Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2S-52-2020.pdf
PDF · 180.73 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/52/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudcov JUDr. Mariana Hoffmanna PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v právnej veci žalobcu spoločnosti LUJAN Plus s.r.o., so sídlom v Mengusovciach, Mengusovce č. 117, 059 36 Mengusovce, IČO: 36 381 172 zastúpeného konateľom Ing. V. W., právne zastúpeného JUDr. Ivom Babjakom, advokátom so sídlom vo Svidníku, Sov. hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 1. júna 2020 Číslo: 100967745/2020, na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Závery správnych orgánov a obsah administratívneho spisu
1. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný ako príslušný odvolací orgán rozhodol dňa 1. júna 2020 pod Číslom: XXXXXXXXX/XXXX o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Prešov, pobočka Poprad zo dňa 31. januára 2020 Číslo: XXXXXXXXX/XXXX, ktorým správca dane podľa § 79a ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení neskorších predpisov priznal úrok z nadmerného odpočtu vo výške 2 488,60 eur zo sumy vráteného nadmerného odpočtu vo výške 52 462,04 eura žalobcovi ako daňovému subjektu, potvrdil.
2. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na dôvody odvolania, ktoré sú totožné ako žalobné dôvody v podanej žalobe. Finančné riaditeľstvo SR po preskúmaní rozhodnutia podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku zistilo tento skutkový stav. Daňový úrad Prešov vykonal u daňového subjektu LUJAN Plus s.r.o., Mengusovce daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2011, ktorá sa začala 18.10.2011. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol zo dňa 27.04.2015, ktorý v súlade s ustanovením § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov zo dňa 30.04.2015 zaslal na vyjadrenie daňovému subjektu, ktorý sa vyjadril a prerokovanie protokolu bolo vykonané ústnym pojednávaním 09.06.2015. Na základe tohto vydal správca dane dodatočný platobný výmer zo dňa 19.06.2015 podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zbierky v znení neskorších predpisov a znížil daňovému subjektu LUJAN Plus, s.r.o. nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2011 zo sumy 95 845/68 eur na sumu 52 462,04 eur, t.j. priznal daňovému subjektu nárok na
vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 52 462,04 eur. Uvedená suma bola žalobcovi teda daňovému subjektu vrátená 22.06.2015. Daňový subjekt podal žiadosť 08.12.2015 o zaplatenie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu, ktorú na základe výzvy správcu dane doplnil vyjadrením zo dňa 14.01.2016. Následne správca dane vydal rozhodnutie 26.01.2016, ktorým podľa § 79 ods. 3 a 7 Daňového poriadku priznal úrok vo výške 43,10 eur na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2011.Proti tomuto rozhodnutiu podal daňový subjekt 16.02.2016 odvolanie. Žalovaný Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 03.05.2016 potvrdilo prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Prešov z 26.01.2016, voči ktorému rozhodnutiu podal žalobca žalobu, o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom pod sp. zn. XS/XX/XXXX-XX zo dňa 22. marca 2017, ktorým rozsudkom zrušil rozhodnutie zo dňa 3. mája 2016 pod Číslom: XXXXXXXXX/XXXX a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rozsudkom NS SR pod sp. zn. 3Sžfk/41/2017 zo dňa 27. februára 2019 bola zamietnutá kasačná sťažnosť žalovaného a priznaný úplný nárok na náhradu trov konania. V rozhodnutí NS SR poukázal na to, že existuje dostatočne určité pravidlo pri priznávaní úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v právnom poriadku SR a je vyjadrené ako náhrada za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení zákona č. 297/2016 Z.z. Zároveň poukázal na to, že Finančné riaditeľstvo SR si vyžiadalo metodické usmernenie Ministerstva financií SR v problematike podľa § 160 ods. 1 Daňového poriadku. Zároveň poukázal NS SR na to, že správca dane musí podrobne uviesť prečo neaplikuje na princípe prednosti práva Európskej Únie, teda nie len správca dane, ale aj odvolací orgán musí podrobne uviesť prečo neaplikuje na princípe prednosti práva EÚ, pričom argumentoval uznesením Súdneho dvora C-120/15, ktoré má prednosť a nemožno v dôsledku toho vylúčiť § 85 zákona č. 297/2016 Z.z. daňové kontroly skončené do 31. decembra 2016. Zadržiavanie nadmerného odpočtu žalobcu za júl 2011 trvalo neprimerane dlho a to do 22. júna 2015. Metodické usmernenie Ministerstva financií SR zo dňa 16. septembra 2019 poukazuje na to, že Ministerstvo financií nemôže aplikovať ustanovenie § 160 Daňového poriadku a vydať opatrenie a v zákone v rámci problematiky chýba zákonná úprava. Navrhlo preto stretnutie Ministerstva financií SR a Finančného riaditeľstva SR. Zároveň NS SR poukázal na rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR zo dňa 5. novembra 2019, ktorým bolo zrušené rozhodnutie daňového úradu zo dňa 26. januára 2016 a vec vrátená na ďalšie konanie. Dňa 29.10.2019 oznámilo Finančné riaditeľstvo SR daňovému subjektu, že pokračuje od uvedeného dňa v daňovom konaní, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bolo konanie prerušené, následne Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 05.11.2019 zrušilo rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 26. januára 2016 a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom vo svojom odôvodnení riadiac sa právnym názorom súdu konštatovalo, že v danej veci je potrebné aplikovať princíp prednosti práva EÚ, t.j. uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má prednosť pred vnútroštátnou úpravou ustanovenia § 85 zákona č. 297/2016. Dňa 10.01.2020 podal daňový subjekt žiadosť o vydanie rozhodnutia o priznaní úroku zo zadržiavaného nadmerného odpočtu a správca dane vydal rozhodnutie zo dňa 31. januára 2020, voči ktorému podal odvolanie daňový subjekt.
