Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/37/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu W. s.r.o., so sídlom W. XX, XXX XX A., J.: XX XXX XXX, právne zastúpeného JUDr. Barborou Korenecovou, advokátkou, so sídlom Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo, IČO: 42 174 902, proti žalovanej V. Y., nar. X.XX.XXXX, bytom W. 1, XXX XX W., o zaplatenie 186,56 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 20Csp/173/2016-33 z 11.09.2017 takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovanej priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne:

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalobca n e m á právo na náhradu trov konania a žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 40 ods. 1, ods. 3, § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1, ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2, § 544 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1, ods. 2 zák. č. 129/2010Z.z. Výrok o trovách konania ustanovením § 255 ods. 1 CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia zostatku zmluvnej pokuty vo výške 186,56 eura, poplatkov za upomienky vo výške 56,- eur, úroku vo výške 32% ročne zo sumy 400,- eur od 21.12.2012 do 22.02.2013 v sume 22,09 eura, zo sumy 334,- eur od 23.02.2013 do 15.04.2013 v sume 14,93 eura zo sumy 202,- eur od 16.04.2013 do 05.08.2013 v sume 19,66 eura a úroku z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 138,56 eura od 20.12.2013 do 20.04.2015 v sume 14,76 eura.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá Zmluva, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanej úver vo výške 400,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 12 mesačných splátkach po 66,- eur. Nakoľko ide o spotrebiteľskú zmluvu túto Zmluvu súd ex offo podrobil kontrole, či obsahuje všetky zákonné náležitosti vyžadované právnou úpravou v čase uzavretia Zmluvy. Po preskúmaní predmetnej Zmluvy súd dospel k záveru, že táto neobsahuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. y) ZoSÚ a to priemernú hodnotu ročnej percentuálnej

miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok.

5. V Zmluve ďalej chýba údaj o podľa § 9 ods. 2 písm. i) ZoSÚ a to úroková sadzba spotrebiteľského úveru. V Zmluve sa nachádza iba údaj o poplatku vo výške 392,- eur, pričom podľa žaloby sa strany dohodli, že tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a dve tretiny poplatku predstavujú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V Zmluve sa však údaj o úrokovej sadzbe nenachádza. Je neprípustné, aby sa účastník zmluvy k tomuto údaju dopracovával výkladom a výpočtom. Úroková sadzba musí byť uvedená presným číslom. Pre spotrebiteľa je úroková sadzba dôležitým údajom z hľadiska jeho vedomostí o nákladovosti úveru. Preto je z hľadiska ochrany spotrebiteľa na mieste požiadavka na jednoznačnosť a prehľadnosť tohto údaja, a preto nepostačovalo ak sa žalovaná mohla k jeho výške v Zmluve dopracovať výpočtom.

6. Vzhľadom na vyššie uvedené sa podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca má preto nárok iba na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Na základe uvedeného je preto žaloba v časti úrokov vo výške 32% ročne a poplatkov nedôvodná.

7. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty tak súd považoval aj tento nárok za nedôvodný, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal, že so žalovanou zmluvne (písomne) dojednal predmetnú pokutu. Zmluvná pokuta s poukazom na § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka, musí byť dohodnutá v písomnej forme. Nedodržanie tejto písomnej formy je s poukazom na ust. § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dôvodom absolútnej neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute, na ktorý súd prihliada z úradnej povinnosti (ex offo), aj keď sa toho nikto nedovoláva. Zmluvná pokuta je v tomto prípade iba vo všeobecných podmienkach, na ktorých však nie je podpis veriteľa ani žalovanej. Dohoda o zmluvnej pokute ako vedľajší záväzok, ktorý zabezpečuje hlavný záväzok je z hľadiska jej sankčných dôsledkov pre dlžníka tak závažným zmluvným dojednaním, že podľa názoru súdu nestačí, aby v rámci spotrebiteľských zmlúv takéto dojednanie bolo zahrnuté iba vo všeobecných podmienkach, text ktorých pripravuje dodávateľ, a spotrebiteľ ich obsah neovplyvňuje, ale dohoda o zmluvnej pokute má byť zahrnutá do textu samotnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorú spotrebiteľ podpisuje. Navyše žalobca v konaní nepreukázal ani vznik záväzku žalovanej hradiť zmluvnú pokutu. Zo žiadnych listinných dôkazov nevyplýva, aby žalovaná porušila svoje záväzky a tým vzniklo žalobcovi oprávnenie požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty a to aj s prihliadnutím na to, že podľa žaloby žalovaná uhradila celú sumu (792,- eur), na ktorú sa v Zmluve zaviazala. Súd preto žalobu v časti o zaplatenia zmluvnej pokuty zamietol.

