Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/18/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a členiek senátu JUDr. Moniky Géciovej, PhD. a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: LF DEVELOPMENT KRÁSNA s.r.o., so sídlom v Košiciach, Záhradná 10, IČO: 36 683 582, zastúpený: Agile & Clever s.r.o., so sídlom v Košiciach, Rázusova 49, proti žalovaným: 1/ Tepláreň Košice, a.s., so sídlom v Košiciach, Teplárenská 3, IČO: 36 211 541, 2/ IZOLEX BAU s.r.o., so sídlom v Košiciach, Garbiarska 16, IČO: 31 721 770, obaja žalovaní zastúpení JUDr. Jaroslavom Čollákom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Floriánska 19, o zaplatenie 38.746,67 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 06. februára 2017, č. k. 28C/63/2011-440

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. P r i z n á v a žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“, alebo “súd“) rozsudkom označeným v záhlaví rozhodol v tomto znení: I. Žalobu zamieta. II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade trovy konania.

2. Rozhodol o žalobe žalobcu doručenej súdu prvej inštancie dňa 5.5.2011, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti pôvodne len žalovanému v 1. rade zaplatiť mu sumu 38.746,67 eur. V priebehu konania, na základe návrhu žalobcu súd uznesením zo dňa 12.3.2014 pripustil vstup do konania žalovaného v 2. rade a zmenu žaloby tak, aby súd uložil povinnosť zaplatiť sumu 38.746,67 eur obom žalovaným.

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že v priebehu roku 2008 žalovaný v 1. rade zrealizoval rozsiahlu rekonštrukciu vodnej stavby (ďalej „odkalisko“) v jeho vlastníctve, pri ktorej využíval na zabezpečenie prejazdu motorovými vozidlami tiež prístupovú komunikáciu žalobcu, nachádzajúcu sa na pozemku parc. č. XXXX/XX, Y. H. L. U. U. M. Č.. XXXX D. L.. Ú.. L.. Pri rekonštrukcii odkaliska bola podľa tvrdenia žalobcu prístupová komunikácia enormne zaťažovaná dopravnými mechanizmami, v dôsledku čoho v priebehu roku 2008 došlo k jej rozsiahlemu poškodeniu, a na opravu ktorej vynaložil sumu 77.493,34 eur. Z tejto sumy si žalobca uplatnil proti žalovaným len polovicu s odôvodnením, že i sám prístupovú komunikáciu v rámci realizácie prípravy územia pre individuálnu bytovú výstavbu (ďalej len „IBV“) v lokalite L. - L., U. T., využíval. Žalovaný v 2. rade podľa tvrdenia žalobcu za škodu zodpovedá (spoluzodpovedá), pretože stavebné práce na odkalisku pre žalovaného v 1. rade fyzicky realizoval pri

plnení zmluvného záväzku zo Zmluvy o dielo, uzavretej dňa 11.12.2007 medzi žalovaným v 1. rade ako objednávateľom a žalovaným v 2. rade v hmotnoprávnom postavení zhotoviteľa. Právny vzťah zo zodpovednosti za škodu sa podľa žalobcu riadi režimom Obchodného zákonníka.

4. Žalovaný v 1. rade uplatnený nárok žalobcu neuznal a popri popieraní tvrdení žalobcu vo vzťahu k základu i výške uplatneného nároku vzniesol námietku premlčania, keďže žalobca sa podľa jeho vlastných vyjadrení mal najneskôr dňa 18.8.2008 dozvedieť o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá a tak k uplatneniu nároku na súde voči nemu (5.5.2011) došlo až po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby podľa ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). V rámci svojej procesnej obrany namietal premlčanie uplatneného práva i žalovaný v 2. rade argumentujúc, že ak k vzniku škody podľa tvrdenia žalobcu došlo v roku 2008 a žalobca navrhol pripustenie jeho vstupu do konania dňa 29.5.2012, urobil tak až po uplynutí objektívnej trojročnej premlčacej doby podľa ust. § 106 ods. 2 OZ.

