Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-400-2017.pdf
PDF · 99.62 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/400/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobkyne U. D., bytom X. XXX/XX, J., právne zastúpenej Mgr. K. X., advokátom so sídlom E. XXX/X, J., proti žalovanému Y. I., o vyhlásenie zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 04. mája 2017, č.k. 5C/123/2016-48, takto
rozhodol:
I. P o k r a č u j e v konaní s právnym nástupcom spoločnosti M. O. P., a.s. so sídlom P. X., a to spoločnosťou Y.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu žalobkyne z a m i e t a.
III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.
IV. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby, z r u š u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom vyhlásil Zmluvu o poskytnutí najľahšej pôžičky - zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 14.08.2014 uzatvorenú medzi žalobkyňou a žalovaným za bezúročnú a bez poplatkov, druhým výrokom priznal žalobkyni nárok voči žalovanému na náhradu trov konania vo výške 100 % a tretím výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok cez R. J. vo výške 99,50 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Z odôvodnenia vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou voči žalovanému domáhala vyhlásenia Zmluvy o poskytnutí najľahšej pôžičky - Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 14.08.2014 uzavretej medzi účastníkmi konania za bezúročnú a bez poplatkov. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne bol dôvodný, preto žalobe vyhovel. Uviedol, že pokiaľ išlo o naliehavý právny záujem žalobkyne na vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, tento je daný podľa § 137 písm. c) CSP tým, že napriek tomu, že žalobkyňa zaplatila istinu úveru vo výške 500 eur, čo nebolo v konaní sporné a žalovaný to nenamietal, žalovaný vyzval žalobkyňu na úhradu dlhu zo zmluvy o úvere výzvou zo dňa 01.02.2016 a domáhal sa zaplatenia sumy 79,23 eur najneskôr do 11.02.2016, preto žalobkyňa podala dňa 16.05.2016 žalobu o vyhlásenie zmluvy o úvere a bezúročnú a bez poplatkov, čím je daný naliehavý právny záujem žalobkyne na vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, lebo žalovaný sa domáhal od žalobkyne ďalšieho plnenia, na ktoré nemá nárok. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že žalovaný poskytol žalobkyni na základe zmluvy o úvere úver vo výške 500 eur, v zmluve absentujú obligatórne náležitosti § 9 ods.2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy, a to termín konečnej splatnosti úveru, ktorý bol uvedený ako 8/2015 a ktorý musí
byť uvedený jasne, určito a zrozumiteľne pre priemerného spotrebiteľa, ktorý nie je povinný vyvodzovať si tento dátum, ale jeho určitosť a zrozumiteľnosť má pre žalobkyňu ako spotrebiteľa veľký význam. V tomto smere súd konštatoval, že konečná splatnosť úveru musí byť priamo v zmluve uvedená jasne a pre spotrebiteľa zrozumiteľne dňom, mesiacom a rokom, pričom účelom zakotvenia obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy bola práve zrozumiteľnosť a jednoznačnosť ich stanovenia, aby nedošlo k rôznym výkladom a dohadom, ale aby spotrebiteľ jednoznačne a jasne hneď vedel, kedy končí splatnosť jeho úveru. Následne súd dospel k záveru, že v zmluve tiež absentuje ďalšia obligatórna náležitosť § 9 ods.2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., keď v zmluve absentuje výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, teda nie je zrejmé, aká časť splátky zo splátky výške 47,39 eur mesačne je započítavaná na istinu a aká časť na úroky, prípadne iné poplatky. Taktiež v zmluve je nesprávne uvedená výška úrokovej sadzby. Pri výške celkového úveru 568,68 eur žalovaný v zmluve o úvere uvádza fixnú úrokovú sadzbu 27,44% ročne, pričom v splátkovom kalendári je uvedená výška úrokovej sadzby 27,39% čo je v rozpore so zmluvou o úvere. Pri výške úveru 568,68 eur, ktorý mala žalobkyňa splácať v 12-ich mesačných splátkach po 47,39 eur, teda pri dobe splácania 12 mesiacov je výška úrokovej sadzby uvedená nesprávne vo výške 27,44% ročne, teda ide o nesprávny údaj, preto zmluva neobsahuje žiadny údaj o ročnej úrokovej sadzbe a teda absentuje obligatórna náležitosť § 9 ods.2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Z uvedeného dôvodu súd posúdil nesprávnosť úroku z úveru ako absenciu tejto obligatórnej náležitosti, ktorá taktiež spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Pre absenciu obligatórnych náležitostí § 9 ods.2 písm. f), i) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je potom úver bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods.1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ išlo o námietky žalobkyne, že žalovaný nekonal s odbornou starostlivosťou pri zisťovaní pomerov žalobkyne v zmysle § 7 ods.1 zákona č. 129/2010 Z. z. pred uzavretím zmluvy, súd poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 7 ods. 2 cit. zákona je žalobkyňa povinná uviesť správne údaje o svojich osobných a majetkových a zárobkových pomeroch, pričom žalobkyňa si túto povinnosť nesplnila, keď uviedla žalovanému nesprávnu výšku dôchodku vo výške 405 eur, pričom žalobkyňa podľa svojho tvrdenia v žalobe disponuje dôchodkom vo výške 305 eur, teda jednalo sa zo strany žalobkyne o porušenie § 7 ods.2 cit. zákona, lebo si nesplnila svoju zákonom stanovenú povinnosť uviesť svoje zárobkové pomery žalovanému pri uzatváraní zmluvy pravdivo a v správnej výške, čo nemožno pričítať žalovanému. Ďalej súd zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu z dôvodu, že žalobkyňa je ako spotrebiteľ oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 4 ods.2 písm. za) zákona č. 71/1991 Z. z. o súdnych poplatkoch, preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu podľa § 2 ods.2 zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch podľa položky 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 99,50 eur cez R. J. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyňa, ktorá bola v spore úspešná, má nárok na plnú náhradu trov konania vo výške 100%.
2. V zákonnej lehote proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Uviedol, že zmluva o pôžičke bola uzatvorená v súlade s právnou úpravou platnou a účinnou v deň jej uzavretia. Konštatoval, že rozhodnutie súdu, ktoré žalobcovi neprináša žiadnu pozitívnu zmenu s ohľadom na výšku jeho záväzku, je rozhodnutím vydaným v rozpore s § 137 písm. c) CSP. Žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení, že zmluva o pôžičke je bezúročná a bez poplatkov, prednosť má žaloba na plnenie, v rámci ktorej by sa ako predbežná otázka riešila prípadná bezúročnosť a bezpoplatkovosť. Poukázal na to, že žalobca doposiaľ neuhradil ani istinu úveru, a preto nemôže tvrdiť, že má naliehavý právny záujem na určení výšky svojho dlhu, keďže výška istiny je zrejmá zo zmluvy o pôžičke. Následne poznamenal, že zmluva a zmluvné podmienky spolu s VOP boli žalobcovi odovzdané pred tým, než došlo k podpísaniu zmluvy, a teda žalobca si ich mohol pozorne preštudovať a zvážiť, či hodlá vstúpiť so žalovaným do záväzkového vzťahu. Teda niet pochýb o tom, že žalobca v čase uzavretia zmluvy musel vedieť a byť informovaný o konkrétnych podmienkach poskytnutia úveru. Zdôraznil, že zákon platný a účinný v čase podpisu zmluvy o pôžičke nepožadoval samotné rozpisovanie výšky, počtu a termínov splatnosti úrokov, istiny; nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov tvoriace jednu splátku uvedené jednotlivo popri sebe. Poukázal na to, že aj zmluva o pôžičke obsahuje výšku splátky, termín splatnosti, ako aj počet splátok. Uvedené údaje sú obsiahnuté aj v splátkovom kalendári, ktorý tvorí súčasť zmluvy. Zmluva o pôžičke bola uzatvorená dňa 14.08.2014, prvá splátka úveru sa stala splatnou v nadväznosti na bod 6.2 VOP dňa 20.09.2014. Z uvedeného vyplýva, že ak bola prvá splátka splatná dňa 20.09.2014 a konečná splatnosť bola dojednaná na 12 mesiacov odo dňa splatnosti prvej splátky spotrebiteľského úveru a termín konečnej splatnosti bol určený mesiacom a
rokom 8/2015, je konečná splatnosť úveru stanovená na deň 20.08.2015. Vychádzajúc z počtu splátok, ich splatnosti je logické, že exaktný údaj o konečnej splatnosti je zhodný s dátumom splatnosti konečnej splátky. Podľa žalovaného bola končená splatnosť určená zrozumiteľne a určito. Následne poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016. Tiež konštatoval, že úroková sadzba spotrebiteľského úveru vo výške 27,44 % je uvedená správne a taktiež RPMN je vypočítané v súlade so vzorcom RMPN podľa prílohy č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z.z. Na základe uvedeného žiadal odvolací súd, aby zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietne a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pričom uviedla, že je toho názoru, že preukázala v konaní naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem preukazovala tým, že potrebuje mať vyriešenú otázku výšky jej skutočného dlhu nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov, nakoľko podľa výzvy žalovaného k úhrade zo dňa 01.02.2016 žalovaný eviduje voči nej dlh vo výške 79,23 eur, pričom ale uhradila celú istinu úveru v plnom rozsahu, a preto nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že doposiaľ neuhradila ani istinu úveru. Ďalej tvrdila, že termín konečnej splatnosti v zmluve o úvere absentuje, čo zakladá dôvod na určenie, že zmluva je bezúročná a bezpoplatkov, a zdôraznila, že termín konečnej splatnosti musí byť uvedený dátumom. Splátkový kalendár obsahuje pritom inú ročnú úrokovú sadzbu než je uvedené v zmluve, a to hodnotu 27,39 %. Vyjadrila preto pochybnosť, ktorá úroková sadzba je správna, či uvedená v zmluve alebo v splátkovom kalendári. Uvedené považuje za nezrozumiteľné a mätúce pre priemerného spotrebiteľa. V ďalšom tvrdila, že RPMN nie je zhodná s ročnou úrokovou sadzbou, nakoľko tá býva väčšinou nižšia než hodnota RPMN. V ideálnom prípade by sa hodnota RPMN mala rovnať hodnote úrokovej miery. Následne konštatovala, že nesprávne uvedenie ročnej úrokovej sadzby má rovnaké dôsledky ako keby ročná úroková sadzba nebola uvedená vôbec. Na základe uvedeného žiadala odvolací súd, aby napadnutý rozsudok potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
4. K podanému vyjadreniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu s tým, že zotrval na argumentácii z podaného odvolania a čo sa týka námietky o nesprávne uvedenej výške úrokovej sadzby, uviedol, že táto je vypočítaná správne podľa rovnakého vzorca ako výška RPMN a je v zmluve o pôžičke uvedená správne.
5. Po podaní odvolania došlo k zániku spoločnosti M. O. P., a.s. výmazom z Obchodného registra ku dňu 01.01.2018. Právnym nástupcom tejto spoločnosti v zmysle Delimitačného protokolu zo dňa 24.01.2018 je Y. Podľa § 64 CSP ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd rozhodol v rámci odvolacieho konania podľa § 64 CSP tak, ako je uvedené v prvom výroku tohto rozsudku.
6. Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. 7. Podľa ustanovenia § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
8. Podľa ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
9. Podľa ustanovenia § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom od 01.01.2018, spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.
10. V novom ustanovení § 137 CSP zákonodarca zakotvil úplne novú koncepciu, kde sa rozlišuje klasická určovacia žaloba podľa písm. c) a žaloba o určení inej právnej skutočnosti podľa písm. d). Odvolací súd poukazuje na zrejmý úmysel zákonodarcu vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré
vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej. Sledovaným účelom takejto právnej úpravy nesporne bolo zamedziť žalobám, pri ktorých konečný výsledok nie je spôsobilý odstrániť spornosť či problém v určitom vzťahu, kedy ide len o akési akademické spory, prípadne nič neriešiaci tzv. „spor pre spor“. V zmysle ustanovenia § 137 písm. c) CSP teda možno podať žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je, len ako to vyplýva z osobitného právneho predpisu. V tomto kontexte odvolací súd poznamenáva, že rozhodovacia prax súdov nebola jednotná v otázke nutnosti či potreby skúmania naliehavosti právneho záujmu na určení neplatnosti, či bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských zmlúv zo strany spotrebiteľov. Súdy túto otázku do 01.01.2018 posudzovali rôzne a spravidla v závislosti od konkrétnych okolností veci a je taktiež možné prisvedčiť argumentácii, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie žiadne ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa, ani inej osobitnej normy na ochranu spotrebiteľov, výslovne neupravovalo možnosť spotrebiteľa podať žalobu o určenie neplatnosti a bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľskej zmluvy. Toto konštatovanie však už v čase rozhodovania odvolacieho súdu neplatí, nakoľko v zmysle aktuálne platnej právnej úpravy, konkrétne ustanovenia § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, je zákonom výslovne upravená možnosť spotrebiteľa pred súdom domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Predmetné ustanovenie bolo do zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vnesené novelou zák. č. 279/2017 Z.z., a pokiaľ prechodné ustanovenia k tomuto zákonu výslovne neriešia aplikabilitu tohto zákonného ustanovenia na žaloby spotrebiteľa o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti podané do 01.01.2018, pokiaľ v čase rozhodovania odvolacieho súdu už je toto zákonné znenie platné a účinné, bol odvolací súd povinný na neho prihliadnuť pri svojej rozhodovacej činnosti. Pokiaľ teda ustanovenie § 137 písm. c) CSP vymieňuje, že žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, avšak výslovne ustanovuje, že naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu a taktiež podľa ustanovenie § 137 písm. d) CSP možno podať žalobu o určenie právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu, potom odvolací súd, rozhodujúci podľa právnej úpravy platnej v čase svojho rozhodovania, konštatuje, s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v spojení s ustanovením § 137 písm. c) vety za bodkočiarou a písm. d) CSP, že takáto žaloba je prípustná a v prípade takejto žaloby v intenciách ustanovenia § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z. naliehavý právny záujem spotrebiteľa nie je zo strany súdu ani len potrebné skúmať.
