Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/108/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Klčovej a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaných: H. A. nar. XX.XX.XXXX, S. A. nar. XX.XX.XXXX a O. W. nar. XX.XX.XXXX, pre prečin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 156 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 3T/32/2017-317 zo dňa 22.02.2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 15.11.2018 v Trnave, takto:

rozhodol:

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku

1) obžalovaný H. A., nar. XX.XX.XXXX v H., trvale bytom C. XXX/XX, C. - S., 2) obžalovaný S. A., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom C. XXX/XX, C. - S. 3) obžalovaný O. W., nar. XX.XX.XXXX v N., trvale bytom U. XXX/XX, S.

o s l o b o d z u j ú :

spod obžaloby Okresnej prokuratúry Trnava zo dňa 06.09.2017 sp. zn. 4Pv 147/16/2207-37 pre prečin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 09.02.2016 v čase asi o 08:17 hod. po tom, čo sa poškodený Ing. A. N. dostavil do priestorov autobazáru spoločnosti PEVACAR, s.r.o. vystúpil zo svojho motorového vozidla a s obuškom v ruke pristúpil k obžalovanému H. A., ktorého jedenkrát udrel päsťou pravej ruky do ľavej časti tváre, obvinený H. A. spoločne s obžalovaným S. A. a O. W. zvalili poškodeného na zem, kde ho spoločne všetci traja udierali päsťami a kopali nohami do oblasti tváre, hlavy, krku, hrudníka, brucha a stehien, následne obžalovaný H. A. vzal do rúk teleskopický obušok, ktorým poškodeného udieral do oblasti chrbta, hlavy a obličiek, obžalovaný S. A. poškodeného škrtil v oblasti krku a vyhrážal sa mu zabitím a fyzickou likvidáciou, v nadväznosti na čo sa poškodený snažil nasadnúť do svojho motorového vozidla a z obavy o svoj život z miesta odísť preč, kedy slovnú výzvu obvineného S. A. „zabi ho!“ obžalovaný H. A. poškodeného znovu fyzicky napadol tak, že ho udieral päsťami do oblasti hlavy a hrudníka, zvalil ho na zem, kde ho opäť obžalovaný S. A. škrtil a vyhrážal sa mu zabitím, pričom obžalovaní H. A. a O. W. poškodeného udierali päsťami do oblasti tváre a pravého oka, čím mu spôsobili otras mozgu ľahkého charakteru, zlomeninu spodiny očnice pravého oka s krvným výronom pod prvým okom, zlomeninu prednej steny čeľustnej dutiny vpravo s miernym vpáčením, pomliaždenie mäkkých tkanív krku obojstranne, pomliaždenie mäkkých tkanív hrudníka a chrbta, pomliaždenie mäkkých tkanív ľavého lakťa, pomliaždenie mäkkých tkanív s krvným výronom v oblasti pravého stehna na vonkajšej strane, v dôsledku čoho bol poškodený Ing. A. N. obmedzený na obvyklom spôsobe života v čase od 09.02.2016 do 05.03.2016,

pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku sa poškodení: Ing. A. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom ul. F. č. XXXX/X, C. - S., a Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava

- mestská časť Petržalka, IČO: 35 937 874, odkazujú s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Podľa § 83 ods. 1 písm. g/ Trestného zákona sa ukladá zhabanie veci a to: 1 kus teleskopického obušku, čiernej farby s pogumovanou rukoväťou s nápisom A. X..

Podľa § 83 ods. 2 Trestného zákona sa vlastníkom zhabanej veci stáva štát.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. 3T/32/2017-317 zo dňa 22.02.2018 boli obžalovaní H. A. nar. XX.XX.XXXX, S. A. nar. XX.XX.XXXX a O. W. nar. XX.XX.XXXX uznaní vinnými z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 20 Trestného zákona k § 156 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe,

že

dňa 09.02.2016 v čase asi o 08:17 hod. po tom, čo sa poškodený Ing. A. N. dostavil do priestorov autobazáru spoločnosti PEVACAR, s.r.o. vystúpil zo svojho motorového vozidla a s obuškom v ruke pristúpil k obžalovanému H. A., ktorého jedenkrát udrel päsťou pravej ruky do ľavej časti tváre, obvinený H. A. spoločne s obžalovaným S. A. a O. W. zvalili poškodeného na zem, kde ho spoločne všetci traja udierali päsťami a kopali nohami do oblasti tváre, hlavy, krku, hrudníka, brucha a stehien, následne obžalovaný H. A. vzal do rúk teleskopický obušok, ktorým poškodeného udieral do oblasti chrbta, hlavy a obličiek, obžalovaný S. A. poškodeného škrtil v oblasti krku a vyhrážal sa mu zabitím a fyzickou likvidáciou, v nadväznosti na čo sa poškodený snažil nasadnúť do svojho motorového vozidla a z obavy o svoj život z miesta odísť preč, kedy slovnú výzvu obvineného S. A. „zabi ho!“ obžalovaný H. A. poškodeného znovu fyzicky napadol tak, že ho udieral päsťami do oblasti hlavy a hrudníka, zvalil ho na zem, kde ho opäť obžalovaný S. A. škrtil a vyhrážal sa mu zabitím, pričom obžalovaní H. A. a O. W. poškodeného udierali päsťami do oblasti tváre a pravého oka, čím mu spôsobili otras mozgu ľahkého charakteru, zlomeninu spodiny očnice pravého oka s krvným výronom pod prvým okom, zlomeninu prednej steny čeľustnej dutiny vpravo s miernym vpáčením, pomliaždenie mäkkých tkanív krku obojstranne, pomliaždenie mäkkých tkanív hrudníka a chrbta, pomliaždenie mäkkých tkanív ľavého lakťa, pomliaždenie mäkkých tkanív s krvným výronom v oblasti pravého stehna na vonkajšej strane, v dôsledku čoho bol poškodený Ing. A. N. obmedzený na obvyklom spôsobe života v čase od 09.02.2016 do 05.03.2016, teda obžalovaní H. A. nar. XX.XX.XXXX, S. A. nar. XX.XX.XXXX a O. W. nar. XX.XX.XXXX spoločným konaním inému ublížili na zdraví,

čím spáchali prečin ublíženia na zdraví podľa § 20 k § 156 ods. 1 Trestného zákona.