3. Odvolací orgán ďalej citoval príslušné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. konkrétne § 79a ods. 1,2,3, ako aj § 85. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z uvedených ustanovení zákonov a zároveň poukázal na celý proces správcu dane, ktorý vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu za obdobie júl 2011. Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie NS SR rozsudok 3Sžfk/41/2017 z 27. februára 2019 a uviedol, že Krajský súd v Prešove zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR zo dňa 03.05.2016 z dôvodu zistenia nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy s právom EÚ, pričom poukázal na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15. Ustanovenie § 79 ods. 1,2 Daňového poriadku svojou dikciou bráni priznať nároky na úrok z omeškania zo zadržiavaného nadmerného odpočtu z už ukončených daňových kontrol do 31.12.2016, čo je i prípad žalobcu. Toto ustanovenie je v zjavnom rozpore s uznesením Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, podľa ktorého článok 183 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až do uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. Ďalej žalovaný argumentoval poukazom na obsah rozsudku NS SR 3Sžfk/41/2017 z 27. februára 2019 a poukázal na to, že počas daňovej kontroly v právnom poriadku SR existuje a je vyjadrené ako náhrada dostatočne určité pravidlo pre priznávanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej
kontroly. Podľa ustanovenia § 79a zákona o DPH, pričom NS SR zdôraznil, že zadržiavanie nadmerného odpočtu daňového subjektu za zdaňovacie obdobie júl 2011 trvalo do 22.06.2015 a ide o neprimeranú dĺžku zadržiavania, ktoré zjavné spadá pod aplikáciu uznesenia Súdneho dvora EÚ C-120/15 Kovozber. Na základe toho Finanční riaditeľstvo SR rozhodnutím z 05.11.2019 zrušilo rozhodnutie Daňového úradu Prešov z 26.01.2016 a vec vrátilo na ďalšie rozhodnutie a konanie. Vo svojom odôvodnení riadiac sa pritom právnym názorom súdu konštatovalo, že v danej veci je potrebné aplikovať princíp prednosti práva EÚ, t.j. uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má prednosť pred vnútroštátnou úpravou ustanovenia § 85 zákona č. 297/2016 a v dôsledku toho nemožno z jeho aplikácie vylúčiť daňové kontroly skončené do 31.12.2016. V súlade s uvedením postupoval správca dane pri vydaní napadnutého rozhodnutia zo dňa 31.01.2020, ktorým priznal daňovému subjektu úrok z nadmerného odpočtu vo výške 2 488,60 eur podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH.
4. Pokiaľ odvolávajúci proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie, v ktorom namieta, že na daňovú kontrolu ukončenú do 31.12.2016 nemožno aplikovať ustanovenie § 79a zákona o DPH. Žalovaný uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie a v súvislosti s touto námietkou poukázal na stanovisko správneho kolégia NS SR z 30. októbra 2019 pod sp. zn. Snj36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti NS SR ohľadne náhrady za zdržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly aplikovanej v zbierke stanovísk NS a súdov SR 6/2019. Podľa tohto stanoviska vnútroštátna úprava právneho poriadku SR spočívajúca v ustanovení § 85 vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení účinnom od 1. januára 2017 ustanovenie §79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane ,,nie je v súlade s právom EÚ a to najmä s uznesením Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc.“ Na zabezpečenie súladu s právom EÚ sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia. Vychádzajúc z uvedeného stanoviska správneho kolégia NS SR žalovaný dospel k záveru, že správca dane postupoval správne, keď pri priznaní nadmerného odpočtu aplikoval ustanovenie § 79a ods. 3 zákona o DPH a to bez toho, aby uplatnil ustanovenie § 85 druhej vety zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení účinnom od 1. januára 2017, pretože tak zabezpečil, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s právom EÚ.
5. K námietke daňového subjektu, že správca dane mal priznať úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu odo dňa, kedy mal byť nadmerný odpočet vrátený ak by správca dane nezačal daňovú kontrolu žalovaný uviedol, že základným právným normatívom slovenského zákona o DPH bola Šiesta Smernica Rady 77/388/EHS, ktorú nahradila Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty účinná od 01.01.2017. Z viacerých rozsudkov Súdneho dvora EÚ zaoberajúcich sa výkladom článku 183 Smernice Rady č. 2006/112/ES vyplynulo v súvislosti s aplikáciou vnútroštátneho práva názor, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. V súlade s citovanou judikatúrou bola s účinnosťou od 01.01.2017 zavedená do vnútroštátneho predpisu úprava zakotvená v § 79a zákona o DPH.
