Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5CoPr-3-2018.pdf
PDF · 100.7 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoPr/3/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobkyne T.. R. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom G.. R. XX, P., proti žalovanému Centrum voľného času, so sídlom Gen. Štefánika 47, Kežmarok, IČO: 37938096, právne zastúpený Mgr. Marošom Ježíkom, advokátom, Murgašova 86/1, Poprad, o určenie neplatného skončenia pracovného pomeru s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 17Cpr/21/2016-154 zo dňa 12.01.2018 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
P r i z n á v a žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o náhrade trov rozhodne súd 1.inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol. II. Priznal žalovanému voči žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ust.§ 48 ods.1, § 61 ods.1,2, § 63 ods.1 písm.d/, bod 1 a § 252 ods.1 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) a časťou XIII. Vyhlášky Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 437/2009 Z.z.
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že vykonaným dokazovaním prostriedkami procesného úroku i procesnej obrany dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa u žalovaného pracovala na základe pracovnej zmluvy z 18.09.2006 uzavretej na dobu určitú do 30.09.2007. Následne s vedomím zamestnávateľa pokračovala vo výkone práce u žalovaného, preto v zmysle § 48 ods. 1 Zákonníka práce, keďže pracovný pomer nebol ďalej dohodnutý písomne, je potrebné považovať pracovný pomer za uzatvorený na neurčitý čas, keď pracovný pomer na ďalšiu určitú dobu nebol uzatvorený písomne. Dňa 01.08.2016 žalovaný skončil so žalobkyňou pracovný pomer výpoveďou. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že výpoveď má formálne náležitosti podľa § 61 Zákonníka práce, bola písomná a riadne doručená žalovanej. Za deň doručenia výpovede je potrebné v súlade s § 38 ods. 4 posledná veta Zákonníka práce považovať deň 01.08.2016, kedy žalobkyňa výpoveď odmietla prevziať. Navyše žalobkyni bola následne výpoveď doručená aj poštou 02.08.2016. Výpoveď bola daná z dôvodov v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce, dôvod výpovede
- nespĺňanie predpokladov ustanovených právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce dôvod bol vo výpovedi skutkovo vymedzený tak, že ho nie je možné zameniť s iným dôvodom. Žalobkyňa namietala neexistenciu dôvodu pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce, tvrdila, že spĺňa kvalifikačné predpoklady na výkon dohodnutej práce. Uvedená skutočnosť bola spornou v konaní. Pri posudzovaní splnenia kvalifikačných predpokladov žalobkyne na
výkon práce u žalovaného - vychovávateľ Centra voľného času - vedúca oddelenia športu súd vychádzal z dosiahnutého vzdelania žalobkyne - stredné odborné vzdelanie s maturitou skúškou v odbore spoločné stravovanie a vysokoškolského vzdelania 1. stupňa (bakalárske štúdium) v študijnom odbore majster odbornej výchovy s absolvovaním štátnej skúšky z didaktiky, psychológie, pedagogicky, v súlade s Vyhláškou Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 437/2009 Z.z., ktorou sa ustanovujú kvalifikačné predpoklady a osobitné kvalifikačné požiadavky pre jednotlivé kategórie pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov, kde v časti XIII. je uvedených 45 druhov kvalifikačných predpokladov pre vychovávateľa. Z obsahu jednotlivých možností vzdelania pre výkon práce „vychovávateľ“ súd dospel k záveru, že žalobkyňa nespĺňa ani jeden z kvalifikačných predpokladov s poukazom na absolvované stredoškolské a vysokoškolské štúdium v odbore spoločné stravovanie a majster odbornej výchovy. Za daných okolností žalobkyňa nespĺňala predpoklady na výkon práce podľa pracovnej zmluvy, existoval výpovedný dôvod a výpoveď z tohto dôvodu nemožno považovať za neplatnú.
