Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (11)Rozsudok_8C-119-2010.pdf
PDF · 211.37 KB
Case nature
Area
Subarea
8C/119/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Rožňava, sudkyňou JUDr. Jarmilou Dušákovou, v právnej veci žalobcu Ing. L. P., XXXX XXth H. A., P., X.. S.. P. XBX, W., zastúpeného JUDr. Darinou Solárovou, advokátkou AK so sídlom v Košiciach, Škultétyho 3 proti žalovanému SR - Ministerstvu spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o zaplatenie 328 888,- Eur s prísl., takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanej sa priznáva náhrada trov konania v plnom rozsahu .
odôvodnenie:
1. Žalobca pôvodne podanou žalobou zo dňa 26. 3. 2010 sa domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 328 888,62 Eur s prísl., t. j. so 16 % ročným úrokom z omeškania od 1. 3. 2007 do 31. 12. 2007, s 12 % ročným úrokom z omeškania od 1. 1. 2008 do 31. 12. 2008, s 9,50 % ročným úrokom z omeškania od 1. 1. 2009 do 20. 1. 2009, s 9 % ročným úrokom z omeškania od 21. 1. 2009 do 10. 3. 2009, s 8,50 % ročným úrokom z omeškania od 11. 3. 2009 do 7. 4. 2009, s 8,25 % ročným úrokom z omeškania od 8. 4. 2009 do 15. 5. 2009 a s 8 % ročným úrokom z omeškania od 13. 5. 2009 do zaplatenia, titulom náhrady škody, v zmysle Zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pozostávajúcej z ušlého nájmu za spoluvlastnícky podiel žalobcu t. j. 3/24-ín nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom konania vo veci o vydanie nehnuteľnosti, vedenej pred Okresným súdom Košice I, sp. zn. 42 C 32/1992, za obdobie rokov 2007 - 2010 a škody, pozostávajúcej z náhrady finančného úveru resp. úrokov z úveru, ktorý použil žalobca na rekonštrukciu svojho rodinného domu. Žalobca v žalobe tvrdil, že predmetná škoda mu vznikla z dôvodu nesprávneho úradného postupu, spočívajúcom v porušení primeraných lehôt v konaní, vedenom pred Okresným súdom Košice I, sp. zn. 42 C 32/1992. Žalobca v spornej veci podal aj ústavnú sťažnosť, pričom aj Ústavný súd SR uznal, že jeho právo prejednať vec bez zbytočných prieťahov porušené bolo a bolo mu priznané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000,- Sk.
2. Žalobca zároveň zdôvodnil, že by nebol odkázaný na úver vo výške 70 000,- kanadských dolárov, ktorý použil na rekonštrukciu domu, pokiaľ by bol nadobudol spornú nehnuteľnosť v primeranej lehote. Z vyjadrenia žalobcu bolo zrejmé, že spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom vyššie uvedeného konania bol neoprávnený subjekt a to napriek tomu, že právna predchodkyňa žalobcu nikdy nestratila spornú nehnuteľnosť. V spornom konaní o vydanie nehnuteľností bolo rozhodnuté o tom, že žalobca je oprávnenou osobou s tým, že časť žaloby o vydanie nehnuteľností bola vylúčená na samostatné konanie, Žalobca vo vyššie uvedenej spornej veci podal ústavnú sťažnosť, keď ústavný súd uznal, že bolo porušené jeho právo a bolo mu priznané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000,- Sk. V náleze Ústavného súdu bolo konštatované a uznané, že boli prieťahy v spornom konaní, keď žaloba bola podaná dňa 8. 1. 1992 a prvé rozhodnutie vo veci bolo v roku 1999, keď žalobný návrh bol zamietnutý.
Následne predmetné rozhodnutie bolo krajským súdom zrušené a na základe zrušujúceho rozhodnutia, opätovne bola vec vrátená prvostupňovému súdu, ktorý rozhodol v roku 2007 s tým, že rozhodol len o časti žaloby t. j., že žalobca je oprávnenou osobou, kým konanie v časti o vydanie nehnuteľností vylúčil na samostatné konanie, o ktorej časti bolo rozhodnuté dňa 18. 3. 2010.
3. Žalovaná so žalobou nesúhlasila a žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť s tým, že neuznala právny titul pre uplatnenú náhradu škody, v zmysle Zákona č. 58/1969 Zb. Podľa § 18 ods. 1/ vyššie citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie, uvedených v § 1 ods. 1/ nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa odseku 2/ citovaného ustanovenia, zodpovednosti podľa ods. 1/ sa nemožno zbaviť. V zmysle citovaného ustanovenia štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, jeho zodpovednosť je objektívna (bez ohľadu na zavinenie) a nemôže sa jej zbaviť. Predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu sú - nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť medzi úradným postupom a škodou. Uvedené predpoklady zodpovednosti za škodu musia byť splnené kumulatívne, zodpovednosť štátu za škodu vzniká len vtedy, ak sú všetky tieto podmienky splnené. Zákon č. 58/1969 Zb. pojem „nesprávny úradný postup“ nedefinuje. Podľa ustálenej súdnej praxe, nesprávnym úradným postupom, podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb. môže byť akákoľvek činnosť, spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami. Podľa konkrétnych okolností môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak dôjde popri nej, alebo v jej dôsledku k porušeniu pravidiel, predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Aby teda bolo možné určitý úradný postup kvalifikovať ako nesprávny, musí byť vôbec nejaký úradný postup, ako súhrn krokov a postupov pri činnosti štátneho orgánu (ktoré nie sú rozhodnutím), normatívne záväzne predpísaným. Z pohľadu normatívnej regulácie úradného postupu možno potom rozlišovať tri druhy úradného postupu : 1/ správny úradný postup (ktorý je v súlade so stanovenými pravidlami), 2/ nesprávny úradný postup (ktorý nie je v súlade so stanovenými pravidlami), 3/ normatívne neupravený postup (takýto úradný postup nemožno považovať za nesprávny, keďže neexistujú všeobecným záväzným právnym predpisom stanovené pravidlá, ktoré by porušoval). Za nesprávny úradný postup v zmysle vyššie uvedeného možno považovať len situáciu, t. j. konanie štátneho orgánu v rozpore s právnymi normami, stanovenými záväznými pravidlami. Prieťahy v súdnom konaní však nemožno považovať za nesprávny úradný postup, podľa § 18 Zákona č. 58/1969 Zb. Čas na konanie bez zbytočných prieťahov nemožno vyjadriť numericky, neexistuje časová hranica, ktorej uplynutím postup štátneho orgánu môže mať povahu prieťahov v konaní. Rýchlosť a účinnosť každého konania je podmienená objektívnym charakterom prejednávanej veci. Zákon súdu výslovne nepredpisuje, kedy má vykonať jednotlivé procesné úkony, ani presne neurčuje ich konanie. V súvislosti so žalobcom uplatnenou náhradou škody, z titulu finančného úveru a úroku, ktorý si vzal žalobca na rekonštrukciu svojho rodinného domu, nemožno hovoriť o vzniku škody, nakoľko rekonštrukciou domu došlo k zhodnoteniu majetku žalobcu a nie ku škode. Pod pojmom škoda sa rozumie skutočná škoda, resp. ujma, ktorá predstavuje zničenie, stratu, zmenšenie, alebo znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného pred škodovou udalosťou, preto v danom prípade sa nejedná o škodu skutočnú a neexistuje ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom. Žalovaná súčasne žiadala nepriznať žalobcovi úrok z omeškania z dôvodu, že v danej veci nejde o vzťah medzi dlžníkom a veriteľom, v zmysle § 517 Občianskeho zákonníka. Konanie o náhrade škody podľa Zákona č. 58/1969 Zb. nie je zmluvným vzťahom a nejde v ňom o plnenie peňažného dlhu. Pri tomto špecifickom vzťahu skutočne nemožno hovoriť o postavení dlžníka a veriteľa, pretože nejde o vzťah, ktorý by bol založený zmluvou, právnym úkonom alebo bezdôvodným obohatením. Nejde o typický záväzkový občianskoprávny vzťah upravený Občianskym zákonníkom, najmä jeho ustanoveniami § 488, § 489, ale Zákonom č. 58/1969 Zb. S poukazom na tú skutočnosť, že v čase podania predmetnej žaloby nebolo konanie o vydanie nehnuteľnosti právoplatne rozhodnuté, predmetné konanie v tejto veci v čase podania žaloby bolo predčasné, pretože boli napadnuté aj spoluvlastnícke podiely, ktoré boli sporné, pričom žalobca si ušlý nájom odvodil z určeného podielu nehnuteľnosti, ktorý bol v čase podania žaloby ešte sporný. V súvislosti s ušlým nájmom sa jedná o fiktívnu škodu, kým Zákon č. 58/1969 Zb. upravuje škodu skutočnú. Zároveň žalovaná žiadala nepriznať žalobcovi náhradu trov konania s tým, že žalovaná si v pôvodnom konaní trovy konania neuplatnila.
4. Z rozsudku Okresného súdu Košice I, sp. zn. 42 C 32/1992 zo dňa 20. 7. 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 22. 4. 2008 súd zistil, že v predmetnej veci o vydanie nehnuteľností súd rozhodol, že žalobca je oprávnenou osobou podľa § 6 ods. 2/ Zákona č. 87/1991 Zb. a to v rozsahu 3/24-ín
nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXXX Správy katastra W. so súp. číslom XX administratívnej budovy, nachádzajúcej sa na parcele č. XX o výmere 1 255 m2 na V. ulici č. XX v W.N.. Žaloba o vydanie veci bola vylúčená na samostatné konanie.
