Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-406-2017.pdf
PDF · 106.41 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/406/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: T. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX L. XXX, o zaplatenie sumy 1.407,71 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 2. augusta 2017 č.k. 15C/55/2014-111 a proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 2. augusta 2017 č.k. 15C/55/2014-99, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania p o t v r d z u j e .
II. Odvolanie žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie o d m i e t a .
III. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti istiny v sume 544,92 eura, v časti úroku z omeškania za obdobie od 21.03.2010 do 20.03.2011 v sume 97,41 eura a v časti úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 544,92 eura od 21.09.2012 do zaplatenia, zastavil. V ostatnej časti žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, § 565 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, 3, § 3 ods. 2, § 6 ods. 1, ods. 7 prvá veta, § 7 ods. 1 veta prvá, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách účinného v čase postúpenia pohľadávky, § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 Civilného sporového poriadku. 1.2. V napadnutej zamietajúcej časti riešil základnú otázku aktívnej legitimácie žalobcu na podanie predmetnej žaloby. Nestotožnil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej malo dôjsť k zákonnému postúpeniu pohľadávky. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že právny predchodca žalobcu nepostupoval v súlade s platnou právnou úpravou, keď postúpil nesplatnú pohľadávku, a žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal skutočné doručenie listinných dokladov žalovanému. Preto dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky v súlade s citovanou zákonnou úpravou. Konštatoval, že nesplatný úver od banky dopadá dohľad centrálnej banky s prísne stanovenými pravidlami pre bankový sektor. Nebankový subjekt nie je oprávnený používať bankové oprávnenia ani používať bankové úvery. Uvedené nie je možné konvalidovať ani dodatočne získanou licenciou žalobcu na vykonávanie správy úverov, keďže žalobca potvrdil, že v čase postúpenia pohľadávky touto licenciou nedisponoval. Z uvedených dôvodov prijal záver, že s bankovým úverom, ktorý nie je splatný, nemôže nakladať nebankový subjekt a keďže predmetom postúpenia bola nesplatná pohľadávka, považoval postúpenie na žalobcu neplatné, žalobca nie je aktívne legitimovaným v tomto spore na podanie predmetnej žaloby.
1.3. Argumentáciu žalobcu poukázaním na rozhodovaciu činnosť súdov, konkrétne na uznesenia Krajského súdu Prešov sp.zn. 19Co/2/2016 a sp.zn. 9Co/20/2016, nepovažoval za dôvodnú vzhľadom na skutkové okolnosti v uvedených veciach, podľa ktorých boli postúpené splatné pohľadávky. K tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého čl. 18.14. VOP umožňoval banke postúpenie pohľadávky, uviedol, že právo banky postúpiť pohľadávku nespochybňuje, za dodržania zákonného postupu v súlade s citovanou právnou úpravou. K tomu poukázal na skutočnosť, že nebolo preukázané omeškanie viac ako 90 dní, ani doručenie výzvy a bola postúpená nesplatná pohľadávka. 1.4. Uviedol, že nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu bol dôvodom aj na neschválenie súdneho zmieru pre rozpor so všeobecnými právnymi predpismi. Uznesenie o neschválení súdneho zmieru vyhlásil na pojednávaní za prítomnosti strán sporu. Nevyhotovoval ho v písomnej forme, keďže voči tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie, (§ 235 ods. 2 CSP). 1.5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP. Konštatoval, že vo veci bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný (aj v zastavujúcej časti). Keďže z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému v konaní žiadne trovy konania nevznikli ani si trovy konania neuplatnil, postupom a contrario podľa § 255 ods. 1CSP žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2.1. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe vyhovie, resp. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodil nesprávnym právnym posúdením veci. Žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania. 2.2. Namietal voči záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého zo strany postupcu nedošlo k zosplatneniu pohľadávky pred jej postúpením, pričom postúpenie nezosplatneného úveru nie je možné a zmluva o postúpení pohľadávok je neplatný právny úkon. Tvrdil, že pohľadávka bola splatná, keďže podľa zmluvy o splátkovom úvere konečná splatnosť nastala splatnosťou poslednej splátky dňa 20.09.2012 a k postúpeniu došlo zmluvou zo dňa 27.06.2013. Poukázal na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách, ktoré pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení zákona a tvrdil, že v bode 18.14 Všeobecných obchodných podmienok si zmluvné strany dohodli možnosť postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom dní omeškania, či zaslaním písomnej výzvy. Tvrdil, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu, ako postupníka pohľadávky. Jeho účelom je úprava výnimiek z bankového tajomstva, nie podmienok platnosti postúpenia pohľadávok. Tvrdil, že oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Poukázal na viaceré súdne rozhodnutia. 2.3. Namietal voči neschváleniu zmieru súdom z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu a tvrdil, že rozhodnutím o neschválení zmieru a postupom súdu bol poškodený na svojich právach.
3. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zákonom č. 160/2015 Z.z. a nadobudol účinnosť 01.07.2016, vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7.1. V predmetnej veci sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.407,71 eura, ktorá pozostávala z 31 neuhradených splátok. Zároveň žiadal priznať vyčíslený úrok z omeškania z dlžných splátok za obdobie od 21.03.2010 do 20.09.2012 vo výške 154,09 eura a úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.407,71 eura od 21.09.2012 do zaplatenia. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 26.07.2017 vzal žalobu čiastočne späť bez uvedenia dôvodu a zotrval na žalobe v časti o zaplatenie sumy 862,79 eura, vyčísleného úroku z omeškania z dlžných splátok za obdobie od 21.03.2011 do 20.09.2012 vo výške 56,68 eura a úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 862,79 eura od 21.09.2012 do zaplatenia. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril. 7.2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca na pojednávaní dňa 02.08.2017 predložil návrh, aby súd schválil súdny zmier v znení: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 862,79 eura s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21.03.2011 do 20.09.2012 vo výške 56,68 eura, úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 862,79 eura od 21.09.2012 do zaplatenia, trovy právneho zastúpenia vo výške 571,58 eura a súdny poplatok vo výške 25,75 eura v pravidelných mesačných splátkach po 100 eur vždy ku 25. dňu kalendárneho mesiaca počnúc právoplatnosťou rozhodnutia. Vo zvyšnej časti žiadal konanie zastaviť. Žalovaný uviedol, že súdnemu zmieru porozumel a súhlasí s jeho schválením. Súd prvej inštancie uznesením vyhlásenom na pojednávaní uzavretý zmier neschválil. Následne rozhodol rozsudkom, ktorým konanie v rozsahu späťvzatia čiastočne zastavil. V ostatnej časti žalobu zamietol.
8. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Suché Mýto 4, 816 07 Bratislava, IČO: 00 151 653, ako banka, a žalovaný, ako dlžník, uzavreli dňa 26.09.2007 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebného úveru vo výške 50.000,- Sk, s úrokom 19,40 % ročne. Spracovateľský poplatok bol 500,- Sk, poplatok za správu úveru bol 60,- Sk mesačne. Výška splátky bola dohodnutá na 1.368,- Sk s periodicitou mesačne k 20. dňu v mesiaci, počet splátok 60, so splatnosťou prvej splátky 20.10.2007 a poslednej splátky 20.09.2012. Zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretou dňa 27.06.2013 medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., ako postupcom a žalobcom, ako postupníkom, bola pohľadávka zo zmluvy o splátkovom úvere voči žalovanému postúpená na žalobcu. Slovenská sporiteľňa, a.s., postúpenie pohľadávky oznámila listom zo dňa 09.07.2013 žalovanému.
9. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
10.1. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, podľa ktorého žalobca nie aktívne vecne legitimovaný v danej veci. 10.2. Pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd prvej inštancie považoval za rozhodujúce, že nebolo preukázané omeškanie žalovaného viac ako 90 dní, ani doručenie výzvy žalovanému, a pohľadávka pôvodného veriteľa bola nesplatná. Hoci odvolací súd nezdieľa názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého splatnú pohľadávku môže banka postúpiť bez obmedzenia, plne sa stotožňuje s jeho záverom, podľa ktorého žalobca v danej veci nemá aktívnu vecnú legitimáciu. Je totiž nesporné, že v danej veci pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky nevyzval žalovaného podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom žalovaný bol v omeškaní s plnením svojho peňažného záväzku dlhšie ako 90 dní. Pritom nie je rozhodujúce, že omeškanie sa týkalo 31 splátok, ani to, že splatná bola už aj posledná splátka. Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách je totiž jedným z predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky výzva banky a jej doručenie dlžníkovi. Ďalším predpokladom je omeškanie dlžníka s plnením čo i len časti peňažného záväzku dlhšie ako 90 dní, čo nevylučuje, aby omeškanie trvalo viac ako 90 dní a týkalo sa celého zvyšku záväzku. Je zrejmé, že ak je dlžník v omeškaní so svojim záväzkom, potom je na mieste záver, že splatnosť záväzku už prešla a teda záväzok dlžníka je splatný. 11.1. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že zákon o bankách upravuje vzťahy súvisiace s podnikaním bánk na území Slovenskej republiky s cieľom bezpečného fungovania bankového systému (§ 1). V ustanovení § 2 ods. 1 tento zákon definuje banku ako právnickú osobu so sídlom na území Slovenskej republiky založenú ako akciovú spoločnosť, ktorá má bankové povolenie (je osobitnou úverovou inštitúciou). Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú bankovým povolením. Keďže cieľom zákona je právna úprava pri zabezpečení fungovania celkového bankového systému, bolo žiaduce stanoviť pevné pravidlá pri postupovaní pohľadávok bánk na iné subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k obchádzaniu zákona o bankách (napr. s postúpením nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia správa, pritom poskytovanie úveru bánk a ich správa je špecifickou osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou). Ustanovenie § 92 ods. 8 tohto zákona obsahuje osobitnú úpravu postúpenia pohľadávky, písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, avšak predmetom postúpenia môže byť peňažný záväzok klienta voči banke, s ktorým je nepretržite v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom sa tiež vyžaduje existencia písomnej výzvy na úhradu peňažného záväzku adresovaná klientovi. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Týmto ustanovením zákonodarca sledoval sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu (toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením pohľadávky, s výnimkou, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti peňažného záväzku presiahol jeden rok). Zákonom stanovené podmienky postúpenia, akými sú postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania omeškania, umožňujúce postúpiť bankovú pohľadávku iba na vybrané subjekty, nepodporujú záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky so súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa. Bolo by v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali nesplatený úver na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá podľa zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska. 11.2. Postúpenie pohľadávok je upravené v ustanoveniach § 524 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť, okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom, ako postupníkom, a dlžníkom, v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom, ako postupcom (bankou), a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávku banky nie je možné postúpiť tretej osobe, pretože tomu bráni už citované ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitú pohľadávku nie je možné postúpiť (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej následné postúpenie inému subjektu je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Pokiaľ v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky), sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka, ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi. 11.3. Z vyššie uvedených dôvodov potom vyplýva, že na rozpor postúpenia pohľadávky banky voči spotrebiteľovi, s ustanovením § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z týchto skutočností vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, (uvedené v § 92 ods. 8 zákona o bankách), bol žalobca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný preukázať predpoklady svojej aktívnej vecnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak povinný preukázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku, minimálne 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok neunesenie dôkazného bremena ohľadom aktívnej vecnej legitimácie postupníka.
12.1 Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Odvolací súd nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že pohľadávka bola splatná, keďže podľa zmluvy o splátkovom úvere konečná splatnosť nastala splatnosťou poslednej splátky dňa 20.09.2012 a k postúpeniu došlo zmluvou zo dňa 27.06.2013. Zotrváva však na právnom závere, podľa ktorého žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu, keďže pred postúpením pohľadávky nebol dodržaný postup pôvodného veriteľa stanovený v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách, v dôsledku čoho je zmluva o postúpení pohľadávok vo vzťahu k žalovaného neplatný právny úkon. S námietkou voči nesprávnemu právnemu posúdeniu jeho aktívnej vecnej legitimácie sa odvolací súd nestotožnil, pričom poukazuje na dôvody uvedené v bode 11. Z rovnakých dôvodov odvolací súd nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalobcu o odlišnej dohode, ktorá umožnila jeho právneho predchodcovi postúpenia pohľadávky nepodmienené počtom dní omeškania, či zaslaním písomnej výzvy. 12.2. K námietkam žalobcu považuje odvolací súd navyše za potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. apríla 2018 sp.zn. 1 Cdo 147/2017, podľa ktorého v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Uvedené rozhodnutie bolo na zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 9. októbra 2018 prijaté na uverejnenie v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR v znení právnej vety: Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon. Hoci k jeho uverejneniu zatiaľ nedošlo, má toto rozhodnutie zásadný význam vo vzťahu k posudzovaniu platnosti postúpenia bankovej pohľadávky na nebankový subjekt a teda aj posúdeniu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v danej veci, keďže podporuje právne závery odvolacieho súdu uvedené v bode 11.
13. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
14. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 2. augusta 2017 č.k. 15C/55/2014-99 neschválil zmier strán sporu. Uznesenie vyhlásil na pojednávaní nariadenom na deň 02.08.2017 za prítomnosti strán sporu. Písomne ho nevyhotovil, dôvodiac tým, že voči tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Žalobca podal proti predmetnému uzneseniu odvolanie (bod 2.3). Odvolací súd prihliadajúc na splnenie podmienok odvolacieho konania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je potrebné podľa ustanovenia § 386 písm. c) CSP odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, v dôsledku čoho odvolací súd vecnú správnosť napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie nepreskúmaval.
15. Podľa § 386 písm. c) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
16. Podľa § 235 ods. 2 CSP, uznesenie súd vyhotoví písomne a doručí ho, ak je proti nemu prípustné odvolanie, ak to je pre vedenie konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa v konaní ukladá nejaká povinnosť.
17. Podľa § 357 CSP, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o a) zastavení konania, b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania, n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.
18. Odvolanie proti uzneseniu vo všeobecnosti prípustné nie je. Civilný sporový poriadok pripúšťa odvolanie proti uzneseniu len v tých prípadoch, ktoré sú taxatívne vypočítane v ustanovení § 357. Takéto obmedzenie prípustnosti odvolania umožnilo prijatie inštitútu sťažnosti. Sťažnosť je prípustná proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ak bolo vydané súdnym úradníkom. Pokiaľ bolo uznesenie vydané sudcom a nejde o uznesenie, proti ktorému je prípustné odvolanie podľa § 357 CSP, odvolanie proti nemu prípustné nie je.
19. Z obsahu spisu vyplýva, že napadnuté uznesenie bolo vydané konajúcou sudkyňou, pričom ani v jeden z prípadov vypočítaných v § 357 CSP na danú vec nedopadá. Zároveň bolo vyhlásené na pojednávaní v prítomnosti strán sporu, konkrétne právneho zástupcu žalobcu a žalovaného. Z uvedeného dôvodu bol správny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý predmetné uznesenie nevyhovoval písomne a nedoručoval ho, preto odvolací súd nezistil namietané porušenie procesných práv žalobcu. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalovaného proti uzneseniu súdu prvej inštancie podľa § § 386 písm. c) CSP odmietol, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.
20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a podľa obsahu spisu mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Postupoval tak v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.02.2018, sp.zn. 7Cdo/14/2018).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).