriaznivé, až likvidačné následky na osobu žalobcu, výkon jeho práce, ale v súvislosti s uvedeným aj na všeobecný život žalobcu a tieto nepriaznivé následky pretrvávajú v takmer nezmenenej - deštruktívnej forme do dnešných dní, najmä z toho dôvodu, že žalobca týmto rozhodnutím žalovanej stratil žalobca v zásade jediný zdroj svojej obživy, ako aj finančných prostriedkov potrebných na pokrývanie čo aj len základných životných potrieb a takto sa dá povedať, že z pomerne úspešného advokáta 80 a 90 rokov XX. storočia sa stala doslova „troska“, hľadajúca beznádejne
miesto svojho osobného, najmä profesného uplatnenia. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalobca vykonával činnosť advokáta už od roku 1988 a všetky svoje životné náklady pokrýval výlučne a príjmov dosahovaných z výsledkov svojej práce advokáta, člena SAK. Dá sa povedať, že plynutím času sa pomyslená horkosť v mysli žalobcu a vnútorný pocit nespravodlivosti s prijatým rozhodnutím P SAK a následným nezákonným konaním orgánov štátu a orgánu žalovanej, ktoré konanie smerovalo v rokoch 2004-10 proti osobe žalobcu pomaly utlmovala, avšak udalosti rokov 2016-17 vyvolali v spomienkach a mysli žalobcu návrat práve do doby trestného stíhania jeho osoby a následkov tohto konania a tieto spomienky na opisované udalosti a osoby v týchto vystupujúce, vyvolávali a vyvolávajú u žalobcu pocit čoraz väčšej nespravodlivosti a doslova aj zlosti, najmä nad rozdielnym posudzovaním konania rôznych osôb zo strany SAK, teda posudzovania následkov konania osôb v zásade na rovnakom stupni spoločenského a profesného postavenia. Pre objasnenie uvedeného je treba uviesť, že niekedy v období mesiaca september roku 2016, presnejšie dňa 23.9.2016 sa na jednej z bratislavských ulíc udiala tragická nehoda, kedy osobné motorové vozidlo na prechode pre chodcov zrazilo a usmrtilo chodca. O opisovanej situácií zoširoka informovali všetky slovenské média, pretože vodičom, a osobou jednoznačne zodpovednou za túto nehodu bola osoba A.. M. F., v tom čase poslanca NR SR a advokáta SAK. Vychádzajúc z udalostí opísaných v úvode žalobného návrhu by sa dalo minimálne odôvodnenie očakávať, že v rámci takmer totožných udalostí /začatie trestného stíhania/ príjme vedenie SAK minimálne rovnaký postoj k veci a osobe páchateľa, ako tomu bolo v roku 2004 v prípade žalobcu a minimálne obmedzí páchateľovi /.. F. M./ v zmysle opísaných ustanovení zákona činnosť a výkon advokácie o to viac, že išlo o nehodu so smrteľným následkom. Lenže nie len táto opísaná situácia mala zo strany vedenia SAK diametrálne iné riešenie, než tomu bolo v prípade žalobcu, ale aj niektoré ďalšie obdobné prípady riešila SAK úplne odlišným spôsobom, než bolo riešenie prijaté SAK v prípade žalobcu. /.. M., A.. A. B../ Listom zo dňa 1.5.2017 sa obrátil na vedenie SAK s dotazom, aby mu príslušný orgán SAK vysvetlil dôvody v rozdielnom postupe konania SAK vo veci žalobcu a A.. F.. Na tento list a položenú otázku mu bolo odpovedané listom SAK zo dňa 12.5.2017 podpísaným Z.. E. v takom zmysle, že k pozastaveniu advokácie v prípade A.. F. K. nepristúpila z dôvodu toho, že v jeho prípade išlo údajne iba o spáchanie neúmyselného trestného činu, následkom čoho bol páchateľ odsúdený „iba“ na podmienečný trest odňatia slobody. Ale predsa v prípade žalobcu došlo k pozastaveniu výkonu advokácie žalobcovi ešte v procese, kedy bolo voči osobe žalobcu ešte len začaté samotné trestné stíhanie a samotné právoplatné rozhodnutie súdu vo veci trestného stíhania nebolo ešte zďaleka známe. A rozhodnutie SAK podľa príslušnej právnej úpravy predsa upravuje možnosť SAK pozastaviť výkon advokácie členovi po začatí trestného stíhania, bez ohľadu na akýkoľvek výsledok trestného stíhania vyslovený súdom v budúcnosti. A nie je nezanedbateľnou skutočnosťou ani ten fakt, že v prípade žalobcu sa dá v zásade hovoriť o nezákonnom konaní orgánov štátu v období trestného stíhania jeho osoby / vzhľadom na výsledok trestného stíhania/, čo ale o trestnom stíhaní A.. F. nie je možné tvrdiť ani len náhodou. Teda bol v týchto prípadoch dodržaný zákon o rovnakom zaobchádzaní, alebo došlo postupom orgánov SAK k porušeniu jednotlivých ustanovení zákona č. 365/2004 Z.z.. Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie /znevýhodňovania/ z akéhokoľvek dôvodu. Diskriminácia môže navonok pôsobiť ako priama alebo nepriama diskriminácia, pričom za priamu diskrimináciu je treba považovať také konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza alebo sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácii. Pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie podľa § 3 zákona č. 365/2004 Z.z. sa neberie do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo mylnej domnienky. V zmysle § 9 zákona č. 365/2004 Z.z. má každý právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je, alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách, práve nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Dotknutá osoba sa môže domáhať toho, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol dotknutej osobe primerané zadosťučinenie, ktoré môže mať v prípade / §9 ods. 3/, teda v prípade, ak došlo konaním škodcu k zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia poškodenej osoby aj formu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V zmysle všeobecného zákona o náhrade škody, ktorým je OZ, je náhrada nemajetkovej ujmy charakterizovaná ako náhrada takej škody, ktorá vznikla porušením práva a mala za následok neodstrániteľné poškodenie jedinca v oblasti jeho osobnostného statusu a náhrada škody musí byť adekvátna spôsobenej ujme s prihliadnutím najmä na závažnosť, rozsah a nenapraviteľnosť spôsobenej ujmy, teda poškodenie jeho dobrého mena, cti a povesti v súkromí či na verejnosti. V súvislosti s podávaným žalobným návrhom je treba ešte z pozície žalobcu uviesť, že následkom práve napádaného rozhodnutia P SAK zo dňa 10.9.2004/10.10.2004/,ktorým rozhodnutím bol pozastavený výkon advokácie žalobcu, došlo nielen k markantnému obmedzeniu