5. Z Nálezu Ústavného súdu SR IV. ÚS 56/07-30 zo dňa 14. 6. 2007 vyplýva, že základné právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, podľa článku 48 ods. 2/ Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote, podľa článku 6 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu W.Š. N., v konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 32/1992 porušené bolo. Žalobcovi, ako to vyplýva z predmetného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 150 000,- Sk a zároveň boli priznané žalobcovi aj trovy právneho zastúpenia v sume 6 296,- Sk.
6. Podľa § 27 ods. 1/ prechodného a záverečného ustanovenia Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu, spôsobenú nesprávnym postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
7. Podľa § 27 ods. 2/ zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
8. Zákon č. 514/2003 Z. z. nadobudol účinnosť 1. júla 2004.
9. Doterajším predpisom je predovšetkým Zákon č. 58/1969 Zb. a preto súd v tomto prípade postupoval podľa Zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
10. Podľa § 1 ods. 1/ Zák. č. 58/1969 štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, správnym konaním, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie. Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktorí na túto organizáciu prešli.
11. Podľa § 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.
12. Podľa § 3 tohto zákona, ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.
13. V zmysle § 4 ods. 1/ Zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd, rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Podľa ods. 2/ §-u 4 ako výnimku z ustanovenia odseku 1/ možno uplatniť nárok na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku - § 3 zrušené, alebo zmenené.
14. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, podľa §§ 1 - 17 vyššie citovaného zákona (špecifickou súčasťou bola zodpovednosť za škodu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe a treste), bola objektívnou zodpovednosťou štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nebolo možné zbaviť, a ktorá bola založená na súčasnom splnení troch podmienok a to pri nezákonnom rozhodnutí, pri vzniku škody a pri príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody. Prvotnou podmienkou bola teda existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikoval všeobecné pravidlo právnej normy na ním prejednávaný prípad a rozhodoval tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa § 4 citovaného zákona bolo nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby právoplatné, alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie
bolo ako zákonné zrušené alebo zmenené. O vzťah v príčinnej súvislosti išlo vtedy, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, t. j. vtedy, ak nezákonné rozhodnutie a škoda boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo došlo.
15. Zodpovednosť štátu na nezákonný alebo nesprávny postup výkonu štátnej moci, ktorý má za následok škodu, je občianskoprávny vzťah. Zákon č. 58/1969 Zb. bol vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, preto pokiaľ tento špeciálny zákon neobsahoval vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadili Občianskym zákonníkom (§ 20 Zákona 58/1969 Zb).
16. Súd v pôvodnom konaní vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, ktoré vyhodnotil a dospel k záveru, že žaloba žalobcu bola nedôvodná a neopodstatnená. Súd vychádzal zo skutočnosti, že predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávny úkon, spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. Jednotlivé prípady osobitnej zodpovednosti za škodu zväčša nevyžadujú zavinenie ako predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu. Pokiaľ sa zavinenie nevyžaduje, ide o objektívnu zodpovednosť, to však neznamená, že v týchto prípadoch osobitnej zodpovednosti sa zavinenie škodcu nemôže vyskytnúť. Zákon č. 58/1969 Zb. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, prípadne rozhodnutí o väzbe, alebo treste a nesprávnym úradným postupom. Nároky na náhradu podľa citovaného zákona sú svojou povahou nárokmi občiansko-právnymi, pričom právna úprava kládla nemalý význam na ich predbežné prerokovanie ústredným orgánom (§ 9 ods. 1/ cit. Zákona). Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe, alebo treste, bolo potrebné vždy vopred prerokovať. Poškodený sa mohol obrátiť so svojim nárokom na súd až vtedy, keď predbežné prerokovanie neviedlo k uspokojeniu nároku. Prípady, ktoré nastali pred účinnosťou Zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. pred 1. júlom 2004 sa riešili v zmysle prechodných ustanovení tohto zákona (§ 27 ods. 2/) podľa Zákona č. 58/1969 Zb.
17. Prvostupňový súd takto pôvodne rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 328 888,62 Eur s prísl., titulom náhrady škody, v zmysle Zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pozostávajúcej z ušlého nájmu za spoluvlastnícky podiel žalobcu (t.j. 3/24-ín nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom konania vo veci o vydanie nehnuteľnosti, vedeného pred Okresným súdom Košice I, pod sp. zn. 42 C 32/1992) za obdobie rokov 2007 - 2010 a škody pozostávajúcej z náhrady finančného úveru a úroku, ktorý použil žalobca na rekonštrukciu svojho rodinného domu. Žalobca v žalobe tvrdil, že predmetná škoda mu vznikla z dôvodu nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v porušení primeraných lehôt v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I, sp. zn. 42 C 32/92. V tomto konaní pritom bolo právoplatne rozhodnuté, že je oprávnenou osobou. Žalobca v spornej veci podal aj ústavnú sťažnosť, pričom aj ústavný súd uznal, že jeho právo prejednať vec bez zbytočných prieťahov porušené bolo a bolo mu priznané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000,-Sk.
18. Tunajší súd pôvodne vo svojom prvom rozhodnutí, po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci, podľa ust. § 27 ods.1, 2 prechodných a záverečných ustanovení Zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, §1 ods.1, § 2, § 3, § 4 ods.1,2 a ďalších ustanovení Zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom (ďalej len „Zák.č. 58/1959 Zb.“) dospel k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná. Okresný súd mal za to, že vzhľadom na skutočnosť, že konanie o vydanie nehnuteľnosti v čase rozhodovania prvostupňového súdu nebolo právoplatne rozhodnuté, žaloba o náhradu škody spočívajúca v ušlom nájme za spornú nehnuteľnosť, ktorá mala byť predmetom vydania, bola predčasná. „Napadnuté“ spoluvlastnícke podiely spoluvlastníkov boli v tom čase sporné, a preto sporné bolo aj to, v akom podiele bol žalobca spoluvlastníkom, a z ktorého podielu by sa mal určiť aj ušlý nájom. V súvislosti s ušlým nájmom sa súd stotožnil s tvrdením žalovanej o tom, že ide o fiktívnu škodu, pričom Zákon č. 58/1969 Zb. hovorí o škode skutočnej. Finančný úver nemožno považovať za skutočnú škodu, keďže žalobca rekonštrukciou domu iba zhodnotil svoj majetok. Pod pojmom „škoda“ v zmysle Zák. č. 58/1969 Zb. treba rozumieť ujmu, ktorá predstavuje zničenie, stratu, zmenšenie, alebo znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného pred škodovou udalosťou. V predmetnom konaní nemožno hovoriť o škode skutočnej, keďže neexistuje ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ žalobca poukázal na prieťahy v konaní, súd mal za to, že tieto nemožno považovať za nesprávny úradný postup v ponímaní §-u 18
Zák. č. 58/1969 Zb. Aj keď sporné konanie, vedené na Okresnom súde Košice I, pod sp. zn. 42 C 32/1992, čo do trvania sporu, bolo neprimerané a dlhotrvajúce, čo bolo potvrdené aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.6.2007, žalobca bol (aspoň) čiastočne odškodnený za prieťahy. Prieťahy v súdnom konaní však nemožno považovať za nesprávny úradný postup, v zmysle ust. § 18 Zák. č. 58/1969 Zb. a to hlavne z dôvodov, keď predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je nesprávny úradný postup, t.j. konanie štátneho orgánu v rozpore s právnymi normami, stanovenými záväznými pravidlami, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Uvedené predpoklady zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené kumulatívne, v tomto konaní splnené neboli. Pokiaľ si žalobca uplatnil náhradu škody titulom finančného úveru, tento použil na rekonštrukciu domu, týmto žalobcovi škoda nevznikla, pretože naopak, svoj majetok zhodnotil. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, v danej veci nejde o vzťah medzi dlžníkom a veriteľom, v zmysle ust. § 517 Občianskeho zákonníka, ale ide o náhradu škody, podľa Zák. č. 58/1969 Zb. Nejde o zmluvný vzťah a nejde ani o plnenie peňažného dlhu. Preto nemožno hovoriť o postavení dlžníka a veriteľa, keďže ide o špecifický vzťah upravený Zák. č. 58/1969 Zb. Z týchto dôvodov súd pôvodným rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol.
19. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1/ O. s. p.. Úspešná žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila a žalobca, ktorý bol v konaní neúspešný nemal právo na náhradu trov konania. Preto účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
20. Proti tomuto rozsudku, v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, z dôvodov podľa ust. § 205 ods.2 písm. b), d), f) v tom čase platného O. s. p. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uplatnil si aj trovy odvolacieho konania. V dôvodoch odvolania uviedol, že exemplárna dĺžka súdneho konania, o ktorý svoj nárok opieral, vyhovoval protistranám žalobcu, ktorí si v rámci zmluvných dojednaní upravili svoje vzájomné vzťahy k nehnuteľnosti tak, že obaja profitovali na spoluvlastníckom podiele žalobcu a výlučne oni, takmer 20 rokov užívali finančný úžitok z prenájmu predmetných nehnuteľností. Tým došlo aj k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, pretože prieťahy súdneho konania, ktoré konštatoval aj ústavný súd, boli v prospech žalovaných. Narušila sa tým aj rovnosť účastníkov konania garantovaná Ústavou SR a Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a slobôd (správne Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd - poznámka odvolacieho súdu). S odôvodnením okresného súdu sa nestotožnil. Namietal, že podanie žalobného návrhu na náhradu škody niekedy v budúcnosti, až po právoplatnom ukončení predmetného sporu, by mohlo spôsobiť premlčanie „nároku“ žalobcu. O tom, že žalobca bol osobou oprávnenou, v zmysle Zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, bolo právoplatne rozhodnuté už v roku 2007, a rovnako súd v rozsudku určil aj veľkosť jeho spoluvlastníckeho podielu na predmetných nehnuteľnostiach. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným dňa 22. 4. 2008. K nesprávnemu úradnému postupu, v zmysle Zákona č. 58/1969 Zb. môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom pritom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Pokiaľ žalovaní v konaní o reštitučnom nároku namietali veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobcu, súd už o tejto otázke právoplatne rozhodol, keď vyslovil, že je osobou oprávnenou, v zmysle Zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. Okresný súd zamietnutím žaloby odňal žalobcovi možnosť riadne konať pred ním, podľa v tom čase platnom ustanovení O. s. p.. Vytkol okresnému súdu, že rozsudok v časti o náhradu ušlého nájomného neodôvodnil. Rovnako nezdôvodnil, prečo nepriznal náhradu škody za hodnotu úveru, ktorú musel žalobca zaplatiť.
21. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Okresný súd vo veci vykonal potrebné dokazovanie, výsledky ktorého náležite vyhodnotil a následne vo veci aj rozhodol. Žalobca v odvolaní neuvádzal také nové skutočnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu odvolaním napadnutého rozsudku.
22. Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania, podľa § 214 ods.2 O. s. p., v rozsahu danom ust. § 212 ods.1,3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok bolo potrebné zrušiť, podľa ust. § 221 ods.1 písm. f) O.s.p..
23. Rozsudok súdu prvého stupňa (pôvodný) ako to uviedol krajský súd vo svojom uznesení - bol nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, čím došlo v konaní pred súdom prvého stupňa k takej vade konania, na ktorú odvolací súd, v zmysle ust. § 212 ods. 3 O. s. p. prihliadal z úradnej povinnosti. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania, v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., pretože takýmto postupom súdu je účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom, konkrétne realizácia jeho procesného práva účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu. Táto vada konania bola dôvodom zrušenia rozhodnutia podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p..
24. V prejednávanej veci okresný súd v odôvodnení rozhodnutia dostatočne nevysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, a to najmä vzhľadom na zistené rozhodujúce skutočnosti. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva ani vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov.
25. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia predovšetkým nevyplýva, z akých skutkových zistení a na základe akých úvah dospel okresný súd k záveru, že v prejednávanej veci neboli splnené predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, podľa Zákona č. 58/1969 Zb., ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
26. Ani záver okresného súdu, že ušlý nájom a finančný úver na rekonštrukciu nehnuteľnosti žalobcu nie sú škodou, nebol odôvodnený a súčasne nebolo zrejmé, na základe akých skutkových zistení k tomuto záveru okresný súd dospel, keďže v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie.
27. Rovnako ani záver o neexistencii príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom nebol žiadnym spôsobom zdôvodnený.
28. Z obsahu žaloby, ale aj doterajších vyjadrení žalobcu vyplýva, že v tomto konaní voči žalovanej uplatňuje nárok na náhradu škody, v zmysle Zákona č. 58/1969 Zb. za ušlý nájom zodpovedajúci veľkosti spoluvlastníckeho podielu žalobcu na nehnuteľnosti, ktorej vydania sa domáhal v konaní, vedenom pred Okresným súdom Košice I, pod sp. zn. 42 C 32/1992 a za finančný úver a úrok, ktoré musel vynaložiť na rekonštrukciu inej nehnuteľnosti, ktorú využil na uspokojenie svojich bytových potrieb. Žalobu odôvodnil tým, že náhrady škody sa domáhal titulom nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Košice I, v konaní vedenom pod sp.zn. 42 C 32/1992, ktoré konanie v čase podania žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté, pričom prieťahy v konaní Okresného súdu Košice boli konštatované aj Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky.
29. Správne, ale okresný súd aplikoval na daný prípad prechodné ust. § 27 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004, a ktorým bol zrušený Zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobca totiž uplatňuje náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, ku ktorému malo dôjsť pred nadobudnutím účinnosti Zákona č. 514/2003 Z.z., a preto sa právny vzťah spravuje doterajšími predpismi, ktorým je Zákon č. 58/1969 Zb.
30. Podľa ustanovenia § 1 ods.1/, ods. 2/ Zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
31. Podľa ust. § 18 ods.1/ Zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods.1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
32. Podľa ust. § 18 ods.2/ Zákona č. 58/1969 Zb. zodpovednosti podľa ods.1 sa nemožno zbaviť.
33. Uvedené ustanovenia zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
34. Citovaný zákon je pritom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom špeciálnym a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa uplatnia vtedy, ak tento zákon nemá vlastnú úpravu (§ 20 Zákona č. 58/1969 Zb.).
35. Zákon č. 58/1969 Zb. nedefinuje „nesprávny úradný postup“. Z obsahu tohto pojmu však vyplýva, že podľa konkrétnych okolností prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu (teda aj súdu), ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie (nie však samotné vydanie rozhodnutia), lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“, ako je konštatované v čl. 48 ods.2 Ústavy SR (viď rozsudok NS SR z 27.novembra 2003 sp. zn. 3Cdo/134/03 a rozsudok NS SR zo dňa 22.februára 2008 sp. zn. 5 M Cdo/1/2007).
36. Z vyššie uvedeného preto plynie, že o nesprávnom úradnom postupe možno uvažovať aj v súvislosti s prieťahmi v konaní, ktoré sú najmä v ostatnom období značne negatívnym javom v úradnom postupe orgánov štátu (teda aj súdov).
37. Pretože Zákon č. 58/1969 Zb. nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady, na tieto účely je potrebné aplikovať ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka).
38. Pod pojmom škoda sa v zmysle ustanovenia § 442 ods.1 Občianskeho zákonníka chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Rozlišujú sa dva druhy škody a to škoda skutočná a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný sled udalostí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto preukázané, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti), mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel.
39. V prejednávanej veci súd nezistil existenciu príčinnej súvislosti ako základného predpokladu zodpovednosti žalovanej za škodu, v zmysle Zákona č. 58/1969 Zb.
40. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
41. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach.
42. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikal.
43. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala.
44. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie.
45. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako príčinnou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná.
46. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť.
47. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou.
48. Z hľadiska príčinnej súvislosti bude preto významné zistenie, či nesprávny úradný postup súdu bol príčinou dôležitou, podstatnou, značnou a rozhodujúcou.
49. Ústavný súd SR konštatoval prieťahy v skúmanom konaní, splnenie tohto predpokladu je preto nesporné. Konanie Okresného súdu Košice I, vedené pod sp. zn. 42 C 32/92 možno preto kvalifikovať ako nesprávny úradný postup, z dôvodu prieťahov v konaní. V súvislosti s právomocou ústavného súdu vyplývajúcou z čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky je potrebné rozlišovať medzi konaním o ústavnej sťažnosti, v zmysle tohto článku, a konaním, predmetom ktorého je nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Uvedené rozlišovanie vylučuje kolíziu právomoci medzi ústavným súdom a všeobecným súdom.
50. Z doposiaľ vykonaného dokazovania okresným súdom však nebolo možné uzavrieť, či aj ďalšie predpoklady pre existenciu nároku žalobcu na náhradu škody sú splnené, keďže v tomto smere okresný súd nevykonal potrebné dokazovanie.
51. Pokiaľ ide o záver okresného súdu, že v prípade ušlého nájomného ide o fiktívnu škodu, bol aj tento jeho záver predčasný. V tomto smere totiž nevykonal žiadne dokazovanie, o ktoré by mohol tento svoj záver oprieť. Záver okresného súdu o tom, že škoda vzniknutá z dôvodu čerpania finančného úveru nie je škodou, pretože žalobca tým zhodnotil svoj majetok, bol minimálne predčasný, lebo ani v tomto smere nebolo vykonané náležité dokazovanie o ktoré by bolo možné takýto záver oprieť.
52. Rovnako ani záver okresného súdu o neexistencii príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom nebol žiadnym spôsobom zdôvodnený a nevyplývalo to ani z výsledkov vykonaného dokazovania.
53. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zrušil pôvodný rozsudok okresného súdu podľa ust. § 221 ods.1/ písm. f) O. s. p. a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2/ O.s.p.).
54. V ďalšom konaní uložil súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie pre náležité zistenie skutkového stavu veci (výsluchom žalobcu, oboznámením listinných dôkazov a pod.), prípadne vykonať aj ďalšie dokazovanie navrhnuté účastníkmi konania alebo v potrebnom rozsahu tak, aby si zabezpečil dostatočný
skutkový podklad pre rozhodnutie o nároku žalobcu. Riadiť sa pritom má právnym názorom, vysloveným v predmetnom rozhodnutí a rozhodnutie odôvodní tak, aby malo náležitosti, podľa (vyššie citovaného) ust. § 157 ods.2 O. s. p., teda aby bolo preskúmateľné pre účastníkov konania a pre prípadné opravné konanie.
55. Súd v intenciách rozhodnutia krajského súdu pokračoval v konaní a to výsluchom právnej zástupkyne žalobcu, keďže žalobca sa pojednávania napriek opakovaným výzvam nezúčastnil, ako aj výsluchom žalovanej a dôkaznými listinami a to nájomnými zmluvami medzi Mestom W. ako prenajímateľom a Správou majetku Mesta W. ako nájomcom, pravidlami prenajímania majetku Mesta W. a určovania výšky nájomného, vydaného primátorom Mesta W., prehľadom prenájmov obdobných nebytových priestorov v lokalite Mesta W., prehľadom požadovaného nájmu za nebytové priestory podľa ulíc v časti W.e - Stred, prehľadom plôch miestností traktu B a traktu C predmetnej administratívnej budovy, prehľadov trhových hodnôt obdobných nehnuteľností, potvrdením o hypotéke žalobcu, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi.
