Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/139/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a členov senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu D. E., bytom v U., F.. L.. O. Č.. XXX/X, zastúpeného Prof. JUDr. Jánom Klučkom, CSc., advokátom so sídlom v Košiciach, Ku Potoku č. 4 proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o zaplatenie 5.308,85 eura s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 27.5.2021 č.k. -132 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,00 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o peňažnom nároku žalobcu titulom nemajetkovej ujmy.

3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru a vykonáva stálu štátnu službu v F. O. X. O. H. V. Č.. XX. Žalobcovi boli nerovnomerne rozdelené služby a teda predmetom je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý mal žalobcovi vzniknúť porušením úniového práva a to Smernice č. 2003/88/ES z čl. 6 písm. b/, t.j. porušením práva na 48 hodinový pracovný čas, ktorý mu Smernica garantuje. Ďalej vychádzal zo zistenia, že žalobca pracuje nad limit stanovený a povoleným právom únie, pretože do fondu pracovného času sa mu nezapočíta čas pracovnej pohotovosti, čím sa zasahuje do jeho osobnostných práv.

4. Žalobca požadoval peňažnú náhradu vo forme doplatkov vo výške 35%, ktoré boli vypočítané ako rozdiel peňažnej náhrady uvedenej v ust. a peňažnej náhrady uvedenej v ust. (%). Výšku nemajetkovej ujmy ponechal na úvahe súdu. Za roky 2014 až 2017 žalobca tak odpracoval nad povolený limit práva EÚ 2278,64 hodín služobnej pohotovosti, nezapočítaných do fondu pracovného času a preto peňažnú náhradu škody vyčíslil v celkovej sume 5.308,85 eura. Uznesením zo dňa 23.10.2020 pripustil zmenu žaloby tak, že predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.308,85 eura. Urobil tak potom, ako žalobca pripustenie zmeny žaloby vyslovene nežiadal, ale žiadal o úpravu pôvodnej žaloby, čo súd podľa obsahu vyhodnotil ako zmenu žaloby.

5. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že nárok žalobcu je čiastočne dôvodný. V konaní mal za preukázané, že žalobca, ktorý je v stálej štátnej službe ako hasič v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora nepochybne odpracoval v rokoch 2014 až 2017 priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, preto mal za to, že žalobca sa môže dovolávať práva únie a vyvodením zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. Z tohto pohľadu súd vyhodnotil podanie žaloby za dôvodné.

6. S námietkou nedostatku právomoci rozhodovania súdu vznesenou žalovanou sa súd nestotožnil, pretože žalobca si mzdové nároky neuplatňuje. Žalobca nežaluje Ministerstvo vnútra SR ako svojho zamestnávateľa v pracovnoprávnej záležitosti, ale Slovenskú republiku - Ministerstvo vnútra SR ako garanta riadnej transpozície Smernice EÚ do slovenského právneho poriadku. V prípade žalobcu sa teda nejedná o spor mzdový či pracovnoprávny medzi žalobcom a Ministerstvom vnútra SR, ale o spor so Slovenskou republikou.

7. K námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Spišská Nová Ves vznesenej žalovanou súd poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave, ktorým bolo rozhodnuté, že na prejednanie a rozhodnutie sporu je miestne príslušný Okresný súd Spišská Nová Ves, pretože sa nejedná o individuálny pracovný spor, ale o nárok na náhradu škody, ktorý mu spôsobila žalovaná.

8. Ani námietku pasívnej vecnej legitimácie nepovažoval súd za dôvodnú vzhľadom na to, že žalobca svoj nárok na náhradu škody odvodzuje z porušenia úniového práva a nie z dôvodu, že Smernica č. 2003/88/ES nebola v jeho prípade správne použitá.

9. Súd pripustil zmenu žaloby na návrh žalobcu zo dňa 7.10.2020, ktorým žalobca žiadal upraviť svoju pôvodnú žalobu tak, že si neuplatňuje nárok na náhradu škody podľa , ale sa domáha náhrady škody z porušenia jeho úniového práva, ktorý súd vyhodnotil ako návrh na zmenu žaloby a rozhodol o pripustení žaloby. Vznesenú námietku premlčania však považoval súd za nedôvodnú, keďže predmetom žaloby zo dňa 20.12.2018 je rovnaká výška náhrady škody ako v pôvodnej žalobe zo dňa 8.6.2017, na základe opisu tých istých rozhodujúcich skutočností a toho istého zdôvodnenia nároku ako v žalobe pôvodnej. Súd námietku premlčania vyhodnotil ako bezdôvodnú.