vôbec výkonu práce žalobcu, ale v súvislosti s týmto došlo už k aj uvedenému obmedzeniu možnosti zaobstarávania si vôbec akýchkoľvek finančných prostriedkov, keďže žalobca sa výkonu advokácie profesne venoval už od roku 1988 a dané rozhodnutie P SAK žalobcovi reálne zabraňovalo vo výkone jeho práce. Pre upresnenie nepriaznivých následkov trestného stíhania v súvislosti s navrhovanou výškou náhrady škody, v roku 2003 dosiahol žalobca z výkonu advokácie príjem vo výške 651.000,- Sk a len pre porovnanie v roku 2005 dosiahol žalobca z výkonu advokácie už len príjem vo výške 164.000,- Sk. Aj po rozhodnutí NS SR, ktorým rozhodnutím NS SR vlastne zrušil rozhodnutie P SAK o pozastavení výkonu advokácie žalobcu vo veci, sa už pochopiteľne situácia v oblasti výkonu práce žalobcu nevrátila automaticky do obdobia rokov spred roka 2004, čo je situácia najlepšie dokumentovaná z daňových priznaní žalobcu, dokladujúcimi výšku prímov žalobcu a opätovne treba uviesť, že táto nepriaznivá situácia postihujúca osobu žalobcu, pretrváva až do dnešných dní. Z uvedených dôvodov preto podáva v zmysle zákona č. 365/2004 Z.z. tento návrh na začatie konania vo veci ochrany pred diskrimináciou a navrhuje konajúcemu súdu, aby tento po vykonaní potrebného dokazovania vo veci vyniesol taký rozsudok: „ Súd určuje, že žalovaná je v zmysle ustanovení zákona o rovnakom zaobchádzaní č. 365/2004 Z.z. /§9 zákona- antidiskriminačný zákon/, povinná uhradiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu vo výške 60.000,- eur do 3 dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia a uhradiť trovy konania.
2. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 6.7.2018 uviedla, že predmetnou žalobou sa žalobca domáha uloženia povinnosti žalovanému uhradiť žalobcovi sumu 60.000 EUR titulom náhrady nemajetkovej ujmy podľa ust. § 9 ods. 3 zákona č.365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon"). V danom prípade ide o tzv. osobné právo majúce majetkovú povahu. Podľa názoru Najvyššie súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci (uplatňovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobností Je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky." (Q. H. K. K. Q., K..T.. XCdo/XXX/XXXX T. M. XX.XX.XXXX - Q. XX/XXXX, S. Q. H. K. K. Q., K..T.. XCdo/XXX//XXXX T. M. XX.X.XXXX, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky K..T.. XCdo/XXX/XXXX T. M. XX.X.XXXX). Vychádzajúc z uvedeného je možné konštatovať, že aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia princípov rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona podlieha premlčaniu vo všeobecnej premlčacej dobe 3 rokov. V uvedených rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol posudzovaný aj začiatok plynutia premlčacej doby vo vzťahu k uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Podľa názoru tohto súdu „Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa §101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv." Takéto vymedzenia začiatku plynutia premlčacej doby je možné aplikovať aj na nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia antidiskriminačného zákona. Žalobca uvádza, že do jeho práv na rovnaké zaobchádzanie malo byť zasiahnuté rozhodnutím predsedníctva žalovaného zo dňa 15.10.2004, ktorým bolo rozhodnuté o pozastavení výkonu advokácie žalobcu. Oznámením tohto rozhodnutia žalobcovi dňa 15.10.2004 (na zasadnutí predsedníctva žalovaného, ktorého sa žalobca osobne zúčastnil) nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. Teda, údajný zásah do práv žalobcu na rovnaké zaobchádzanie nastal dňom 15.10.2004. Nasledujúcim dňom začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá skončila dňa 16.10.2007. Žalovaný má za to, že uplatňovaný nárok je v celom rozsahu premlčaný. Aj keď žalovaný popiera skutkovú a právnu odôvodnenosť žaloby ako takej, týmto žalovaný vznáša námietku premlčania uplatňovaného nároku predmetnou žalobou. Žalovaný navrhuje, aby súd žalobu z dôvodu premlčania údajného nároku žalobcom zamietol bez toho, aby v ďalšom konaní skúmal vecnú a právnu odôvodnenosť žaloby. V prípade porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, poškodená osoba má právo súdnou cestou sa domáhať uloženia určitých opatrení stanovených zákonom. V ust. § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona sú uvedené nasledujúce opatrenia: upustenie od konania porušujúceho zásadu rovnakého zaobchádzania, náprava protiprávneho stavu, poskytnutie primeraného zadosťučinenia. Poškodená osoba si môže zvoliť, ktoré z týchto opatrení využije, a to samostatne, ako aj popri sebe. V ust. § 9 ods.