56. Žalobca naďalej trval na podanej žalobe s tým, že čiastočne žalobu, čo do výšky 208 348,29 Eur s prísl., zobral späť a v späťvzatej časti žiadal konanie zastaviť. Naďalej trval na žalobe čo do výšky 120 539,71 Eur s prísl., ktorú sumu špecifikoval z titulu ušlého zisku za spoluvlastnícke podiely o veľkosti 3/24-ín na administratívnej budove so súpisným číslom XX na V. D. č. XX v W., postavenej na parcele č. XX vo výmere X XXX m2 a na pozemku parcely č. XX o výmere X XXX m2, ktoré nehnuteľnosti sú registrované v CKN Okresného úradu W. - katastrálny odbor pre KÚ W. - T. a vedené na LV č. XX XXX. Žalobca si takto uplatnil ušlý zisk za svoj spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti s prihliadnutím na ceny nájmu v danej lokalite za porovnateľné nehnuteľnosti a to za trakt B predmetnej administratívnej budovy za 1 rok vo výške 13 673,38 Eur, čo za 3 roky predstavuje sumu 41 020,14 Eur, za trakt C administratívnej budovy za 1 rok - 22 857,42 Eur, čo za 3 roky predstavuje sumu 68 572,26 Eur, za spoluvlastnícky podiel na pozemku parcely č. XX o veľkosti 1 255 m2, vedenej na LV č. XX XXX kat. územie W. - T. (5,- Eur za 1 m2) za spoluvlastnícky podiel žalobcu vo výške 2 353,- Eur. Suma 8 594,31 Eur predstavuje 9,9 % úroky ročne za hypotekárny úver, ktorý bol poskytnutý žalobcovi dňa 23. 11. 1994 v sume 70 000,- CAD od Banky of Montreal v W. za obdobie rokov 1994 až 1997. Takto žalobcom uplatnený nárok spolu činí 120 539,71 Eur (41 020,14 Eur + 68 572,26 Eur + 2 353,- Eur a 8 594,31 Eur). Žalobca v súvislosti s výškou nájomného, ktoré dohodlo Mesto W. so Správou majetku Mesta W. konkrétne pre budovu na V. ulici č. XX v sume ročného nájmu 483 000,- Sk, čo predstavuje sumu 16 032,66 Eur uviedol, že predmetné nájomné bolo dohodnuté medzi uvedenými subjektmi a nejedná sa o všeobecnú cenu nájomného, keďže nadobúdateľ predmetné nehnuteľnosti ďalej prenajímal aj v prospech tretích osôb a s výškou nájomného, ktorá bola dohodnutá medzi Mestom W. a Správou majetku T. W. nesúhlasí a domáha sa nájomného v zmysle trhovej ceny nehnuteľností v obdobných lokalitách, ako si to žalobca vyčíslil a v súvislosti s úrokmi, ktorých sa žalobca domáha z hypotéky, zdôraznil, že bral hypotéku v r. 1994 na opravu svojho domu a takto mu vznikla škoda titulom úrokov, ktoré musel platiť za hypotéku za opravu svojho rodinného domu, o ktorú hypotéku by nemusel požiadať, pokiaľ by svoj spoluvlastnícky podiel spornej nehnuteľnosti prenajímal, prípadne ho odpredal.
57. Žalovaná súhlasila s čiastočným späťvzatím uplatneného nároku žalobcu na náhradu škody nad sumu 120 539,71 Eur s prísl. a k čiastočnému späťvzatiu nemala námietky, zároveň žiadala v prevyšujúcej časti žalobu zamietnuť, keďže mala za to, že žalobca nepreukázal existenciu ušlého zisku z nájmu, rovnako ani škodu z hypotekárneho úveru, pričom preukázanie vzniku škody je jedno z troch hlavných prvkov, ktoré musia byť splnené, aby bola daná existencia zodpovednosti štátu za škodu. Pokiaľ sa žalobca domáha zaplatenia konkrétnej trhovej hodnoty nehnuteľností, je nevyhnutné, aby preukázal, že žiadanú sumu by skutočne titulom ušlého nájmu aj dosiahol, čo žalobca v predmetnom konaní nepreukázal a časť žaloby v súvislosti s úrokmi, z titulu úverovej zmluvy žalobca presne nešpecifikoval. Zároveň žalovaná vo vzťahu k uplatnenému úroku titulom ušlého zisku uviedla, že pod ušlým ziskom treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom - t. j. peniazmi. Ušlý zisk sa prejavuje stratou očakávaného výnosu, nestačí pritom len pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, ale musí byť s istotou preukázané, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť škodnej udalosti, resp. protiprávneho konania škodcu), mohol žalobca dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku chovania škodcu (škodnej udalosti). Pri výške ušlého zisku je určujúce, akému majetkovému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, resp. o aký reálne dosiahnuteľný (nie hypoteticky) prospech poškodený prišiel. Žalobca pred Okresným súdom G. v predmetnom konaní vôbec nepreukázal, že nebyť nesprávneho úradného postupu Okresného súdu W., sp. zn. 42 C 32/1992
v podobe konštatovaných prieťahov v konaní, skutočne by nehnuteľnosť v spoluvlastníckom podiele 3/24 prenajímal a dosahoval by z prenájmu zisk vo výške, ktorého sa domáha titulom náhrady škody. Ušlý zisk je potrebné reálne preukázať, riadnymi dôkaznými prostriedkami, že v označenom období by žalobca skutočne dosahoval zisk z nájmu v požadovanej výške. Zároveň potom, čo Krajský súd v Košiciach rozhodnutím sp. zn. Co 130/2011 zo dňa 24. 11. 2011 rozhodol, že Mesto W. je povinné vydať žalobcovi nehnuteľnosť v spoluvlastníckom podiele 3/24 nie je preukázané, že by žalobca nehnuteľnosť v spoluvlastníckom podiele 3/24 prenajímal. Z LV č. XX XXX je zrejmé, že žalobca na základe kúpnej zmluvy po povolení jej vkladu dňa 21. 10. 2013 predal svoj spoluvlastnícky podiel Mestu W., z čoho možno vyvodiť, že aj v prípade, ak by neprišlo k prieťahom v konaní pred Okresným súdom Košice, sp. zn. 42 C 32/1992, nebol by žalobca nehnuteľnosť v podiele 3/24 prenajímal, ale by túto predal. Z vyjadrení žalobcu, ako aj z listinných dôkazov, predložených v konaní je nepochybné, že žalobca je spoluvlastníkom dotknutej nehnuteľnosti v spoluvlastníckom podiele 3/24 vo vzťahu k celku. Zároveň sa od žalovanej domáha náhrady ušlého zisku z nájmu, ktorú určil s poukazom na trhovú cenu nájmu v lokalite, v ktorej sa nachádza dotknutá nehnuteľnosť za priestory využívané na administratívne účely s použitím argumentácie, že nebyť nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Košice, v konaní sp. zn. 42 C 32/1992 mohol žalobca prenajímať svoj spoluvlastnícky podiel za trhovú hodnotu nehnuteľností. Vzhľadom však na to, že žalobca je spoluvlastníkom nehnuteľnosti len v časti 3/24, je predpoklad uzavretia takejto nájomnej zmluvy čisto hypoteticky, pričom by na uzavretie nájomnej zmluvy potreboval súhlas ostatných spoluvlastníkov. Pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady škody, ktorá mala predstavovať úrok vo výške 9,90 % z hypotekárneho úveru za r. 1994 až 1997 v sume 8 594,31 Eur, vo vzťahu k uplatnenej náhrade škody ako úroku z hypotekárneho úveru žalovaná vzniesla, v zmysle § 22 ods. 1/ a ods. 2/ Zákona 58/1969 Zb. námietku premlčania v subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej lehote. Ak žalobca uzavrel zmluvu o hypotekárnom úvere dňa 22. 11. 1994 a zmluvný vzťah trval do r. 1997, žalobca už v r. 1994 mal vedomosť o tom, že je povinný hradiť aj úrok z poskytnutého úveru, to znamená, právo na náhradu škody v subjektívnej 3-ročnej premlčacej lehote uplynulo dňa 22. 11. 1997. Právo na náhradu prípadnej škody vo vzťahu k úroku z hypotekárneho úveru v objektívnej premlčacej lehote sa premlčalo dňa 22. 11. 2004, pričom žalobný návrh bol doručený Okresnému súdu Rožňava až dňa 26. 3. 2010. Žalovaná tiež uviedla vo svojom vyjadrení, že jej nie je zrejmé, z akého dôvodu by mala poskytovať náhradu škody za úrok z hypotekárneho úveru aj žalobcovej manželke - pani P. P., ktorá taktiež uzavrela spolu so žalobcom predmetnú Zmluvu o hypotekárnom úvere. Manželka žalobcu, ale nebola účastníkom konania, vedeným pred OS Košice, sp. zn. 42 C 32/1992, z titulu nesprávneho úradného postupu, ktorého sa žalobca náhrady škody voči žalovanej domáha, a ani jej z uvedeného titulu žiadna škoda nevznikla. Je nepochybné, že žalobca so svojou manželkou uzavreli Zmluvu o hypotekárnom úvere dobrovoľne, na základe svojej slobodnej vôle a súhlasili aj s úrokom z hypotekárneho úveru vo výške 9,90 % ročne, za čo žalovaná v žiadnom prípade nemôže niesť zodpovednosť.