5. K námietke premlčania žalovaného v 1. rade, založenej na uplynutí subjektívnej premlčacej doby žalobca uviedol, že o výške škody sa dozvedel až dňa 27.11.2009, kedy mu spoločnosť SPOJSTAV spol. s r.o. vystavila faktúru za poslednú etapu opráv na poškodenom cestnom telese. Vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej v konaní žalovaným v 2. rade, založenej na uplynutí objektívnej trojročnej premlčacej doby žalobca zastával názor, že okamih vzniku škody je v danom prípade totožný s časom skončenia realizácie prác na odkalisku podľa zmluvy o dielo uzavretej medzi žalovanými, k čomu došlo dňa 31.3.2009. Žalobca namietal tiež rozpor žalovaným v 2. rade vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi a poukazoval na to, že žalovaný v 1. rade zámerne v konaní tajil informáciu o tom, že fyzicky práce na realizácii rekonštrukcie odkaliska vykonával žalovaný v 2. rade a že túto skutočnosť uviedol až dva mesiace po uplynutí premlčacej doby, čím žalovaný v 1. rade prakticky znemožnil ochranu práva žalobcu súdom. Akcentoval pritom i na fakt, že obaja žalovaní boli v konaní zastúpení jednou osobou.

6. Súd prvej inštancie sa pred meritórnym posúdením uplatneného nároku primárne zaoberal námietkami premlčania, vznesenými v rámci procesnej obrany oboma žalovanými. Vo svojich úvahách v tomto smere dospel k záveru, že v žalobnom návrhu uvedený opis rozhodujúcich skutočností neumožňoval podradiť žalobcom tvrdený právny vzťah strán zo zodpovednosti za škodu pod úpravu Obchodného zákonníka (ďalej „ObZ“), nakoľko v danom prípade žalovaní v 1. a 2. rade neboli so žalobcom v obchodnom záväzkovom vzťahu (§ 373 a k spôsobeniu škody nedošlo ani porušením povinnosti, prípadne vyplývajúcej pre žalovaných z (§ 757 . Prípadná zodpovednosť žalovaných za škodu, bez ohľadu na to, či je založená na predpokladanom zavinení (§ 420 alebo má charakter objektívny (§ 420a OZ; podľa argumentácie žalobcu tiež § 432 má povahu občianskoprávneho vzťahu, na úpravu ktorého, včítane otázky premlčania práv z neho vyplývajúcich, sa použijú ustanovenia (§ 1 ods. 2).

7. Námietka premlčania žalovaného v 1. rade bola založená na jeho tvrdení o márnom uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby podľa ust. § 106 ods. 1 OZ. S poukazom na rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/721/2005 zo dňa 29.11.2006, NS ČR sp. zn. 25Cdo/871/2002 zo dňa 30.9.2003, NS ČR sp. zn. 25Cdo/2891/2007 zo dňa 29.9.2009 uzavrel, že vedomosť o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá je vecou stavu mysle poškodeného, ktorú nie je možné objektivizovať. Pre ustálenie začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúcim zistenie, kedy poškodený preukázateľne disponoval informáciami, z ktorých si o týchto skutočnostiach mohol urobiť takýto úsudok. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu podľa opisu rozhodujúcich skutočností mala byť spôsobená prejazdom motorových vozidiel cez prístupovú komunikáciu v priebehu roku 2008. V podaní zo dňa 2.4.2012 spresnil, že prístupová komunikácia bola poškodená už dňa 18.8.2008, kedy začal s výstavbou infraštruktúry IBV v lokalite „. T. B.. Podľa zistenia súdu prvej inštancie už listom zo dňa 16.2.2009 (čl. 73) žalobca vyzval žalovaného v 1. rade na náhradu škody ním spôsobenej na cestnom telese v období „do konca roku 2008“ a pri zohľadnení rozsahu opráv v druhom polroku 2008 a opráv vykonaných v roku 2009 určil výšku náhrady v sume 14.940,- eur. V tejto súvislosti z listu žalobcu zo dňa 9.9.2009 (čl. 39) vyplýva, že táto suma predstavuje 20%-ný podiel nákladov, vynaložených žalobcom na opravu v roku 2008 a v roku 2009, z čoho možno skutkovo vyvodiť, že najneskôr dňa 16.2.2009 mal žalobca

vedomosť o škode, jej približnom (v porovnaní s uplatnenou výškou) rozsahu v sume 74.700,- eur bez DPH a o tom, kto za ňu zodpovedá, keďže si škodu v tejto výške, i keď v inom pomere ako žalobou, voči žalovanému v 1. rade na tom istom základe, ako v tomto konaní uplatnil listom, vyhotoveným žalobcom práve uvedeného dňa. Najneskôr v tento deň tak podľa posúdenia súdu prvej inštancie začala plynúť dvojročná premlčacia doba, v ktorej si žalobca nárok na náhradu škody mohol voči žalovanému v 1. rade uplatniť na súde. Keďže tak pred jej uplynutím najneskôr dňa 16.2.2011 neurobil, právo na náhradu škody žalobcu voči žalovanému v 1. rade sa premlčalo. Žalovaný v 1. rade sa premlčania v konaní dovolal, preto súd žalobcovi právo proti žalovanému v 1. rade nemohol priznať v zmysle ust. § 100 ods. 1 posledná veta OZ.