10. Súd nezohľadnil námietku žalovanej, aby na daný prípad neaplikoval Smernicu, pretože vychádzajúc z rozhodnutia Európskeho súdneho dvora mal za to, že v rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V bode 33. konštatuje, že čl. 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník. Uvedené rozhodnutie potvrdilo, že pracovná pohotovosť tvoriaceho súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším riadnym pracovným časom nesmie prekročiť maximálne týždenný pracovný čas 48 hodín. Podľa názoru súdu služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nim bude povolaný. Ust. potom upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas. Existujúca právna kvalifikácia služobnej povinnosti sa premieta aj do spôsobu i finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ust. zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že služobný plat tvoria zložky služobného príjmu.

11. Súd bol teda toho názoru, že v konaní listinnými dôkazmi žalobca preukázal, že jeho týždenná pracovná doba je nad limit doby garantovanej úniovým právom, dochádza k porušeniu práva únie a toto porušenie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorej je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice. Žalobca tak pracoval a doposiaľ pracuje nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b/ Smernice a že medzi porušením čl. 6 písm. b/ Smernice a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času a ktorý by mohol využiť existuje príčinná súvislosť. Súd ďalej konštatoval, že nemajetková ujma žalobcovi nevznikla tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotením nižšia ako výkon v rámci pracovného času, ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy musel reálne fyzicky odpracovať viac ako by bol povinný v tom prípade, ak by bola Smernica prebratá do zákona

správne. Matematické výpočty vychádzajúce z výšky mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady neboli pre súd vodidlom pre stanovenie výšky nároku. Pre rozhodnutie súdu bol dôležitý rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C 429/09 G.Fus a jednoznačné znenie Smernice, z ktorých vyplynula povinnosť žalovanej k náhrade škody ako nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla.

12. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovanej do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie, rodinný život súd prihliadal na kritéria uvedené v bode 95. rozsudku Európskeho súdneho dvora a na závažnosť ujmy, ktorá mu takým zásahom vznikla, na následky takým spôsobom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ust. .

13. V tejto súvislosti súd konštatoval, že práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, vo vzťahu k rôznym technickým zásahom a rôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je aj osvetová činnosť ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to viac sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok voľného času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život, aby sa mohol venovať svojim záľubám, rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má nárok na primeranú finančnú náhradu v sume 2.000,00 eur, nakoľko porušením práva únie bolo skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol majúc za to, že žalobca nepreukázal, že by sa tento zásah negatívne odrazil v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho zdravotný stav. Vzhľadom na absenciu takých „hmatateľných“ následkov súd považoval sumu 2.000,00 eur za primeranú. Rozhodnutie o výške náhrady nemajetkovej ujmy súd považoval za konzistentné s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch v rozhodnutiach Krajského súdu v Košiciach.

14. Výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom na ust. a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

15. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná jej náhradu trov konania.

16. V odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal právnym, skutkovým ani iným posúdením, či bol obsah Smernice 2003/88/ES skutočne nesprávne prebratý do , čím úplne opomenul vysvetlenie základnej podstaty tohto sporu, resp. toho, čo žalobca svojou žalobou požadoval. Podľa jej názoru, súd prvej inštancie nemá zverenú právomoc na porovnávanie súladu, resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu so smernicou vo všeobecnosti ani v konkrétnom prípade žalobcu. Súd si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku. Súd by musel najskôr rozhodnúť, že Z.z nesprávne prebral Smernicu 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku.

17. Žalovaná tiež poukázala na zrejmý rozdiel medzi pojmami „prebratie smernice“ a „aplikáciu smernice“. Žalovaná v tejto súvislosti uviedla, že žalobca namietal nesprávne prebratie smernice, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie v tomto konaní ako jednu z rozhodujúcich skutočností.

18. Z obsahu žaloby je zrejmé, že nárok žalobcu bol uplatnený ako nárok na náhradu škody podľa , v neskoršom doplnení žaloby už však žalobca uviedol, že podaná žaloba bola koncipovaná ako nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva. Súd prvej inštancie sa nesprávne domnieva, že opis rozhodujúcich skutočností a zdôvodnenie nároku podané žalobcom v pôvodnej žalobe týkajúce sa porušenia jeho úniového práva je to isté. Podľa je zmenou žaloby jej podstata, zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, čiže nielen zmena skutkových tvrdení tak ako sa domnieva súd prvej inštancie. Trvá preto na vznesení námietky premlčania.

