Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Csp-72-2017.pdf
PDF · 170.21 KB
Case nature
Area
Subarea
13Csp/72/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave, v konaní pred sudcom Mgr. Zuzanou Gašpírovou, v sporovej veci žalobkyne: I. K., F.. XX.XX.XXXX, T. P. XX, T., zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., IČO: 47 234 466, Kuzmányho 29, Košice, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Pribinova 25, Bratislava, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, Kubániho 16, Bratislava, o zaplatenie 1.276,03 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 1.276,03 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.276,03 Eur od 13.5.2017 do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo súd žalobu z a m i e t a.
Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1.Žalobou, doručenou súdu dňa 12.5.2017 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 1.276,03 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00% ročne zo sumy 1.276,03 Eur od 13.5.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania.
2.Žalobu odôvodnila tým, že dňa 24.5.2010 uzavrela so žalovaným zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej jej mal byť poskytnutý úver vo výške 1.020,-Eur. Hneď na začiatku žalovaný zrazil z istiny poplatok za poskytnutie úveru vo výške 151,27 Eur, na základe čoho skutočná výška úveru predstavovala len sumu 868,73 Eur. Žalobkyňa sa na základe tejto zmluvy zaviazala vrátiť istinu úveru spolu s odplatou v pravidelných 36 mesačných splátkach vo výške 57,91 Eur, v súhrne vo výške 2.084,76 Eur. Podľa názoru žalobkyne zmluva neobsahovala náležitosti podľa zákona č. 258/2001 Z.z., § 4 ods. 2. Zmluva neobsahovala údaje o podmienkach upravujúcich čerpanie úveru tak, ako to vyžaduje § 4 ods. 2 písm. e) zákona, teda uvedenie či ide o hotovostné alebo bezhotovostné čerpanie, jednorazové prípadne uskutočnené vo viacerých platbách. Zmluva tiež neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona, ktorý má byť určený konkrétnym dňom splatnosti poslednej splátky. Taktiež v zmluve absentujú údaje, resp. členenie splátky úveru na istinu, úroky a iné poplatky podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona. Zmluva neobsahuje v časti revolvingu údaj o výške úrokov a iných poplatkov podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona. Zmluva obsahuje viacero ustanovení, ktoré možno kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky alebo sú v rozpore s dobrými mravmi. Odplata za poskytnutie úveru dosahuje úroveň 70,02%, čo niekoľkonásobne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, čo je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Toto zmluvné dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Žalobkyňa v tejto súvislosti doplnila, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy priemerná hodnota RPMN za poskytnutie úveru dosahovala úroveň 10,62%. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že uzatváranie zmluvy prebiehalo uponáhľaným spôsobom, kedy jej boli predložené viaceré dokumenty s tým, že ich má podpísať a to bez toho, aby jej bol daný čas na ich dostatočné preštudovanie. Takéto konanie je nutné považovať za závažné porušenie ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z., nakoľko žalovaný žalobkyni nielenže neinformoval o základných náležitostiach úveru vopred a včas ale jej neposkytol ani priestor na preštudovanie podmienok. Týmto bolo porušené právo spotrebiteľa na informácie, čo je v rozpore s dobrými mravmi a spôsobuje absolútnu neplatnosti zmluvy o úvere. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku žalobkyňa považovala aj zmluvné dojednanie o určení odplaty za poskytnutie služby vo výške 151,27 Eur, na základe čoho skutočná výška úveru činila len sumu 868,73 Eur. Žalobkyňa ďalej zdôraznila, že v zmluve ako aj v oznámení veriteľa o schválení úveru žalovaný uvádzal, že hodnota RPMN predstavuje úroveň 65,37 %. Ide o nekalú praktiku žalovaného, nakoľko v skutočnosti dosahuje výška RPMN úroveň 96,40%. Nesprávne uvedený údaj o výške RPMN treba vyhodnotiť tak, ako keby tento v údaj v zmluve absentoval a zmluvu je nutné považovať za bezúročnú a bezpoplatkovú. Vzhľadom na vyššie uvedené mal žalovaný na základe predmetnej zmluvy právo len na vrátenie ním poskytnutej istiny úveru vo výške 868,73 Eur, bez akýchkoľvek úrokov a poplatkov. Zo strany žalobkyne však bolo na účet žalovaného poukázané plnenie v sume 2.144,76 Eur ( súčet dobrovoľných platieb realizovaných odo dňa 15.6.2010 do 11.7.2011 v súhrne 465,37 Eur a zrážok zo mzdy realizovaných v období 11/2014 až 5/2017 celkovo v sume 1.679,39 Eur), t.j. o 1.276,03 Eur viac, než mal žalovaný na základe zmluvy nárok. V tomto rozsahu došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu.
3.Žalovaný so žalobou nesúhlasil a túto žiadal v plnom rozsahu zamietnuť. Vo vyjadrení k žalobe, doručenom súdu dňa 13.3.2018, poukázal na nesprávnosť argumentácie žalobkyne. Z podania žaloby nie je zrejmé, na základe akých okolností žalobkyňa dospela ku konštatovaniu o absencii údaja o podmienkach upravujúcich čerpanie úveru. Táto náležitosť je upravená v obsahu článku 2 zmluvných dojednaní, ktoré tvoria technickú súčasť zmluvy o revolvingovom úvere. K povinnosti započítavania splátky úveru na istinu, úroky a iné poplatky, žalovaný uviedol, že v čase uzavretia zmluvy zákon nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov tvoriace jednu splátku uvedené jednotlivé popri sebe. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.2.2018 sp. zn. 3Cdo 146/2017, podľa ktorého nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Samotná zmluva obsahuje výšku splátky, termín jej splatnosti ako aj počet splátok. Nad rámec obsahuje aj dátum splatnosti prvej splátky. Doplnil, že ak pre výpočet RPMN je rozhodujúca výška splátky a RPMN sa počíta na základe údajov uvedených v zmluve a platných v čase jej uzavretia, potom záver o rozpisovaní splátky znemožňuje tento výpočet. Pri výpočte RPMN by nebolo možné určiť, či do vzorca určeného na tento výpočet sa má použiť výška splátky istiny, splátky úroku alebo iných poplatkov. Žalovaný odkázal na ustanovenie § 3 ods. 10 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, podľa ktorého odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť výšku ustanovenú nariadením vlády. Podľa § 3 ods. 11 uvedeného zákona ak je zmluva o spotrebiteľskom úvere v rozpore s ustanovením v odseku 10 v tom, že odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru prevyšuje výšku ustanovenú nariadením vlády vydaným podľa odseku 10, je neplatná v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto ustanoveniu, ak sa ten, kto je takouto zmluvou dotknutý, neplatnosti dovolá. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 238/2008 Z.z. výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, s výnimkou podľa odseku 2, nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá dvojnásobku priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona, a súčasne nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého priemeru priemerných hodnôt ročnej percentuálnej miery nákladov a priemernej úrokovej miery za všetky typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona. Maximálna výška odplaty za rovnaký spotrebiteľský úver, ako bol poskytnutý na základe zmluvy o úvere bola v zmysle uvedeného 76%. Toto bolo v zmluve dodržané, keď výška RPMN činila 65,37 %. Podľa názoru žalovaného je neprimerané, aby osobitné pravidlo pre reguláciu bolo negatívne všeobecným a právne neurčitým ustanovením v § 3 Občianskeho zákonníka. Ustanovenia § 3 ods. 10 a 11 zákona č. 258/2001 Z.z. majú aplikačnú prednosť ako lex specialis, a tiež ako lex posteriori. Z obsahu žaloby nevyplýva žiadna skutočnosť, pre ktorú by výška RPMN mala byť vypočítaná nesprávne. Výpočet uvádzaný žalobcom prostredníctvom internetovej kalkulačky nepovažuje žalovaný za hodnoverný dôkaz. Žalovaný tiež poprel tvrdenie žalobkyne, že zo strany veriteľa došlo k odpočítaniu poplatku za službu v čase, keď o jej poskytnutie nepožiadal, t.j. zaplatil za niečo, čo mu nebolo dodané. Medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k uzavretiu samostatnej dohody o poskytnutí služby. Predmetom dohody je samostatná služba v podobe záväzku veriteľa poskytnúť odklad splatnosti splátok. Z právneho hľadiska je teda predmetom plnenia právo dlžníka na splnenie uvedeného záväzku veriteľa. Dohoda o poskytnutí služby bola uzatvorená ako samostatný právny úkon. Žalobkyňa v nej sama vyhlasuje, že nie je podmienkou pre iný vzťah. Namietal tiež skutočnosť, že by žalobkyni nebol poskytnutý dostatočný priestor na oboznámenie sa so zmluvnými dokumentmi. Dodal, že zmluva o úvere je odplatnou zmluvou, ktorej charakteristickými znakmi sú poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľom, stanovenie sumy týchto prostriedkov a odplata za ich poskytnutie. Tvrdil tiež, že žalobkyňa zatiaľ uhradila splátky úveru v celkovej sume 2.084,76 Eur a nie 2.144,76 Eur ( ako sama tvrdí).
4.Žalobkyňa vo vyjadrení k replike žalovaného tvrdila, že nutnosť rozdelenia splátok na istinu, úroky a ďalšie poplatky je zrejmá zo samotného znenia zákona. Takéto delenie umožňuje spotrebiteľovi posúdiť výhodnosť ponúkaného úveru a jeho prijateľnosť. Uvedené potvrdzuje aj judikatúra súdov Slovenskej republiky. Údaj o podmienkach čerpania úveru má byť uvedený priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere, preto nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že údaje sú obsiahnuté v čl. 2 zmluvných dojednaní ( Všeobecných obchodných podmienok), ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, je postačujúce. Sporná zmluva o revolvingovom úvere preto neobsahuje obligatórne náležitosti, ktoré vyžaduje zákon. Žalobkyňa zotrvala na svojej argumentácii v otázke neprimeranosti výšky dojednanej odplaty za poskytnutie úveru ako aj v otázke nesprávne určenej hodnoty RPMN. Dodala, že výška RPMN je určená v zmluve nesprávne už len s ohľadom na skutočnosť, že žalovaný pri jej výpočte vychádzal z pôvodnej dohodnutej výšky úveru. Táto suma však žalobkyni nebola nikdy reálne poskytnutá, nakoľko jej boli poskytnuté finančné prostriedky po odrátaní poplatku za poskytnutie úveru. Vyslovila nesúhlas aj s argumentáciou žalovaného o platnosti dohody o poskytnutí služby, uvedenú zmluvnú podmienku považovala naďalej za neprijateľnú. Svoju argumentáciu rozšírila o poukaz na nutnosť dodržiavania princípu právnej istoty, čo je jedným zo základných atribútov civilného sporového konania. Tento princíp umožňuje strane sporu dôvodne očakávať, že jej spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou.
5.Vyjadrenie žalovaného k duplike zo dňa 26.6.2018 obsahovalo zhrnutie jeho doterajšej skutkovej a právnej argumentácie. Zopakoval, že relevantný právny predpis v čase uzatvorenia zmluvy, neurčoval ako následok absencie náležitosti- určenie výšky, počtu a termínom splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov- neplatnosť zmluvy. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať. Taktiež poprel tvrdenie žalobkyne o nemožnosti zahrnutia náležitostí spotrebiteľskej zmluvy do obsahu zmluvných dojednaní, najmä s prihliadnutím na to, že tieto nepredstavujú samostatný dokument oddelený od zmluvy ale jej technickú súčasť. Podľa bodu 13 zmluvy sú zmluvné dojednania neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. S poukazom na znenie § 3 ods. 10, 11 zákona č. 258/2001 a ust. § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 238/2008 činila maximálna výška odplaty za rovnaký spotrebiteľský úver, ako bol poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere, je 76% ( www.finance.gov.sk). Právna úprava teda bola v prípade spornej zmluvy dodržaná. Pri výpočte RPMN vychádzal žalovaný práve zo sumy 868,73 Eur, zníženej o odplatu podľa Dohody o poskytnutí služby, nakoľko tento postup vyplýva priamo zo zákona. Dohoda o poskytnutí služby nebola podmienkou ani predpokladom vzniku zmluvy o úvere s odkazom na bod 8 ods. 8.6 tejto dohody. Táto dohoda bola aj osobitne podpisovaná. Na základe uvedeného dohody o poskytnutí služby je individuálnym dojednaním v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odplata za poskytnutie služby sa nemohla zahrnúť do výpočtu RPMN pre úver v zmysle § 2 písm. g) zákona č. 129/2010. Do výpočtu celkových nákladov sa nezapočítavajú náklady, ktoré vyplývajú z dojednaní nepredstavujúcich podmienku pre získanie úveru. V písomnom podaní zo dňa 22.6.2018 zdôraznil, že súd musí vykladať normy vnútroštátneho práva v súlade s únijným právom. Žiadny zákon platný a účinný v SR a rovnako ani žiaden predpis únijného práve ( t.j. najmä smernica 2008/48/ES) neurčuje rozdelenie splátky v zmluve na istinu, úroky a iné poplatky. Priemerný výška odplaty je uvedená explicitne v údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch platných v čase uzatvárania zmluvy. Odklon od priemernej sadzby v rozmedzí 25-27% je plne v súlade s ustálenou judikatúrou a podstatne neprevyšuje priemernú odplatu na finančnom trhu, preto sa nemôže jednať o rozpor s dobrými mravmi. K tvrdeniu žalobkyne, že nebola vopred písomne informovaná o základných zmluvných podmienkach, žalovaný uviedol, že žalobkyni boli poskytnuté všetky dokumenty, týkajúce sa náležitostí úveru, pričom tieto si pred podpisom žiadosti, súčasťou ktorej sú zmluvné dojednania, prečítala a na znak súhlasu zmluvu vlastnoručne zo slobodnej vôle podpísala. 