8. Námietka premlčania žalovaného v 2. rade bola založená na jeho tvrdení o márnom uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby podľa ust. § 106 ods. 2 OZ. S odkazom na uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo/118/2008 zo dňa 26.2.2009 súd prvej inštancie konštatoval, že začiatok plynutia tejto premlčacej doby je viazaný na udalosť, z ktorej škoda vznikla, pritom pod udalosťou sa rozumie nie len protiprávny úkon či právom uznaná udalosť, ktorá viedla k vzniku škody, ale aj vznik škody samotnej. Škoda podľa skutkového vymedzenia žalobcom mala byť spôsobená v priebehu roku 2008, pričom žalobca výslovne uviedol, že komunikácia bola poškodená ku dňu 18.8.2008. Žalobca poškodenie cestného telesa časovo sústredil do roku 2008 a škodu práve za toto poškodenie si uplatnil i žalobou. Prvoinštančný súd vyvodil, že k vzniku škody v danom prípade došlo najneskôr dňa 31.12.2008, kedy začala plynúť trojročná objektívna premlčacia doba pre uplatnenie nároku na náhradu škody voči žalovanému v 2. rade a nakoľko pred jej uplynutím dňa 31.12.2011 žalobca nárok voči žalovanému v 2. rade neuplatnil i právo na náhradu škody žalobcu voči žalovanému v 2. rade (pokiaľ by bolo dané) sa premlčalo a keďže sa tiež žalovaný v 2. rade premlčania v konaní dovolal, súd žalobcovi nemohol právo priznať ani voči žalovanému v 2. rade.

9. Po právnom posúdení veci v zmysle ust. § 1 ods. 2, § 488, § 489, § 494, § 420 ods. 1, 2, 3, § 420a ods. 1, 2, 3, § 415, § 432, § 100 ods. 1, 2, 3 a § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1, § 373 a § 757 Obchodného zákonníka súd prvej inštancie považoval majetkové práva uplatnené žalobcom voči obom žalovaným za premlčané. Za nadbytočné bolo vec posudzovať tiež v merite, a teda tiež i z hľadiska spornej zodpovednosti žalovaných za škodu a sporného rozsahu. Z hľadiska hospodárnosti preto nebolo potrebné doplniť dokazovanie podľa návrhu žalobcu, ktoré sa týkalo iných sporných otázok ako tých, ktoré mali výpovednú hodnotu k posúdeniu premlčania. Z uvedeného dôvodu súd tieto návrhy žalobcu zamietol.

10. K argumentácii žalobcu smerujúcej k spôsobu posúdenia premlčania nárokov voči obom žalovaným prvoinštančný súd uviedol, že k škode v danom prípade malo dôjsť navonok sa prejavenou kvalitatívnou zmenou cestného telesa, čo podľa úvahy súdu znamená, že vznik škody žalobcovi je možné v danom prípade objektívne vnímať ako poškodenie veci v jeho vlastníctve, ktorým poškodením došlo k zmenšeniu hodnoty jeho majetku. Za škodu v okolnostiach tohto prípadu tak podľa názoru súdu nemožno považovať ani vynaloženie nákladov na opravu poškodenej komunikácie, ktorá skutočnosť môže mať význam maximálne pre ustálenie presnej výšky škody a ani vyúčtovanie týchto nákladov dodávateľom opravárenských prác. Bez ďalšieho je pre posúdenie okamihu vzniku škody bezvýznamné skutočné trvanie rekonštrukcie odkaliska žalovanými, pretože moment vzniku škody je viazaný na udalosť, z ktorej škoda vznikla a zároveň na vznik škody samotnej, čo mimo iného tiež znamená, že pokiaľ i udalosť po vzniku škody naďalej trvá, bez ďalšej škody k vzniku škody už nedochádza. Pokiaľ ide o žalobcom namietaný rozpor námietok premlčania s dobrými mravmi, ako v spore správne argumentovali žalovaní, aplikačná prax súdov hoci posudzovanie morálnosti dovolania sa premlčania i pripúšťa, odopretie práva uplatniť námietku premlčania ako opatrenie výnimočnej povahy, kedy na strane subjektu uplatňujúceho právo bezpochyby absentuje zavinenie za uplynutie premlčacej doby a na strane oprávnenej (vo vzťahu k námietke premlčania) je preukázaný priamy úmysel cez výkon tohto práva iného poškodiť. Žalobca netvrdil žiadnu takú skutočnosť, ktorá by ukazovala na úmysel žalovaného v 2. rade dovolaním sa premlčania ho poškodiť, pričom jeho tvrdenia v tomto smere sa týkali výlučne správania sa pred začatím konania ale i v priebehu konania žalovaného v 1. rade. Už len z tohto dôvodu nemožno dovolanie sa premlčania žalovaným v 2. rade považovať za nemorálne. Pokiaľ sa jedná o nárok uplatnený žalobcom voči žalovanému v 1. rade, žalobca netvrdil a ani súd nezistil takú skutočnosť, ktorá by žalobcovi priamo