Za tento skutok okresný súd obžalovaným H. A., S. A. a O. W. uložil podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa obžalovaným trest odňatia slobody podmienečne odložil. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona okresný súd obžalovaným určil skúšobnú dobu v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov.

Zároveň podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd obžalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne k náhrade škody voči poškodeným: Ing. A. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom ul. F. č. XXXX/ X, C. - S., vo výške 2.649 eur a Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s. so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 35 937 874, vo výške 681,15 eur.

Podľa § 83 ods. 1 písm. g/ Trestného zákona rozhodol okresný súd o zhabaní veci a to 1 kus teleskopický obušok, čiernej farby s pogumovanou rukoväťou s nápisom A. X. a podľa § 83 ods. 2 Trestného zákona okresný súd rozhodol, že vlastníkom zhabanej veci sa stáva štát.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 317-334.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd na hlavnom pojednávaní, po prečítaní nároku na náhradu škody poškodených a po vyhlásení obžalovaných H. A., S. A. a O. W. v zmysle § 257 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku o tom, že sú nevinní, vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaných, výsluchom poškodeného, svedkov, výsluchom súdneho znalca, čítaním výpovedí svedkov z prípravného konania, oboznámením znaleckým posudkom a oboznámením sa s relevantnými listinnými dôkazmi zabezpečenými v rámci prípravného konania a doplnenými na hlavnom pojednávaní.

Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k jednoznačnému záveru, že obžalovaní H. A., S. A. a O. W. sa dopustili žalovaného prečinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 156 ods. 1 Trestného zákona, pretože svojim konaním naplnili všetky zákonné znaky skutkovej podstaty tohto prečinu, keďže spoločným konaním poškodenému Ing. A. N. úmyselne ublížili na zdraví.

Súd prvého stupňa skutkový dej rozdelil do troch fáz, keď prvou fázou bo útok poškodeného Ing. A. N. na obžalovaného H. A. (za ktorú bol poškodený potrestaný v priestupkovom konaní za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu), druhou fázou bol bola tzv. nutná obrana zo strany H. A. (ktorá je v zmysle § 25 ods. 1 Trestného zákona beztrestná) a treťou fázou bolo prekročenie nutnej obrany v extenzívnej i intenzívnej rovine zo strany obžalovaných (nešlo o odvracanie útoku ale o odplácanie).

Okresný súd mal za preukázané, že poškodený po ukončení jeho prvotného útoku už pre obžalovaných vzhľadom na všetky relevantné súvislosti (v ruke nemal obušok, útočil len slovne, nebolo preukázané, že by obžalovaní utrpeli zranenia spôsobené útokom poškodeného) nepredstavoval také nebezpečenstvo, aby svoje následné neprimerané násilné konania voči nemu mohli ospravedlniť zneužitím inštitútu nutnej obrany. Obžalovaným vzhľadom na ich početnú prevahu nič nebránilo privolať políciu, prípadne adekvátnym spôsobom poškodeného obmedziť na osobnej slobode, namiesto toho sa snažili pomstiť poškodenému tým, že ho všetci traja dobili a spôsobili trestnoprávne následky na zdraví poškodeného objektivizované znaleckou expertízou.

Obžalovaní boli usvedčovaní predovšetkým výpoveďou poškodeného Ing. A. N., ktorý detailne opísal priebeh skutku od jeho iniciácie až po jeho ukončenie pritom jeho zranenia korešpondujú so závermi znaleckého skúmania z odboru zdravotníctvo vykonaného MUDr. Mariánom Pamulom a jeho výpoveď je konzistentná aj s výpoveďou ďalších svedkov U. N. a MUDr. O. N.. Pokiaľ ide o záznam z kamerového systému spoločnosti PEVACAR, s.r.o. okresný súd ho vyhodnotil ako nevierohodný, nakoľko nezachytáva priebeh celého skutku, ale len tú časť, ktorá vyhovuje obžalovaným.

Obžalovaní sami svoju prítomnosť na mieste činu v inkriminovaný deň a hodinu nespochybnili, rovnako všetci traja pripustili svoju účasť na fyzickom konflikte s poškodeným, ktorú hodnotili len ako opakovanú účasť bez vedenia cielených úderov na osobu poškodeného a ním uvedené zranenia dávali do súvisu s opakovaným padnutím poškodeného na zem. Obranu obžalovaných spochybňujú ich rozpory ohľadom nezanedbateľných aspektov priebehu stíhaného skutkového deja, najmä pokiaľ išlo o účasť poškodeného O. W. na pacifikácií poškodeného.

Okresný súd bol toho názoru, že obžalovaní si pri uplatnenia násilia v intenzite a smere potrebnom na spôsobenie zranení zistených u poškodeného museli byť minimálne vedomí možnosti vzniku takéhoto následku a týmto byť uzrozumení. Neexistujú rozumné pochybnosti brániace prijatiu záveru, že úmysel obžalovaných sa vzťahoval nielen na spoločenské spôsobenie následku ako nevyhnutného sprievodného javu dobitia poškodeného.

Pokiaľ ide o časť obžalobného skutku proti S. A. pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona, v tejto časti okresný súd obžalovaného S. A. neuznal vinným, nakoľko skutok ktorý mal obžalovaný spáchať tým, že vyzýval obžalovaného H. A. „H. zabi ho!“ nemožno za prečin podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona považovať, nakoľko tieto prejavy neboli adresované poškodenému.