3 antidiskriminačného zákona je upravené ďalšie opatrenie, a to nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Tento nárok však prichádza do úvahy iba vtedy, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce. Teda, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je subsidiárny k nároku na primerané zadosťučinenie. Ak teda dotknutá osoba chce sa domáhať nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, musí sa rovnako domáhať aj primeraného zadosťučinenia. Pričom podmienkou je, že primerané zadosťučinenie nie je dostačujúce. Totiž podľa znenia daného ustanovenia „Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch." Podanou žalobou sa žalobca domáha len nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bez toho, aby sa zároveň domáhal aj primeraného zadosťučinenia. Z toho dôvodu nie je splnená podmienka uvedená v ust. § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Okrem toho, žalobca žiadnym spôsobom nepreukazuje, že by boli splnené ďalšie podmienky uvedené v ust. § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona, a to že bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie, ako aj to, že primerané zadosťučinenie je nedostačujúce. Tieto okolnosti musí preukázať žalobca, pričom v tomto rozsahu má dôkazné bremene. Žalovaný tvrdí, že tieto podmienky splnené nie sú. Na to, aby mohlo byť nejaké konanie kvalifikované ako diskriminácia, t.j. porušenie zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona, vyžaduje sa, aby bol daný niektorý z dôvodov uvedených v § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, musí byť naplnená jedná z foriem uvedená v ust. § 2a antidiskriminačného zákona a napokon, musí sa tak diať v jednej z oblasti, ktoré sú podľa ust. § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona týmto zákonom pokryté. Dôvody diskriminácie postihnuteľné antidiskriminačným zákonom sú vymedzené v jeho ust. § 2 ods. 1. Týmito dôvodmi sú: „pohlavie, náboženské vyznanie alebo viera, rasa, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotné postihnutie, vek, sexuálna orientácia, manželský stav a rodinný stav, farba pleti, jazyk, politické alebo iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné postavenie alebo oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti." Z obsahu podanej žaloby nevyplýva, že by bol daný niektorý z uvedených dôvodov diskriminácie. Žalobca neoznačuje žiaden z týchto dôvodov. Ba naopak, žalovaný má za to, že vo vzťahu k rozhodnutiu predsedníctva, na základe ktorého bol pozastavený výkon činnosti žalobcovi, neuviedol žiaden z uvedených dôvodov. Ak sa žalobca domáha nárokov z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, je jeho povinnosťou uviesť relevantné skutočnosti vrátane identifikácie dôvodu diskriminácie. Vzhľadom na to, že neexistuje zákonom stanovený dôvod diskriminácie podľa ust. § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, žalobca sa nemôže domáhať nárokov z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa tohto zákona. Žalobca v podanej žalobe uvádza, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo v dôsledku rozhodnutia predsedníctva žalovaného zo dňa 15.10.2004 o pozastavení činnosti advokáta žalovaného z dôvodu začatia trestného stíhania voči jeho osobe. Zároveň uvádza, že v iných prípadoch, kedy žalovaný rozhodoval o pozastavení činnosti z dôvodu začatia trestného stíhania, žalovaný neprijal rovnaké rozhodnutie. V tejto súvislosti poukazuje na medializovaný prípad začatia trestného stíhania voči A.. M. F. za prečin usmrtenia. Podľa ust. § 8 ods. 2 písm. b) zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii") „Komora môže pozastaviť výkon advokácie tomu, proti komu sa začalo trestné stíhanie za trestný čin do právoplatného rozhodnutia vo veci." Ide o fakultatívny dôvod pozastavenia výkonu advokácie, pričom posúdenie, či dôjde k pozastaveniu činnosti advokáta, je na správnej úvahe žalovaného. Pri rozhodovaní o tom, či bude pozastavený výkon advokácie z dôvodu začatia trestného stíhania advokáta, vychádza sa zo základného postulátu, ktorým je potreba ochrany advokátskeho stavu pred účelovým trestným stíhaním advokátov a dobrého mena, vážnosti a dôstojnosti advokátskeho stavu vychádzajúc zo zákona o advokácii a stavovských predpisov. Pri aplikácii správnej úvahy sa preto zohľadňuje, o aký skutok ide z hľadiska zavinenia, ako aj z hľadiska vzťahu k výkonu advokácie (či súvisel s výkonom advokácie alebo nie) a z hľadiska stupňa nebezpečnosti. Rovnako sa berú do úvahy aj sociálno-ekonomické dopady pozastavenia činnosti advokáta na jeho advokátskych koncipientov, klientov a nezaopatrené deti. Žalovaný sa dozvedel o začatí trestného stíhania voči žalobcovi z návrhu vtedajšieho podpredsedu vlády a ministra spravodlivosti SR Č.. XXXXX/XX-XX T. M. X.XX.XXXX na začatie disciplinárneho konania voči žalobcovi. Súčasťou daného návrhu bolo aj uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach I, Úrad justičnej a kriminálnej polície ČVS: ORP-767/2- OVK-2004 zo dňa 27.9.2004, ktorým rozhodol o stíhaní žalobcu ako obvineného z trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. b) Trestného zákona v súbehu s trestným činom vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona, lebo na podklade zistených skutočností mal dostatočne