alebo nepriamo bránila uplatniť tento nárok na súde už dňa 16.2.2009 a pre ktorú by tak nemohol urobiť ani do uplynutia premlčacej doby. Pokiaľ za takýto dôvod považoval žalobca v tom čase prebiehajúce rokovania so žalovaným v 1. rade, ani tento postup podľa posúdenia súdu žalobcu pri požiadavke priemernej bdelosti nezbavuje ťarchy zodpovednosti za neuplatnenie nároku na súde pred uplynutím premlčacej doby. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti poukázal na to, že zo vzájomnej korešpondencie žalobcu so žalovaným v 1. rade je evidentné, že žalobca sa popri náhrade škody dožadoval u žalovaného v 1. rade zároveň i doriešenia otázky právneho režimu a odplaty za užívanie príjazdovej komunikácie, pričom s odstupom času sa práve táto otázka v jeho stanoviskách stala dominantnou a náhrada škody sa stala témou marginálnou, čo podľa názoru súd nakoniec i viedlo k premlčaniu uplatneného nároku.

11. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, pričom plne úspešným žalovaným priznal v zmysle ust. § 255 ods. 1 nárok na náhradu trov konania. V súlade s ust. § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

12. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP., teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. V dôvodoch odvolania uviedol, s poukazom na bod 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že o celkovej výške škody sa dozvedel najskôr až dňa 27.11.2009, kedy mu spoločnosť SPOJSTAV spol. s r.o. vystavila faktúru za poslednú etapu opráv na poškodenom cestnom telese. Inak ako na základe vystavenej finálnej faktúry za opravu asfaltového koberca, by žalobca ani približne nevedel určiť rozsah škody. Zastával názor, že nárok na náhradu škody tvorí jeden nedielny celok, keďže škoda na cestnom telese (asfaltový koberec) bola spôsobená postupným opakovaným pôsobením tej istej činnosti a to prejazdom preťažených nákladných vozidiel, ktoré užívali cestné teleso ako prístup k odkalisku, kde žalovaný v 1. rade, ako stavebník realizoval za základe zmluvy o dielo so žalovaným v 2. rade, ako zhotoviteľom stabilizáciu hrádze na odkalisku. Pri rozsiahlejších škodách, najmä ak poškodený nemá potrebné znalosti na posúdenie druhu a rozsahu škody, a je nutné poškodený predmet opravovať za pomoci odborného subjektu, premlčacia doba začína plynúť až vtedy, ak sa poškodený dozvie o celej škode. Proti takto posudzovanému začiatku subjektívnej premlčacej doby nemožno mať námietky, ak sa poškodený dozvie o výške škody až po skončení opravy z doručenej faktúry. 14. Žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že už dňa 16.2.2009 vedel o výške škody, kedy vyzval žalovaného v 1. rade na náhradu škody vo výške 14.940,- eur. K poškodzovaniu asfaltového telesa dochádzalo postupne, teda aj počas roku 2008 aj počas roku 2009 (konkrétne do 31.03.2009). Žalobca sa o výške škody reálne dozvedel. resp. mal možnosť sa dozvedieť až keď mu bola doručená finálna faktúra za opravu. t.j. 29.11.2009. Listy, ktoré boli zasielané žalovanému v l. rade, na ktoré sa súd vo svojej argumentácii odvoláva, mali v časti rozsahu škody iba orientačný charakter. Žalobca reálne nemohol dňa 16.02.2009 vedieť, aké ďalšie náklady na opravu asfaltového telesa mu vzniknú do času ukončenia rekonštrukcie odkaliska. Teda žalobca nemohol 16.02.2009 vedieť, že 29.11.2009 bude rozsah škody 77.491,34 eur. V súvislosti s listom zo dňa 09.09.2009, ak súd zistil, že v tom čase, už žalobca mohol predpokladať približnú výšku celkovej škody (pri aplikácii vzorca: 14.940,- eur je 20% podiel na nákladoch), tak najskôr 09.09.2009 sa mohol žalobca dozvedieť o celkovej výške škody. Pri tejto časovej aplikácii žalobca podal svoj návrh na súd v 2-ročnej premlčacej lehote. 15. Žalobca tiež nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie uvedenom v bode 10. odôvodnenia, že k vzniku škody v danom prípade došlo najneskôr dňa 31.12.2008, pretože žalobca sústredil poškodenie "asfaltky" práve na rok 2008. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutkový stav pre určenie času vzniku škody. Rekonštrukcia odkaliska bola realizovaná na základe zmluvy o dielo, uzatvorenej medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade dňa 11.12.2007. Podľa Zmluvy mal zhotoviteľ - žalovaný v 2. rade začať s rekonštrukciou najneskôr dňa 11.12.2007 a skončiť najneskôr do 30.06.2008. Dodatkom č. 2 k Zmluve bola lehota odovzdania diela posunutá na deň 31.03.2009. Z objektívnych skutočností