6.V priebehu konania ( po prednesení predbežného právneho posúdenia súdom) žalovaný v písomnom podaní, doručenom súdu 25.10.2018, tvrdil, že výška RPMN, uvedená v zmluve je správna. Do RPMN nebola započítaná odplata za služby, nakoľko sa jednalo o službu dobrovoľnú. Súdu predložil informatívny výpočet z internetovej kalkulačky, z ktorého , aj keď nezohľadňuje všetky premenné, bola vypočítaná RPMN vo výške 70,03%. Odplata v zmysle dohody o poskytnutí služby teda nemôže byť uvedená ani ako dodatočný náklad, nakoľko je dobrovoľným. V prípade, že by žalobkyňa nemala v záujme uzatvoriť predmetnú dohodu a teda by ju neuzavrela, bola by jej vyplatená suma 1.020,- Eur. Z tohto dôvodu bol informatívny výpočet vykonaný s daným veličinami. Do dnešného dňa došlo zo strany žalobkyne k splateniu sumy vo výške 2.084,76 Eur. Ako deň splatnosti poslednej splátky bol určený deň konečnej splatnosti úveru podľa č. 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní. Termín konečnej splatnosti vyplýva z oznámenia o schválení úveru, zaslanom dlžníkovi. Predmetné oznámenie zároveň obsahuje aj údaj o dátume splatnosti prvej splátky. Zákonný pojem "termín konečnej splatnosti" nie je požiadavkou na uvedenie presného dátumu. Spájanie bezúročnosti úveru s neuvedením termínu konečnej splatnosti odporuje tiež smernici 2008/48/ES. Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 konštatoval, že neuvedenie termínu konečnej splatnosti by nemohlo viesť k záveru o bezúročnosti úveru, pretože nie je v zmysle uvedeného spôsobilé spochybniť možnosť, aby dlžník posúdil rozsah svojho záväzku v zmysle zmluvy. Uvedené reflektovala aj slovenská právna úprava, kedy sa vypustili z § 9 ods. 2 písm. d) slová "a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru". Vo veci úveru so zabezpečením žalovaný citoval vyhlášku Ministerstva financií SR č. 660/2007 platnú v čase uzatvárania predmetnej zmluvy, kde vo vysvetlivkách ( bod 7) k prílohe ( vzor hlásenia o novoposkytnutých úveroch) uvádza, že zabezpečením sa rozumie dohoda, na ktorej základe je veriteľ oprávnený uspokojiť si svoju pohľadávku, ak dlžník nedodrží svoj záväzok alebo príde k splneniu vopred určenej podmienky, výkonom záložného práva alebo výkonom zabezpečovacieho prevodu práva. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že zabezpečovací inštitút dohody o zrážkach zo mzdy nie je na účely určenia maximálnej výšky odplaty považovaný za zabezpečenie úveru.
7.Žalobkyňa v písomnom vyjadrení zo dňa 2.11.2018 namietala správnosť výpočtu RPMN žalovaným, ktorý uvádzal jej hodnotu 70,03%. Z dôvodu neprijateľnosti dohody o poskytnutí služby je potrebné za istinu poskytnutého úveru považovať len sumu 868,73 Eur, nie sumu 1.020,-Eur. Na základe uvedeného hodnota RPMN predstavuje hodnotu 96,40%. Ak by aj súd vychádzal z výpočtu žalovaného, je zrejmé, že v spornej zmluve bola hodnota RPMN uvedená nesprávne a v neprospech spotrebiteľa ( v zmluve je uvedená RPMN vo výške 65,37%).
8.Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, založených v spise.
9.Na základe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru došlo medzi žalobkyňou, ako dlžníkom, a žalovaným, ako veriteľom, k uzavretiu zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a to dňa 24.5.2010. V čl. 6 zmluvy boli špecifikované jednotlivé náležitosti poskytnutého úveru nasledovne: poskytnutá čiastka úveru 1.020,-Eur, splatnosť úveru ( počet splátok/splatnosť- deň v mesiaci 36/16), mesačná splátka ( vrátane úrokov) 57,91 Eur, zmluvná odmena ( predstavuje celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom) 1.064,76 Eur, RPMN úveru 65,37%, ročná úroková sadzba úveru 70,02%, priemerná RPMN za úver 51,49 %, poskytnutá čiastka revolvingu 583,73 Eur, zmluvná odmena za poskytnutie revolvingu 806,11 Eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 56,11%, ročná úroková sadzba revolvingu 68,45%. V čl. 8.1 zmluvy bola dojednaná dohoda o poskytnutí služby, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok službu, spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru resp. revolvingu poskytnutého na základe žiadosti/zmluvy uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu a) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 151,27 Eur a b) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splátok revolvingu vo výške 91,68 Eur v prípade, ak bude dlžníkovi revolving poskytnutý. Odplatu, je veriteľ oprávnený na základe vlastného uváženia jednostranne znížiť, k čomu dlžník udeľuje veriteľovi svoj súhlas. Veriteľ je povinný písomne oznámiť dlžníkovi stanovenú zníženú výšku odplaty, pričom písomné oznámenie bude tvoriť prílohu tejto dohody o poskytnutí služby. Podľa čl. 8.2 dohody dlžník je oprávnený, nie však povinný, požiadať o odklad splatnosti splátok úveru/ revolvingu po splatení prvých troch splátok úveru/ revolvingu za podmienky, že je dlhodobo práceneschopný, pričom dlhodobou pracovnou neschopnosťou sa rozumie pracovná neschopnosť začatá najskôr v deň uzavretia tejto dohody a trvajúca dlhšie ako 3 týždne alebo pokiaľ s ním bol skončený pracovný pomer. Dlžník je oprávnený požiadať o odloženie splátok poskytnutého úveru aj v iných prípadoch ako je uvedené vyššie, ale tento odklad splátok je podmienený schválením zo strany veriteľa. Na odloženie splátok v týchto iných prípadoch nemá dlžník právny nárok. Podľa čl. 8.4 dohody odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok úveru je splatná dňom uzavretia tejto dohody. Veriteľ a dlžník sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok a to pohľadávky dlžníka voči veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky úveru podľa čl. 2.3 zmluvných dojednaní žiadosti/ zmluvy oproti pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi na zaplatenie odplaty podľa ods. 8.1 písm. a) tejto dohody ( resp. zníženej výšky odplaty) a to ku dňu poskytnutia úveru dlžníkovi podľa čl. 2.3 zmluvných dojednaní žiadosti/zmluvy. Odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok revolvingu je splatná dňom poskytnutia revolvingu dlžníkovi. Veriteľ a dlžník sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok a to pohľadávky dlžníka voči veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky revolvingu podľa čl. 4.1 zmluvných dojednaní žiadosti/zmluvy oproti pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi na zaplatenie odplaty podľa ods. 8.1 písm. b) tejto dohody( resp. zníženej výšky odplaty) a to ku dňu uskutočnenia revolvingu podľa čl. 4.3 zmluvných dojednaní žiadosti/zmluvy. Rozdiel bude uhradený na účet dlžníka v čl. 2 žiadosti/zmluvy. Podľa čl. 8.6 dohody veriteľ vyhlasuje, že uzavretie tejto dohody o poskytnutí služby nie je podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere. Dlžník vyhlasuje, že túto dohodu o poskytnutí služby uzatvára na základe slobodnej vôle, jej obsahu porozumel a svojim podpisom vyjadruje súhlas so všetkými jej ustanoveniami. Súd dodáva, že obsah vyššie opísanej dohody bol v zmluve o úvere zvýraznený, pričom táto bola osobitne podpísaná tak dlžníkom ako aj veriteľom a datovaná dňom 24.5.2010.