Pokiaľ ide o druh a výmeru trestu, okresný súd zistil, že obžalovaný H. A. má v priestupkovom registri 9 záznamov za priestupky pri porušení pravidiel cestnej premávky, doposiaľ súdne trestaný nebol. Obžalovaný S. A. má v priestupkovom registri 2 záznamy za priestupky pri porušovaní pravidiel cestnej premávky. Doposiaľ bol dvakrát súdne trestaný, naposledy odsúdený Trestným rozkazom Okresného súdu Senica sp. zn. 2T/12/20016 zo dňa 27.02.2006, právoplatný dňa 11.03.2006 pre trestný čin podľa § 148c ods. 1 Trestného zákona , ktorým mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 12 mesiacov, trest je zahladený. Predtým bol odsúdený rozhodnutím Vojenského obvodného súdu v Litoměřicíach, sp. zn. 3T/216/1974 zo dň 25.10.1974 pre trestný čin podľa § 285 ods. 1 Trestného zákona, za ktorý mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov so skúšobnou dobou do 16.01.1976, trest je zahladený. Obžalovaný O. W. má v priestupkovom registri 2 záznamy za priestupky proti porušovaniu pravidiel cestnej premávky. Bol jedenkrát súdne trestaný rozhodnutím obvodného úradu v Bratislave, sp. zn. 2T/71/1993 zo dňa 23.09.1993 pre trestný čin podľa § 10 ods. 1 písm. c), § 247 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 251 ods. 1 Trestného zákona, ktorým mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, trest je zahladený.

Okresný súd uložil obžalovaným pri nezistení žiadnej poľahčujúcej okolnosti, ani priťažujúcej okolnosti podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov, t.j. na samej dolnej hranici trestnej sadzby pri uvedenom prečine, pričom okresný súd obžalovaným podľa § 49 ods. 1 písm. a), §50 ods. 1 Trestného zákona výkon trestu podmienečne odložil so skúšobnou dobou v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov. Takto uložený trest považoval okresný súd za primeraný vzhľadom k okolnostiam prípadu ako aj s prihliadnutím na to, že celý incident sa stal z iniciatívy poškodeného.

Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, okresný súd zaviazal obžalovaných podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku spoločne a nerozdielne k náhrade škody poškodenému Ing. A. N., nar. XX.XX.XXXX na základe znaleckého posudku MUDr. O. A. č. 063/2016 zo dňa 30.05.2016, ako aj poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s. so sídlom Panónska cesta 2, Bratislava náhradu škody vo výške 681,15 eur za poskytovanú zdravotnú starostlivosť poškodenému Ing. A. N., nakoľko nároky poškodených boli uplatnené v prípravnom konaní riadne a včas. Okresný súd zároveň rozhodol podľa § 83 ods. 1 písm. g/ Trestného zákona o zhabaní veci, a to 1 kus teleskopický obušok s nápisom A. X. a rozhodol, že vlastníkom zhabanej veci sa stáva štát.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadli včas podaným odvolaním obžalovaní prostredníctvom obhajcu čo do výroku o vine aj do výroku o treste, ktoré písomne odôvodnil na č.l. 341-345 spisu. Obžalovaní poukazujú, že skutku predchádzalo to, že poškodený v kritickú dobu v priestoroch spoločnosti PEVACAR, s.r.o., v čase keď ešte mali zatvorené vystúpil z auta pripravený na bitku, s úmyslom biť sa, s obuškom v ruke pristúpil k obžalovanému H. A. bez príčiny sa zahnal obuškom v úmysle ho udrieť, pričom ho netrafil a na to mu dal päsťou úder do tváre. Keď incident videli obžalovaní S. A. a O. W., pristúpili k poškodenému a zvalili ho na zem. Počas útoku im celý čas nadával do kriminálnikov, že ich pozabíja a ďalšími vulgarizmami. Podobne spacifikovali poškodeného ešte dvakrát, keď ho pustili, poškodený A. N. začal opätovne útočiť. Potom akceptoval to, že musí odísť a za neustáleho vyhrážania a nadávania nasadol do auta a odišiel. Z opisu skutku je zjavné, že útočníkom bol Ing. A. N., ktorý sa deň pred útokom prostredníctvom SMS vyhrážal obžalovanému H. A., uviedol, že dobre vie, že to spraví a upozorňuje ho vopred. Práve poškodený svojim jednostranným konaním vyvolal situáciu, v ktorej bola použitá nutná obrana, preto by sa ustanovenie § 25 Trestného zákona malo uplatňovať v prospech obrancu čo najširšie. Útočník mal predstavu, že vojde do areálu, udrie obžalovaného teleskopickým obuškom a takto to skončí, pričom nepočítal s tým, že v čase skutku (ešte pred otvorením autobazáru) v ňom budú prítomné aj iné osoby, ktorá zabránili ďalšiemu útoku.

Zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by útok na Ing. A. N. ako poškodeného mal tri fázy. Jednalo sa o jeden skutok, ktorý pozostával v spacifikovaní útočníka, pričom vždy keď ho pustili, postavil sa a útočil opakovane rukami, nohami, slovne, vykrikoval, že ich pozabíja a počká si ich. Ak by aj súd rozdelil útok na tri fázy, potom je rozhodujúce, v ktorej fáze bolo spôsobené poškodenému Ing. A. N. najzávažnejšie zranenie. Bolo preukázané, že k zraneniam došlo v prvej fáze útoku, potom by však za ne nemali byť zodpovední obžalovaní, lebo v tejto časti útoku konali v nutnej obrane.

Poškodený Ing. A. N. nehovoril pravdu o priebehu útoku. Klamal pokiaľ ide o uvedenie času, kedy do autobazáru prišiel, tiež v tvrdení, že obušok mal vo svojom aute na sebaobranu, ktorý vzal so sebou, pričom ho nechcel použiť a ani ho nepoužil. Klamal, keď uviedol, že obušok po 10 metroch odhodil z ruky na zem, zobral si ho iba zo strachu. Uviedol, že obžalovaného H. A. udrel jedenkrát, v útoku pokračovať nechcel. Poškodený na jednej strane vypovedal, že obžalovaného H. A. odrel päsťou do tváre, na druhej strane na otázku obhajcu odpovedal, že zasiahol obžalovaného obuškom do tváre. Na priamu otázku či sa zahnal na obžalovaného obuškom odpovedal nie. Výpovede poškodeného Ing. A. N. nie sú vierohodné ako celok, v prípravnom konaní na otázku advokáta odpovedal arogantne, na šesť otázok odpovedal, že si nespomína, pričom mohol vypovedať o tom čo vnímal vlastnými zmyslami a nie obštrukčne sa vyhýbať odpovediam.