4. K námietkam žalobkyne súd prvej inštancie doplnil, že povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa nebolo žalobkyňu upozorniť na to, že ak si kvalifikáciou vzdelanie nedoplní, môže žalovaný so žalobkyňou skončiť pracovný pomer výpoveďou. Navyše žalobkyňa bola zo strany žalovaného listom z 29.01.2016 oboznámená o tom, že nespĺňa kvalifikačné predpoklady. Na ťarchu žalovaného nemôže ísť ani skutočnosť, že predchádzajúci štatutármi zástupcovia žalovaného nevyžadovali u žalobkyne splnenie kvalifikačných predpokladov. Je zrejmé, že počas trvania pracovného pomeru si žalobkyňa dopĺňala vzdelanie, no v inom študijnom odbore - majster odbornej výchovy, ako vyplýva z citovanej vyhlášky Ministerstva školstva pre výkon práce vychovávateľa v Centre voľného času. V konaní obe strany sporu predložili stanoviská Ministerstva školstva Slovenskej republiky a žalovaný i Štátnej školskej inšpekcie. Je potrebné uviesť, že súd splnenie kvalifikačných predpokladov posudzoval nezávisle od daných stanovísk, nie je ani nimi viazaný. Navyše stanovisko predložené žalobkyňou je tak, ako namietal žalovaný, neurčité a nie je z neho zrejmý ani názor Ministerstva školstva Slovenskej republiky o splnení alebo nesplnení kvalifikačných predpokladov súd nezistil ani žiadny iný nedostatok výpovede.
5. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. podľa zásady úspechu (súd prvej inštancie nesprávne uviedol Zákonník práce). Súd priznal žalovanému voči žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu. Konštatoval, že o výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
6. Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa. Právne odôvodnila odvolanie ust.§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p., pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že si doplnila vzdelanie ktorého obsah bol od nej pôvodným vedením požadovaný v príslušnom odbore v zmysle platnej pracovnej zmluvy, pričom absolvovala štúdium so štátnou skúškou z didaktiky, psychológie a pedagogiky. Z dôvodu pojmových zmien študijných odborov vyhlášky č. 437/2009 Z. z. ktorou sa ustanovujú kvalifikačné predpoklady a osobitné kvalifikačné požiadavky pre jednotlivé kategórie pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov a označenia študijného odboru, hoci obsahovo štúdium spĺňalo predpoklady na kvalifikovaný výkon dohodnutej práce a požiadavky zamestnávateľa, bola žaloba zamietnutá. Mala za to, že pri zodpovedaní právnej otázky splnenia kvalifikačných predpokladov na výkon práce žalobkyne, došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu a výkladu na ťarchu zamestnanca bez jeho zavinenia, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom SR a postavením zamestnanca ako slabšieho subjektu. Naproti tomu napadnuté rozhodnutie poskytuje právnu ochranu zamestnávateľovi, keď v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že „na ťarchu žalovaného nemôže ísť ani skutočnosť, že predchádzajúci štatutárni zástupcovia žalovaného nevyžadovali u žalobkyne splnenie kvalifikačných predpokladov", čo v konečnom dôsledku je záver nepravdivý, pretože predchádzajúci štatutárni zástupcovia žalovaného vyžadovali absolvovanie štúdia, ktorú požiadavku žalobkyňa splnila v súlade s ich požiadavkami. Zo správania štatutárneho orgánu žalovaného, vykonávania množstva bezúčelných kontrol, spôsobu doručovania písomnosti a komunikácie so žalovanou, ktorej počas trvania pracovného pomeru bol odopretý prístup k pracovným veciam a do obvyklého miesta výkonu práce, ostatní zamestnanci mali zákaz komunikovať so žalobkyňou, ako aj z bezdôvodného neprideľovania práce, možno jednoznačne usudzovať, že dôvod výpovede spočíval v iných skutočnostiach ako sú uvedené vo výpovedi. Napadnutý rozsudok nesprávnym právnym posúdením poskytol právnu ochranu subjektu, ktorý porušil práva žalobkyne, využil nejednoznačnosť výkladu kvalifikačných predpokladov v zmysle uvádzanej vyhlášky, ku ktorej sa nevedelo jednoznačne a bez pochybností vyjadriť ani Ministerstvo školstva a ani samotná univerzita poskytujúca vzdelanie v príslušných odboroch. Napadnutý rozsudok sa nezaoberá ďalšími skutočnosťami a okolnosťami