10.Do spisu boli založené aj zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.. Tieto tvorili v zmysle čl. 7 zmluvy jej neoddeliteľnú súčasť. Jednotlivé náležitosti a údaje o schválenom úvere obsahovalo aj oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi- zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.5.2010. V obsahu oznámenia bol dlžník oboznámený so schválenou výškou úveru 1.020,-Eur, splatnosťou úveru 36 mesiacov, výškou mesačnej splátky úveru 57,91 Eur, dátumom splatnosti prvej splátky a poslednej splátky úveru 16.7.2010 s 16.6.2013, periodicitou splácania úveru mesačná, dátumom splatnosti splátky 16., celkovou výškou úveru 1.020,-Eur, RPMN 65,37%, priemernou hodnotou RPMN platnou ku dňu podpísania zmluvy 51,49%, schválenou výškou revolvingu 675,41 Eur, zvýšením celkovej výšky úveru po vykonaní revolvingu 675,41 Eur, výškou mesačnej splátky po vykonaní revolvingu 57,91 Eur, RPMN po vykonaní revolvingu ( predpokladanou výškou) 56,11%, úverovým limitom 1.020,-Eur, zmluvnou odmenou za poskytnutie úveru 1.216,03 Eur, odplatou za poskytnutie služby v zmysle č. 8 ods. 8.1 písm. a) dohody o poskytnutí služby 151,27 Eur, ročnou úrokovou sadzbou úveru vo výške 70,02%, zmluvnou odmenou za poskytnutie každého revolvingu 803,11 Eur, ročnou úrokovou sadzbou revolvingu 68,45% a dátumami nadobudnutia platnosti a účinnosti zmluvy 24.5.2010.
11.V priebehu súdneho konania vyšlo najavo, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo aj k uzavretiu dohody o zrážkach zo mzdy č. XXXXXXXXXX, kde si zmluvné strany s odkazom na zmluvu o revolvingovom úvere, dohodli zabezpečenie pohľadávky žalovaného voči žalobkyni zo zmluvy o úvere. Súd pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhodnotil dohodu o zrážkach zo mzdy ako inštitút, neprimerane zasahujúci do práv žalobkyne, pričom táto dohoda bola koncipovaná tak, že napĺňala definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky.
12.Žalobkyňa do spisu založila prepočet výšky RPMN podľa kalkulačky pre jej výpočet ( https://openiazoch.zoznam.sk/hotovostne-pozicky/kalkulacka), pričom do výpočtu zadala nasledovné údaje :suma pôžičky 868,73 Eur, suma ktorá bude splatená 2.084,76 Eur, doba splácania 36 mesiacov. Výška RPMN podľa zadaných parametrov činila 96,40%. Prepočet RPMN do spisu založil aj žalovaný ( č.l. 202 spisu- pozn. súdu), v rámci ktorého vychádzal z nasledovných parametrov- výška úveru 1.020,- Eur, pravidelná splátka 57,91 Eur, doba splácania 36 mesiacov, interval splácania 1M-mesačne, bez dodatočných nákladov. Výška RPMN podľa tohto výpočtu činila 70,03% a výška splatenej sumy 2.084,76 Eur. Podľa žalobkyňou doručenej tabuľky- priemerné úrokové miery z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny činila úroková miera pre spotrebiteľské úvery poskytnuté na dobu od 1 do 5 rokov 10,62%.
13.Z obsahu potvrdenia Slovenskej technickej univerzity v Bratislave zo dňa 27.4.2017 je zrejmé, že na základe dohody o zrážkach zo mzdy boli odvedené a zrazené na účet žalovaného k 4/2017 finančné prostriedky v sume 1.621,48 Eur. Z obsahu potvrdenia Slovenskej technickej univerzity v Bratislave zo dňa 9.5.2017 je zrejmé, že na základe dohody o zrážkach zo mzdy boli odvedené a zrazené na účet žalovaného k 5/2017 finančné prostriedky v sume 1.679,39 Eur. Z potvrdenia o uhrádzaní splátok úveru ( č.l. 11 spisu- pozn. súdu) je zrejmé, že žalobkyňa, ešte pred tým, než žalovaný pristúpil k realizácii zrážok zo mzdy) uhradila žalovanému na splátkach ku dňu 16.3.2011 sumu 465,37 Eur. Z predloženého výpisu- prehľadu splácania úveru zo spornej zmluvy ( ktorý do spisu založil žalovaný) uhradila žalobkyňa k 5.1.2017 sumu 2.084,-Eur.
14.Žalobkyňa sa listom zo dňa 9.5.2017 obrátila na žalovaného s výzvou na vrátenie plnenia prijatého bez právneho dôvodu vo výške 1.273,03 Eur najneskôr do 12.5.2017.
15.Podľa § 497 Obchodného zákonníka, v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dňa 24.5.2010 ( ďalej len "ObZ") zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 502 ods. 1 ObZ od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.
Podľa § 52 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere ( ďalej len "OZ") spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Podľa § 53 ods. 1,2,3 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 53 ods. 6 OZ ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy.
Podľa § 451 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 456 OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
Podľa § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere ( ďalej len "zákon č. 258/2001 Z.z.") na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme,
b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 10 a 11 zákona č. 258/2001 Z.z. odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť výšku ustanovenú nariadením vlády. Ak je zmluva o spotrebiteľskom úvere v rozpore s ustanovením odseku 10 v tom, že odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru prevyšuje výšku ustanovenú nariadením vlády vydaným podľa odseku 10, je neplatná v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto ustanoveniu, ak sa ten, kto je takouto zmluvou dotknutý, neplatnosti dovolá.