58. Žalovaná zotrvala na svojich doterajších vyjadreniach. Vo svojom vyjadrení, pokiaľ ide o ušlý zisk z nájmu, za trak B a trakt C a podiel vo vzťahu k pozemku uviedla, že tento nárok žalobcu považuje za nepreukázaný. Žalobca nepreukázal, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu Okresného súdu Košice I, v konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 32/1992, žalobca by nehnuteľnosť prenajímal a dosiahol by zisk vo výške, ktorej sa domáha od žalovanej v tomto konaní ako náhrady škody. Zároveň je treba si uvedomiť, že žalobca je vlastníkom - spoluvlastníkom nehnuteľnosti v podieli 3/24-ín a z toho dôvodu žalovaná považovala predpoklad uzavretia nájomnej zmluvy za trhovú hodnotu za hypotetický. Vo vzťahu k úroku z úveru vo výške 9,90 %, taktiež zotrvala na prednesenej argumentácii a považovala nárok žalobcu za premlčaný minimálne v 3-ročnej subjektívnej premlčacej lehote, nakoľko mala za to, že žalobca sa už v r. 1994 dozvedel o výške úroku, ktorý bude musieť uhradiť a teda jeho nárok sa premlčal ešte v r. 1997, pričom žalobný návrh bol podaný až dňa 26. 3. 2010. Žalovaná zastávala názor, že žalobca a jeho manželka dobrovoľne zo slobodnej vôle uzavreli Zmluvu o hypotekárnom úvere a zároveň súhlasili aj s výškou úroku z úveru a teda žalovaná nemôže niesť zodpovednosť za slobodné rozhodnutie žalobcu.
59. Na základe uvedeného žiadala celý návrh zamietnuť a v prípade úspechu si uplatnila náhradu trov konania v podobe cestovných nákladov.
60. Žalobca k vznesenej námietke premlčania náhrady škody úroku z hypotekárneho úveru uviedol, že žalobca sa nesprávne domnieva, že premlčacia doba uplynula dňa 22. 11. 2004, pretože podľa špeciálnej úpravy zákona o zodpovednosti za škodu z roku 1969, podľa § 22, je plynutie premlčacej doby naviazané na doručenie rozhodnutia, ktorým bolo zrušené rozhodnutie, v ktorom bol nesprávny úradný
postup konštatovaný. To sa stalo Nálezom ÚS zo dňa 14. 6. 2007, v ktorom boli konštatované prieťahy v konaní a bolo konštatované porušenie práva sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote, podľa článku 6 ods. 1/ vyššie uvedeného zákona. Pokiaľ žaloba bola podaná dňa 26. 3. 2010, bola podaná v lehote určenej v § 22 ods. 1/citovaného zákona, keď rozhodnutie, sp. zn. IV ÚS 56/2007 bolo doručené dňa 14. 6. 2007. Žalobca mal za to, že zo strany žalovanej sú to len hypotetické dohady o tom, že žalobca by neprenajímal nehnuteľnosť, resp. svoj podiel v nehnuteľnosti, keďže ho predal mestu, to však bolo spôsobené len extrémnou dĺžkou konania. Ak by bolo konanie o vydanie nehnuteľností ukončené včas, t. j. podľa rozhodovacej praxe cca do 3 rokov, žalovaná by nemohla namietať, že by žalobcovi nemohlo takéto právo vzniknúť, alebo že by sa žalobca správal určitým spôsobom. V danom prípade ide o nebytové priestory - administratívne, ktorý majetok resp. ktorá nehnuteľnosť by sa prenajímala. Pri 3/24-inách podielu žalobcu, by na prenajímanie nehnuteľnosti podľa tvrdenia žalovanej potreboval súhlas ostatných spoluvlastníkov, s ktorým tvrdením ale žalobca nesúhlasí, pretože v zmysle Občianskeho zákonníka sa o spoluvlastníckom podiele rozhoduje podľa veľkosti podielov. V tomto prípade, keďže išlo o administratívne priestory, nebolo potrebné nič si odhlasovať a preto by nebol potrebný súhlas ďalších spoluvlastníkov. Ide o autonómne rozhodovanie sa, ako sa naloží s vlastným majetkom.
61. Ďalej žalovaná strana namietala aj časť žaloby, ktorá sa týkala úrokov z hypotéky žalobcom uplatnenej sume 8 594,31 Eur, ktorá hypotéka bola vlastne poskytnutá aj žalobcovej manželke, ako spoludlžníčke. Takáto náhrada škody vlastne patrí do BSM manželov. To znamená, že pokiaľ by musel žalobca vykrývať aj náklady manželky, opäť by bol na tom stratový, pretože majetok oboch týchto dlžníkov sa považuje za spoločný majetok. V súvislosti so špecifikáciou sumy po čiastočnom späťvzatí žaloby, žalobca si uplatňoval sumu vo výške 120 539,71 Eur a zároveň si uplatnil aj úrok z omeškania vo výške 16 % ročne za obdobie od 15. 6. 2007 do 31. 12. 2007 zo sumy 120 539,71 Eur, vo výške 12 % ročne od 1. 1. 2008 do 31. 12. 2008 zo sumy 120 539,71 Eur, vo výške 9,5 % ročne od 1. 1. 2009 do 20. 1. 2009 zo sumy 120 539,71 Eur, vo výške 9 % ročne od 21. 1. 2009 do 10. 3. 2009 zo sumy 120 539,71 Eur, vo výške 8,50 % ročne od 11. 3. 2009 do 7. 4. 2009 zo sumy 120 539,71 Eur, vo výške 8,25 % ročne od 8. 4. 2009 do 15. 5. 2009, vo výške 8 % ročne od 13. 5. 2009 do zaplatenia zo sumy 120 539,71 Eur. Zároveň žalobca zdôraznil, že súd hodnotu nehnuteľnosti má posudzovať podľa trhovej ceny obdobne, ako to bolo určené v rozsudku KS v Košiciach, ktorým boli vydané nehnuteľnosti žalobcovi.
62. Pri riešení otázky v príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (akou príčinou tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná). Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla a konkrétnym konaním škodcu, ak je protiprávne, prípadne inou skutočnosťou, ak bola tvrdená a preukázaná) sa zisťuje príčinná súvislosť. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody, stačí, že je jednou z príčin a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Z hľadiska príčinnej súvislosti súd preto zisťoval, či nesprávny úradný postup súdu bol príčinou dôležitou, podstatnou, značnou a rozhodujúcou. Z obsahu spisu vyplýva, že prvý predpoklad, ktorým je nesprávny úradný postup prejednávanej veci je naplnený, čo konštatoval Ústavný súd SR, keď prieťahy v konaní možno kvalifikovať ako nesprávny úradný postup a keďže v súvislosti s právomocou Ústavného súdu, vyplývajúcou z článku 127 Ústavy SR, je potrebné rozlišovať medzi konaním o ústavnej sťažnosti, v zmysle tohto článku a konaním, predmetom ktorého je nárok na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom, takto uvedené rozlišovanie vylučuje kolíziu právomoci medzi ústavným súdom a všeobecným súdom. Z doposiaľ vykonaného dokazovania možno uzavrieť, že pre existenciu nároku žalobcu na náhradu škody sú splnené predpoklady a to z titulu nájomného za sporné obdobie, čo do výšky 6 012,- Eur za administratívnu budovu so súpisným číslom 38 a za pozemok na parcele č. 58 v sume 15,62 Eur , keď súd pri určení výšky, z titulu nájomného (za budovu a pozemok) považoval za najobjektívnejšie vychádzať z nájomnej zmluvy, uzavretej medzi Mestom W. a Správou majetku T. W. a aj v zmysle ktorej nájomnej zmluvy predmetom nájmu bola práve sporná budova (a nie obdobná iná budova), ako aj vzhľadom na dôkaznú situáciu, keď žalobca nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by v kritickom období mohol za výhodnejšie nájomné, než je uvedené v nájomnej zmluve medzi T. W.Š. a Správou majetku T. W., predmetnú nehnuteľnosť prenajímať. Naviac, s poukazom na výšku jeho spoluvlastníckeho podielu nemohol sám rozhodnúť o prenájme dotknutej nehnuteľnosti. Pokiaľ žalobca predložil dôkazy o nájme nehnuteľností v obdobnej lokalite za trhové ceny, súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že konkrétnu nehnuteľnosť v spornom období by mohol prenajímať prípadne aj žalobca spolu s ostatnými spoluvlastníkmi, vzhľadom na jeho spoluvlastnícky podiel, kým uzavretie nájomnej
zmluvy za trhovú hodnotu, v zmysle návrhu žalobcu, súd považoval len za hypotetické a nereálne. V súvislosti s uplatneným nárokom úrokov z hypotéky, o ktorú hypotéku žalobca požiadal spolu aj so svojou manželkou, ktorá ale nebola žalobkyňou v konaní, v ktorom došlo k prieťahom v konaní, súd poukazuje na to, že žalobca o predmetný úver požiadal ešte v novembri 1994, kedy ešte nebol spoluvlastníkom dotknutej nehnuteľnosti, s predmetnou nehnuteľnosťou nemohol ani nakladať (predať, resp. prenajímať) a z údajného predaja resp. prenájmu ako to uviedol, by financoval rekonštrukciu svojho domu, pritom v predmetnom konaní, vedenom na Okresnom súde Košice I, sp. zn. 42 C 32/1992 nebol ani žalobcom (žalobkyňou, v tom čase bola jeho matka, ktorá zomrela až v r. 1996) a preto prípadné prieťahy v predmetnom konaní nemohli mať vplyv na výber jeho úveru v r. 1994, naopak, žalobca spolu aj so svojou manželkou dobrovoľne, zo slobodnej vôle uzavreli Zmluvu o hypotekárnom úvere a súhlasili aj s výškou úroku z úveru, za čo žalovaná skutočne nemôže niesť zodpovednosť, keďže tvrdenie žalobcu, že mohol získať finančné prostriedky z predaja dotknutej nehnuteľnosti, resp. z prenájmu v roku 1994 bolo len účelové a nereálne, keď nehnuteľnosťou v prípade včasného ukončenia veci pred Okresným súdom Košice I, sp. zn. 42 C 32/1992 by mohla disponovať len matka žalobcu a nie žalobca. V období, kedy žalobca spolu aj s manželkou požiadali o úver, žalobkyňou v dotknutom konaní, ako je aj vyššie uvedené, bola žalobcova matka a len ona mohla disponovať so spornou nehnuteľnosťou a nie žalobca. Žalobcovi takto z uvedeného titulu nemohla vzniknúť ani škoda, ktorej sa predmetnou žalobou domáha, z titulu úrokov z poskytnutého finančného úveru. Z uvedeného dôvodu súd považoval už za bezpredmetné zaoberať sa aj prípadnou vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovanej, v súvislosti s náhradou škody, ktorá predstavovala úrok vo výške 9,90 % z hypotekárneho úveru za roky 1994 - 1997 v sume 8 594,31 Eur. Súd žalobcovi nepriznal ani úroky z omeškania zo žalovanej sumy, keďže v danej veci skutočne nešlo o vzťah medzi dlžníkom a veriteľom, ako to ustanovuje ustanovenie § 517 OZ, ale jedná sa o náhradu škody podľa Zákona č. 58/1969 Zb., čo nie je zmluvným vzťahom a nejde v ňom o plnenie peňažného dlhu. Pri tomto špecifickom vzťahu nemožno hovoriť ani o postavení dlžníka a veriteľa, pretože nejde o vzťah, ktorý by bol založený zmluvou, právnym úkonom, alebo bezdôvodným obohatením, naopak, jedná sa o špecifický vzťah, upravený vyššie citovaným zákonom. Naviac, súd poukazuje na to, že výška škody, ktorou súd zaviazal zaplatením žalovanú, bola od počiatku sporná a určená výška škody je uvedená v predmetnom rozhodnutí. Čo sa týka priznanej sumy žalobcovi vo výške 6 027,62 Eur, táto suma predstavuje sumu 6 012,- Eur, z titulu nájomného za predmetnú budovu za žalované obdobie 3 rokov, vychádzajúc z výšky nájomného, v zmysle nájomnej zmluvy, uzavretej medzi zmluvnými stranami - T. W.Š. ako prenajímateľom a nájomcom Správou majetku T. W.Š. s. r. o., keď výška nájomného za spornú budovu bola určená v predmetnej zmluve za rok v sume 483 000,- Sk, čo predstavuje 16 032,- Eur. Za 3 roky táto suma predstavuje sumu 48 096,- Eur, z toho spoluvlastnícky podiel žalobcu 3/24-iny predstavuje za obdobie 3 rokov sumu 6 012,- Eur, kým za pozemok na parc. č. 58 vo výmere 1 255 m2 v zmysle predmetnej zmluvy bolo určené nájomné sumou 1,- Sk/ročne za meter štvorcový, čo predstavuje 0,033 Eur za výmeru 1 255 m2 je to suma 41,65 Eur a obdobie 3 rokov podiel žalobcu 3/24-ín za 3 roky prestavuje sumu 15,62 Eur. Celkove táto suma z titulu škody predstavuje sumu 6 027,62 Eur.
