Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/165/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu E. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.R. W. XXX/XX, G., zastúpeného L. kanceláriou Q. & Q., s.r.o., so sídlom M., C. XX proti žalovanému Q. G. V., s.r.o., so sídlom v M., Q. 25, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného L. kanceláriou F.. L. G., s.r.o., so sídlom v M., Z. XX, E. XX XXX XXX, o zaplatenie 1.119,65 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 08. marca 2018, č. k. 3Csp/81/2017-81, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu a výrokom II. priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou súdu prvej inštancie dňa 04.05.2017 domáhal zaplatenia sumy 1.119,65 € s príslušenstvom. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že rozsudkom súdu č.k. 6C/23/2014-52 zo dňa 15.12.2015 bola žaloba podaná terajším žalovaným o zaplatenie 971,64 € s príslušenstvom zamietnutá. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že vzhľadom na to, že zmluva nebola uzatvorená písomnou formou je neplatná a preto sú strany sporu povinné vrátiť si všetko, čo plnili. Žalobcovi bola poskytnutá suma 1.284,25 € a celkovo žalovanému splatil 2.403,90 eur. Súd preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Súd prvej inštancie sa oboznámil s prehľadom splátok zo dňa 13.02.2014 a zistil, že žalobca žalovanému celkovo splatil sumu 2.403,90 €. Žalobca poslednú splátku uhradil dňa 20.04.2013. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17Co/152/2016-63 zo dňa 10.05.2016 súd nepripustil späťvzatie žaloby terajšieho žalovaného. Zároveň zmenil výrok III. rozsudku tak, že priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania v sume 119,68 €. Právne vec posúdil podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd preskúmal tvrdenia a listinné dôkazy predložené žalobcom, žalovaným a zistil, že žaloba nie je dôvodná. Uviedol, že v prejednávanom spore je nesporné, že žalobca sa domáhal uplatňovaného nároku z titulu bezdôvodného obohatenia a že žalovaný vzniesol v priebehu súdneho sporu námietku premlčania. Ide o relevantnú (všeobecnú) námietku premlčania, ktorá vo svojej podstate subsumuje jednak námietku premlčania v subjektívnej premlčacej dobe, tak i námietku premlčania v objektívnej premlčacej dobe. Súd sa preto s námietkou premlčania musí vysporiadať. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že v prejednávanom spore plynie podľa ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka desaťročná premlčacia doba budované na dvoch zložkách - vedomostnej a vôľovej. Podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy alebo nepriamy. O priamy úmysel pri bezdôvodnom obohatení podľa Občianskeho zákonníka ide vtedy ak ten kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil vedel, že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne, že ho získať chcel. O nepriamy úmysel ide ak ten, kto sa na úkor iného obohatil vedel, že svojim konaním môže získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad, že sa tak stane bol s takýmto následkom uzrozumený. Na preukázanie úmyslu žalovaného získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia žalobcu o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ale je nutné v každom jednotlivom