19. Podľa názoru žalovanej, súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu. Otázka osobnej pôsobnosti, t.j. určenia jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa má smernica vzťahovať, je upravená v čl. 1 ods. 3 a čl. 1 ods. 4. Rozsah pôsobnosti smernice je tak pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 smernice ako aj negatívne v čl. 2 ods. /EHS. Smernica sa teda neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Podľa názoru žalovanej preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS čl. 2 ods. 2. Úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. /EHS. Teda Hasičský a záchranný zbor a jeho príslušníci plnia úlohy aj na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností.

20. Žalovaná sa s rozhodnutím nestotožňuje ani s právnym posúdením súdu prvej inštancie ohľadom priznania práva na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Únie. V judikatúre Súdneho dvora sú tieto podmienky definované nasledovne a to tak, že 1/ cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2/ porušenie je dostatočne závažné a 3/ medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Nie je jasné ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nielen za vykonanú prácu ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Pokiaľ súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Má za to, že súd prvej inštancie v rozsudku dostatočne a presvedčivo neodôvodnil výšku priznanej nemajetkovej ujmy, vzhľadom na individuálne okolnosti v prípade žalobcu. Súd mal zdôvodniť, prečo nebolo dostatočné zadosťučinenie pre žalobcu podľa , resp. čím bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy v danej výške. Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti.

21. Za nesprávny považuje žalovaná aj výrok o trovách konania, nakoľko čistý procesný úspech predstavuje 24% (-38%), preto mal byť aj v zmysle priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 24% z priznanej sumy. Je tomu tak preto, že žalobca sa domáhal zaplatenia 5.308,85 eura a jeho žalobe bolo vyhovené len vo výške 2.000,00 eur, preto úspech žalobcu predstavuje 38% k neúspechu 62% a jej úspech predstavuje 62% k neúspechu 38%.

22. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

23. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie predchádzajúce podľa v spojení s bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

24. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ak pri rozhodovaní vychádzal z názoru, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia úniového práva prostredníctvom nedostatočnej transpozície Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ ES zo dňa 4.11.2002 do slovenského právneho poriadku, ktorý následne aj správne právne posúdil, ak zaviazal žalovanú nahradiť žalobcovi vzniknutú škodu. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré uviedol súd prvej inštancie poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje.

25. K odvolaniu žalovanej je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že súd prvej inštancie sa nezaoberal právnym, skutkovým ani iným posúdením, či obsah Smernice 2003/88/ES bol skutočne nesprávne prebratý do

26. o hasičskom a záchrannom zbore v ustanovení § až 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona do jeho znenia bola prebratá smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.

27. Javí sa teda, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom únie, avšak z výkladu pojmu „pracovný čas“ nevyplýva, aby služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, a práve v tom spočíva rozpor s právom Únie.

28. Článok 2 ods. 1 a 2 Smernice 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti...“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Rozlišovanie je podľa toho, či sa jedná o čas, ktorý je pracovným časom alebo čas, ktorý nie je pracovným časom. Normotvorca teda nestanovil žiadnu ďalšiu kategóriu pomocou ktorej by umožnil určité rozlišovanie. Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci C-518/15 uviedol, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica síce určuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmov „pracovný čas“. Účelom smernice je zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.

29. Vnútroštátna úprava v umožňuje zamestnávateľovi rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Treba preto konštatovať, že žalovaná ako členský štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovenej v článku 6 písm. b/ smernice.

30. Vo vzťahu k pôsobnosti smernice na hasičov, teda aj na žalobcu, resp. príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, odvolací súd poukazuje na výklad uvedený v rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 z 5.10.2004 Pheiffer a iní.

31. Článok 1 ods. 3 smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok /EHS. Smernica 89/391/EHS sa v zmysle článku 2 ods. 1 uplatňuje na „všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecné uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.). Ako vyplýva z odseku 2 prvého pododseku tohto článku neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutné v rozpore charakteristicky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napr. v oblasti civilnej ochrany.

32. Na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru sa táto výnimka nevzťahuje. Cieľom smernice je zlepšiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov pri práci. Výnimky z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 v prvom pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Okrem iného článok 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, a charakteristicky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku. Ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napr. katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Niet preto pochybností, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

33. Vo vzťahu k námietke nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej v spore je potrebné uviesť, že z rozhodnutia Súdneho dvoru vyplýva, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z rozhodnutia Súdneho dvoru ďalej vyplýva, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody za splnenia podmienok, a to za 1/ cieľom porušenia právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva

a porušenie je dostatočne závažné, 2/ existencia škody, 3/ priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Ak sú splnené uvedené predpoklady, štát musí s výhradou nároku na náhradu škody, ktorá má základ priamo v práve únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy.