Okresný súd takmer celé odôvodnenie opísal zo záverečnej reči prokurátora, pričom nevysvetlil, v čom vidí neadekvátnosť tejto obrany. Obžalovaní poukázali, že poškodený už v minulosti podobným spôsobom napadol inú osobu, pričom obranca (obžalovaný) H. A. je bezúhonným občanom, ktorý nemal žiadne relevantné prostriedky na obranu, útok zo strany Ing. A. N. bol neočakávaný a prekvapivý, kvôli čomu mu prišli na pomoc obžalovaní S. A. a O. W.. Zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by sa jednalo o odplácanie. Okresný súd tiež nezohľadnil skutočnosť, že k útoku došlo v čase, kedy bol autobazár pre verejnosť zatvorený, teda poškodený tam vnikol a zdržiaval sa neoprávnene, mimo priestoru autobazáru ho nikto nebil. Okresný súd nedôvodne vyčíta obžalovaným, že im nič nebránilo vzhľadom na ich početnú prevahu, aby privolali políciu, prípadne adekvátnym spôsobom obmedzili poškodeného na slobode. Poukazujú na to, že konanie v nutnej obrane je právom občana a je na ňom, či sa rozhodne pre obranu, alebo iné východisko.

Prekročenie nutnej obrany nemožno usudzovať len z toho, že napadnutý zranil útočníka a spôsobil mu ľahké zranenia, pričom sám žiadne zranenia neutrpel, ak tým odvracal útok priamo hroziaci a trváci. Ujma spôsobená poškodenému bola kvalifikovaná ako ľahká, teda obrana nebola v celkom zjavnom, očividnom nepomere k útoku.

S poukazom na odvolacie argumenty sa obžalovaný domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku zrušil a aby sám rozhodol a obžalovaných spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku oslobodil.

Poškodený sa k odvolaniu obžalovaných vyjadril na č.l. 347-348 tak, že sa nestotožňuje s návrhom odvolania o oslobodení obžalovaných spod obžaloby. Poukazuje na spôsobené zranenia, ktoré vznikli v priamej súvislosti s konaním obžalovaných. Podľa názoru poškodeného bolo preukázané, že prvý útok spočívajúci v tom, že udrel obžalovaného H. A. päsťou do tváre bol čiastkovým útokom, ktorý bol dokonaný momentom úderu. Za tento skutok bol poškodený priestupkovo postihnutý. Práve z tohto dôvodu nie je možné celé konanie kvalifikovať ako jednoliaty neprerušený celok, tak ako sa domáhajú obžalovaní. Neuvedenie presného času poškodeným, kedy malo ku skutku dôjsť nemalo podstatný vplyv na samotný skutok a je z pohľadu skutkového stavu irelevantné, či sa mal skutok odohrať o hodinu skôr alebo neskôr. Subjektívne posudzovať vierohodnosť výpovede poškodeného na základe arogantných odpovedí na otázky advokáta nemá pre kvalifikáciu skutku relevanciu. Poškodený uvádza, že išlo preňho o stresovú situáciu, kvôli tomu, že v obdobnej situácií sa ešte neocitol, navyše každý účastník sa v konaní bráni spôsobom, ktorý uzná za vhodný. Tvrdenie obžalovaných o tom, že sa v areály autobazáru zdržiaval neoprávnene považuje za nepravdivé a na merito veci ani nemalo vplyv. Tiež uvádza, že obžalovaný v útoku pokračovali a spôsobili mu zranenia aj vtedy, keď už pre nich poškodený žiadne riziko nepredstavoval.

Poškodený vzhľadom na argumentáciu vyššie navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že odvolanie obžalovaných podľa § 319 Trestného poriadku zamietne ako nedôvodné.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 15.11.2018 v neprítomnosti poškodeného Ing. A. N., splnomocnenca poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s., za prítomnosti obhajcu obžalovaných, obžalovaných a zástupkyňou Krajskej prokuratúry Trnava, na ktorom oboznámil zúčastnených s napadnutým rozsudkom okresného súdu, odvolaním obžalovaných a podstatným obsahom spisu. Obhajca obžalovaných zotrval na písomných dôvodoch odvolania, a to aj napriek vyjadreniu poškodeného. Obžalovaný S. A. uviedol, že nebolo zohľadnené, že poškodený opakovane obžalovaných napádal kovovým obuškom, nedalo sa nezakročiť. Keď poškodeného spacifikovali, postavil sa a nanovo útočil, prestal až vtedy, keď nevládal. Počas celého konanie poškodený klamal. Obžalovaný O. W. uviedol, že bol účastný len na prvej fáze útoku poškodeného, zakročil len v tej časti, keď zabraňoval v útoku na obžalovaného H. A.. Obžalovaný H. A. poukázal na vyjadrenie obhajcu, viac k veci uviesť nechcel. Zástupkyňa Krajskej prokuratúry v Trnave sa vyjadrila, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa považuje za správny a zákonný.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovaných je dôvodné. Odvolacím súdom boli zistené chyby rozsudku, spočívajúce v nejasnosti a neúplnosti skutkových zistení ako i nevysporiadanie sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (§ 321 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku). Uvedené pochybenie okresného súdu však za danej dôkaznej situácie bolo možné napraviť odvolacím súdom bez toho, aby musel vec vrátiť okresnému súdu, a teda mohol sám vo veci rozhodnúť podľa § 322 ods. 3 veta prvá Trestného poriadku.

Podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.