existujúcimi počas trvania pracovného pomeru a po doručení výpovede, ktoré žalobkyňa uviedla a ktoré odôvodňujú použitie § 257 C.s.p., v zmysle ktorého súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Neurčitosť stanovísk príslušných inštitúcii, ktoré by mali bez ďalšieho uviesť nerozporuplné stanovisko ku výkladu obsahových náležitostí štúdia s kvalifikačnými predpokladmi na výkon určitého zamestnania a spôsob zaobchádzania so žalobkyňou ako zamestnankyňou, pri právnom posúdení v zmysle napadnutého rozsudku, odôvodňujú skutočnosť použitia ustanovenia § 257 C.s.p. pri určovaní povinností žalobkyne uhradiť trovy konania, v ktorom sa domáhala ochrany svojich práv, ktoré jej sú nezavinené porušované. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal náhradu trov konania žalobkyni v plnom rozsahu.
7. Žalovaný s odvolaním nesúhlasil, považoval ho za nedôvodné. Poukázal na ním predložené listinné dôkazy a to písomné stanovisko Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR zo dňa 23.05.2016, vyjadrenie E.. Ľ. C. z Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR zo dňa 14.01.2016 a posúdenie Štátnej školskej inšpekcie Bratislava zo dňa 09.01.2018. S prihliadnutím na žalovaným predložené listinné dôkazy je zrejmé, že žalobkyňa nespĺňa kvalifikačné predpoklady na výkon činnosti vychovávateľa stanovené vyhláškou MŠ SR č. 437/2009 Z.z a výpoveď žalovaného je v súlade so Zákonníkom práce a nie je neplatná. Žalovaný sa dôsledne ohradil voči tvrdeniam žalobkyne, že dôvod výpovede spočíval v iných skutočnostiach ako sú uvedené vo výpovede a že uvedené má vyplývať zo správania štatutárneho orgánu žalovaného. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa bola v čase od 11.09.2015 do 01.08.2016 dlhodobo práceneschopná a nový štatutárny zástupca začal pôsobiť u žalovaného od 01.11.2015, teda v čase, keď žalobkyňa už bola práceneschopná. Bola to práve žalobkyňa, ktorá odmietla akúkoľvek komunikáciu so zamestnávateľom. Aj z výpovede samotnej žalobkyne vyplýva, že ona sama bezdôvodne odmietala prevziať na pracovisku akúkoľvek písomnosť od zamestnávateľa. Žalovaný ako zamestnávateľ sa snažil doručovať žalobkyni písomnosti na pracovisku v súlade so Zákonníkom práce a následne aj prostredníctvom pošty, čo bolo v konaní preukázané. Žalovaný mal aj snahu riešiť so žalobkyňou doplnenie vzdelania, ale žalobkyňa uvedené od začiatku odmietala a nechcela prijať a uznať argumenty žalovaného vo veci nespĺňania kvalifikačných predpokladov na výkon dohodnutej práce. Od 01.02.2016 bolo žalobkyni doručené rozhodnutie žalovaného o zmene funkčného platu a preradenie do nižšej platobnej triedy práve z dôvodu nekvalifikovanosti. Žalobkyňa uvedené rozhodnutie zamestnávateľa akceptovala. Žalovaný zároveň poukázal aj na to, že žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie dôvody neplatnosti výpovede jednak ani neuvádzala a k týmto svojim tvrdeniam ani nenavrhla žiadne dôkazy. Preto navrhol rozsudok potvrdiť a priznať žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
8. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne bolo doručené právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 02.05.2018. Vyjadrenie zo strany žalobkyne k vyjadreniu žalovaného zaslané nebolo. Zo strany právneho zástupcu žalobkyne bola doručená súdu výpoveď plnomocenstva, ktorá došla odvolaciemu súdu dňa 24.05.2018.
9. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 379 a nasl. Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.), bez nariadenia pojednávania podľa ust.§ 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 08.11.2018 a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
10. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vo veci správne zistil skutkový stav, vec aj správne právne posúdil. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa u žalovaného pracovala na základe pracovnej zmluvy zo dňa 18.09.2006, uzavretej na dobu určitú do 30.09.2007. Následne s vedomím zamestnávateľa pokračovala vo výkone práce u žalovaného, preto v zmysle ust.§ 48 ods.1 Zákonníka práce, keďže pracovný pomer nebol ďalej dohodnutý písomne, je potrebné považovať tento za uzavretý na dobu neurčitú. Dňa 01.08.2016 žalovaný skončil so žalobkyňou pracovný pomer výpoveďou. I odvolací súd má za to, že z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že výpoveď má všetky formálne náležitosti podľa ust.§ 61 Zákonníka práce, bola písomná a riadne doručená žalobkyni. Za deň doručenia výpovede je potrebné v súlade s ust.§ 38 ods.4 posledná veta Zákonníka práce, tak ako to správne konštatuje súd prvej inštancie považovať deň 01.08.2016, kedy žalobkyňa výpoveď odmietla prevziať. Táto jej však aj následne bola doručená poštou dňa 02.08.2016.
11. Podľa ust.§ 63 ods. 1 ods. 1 písm. d) bod 1 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak zamestnanec nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce.
12. Žalobkyňa tvrdila, že spĺňa kvalifikačné predpoklady pre výkon dohodnutej práce, žalovaný tvrdil, že tieto kvalifikačné predpoklady nespĺňa. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa vykonávala prácu u žalovaného ako vychovávateľ Centra voľného času - vedúca oddelenia športu. Žalobkyňa mala skončené stredné odborné vzdelanie s maturitnou skúškou v odbore spoločné stravovanie a vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa, teda bakalárske štúdium v študijnom odbore
- majster odbornej výchovy s absolvovaním štátnej skúšky z didaktiky, psychológie a pedagogiky. I odvolací súd má za to, že z obsahu jednotlivých možností vzdelania pre výkon práce vychovávateľ žalobkyňa nespĺňa ani jeden z kvalifikačných predpokladov s poukazom na absolvované štúdium. Žalobkyňa bola zo strany žalovaného listom zo dňa 29.01.2016 oznámené, že nespĺňa kvalifikačné predpoklady na výkon činnosti vychovávateľky v Centre voľného času. V tejto súvislosti i odvolací súd poukazuje na písomné stanovisko Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky zo dňa 23.05.2016, vyjadrenie E.. Ľ. C. z Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky zo dňa 14.01.2016 a posúdenie Štátnej školskej inšpekcie Bratislava zo dňa 09.01.2018.