63. Z vyššie uvedených dôvodov aj s poukazom na ustanovenie § 442 OZ ods. 1/ (uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo), súd po zrušení pôvodného rozhodnutia odvolacím súdom rozhodol tak, že žalobcovi priznal náhradu škody - ujmy, za ktorú je požadovaná náhrada v celkovej sume 6 027,62 Eur, ktorá škoda žalobcovi vznikla v príčinnej súvislosti konaním škodcu, nezákonným rozhodnutím, za ktoré sa považujú resp. kvalifikujú aj prieťahy v konaní. Súd túto náhradu žalobcovi priznal, keďže mal za to, že je vylúčená kolízia právomoci medzi ústavným súdom a všeobecným súdom.
64. Súd v časti o zaplatenie 208 348,29 Eur s prísl. konanie s poukazom na ustanovenie § 145 ods. 2/ CSP zastavil, keďže žalobca v časti žalobu zobral späť, s ktorým späťvzatím súhlasila aj žalovaná.
65. Výrok o trovách konania oprel o ustanovenie § 255 ods. 2/ CSP, keď súd nepriznal náhradu trov konania žiadnej zo strán, keďže žalobca mal vo veci úspech len čiastočný a žalovaná si trovy konania neuplatnila resp. nevyčíslila.
66. Takto súd rozhodol o nároku žalobcu, ktorý sa domáhal voči žalovanej po čiastočnom späťvzatí žaloby o 208.348,29 Eur, zaplatenia 120.539,71 Eur s prísl., titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, pozostávajúcej z ušlého nájmu za spoluvlastnícky podiel žalobcu, t.j. 3/24-in na nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom konania o vydanie nehnuteľnosti, vedenom pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 42C/32/1992 za obdobie rokov 2017-2010 (111.945,40 eur)
a škody pozostávajúcej z náhrady finančného úveru a úroku, ktorý použil na rekonštrukciu svojho rodinného domu (8.594,31 Eur). Z tvrdení žalobcu vyplynulo, že škoda mu vznikla z dôvodu nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v porušení primeraných lehôt v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 42C/32/1992. V tejto veci podal aj ústavnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky tak, že vyslovil, že jeho právo prejednať vec bez zbytočných prieťahov bolo porušené a bolo mu priznané aj finančné zadosťučinenie vo výške 150.000,00 Sk.
67. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 27 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), § 1 ods. 1, 2, § 18 ods. 1, 2 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zák. č. 58/1969 Zb.“), § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení zo dňa 18.9.2012 č. k. 6Co/149/2011 - 126 dospel k záveru, že žaloba žalobcu bola čiastočne opodstatnená, čo do zaplatenia sumy 6.027,62 Eur.
68. Žalobca v priebehu konania z pôvodne uplatnenej sumy 328.888,00 Eur s prísl., zobral žalobu späť v časti o zaplatenie 208.348,29 Eur s prísl., preto súd prvej inštancie s poukazom na § 145 ods. 2 C.s.p. v tejto časti konanie zastavil. Žalovaná s týmto späťvzatím žaloby vyslovila súhlas.
69. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci v zostávajúcej časti nároku skúmal splnenie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, v zmysle zák. č. 58/1969 Zb., ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
70. Prvý predpoklad objektívnej zodpovednosti žalovanej, ktorým je nesprávny úradný postup v prejednávanej veci bol podľa názoru súdu prvej inštancie naplnený, aj s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.6.2017 sp.zn. IV.ÚS 56/07-30, z ktorého vyplynulo, že základné právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp.zn. 42C/32/1992, porušené bolo. Týmto rozhodnutím bolo žalobcovi priznané aj finančné zadosťučinenie vo výške 150.000,00 Sk a náhrada trov právneho zastúpenia.
71. Pri skúmaní príčinnej súvislosti súd prvej inštancie zisťoval, či nesprávny úradný postup súdu bol príčinou dôležitou, podstatnou, značnou a rozhodujúcou vo vzťahu k vzniku škody, ktorú žalobca uplatňoval v tomto konaní a zistil, že tomu tak je, a to v časti nároku, v ktorom žalobca uplatňoval náhradu škody titulom ušlého nájomného za obdobie rokov 2007-2010 vo výške 6.012,00 Eur.
72. Pri určení výšky škody titulom ušlého nájomného za administratívnu budovu so súp. č. 38 a za pozemok na parc. č. 58 považoval súd prvej inštancie za najobjektívnejšie vychádzať z nájomnej zmluvy, uzavretej medzi T. W. a Správou majetku T. W. ohľadom predmetných nehnuteľností, keď žalobca nepredložil žiaden iný dôkaz o tom, že by v kritickom období mohol za výhodnejšie nájomné predmetnú nehnuteľnosť prenajímať. Súd prvej inštancie v tej súvislosti vyzdvihol, že s poukazom na výšku spoluvlastníckeho podielu žalobcu tento nemohol sám rozhodovať o prenájme dotknutej nehnuteľnosti. Pokiaľ preto žalobca predložil dôkazy o nájme nehnuteľností v obdobnej lokalite za trhové ceny, uzavretie nájomnej zmluvy aj vzhľadom na výšku spoluvlastníckeho podielu žalobcu, ktorý by nehnuteľnosti mohol prenajímať len po dohode s ostatnými spoluvlastníkmi, považoval súd prvej inštancie za hypotetické a nereálne.
73. Na základe týchto úvah uzavrel, že nárok žalobcu je opodstatnený, čo do zaplatenia sumy 6.027,62 Eur, titulom ušlého nájomného. Táto škoda predstavuje ušlé nájomné za predmetnú budovu za obdobie troch rokov, vychádzajúc z výšky nájomného dojednaného v nájomnej zmluve uzavretej medzi T. W. ako prenajímateľom a nájomcom - Správou mesta majetku W. s.r.o., ktorá bola stanovená na rok vo výške 483.000,00 Sk (16.032,00 Eur). Za tri roky táto suma predstavuje 48.096,00 Eur. Spoluvlastnícky podiel žalobcu je 3/24-in, čo za obdobie troch rokov predstavuje sumu 6.012,00 Eur. Pokiaľ ide o pozemok na parc. č. 58 o výmere 1255 m2, podľa spomínanej nájomnej zmluvy bolo nájomné určené vo výške 1Sk/za 1 m2, čo predstavuje 0,033 Eur za výmeru 1255 m2 a čo činí 41,65 Eur. Za obdobie troch rokov
vychádzajúc z podielu žalobcu 3/24-in predstavuje táto suma 15,62 Eur. Preto priznal žalobcovi titulom náhrady škody sumu 6.027,62 Eur a v zostávajúcej časti žalobu ohľadom tohto nároku, zamietol.