odôvodnený záver, že dňa XX.X.XXXX N. Č. X. X:XX D.. v E. H. Š. XX, N. X. Okresného K. E. P., na treťom poschodí, v služobnej kancelárii č. 305, kvôli rozsudku sp. zn. 29Cb 684/99 zo dňa 18.10.2002, v právnej veci žalobcu A.. A. Z. - E. proti žalovanému A.. A. V. - M. Z., ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.8.2003, slovne a fyzicky napadol sudcu Okresného súdu Košice I A.. F. O., H.. XX.X.XXXX, ktorého chytil pod krk a vyhrážal sa mu, že mu odtrhne hlavu, ak s tým do 24 hodín niečo neurobí a následne tresol dverami tak silno, že ich poškodil, čím týmto svojím konaním použil násilie pre výkon právomoci verejného činiteľa a hrozbou násilia nútil A.. F. O., aby niečo konal. Vzhľadom na to, že v disciplinárnom konaní podľa návrhu uvedeného v predchádzajúcom odseku sa mal prejednávať totožný skutok, aký bol prejednávaný v trestnom konaní, príslušný disciplinárny senát žalovaného rozhodol rozhodnutím zo dňa 26.11.2004 v zmysle § 14 ods. 2 Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory, schváleného Konferenciou advokátov dňa 19.6.2004 tak, že disciplinárne konanie voči žalobcovi prerušil, a to až do doby ukončenia trestného stíhania. Na základe návrhu na začatie disciplinárneho konania sa žalovaný dozvedel o začatí trestného stíhania voči žalobcovi. Na zasadnutí predsedníctva žalovaného dňa 15.10.2004 bol za prítomnosti žalobcu prerokovaný návrh na pozastavenie výkonu jeho činnosti podľa ust. § 8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii. Po vypočutí žalobcu predsedníctvo žalovaného prijalo uznesenie, ktorým pozastavilo žalobcovi výkon advokácie podľa vyššie uvedeného ustanovenia zákona. Pri rozhodovaní sa bral zreteľ na to, že skutok, ktorý sa žalobcovi kládol za vinu, sa mal týkať výkonu činnosti advokáta, mal byť namierený voči sudcovi, z hľadiska zavinenia malo ísť o úmyselný trestný čin, a že žalobca sa iného úmyselného trestného činu v minulosti dopustil (marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa rozsudku Okresného súdu Košice I, sp.zn. 2T 503/99 z 10.9.2001). Žalovaný má za to, že z hľadiska ochrany dobrého mena advokátskeho stavu bolo v danom čase nevyhnutné rozhodnúť tak, ako aj bolo rozhodnuté. Žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 20.3.2009 v konaní č. 3T/171/207- 314 oslobodený spod skutku obžaloby špecifikovaného vyššie. No v odôvodnení tohto rozsudku súd konštatoval „Zároveň v tejto súvislosti súd poukazuje na to, že konanie obžalovaného voči sudcovi síce podľa názoru súdu nenaplnilo žiadnu zo skutkových podstát uvedených v osobitnej časti Trestného zákona, ale takéto konanie mohlo naplniť pojmové znaky disciplinárneho previnenia v zmysle §18 ods. 3 zak. č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení, kde na prejednanie a rozhodnutie je príslušný iný orgán a to disciplinárny senát Slovenskej advokátskej komory. Vzhľadom však na dobu, ktorá uplynula od spáchania skutku, nebolo možné túto vec postúpiť na takéto prejednanie, keďže v zmysle uvedeného zákona je možné takýto návrh na prejednanie disciplinárneho previnenia podať maximálne do dvoch rokov od jeho spáchania." Aj tento názor súdu potvrdzuje to, že bolo vzhľadom na povahu skutku potrebné prijať príslušné opatrenie za účelom ochrany advokátskeho stavu. Ak by nezanikla zodpovednosť žalobcu za disciplinárne previnenie z dôvodu uplynutia času, žalobca mohol byť disciplinárne postihnutý aj vyčiarknutím zo zoznamu advokátov. Žalobca v rámci žaloby poukazuje na porušenie zásady rovnakého zaobchádzania tým, že v medializovanej veci A.. M. F. žalovaný postupoval odlišne, keď nerozhodol o pozastavení výkonu advokácie. Žalovaný má za to, že v danom prípade šlo o diametrálne odlišnú vec z hľadiska povahy skutku vyžadujúcu aj odlišné stanovisko žalovaného. Podľa zverejnených informácií, A.. M. F. bolo dňa 23.1.2017 vznesené obvinenie pre prečin usmrtenia podľa ust. § 149 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 19.9.2016 na N. V. N. C. pri dopravnej nehode spôsobil z nedbanlivosti smrť inej osoby. Z hľadiska povahy skutku je možné konštatovať, že skutok, z ktorého bol obvinený žalobca v čase rozhodovania žalovaného o pozastavení výkonu advokáta, mal byť úmyselným trestným činom, pričom skutok A.. F. nedbanlivostným. Okrem toho, skutok žalobcu mal súvisieť s výkonom advokácie vo vzťahu k sudcovi všeobecného súdu. Pričom skutok A.. F. sa žiadnym spôsobom netýkal výkonu jeho advokátskej činnosti, súvisel s vedením motorového vozidla. Z toho dôvodu, skutok A.. F. nebol spôsobilý ohroziť dobré meno, vážnosť a dôstojnosť advokátskeho stavu. Na základe týchto okolností bol daný objektívny dôvod na to, aby žalovaný nerozhodol o pozastavení výkonu činnosti advokáta vo vzťahu k A.. F.. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že pojem „rovnaké zaobchádzanie" neznamená, že je nevyhnutné identicky zaobchádzať s jednotlivcami v rovnakých, resp. porovnateľných situáciách. Pojem „rovnaké zaobchádzanie" je výsledkom nepresného prekladu z anglického výrazu „principle of equal treatment", ktorý neznamená rovnaký v zmysle identický, ale rovný v zmysle spravodlivý a nediskriminujúci (Č., Ľ.., S., T.., Q., S.: Medzery antidiskriminačného zákona, analýza potreby novelizácie antidiskriminačného zákona a súvisiacich právnych predpisov. Bratislava: Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, 2017, str. 8). V tejto súvislosti žalovaný postupoval v súlade s požiadavkou „rovného" zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi aj s prihliadnutím na vec A.. F.. V relevantnom období rokov 2004 až 2005 žalovaný postupoval obdobne, ako vo veci žalobcu, aj v inom prípade, pri ktorom povaha skutku odôvodňovala obdobný postup. Konkrétne, voči advokátovi A.. S.. bolo dňa 30.9.2004 vznesené obvinenie Prezídiom policajného zboru (Č.: S.-XX/BPK-K.-XXXX) pre podozrenie zo spáchania trestného činu podplácania
podľa ust. § 161 ods. 1 a ods. 3 písm. b) Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb.) na tom skutkovom základe, že advokát ako obhajca obvineného klienta požiadal obhajcu spoluobvineného v spoločnej trestnej veci, aby tento prehovoril svojho klienta, aby tento vo svojej výpovedi a následnej konfrontácii s jeho klientom neuviedol dôkazy, ktoré by usvedčovali jeho klienta, za čo obhajcovi spoluobvineného a jeho klientovi prisľúbil finančnú odmenu, ktorú aj reálne odovzdal obhajcovi spoluobvineného vo výške 30.000,- Sk. Obdobne ako v prípade žalobcu, predsedníctvo žalovaného na svojom zasadnutí dňa 15.10.2004 vypočulo daného advokáta, a následne na svojom zasadnutí dňa 14.1.2005 rozhodlo o pozastavení činnosti advokáta podľa ust. § 8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii. Rovnako aj v prípade advokáta A.. S.. šlo o úmyselný trestný čin, ktorý bol spáchaný pri výkone advokácie. Povaha daného skutku, z ktorého bol daný advokát obvinený, odôvodňovala záver, že môže dôjsť k poškodeniu dobrého mena advokátskeho stavu, jeho vážnosti a dôstojnosti. Preto aj v danom prípade bol odôvodnený záver o pozastavení výkonu jeho činnosti advokáta. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v obdobných veciach žalovaný postupoval rovnako, ako v prípade žalobcu. Teda, toto preukazuje, že žalovaný vo vzťahu k žalobcovi neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Na základe vyššie uvedeného žalovaný má za to, že žaloba žalobcu je po vecnej a právnej stránke neodôvodnená. Preto navrhuje, aby ju konajúci súd v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. Žalobca v replike zo dňa 1.8.2018 uviedol, že v bode I. vyjadrenia žalovaná namieta údajné premlčanie uplatňovaného nároku aj z uvedení niekoľkých rozhodnutí NS SR vo veciach uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. V zásade by sa dalo s takto vyjadreným názorom právneho zástupcu žalobcu aj súhlasiť, avšak problematika tejto právnej veci a z nej vyplývajúcich nárokov má niekoľko špecifických skutočností, ktoré takto prezentovanému názoru účinne odporujú. Tak predovšetkým, premlčanie je chápané ako uplynutie zákonom stanovenej doby, uplynutím ktorej doby príslušný nárok zaniká, v zmysle zániku možnosti jeho uplatnenia pred súdom. V zásade sa dá povedať, že premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva. V tomto prípade si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na základe princípov zákona o ochrane pred diskrimináciou, alebo zákona o rovnakom zaobchádzaní žalobou zo dňa 22.4.2018. Podľa názoru žalobcu došlo k začiatku plynutia premlčacej doby vo veci uplatneného nároku na náhradu škody v súvislosti s ustanoveniami zákona o zákaze diskriminácie deň po tom, ako začalo trestné stíhanie A.. F., od konania ktorého odvodzuje žalobca svoj nárok, pričom toto trestné stíhanie začalo dňa 23.1.2017, teda začatia práve tej porovnateľnej právnej situácii, od ktorej mohol žalobca svoj nárok vôbec odvíjať. Ak sa konajúci súd bude vôbec touto námietkou žalovanej zaoberať, je treba si predovšetkým uvedomiť, že žalobca nemal na posúdenie zákonnej situácie v rámci antidiskriminačného zákona žiadne poznatky z obdobnej situácie jednania žalovanej v predchádzajúcom období a tak treba jednoznačne uznať, že začatie plynutia premlčacej doby je nutné ohraničiť začiatkom trestného stíhania vo veci, ktorá je pre posúdenie problematiky diskriminácie pre vec určujúcou a takýmto termínom je jednoznačne termín začatia trestného stíhania A.. F.