uvedených v písomnej zmluve je evidentné, že poškodenie "asfaltky" bolo zavŕšené ku dňu 31.03.2009. Pri určení času kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla preto žalobca vychádza z údajov uvedených v dodatku č. 2 k zmluve o dielo zo dňa 03.11.2008 uzatvorenej medzi žalovaným v I. rade a žalovaným v 2. rade, v zmysle ktorého sa žalovaný v 2. rade sa zaväzuje svoj záväzok vykonať dielo splniť v lehote 31.03.2009. K udalosti, z ktorej celková škoda vznikla teda došlo najskôr 31.03.2009. 16. V súvislosti s premlčaním nároku na náhradu škody voči žalovanému v 2. rade je na mieste argumentácia, že námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca dostatočným spôsobom preukázal skutočnosti, ktoré preukazujú nemorálnosť akceptovania premlčania práva voči žalovanému v 2. rade. 17. Konanie žalovaného v I. rade počas celej doby mimosúdneho a následne súdneho konania považuje žalobca za vopred naplánované, špekulatívne a za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalovaný v 1. rade od počiatku vystupoval ako subjekt zodpovedný za činnosti vykonané na odkalisku a iba žalovaný v 1. rade disponoval informáciou, kto reálne poškodil cestné teleso. Informáciu, kto reálne poškodil cestné teleso sprístupnil žalobcovi až 14.05.2012, teda 2 mesiace potom čo uplynula objektívna premlčacia doba. Tým znemožnil ochranu práva žalobcu na náhradu škody na súde voči žalovanému v 2. rade. Odvolaciemu súdu dal do pozornosti skutočnosť, že obaja žalovaní boli a sú zastúpení tým istým právnym zástupcom, ktorý požíval výhody informovanosti. Citoval judikatúru NS ČR zo dňa 29.7.2010 sp. zn. 33Cdo/126/2009, uznesenie ÚS SR II. ÚS 76/2011 zo dňa 20.4.2011. 18. V závere odvolania akcentoval, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a stotožnil sa iba s tvrdeniami žalovaných, nesprávne právne vyhodnotil spôsob vzniku škody a s tým spojené skutočnosti dôležité pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby. Zmätočné je aj tvrdenie súdu prvej inštancie, keď na jednej strane pripúšťa, že škoda vznikla opakovanou a dlhší čas trvajúcou činnosťou (škoda tvorí jeden nedielny celok) a na strane druhej uvádza, že škoda vznikla v konkrétnom čase na základe jednej udalosti. Apeloval, že postupom súdu došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, pretože súd prvého stupňa žiadnym spôsobom neskúmal, či zánik nároku žalobcu je neprimeraným postihom (intenzívnejším zásahom do subjektívnych práv) v porovnaní s odopretím námietky premlčania. Navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 19. Žalovaní v 1. a 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že: žalovaný v 1. rade plne zotrváva na vznesenej námietke premlčania a súd prvej inštancie správne rozhodol, keď napadnutým rozsudkom potvrdil jej dôvodnosť. Poukazoval na to, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu mala byť spôsobená prejazdom motorových vozidiel cez prístupovú cestu v priebehu roku 2008. Žalobca v podaní zo dňa 02.04.2012 upresnil, že prístupová komunikácia bola poškodená už dňa 18.08.2008, kedy začal s výstavbou infraštruktúry IBV v lokalite ".U. T. B.".. Žalobca listom zo dňa 16.02.2009 vyzval žalovaného v 1. rade na náhradu škody na cestnom telese za obdobie do konca roku 2008, pričom po zohľadnení rozsahu opráv v druhom polroku 2008 a opráv vykonaných v roku 2009 si uplatnil od žalovaného v 1. rade nárok na náhradu škody vo výške 14.940,- eur. Táto suma predstavuje 20%-ný podiel nákladov, vynaložených žalobcom na opravu v roku 2008 a v roku 2009. Žalobca najneskôr dňa 16.02.2009 mal vedomosť o škode, o tom kto za ňu zodpovedá a o jej približnej výške. Týmto dňom začala plynúť dvojročná premlčacia doba, v rámci ktorej mohol žalobca uplatniť svoj nárok na súde. Žalobca svoj nárok voči žalovanému v 1. rade uplatnil dňa 05.05.2011, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej doby. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že o celkovej škode sa dozvedel až dňa 27.11.2009, kedy mu spoločnosť SPOJSTAV spol. s r.o. vystavila faktúru za poslednú etapu opráv na poškodenom cestnom telese a že inak, ako na základe vystavenej finálnej faktúry za opravu asfaltového koberca, by nevedel ani približne určiť rozsah škody. Pritom žalobca si u žalovaného v 1. rade nárok na náhradu škody uplatnil už listom zo dňa 16.02.2009, preto mu nič nebránilo uplatniť si nárok na náhradu škody voči žalovanému v 1. rade včas a teda počas plynutia dvojročnej premlčacej doby, pričom po včasnom uplatnení si tohto nároku žalobca mohol v konaní pred súdom znaleckým posudkom dospieť ku celkovej výške škody. Žalovaný v 2. rade úspešne uplatnil námietku premlčania, založenú na tvrdení o márnom uplynutí 3-ročnej objektívnej premlčacej doby podľa ust. § 106 ods. 2 OZ. Objektívna premlčania doba je viazaná na udalosť, z ktorej škoda vznikla. Škoda mala byť žalobcovi podľa jeho skutkového vymedzenia spôsobená poškodením cestného telesa v jeho vlastníctve prejazdom motorových vozidiel pri realizácii projektu rekonštrukcie odkaliska v priebehu roku 2008, pričom žalobca v podaní zo dňa 02.04.2012 uviedol, že cestné teleso bolo poškodené ku dňu 18.08.2008. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že k vzniku škody v danom prípade došlo najneskôr dňa 31.12.2008, kedy najneskôr začala plynúť 3-ročná objektívna premlčacia doba pre uplatnenie nároku na náhradu škody voči žalovanému v 2. rade. Žalobca si nárok na náhradu škody voči žalovanému v 2. rade uplatnil dňa 29.05.2012, teda po uplynutí 3-ročnej objektívnej premlčacej doby.

20. Žalovaní v 1. a 2. rade odmietli skutočnosti uvádzané žalobcom, že žalovaný v 1. rade úmyselne tajil, resp. odďaľoval záver mimosúdnej dohody ohľadne náhrady škody, ako aj to, kto mal cestné teleso poškodiť. Žalovaní považujú argumentáciu žalobcu ohľadne ich konania, ktoré malo byť v rozpore s dobrými mravmi za nemiestnu a právne bezvýznamnú. V prvom rade žalovaní odmietajú obvinenia, že vedome tajili a úmyselne predlžovali označenie žalovaného v 2. rade. Žalovaný v 1. rade sa na prvom pojednávaní v predmetnej veci jasne vyjadril, že práce na odkalisku vykonával prostredníctvom iného subjektu. Žalovaný v l. rade včas a riadne splnil svoju povinnosť uloženú mu konajúcim súdom a predložil zmluvu o vykonaní diela. V súvislosti so žalobcom namietaným vznesením námietky (námietok) premlčania žalovanými v rozpore s dobrými mravmi poukázali na rozsudok NS ČR z 20.4.2004, sp. zn. 32Odo/1047/2003 a rozsudok NS ČR z 29.11.2002, sp. zn. 33Odo/642/2002. 21. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas, oprávnenou osobou, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario, v rozsahu danom v ust. § 379 a § 380 z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené. 22. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 15.11.2018 o 10.00 hodine v pojednávacej miestnosti č. dv. 230/ II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 06.11.2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 1, 3 CSP. 23. Žalovaný namieta odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/ d/, e/, f/ a h/ CSP. 24. Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. O naplnení odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) pôjde vtedy, ak celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. 25. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ je daný vtedy, keď konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu. 26. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ je daný, ak súd nevykoná relevantné navrhnuté dôkazy. 27. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti. 28. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). 29. Odvolací súd konštatuje, že vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby nezistil naplnenie uplatnených odvolacích dôvodov zo strany žalobcu. 30. Z odvolania žalobcu nemožno vyvodiť, nesprávnym procesným postupom súd znemožnil žalobcovi, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ani akú procesnú vadu malo mať konanie na súde prvej inštancie, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd zároveň uzatvára, že ani z obsahu spisu