74. Pokiaľ ide o uplatnenú náhradu škody titulom úrokov z hypotéky, súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca o predmetný úver požiadal ešte v novembri 1994, kedy nebol spoluvlastníkom dotknutej nehnuteľnosti, a teda s touto nehnuteľnosťou ani nemohol reálne nakladať (prenajať, resp. prenajímať). Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že z údajného predaja, resp. z prenájmu predmetnej nehnuteľnosti by mohol financovať rekonštrukciu svojho domu a nebol by nútený zobrať si hypotéku, tieto tvrdenia možno považovať len za hypotetické a ničím nepodložené. V tomto čase žalobca nebol ani účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom W. N. sp. zn. 42C/32/1992 a preto ani prípadné prieťahy v tomto konaní nemohli mať vplyv na jeho výber úveru v roku 1994. Žalobca spolu so svojou manželkou dobrovoľne, zo slobodnej vôle uzavrel zmluvu o hypotekárnom úvere a súhlasil aj s výškou úrokov z úveru, za čo žalovaná nemôže niesť zodpovednosť. Aj v prípade včasného ukončenia sporu v základnom konaní by mohla s predmetnými nehnuteľnosťami disponovať len matka žalobcu, ktorá bola účastníčkou konania a nie samotný žalobca. Žalobcovi týmto titulom nemohla vzniknúť uplatnená škoda, preto žalobu aj v zostávajúcej časti zamietol.
75. trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 CSP. Žalobca mal vo veci úspech (len) čiastočný a žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila, preto súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
76. Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho zamietajúcemu výroku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo, aby rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Vytkol súdu prvej inštancie, že pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s ustanoveniami CSP. Nevykonal, ani nevyhodnotil dôkazy významné pre rozhodnutie o nároku žalobcu a nezdôvodnil, prečo tak nepostupoval. Najmä nevyhodnotil dôkazy o skutočnej podlahovej ploche predmetnej budovy, všeobecnej cene nájmu v tejto lokalite, ktorú pre účely súdneho konania pod sp. zn. 42C/32/1992 vyhotovila Stavebná fakulta Slovenskej Vysokej školy technickej v X. - súdny znalec L.. N.. V.. Znalec tam vypočítal všeobecnú cenu administratívnej budovy pre všetky trakty tejto budovy. Pri stanovení škody súd neprihliadol na všeobecnú cenu nájmu, ale len na paušálnu sumu za rok, ktorá vyplynula zo zmluvy medzi Správou majetku T. W. s.r.o. a T. W.. Paušálna náhrada uvedená v zmluve nie je všeobecnou cenou. Súd nezobral do úvahy ani skutočnú výmeru podlahovej plochy trojposchodovej administratívnej budovy, na ktorej mal žalobca svoj podiel. Nešlo o budovu jednoposchodovú, z čoho vychádzal súd prvej inštancie. Žalovaná nakladala nezákonne s predmetnými nehnuteľnosťami, vlastnícky patriacimi žalobcovi. Súd neprihliadol na morálne hľadiská tohto sporu. Úvahy súdu prvej inštancie o potrebe súhlasu ostatných spoluvlastníkov s prenájmom nehnuteľnosti je potrebné odmietnuť. Pokiaľ ide o hypotekárny úver na opravu domu žalobcu, ten by žalobca nemusel čerpať a zaväzovať sa peňažnému ústavu, ak by súd postupoval v základnom konaní bez zbytočných prieťahov, a to bez ohľadu na to, či v tom čase výlučnou vlastníčkou týchto nehnuteľností bola matka žalobcu.
77. Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania v zákonnej lehote podala odvolanie aj žalovaná, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP a odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanej náhradu trov konania. Pokiaľ ide o ušlý zisk v podobe nájmu, poukázala na to, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že nebyť nesprávneho úradného postupu v konaní vedenom pod sp.zn. 42C/32/1992 v podobe konštatovaných prieťahov v konaní, skutočne by prenajímal svoj podiel na predmetnej nehnuteľnosti a navyše by dosiahol z prenájmu zisk vo výške, ktorého sa domáha titulom náhrady škody. Ušlý zisk je potrebné reálne preukázať dôkaznými prostriedkami a nestačí len tvrdiť, že by žalobca prenajímal nehnuteľnosť a dosahoval nárokovaný ušlý zisk z nájmu. Tiež poukázala na to, že po povolení vkladu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností v prospech žalobcu, tento svoj spoluvlastnícky podiel predal T. W., z čoho možno vyvodiť, že v prípade, pokiaľ by aj nedošlo k prieťahom v konaní, žalobca by predmetnú nehnuteľnosť neprenajímal. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz o tom, že mal záujem, ako aj reálnu možnosť svoj spoluvlastnícky podiel prenajímať. Nesprávne súd prvej inštancie vychádzal pri určení výšky ušlého nájomného z predloženej nájomnej zmluvy uzavretej medzi Mestom Košice a Správou majetku T. W. s.r.o.. Vytkla súdu prvej inštancie, že svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Jednak súd prvej inštancie nevysvetlil, na základe čoho považoval nárok žalobcu v priznanej sume
za preukázaný a nevyporiadal sa ani s námietkami žalovanej. Vytkla súdu prvej inštancie nesprávne rozhodnutia o trovách konania, nakoľko nezohľadnil, že v podstatnej časti žalobca zobral žalobu späť. Čistý úspech žalovanej takto činí 96,04 %.
78. Krajský súd v W. ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu a žalovanej bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v rozsahu danom v ust. § 379 a § 380 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu a odvolanie žalovanej je čiastočne opodstatnené.
79. Rozsudok je v zamietajúcom výroku o zaplatenie 8.594,31 Eur vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, potvrdil.
80. Po preskúmaní veci, odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody namietané žalobcom ohľadom zamietnutej časti o zaplatenie 8.594,31 Eur, nie sú naplnené. Súd prvej inštancie ohľadom tohto nároku vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom sa nedopustil ani žiadne vady konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nedopustil sa ani žiadneho procesného pochybenia, ktorým by došlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces. Preto odvolací súd rozsudok v zamietajúcom výroku o zaplatenie 8.594,31 Eur ako vecne správny potvrdil.
81. Správne a zákonu zodpovedajúce hodnotil odvolací súd aj dôvody rozsudku v zamietajúcej časti, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
82. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky argumenty uvádzané žalobcom v odvolaní. Žalobca pritom uvádza skutočnosti, ktoré už boli uvedené pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, preto odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v tejto zamietajúcej časti.
83. Jedným z predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti za škodu je objektívna existencia príčinnej súvislosti (kauzálneho nexu) medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym úkonom) ako príčinou a škodou vrátane jej rozsahu ako následkom. Príčinnú súvislosť je potrebné vždy preukázať medzi protiprávnym úkonom a škodou, preto musí existovať vzťah príčiny a následku. Príčinná súvislosť je daná vtedy, pokiaľ škoda podľa obvyklého chodu vecí a skúseností je adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny.
84. Správne súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní ustálil, že medzi škodou, ktorej náhrady sa v tomto konaní domáhal žalobca titulom plnenia úrokov z hypotéky, ktorú uzavrel za účelom financovania rekonštrukcie svojho domu a protiprávnym úkonom, ktorým je nesprávny úradný postup spočívajúci v porušení práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nebol preukázaný.
85. Správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade nie je daná vecná súvislosť príčiny a následku. Pri skúmaní tejto otázky aj podľa názoru odvolacieho súdu je významná časová súvislosť, ktorá v tomto prípade bola významnou okolnosťou pri posudzovaní vecnej súvislosti. Je totiž zrejmé, že o predmetný úver požiadal žalobca v novembri 1994, kedy ešte nebol účastníkom konania, vedeného pred Okresným súdom Košice I pod sp.zn. 42C/32/1992. V tom čase účastníčkou konania bola jeho právna predchodkyňa - jeho matka. V čase získania hypotekárneho úveru preto za prípadnú škodu vzniknutú úhradou nákladov spojených s touto hypotékou nemôže niesť zodpovednosť žalovaná. Nakoľko žalobca v tom čase nebol účastníkom základného konania, príčinou tejto škody ani nemôže byť tá skutočnosť, že by v tomto období roku 1994 vznikli prieťahy v základnom konaní.
86. Súd prvej inštancie napadnutou vyhovujúcou časťou rozsudku priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu škody, titulom ušlého nájomného vo výške 6.027,62 Eur. Výšku škody titulom ušlého zisku pritom ustálil z výšky nájomného, dojednaného v nájomnej zmluve uzavretej medzi T. W. ako prenajímateľom a nájomcom - Správou majetku T. W. s.r.o. a takto vyčíslil, že žalobcovi za požadované obdobie vznikol nárok na náhradu škody vo výške 6.027,62 Eur. V zostávajúcej časti tohto nároku o zaplatenie 105.917,78 Eur žalobu zamietol.
87. Odvolací súd je v prejednávanej veci bol toho názoru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 6.027,62 Eur vychádzal z nesprávneho právneho názoru, ak za ušlý zisk považoval sumu, ktorú stanovil na základe zmluvných podmienok dojednaných medzi prenajímateľom T. W. a nájomcom Správou majetku T. W. s.r.o..
88. Právne posúdenie veci je všeobecne nesprávne, ak súd posúdi vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyloží, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikuje.
89. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
90. Výška ušlého zisku v podobe straty príjmu za prenájom nehnuteľnosti sa viaže k čiastke, ktorú by v požadovanom období poškodený za obvyklých okolností v danom mieste získal na nájomnom podľa bežných pomerov zodpovedajúcich platnej nájomnej zmluve, od ktorej je potrebné odčítať čiastku, ktorú by musel na dosiahnutie tohto zisku vynaložiť.
91. Na preukázanie dôvodnosti tohto nároku by žalobca musel v konaní tvrdiť a preukázať, že v predmetnom období hodlal a mal zároveň reálnu možnosť konkrétnu nehnuteľnosť za určitú čiastku prenajímať a že by sa tak pri normálnom behu, nebyť protiprávneho konania žalovanej, stalo. Dôkazné bremeno v tomto smere pritom zaťažuje žalobcu.