Podľa § 322 ods. 3 veta prvá Trestného poriadku, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Okresný súd síce na hlavnom pojednávaní vykonal všetky dostupné dôkazy v záujme ustálenia skutočného stavu veci pri rešpektovaní zásad trestného konania pokiaľ ide o vykonávania dôkazov, naproti tomu však pri vyhodnotení dôkazov postupoval v rozpore s § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Odvolací súd je toho názoru, že dôkazy neboli súdom prvého stupňa vyhodnotené objektívne a neviedli k správnym skutkovým záverom, keď okresný súd pri rozhodovaní v podstate prevzal skutkové závery obžaloby bez náležitého vysporiadania sa so všetkými podstatnými okolnosťami prejednávanej veci. Takto nesprávne prevzaté skutkové závery nezodpovedajú dôkaznej situácií, nevystihujú priebeh a okolnosti skutku tak, ako sa stal v zmysle zabezpečených dôkazov.

Okresný súd pochybil, že keď obranu obžalovaných považoval za celkom zjavne neprimeranú útoku s poukazom na spôsob útoku ako aj na všetky okolnosti, ktoré boli zistené a ktoré či už predchádzali útoku alebo útok sprevádzali. Okresný súd mal jednoznačne preukázané, že ku skutku došlo tak, ako je to uvedené v obžalobe. Uviedol, že poškodený po ukončení jeho prvotného útoku (kedy udrel obžalovaného H. A. päsťou do tváre) už pre obžalovaných nepredstavoval také nebezpečenstvo, aby svoje neprimerané konanie mohli ospravedlniť zneužitím inštitútu nutnej obrany. Obžalovaným vzhľadom na ich prevahu podľa názoru okresného súdu nič nebránilo v tom, aby privolali políciu, resp. iným spôsobom obmedzili poškodeného na osobnej slobode. Obžalovaní boli zo spáchania skutku usvedčení výpoveďou poškodeného Ing. A. N., ktorého opis priebehu konania korešponduje so závermi znaleckého posudku pokiaľ ide o spôsobené zranenia a mechanizmus ich vzniku. Jeho výpoveď sa zhodovala s výpoveďou svedkov U. N. a MUDr. O. N. (rodičov poškodeného). Kamerový záznam, nakoľko nezachytával celý priebeh skutku považoval za nevierohodný tak isto ako výpovede obžalovaných vzhľadom na ich rozpory. Konanie obžalovaných v tretej fáze skutku nebolo konaním v nutnej obrane ale odplácaním.

S vyššie uvedenými názormi, na základe ktorých okresný súd uznal obžalovaných vinnými zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 20 k § 156 ods. 1 Trestného zákona a uložil im podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov s podmienečným odkladom a skúšobnou dobou v trvaní 18 mesiacov sa odvolací súd nestotožňuje.

Práve naopak, odvolací súd dáva za pravdu a v plnej miere sa stotožňuje s obhajobou obžalovaných prednesenou v záverečnej reči na hlavnom pojednávaní, ako i v podanom odvolaní, ktorou sa nestotožnili so závermi okresného súdu v napadnutom odvolaní. Poukazujú na to, že to bol práve poškodený, kto vyvolal situáciu kedy museli obžalovaní konať v nutnej obrane. Poškodený sa deň pred útokom obžalovanému H. A. vyhrážal formou SMS komunikácie, v deň spáchania skutku išiel za obžalovaným s úmyslom zaútočiť naňho. Nesúhlasia tiež s členením skutku na viaceré fázy. Pokiaľ by aj skutok bol rozčlenený na tri fázy, nie je preukázané, v ktorej fáze došlo k najvážnejším zraneniam poškodeného. Dôležitou skutočnosťou na ktorú poukázali a s ktorou sa okresný súd nevysporiadal bolo to, že poškodený neoprávnene vnikol do areálu autobazáru, kde ku skutku malo dôjsť. Taktiež obhajoba poukázala na sporné výpovede poškodeného ako i to, že počas celého konania klamal.

Ťažiskovou otázkou v konaní, s ktorou bolo potrebné náležite sa vysporiadať bola tá, či konanie obžalovaných mohlo byť kvalifikované ako nutná obrana v zmysle § 25 Trestného zákona.

Podľa § 25 ods. 1 Trestného zákona, čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na chránený záujem týmto zákonom nie je trestným činom.

Podľa § 25 ods. 2 Trestného zákona, nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu.

Podľa § 25 ods. 3 Trestného zákona, ten kto odvracia útok spôsobom uvedeným v ods. 2, nebude trestne zodpovedný, ak konal v sinom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku strachu, zmätku alebo zľaknutia.

Pokiaľ ide o aplikovanie ustanovenia nutnej obrany v zmysle vyššie citovaných ustanovení § 25 Trestného zákona, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že uvedené ustanovenie je osobitným ustanovením k všeobecnému ustanoveniu o krajnej núdzi. Pri nutnej obrane ide o odvrátenie nebezpečenstva, ktoré vzniká útokom človeka, pričom obrana je namierená proti útočníkovi. Ide o osobitný prípad stretu záujmov na ochrane rôznych spoločenských vzťahov. Na jednej strane je to záujem, ktorý bol napadnutý útokom a na druhej strane je to zdravie, majetok, resp. aj život útočníka alebo niektorý iný jeho záujem (napr. osobná sloboda), ktorý by bol za iných okolností (keby nebol útočníkom) chránený. Pri nutnej obrane sú tieto záujmy útočníka obetované, aby bol odvrátený útok. Útok sa pritom v tomto ponímaní chápe ako protiprávne konanie človeka proti záujmom chránených Trestným zákonom, ktorý musí priamo hroziť alebo trvať. Nemusí ísť len o život a zdravie, ale môže ísť napríklad aj o ochranu vlastníctva, domovej a osobnej slobody. Obrana smeruje proti útočníkovi a spravidla postihuje jeho telesnú integritu. Musí prebiehať pritom súčasne s útokom. Ak útok už skončil môže ísť o odplatu, ktorá však nie je nutnou obranou. Pri nutnej obrane sa nevyžaduje zásada subsidiarity a závisí len od rozhodnutia napadnutého, či sa bude aktívne brániť alebo pred priamo hroziacim útokom utečie. Zásada proporcionality pri nutnej obrane je modifikovaná v tom smere, aby obrana nebola celkom zjavne neprimeraná útoku. Primeranosť obrany k útoku sa posudzuje najmä podľa spôsobu útoku, miesta útoku, času útoku a okolností vzťahujúcich sa na osobu útočníka alebo na osobu obrancu.