34. Ak teda žalobca odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, môže sa preto dovolať práva únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.

35. V prejednávanej veci ani nebolo sporné, že žalobcovi boli rozvrhované služby spôsobom, že na 16, resp. 16,5 hodinovú riadnu službu služobný deň nadväzovala určená 8, resp. 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Služobné povinnosti mu boli určované aj na čas nočných hodín v prípade, že počas služobnej pohotovosti bol vyhlásený poplach a bol vyslaný na zásah, menila sa služobná pohotovosť na prácu nadčas a žalobca strávil na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedali tri hasičské zmeny, každý tretí deň odslúžil žalobca v jednotlivých zmenách 24 hodín a následne mal dva dni voľna. Mesačne odslúžila každá hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac je to až 11 zmien. Čiže v službe strávili bežne 240 až 264 hodín mesačne a z uvedenej kalkulácie neboli zahrnuté hodiny nadčasov. Každý hasič tak v priemere obslúžil 10,4 zmeny mesačne. Žalobca odpracoval každý týždeň 8 hodín nad limit stanovený a povolený právom únie.

36. Z rozhodnutia Súdneho dvoru je zrejmé, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby- okrem prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, takže článok 6 písm. b/ tejto smernice bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb.

37. Správne preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad upravených v a nasl. .

38. Ustanovenia upravuje ochranu rýdzo osobnostných práv občana, ktoré ovplyvňujú osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti, jej fyzickej (telesnej) ako aj psychicko-morálno-sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti je zabezpečenie dôstojnej existencie a slobodného rozvoja v osobnosti fyzickej osoby.

39. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je právo na ochranu zdravia. Právo na ochranu zdravia podľa článku 40 SR zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon.

40. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky (článok 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv).

41. Je preto potrebné stotožniť sa so záverom súdu, že žalobcovi nepochybne vznikla nemajetková ujma spočívajúca v porušení jeho základného osobnostného práva - práva na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku.

42. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia) a jeho okolnosti, nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti.

43. Je potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok u žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované a žalobca plní v spoločnosti zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžaduje aj nasadenie vlastného života, je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine, resp. aj vykonaniu aktivít, ktoré priamo či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná, nenahraditeľná. Odpracované hodiny na

týždenný limit dovolený právom Európskej únie za obdobie troch rokov v rozsahu 2278,64 hodín a výška priznanej nemajetkovej ujmy v sume 2.000,00 eur s tým súvisiaca nie je neprimeraná. Preto odvolací súd požadovanú výšku peňažnej náhrady považuje za primeranú.

44. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania, ak namieta, že došlo k zmene žalobného nároku odvolací súd odkazuje na správne závery súdu prvej inštancie v odôvodnení jeho rozsudku s tým, že v zmysle zásady iura novit curia je právna kvalifikácia uplatneného nároku vecou súdu, a teda otázku právnej kvalifikácie nemožno hodnotiť ako zmenu žalobného návrhu.

45. Správne súd prvej inštancie posúdil aj námietku miestnej nepríslušnosti ako nedôvodnú, čo v rozhodnutí aj náležite odôvodnil.

46. Odvolanie žalovanej nie je možné považovať za dôvodné ani vo vzťahu k výroku o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

47. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

48. K uvedenej námietke je potrebné uviesť, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo znaleckého posudku. Je potrebné však si uvedomiť, že v týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť ním uplatneného nároku. Žalobcu je preto nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu (alebo znaleckého posudku).

49. V prejednávanej veci žalobca bol nepochybne plne procesne úspešný čo do základu, ak mu bola priznaná nemajetková ujma v rozsahu 2.000,00 eur. Samotná výška ním uplatneného nároku závisela od úvahy súdu, ktorú nemohol nijako predvídať, pretože to objektívne nie je možné. Zamietnutie žalobcom uplatneného nároku nad sumu 2.000,00 eur teda nie je prejavom procesného úspechu žalovanej, ale iba dôsledkom úvahy súdu.

50. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalovanou uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

51. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. v spojení s podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešná strana, v danom prípade žalobca, preto mu odvolací súd priznal aj náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

52. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).