Podľa § 4 ods. 1,2,3 zákona č. 258/2001 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať a) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu, b) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, c) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa v okamihu odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, d) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, e) celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, f) v prípade odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu, opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo poskytnutej služby, g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, h) ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu, i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok, l) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, m) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad, n) oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa § 6 a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, o) upozornenia týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, p) práva spotrebiteľa podľa § 7, q) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, r) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 8 ods. 1. Pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Podľa § 1 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 238/2008 Z.z ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru, výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, s výnimkou podľa odseku 2, nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá dvojnásobku priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona, a súčasne nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého priemeru priemerných hodnôt ročnej percentuálnej miery nákladov a priemernej úrokovej miery za všetky typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona.
Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky Ministerstva financií SR č. 660/2007 Z.z. o predkladaní údajov veriteľmi poskytujúcimi spotrebiteľské úvery údaje o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch sa predkladajú v rozsahu a štruktúre ustanovenom v hlásení o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch (ďalej len "hlásenie"), ktorého vzor a vysvetlivky na jeho vyplňovanie sú uvedené v prílohe.
Podľa bodu 7 prílohy vyhlášky Ministerstva financií SR č. 660/2007 Z.z.- vysvetlivky na vypĺňanie hlásenia o novoposkytnutých spotrebiteľský úveroch, zabezpečením sa rozumie dohoda, na ktorej základe je veriteľ oprávnený uspokojiť si svoju pohľadávku, ak dlžník nedodrží svoj záväzok alebo príde k splneniu vopred určenej podmienky, výkonom záložného práva alebo výkonom zabezpečovacieho prevodu práva.
16.Súd vychádzajúc z obsahu jednotlivých podaní sporových strán, predložených listinných dôkazov a s prihliadnutím na teoreticko právne východiská, ktoré aplikoval pri posúdení dôvodnosti nároku, uplatňovaného v tejto žalobe, konštatuje, že žalobou sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, nakoľko mala za to, že zmluva o úvere neobsahovala všetky zákonom požadované náležitosti a ako taká je bezúroková a bezpoplatková. Všetky plnenia poskytnuté žalobkyňou nad plnenie v podobe vrátenia výšky samotnej istiny úveru, predstavujú na strane žalovaného bezdôvodné obohatenia.
17.V prvom rade súd uvádza, že v konaní nebolo sporné, že uzavretím spornej zmluvy o úvere došlo medzi zmluvnými stranami k uzavretiu zmluvy spotrebiteľskej, kedy žalobkyňa zastávala práve postavenie spotrebiteľa, teda strany, ktorá v porovnaní s postavením žalovaného, a to najmä jeho znalosťami v oblasti uzatvárania úverov, nepochybnou právnou a ekonomickou erudovanosťou, ako aj celkovým ekonomickým zázemím, je v zmluvnom vzťahu slabšou stranou. Práve pre účely ochrany spotrebiteľov sa vytvoril systém únijných a vnútroštátnych noriem, ktorých účelom je zabezpečenie teoretickej aj praktickej rovnováhy v spotrebiteľských vzťahoch.
18.Úlohou súdu bolo skúmať, či v obsahu tejto spotrebiteľskej zmluvy, a to najmä v ustanoveniach upravujúcich vznik povinností a záväzkov na strane spotrebiteľa, nie sú medzi sporovými stranami dojednané, tzv. neprijateľné podmienky, spôsobujúce vznik značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zároveň bol povinný preskúmať uzavretú zmluvu aj z hľadiska jej podstatných obsahových náležitostí tak, ako to predpokladajú vyššie citované ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. a v prípade zistenia nedostatkov, resp. zistenia absentovania podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vyvodiť z tohto následok predpokladaný ustanovením 4 ods. 3 uvedeného zákona.
19.Jednotlivé náležitosti zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.5.2010, uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným ( ďalej len "zmluva o úvere") boli uvedené v bode 6. Súd preto skúmal tieto náležitosti z hľadiska ich obsahu, dodržania príslušnej formy vyjadrenia ako aj z hľadiska možnosti ustálenia ich zistiteľnosti a preskúmateľnosti priemerných spotrebiteľom. Nakoľko žalobkyňa v rámci žaloby namietala neuvedenie, resp. nepresné uvedenie viacerých náležitostí, čo podľa jej názoru spôsobilo, že poskytnutý úver bol bezúročný a bezpoplatkový, súd sa každou samostatne zaoberal, pričom je nutné konštatovať, že nezastával rovnaký právny názor ako žalobkyňa vo všetkých namietaných skutočnostiach. Súd sa nestotožňuje s názorom žalobkyne, že dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru je neuvedenie podmienok čerpania úveru podľa § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 z.z. a to konkretizácie, či ide o bezhotovostné alebo hotovostné čerpanie, jednorázové alebo vo viacerých platbách. Podľa názoru súdu zmluva obsahuje uvedenie výšky a meny poskytnutého spotrebiteľského úveru a vo svojom obsahu aj uvádza podmienky jeho čerpania. Nikde v znení tohto ustanovenia sa nevyžaduje taká konkretizácia ako požaduje žalobkyňa ( teda či ide o úver hotovostný, bezhotovostný, jednorázový alebo vo viacerých platbách). Je nutné si uvedomiť, že účel ustanovenia § 4 ods. 3, ktorý sankcionuje neuvedenie podstatných náležitostí v zmluve, nespočíva v tom, aby vyvolal tento následok pre neuvedenie náležitostí, ktoré žiadnym spôsobom neovplyvnia rozhodovanie, či ekonomické správanie spotrebiteľa. Účelom tejto sankcie je vyvodenie následku v prípade neuvedenia takých náležitostí, ktorých absencia znemožňuje spotrebiteľovi orientáciu v rozsahu a podmienkach poskytovaného úveru, teda náležitostiach určujúcich výšku poskytnutej istiny úveru, výšku úrokov, ako i náležitostiach umožňujúcich porovnať podmienky poskytovaného úveru s inými úvermi na trhu ( výška odplaty, RPMN a podobne). Súd preto zastáva názor, že ak bol žalobkyni úver riadne vyplatený, prípadné neuvedenie, či sa jedná o hotovostný alebo bezhotovostný úveru a akým spôsobom bude vyplatený, nemôže za žiadnych okolností spôsobovať jeho bezúročnosť, prípadne bezpoplatkovosť. Takýto prijatý záver by predstavoval neprimeranú, až absurdnú aplikáciu ustanovení o ochrane spotrebiteľa voči veriteľovi. Obdobne súd uvažoval aj pri posúdení dostatočnosti uvedenia náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g)- termínu konečnej splatnosti úveru. Tento, hoci nebol vyslovene uvedený v samotnej zmluve o úvere, bolo možné z nej jednoznačne a nezameniteľne vyvodiť a to z údajov tu poskytnutých ( v čl. 6 bola konkretizovaná splatnosť úveru počtom splátok 36 a splatnosťou uvedením dňa v mesiaci 16.) Z takto poskytnutej informácie si priemerný spotrebiteľ, jednoznačne a nezameniteľne vie vyvodiť termín konečnej splatnosti. Tento bol navyše jednoznačne uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, ktorý bol zjavne žalobkyni odovzdaný ( nakoľko ho priložila ako listinný dôkaz už k samotnej žalobe). Taktiež bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru nespôsobila ani skutočnosť, že samotné splátky úveru nie sú členené na istinu, úroky a iné poplatky. Názor žalobkyne, že to vyžaduje priamo ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. je nesprávny. K uvedenému súd uvádza, že celé posúdenie aplikácie a najmä výkladu tohto právneho ustanovenia, musí reflektovať viaceré hľadiská, spôsoby samotného výkladu, pričom nemožno stratiť zo zreteľa zásadu proporcionality a taktiež racionality, ktoré je nutné uplatňovať aj v spotrebiteľskom spore. Súd dospel k záveru, že nie je možné pristúpiť k výkladu tohto ustanovenia tak, ako to prezentuje žalobkyňa. Hoci sa jedná o nepochybne kogentné ustanovenie, podľa názoru súdu úmysel zákonodarcu pri jeho gramatickom vyjadrení jednoznačne smeroval k ustáleniu požiadavky určenia konkrétnej výšky, počtu a termínom splátok, ktoré v sebe zahŕňajú istinu, úroky a iné poplatky. Gramatickým výkladom možno dospieť k záveru, že zákon vyžaduje určenie výšky, počtu a termínov splátok, pričom ďalšie pokračovanie legislatívneho vyjadrenia v podobe " splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" predstavuje konkretizáciu obsahu každej splátky, ktorá pozostáva z uvedených jednotlivých zložiek. Na výklad tohto ustanovenia však práve pre možné rozdielne interpretácie nemožno použiť len gramatický výklad. Súd zdôrazňuje práve potrebu aplikácie logického ale najmä systematického výkladu, kedy k interpretácii právnej normy musí pristúpiť porovnaním jej znenia a umiestnenia v celom právnom systéme. Práve pri spotrebiteľskom práve je nutné právnu normu vyložiť aj v kontexte súladu so sekundárnym komunitárnym právom, ktoré koniec koncov predstavuje v tejto oblasti základný zdroj úpravy, ktorý sú jednotlivé štáty povinné transponovať do národných právnych úprav. Je nesporné, že prijatie právnej úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch nadväzovalo na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ( ďalej len "smernica"), ktorá stanovovala rozsah, obsah a jednotlivé aspekty zákonných úprav členských štátov, týkajúcich sa práve zmlúv o spotrebiteľských úveroch. V zmysle čl. 10 ods. 2 písm. h) tejto smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Rozsudok SD EU č. C-42/15 vo veci Home Credit Slovkia c/a Klára Bíróová z 9.11.2016 jednoznačne konštatoval, že v zmluve o úvere nemusí byť jednoznačne určené, aká časť každej splátky bude započítavaná na istinu, prípadne iné časti splátky. Súd má za to, že takýto výklad je nutné aplikovať aj na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) citovaného zákona a to z viacerých dôvodov. V prvom rade zákonodarcovi pri transponovaní smernice do právneho systému SR bol jednoznačne zrejmý a jasný obsah celej smernice aj povinnosti, ktoré mu z nej vyplývali. Táto v čl. 22 ods. 1 jednoznačne určovala, že obsahuje harmonizované ustanovenia, pričom členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od jej ustanovení. Je teda zrejmé, že aj keď vnútroštátny predpis sa v jazykovom vyjadrení líši od čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice, za žiadnych okolností ho nemožno vykladať rozširujúco, nakoľko samotná smernica kladie dôraz na harmonizáciu a teda stanovenie jednoznačných pravidiel, okrem iného, aj pri stanovovaní obsahových náležitostí zmlúv o spotrebiteľských úveroch. Vnútroštátnu právnu normu nemožno vykladať ( práve v kontexte systematického výkladu) tak, že každá splátka má byť rozdelená na jednotlivé komponenty v podobe istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonodarca vo vnútroštátnej právnej úprave len jednoducho konkretizoval z čoho každá splátka pozostáva, pričom vzhľadom na nemožnosť odklonenia sa od ustanovení smernice, výklad tak, ako ho podáva žalobkyňa je neprípustný. Súd na zdôraznenie správnosti svojej argumentácie cituje aj ustanovenie čl. 23 smernice, v zmysle ktorého členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a príjmu potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Z uvedeného možno prijať záver, že hoci smernica neumožňuje ( v zmysle čl. 22 ods. 1) zavádzanie ustanovení, ktoré sa od jej obsahu odchyľujú, v otázke sankcií za porušovanie vnútroštátnych ustanovení ponecháva členskému štátu možnosť rozhodnúť sa o ich charaktere, rozsahu a obsahu za podmienky zabezpečenia ich účinnosti, primeranosti a odrádzajúceho účinku. Aj z tohto súd vyvodzuje záver, že ak je obsahom smernice konkrétne ustanovenie, určujúce, v tomto prípade konkrétne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemožno sa od tohto odchýliť a teda ho ani vykladať v rámci transponovania a aplikácie vo vnútroštátnom predpise inak, ako to urobil Súdny dvor EU v následnom rozhodnutí. Preto ani v tomto prípade nemožno zmluvu sankcionovať vyhlásením jej bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Záverom k tejto otázke súd dodáva, že pri ustálení výkladu sporného ustanovenia vychádzal aj zo zásady proporcionality. Podľa názoru súdu totiž aj prípadné rozdelenie splátky úveru resp. jej pripísania na konkrétne istinu, úroky, prípadne poplatky, by nemalo žiadny vplyv na ekonomické správanie spotrebiteľa, nemalo by to pre neho inú ako informačnú hodnotu. K tomuto záveru súd len dodáva, že hoci žalobkyňa zdôraznila, že je nutné zachovávať princíp právnej istoty, a je nepochybné, že v rámci fungovania súdneho systému by bolo žiaduce, aby súdy v obdobných veciach rozhodovali totožne, aj tu je nutné zdôrazniť, že prijať tento princíp ako nevyvrátiteľné pravidlo by znamenalo zásah do nezávislosti sudcu pri rozhodovaní v tej ktorej konkrétnej veci a poprelo by to ústavný princíp vyjadrený v čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Nezávislosť rozhodovania sudcu znamená, že rozhoduje nezávisle od vôle druhých. Práve z tohto dôvodu je nutné zdôrazniť, že súd rozhodnutiami iných súdov v obdobných veciach nimi nie je obmedzený a už vôbec nie viazaný. V tejto súvislosti treba dodať, že uvedené jednoznačne verifikuje aj ustanovenie § 193 Civilného sporového poriadku, ktoré taxatívne uvádza rozsah viazanosti súdu pri rozhodovaní. Okrem toho je už súd viazaný len právnym názorom inštančne vyššieho súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní voči rozsudku v tej ktorej veci. Rovnako sa žalobkyni v konaní nepodarilo preukázať, že by bol na jej osobu vyvíjaný akýkoľvek nátlak pri podpisovaní zmluvy, že by jej nebolo umožnené sa s jej obsahom pred podpisom oboznámiť. Toto zostalo len v rovine neosvedčených tvrdení a zo strany jej právneho zástupcu nebol súdu navrhnutý jediný dôkaz, ktorý by tvrdenie prenieslo do roviny osvedčenej skutočnosti.
