Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25Co-398-2017.pdf
PDF · 98.57 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/398/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. Y. X., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Q. XXX/X, O. 2. F. bytom XXX XX W. XXXX, o zaplatenie sumy 2.574,39 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 24. mája 2017 č.k. 10C/166/2014-121 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 6. októbra 2017 č.k. 10C/166/2014-153, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania p o t v r d z u j e .
Žalovaný v 2. rade má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie voči žalovanej v 1. rade zastavil. Zastavil konanie aj v časti o zaplatenie istiny vo výške 78,39 eura a v časti vyčísleného úroku z omeškania vo výške 16,68 eura. V ostatnej časti žalobu zamietol. Žalovanej v 1. rade náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 39, § 524 Občianskeho zákonníka, § 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, § 256 ods. 1, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Uznesením opravil zrejmú nesprávnosť v záhlaví rozsudku, a to nesprávne označenie žalovaných.
1.2. V napadnutej zamietajúcej časti mal preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými v 1. a 2. rade bola uzavretá zmluva o splátkovom úvere, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovaným finančné prostriedky, ktoré sa žalovaní zaviazali vrátiť právnemu predchodcovi žalobcu v pravidelných mesačných splátkach. Zisťoval, či pri postúpení pohľadávky voči žalovaným bol dodržaný postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, podľa ktorého banka bola povinná svojho klienta (dlžníka) vyzvať na splnenie peňažného záväzku, s úhradou ktorého bol dlžník banky čo len sčasti v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Za predpokladu preukázania splnenia predpísaného postupu banky pred zamýšľaným prevodom mohla byť banková pohľadávka postúpená zmluvou na žalobcu ako tretiu osobu aj bez súhlasu dlžníka. Konštatoval, že žalobca nepreukázal doručenie výzvy žalovanej v 1. rade ani skutočnosť, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného v 2. rade na splnenie záväzku, s úhradou ktorého bol v omeškaní. Na základe uvedeného dospel k záveru, že žalobca v nepreukázal svoje tvrdenie, podľa ktorého na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s.,
a žalobcom, ktorej predmetom bolo aj postúpenie pohľadávky z úverovej zmluvy voči žalovaným, vstúpil do práv banky ako jej právny nástupca. Preto na žalobou uplatnenú pohľadávku hľadel ako na pohľadávku nepostupiteľnú, teda pohľadávku ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu zmluvu o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky považoval za absolútne neplatný právny úkonom. Na neplatnosť zmluvy prihliadal ex offo, keďže pokiaľ ustálená súdna prax (R 4/2008) už v minulosti ustálila, že zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá v rozpore s ustanovením § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom) je absolútne neplatným právnym úkonom (§ 39 OZ), tak takýto záver platí o to viac, ak postúpenie pohľadávky odporuje zákonu, na ktorého dodržiavaní sa zmluvné strany dôvodne pri uzatváraní zmluvy o peňažnom záväzku spoliehali. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol. 1.3. O trovách konania vo vzťahu k napadnutej zamietajúcej časti rozhodoval podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uviedol, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2.1. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe voči žalovanému v 2. rade vyhovie, resp. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodil nesprávnym právnym posúdením veci. Žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania. 2.2. Tvrdil, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu, ako postupníka pohľadávky. Jeho účelom je úprava výnimiek z bankového tajomstva, nie podmienok platnosti postúpenia pohľadávok. Poukázal na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách, ktoré pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení zákona a tvrdil, že v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok si zmluvné strany dohodli možnosť postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom dní omeškania, či zaslaním písomnej výzvy. Poukázal na skutočnosť, že jeho právny predchodca dňa 20.05.2013 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 17.05.2013 a predmetné vyhlásenie spĺňa náležitosti výzvy v zmysle ustanovenia § 98 ods. 2 zákona o bankách. Tvrdil, že oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Poukázal na viaceré súdne rozhodnutia.
3. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa s rozsudkom súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje a má za to, že vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Navrhol rozsudok, ako vecne správny, potvrdiť.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zákonom č. 160/2015 Z.z. a nadobudol účinnosť 01.07.2016, vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7.1. V predmetnej veci sa žalobca domáhal voči žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia sumy 2.574,39 eura, ktorá pozostávala z 54 neuhradených splátok. Zároveň žiadal priznať vyčíslený úrok z omeškania z dlžných splátok za obdobie od 21.01.2011 do 11.08.2013 vo výške 161,47 eura a úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 2.574,39 eura od 12.08.2013 do zaplatenia. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 24.10.2016 vzal žalobu voči žalovanej v 1. rade späť z dôvodu jej úmrtia v priebehu konania a preto, že zomrela nemajetná. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 16.05.2017 vzal
žalobu späť v časti o zaplatenie istiny vo výške 78,39 eura a v časti vyčísleného úroku z omeškania vo výške 16,68 eura bez uvedenia dôvodu. 7.2. Žalovaný v 2. rade so žalobou nesúhlasil. Tvrdil, že čerpali 3.319 eura a bolo zaplatených 3.756 eura, preto má banka úver zaplatený aj s úrokom. Žiadal, aby súd prvej inštancie podrobil zmluvu súdnej kontrole, lebo neobsahuje predpísané náležitosti, preto je úver bezúročný a bez poplatkov. Podal vzájomnú žalobu o zaplatenie sumy 519,91 eura, ktorú súd prvej inštancie vylúčil na samostatné konanie.
8. Z obsahu spisu vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Suché Mýto 4, 816 07 Bratislava, IČO: 00 151 653, ako banka, a žalovaní v 1. a 2. rade, ako dlžníci, uzavreli dňa 16.06.2005 zmluvu o splátkovom úvere č. 0212039476, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebného úveru vo výške 100.000,- Sk, s úrokom 11,10 % ročne. Poplatok za poskytnutie úveru bol 2.000,- Sk, poplatok za správu úveru bol 50,- Sk mesačne. Výška splátky bola dohodnutá na 1.446,- Sk s periodicitou mesačne k 20. dňu v mesiaci, so splatnosťou prvej splátky 20.07.2005 a poslednej splátky 20.06.2015. Zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretou dňa 27.06.2013 medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., ako postupcom a žalobcom, ako postupníkom, bola pohľadávka zo zmluvy o splátkovom úvere voči žalovaným postúpená na žalobcu. Slovenská sporiteľňa, a.s., postúpenie pohľadávky oznámila listom zo dňa 09.07.2013 žalovaným.
9. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
10. Odvolací preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, podľa ktorého žalobca nie aktívne vecne legitimovaný v danej veci. Pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie považoval za rozhodujúce, či pôvodný veriteľ predmetnej pohľadávky písomne vyzval žalovaných v 1. a 2. rade na úhradu dlhu a títo boli napriek výzve v omeškaní s jeho splácaním nepretržite 90 kalendárnych dní. Dospel k záveru, že dodržanie tohto postupu, ktorý je predpokladom pre postúpenie pohľadávky banky v zmysle zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v konaní nebolo preukázané, preto nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom konania. Odvolací súd sa s uvedeným záverom v plnom rozsahu stotožnil a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny, potvrdil.
11.1. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že zákon o bankách upravuje vzťahy súvisiace s podnikaním bánk na území Slovenskej republiky s cieľom bezpečného fungovania bankového systému (§ 1). V ustanovení § 2 ods. 1 tento zákon definuje banku ako právnickú osobu so sídlom na území Slovenskej republiky založenú ako akciovú spoločnosť, ktorá má bankové povolenie (je osobitnou úverovou inštitúciou). Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú bankovým povolením. Keďže cieľom zákona je právna úprava pri zabezpečení fungovania celkového bankového systému, bolo žiaduce stanoviť pevné pravidlá pri postupovaní pohľadávok bánk na iné subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k obchádzaniu zákona o bankách (napr. s postúpením nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia správa, pritom poskytovanie úveru bánk a ich správa je špecifickou osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou). Ustanovenie § 92 ods. 8 tohto zákona obsahuje osobitnú úpravu postúpenia pohľadávky, písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, avšak predmetom postúpenia môže byť peňažný záväzok klienta voči banke, s ktorým je nepretržite v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom sa tiež vyžaduje existencia písomnej výzvy na úhradu peňažného záväzku adresovaná klientovi. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Týmto ustanovením zákonodarca sledoval sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu (toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením pohľadávky, s výnimkou, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti peňažného záväzku presiahol jeden rok). Zákonom stanovené podmienky postúpenia, akými sú postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania omeškania, umožňujúce postúpiť bankovú pohľadávku iba na vybrané subjekty, nepodporujú záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky so súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa. Bolo by v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali nesplatený úver na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá podľa zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska. 11.2. Postúpenie pohľadávok je upravené v ustanoveniach § 524 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť, okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom, ako postupníkom, a dlžníkom, v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom, ako postupcom (bankou), a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávku banky nie je možné postúpiť tretej osobe, pretože tomu bráni už citované ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitú pohľadávku nie je možné postúpiť (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej následné postúpenie inému subjektu je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Pokiaľ v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky), sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka, ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi. 11.3. Z vyššie uvedených dôvodov potom vyplýva, že na rozpor postúpenia pohľadávky banky voči spotrebiteľovi, s ustanovením § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z týchto skutočností vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, (uvedené v § 92 ods. 8 zákona o bankách), bol žalobca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný preukázať predpoklady svojej aktívnej vecnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak povinný preukázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku, minimálne 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok neunesenie dôkazného bremena ohľadom aktívnej vecnej legitimácie postupníka.
12.1 Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. S námietkou voči nesprávnemu právnemu posúdeniu jeho
aktívnej legitimácie sa odvolací súd nestotožnil, pričom poukazuje na dôvody uvedené v bode 11. Z rovnakých dôvodov odvolací súd nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalobcu o odlišnej dohode, ktorá umožnila jeho právneho predchodcovi postúpenia pohľadávky nepodmienené počtom dní omeškania, či zaslaním písomnej výzvy. 12.2. K námietkam žalobcu považuje odvolací súd navyše za potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. apríla 2018 sp.zn. 1 Cdo 147/2017, podľa ktorého v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Uvedené rozhodnutie bolo na zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 9. októbra 2018 prijaté na uverejnenie v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR v znení právnej vety: Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon. Hoci k jeho uverejneniu zatiaľ nedošlo, má toto rozhodnutie zásadný význam vo vzťahu k posudzovaniu platnosti postúpenia bankovej pohľadávky na nebankový subjekt a teda aj posúdeniu aktívnej legitimácie žalobcu v danej veci, keďže podporuje právne závery odvolacieho súdu uvedené v bode 11.
13. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
14. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 % z dôvodu, že žalovaný v 2. rade bol v odvolacom konaní úspešný. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).