Okresný súd v podstate ustálil skutkový stav a výrok o vine „postavil“ na výpovedi poškodeného Ing. A. N., ktorú považoval za vierohodnú, nakoľko jeho zranenia boli v súlade s opisom zranení v Znaleckom posudku č. 063/16 vypracovanom znalcom MUDr. Mariánom Pamulom a jeho výpoveď bola tiež podporená ďalšími svedeckými výpoveďami, ktorými boli výpovede jeho rodičov. Okresný súd považoval osobu a výpoveď poškodeného za vierohodné.

Odvolací súd však zastáva opačný názor. Zo všetkých okolností ktoré skutku predchádzali ako i skutok sprevádzali, z priebehu konania na súde prvého stupňa, zo svedeckých výpovedi samotného poškodeného v súhrnne a porovnaní s ostatnými svedeckými výpoveďami nemožno jednoznačne skonštatovať, že sa skutkový dej odohral tak, ako to opísal poškodený.

Z vykonaných dôkazov odvolací súd konštatuje, že poškodený Ing. A. N. ako iniciátor konfliktu ako prvý zaútočil na nič netušiaceho H. A. najprv železným pogumovaným teleskopickým obuškom, ktorému sa obžalovaný stihol vyhnúť, preto ho následne poškodený udrel päsťou do hlavy. V danej veci bolo jednoznačne preukázané, že útok poškodeného na obžalovaného smeroval do oblasti hlavy, ako životne dôležitého orgánu. Je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ by poškodený udrel obžalovaného H. A. obuškom do hlavy, resp. úder päsťou do hlavy bol zhodou náhod zasadený do spánkovej oblasti, mohlo by dôjsť k smrteľným následkom. Niet žiadnej polemiky o tom, že takýto predmet (teleskopický obušok) je dôvodne považovaný za zbraň spôsobilú privodiť nielen ujmu na zdraví ale aj ujmu na živote a nie je namieste, aby poškodený útok takýmto predmetom zľahčoval. Naproti tomu, zranenia, ktoré utrpel poškodený boli znaleckým posudkom kvalifikované ako „ľahká ujma“.

Poškodený poukázal na to, že v čase dokonania skutku, kedy obžalovaného udrel päsťou do hlavy už pre obžalovaných nepredstavoval nijaké nebezpečenstvo. Toto tvrdenie bolo vyvrátené svedeckými výpoveďami obžalovaných, ktoré naopak odvolací súd považuje za vierohodné vyplýva, že po prvotnom spacifikovaní poškodeného, poškodený opakovane útočil a to či už verbálne alebo fyzicky, kedy napádal obžalovaného H. A.. Pokiaľ by po zakročení obžalovaných S. A. a O. W. poškodený s útokmi prestal, logicky by tak obžalovaní nemuseli vyvíjať aktivitu na odvrátenie opakujúcich sa útokov. Výpovede všetkých troch obžalovaných sa v podstatných skutočnostiach zhodujú, rovnako opísali prvotný útok poškodeného na obžalovaného H. A., ako i jednotlivé fázy, kedy sa snažili poškodeného spacifikovať, preto niet dôvod, aby odvolací súd ich výpovediam neveril a považoval ich na rozdiel od názoru súdu prvého stupňa za vierohodné. Jediným rozporom v ich výpovediach, ktorý zachytil aj odvolací súd bol ten, keď sa ich výpovede rozchádzali pokiaľ ide o čas odchodu obžalovaného O. W. z inkriminovaného autobazáru. Tento rozpor vo výpovediach však nebol spôsobilý privodiť takú situáciu, aby súd považoval ich svedecké výpovede ako priamych účastníkov konfliktu ako celku za nevierohodné, tak ako to nesprávne učinil okresný súd.

Je pravdou, že o nutnej obrane nie je možné uvažovať za situácie, keď útok ešte bezprostredne nehrozí, nezačal, alebo je útok dokončený. To však nie je daný prípad, vzhľadom na opis priebehu skutkového deja obžalovanými ako priamymi svedkami útoku, o ktorom nemožno mať pochybnosti.

V súvislosti s tvrdením poškodeného, že v čase kedy ho obžalovaní fyzicky napadli na nich neútočil, odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že „..ak nemožno bezpečne zistiť vykonanými dôkazmi skutočnosť, či útok zo strany poškodeného skončil alebo pokračoval ďalej, je nevyhnutné vychádzať zo zásady „in dubio pro reo“ a z hľadiska skončenia, či neskončenia útoku na záujem chránený trestným zákonom urobiť záver, že útok v čase činu obžalovaného, ktorý sa mu bránil, trval“. (R 36/1991)

Treba mať na zreteli, že to bol práve poškodený Ing. A. N., ktorý útok vyvolal a ako prvý so zbraňou zaútočil na obžalovaného. Tento záver nemôže nijakým spôsobom spochybniť ani výpoveď poškodeného, ktorý uviedol, že chcel prísť obžalovanému len dohovoriť, obušok si vzal zo strachu, ten však asi 10 m po vystúpení z auta odhodil. Takáto výpoveď poškodeného sa prieči logickému uvažovaniu. Pokiaľ by mal poškodený strach, v prvom rade by neadresoval SMS správy, ktorými obžalovaného H. A. upozornil na to, že za ním príde a fyzicky ho napadne, a následne by samotný útok ani nezrealizoval.

Poškodený ako i svedkyňa MUDr. O. N. (matka poškodeného) poukázali na to, že v danej veci nemožno konanie obžalovaných, ktorým spôsobili ujmu na zdraví poškodenému kvalifikovať ako konanie v nutnej obrane. Je tomu tak aj preto, že poškodený utrpel rôzne zranenia, ktoré si vyžiadali hospitalizáciu a vyžiadali si následne liečenie, kdežto u obžalovaných neboli zistené žiadne zranenia. V danej veci tak podľa názoru poškodeného išlo o exces z nutnej obrany.