- ako jedinej žalobcom poznateľnej a najmä porovnateľnej situácie. Z dikcie zákonnej úpravy § 2 zákona č. 365/2004 Z.z. vyplýva, že zásada dodržiavania rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu a v § 3 zákona sa udáva a teraz si dovolím zacitovať: „ diskriminácia je konanie, alebo opomenutie pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácii“ a pre posúdenie problematiky sporu je práve táto skutočnosť s pohľadu žalobcu rozhodujúcou. Čo sa týka posúdenia problematiky subsidiarity nároku namietanom právnym zástupcom žalovanej v bode II./5 a nasl. vyjadrenia, akýkoľvek iný nárok uplatnený žalobcom vo forme požiadavky akéhosi ospravedlnenia od žalovanej nemá z dnešného pohľadu žalobcu žiaden význam, nielen s poukazom na uplynutie doby, ale najmä s poukazom na následky konania žalovanej, na vývoj najmä pracovných a osobných následkov tohto vadného konania žalovanej. Disciplinárne konanie vedené príslušným orgánom SAK voči osobe žalobcu bolo začaté práve na základe návrhu zaslaného na SAK osobou A.. M. F., ktorý v tom čase vykonával funkciu Ministra spravodlivosti vlády SR zo dňa 5.10.2004. Na základe takéhoto návrhu MS SR IV. DS SAK rozhodol ešte dňa 26.11.2004 o pozastavení výkonu advokácie žalobcu až do skončenia trestného stíhania vedeného OČTK. Po podaní riadneho odvolania voči uvedenému rozhodnutiu DS SAK o pozastavení výkonu advokácie rozhodol v konečnom dôsledku vo veci až NS SR svojim uznesením vo veci č.k.: XSž-X.-E. XXX/XXXX T. M. XX.X.XXXX tak, že zamietol odvolanie SAK voči rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 8.7.2005 o pozastavení advokácie žalobcovi. Takže ani rozhodnutie Okresného súdu Košice I vo veci pod sp.zn. 3T/171/2007 ako dôkaz o trestnosti, či disciplinárnom previnení konania žalobcu vo veci neobstojí. V bode V./21 žalovaná vo svojom vyjadrení uvádza, že trestnosť konania žalobcu niesla už v čase začatia trestného stíhania znaky úmyselného trestného činu, zatiaľ čo v prípade konania A.. F. išlo v takej istej fáze začatia trestného stíhania o
prípad neúmyselného konania. Ako je možné kvalifikovať konanie osoby žalobcu a osoby A.. F. vo fáze začatia trestného stíhania vo veci v jednom prípade ako úmyselné a v druhom prípade ako neúmyselné. Rovnako zaujímavým sa zdá z pohľadu žalobcu aj snaha po jazykovom exkurze podanom právnym zástupcom žalobcu, v rámci ktorého sa tento vyjadruje k prekladovým otázkam spojeným s prekladom anglického výrazu „ principle of equal treatment“ a najmä teda akémusi pokusu o doslovný preklad tohto výrazu, ktorý podľa týchto záverov znie „ rovný, ale v zmysle spravodlivý - nediskriminujúci“/!!!/, pričom údajne žalovaná v rámci takejto zásady postupovala aj v tomto prípade vo vzťahu k osobe žalovaného. Je zaujímavé, že žalovaný takýto „rovnaký“ postup zo strany žalovanej nezaregistroval do dnešných dní. Samotným vrcholom práce právneho zástupcu žalovanej je však bod VI. vyjadrenia, v rámci ktorého sa právny zástupca žalovanej snaží poukázať na obdobný postup žalovanej voči svojim členom, kedy na obhájenie postupu žalovanej použil právny zástupca žalovanej prípad akéhosi A.. S.., T. Q. XXXX, ktorý ako člen SAK bol dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu „ podplácania“. Porovnávať trestnosť činu podplácania s otáznou trestnosťou útoku na verejného činiteľa, ktoré podozrenie s takéhoto konania sa naviac nikdy nedokázalo, je z pohľadu čosi tak úbohé a vôbec nevhodné akéhokoľvek vyjadrenia.
4. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a oboznámením sa so žalobou a s vyjadreniami žalobcu, s vyjadrením žalovanej a s ďalšími listinnými dôkazmi predloženými stranami a zistil nasledovný skutkový stav:
5. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že má za to, že jeho nárok nie je premlčaný, podľa neho plynie začiatok premlčacej doby od času, kedy sa odohrala porovnateľná situácia so situáciou, aká bola u žalobcu, teda od doby, kedy došlo k pozastaveniu výkonu advokácie rozhodnutím príslušného orgánu žalovanej na základe oznámenia o začatí trestného stíhania. Má za to, že inak sa dívalo na kauzu A.. F. a inak sa dívalo na jeho kauzu. On bol dotknutý na svojich právach a to tým, že žalovaná nepostupovala rovnako v oboch prípadoch a to v jeho veci aj vo veci M.. F.. Vidí diskrimináciu aj v tom, že predchádzajúce vedenie komory ho zaradilo do skupiny ľudí, ktorí napr. podplácali.