konkrétnom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe takejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň mohol byť uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Žalovaný uzavrel so žalobcom predmetnú zmluvu o úvere podľa typového označenia „žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere“. Jedná sa o úverové zmluvy, kde sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Je nesporné, že žalovaný skutočne chcel získať na základe zmluvy o úvere odplatu vo forme poplatku a úrokov za poskytnutý úver, ale táto skutočnosť ešte sama o sebe nepreukazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že aj v iných prípadoch konal obdobným spôsobom. Vzhľadom na uvedené okolnosti dospel súd k záveru, že nie je možné v danej veci aplikovať na beh plynutia premlčacej lehoty desaťročnú premlčaciu dobu. Objektívna premlčacia doba začína vždy plynúť od vzniku, kedy došlo k samotnému bezdôvodnému obohateniu a súd tu poukazuje na tú skutočnosť, že k samotnému obohateniu došlo zaplatením poslednej splátky žalobcom žalovanému a nasledujúcim dňom od zaplatenia tejto splátky si mohol žalobca uplatniť svoje právo na súde. Od tohto dátumu začala plynúť objektívna trojročná doba, ktorá uplynula dňa 21.04.2016. Na základe tej skutočnosti, že žalobca uvedenú žalobu doručil súdu dňa 04.05.2017, t.j. po uplynutí trojročnej objektívnej doby, súd žalobu zamietol. Keď je žaloba zamietnutá v istine, je zamietnutá aj v príslušenstve. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 tak, že žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, keďže mala vo veci úplný úspech.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žalobca má za to, že ak žalovaný predložil Formulárovú zmluvu o úvere, ktorej obsahom boli neprimerané úroky a poplatky za poskytnutie finančných prostriedkov, ako aj neprijateľné zmluvné podmienky, žalovaný - dodávateľ musel vedieť, že keď spotrebiteľ splní svoj záväzok v zmysle takejto zmluvnej dokumentácie, žalovaný sa obohatí na úkor spotrebiteľa. Konajúci súd vyhodnotil konanie žalovaného ako neúmyselné a aplikoval trojročnú objektívnu premlčaciu lehotu. Žalobca s týmto názorom súdu nesúhlasí a má za to, že takýto záver je jednoznačne v rozpore so skutkovým stavom. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-618/10 Banco Espaňol a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1MCdo/1/2009zo dňa 31.07.2009. Má za to, že zo strany žalovaného sa evidentne jedná o cielene vytvorenú konštrukciu, ktorá sleduje jediný cieľ, a to dosiahnuť vyššie protiplnenie za poskytnutie peňažných prostriedkov, oproti tomu aké by žalovaný získal z úrokov formálne uvedených v zmluve. Neprimerané vysoké poplatky za poskytnutie úveru, uplatňovanie pohľadávok nad rozsah prípustný zákonom, dlhodobé ignorovanie právnych predpisov je možné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi a takúto praktiku si možno ťažko predstaviť len v rovine nedbanlivosti. Aj keby sme pripustili, že žalovaný nemal priamo úmysel uzavrieť so žalobkyňou zmluvu v snahe získať neoprávnený prospech, ťažko možno uveriť, že nevedel, čo môže spôsobiť takýmto konaním a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený. Vyššie uvedené závery ohľadom úmyslu žalovaného obohatiť sa potvrdilo aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré prostredníctvom Odboru ochrany spotrebiteľa posudzovalo množstvo spotrebiteľských zmlúv spoločnosti Q. G. V., s.r.o.. Vzhľadom na uvedené odborné posúdenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky ohľadom prijateľnosti zmlúv a samotného konania žalovaného, je žalobca toho názoru, že je možné, dokonca nutné posúdiť konanie žalovaného ako úmyselné konanie, v prípade ktorého je možné aplikovať 10 ročnú premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 107 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil problematiku objektívnej premlčacej doby. Žalobca má za to, že na strane žalovaného došlo k vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia v dôsledku čoho sa inak trojročná objektívna premlčacia doba predĺžila na 10 rokov odo dňa keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je možné automaticky stotožňovať so začiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby, t.j. momentom vzniku bezdôvodného obohatenia. Je zrejmé, že v danom prípade bol medzi žalobcom a žalovaným zmluvou založený spotrebiteľský záväzkový vzťah. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, čo vyslovil aj NS SR v uznesení vo veci 6MCdo/9/2012. Konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s dobrými mravmi, žalovaný nerešpektoval povinnosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými na ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Záver poukazujúci na neuplynutie objektívnej 10-ročnej lehoty od poskytnutia plnenia žalobcom nad jeho povinnosť je podľa žalobcu so zreteľom na všetky okolnosti prípadu správny, v dôsledku čoho je možné takto uplatnený nárok žalobcovi priznať. Žalobca žiada odvolací súd, aby v

prípade potvrdzujúceho rozsudku v jeho výroku I., zmenil výrok II. rozsudku, a aby žalovanému nepriznal voči žalobcovi náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že žalobca už poukázal žalovanému viac ako mal a nebolo by spravodlivé ho zaviazať k ďalšiemu finančnému plneniu v prospech žalovaného, a to konkrétne k náhrade trov konania. Na základe vyššie uvedeného žalobca žiada aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 388 zmenil tak, že žalovaného zaviaže zaplatiť žalobcovi sumu 1. 119,65 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1. 119,65 EUR odo dňa 03.05.2017 až do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcovi prizná voči žalovanému plnú náhradu trov konania.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že pokiaľ žalobca operuje s tými skutočnosťami, že žalovaný dlhodobo predkladá identické zmluvy, pričom jeho konanie je od začiatku premyslené a úmyselné, je potrebné svoje tvrdenia špecifikovať náležitým spôsobom aj vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu, nakoľko takáto neurčitá okolnosť, nezakladá a ani nemôže zakladať úmysel, či už priamy alebo nepriamy. Samotný úmysel je predmetom konkrétneho dokazovania, ktoré ale žalobca v konaní nenavrhol uskutočniť. Pokiaľ žalobca vo svojej argumentácii odkazuje na listy Ministerstva spravodlivosti SR, potom žalovaný k tomu uvádza, že tieto neboli vydané ani v rámci rozhodovacej právomoci, ani v rámci kontrolnej činnosti, resp. dozornej právomoci štátneho orgánu, a zároveň vôbec nie v rámci dopytu žalobcu vo veci označených zmlúv a poskytnutia možnosti vyjadrenia žalovanému. Žalovaný zotrváva na vznesenej námietke premlčania uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pridržiava sa svojich vyjadrení vo sfére nepreukázania úmyslu bezdôvodne sa obohatiť na úkor dlžníka. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na viaceré rozhodnutia krajských súdov SR. Žalovaný má za to, že žalobca v danom prípade žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal existenciu úmyslu žalovaného sa bezdôvodne obohatiť, a to ako v čase uzavretia zmluvy, tak aj v čase údajného vzniku bezdôvodného obohatenia, čo by zakladalo prípustnosť aplikácie desaťročnej premlčacej doby. Otázka posúdenia či v prípade uzavretia tej - ktorej zmluvy došlo na strane žalovaného k úmyselnému konaniu s cieľom získať bezdôvodné obohatenie je predmetom právneho názoru, ktorý je v prípade takmer každej súdnej autority odlišný. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušiť a podľa § 391 ods. 1 vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

6. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. 7. V posudzovanej veci žalobca uplatnil právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný sa uplatnenému právu bránil námietkou premlčania. V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon stanovuje subjektívnu a objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k uplatneniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Pre počiatok plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre začiatok plynutia 3-ročnej, resp. 10-ročnej objektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne (fakticky) došlo.

8. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal výlučne otázkou plynutia objektívnej premlčacej doby. V prípade bezdôvodného obohatenia však zákon na posúdenie otázky premlčania upravuje kombinovanú premlčaciu dobu zloženú tak zo subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej doby. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné vyvodiť dostatočný záver o tom, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný len na základe výlučného skúmania objektívnej premlčacej doby, keď do úvahy prichádza aj eventuálne skoršie uplynutie subjektívnej premlčacej

doby. Ako je vedené vyššie, rozdiel medzi subjektívnou a objektívnou premlčacou dobou nespočíva len v jej rozdielnej dĺžke, ale hlavne a predovšetkým v otázke skutočnosti určujúcej začiatok jej plynutia. Ako uviedol žalobca, začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nemožno bez dôsledného preskúmania, pre začiatok jej plynutia rozhodnej skutočnosti, automaticky stotožňovať so začiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby.

9. Je zrejmé, že v prípade subjektívnej premlčacej doby je jej začiatok viazaný na skutočnú vedomosť oprávneného (z bezdôvodného obohatenie) o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila. Slová „keď sa oprávnený dozvie“ je potrebné vykladať v tom zmysle, že oprávnená osoba musí nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pri subjektívnej premlčacej dobe je tak vždy nevyhnutné skúmať subjektívny moment.

10. Zo spisu Okresného súdu Partizánske sp. zn. 6C/23/2014, a to jeho rozsudku č. k. 6C/23/2014-52 zo dňa 15.12.2015, ktorý predchádzal predmetnému sporu o vydanie bezdôvodného obohatenie, vyplýva, že žaloba žalobcu (v tomto prípade žalovaného) bola zamietnutá, keď súd dospel k záveru, že uzatvorená zmluva medzi žalobcom a žalovaným je neplatná v dôsledku absencie jej písomnej formy. V prípade bezdôvodného obohatenia získaného z neplatného právneho úkonu je absolútnou nevyhnutnosťou a štandardným postupom posudzovanie momentu, kedy sa oprávnený subjekt reálne o vadnosti úkonu (ako skutočnosti rozhodnej pre vznik bezdôvodného obohatenia) dozvedel. Nakoľko túto otázku (neplatnosť zmluvy) predbežne posúdil až súd prvej inštancie v odôvodnení vyššie uvedeného rozsudku zo dňa 15.12.2015, žalobca (predtým žalovaný) minimálne od tohto okamihu nadobudol vedomosť o skutočnosti rozhodnej pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby.

11. Nakoľko sa súd prvej inštancie dôsledne nezaoberal skúmaním premlčania uplatneného nároku z bezdôvodného obohatenia z hľadiska rozdielneho začiatku plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby a vzhľadom na ich rozdielnu dĺžku aj skončenia ich plynutia a ich vzájomného vzťahu vo vzťahu ku konštatovaniu otázky premlčania uplatneného nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, odvolací súd dospel k záveru, že sú dané dôvody na to, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) a vrátiť podľa § 391 ods. 1 súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, opätovne vyhodnotí dôkazy vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu, pričom sa vysporiada aj s námietkami žalobcu, ktoré uviedol v konaní pred súdom prvej inštancie a aj v odvolaní (§ 391 ods. 2, 3 .

13. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

14. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .