Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Csr/2/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní pred sudkyňou JUDr. Adrianou Mazúchovou, v právnej veci žalobcu H. Č., A.. XX.XX.XXXX, S. W. H. A. M. XX, XXX XX H. A. M., štátny občan SR, zastúpeného právnym zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

rozhodol:

I. Súd z r u š u j e rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre Arbitráž, so sídlom Vansovej 2, 811 03 Bratislava, sp.zn. SRSAspA 03701/15 zo dňa 30.06.2017, vydaný rozhodcom Mgr. Richardom Mošaťom, LL.M.

II. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu dňa 02.08.2017 sa žalobca domáhal zrušenia rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre Arbitráž, so sídlom Vansovej 2, 811 03 Bratislava, sp.zn. SRSAspA 03701/15 zo dňa 30.06.2017. Žalobu odôvodnil tým, že ako spotrebiteľ uzavrel so žalovaným dňa 23.04.2013 Zmluvu o úvere č.XXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej mu boli zo strany žalovaného poskytnuté finančné prostriedky vo výške 350,-Eur, ktoré sa žalobca zaviazal vrátiť v mesačných splátkach, a to spolu s dohodnutou odplatou za poskytnutie úveru. Nakoľko sa žalobca so splácaním svojho záväzku dostal do omeškania, žalovaný návrhom na začatie rozhodcovského konania uplatnil svoj nárok na rozhodcovskom súde, ktorý dňa 30.06.2017 rozhodol rozhodcovským rozsudkom. Žalobca sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 1 písm. e/, i/, j/, k/ a l/ zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní z dôvodu, že rozhodcovskú doložku, na podklade ktorej mala byť daná právomoc rozhodcovského súdu je nutné považovať za neplatnú, resp. z dôvodu, že vydaný rozhodcovský rozsudok zaväzuje žalobcu na plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom, a na ktoré nie je právny nárok, resp. z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď uzavretú zmluvu rozhodcovský súd neposúdil ako bezúročnú a bez poplatkov. Vo vzťahu k uzavretej rozhodcovskej zmluve žalobca poukázal na to, že podľa neho došlo uzavretím tejto zmluvy k jednoznačnému zhoršeniu postavenia žalobcu a ide o zjavnú nerovnováhu medzi podnikateľom a spotrebiteľom, nakoľko žalovaný si priamo a autoritatívne v predformulovanej rozhodcovskej zmluve určil pre prípad vzniku sporu z predmetnej zmluvy možnosť výberu, či prípadný spor predloží rozhodcovskému súdu alebo všeobecnému súdu SR. Právo výberu pritom spočíva na tej zmluvnej strane, ktorá podáva žalobu, teda v konečnom dôsledku na žalovanom, ktorý má eminentný záujem na tom, aby boli dané spory so spotrebiteľmi riešené pred ním zvoleným rozhodcovským súdom. Uzatvorením rozhodcovskej zmluvy v takomto znení si spotrebiteľ jednoznačne zhoršil svoje zmluvné postavenie. Predmetná rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, keďže jej znenie nemohol spotrebiteľ ovplyvniť, vzhľadom na čo má za to, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, a preto je neplatná. Žalobca ďalej namietal, že uzavretá zmluva neobsahuje náležitosti v zmysle zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj nesprávnu výšku RPMN, vzhľadom na čo sa podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo rozhodcovský súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnil. Zároveň poukázal na to, že výška dohodnutej odplaty vo výške 91,99 % bola dojednaná v rozpore s dobrými mravmi. Rozhodcovský súd preto rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, keď vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalobcu zaviazal na plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom, a na ktoré nemal žalovaný nárok.

2. Uznesením zo dňa 12.09.2017 súd v súlade s § 167 ods. 2 zákona č.160/2015 Z.z. z 21.mája 2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe a poučil ho o jeho procesných právach a povinnostiach uviesť rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dňa 12.10.2017 súd doručil žalovanému spolu s uznesením žalobu s prílohami.

3. Žalovaný sa k doručenej žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 25.10.2017, v ktorom žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že rozhodcovská zmluva bola so žalobcom individuálne dojednaná ako samostatná zmluva, pričom rozhodcovská zmluva nebola podmienkou uzavretia zmluvy o úvere, ani nepredstavuje neprijateľné zmluvné dojednanie podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keďže rozhodcovská zmluva bola dohodnutá ako tzv. nevýhradná, ktorá umožňovala každej zmluvnej strane domáhať sa svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Ďalej uviedol, že uzavretá zmluva obsahuje všetky náležitosti zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, preto rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade s právnymi predpismi a nie je daný dôvod na jeho zrušenie. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko ročná úroková sadzba bola v zmysle zmluvy stanovená vo výške 39,15 %, a nie 91,99 % ako uvádza žalobca. RPMN uvedená v zmluve vo výške 92 % bola podľa vyjadrenia žalovaného stanovená správne, nakoľko bola uvedená pre prípad splatenia úveru v jednej splátke, pričom v následne uzavretej dohode o splátkach bola výška RPMN uvedená vo výške 281,64 % pre prípad splatenia úveru v splátkach. K výške odplaty žalovaný uviedol, že zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Regulácia odplaty sa preto riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Poukázal na to, že nebankoví veritelia majú výrazne vyššie podnikateľské riziko ako bankové inštitúcie. U nebankových subjektov nemožno pritom obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami, nakoľko treba zobrať do úvahy tú skutočnosť, že v porovnaní s bankami je požadované menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie. Je preto logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové úroky.

4. Uznesením zo dňa 31.10.2017 súd v súlade s § 167 ods. 3 vyzval žalobcu, aby sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného k žalobe a poučil ho o jeho procesných právach a povinnostiach uviesť ďalšie rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

5. Žalobca vo vyjadrení (replike) doručenom súdu dňa 21.11.2017 zotrval na podanej žalobe s poukazom na viaceré súdne rozhodnutia uvedené vo vyjadrení.

6. Uznesením zo dňa 12.01.2018 súd v súlade s § 167 ods. 4 vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu zo dňa 21.11.2017 (replike) a poučil ho o jeho procesných právach a povinnostiach uviesť ďalšie skutočnosti a označiť dôkazy na svoju obranu.

7. Žalovaný vo vyjadrení (duplike) doručenom súdu dňa 01.02.2018 zotrval na svojom vyjadrení k doručenej žalobe a žiadal, aby súd žalobu zamietol.

8. Na prejednanie žaloby súd nariadil pojednávanie na deň 14.11.2018, na ktoré sa žalovaný nedostavil, svoju neúčasť podaním doručeným súdu dňa 07.11.2018 ospravedlnil a súhlasil, aby súd vo veci konal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Keďže zákonné dôvody pre odročenie pojednávania podľa § 183 splnené neboli, súd v súlade s § 180 rozhodol o pojednávaní v neprítomnosti žalovaného a podanú žalobu prejednal za účasti žalobcu a jeho právneho zástupcu.

9. Súd vykonal dokazovanie oboznámením obsahu žaloby, predloženými listinnými dôkazmi, vyjadrenia mi strán sporu, výsluchom žalobcu a jeho právneho zástupcu a zistil tento skutkový a právny stav.

10. Dňa 23.04.2013 uzavrel žalobca so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.XXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi sumu vo výške 350,-Eur, ktorú sa žalobca zaviazal vrátiť a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 322,-Eur, t.j. žalobca sa zaviazal vrátiť celkovú čiastku 672,-Eur. Celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom sú tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu 137,03 Eur a administratívnych nákladov vo výške 174,97 Eur. Žalobca sa teda zaviazal celkove na úver zaplatiť sumu vo výške 672,- Eur v lehote do 13.04.2014, pri výške RPMN 92,00 %, keď priemerná hodnota ročnej RPMN bola v zmluve uvedená vo výške 36,13 %. Žalobca osobitným podpisom potvrdil prevzatie peňažných prostriedkov v hotovosti pri podpise zmluvy.

11. Z predloženého rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž sp.zn. SRSAspA 03701/15 zo dňa 30.06.2017 súd zistil, že žalovaný s poukazom na uzavretú rozhodcovskú zmluvu uplatnil dňa 27.11.2015 svoj nárok na zaplatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovský súd vydal dňa 30.06.2017 rozhodcovský rozsudok sp.zn. SRSAspA 03701/15, ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť úrok v sume 36,25 Eur a poplatok v sume 86,97 Eur spolu so zmluvnou pokutou vo výške 33,-Eur a poplatkom za upomienku vo výške 10,-Eur a trovami rozhodcovského konania vo výške 83,76 Eur, všetko spolu v mesačných splátkach vo výške 40,-Eur, splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci s tým, že prvá splátka sa stáva splatnou k poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, a to pod následkom straty výhody splátok a výkonu rozhodnutia v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku súd zistil, že v ten istý deň ako bola uzavretá zmluva o úvere bola medzi stranami uzavretá aj dohoda o plnení v splátkach, na základe ktorej sa zmluvné strany dohodli, že sa zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 23.04.2013 mení tak, že spotrebiteľ (žalobca) sa zaväzuje veriteľovi uhradiť celkovú čiastku 672,-Eur v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 56,-Eur, vždy k 13 dňu v kalendárnom mesiaci, počnúc dňom 13.05.2013. V uzavretej dohode bola súčasne uvedená výška ročnej percentuálnej miery nákladov 281,64 %. Súd ďalej zistil, že v deň podpisu zmluvy a dohody uzavreli sporové strany vo forme samostatnej listiny aj rozhodcovskú zmluvu, v ktorej sa strany dohodli na dvoch subjektoch oprávnených riešiť ich prípadné vzájomné spory, a to stály rozhodcovský súd a príslušný všeobecný súd Slovenskej republiky, pričom právo výberu je na žalujúcej zmluvnej strane. Rozhodcovský súd uzavretú rozhodcovskú zmluvu ako aj zmluvu o úvere považoval za platnú, v súlade s právnymi predpismi, preto podanej žalobe v celom rozsahu vyhovel.

12. Podľa § 215 súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

13. Podľa § 217 ods. 1 pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté.

14. Pri právnom posúdení veci súd aplikoval nasledovné zákonné ustanovenia právnych predpisov:

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou proti druhému účastníkovi na súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak: c) rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, ktorý spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nepredvídala, alebo sa ním rozhodlo o veci, ktorá je podľa tohto zákona vylúčená zo spotrebiteľského rozhodcovského konania, e) spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 3 alebo je tu iný dôvod neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, i) stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa (napr. § 53 OZ, zákon č. 266/2005 Z.z., zákon č.250/2007 Z.z., zákon č.129/2010 Z.z., zákon č. 102/2014 Z.z., zákon č. 151/2014 Z.z.) a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu,

j) rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka spotrebiteľského rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je svojou povahou objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, k) výkon rozhodcovského rozsudku by bol v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky, l) rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 45 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, súd v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku vždy preskúma, či sú dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa odseku 1 písm. c), e) a i) až l).

Podľa § 46 ods. 1, 2 zákona 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi spotrebiteľského rozhodcovského konania. Doručený rozhodcovský rozsudok nadobudne právoplatnosť až po uplynutí lehoty na podanie žaloby podľa odseku 1, a ak je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku podaná, až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Podľa § 73 ods. 3 zákona č.335/2014 Z.z., rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia.

Podľa § 37 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 OZ, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednania rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

Podľa § 2 zákona č. 129/2010 Z.z. , na účely tohto zákona sa rozumie: a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, g) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok, h) celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, i) ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19, j) úrokovou sadzbou spotrebiteľského úveru úroková sadzba vyjadrená ako fixné alebo variabilné percento, ktoré sa na ročnom základe uplatňuje z výšky čerpaného spotrebiteľského úveru, k) fixnou úrokovou sadzbou spotrebiteľského úveru jedna úroková sadzba spotrebiteľského úveru dohodnutá medzi veriteľom a spotrebiteľom v zmluve o spotrebiteľskom úvere na celú dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo viac úrokových sadzieb spotrebiteľského úveru dohodnutých medzi veriteľom a spotrebiteľom v zmluve o spotrebiteľskom úvere na čiastkové obdobia s výhradným použitím fixného konkrétneho percenta; ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie sú stanovené všetky úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, úroková sadzba spotrebiteľského úveru sa považuje za fixnú iba na tie čiastkové obdobia, na ktoré sú úrokové sadzby spotrebiteľského úveru určené výhradne použitím fixného konkrétneho percenta dohodnutého pri uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, l) celkovou výškou spotrebiteľského úveru maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru,

j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16, y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.

Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak

a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,

b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),

c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo

d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

15. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 23.04.2013 uzavreli strany sporu zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.XXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi v hotovosti pri jej podpise finančné prostriedky vo výške 350,-Eur, ktoré sa žalobca zaviazal vrátiť a zaplatiť celkové náklady vo výške 322,- Eur, tvorené úrokom a administratívnym poplatkom. Medzi stranami nebol sporný ani spotrebiteľský charakter uzavretej zmluvy o úvere, ani to, že v ten istý deň uzavreli spolu aj dohodu o plnení v splátkach a rozhodcovskú zmluvu.

16. Najskôr sa súd zaoberal otázkou, či bola žaloba na súde podaná včas, pričom súd dospel k záveru, že žalobca podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zákonnej lehote podľa § 46 ods. 1 zákona č.335/2014 Z.z. (tri mesiace od doručenia rozhodcovského rozsudku), čo je zrejmé už z toho, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný dňa 30.06.2017 a žaloba bola podaná na súd dňa 02.08.2017.

17. Následne sa súd v konaní zaoberal s otázkou, či zmluva o úvere, ktorú uzavreli strany sporu je alebo nie je spotrebiteľskou zmluvou, hoci spotrebiteľský charakter uzavretej zmluvy nebol medzi stranami sporný. Ak by totiž nebola spotrebiteľskou zmluvou, súd by nemohol na predmetný právny vzťah aplikovať kogentné ustanovenia zákonov, ktoré slúžia na ochranu spotrebiteľa. Hoci uzavretá zmluva zo dňa 23.04.2013 je vo svojej podstate zmluvou o úvere podľa § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“) a predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah podľa § 261 ods. 3 písm. d) ObchZ, je zrejmé, že predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou, v ktorej žalobca vystupuje ako spotrebiteľ a žalovaný ako dodávateľ. Uzavretú zmluvu je preto potrebné posúdiť aj podľa ustanovení zákona č.40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) o spotrebiteľských zmluvách a zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), a to s prihliadnutím na právnu úpravu platnú v čase uzavretia zmluvy o úvere. Tzv. spotrebiteľské zmluvy, i keď sú upravené v Občianskom zákonníku, totiž nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len výlučne na občianskoprávne vzťahy, ale príslušné ustanovenia je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, a to bez ohľadu na to, či je uzavretá zmluva ako zmluvný typ upravená v Občianskom alebo Obchodnom zákonníku. Z obsahu zmluvy vyplýva, že žalovaný pri uzavretí zmluvy konal ako dodávateľ v rámci svojho predmetu podnikania. Žalobca uzavrel zmluvu ako fyzická osoba, spotrebiteľ, pretože pri jej uzatváraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Uzavretá zmluva o úvere je podľa svojho obsahu tzv. typovou formulárovou zmluvou, nakoľko jej znenie bolo predtlačené na formulári, do ktorého strany sporu len vpísali chýbajúce údaje. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca nemohol obsah zmluvy nijako ovplyvniť. Formulárové zmluvy žalovaný opakovane používal pri poskytovaní finančnej hotovosti svojím klientom. Spotrebiteľský charakter uzavretej zmluvy v danom prípade vyplýva navyše aj zo samotného označenia uzavretej zmluvy.

18. Žalobca sa podanou žalobou domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1 písm. e), i), j), k), l) zákona č.335/2014 Z.z. Z uvedeného dôvodu sa súd pri vykonaní dokazovania zaoberal ich dôvodnosťou a dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná.

19. Súd má za to, že napadnutý rozhodcovský rozsudok bol vydaný na podklade rozhodcovskej zmluvy, ktorá nebola dojednaná platným spôsobom. Pritom len platná rozhodcovská zmluva zakladá oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť spor medzi účastníkmi konania. Rozhodcovská zmluva, uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Z výpovede žalobcu mal súd preukázané, že rozhodcovská zmluva bola žalobcovi predložená zo strany žalovaného na podpis spolu so zmluvou o úvere bez toho, aby ho žalovaný oboznámil s dôsledkami tohto úkonu. Žalobca o uzavretie rozhodcovskej zmluvy nežiadal, pričom predmetnú zmluvu uzavrel len preto, že mu ju žalovaný predložil ako podmienku pre uzavretie zmluvy o úvere. Zo súdnej praxe v obdobných sporoch považuje súd za pravdepodobné, že bez uzavretia rozhodcovskej zmluvy by žalobcovi úver poskytnutý nebol. Súd preto dospel k záveru, že u žalobcu absentovala vôľa predmetnú rozhodcovskú zmluvu uzavrieť, vzhľadom na čo je rozhodcovská zmluva neplatná a táto mu bola zo strany žalovaného nanútená ako podmienka pre uzavretie zmluvy o úvere. V danom prípade bola rozhodcovská zmluva dojednaná síce na osobitnej listine, avšak na vopred pripravenom formulári, ktorého znenie nemal žalobca ako spotrebiteľ možnosť nijakým spôsobom ovplyvniť. Súd preto uzatvorenú rozhodcovskú zmluvu považuje za neplatnú aj z dôvodu, že nebola individuálne dohodnutá. Individuálne dojednanie je také, kde spotrebiteľ má reálnu možnosť ho neprijať, odmietnuť, hoci ho pripravil dodávateľ. Dôkazné bremeno v prípade preukázania individuálneho dojednania je na strane žalovaného. Súd sa neuspokojil so skutočnosťou, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená na samostatnej listine ako samostatná zmluva. Samotná skutočnosť, že dohoda zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu netvorila súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ale bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy ešte neodôvodňuje záver, že táto bola individuálne dohodnutá a svedčí o vôli žalobcu pristúpiť na túto osobitnú zmluvnú podmienku. Povahu formulárovej zmluvy totiž majú nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení predkladané dodávateľom spotrebiteľovi súčasne so spotrebiteľskou zmluvou (Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 2CoE/190/2014 zo dňa 30.09.2014). Tomuto typu zmluvy nasvedčuje aj vyhotovenie rozhodcovskej zmluvy v danej veci, ktoré má povahu formulára obdobného tomu, ktorého prostredníctvom mali zmluvné strany uzavrieť aj samotnú zmluvu o úvere. Na neprijateľnom charaktere tejto zmluvnej podmienky nič nemení ani ten fakt, že jej obsah umožňoval alternatívnu voľbu medzi právomocou rozhodcovského súdu a všeobecného súdu SR, nakoľko táto voľba prislúchala iba žalujúcej strane, a nie je ju možné následne zmeniť. Takáto voľba právomoci je preto iba formálna a iluzórna, pričom tento záver konštatoval vo svojich rozhodnutiach niekoľkokrát aj Najvyšší súd SR (napr. 5Cdo 44/2013, 6ECdo 184/2013, 3Cdo13/2013). Najvyšší súd zaujal závery v množstve svojich rozhodnutí, v ktorých konštatoval, že takáto rozhodcovská zmluva predstavuje neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku, ktorá v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, pretože od spotrebiteľa fakticky vyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská zmluva preto nebola napriek jej formulácii skutočne alternatívnou. Žalovaný ako veriteľ podaním návrhu na začatie konania na rozhodcovský súd uskutočnil výber predpokladaný v rozhodcovskej zmluve. Po tomto výbere už žalobca nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, musel sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyvážení vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú zmluvu, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlačenej časti rozhodcovskej zmluvy je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory, vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej zmluvy bolo žalobcovi absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Praktickým dôsledkom uzavretej rozhodcovskej zmluvy je napriek jej formálnemu zneniu to, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred súdom. Alternatíva, že z rozhodcovskej zmluvy vyplýva aj možnosť riešiť spor pred príslušným súdom v súdnom konaní, neodstraňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (žalobcu), lebo možnosť výberu dáva spotrebiteľovi len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor, teda ak sa rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať. Vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere je však zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským súdom alebo súdom bude takmer vždy dodávateľ (žalovaný), lebo miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa, keď dominantnou je tu povinnosť spotrebiteľa splácať poskytnutý úver. Možnosť iniciovania sporu z uzavretých zmlúv spotrebiteľom je teda skôr teoretická. Pretože ako žalobca bude vo väčšine prípadov vystupovať dodávateľ, takto formulovanou rozhodcovskou zmluvou prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcovského súdu v dôsledku výberu medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu vykonaného dodávateľom ako silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu. Predmetná rozhodcovská zmluva preto podľa názoru súdu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to tým, že v prípade podania žalobného návrhu dodávateľom núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred rozhodcovským súdom, ktorý vopred vybral dodávateľ a zbavuje spotrebiteľa možnosti riešiť spor pred všeobecným súdom. Takéto zmluvné dojednanie reálne vytvára značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa, keď nemožno navyše opomínať, že ak je rozhodcovská zmluva súčasťou viacerých formulárov, predložených spotrebiteľovi na podpis, navyše uzatvorená nie v čase „zvýšenej bdelosti“ spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou zmluvou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal). Obdobný právny názor zaujal Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp.zn. 13Co/489/2015 zo dňa 09.08.2016, resp. v rozsudku sp.zn.16Co/920/2015 zo dňa 15.12.2016, resp. sp.zn. 16Co/13/2015 zo dňa 11.06.2015). Uzavretú rozhodcovskú zmluvu preto súd posúdil podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Vzhľadom na uvedené skutočnosti právomoc rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského rozsudku bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, čo je dôvodom pre zrušenie rozhodcovského rozsudku (obdobný právny názor vyslovil aj Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp.zn. 16Co 640/2014). Pokiaľ je rozhodcovská zmluva absolútne neplatná, na takúto rozhodcovskú zmluvu sa hľadí tak, ako keby nebola nikdy uzavretá. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (ex offo). Už samotná táto skutočnosť je dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 1 písm. e) zákona č.335/2014 Z. z. Z vyššie uvedených dôvodov preto súd predloženú rozhodcovskú zmluvu považuje za absolútne neplatnú, ktorá nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu. Nakoľko predpokladom uplatnenia nároku žalovaného voči žalobcovi v rozhodcovskom konaní bolo platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy, a keďže súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, súd podanej žalobe vyhovel a žalobou napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil.

20. Z vykonaného dokazovania súd zároveň považuje za preukázané, že síce v uzavretej zmluve o úvere bolo dohodnuté, že úver bude splatený do 13.04.2014, pričom v zmluve bola uvedená RPMN vo výške 92 %, avšak v ten istý deň bola uzavretá dohoda o plnení v splátkach, v ktorej bolo vrátenie úveru rozvrhnuté na 12 pravidelných mesačných splátok po 56,-Eur, splatných vždy k 13. kalendárnemu dňu v mesiaci. Pokiaľ RPMN bola v samotnej zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená vo výške 92 %, v dohode o splátkach bola už uvedená na úrovni 281,64 %. Z výpovede žalobcu mal súd preukázané, že všetky doklady boli žalobcovi predložené na podpis súčasne. Súd má preto za to, že žalovaný použil pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy nekalú praktiku, aby sa vyhol v samotnej zmluve uvedeniu skutočnej výšky RPMN, ktorá potom kvôli splátkam úveru dosahovala až 281,64 %. Súd má za to, že pre využívanie takéhoto postupu zo strany žalovaného existoval len jediný dôvod, prečo žalovaný využíval daný spôsob uzatvárania zmluvného vzťahu, keďže tak zmluvu ako aj dohodu o splátkach spisoval so spotrebiteľmi v ten istý deň, pričom dohodou o splátkach dochádzalo len k zmene v spôsobe splatnosti úveru. Jediným účelom takéhoto konania bol nekalý prístup žalovaného k spotrebiteľom, aby žalovaný už v samotnej spotrebiteľskej zmluve neuvádzal skutočnú hodnotu RPMN. Zmluva o úvere pritom neobsahovala ani dohodu o splátkach, pričom táto dohoda bola účastníkom zmluvného vzťahu zrejmá už pri jej podpise, preto bolo povinnosťou žalovaného všetky náležitosti tohto spotrebiteľského vzťahu uviesť na jednej listine, bez vyčleňovania a uzatvárania akýchkoľvek ďalších dodatkov a dohôd o podstatných náležitostiach poskytovaného spotrebiteľského úveru, ktoré mali slúžiť výlučne k tomu, aby celý vzťah pôsobil na spotrebiteľa vďaka nižšej RPMN výhodnejšie, akým bol v skutočnosti. Vyčlenenie spôsobu splatenia úveru do samostatnej dohody uzatvorenej súčasne so zmluvou o úvere, resp. bezprostredne po nej v ten istý deň, čím došlo k podstatnej zmene hodnoty RPMN, malo podľa súdu jediný cieľ, a to mať možnosť uviesť v zmluve nižšiu hodnotu RPMN poskytnutého spotrebiteľského úveru. Uzatvorenie zmlúv s parametrami jednej ročnej splátky a súčasné alebo v bezprostrednej časovej následnosti následné uzatvorenie dohôd o splátkach, ktorými dochádza k podstatnému dokonca až niekoľko násobnému zvýšeniu RPMN, súd hodnotí v súlade s rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska číslo GUV-709/2016 zo dňa 07.06.2016 (dostupné na www.nbs.sk <http://www.nbs.sk>) ako nekalú obchodnú praktiku žalovaného, ktorej účelom bolo obchádzanie zákona a dezinformovanie spotrebiteľa o skutočnej hodnote RPMN pri uzavretých zmluvách, vzhľadom na čo je uvedenie údaju RPMN v uzavretých zmluvách len formálnym aktom, a nemá pre spotrebiteľa žiadnu reálnu výpovednú hodnotu. Týmto postupom došlo k tak výraznému skresleniu výhodnosti, resp. nevýhodnosti poskytovaného úveru, čím bol zároveň spotrebiteľ uvedený do omylu pri rozhodovaní o výhodnosti, resp. nevýhodnosti poskytovaného úveru, ktorej základným ukazovateľom je práve hodnota RPMN. Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva jednoznačný záver, že uzavretá zmluva neobsahovala skutočnú výšku RPMN, resp. že hodnota RPMN bola v zmluve uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa, čo má za následok, že predmetný poskytnutý spotrebiteľský úver je podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. potrebné posudzovať ako bezúročný a bez poplatkov. Účelom právnej úpravy obsiahnutej v zákone o spotrebiteľských úveroch je totiž to, aby mal spotrebiteľ v čase podpisu spotrebiteľskej zmluvy všetky potrebné informácie k posúdeniu výhodnosti poskytovaného úveru.

21. Súd má zároveň za to, že výška úrokovej sadzby, ktorá bola dojednaná v zmluve o spotrebiteľskom úvere vo výške 39,15% ročne niekoľkonásobne prevyšuje priemerné úrokové sadzby v čase poskytnutia úveru (v roku 2013), kedy najvyššia priemerná úroková miera bánk pri nových úveroch sa pohybovala na úrovni okolo 10 % ročne. Aj keď súd zoberie do úvahy obranu žalovaného v tom smere, že ako nebankový subjekt podstupuje pri poskytovaní úverov spotrebiteľom väčšie riziko ako bankové inštitúcie, je potrebné uviesť, že aj nebankové inštitúcie musia pri stanovení úrokovej miery dodržať určité „limity“ v ich výške. Súd preto považuje dohodnutú úrokovú sadzbu, ktorá 4 násobne prevyšuje úrokovú sadzbu bánk za sadzbu, ktorá bola dojednaná v rozpore s dobrými mravmi, a preto s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú. Ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 01.06.2014 zároveň stanovuje, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy bolo poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Táto právna úprava platila aj v čase uzavretia úverovej zmluvy zmluvnými stranami, a preto úroková miera, ktorá podstatným spôsobom prevyšuje obvyklé miery úrokových sadzieb bánk je v rozpore aj s vyššie citovaným ustanovením ako aj v rozpore s dobrými mravmi. Aj táto samotná skutočnosť opodstatňuje záver, že pri rozhodovaní rozhodcovského súdu boli porušené všeobecné právne predpisy koncipované na ochranu práv spotrebiteľa a rozhodcovský súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak rozhodcovský súd napriek vyššie uvedenému vychádzal pri posúdení dôvodnosti žalovaným uplatneného nároku na zaplatenie zo skutočnosti, že medzi stranami sporu došlo k platnému uzavretiu právne perfektnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere v súlade so zákonom č.129/2010 Z. z., vrátane platného dojednania výšky úrokovej sadzby úveru, ktorú považoval za primeranú, žalobcom napadnutý rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je daný dôvod na jeho zrušenie podľa § 45 ods. 1 písm. i), j), k) a l) zákona č.335/2014 Z. z.

22. Podľa § 255 ods. 1 a 2 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

23. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

24. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

25. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Žiar nad Hronom, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 .

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 . Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( § 358 .

Podľa § 363 sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Náležitosťou odvolania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 . Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis s prílohami zostal na súde a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 .

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 .

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 .