20.Čo sa týka ďalšej argumentácie žalobkyne, tu jej už súd dal za pravdu a stotožnil sa s jej právnym názorom. Dôvodom vyhovenia žalobe v plnom rozsahu bola skutočnosť, že podstatnou obsahovou náležitosťou zmluvy o úvere muselo byť uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001. V tomto možno plne súhlasiť s názorom žalobkyne, že uvedenie nesprávnej výšky RPMN možno vyhodnotiť ako absenciu uvedenia tejto obligatórnej náležitosti, čo v zmysle zákona spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. V konaní bolo preukázané, že výška RPMN uvedená v čl. 6 zmluvy o úvere vo výške 65,37 % bola vypočítaná nesprávne, vo výške nižšej, ako mala byť uvedená, čo nepochybne skreslilo predstavu žalobkyne ako spotrebiteľky o podmienkach poskytovaného úveru. Dokonca aj žalovaný vo vlastnom prepočte RPMN uvádzal jej výšku 70,03%, čím teda sám znegoval pravdivosť údaju poskytnutom o tomto parametri v zmluve o úvere. Súd uvádza, že sám pristúpil k prepočtu RPMN a to na stránke https:// ekonomika.sme.sk/kalkulacky/spotrebitelsky-uver-rpmn-rpsn.php, kde do kalkulačky pre výpočet zadal nasledovné údaje, vyplývajúce zo zmluvy o úvere: výška úveru 1.020,-Eur, pravidelná splátka 57,91 Eur, doba splácania 36 mesiacov, interval splácania jeden mesiac, bez uvedenia dodatočných nákladov, pričom výška RPMN po prepočítaní činila 70,03% ( zhodne ako uvádzal žalovaný) a výška splatenej sumy 2.084,76 Eur. Takto prepočítaná výška RPMN nezodpovedá výške uvedenej v zmluve o úvere, čo je nepochybne dôvod na ustálenie záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti celého poskytnutého úveru. Neuvedením tohto jediného rozhodného údaju v správnej výške spôsobil žalovaný vznik tohto zákonného následku, pričom súdu nezostávalo iné, len rešpektovať a plne aplikovať ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. Obrana žalovaného, poukazujúca na platnosť zmluvy, je v tomto prípade irelevantná a nesúvisí so vznikom sankcie v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Hoci je nepochybné, že žalobkyňa čerpala spotrebiteľský úver, a teda spotrebiteľská zmluva ako dvojstranný záväzkový právny úkon je platná, neznamená to, že je vylúčená aplikácia poslednej vety ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 251/2008 Z.z.. Zmluva o úvere ako taká je preto síce platná, ale je nutné aplikovať zákonný následok jej neúplnosti v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Z toho je zrejmé, že na strane žalobkyne vznikla povinnosť vrátiť žalovanému len finančné prostriedky, zodpovedajúce výšky reálne poskytnutej istiny úveru. V časti prevyšujúcej túto sumu, sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil, nakoľko mu žalobkyňa poskytla plnenie bez právneho dôvodu.
21.Ďalším dôvodom vyhovenia žalobe bola aj prítomnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmluvných dojednaniach, ktorá mala v praktickom vyjadrení zásadný vplyv na výšku poskytnutého úveru a spôsobila to, že napriek deklarovanej výške poskytnutého úveru v zmluve vo výške 1.020,-Eur v skutočnosti žalobkyňa obdržala len sumu 868,73 Eur. V čl. 8 zmluvy o úvere bola dojednaná dohoda o poskytnutí služby ( ktorej obsah súd zhrnul v odseku 9 tohto rozhodnutia). Uvedená dohoda vo svojom obsahu spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi zmluvnými stranami ( a to v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky). Tento záver súd prijal, vychádzajúc z obsahu tejto dohody, a najmä z jej praktického následku, vznikajúcom v reálnom vyjadrení práv a povinností oboch zmluvných strán. Žalobkyňa žalovanému v podstate uhradila ( pomerne vysokú čiastku) 151,27 Eur za službu, ktorej poskytnutie prichádzalo v budúcnosti do úvahy len teoreticky a bolo obmedzené len na určité prípady. Odklad vykonateľnosti splátok, resp. jeho umožnenie zo strany žalovaného ( ako údajná nadštandardná služba) bolo viazané na podmienku, že žalobkyňa sa dostane do finančných ťažkostí z dôvodu PN alebo straty zamestnania ( v ostatných prípadoch nárok nevznikol). Žalobkyňa bez ďalšieho ( v podstate odčítaním príslušnej ceny služby z výšky dojednanej istiny úveru) vyplatila žalovanému sumu, kde protiplnenie nemuselo vôbec nastať. Už len v tomto kontexte je takáto podmienka, v spotrebiteľskej zmluve, neprijateľná, nakoľko vyžaduje od spotrebiteľa plnenie za niečo, čo mu nemusí byť v budúcnosti vôbec poskytnuté. Aj keby ale došlo k odkladu splatnosti úveru, súdu sa javí cena v zmluve ako neprimerané vysoká, nezodpovedajúca charakteru poskytovanej služby, kedy koniec koncov len dochádza k oddialeniu uhradenia celej dlžnej istiny a úrokov, a na strane žalovaného ako dodávateľa, neprichádza k žiadnej majetkovej ujme. V podstate takýmto spôsobom len navyšuje svoju dojednanú odmenu o ďalších 151,27 Eur, čo je absolútne neprípustné. Takto dojednaná dohoda predstavuje zásah do práva spotrebiteľa na uzavretie jednoznačnej, zrozumiteľnej a preskúmateľnej zmluvy o úvere, ktorej následky si vie priemerný človek predstaviť, vyhodnotiť a reflektovať v podobe rozhodnutia, či túto uzavrie alebo nie. Dohoda vo svojom obsahu je v rozpore s dobrými mravmi, a ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná. Hoci je pravdivé tvrdenie žalovaného, že táto dohoda nebola podmienkou uzavretia zmluvy o úvere, len táto skutočnosť neznamená, že vyhovuje požiadavke primeranosti postupu v spotrebiteľských vzťahoch. Súd sa nestotožnil ani s názorom žalovaného, že táto dohoda predstavuje individuálne zmluvné dojednanie. Podľa § 53 ods. 2 a 3 OZ za individuálne dojednanú sa nepovažuje podmienka, s ktorou sa mala žalovaná možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ale nemohla ovplyvniť jej obsah. Žalovaný v konaním ničím nepreukázal, že by žalobkyňa mohla akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do obsahu dojednanej dohody, že by túto mohla korigovať, alebo iným spôsobom ovplyvniť. Dohoda tvorila súčasť zmluvy o úvere, ktorá bola žalobkyni zjavne predložená a s ktorej obsahom sa mohla oboznámiť, ale ( nakoľko sa zjavne jedná o formulárovú zmluvu, vopred pripravenú ) nemohla jej obsah svojim prejavom vôle žiadnym spôsobom korigovať. Ako už bolo vyššie naznačené následkom aplikácie dohody podľa čl. 8 v praxi bolo to, že žalobkyňa obržala úver len vo výške 868,73 Eur ( a nie v avizovanej výške 1.020,-Eur), čo je samo o sebe neprijateľné a tento postup žalovaného je nutné hodnotiť v jeho neprospech, ako postup v rozpore so základnými ustanoveniami upravujúcimi spotrebiteľské vzťahy. Preto v tomto prípade možno prisvedčiť aj tvrdeniu žalobkyne, že v takomto prípade, vychádzajúc z reálnej výšky poskytnutého úveru 868,73 Eur, predstavuje výška RPMN dokonca 96,40% ( čo si súd overil výpočtom na stránke https://ekonomika.sme.sk/kalkulacky/ spotrebitelsky-uver-rpmn-rpsn.php, kedy zadal do tabuľky nasledovné údaje: výška úveru 868,73 Eur, pravidelná splátka 57,91 Eur, doba splácania 36 mesiacov a interval splácania 1 mesiac).