11. Súd prvej inštancie vyslovil výrokom I. bezúročnosť a bezpoplatkovať predmetného úveru s odkazom na § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch vzhľadom na to, že zmluva neobsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a uvedenie údaja o ročnej úrokovej sadzbe podľa ustanovení § 9 ods. 2 písm. f), i) a k) zákona o spotrebiteľských úveroch.
12. Súd prvej inštancie posúdil v predmetnej zmluve o pôžičke termín konečnej splatnosti označením 8/2015 ako presne neurčujúci splatnosť spotrebiteľského úveru. S týmto záverom sa však odvolací súd nestotožňuje, nakoľko z tohto údaju je i priemernému spotrebiteľovi celkom zrejmé, kedy nastáva konečná splatnosť spotrebiteľského úveru. Súd prvej inštancie zistil, že na základe uzavretej zmluvy zo dňa 14.08.2014 bolo žalovanej poskytnutých 500 eur s tým, že žalovaná mala pôžičku vrátiť v 12 mesačných splátkach po 47,39 eur. V zmluve je uvedený termín konečnej splatnosti 8/2015 a zároveň je v nej uvedené, že splátky sú splatné vždy 20. dňa v mesiaci. Vzhľadom na uvedené neobstojí záver súdu prvej inštancie o chýbajúcom termíne splátky úveru, pretože v spojitosti s uvedeným zrejmým termínom splátky dlhu a vyjadrením konečnej splatnosti dlhu údajom 8/2015 je jednoznačné, že konečná splatnosť dlhu bola 20.8.2015 a spôsobom vyjadreným v zmluve tak bola vyjadrená plne v súlade so zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy. Z uvedeného preto treba prijať záver, že zmluva o pôžičke obsahuje náležitosť predpokladanú § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z., a to termín konečnej splatnosti.
13. Zamietavú časť rozhodnutia založil súd prvej inštancie aj na použití § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z.. Podľa uvedeného ustanovenia, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka obsahovať výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
14. Súdna prax nebola pri aplikácii uvedeného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch donedávna jednotná. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.2.2018, sp. zn. 3Cdo 146/2017 však prijalo záver, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Zamietnutie žaloby z uvedeného dôvodu potom nie je v súlade s uvedeným záverom NS SR, a odvolacie námietky žalovaného týkajúce sa uvedeného preto sú dôvodné. Na základe predchádzajúceho preto nemožno dospieť k záveru, že predmetná úverová zmluva neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.
15. Súd prvej inštancie ďalej v rozhodnutí konštatoval nesprávne uvedenú výšku úrokovej sadzby s tým, že uvedené posúdil ako absentujúcu náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. Uvedený záver však odvolací súd nepovažuje za správny, nakoľko v predmetnej úverovej zmluve je úroková sadzba zreteľne uvedená s tým, že údaj v splátkovom kalendári o ročnej úrokovej sadzbe vo výške nižšej nie je v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd konštatuje, že nesprávna výška úrokovej sadzby nespôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z., keďže výška úrokovej sadzby musí spĺňať iba kritéria primeranosti a súladnosti so zákonnou úpravou i dobrými mravmi. Na základe uvedeného preto treba uzavrieť, že predmetná úverová zmluva spĺňa náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z.
16. Odvolací súd, nakoľko zmluva o pôžičke spĺňa zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, preto zmenil napadnutý rozsudok v zmysle § 388 CSP tak, že žalobu žalobkyne zamietol.
17. Nakoľko od rozhodnutia vo veci samej je závislý výrok o trovách konania, odvolací súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanému nárok na náhradu trov pred súdom prvej inštancie i odvolacieho konania v plnom rozsahu proti žalobkyni, nakoľko v oboch štádiách konania bol plne úspešný. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie.
18. Odvolací súd zároveň zrušil tretí výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok, nakoľko sa jedná o výrok, ktorý závisel od výsledku konania (§ 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.). Keďže však odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietol, nemožno aplikovať § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).