nevyplýva naplnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre posúdenie uplatnenia nároku žalobcom pred uplynutím premlčacej doby a uzavrel, že žalobcovi v dôsledku vznesených námietok premlčania žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade, nemohol premlčané právo priznať. Nadväzujúc na takéto právne posúdenie námietok premlčania žalovaných súd prvého stupňa správne z hľadiska hospodárnosti, nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie podľa návrhu žalobcu, týkajúce sa iných sporných otázok ako tých, ktoré mali výpovednú hodnotu k posúdeniu premlčania. Nadbytočné by bolo preto posudzovať vec v merite, teda z hľadiska spornej zodpovednosti žalovaných za škodu a sporného rozsahu škody. 31. Odvolací súd uzatvára, že neobstojí ani odvolací dôvod žalobcu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia. 32. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie, pokiaľ rozhodoval o vznesenej námietke (námietkach) premlčania, postupoval v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a svoje rozhodnutie založil na konkrétnych, výsledkami vykonaného dokazovania preukázaných skutočnostiach a tvrdeniach. Súdom prvej inštancie zvolené riešenie nastolenej otázky, kedy sa žalobca dozvedel, o vzniklej škode a kto za ňu zodpovedá, nie je založené na chybnom právnom posúdení. Odvolací súd nezistil žiaden dôvod na zrušenie rozsudku podľa § 389 ods. 1 CSP. 33. Odvolací súd konštatuje, že dôvody napadnutého rozsudku sú jasné, logické, podrobné a presvedčivé, preto sa odvolací súd s nimi stotožňuje a konštatuje ich správnosť (§ 387 ods. 2 . 34. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom k tomu, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky bezdôvodného obohatenia, škody a podobne (viď napr. R 29/1983). 35. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 36. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa najneskoršie právo na náhradu škody premlčí za tri roky a ak nejde o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. 37. Občiansky zákonník v citovanom ustanovení § 106 ods. 1 viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného: a/ o vzniknutej škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním; b/ o škodcovi, t.j. o tom, kto za škodu zodpovedá. 38. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený (žalobca) dozvedel o škode, ktoré posúdenie ako nesprávne namieta, treba v zmysle vyššie uvedeného vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o nej), teda kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia, t.j. ktorú bolo možné natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený svoj nárok na náhradu škody mohol uplatniť aj na súde. Ide teda o vedomosť nielen o vzniku a existencii škody, ale aj o jej výške. 39. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie, pokiaľ rozhodoval o vznesenej námietke (námietkach) premlčania, postupoval v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, keď svoje rozhodnutie založil na konkrétnych, výsledkami vykonaného dokazovania preukázaných skutočnostiach a tvrdeniach a jeho vyriešenie nastolenej otázky, kedy sa žalobca dozvedel o škode a kto za škodu zodpovedá, nie je založené na chybnom právnom posúdení.