8. Nakoniec si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 138,56 eura od 20.12.2013 do 20.04.2015 v sume 14,76 eura. Aj tento nárok súd vyhodnotil ako nedôvodný. Z podanej žaloby a ani z priložených listinných dôkazov nie je zrejme, z akého dôvodu žalobca žiada od žalovanej úrok z omeškania práve zo sumy 138,56 eura od 20.12.2013. Zo žiadnych listinných dôkazov nevyplynulo, aby žalovaná bola práve v uvedenej sume v omeškaní, a preto súd dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena. Navyše, ako už bolo uvedené vyššie, žalobca má nárok iba na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov, pričom žalovaná z poskytnutého úveru uhradila navyše 392,- eur (úver 400,- eur, zaplatila 792,- eur), teda ak by aj bola v omeškaní, tak zo strany žalovanej bol úrok z omeškania v celom rozsahu uhradený. Súd preto žalobu aj v tejto časti zamietol.

9. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca formálne citujúc odvolacie dôvody uvedené v § 365 písm. b/, d/, e/, f/, g/, h/. Z obsahu jeho odvolania plynie názor žalobcu, že vzhľadom na § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka a čl. 15 Všeobecných podmienok bolo potrebné zmluvu z predmetu sporu posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, nie podľa ustanovení zák. č. 258/2001Z.z. Ďalej mal za to, že výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy, teda nemožno hovoriť o absencii týchto náležitosti. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy nestanovoval maximálnu možnú prípustnú výšku odplaty, a ak záväzkový vzťah vznikol pred 01.06.2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov sa riadi predpismi účinnými do 31.05.2014, teda obmedzenie výšky odplaty sa tu aplikovať nebude, tu poukazujúc na § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Na peňažnom trhu v tom čase poskytovali úvery stovky iných subjektov a žalovaná uzavrela zmluvu so žalobcom slobodne, vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nenápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdila svojim podpisom. Poukazujúc na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol,

že dojednaný úrok predstavuje odplatu za poskytnutie spotrebiteľského úveru a ide o podmienku, ktorá sa nepochybne týka predmetu plnenia či primeranosti ceny, vzhľadom na to, ju nemožno považovať za neprijateľnú podmienku. Hlavným predmetom plnenia zo zmluvy je odplatné poskytnutie finančných prostriedkov zo strany žalobcu žalovanej, pričom ekvivalentom ceny plnenia je v danom prípade dohodnutý úrok, resp. odplata za poskytnutie finančných prostriedkov. Úrok žalobca považoval za primeraný a v súlade s dobrými mravmi, keďže v danom období podstatným spôsobom neprevyšoval výšku odplaty v obdobných prípadoch pri poskytovaní úverov inými nebankovými subjektami. Zmluvná pokuta a povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi všetky náklady za uplatnené nároky z titulu jeho dlhu, boli dohodnuté vo VP, čl. 5, čl. 7. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalovaná vo svojom vyjadrení poukázala na to, že si svoju povinnosť splnila zaplatením sumy vo výške 852,-Eur.

11. Žalobca na uvedené reagoval tak, že ku dňu vyhotovenia tohto podania žalovaná uhradila žalobcovi sumu, ktorú uvádza prostredníctvom svojej žaloby, pričom ani ku uspokojeniu pohľadávky žalobcu v celom rozsahu nedošlo.

12. Ďalšie podania strán dané neboli.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 , preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 07.11.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobca v odvolaní iba formálne citoval v zákone uvedené odvolacie dôvody bez toho, aby identifikoval v akom konkrétnom pochybení vidí naplnenie toho ktorého odvolacieho dôvodu. 16. Z obsahu jeho odvolania možno vyvodiť, že namieta iba nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 písm. h/ .

17. Odvolací súd v odvolacom konaní teda posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietaným nesprávnym právny posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

18. Žalobca tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

19. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia tu

napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalobca nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

20. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobcu, teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

21. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti s odvolaním dopĺňa nasledovné.

22. Zmluva z predmetu sporu bola uzatvorená dňa 21.12.2012.

23. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

24. Podľa § 52 ods. 3,4 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

25. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy medzi stranami, spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

26. V zhode so súdom prvej inštancie ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že právny vzťah medzi stranami sporu založený predmetnou zmluvou o úvere pod č. XXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX je vzťahom spotrebiteľským v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení, pretože nepochybne ide o spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 129/2010Z.z., nakoľko ide o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru.