13. K odvolacej námietke žalovaného čo do nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, respektíve ústavne nekomformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade aplikácie zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Právne závery súdu prvej inštancie sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Preto rozsudok rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie. Skutočnosť, že by žalovaný využil nejednoznačnosť výkladu kvalifikačných predpokladov, ku ktorému sa nevedelo jednoznačne a bez pochybností vyjadriť ani Ministerstvo školstva, ani samotná univerzita poskytujúca vzdelania v príslušných odboroch, neobstojí. Z dokladov, ktoré predložil žalovaný vyplýva, že žalobkyňa kvalifikačné predpoklady nespĺňa. Pochybnosti vyplývajú len z písomnosti, ktoré predložila žalobkyňa a z jej komunikácie s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, teda že môže byť posudzovaná ako spĺňajúca kvalifikačné predpoklady, ak preukáže zamestnávateľovi totožnosť obsahu ňou absolvovaného študijného odboru - majster odbornej výchovy v bakalárskom stupni a bakalárskeho študijného programu učiteľstvo. Uvedené sa však žalobkyni preukázať nepodarilo. Z vyjadrenia k žiadosti, ktorú predložila súdu prvej inštancie totiž vyplýva že nie je v kompetencií fakulty posúdiť, či absolvent daného študijného programu spĺňa kvalifikačné predpoklady na výkon činnosti vychovávateľa v Centre voľného času, nakoľko fakulta neposkytuje štúdium v študijnom odbore pedagogika. Za relevantný argument nemožno považovať ani argument žalobkyne o bezdôvodnom neprideľovaní práce s tým, že ostatní zamestnanci mali mať zákaz komunikovať so žalobkyňou, teda že dôvod výpovede spočíval v iných skutočnostiach, ako sú uvedené vo výpovedi. Žalobkyňa uvedené skutočnosti ako dôvod neplatnosti výpovede v priebehu konania na súde prvej inštancie neuviedla a zároveň nepredložila ani žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali opodstatnenosť týchto tvrdení. Preto odvolací súd na tieto odvolacie dôvody nemohol prihliadnuť.
14. Správne rozhodol súd prvej inštancie i o trovách konania. Aj keď žalobkyňa uvádzala, že sú tu dôvody dané ust.§ 257 C.s.p., lebo sa rozsudok nezaoberá ďalšími skutočnosťami a okolnosťami existujúcimi počas trvania pracovného pomeru a po doručení výpovede. Neurčitosť stanovísk príslušných inštitúcií, ktoré by mali bez ďalšieho uviesť nerozporuplné stanovisko k výkladu obsahových náležitostí štúdia s kvalifikačnými predpokladmi na výkon určitého zamestnania a spôsob zaobchádzania so žalobkyňou ako zamestnankyňou podľa názoru žalobkyne odôvodňujú aplikáciu ust.§ 257 C.s.p. pri určovaní povinnosti žalobkyne nahradiť trovy konania. Tieto žalobkyňa zrejme považovala skutočnosť, že jej dňa 01.08.2016, keď sa dostavila na pracovisko bol zamedzený prístup a vstup do kancelárie a tento jej bol umožnený až po príchode a za prítomnosti riaditeľky Centra voľného času a zároveň, že jej bola nariadená dovolenka za rok 2015 od 15.08.2016 do 30.09.2016, vrátane. Uvedený argument však odvolací súd nemôže akceptovať. Nástup dovolenky v zmysle Zákonníka práce určuje zamestnávateľ. Ten určuje aj kedy a za akých podmienok má zamestnanec prístup do kancelárie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, ktorú namietal i žalovaný vo svojom vyjadrení, že žalobkyňa bola v čase od 11.09.2015 do 01.08.2016 dlhodobo práceneschopná. Preto skutočnosť, že zamestnávateľ po
takom dlhom čase určil podmienky za akých bude žalobkyňa pracovať, prípadne, že jej nariadil čerpať dovolenku nemôže byť dôvodom uvedeným v ust.§ 257 C.s.p.
15. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust.§ 387 ods.1 C.s.p. s osvojením si odôvodnenia ako vecne správny potvrdil.
16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust.§ 396 ods.1 C.s.p. v spojení s ust.§ 255 ods.1 C.s.p. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Žalobkyňa ako neúspešná bola zaviazaná k náhrade týchto trov. Čo do aplikácie ust.§ 257 C.s.p. odvolací súd uvádza, že iba výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Účelom uvedeného ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Jeho aplikácia je však možná za splnenia zákonných podmienok. Do úvahy prichádza z dôvodu sociálnych aspektov, kedy sa zohľadňujú osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán v konaní, pričom žalobkyňa sociálne aspekty, prípadne iné takéto skutočnosti ani v konaní na súde prvej inštancie, ale ani v odvolacom konaní netvrdila. Čo sa týka iných okolností, ktoré uvádzala, k ním sa vyjadril odvolací súd vo vzťahu k trovám prvoinštančného konania vyššie.
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.