V súvislosti s vyššie uvedeným, odvolací súd cituje z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo 14. 3. 1975 sp. zn. 1 To 18/75, podporne aj R 25/1976, z ktorého vyplýva „Na vybočenie z medzí nutnej obrany v zmysle § 13 Trestného zákona nemožno usudzovať len z toho, že napadnutý útočníka zranil a prípadne ho aj usmrtil, pričom sám neutrpel nijaké zranenie, ak tým odvracal útok priamo hroziaci alebo trvajúci a takáto obrana nebola zrejme neprimeraná povahe a nebezpečnosti útoku. Na nesplnenie podmienok nutnej obrany nemožno usudzovať ani z tej skutočnosti, že napadnutý sa nevyhol útoku inak než použitím obrany, pretože nikto nie je povinný ustupovať pred neoprávneným útokom na záujmy chránené trestným zákonom, ale má naopak právo použiť proti takémuto útoku obranu, ktorá nie je zrejme neprimeraná povahe a nebezpečnosti útoku.“

Je nepochybné, že ak má byť nutná obrana úspešná, obranca (napadnutý) môže a v niektorých prípadoch dokonca musí použiť intenzívnejšie konanie alebo účinnejšie prostriedky, než tie, ktoré použil útočník. Nesmie však ísť o konanie alebo prostriedky celkom zjavne neprimerané povahe a nebezpečnosti útoku, zdôrazňujúc skutočnosť, že škoda spôsobená v obrane môže byť väčšia ako škoda, ktorú útočník spôsobil napadnutému alebo ktorá hrozila jeho útokom, nesmie však byť medzi nimi zjavný nepomer.

Porovnajúc zranenia, ktoré mohol poškodený spôsobiť obžalovanému H. A. teleskopickým obuškom, ktorým mal v úmysle na obžalovaného zaútočiť sú nepochybne závažnejšie ako zranenie, ktoré konaním obžalovaných, ktorí odvracali opakované útoky poškodeného utrpel práve poškodený. V danom prípade tak nešlo o zjavný nepomer medzi konaním obžalovaných s konaním poškodeného, naproti tomu však išlo o výrazný nepomer v porovnaní potenciálnej ujmy, ktorú mohol spôsobiť poškodený obžalovanému.

Poškodený Ing. A. N. sa síce snažil navodiť dojem, že to bol on, kto sa stal obeťou útoku, no tomuto tvrdeniu odvolací súd neuveril. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na významnú skutočnosť, na ktorú opakovane poukázali obžalovaní ako i obhajoba v odvolaní a to, že deň pred spáchaním skutku poškodený Ing. A. N. poslal obžalovanému H. A. SMS správy, v ktorých sa mu vyhrážal fyzickým napadnutím. Nesporne to vyplýva z prepisu SMS komunikácie medzi poškodeným a obžalovaným. Na otázku obhajcu obžalovaných, či si spomína na obsah SMS správ odpovedal, že „nejaké boli, ale nespomína si aké“. Z toho možno vyvodiť, že poškodený sa na útok pripravoval a plánoval ho. Nasvedčuje tomu i tá skutočnosť, že poškodený prišiel na miesto skutku v čase, kedy vedel, že autobazár ešte nie je otvorený pre verejnosť a domnieval sa, že tam zastihne len obžalovaného H. A., s ktorým sa „poráta“ bez svedkov.

Je pozoruhodné, že pokiaľ ide o obsah SMS správ, ktorými sa preukázateľne poškodený vyhrážal obžalovaného H. A. si poškodený s najväčšou pravdepodobnosťou účelovo nespomína, no na skutok, ktorý sa odohral jeden deň potom si poškodený vedel spomenúť, detailne opísal jeho priebeh, presne vedel ktorý z obžalovaných mu uštedril ranu a na aké miesto, presne vedel kde sa v čase útoku jednotliví obžalovaní nachádzali, ako konali, akým spôsobom ho napádali.

Taktiež neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že v osobe poškodeného, a to podľa výpisu z evidencie priestupkov ide o osobu, ktorá už v minulosti bola riešená za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. b/ zákona č. 372/1992 Zb. o priestupkoch, kedy išlo o bezdôvodné fyzické napadnutie inej osoby, čo tiež svedčí o vierohodnosti osoby poškodeného. Napokon, poškodený na to i sám poukázal v sms správach zo dňa 08.02.2016 (deň pred spáchaním skutku) adresovaných obžalovanému H. A., v ktorých „varoval“ obžalovaného pred fyzickým útokom a zároveň uviedol doslova „Poznáš ma a dobre vieš, že to spravím.“

Vierohodnosť výpovede poškodeného tiež znižujú rozpory v jeho výpovediach pokiaľ išlo o priebeh skutku, kedy najprv rôzne vypovedal o čase kedy do autobazáru prišiel, a tiež rôzne výpovede pokiaľ ide o útoky. Najskôr uvádzal, že obžalovaní poškodeného bili do oblasti hlavy, trupu, končatín, bili ho obuškom, škrtili ho. Neskôr na otázku obhajcu či ho obžalovaný udreli obuškom uviedol „nie“. Pokiaľ by sa skutok stal tak, ako ho opisuje poškodený, teda obžalovaní by ho opakovane udierali obuškom, kopali do oblasti hlavy, trupu, končatín, poškodený by jednoznačne musel utrpieť vážnejšie zranenia.

Názor, ktorým okresný súd podporil vierohodnosť výpovede poškodeného poukazom na svedecké výpovede rodičov poškodeného nemožno prijať. Svedok U. N. (otec poškodeného) ako i svedkyňa MUDr. O. N. (matka poškodeného) neboli priamymi svedkami skutku. O priebehu skutku sa dozvedeli len reprodukovaním udalosti poškodeným, kedy pochopiteľne vykreslil útok smerujúci na obžalovaného H. A. ako i útoky na jeho osobu zo strany obžalovaných vo svoj prospech. Svedčí o tom i skutočnosť, čo vyplýva z výpovede jeho otca zachytenej v zápisnici na hlavnom pojednávaní, kedy sám uviedol, že nevedel o tom, že poškodený mal pri útoku na obžalovaného teleskopický obušok, ktorým zaútočil na obžalovaného, pričom možno len ťažko uveriť tomu, že by mu to poškodený zabudol spomenúť.