6. Z rozhodnutia Predsedníctva SAK zo dňa 15.10.2004 (v písomnom vyhotovení rozhodnutia je nesprávne uvedený dátum 10.9.2004) súd zistil, že žalobcovi bol pozastavený výkon advokácie podľa § 8 ods. 2 písm. b) zákona č. 586/2003 Z.z. z dôvodu, že sa proti žalobcovi začalo trestné stíhanie za trestný čin.
7. Zo zápisnice č. 10/2004 zo zasadnutia Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory konaného dňa 15.10.2004 súd zistil, že Predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory schválilo dňa 15.10.2004 uznesenie, ktorým žalobcovi pozastavilo výkon advokácie podľa § 8 ods. 2 písm. b) zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii.
8. Súd právne vec posúdil nasledovne:
9. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 až 3 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v platnom znení (1) dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. (2) Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou. (3) Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou.
10. Podľa ustanovenia § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.
11. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 až 3 antidiskriminačného zákona (1) Každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. (2) Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať,
aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená. (3) Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.
12. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 60.000,- eur z titulu nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovanej. Antidiskriminačný zákon predstavuje lex specialis k Občianskemu zákonníku. Pre naplnenie zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona sa vyžaduje, aby bola naplnená forma, oblasť a dôvod diskriminácie, tak ako sú bližšie definované v tomto zákone. Na to, aby mohlo byť určité konanie kvalifikované ako diskriminácia, t. j. porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, sa v praxi vyžaduje, aby bol daný niektorý z dôvodov uvedených v § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, musí byť naplnená jedna z foriem uvedených v § 2a antidiskriminačného zákona a napokon musí sa tak diať v jednej z oblastí, ktoré sú v zmysle § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona týmto zákonom pokryté. Antidiskriminačný zákon definuje zásadu rovnakého zaobchádzania vo viacerých ustanoveniach prostredníctvom chránených dôvodov (§ 2 ods. 1), foriem diskriminácie (§ 2a ods. 1 až 8) a oblastí uplatňovania antidiskriminačného zákona (§ 3 ods. 1).
13. Definícia zásady rovnakého zaobchádzania v antidiskriminačnom zákone je formulovaná vo vzťahu ku konkrétnym dôvodom, t. j. osobným charakteristikám jednotlivca, pre ktoré sa s osobou zakazuje zaobchádzať diskriminačne. Ustanovenie § 2 ods. 1 vymenúva medzi chránenými dôvodmi pohlavie, náboženské vyznanie alebo vieru, rasu, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotné postihnutie, vek, sexuálnu orientáciu, manželský stav a rodinný stav, farbu pleti, jazyk, politické alebo iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, majetok, rod, iné postavenie alebo oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.
14. Predpokladom vzniku súkromnoprávnych sankcií za porušenie práv a povinností vyplývajúcich z práva na rovné zaobchádzanie je podmienka existencie protiprávneho diskriminačného konania, ktoré vyvolalo určitú ujmu na strane diskriminovanej osoby, pričom musí existovať príčinná súvislosť medzi zásahom a ujmou. Nenaplnenie niektorého z týchto predpokladov vylučuje možnosť sankcií podľa § 9 antidiskriminačného zákona.
15. Vzhľadom na skutočnosť, že antidiskriminačný zákon je vo svojej relevantnej časti právnym predpisom hmotnoprávneho charakteru, musí byť aplikovaný v znení účinnom v čase, v ktorom k tvrdenej diskriminácii došlo. Odlišné hmotnoprávne posúdenie by bolo arbitrárne a znamenalo by porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 471/2011).
16. Na základe vykonaného dokazovania súd ustálil, že k namietanému protiprávnemu diskriminačnému konaniu žalovanej, ktoré vyvolalo ujmu (alebo bolo spôsobilé vyvolať ujmu) na strane žalobcu ako diskriminovanej osoby došlo práve rozhodnutím Predsedníctva K. T. M. XX.XX.XXXX (v písomnom vyhotovení rozhodnutia je nesprávne uvedený dátum 10.9.2004), ktorým bol žalobcovi pozastavený výkon advokácie, a v čase tohto rozhodnutia, a nie až konaním alebo nekonaním žalovanej vo vzťahu k A.. F.. Nemajetkovú ujmu na strane žalobcu predsa nebolo spôsobilé vyvolať konanie alebo nekonanie žalovanej vo vzťahu k A.. F. N. Q. XXXX. Žalobca je v postavení diskriminovanej osoby, t.j. osoby, s ktorou sa zaobchádza menej priaznivo oproti osobe, s ktorou sa v čase tohto zásahu (15.10.2004) zaobchádza, resp. pred časom tohto zásahu zaobchádzalo alebo by sa v čase tohto zásahu mohlo zaobchádzať v porovnateľnej situácii. Žalobca teda musel byť nejakou formou resp. nejakým konaním diskriminovaný v čase domnelého zásahu do práva na rovnaké zaobchádzanie vo vzťahu k nemu, t.j. 15.10.2004 (§ 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona resp. § 2 ods. 3 antidiskriminačného zákona účinného v čase zásahu do práva na rovnaké zaobchádzanie).
17. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 až 9 antidiskriminačného zákona v znení účinnom v čase, kedy došlo k namietanému diskriminačnému konaniu žalovanej (1) Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, vo výkone práv a povinností v súlade s dobrými mravmi, ako aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou, ak je možné prijatie takýchto opatrení požadovať vzhľadom na konkrétne okolnosti a na možnosti osoby, ktorá má povinnosť túto zásadu dodržiavať. (2) Diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. (3) Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. (4) Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu. (5) Obťažovanie je také zaobchádzanie s osobou, ktoré táto osoba môže odôvodnene považovať za nepríjemné, nevhodné alebo urážlivé a a) ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť zníženie dôstojnosti tejto osoby alebo vytvorenie nepriateľského, ponižujúceho alebo zastrašujúceho prostredia alebo b) ktorého strpenie môže pokladať za podmienku na rozhodnutie alebo výkon práv a povinností vyplývajúcich z právnych vzťahov. (6) Pokyn na diskrimináciu je konanie, ktoré spočíva v zneužití podriadenosti osoby na účel diskriminácie tretej osoby. (7) Nabádanie na diskrimináciu je presviedčanie, utvrdzovanie alebo podnecovanie osoby na diskrimináciu tretej osoby. (8) Neoprávnený postih je také konanie alebo opomenutie, ktoré je pre osobu, ktorej sa týka, nepriaznivé a priamo súvisí a) s domáhaním sa právnej ochrany pred diskrimináciou vo svojom mene alebo v mene inej osoby alebo b) s podaním svedeckej výpovede, vysvetlenia alebo súvisí s inou účasťou tejto osoby v konaní vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. (9) Diskriminácia právnickej osoby je nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k tejto osobe z dôvodov podľa § 6 ods. 1, ak ide o jej členov, spoločníkov, akcionárov, členov jej orgánov, jej zamestnancov, osôb konajúcich v jej mene alebo osôb, v mene ktorých koná táto právnická osoba.
18. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 až 4 antidiskriminačného zákona v znení účinnom v čase, kedy došlo k namietanému diskriminačnému konaniu žalovanej (1) Každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. (2) Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. (3) Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. (4) Právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov nie je týmto zákonom dotknuté.
19. Súd sa v prvom rade zaoberal námietkou premlčania nároku žalobcu vznesenou zo strany žalovanej.
20. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Z ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.
21. Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá (§ 100 ods. 3 Občianskeho zákonníka)
22. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a
zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v civilnom sporovom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov.
23. Jednotné právo fyzickej osoby na rovnaké zaobchádzanie a na ochranu pred diskrimináciou je zabezpečované radom čiastkových prostriedkov, na ktoré sa možno pozerať relatívne úplne samostatne.
24. V prípade porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, poškodená osoba má právo súdnou cestou sa domáhať uloženia určitých opatrení stanovených zákonom. V ust. § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona sú uvedené nasledujúce opatrenia: upustenie od konania porušujúceho zásadu rovnakého zaobchádzania, náprava protiprávneho stavu, poskytnutie primeraného zadosťučinenia. Poškodená osoba si môže zvoliť, ktoré z týchto opatrení využije, a to samostatne, ako aj popri sebe.
25. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na rovnaké zaobchádzanie a na ochranu pred diskrimináciou. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do práva na rovnaké zaobchádzanie a na ochranu pred diskrimináciou nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv (podobne ako je to v prípade bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov), jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Podľa názoru súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky.
26. Nároky na materiálnu satisfakciu (náhradu nemajetkovej ujmy) sa teda premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka.
27. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. 2. 2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009).
28. Súd má za to, že k diskriminácii žalobcu došlo zásahom (ako to uvádza sám žalobca na strane 4 žaloby) a to rozhodnutím Predsedníctva SAK zo dňa 15.10.2004. Uvedený tvrdený zásah do práva na rovnaké zaobchádzanie bol jedným konaním žalovanej, aj keď účinky mohli pretrvávať po dlhú dobu. Nasledujúcim dňom, teda 16.10.2004 začala plynúť trojročná premlčacia doba, kedy žalobca mohol svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát. Vzhľadom na to, že žalobca podal žalobu na súd dňa 24.4.2018, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 16.10.2007 a žalovaná vzniesla dôvodne námietku premlčania, nebolo možné žalobcovi uplatnené právo priznať a súd žalobu zamietol.
29. Keďže je žalobcom uplatnený nárok premlčaný, súd bližšie neskúmal existenciu subjektívneho práva žalobcu a nevykonával dokazovanie ohľadom žalobcom navrhovanej výšky nemajetkovej ujmy.
30. Podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
31. Podľa ust. § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
32. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, nakoľko žalovaná mala vo veci plný úspech, priznal jej súd proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania.
33. Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch písomných vyhotoveniach. Podľa ust. § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa ust. § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania ( ust. § 127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa ust. § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ust. § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa ust. § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku. Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (ust. § 38 zákona č. 233/1995 Z.z.) a ktorého vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (ust. § 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).