40. Žalobca sa dozvedel o vzniknutej škode na asfaltovom telese, tak ako to aj sám uvádza počas roku 2008 a 2009, pričom k udalosti, z ktorej celková škoda vznikla došlo najskôr 31.3.2009 (pozn. v zmysle Dodatku č. 2 k Zmluve o dielo zo dňa 3.11.2008 sa žalovaný zaviazal záväzok vykonať dielo najneskôr do 31.3.2009). Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, pokiaľ sa jedná o nárok uplatnený žalobcom voči žalovanému v 1. rade, že žalobca netvrdil a ani súd nezistil takú skutočnosť, ktorá by žalobcovi priamo alebo nepriamo bránila uplatniť tento nárok na súde už dňa 16.2.2009 a pre ktorú by tak nemohol urobiť ani do uplynutia premlčacej doby. Z obsahu spisu (č.l. 61 spisu) vyplynulo, že žalobca už listom zo dňa 16.2.2009 vyzval žalovaného v 1. rade na náhradu škody, spôsobenej podľa obsahu tohto listu žalovaným v 1. rade na cestnom telese v období do konca roku 2008 a pri zohľadnení rozsahu opráv v druhom polroku 2008 a opráv vykonaných v roku 2009, určil výšku náhrady na sumu 14.940,- eur. V tejto súvislosti z listu žalobcu zo dňa 9.9.2009 (čl. 39) vyplýva, že táto suma predstavuje 20%-ný podiel nákladov, vynaložených žalobcom na opravu v roku 2008 a v roku 2009. Súd prvej inštancie skutkovo vyvodil, že najneskôr dňa 16.2.2009 žalobca mal vedomosť ako o škode, včítane jej približného (v porovnaní s uplatnenou výškou) rozsahu v sume 74.700,- eur bez DPH a o tom, kto za ňu zodpovedá, keďže si škodu v tejto výške, i keď v inom pomere ako žalobou, voči žalovanému v 1. rade na tom istom základe, ako v tomto konaní uplatnil listom, vyhotoveným žalobcom práve uvedeného dňa. Od toho okamihu (16.2.2009) žalobca mal preukázateľne vedomosť nielen o tom, kto za škodu zodpovedá, ale aj o približnom rozsahu škody a mohol si príslušnou žalobou na súde uplatniť aj nárok na náhradu škody, teda skôr, ako mu bola doručená finálna faktúra za opravu, t.j. 29.11.2009, pretože listy zasielané žalovanému v 1. rad, mali v časti rozsahu škody len orientačný charakter. 41. Žalobca v súvislosti s premlčaním nároku na náhradu škody voči žalovanému v 2. rade argumentoval, že námietka premlčania práva vznesená žalovaným v 2. rade je v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca netvrdil žiadnu takú skutočnosť, ktorá by poukazovala na úmysel žalovaného v 2. rade dovolaním sa premlčania ho poškodiť. Žalovaný v 2. rade nemôže niesť zodpovednosť za premlčanie práva žalobcu. Tvrdenia žalobcu sa týkali správania sa žalovaného v 1. rade, preto dovolanie sa premlčania žalovaným v 2. rade nemožno považovať za v rozpore s dobrými mravmi. Žalobcovi nič nebránilo v uplatnení práva na náhradu škody včas, teda pred uplynutím premlčacej doby. Ak aj uveril žalovanému v 1. rade, že počas mimosúdnych rokovaní bol žalovaný v 1. rade ochotný riešiť náhradu škody a fakticky uznal nárok žalobcu na náhradu škody, spôsobil márne uplynutie premlčacej doby sám žaloba. Možno uzavrieť, že ani obrana žalovaného v 1. rade nie je námietkou premlčania práva v rozpore s dobrými mravmi. 42. Napriek uvedenému odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ ide o rozpor uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi, vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania odporcom mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby. V tejto súvislosti je tiež relevantné, či v konaní boli preukázané také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi (II. ÚS 176/2011). Samotná dôvodnosť vznesenej námietky premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojiť neznalosť zákona - t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či účastník konania, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich (rozsudok NS SR zo dňa 28.4.2015, sp. zn. 7Cdo/507/2014). 43. Možno teda uzavrieť, že odvolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali zrušenie žalobcom napadnutého rozsudku a preto v súlade s ust. § 387 ods. 1 potvrdil rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania. 44. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a priznal žalovaným v 1. a 2. rade proti žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 - § 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Pri dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.