27. Odvolací súd nijako nepopiera aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka na úverové vzťahy vzniknuté pred 01.04.2015. Predmetná vec sa však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa - žalovanej vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka možno považovať za spotrebiteľskú a Zákon o spotrebiteľských úveroch má vo vzťahu k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení Obchodného zákonníka.

28. Nepochybil tak sud prvej inštancie, ak na predmetný spor aplikoval príslušné ustanoveniam Občianskeho zákonníka a ustanovenia zák. č. 129/2010Z.z. (hoc žalobca v odvolaní nesprávne uvádzal z.č. 258/2001Z.z.) o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného v čase uzatvorenia zmluvy.

29. K tvrdeniu žalobcu uvedeného v odvolaní, že v zmluve z predmetu sporu neabsentuje údaj o výške, počte a termínoch splátky istiny, úrokov a iných poplatkov ( § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ), hoc súd prvej inštancie zmluve z predmetu sporu uvedené nevytýkal, odvolací súd uvádza.

30. K otázke splnenia náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v kontexte s čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48 aj v súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-XX/XXXX S. E. B., a.s. a K. A. je potrebné poukázať na priamy účinok smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Problém nastal v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd totiž na jednej strane má za cieľ v zmysle rozsudku E. dosiahnuť plný účinok smernice pri využití všetkých aplikačných metód a ustanovení celého právneho poriadku, no na druhej strane existujú obavy, aby nedošlo v sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem a navyše aj proti princípom súkromného práva akými je aj princíp právnej istoty.

31. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora vo veci C-XX/XX a smernice 2008/48/ES, pretože sa zdá, že Súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a len vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok úveru podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti vstupných údajov pre výpočet RPMN.

32. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods.1 písm. k/ ZoSÚ cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k/ § 9 odsek 1 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu. V Zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/ EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu. Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná smernica 2008/48/ES z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

33. Vzhľadom na vyššie uvedené, po preštudovaní zmluvy z predmetu sporu, možno bezpochyby konštatovať, že v nej absentuje i vyššie uvedená náležitosť, čo samo o sebe by postačovalo na vyvodenie záveru o tom, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a to v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ.

34. Po preštudovaní zmluvy z predmetu sporu odvolací musí súhlasiť i s názorom, že v predmetnej zmluve absentujú aj náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. i/, y/ ZoSÚ, tak ako to správne konštatoval súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia (21. a 22).

35. Dojednanie o zmluvnej pokute je obsiahnuté vo všeobecných podmienkach, ktoré samozrejme nie sú podpísané zmluvnými stranami.

36. Z uvedeného teda vyplýva, že nárok, ktorý si okrem iného žalobca uplatňuje danou žalobou, nebol dojednaný priamo v písomnom podpísanom vyhotovení danej zmluvy, ale je obsiahnutý iba v obchodných podmienkach. Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie o tom, že takéto dojednanie zmluvnej pokuty je neplatné, plne stotožňuje. Poukazuje pritom na to, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo handicapu. Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát,

podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný. Zásada poctivosti dopadá ale i na aplikáciu všeobecných podmienok. Platí pritom, že i v spotrebiteľských zmluvách je možné všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen formálne, ale i obsahové obmedzenia. Všeobecné podmienky, ktoré majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej forme dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú, ako sú napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Z vyššie uvedených východísk potom vyplýva záver, že dojednanie o zmluvnej pokute v rámci spotrebiteľskej zmluvy zásadne nemôže byť súčasťou tzv. všeobecných podmienok, ale iba priamo spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis ( napr. pozri Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 3512/11).

37. Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie potom odvolací súd zhodne s súdom prvej inštancie uzatvára, že pokiaľ v rámci spotrebiteľskej zmluvy dojednanie o zmluvnej pokute nie je obsiahnuté priamo v podpísanej zmluve, ale iba vo všeobecných podmienkach, zmluvnú pokutu nemožno považovať za platne písomne dojednanú (§ 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy právneho úkonu potom v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka robí dohodu účastníkov absolútne neplatnou. Z neplatného zmluvného dojednania potom nemôže vzniknúť oprávnenie, ani povinnosť.

38. Správnemu výroku vo veci samej potom zodpovedá i správny výrok o trovách konania.

39. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. XXXXX/XX, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. XXXXX/XX, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd

so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatným obsahom odvolania, lebo nemohol spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

40. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí uvedenými, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. 41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že úspešnej žalovanej v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 .

42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).