Pokiaľ by išlo o tak závažné zranenia, ako ich opisuje poškodený, už pri prvej návšteve, event. po absolvovaní CT vyšetrenia v H. by bolo lekárom odporúčaná hospitalizácia poškodeného. Z obsahu spisu však vyplýva, že prvotné ošetrenie poškodeného bolo vykonané na chirurgickom oddelení v nemocnici v C., následne sa poškodený podrobil CT vyšetreniu vo Fakultnej nemocnici v H., odkiaľ odišiel spolu s matkou MUDr. O. N. domov. Až následne, nie je zrejmé aký čas po príchode domov na urgenciu matky bol poškodený hospitalizovaný. Takáto situácia tiež s poukazom na tieto skutočnosti vzbudzuje pochybnosti o potrebe hospitalizácie poškodeného a následnej práceneschopnosti, keď pozornosti odvolacieho súdu neuniklo, že na č.l. 163 vyšetrovacieho spisu sa nachádza tlačivo o dočasnej práceneschopnosti, ktoré bolo vystavené matkou poškodeného MUDr. O. N.. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na na závery znaleckého posudku vypracovaného znalcom MUDr. Mariánom Pemulom, ktorý zranenia vyhodnotil ako „ľahké“. Navyše, v znaleckom posudku síce znalec naznačil, že mechanizmus zranení mohol byť spôsobený úderom tupým predmetom, čo by sa zhodovalo s útokmi obžalovaných, avšak v znaleckom posudku je uvedené aj to, že k zraneniam poškodeného mohlo dôjsť aj pádom na tvrdý povrch. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v rámci pacifikácie poškodeného ho obžalovaní pridŕžali končatinami pri zemi, kým sa tento neukľudní, preto nemožno vylúčiť, práve naopak, možno uzavrieť, že k zraneniam poškodeného došlo v rámci odvracania jeho opakovaného agresívneho útoku na obžalovaného H. A..

Konanie obžalovaných bolo jednoznačne vyvolané správaním sa poškodeného. Obžalovaní len reagovali na útoky poškodeného a táto reakcia v žiadnom prípade neprekročila medze ust. § 25 Trestného zákona.

Z hodnotenia dôkazov odvolacím súdom možno jednoznačne dospieť k záveru, že konanie obžalovaných bolo jednoznačne vyvolané správaním sa poškodeného, kedy len reagovali na útoky poškodeného počas odvracania priamo hroziaceho alebo trvajúceho útoku na záujem chránený Trestným zákonom (život a zdravie obžalovaného H. A.), teda konali v nutnej obrane plne v súlade s § 25 Trestného zákona. Záver okresného súdu, ktorým poukázal na to, že v tretej fáze skutku už nešlo o konanie v nutnej obrane ale o odplácanie nie je správnym a žiadnym vykonaným dôkazom ani podporený.

Opätovne treba zdôrazniť ako už odvolací súd vyššie uviedol, že podľa súdneho výkladu § 25 Trestného zákona, pri nutnej obrane neexistuje podmienka subsidiarity, keď obranca sa nemusí útoku vyhnúť inými možnými spôsobmi a až potom, ak niet iného východiska, pristúpiť k nutnej obrane. Nikto nie je povinný ustupovať pred neoprávneným útokom na záujmy chránené Trestným zákonom, ale má naopak právo použiť proti takémuto útoku obranu, ktorá nie je celkom zjavne neprimeraná útoku. Riziko vyvolané útokom musí znášať útočník. Z toho vyplýva, že nutná obrana je teda proti útoku v zmysle § 25 Trestného zákona prípustná vždy. Na tento záver správne poukázali aj obžalovaní v odvolaní a práve preto nie je akceptovateľný záver okresného súdu, ktorým poukázal na to, že obžalovaní mohli privolať policajnú hliadku prípadne iným spôsobom obmedziť poškodeného na osobnej slobode, teda iným spôsobom odvrátiť útok.

Pokiaľ ide o škodu vo forme ublíženia na zdraví, keď iná škoda pri útoku a obrane zistená nebola, síce neboli zranenia poškodeného Ing. A. N. a obžalovaných H. A., S. A. a O. W. porovnateľné, avšak škoda ktorá ako už bolo vyššie skonštatované, ktorú mohol poškodený útokom obuškom spôsobiť obžalovanému H. A. s dôrazom na jeho postavenie ako osoby brániacej sa útoku je závažnejšia.

Nie je prípustné, aby občan, ktorý sa v ranných hodinách v bežný pracovný deň nachádzal na pracovisku a v rámci prípravy na pracovný proces bol nič netušiac pri tejto činnosti fyzicky napadnutý, bol postihnutý prostriedkami trestného práva, ak prakticky koná v súlade s prirodzeným právom človeka „brániť sa“ voči napadnutiu. Dovolávanie sa ochrany prostriedkami trestného práva zo strany útočníka, tu poškodeného Ing. A. N. v tomto prípade neprichádza do úvahy, ako sa nesprávne poškodený domnieva.

Z vyššie uvedených dôvodov potom odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a keďže mu v tom nebránilo ustanovenie § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol vo veci rozsudkom sám tak, že podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku obžalovaných H. A., S. A. a O. W. spod obžaloby oslobodil, pretože skutok, ktorého sa dopustili nie je trestným činom.

Odvolací súd v súlade s § 288 ods. 3 Trestného poriadku obligatórne poškodených Ing. A. N. a Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s. s nárokmi na náhradu škody odkázal na civilné konanie, pričom zároveň boli splnené podmienky pre postup podľa § 83 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, a to uloženia zhabania veci, a to konkrétne 1 kus teleskopického obušku, čiernej farby s pogumovanou rukoväťou s nápisom A. X., pretože zhabanie tohto predmetu si vyžaduje bezpečnosť a verejný záujem, aby ju nebolo možné zneužiť ako zbraň pri inom možnom útoku, pričom jej vlastníkom sa stáva štát.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.