22.Rovnako sa súd nestotožnil s názorom žalovaného o primeranosti odplaty za poskytnutie úveru, kedy ročná úroková sadzba úveru činila 70,02%. Je správny postup vychádzať pri určení výšky odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru z nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z.z., ktoré uvádza, že jeho výška nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá dvojnásobku priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy a súčasne nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého priemeru hodnôt ročnej percentuálnej miery nákladov a priemernej úrokovej miery za všetky typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy. Súd zisťoval potrebné údaje na stránke Ministerstva financií SR (https://www.finance.gov.sk/sk/financie/financny-trh/bankovnictvo/spotrebitelske-uvery/ suhrnne-informacie-udajoch-novoposkytnutych-spotrebitelskych-uveroch-veritelmi/) kde z tabuľky Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 2.štvrťrok 2010- B. Údaje o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch k dátumu 30.6.2010 zistil, že pre spotrebiteľské úvery so zabezpečením vo výške do 1500 Eur vrátane, činila priemerná hodnota RPMN 22,58 % ( pre úvery od 1 do 5 rokov). Súd v tomto prípade vychádzal z jednoznačného záveru, že zmluva o úvere bola v tomto prípade zabezpečená riadnym zabezpečovacím inštitútom a to zmluvou o zrážkach zo mzdy. Nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že zabezpečením sa rozumie len dohoda na základe ktorej je veriteľ oprávnený uspokojiť si svoju pohľadávku výkonom záložného práva alebo výkonom zabezpečovacieho prevodu práva podľa vyhlášky MFSR č. 660/2007 Z.z. V prvom rade táto vyhláška upravuje podrobnosti o predkladaných údajoch o spotrebiteľských úveroch pre veriteľov a len v rámci vysvetliviek na vypĺňanie hlásenia uvádza, čo sa rozumie zabezpečením pohľadávky. V žiadnom prípade tento výklad nemožno aplikovať na nariadenie vlády SR č. 238/2008, nakoľko toto upravuje úplne odlišnú problematiku, nesúvisí s podávaním hlásenia veriteľmi. Takýto zužujúci výklad by v žiadnom prípade neobstál, nakoľko Občiansky zákonník pozná viaceré zabezpečujúce inštitúty, vrátane dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov, ktoré sú bežne využívané aj v spotrebiteľských vzťahoch a bolo by rozhodne v neprospech spotrebiteľov, keby súd prijal tvrdenie, že pod pojmom spotrebiteľský úver so zabezpečením, možno rozumieť len definíciu podľa citovanej vyhlášky č. 660/2007 a to dokonca v časti vysvetliviek pre účely vypĺňania hlásení veriteľov o poskytnutých spotrebiteľských úveroch. Súd preto vychádzal z toho, že sporný úver, poskytnutý žalovaným žalobkyni bol zabezpečený dohodou o zrážkach zo mzdy, a preto výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej hodnoty RPMN pre tento typ úveru ( čo je v tomto prípade 2x 22,58%, t.j. 45,16%). Preto výška odplaty úveru v tomto prípade, uvedená v zmluve- 70,02% je neprimerane vysoká, určená v neprospech spotrebiteľa a rozhodne v rozpore s dobrými mravmi.
23.Vychádzajúc zo skutočnosti, že na strane žalobkyne nevznikla povinnosť uhradiť žalovanému úroky ani iné poplatky, vyplývajúce zo zmluvy o úvere, len povinnosť vrátiť poskytnutú istinu úver 868,73 Eur, všetky finančné prostriedky poskytnuté nad jej rámec žalovanému predstavujú predmet bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinný žalovaný žalobkyni vrátiť. Žalobkyňa uhradila žalovanému celkovo sumu 465,37 Eur ( čo je zrejmé, z obsahu karty klienta na strane 11 spisu) a jej zamestnávateľ na základe dohody o zrážkach zo mzdy odviedol na účet žalovaného sumu 1.679,39 Eur ( čo je osvedčené z potvrdenia STU zo dňa 9.5.2017). Spolu teda uhradila žalobkyňa žalovanému sumu 2.144,76 Eur. Od tejto súd odčítal výšku reálne poskytnutej istiny 868,73 Eur a uvádza, že výška bezdôvodného obohatenia predstavuje žalovanú sumu 1.276,03 Eur, na ktorej úhradu žalobkyni súd žalovaného zaviazal.
24.Súd priznal žalobkyni aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania, avšak len v zákonnej výške 5 %, nakoľko v tomto prípade sa žalobkyňa nedomáhala plnenia zo zmluvy o úvere ale z titulu bezdôvodného obohatenia. K jeho vzniku ( a teda aj nároku na úhradu úroku z omeškania) došlo už v čase, kedy podľa § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Vo zvyšku súd preto žalobu zamietol.
25.Čo sa týka nároku na náhradu trov konania, súd v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku vychádzal z pomeru úspechu sporových strán. Nakoľko bolo možné konštatovať plný úspech žalobkyne v konaní ( ktorá bola v časti uplatnenej istiny plne úspešná), vznikol jej voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením, vydaným vyšším súdnym úradníkom v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh) ( § 363 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 364 Civilného sporového poriadku).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 Civilného sporového poriadku).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( § 366 Civilného sporového poriadku).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.