92. Pre posúdenie nároku žalobcu preto nestačí len púhy odkaz na to, že predmetnú nehnuteľnosť prenajímalo T. W. nájomcovi - Správe majetku T. W. s.r.o. bez preukázanie tej skutočnosti, že žalobca mal reálnu možnosť túto nehnuteľnosť prenajímať, ako nesprávne uzavrel súd prvej inštancie. Pri skúmaní tohto nároku je potrebné vziať zreteľ aj na tú významnú skutočnosť, že žalobca sa nestal výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, ale jeho podiel na predmetnej nehnuteľnosti predstavoval 3/24- in. Za takejto situácie o hospodárení s nehnuteľnosťou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov (§ 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri priznaní nároku žalobcu bolo preto potrebné zistiť, či žalobca disponoval súhlasom ostatných spoluvlastníkov na prenajímanie predmetnej nehnuteľnosti a či skutočne mal reálnu možnosť predmetnú nehnuteľnosť za predmetné obdobie prenajať. Bez preukázania týchto skutočností nemožno žalobe v tomto smere vyhovieť.
93. Pokiaľ teda súd prvej inštancie založil svoj záver o opodstatnenosti nároku žalobcu na náhradu škody titulom ušlého nájomného vo výške 6.027,62 Eur (len) na tej skutočnosti, že predmetná nehnuteľnosť bola prenajímaná T. W. nájomcovi - Správe majetku T. W. s.r.o., jeho rozhodnutie nemožno považovať za správne.
94. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok vo vyhovujúcej časti o zaplatenie 6.027,62 Eur a v zamietajúcej časti o 105.917,78 Eur vrátane výroku o trovách konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. c/ CSP a v súlade s § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
95. Zároveň uložil súdu prvej inštancie opätovne posúdiť nárok žalobcu na náhradu škody titulom ušlého nájomného s tým, že pri posudzovaní tohto nároku bude vychádzať z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v tomto uznesení.
96. Súd v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu vyzval žalobcu na doplnenie dôkazov na preukázanie výšky ušlého zisku v podobe straty príjmu za prenájom nehnuteľnosti, ktorú by v požadovanom období za obvyklých okolností v danom mieste získal na nájomnom podľa bežných pomerov, zodpovedajúcich platnej nájomnej zmluve, od ktorej je potrebné odpočítať čiastku, ktorú by musel na dosiahnutie tohto zisku vynaložiť, aby preukázal dôvodnosť nároku, že v predmetnom období hodlal a mal zároveň reálnu možnosť konkrétnu nehnuteľnosť za určitú čiastku prenajímať a že by sa tak pri normálnom behu nebyť protiprávneho konania žalovanej stalo.
97. Žalobca naďalej trval na podanej žalobe s tým, že jeho požiadavka je oprávnená a rozhodnutie krajského súdu považoval za totálne nespravodlivé. Poukázal na skutočnosť, že jeho rodina bola
o majetok pripravená tým spôsobom, že falošne jeho matku vyhlásili za nezvestnú, v čase odňatia nehnuteľnosti v roku 1962. Sporná nehnuteľnosť bola prenajímaná už v 50-tych rokoch a slúžila na prenájom podnikateľom ešte v tom čase, keď to zákon umožňoval, t. j. pred 40-tym rokom. Matka žalobcu
- ako majiteľka nehnuteľností platila dane a žalovaný t. j. štát odovzdával túto nehnuteľnosť právnickým osobám, ktoré na tom finančne profitovali, prenajímali ju a dodnes nehnuteľnosť prenajímajú. Sporná nehnuteľnosť bola od 90-teho roku sústavne prenajímaná za účelom podnikateľského nájmu a žalobca je pobúrený, pretože nemôže žiadať škodu, ktorá mu skutočne bola spôsobená, pretože to nebola len škoda, ale všetko, čo s predmetným vlastníctvom súvisí. Žalobca od smrti svojej matky v r. 1996 a fakticky odvtedy asi 22 rokov, čo trval spor bol poškodzovaný a preto rozhodnutie krajského súdu považuje za nespravodlivé, nedemokratické s tým, že bude pokračovať v konaní do tej doby, kým sa mu nedostane zadosťučinenia v zmysle zásad spravodlivosti. Vo svojej výpovedi právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že žalobca nehnuteľnosť predal, naďalej sa využíva na podnikateľský nájom. Bola mu vyplatená aj kúpna cena za nehnuteľnosť, to ale nevyriešilo tie nespravodlivosti, ktoré sa udiali. K predloženiu konkrétnych dôkazov, ku ktorým bol žalobca vyzvaný, jeho právna zástupkyňa uviedla, že v predmetnej veci nemá žiadne iné dôkazy, ako tie, ktoré súdu doposiaľ predložil a judikatúra, ktorá rieši reštitúcie je tak dobovo zastaralá, že by sa v praxi nemala ani aplikovať.
98. Žalovaná sa v plnom rozsahu stotožnila so znením rozhodnutia krajského súdu. Poukázala na doterajšiu argumentáciu a keďže zo strany žalobcu nebol predložený potrebný dôkazový materiál, navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú, neopodstatnenú s tým, že si uplatnila nárok na náhradu trov konania, ktoré predstavujú cestovné na pojednávanie.
99. Súd sa opätovne oboznámil s dôkaznými listinami - Nálezom Ústavného súdu IV.ÚS 56/07-30 zo dňa 14. 6. 2007, rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 42 C 32/92 - 172, opravným uznesením OS Košice I zo dňa 2. 10. 2007, ďalším opravným uznesením zo dňa 20. 1. 2007, rozsudkom Okresného súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 320/2007 zo dňa 12. 3. 2008, odhadom trhovej ceny nehnuteľnosti spoločnosti G. L. U. s. r. o. W., potvrdením ponuky a dopytu na trhu nehnuteľností - teda trhovej hodnoty budovy, partnerom predaja L.. Y. R. - čl. 31, odhadom trhovej ceny nehnuteľnosti P. G. W. - čl. 32, potvrdením MS SR o prijatí žiadosti s prílohami zo dňa 3. 6. 2009, správou Správy majetku T. W. zo dňa 29. 3. 2010, prekladom hypotéky žalobcu z anglického jazyka do slovenského z l. č. 36 a nasl., vyjadrením Ministerstva spravodlivosti o náhradu škody zo dňa 7. 9. 2010, písomnými vyjadreniami a stanoviskami žalobcu a žalovanej, rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 8 C 119/2010 zo dňa 21. 3. 2011, odvolaním žalobcu, uznesením KS W. sp. zn. 6 Co 149/2011 zo dňa 18. 9. 2012, návrhom žalovanej na zníženie preddavku na trovy konania, uznesením tunajšieho súdu sp. zn. 8 C 119/2010 zo dňa 30. 10. 2013, odvolaním žalobcu proti uzneseniu, uznesením KS Košice 3 Co 93/2014 zo dňa 2. 9. 2014, uznesením tunajšieho súdu 8 C 119/2010 o uložení zaplatiť preddavok na trovy konania zo dňa 12. 12. 2014, odvolaním proti predmetnému uzneseniu, uznesením KS Košice sp. zn. 9 Cop 136/2015 o zrušení uznesenia a vrátení veci súdu I. stupňa zo dňa 29. 3. 2016, správami Magistrátu T. W.N., bytového podniku T. W., pripojenými nájomnými zmluvami T. W. ako prenajímateľom a Správou majetku T. W. ako nájomcom, pravidlami prenajímania majetku T. W. a určovanie výšku nájomného, vydaného primátorom T. W. zo dňa 3. 2. 2006, dôkaznými listinami, t. j. legendami miestností, prenájmami obdobných nebytových priestorov v lokalite T. W., prehľadom plôch miestností v trakte B, prehľadom požadovaného nájmu za nebytové priestory podľa ulíc v časti W. - U., prehľadom plôch v miestností traktu C, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi, rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 8 C 119/2010 - 355 zo dňa 23. 8. 2017, odvolaním žalobcu proti rozsudku zo dňa 6. 9. 2017, odvolaním žalovanej zo dňa 13. 9. 2017, rozsudkom Krajského súdu Košice sp. zn. 9 Co 431/2017 - 427 zo dňa 12. 9. 2018, písomným vyjadrením žalobcu zo dňa 23. 10. 2018, ako aj celým obsahom spisu.
100. Súd na základe vykonaného dokazovania, v zmysle § 191 ods. 1/ CSP, hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, ako aj s poukazom na závery rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, ktorým rozhodnutím je prvostupňový súd viazaný a dospel k tomu záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná a opodstatnená, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
101. Zároveň súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré zaťažuje žalobcu, keďže súdu nepredložil požadované dôkazy. V dôsledku neunesenia dôkazného bremena sa riadia jednoduchým pravidlom neúspechu v spore, stíhajúci tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech.
102. Súd zároveň poukazuje aj na odôvodnenie rozhodnutia zo dňa 23. augusta 2017, v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9 Co 431/2017.
103. Súd o trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1/ CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže bola žalovaná v konaní úspešná, súd jej priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
104. V zmysle § 262 ods. 2/ CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní od doručenia rozsudku, ktoré sa podáva na Okresný súd Rožňava a o odvolaní rozhodne Krajský súd v Košiciach.
Podľa ustanovenia § 363 Civilného sporového poriadku v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa odseku 2 citovaného § odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa odseku 3 citovaného § odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 125 ods. 1,2,3 Civilného sporového poriadku podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. (2) Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. (3) Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Ak strana sporu ( žalobca alebo žalovaný ) nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže oprávnená strana podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.