II.
Žalobné dôvody
6. Včas podanou žalobou sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj predchádzajúceho rozhodnutia Daňového úradu Prešov zo dňa 31.01.2020, ktoré boli podľa žalobcu vydané v rozpore so zákonom, pretože sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci a tým rozhodnutím bol žalobca ukrátený na svojich právach. Zároveň si uplatnil žalobca náhradu trov konania.
7. V dôvodoch žaloby poukazuje žalobca na to, že rozhodnutie žalovaného nie je vydané v súlade so zákonom pretože sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci, žalobca bol ukrátený na svojich právach;
Súdny dvor v rozsudku C-107/10 Enel Marica Iztok 3 AD jednoznačne poukázal na to, že úroky z nadmerného odpočtu vráteného po daňovej kontrole sa nemajú vypočítať odo dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, plynúcej po skončení daňovej kontroly, stanovenej vnútroštátnym právom, ale výpočet sa musí odvíjať odo dňa, kedy mal byť nadmerný odpočet vrátený podľa podaného daňového priznania, ak by daňová kontrola nebola začatá (všeobecná lehota). Čl. 7 Ústavy SR - Právne záväzné akty ES a EÚ majú prednosť pred zákonmi SR Šiesta Smernica Rady 77/388/EHS nahradená Smernicou Rady 2006/112/EHS - všeobecná záväznosť rozsudkom Súdneho dvora pre všetky členské štáty, ich orgány, obyvateľstvo a samotné orgány EÚ - prameň európskeho práva § 86 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH (príloha č.6, bod 1 a 7 cit. zákona) vs článok 186 Smernice. Rozhodnutie SD vo veci C-107/10 Enel Marica Iztok 3 AD - úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly sa počítajú odo dňa, keď mal byť nadmerný odpočet podľa daňového priznania vrátený, keby sa daňová kontrola nebola začala.
8. Žalobca poukázal na rozsudky NS SR sp.zn. : 8Sžf/115/2013, 4Sžf/65/2014, 4Sžf/68/2014, 3Sžf/34/2016, 4Sžf/57/2016, z ktorých vyplýva prednosť komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym. Rozsudok 5Sžfk/33/2017 zo dňa 28. marca 2019 bod 55, 2Sžfk/20/2017 zo dňa 31. júla 2019 bod 38 - neskoršie vrátenie nadmerného odpočtu z dôvodu výkonu daňovej kontroly bez kompenzácie by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu. § 79a ods.1, ods.2 veta druhá, ods.5 zákona o DPH - vnútroštátna práva úprava, ktorá je účinná od 1. januára 2017 je jednoznačne v rozpore s výkladom článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES, podanej Súdnym dvorom v rozsudku vo veci C-107/2010 s nemôže byť na výpočet úrokov zo zadržaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly aplikovaná. Rozhodnutie Súdneho dvora C-120/15 zo dňa 21. októbra 2015 - Kovozber s.r.o. vs DÚ Košice - výpočet úrokov zo zadržaného nadmerného odpočtu vráteného po ukončení daňovej kontroly sa má vykonať odo dňa nasledujúceho po uplynutí všeobecnej lehoty na jeho vrátenie, ak by daňová kontrola nebola začatá (§ 79 ods.1,2, ods.5 zákona o DPH).
9. Možnosť predĺženia všeobecnej lehoty len na primeranú dobu, t j. neprekračujúcej medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly. Do pozornosti dáva žalobca článok 26 a žalovaným opomínanú skutočnosť, t.j. dĺžku primeranej lehoty, v ktorej má byť daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti vykonaná. Súdny dvor aj šesťmesačnú lehotu v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v platnom znení, nepovažuje za primeranú, t.j. nie je v súlade s požiadavkami zásady daňovej neutrality. Podľa súčasného právneho stavu je lehota na vykonanie daňovej kontroly, určená v § 46 ods.10 Daňového poriadku, jeden rok odo dňa jej začatia. V konkrétnom prípade žalobcu bola daňová kontrola začatá dňa 18. októbra 2011 a ukončená 5. mája 2015, trvala tak takmer 43 mesiacov, čo je viac ako sedemnásobok lehoty prejednávanej Súdnym dvorom vo veci C-120/15. Nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený až 22. júna 2015. Celková doba zadržania nadmerného odpočtu predstavovala 44 mesiacov a ak by nebola začatá daňová kontrola, správca dane by bol povinný vrátiť nadmerný odpočet najneskoršie dňa 23. októbra 2011, pričom tento bol vrátený až 22. júna 2015, čo nemožno považovať za dobu primeranú. S poukazom na bod 22 a 29 uznesenia SD - Súdny dvor explicitne vylučuje možnosť členského štátu určiť si nejakú, podľa neho, primeranú lehotu, až po uplynutí ktorej by bol daňový orgán povinný platiť úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu, t.j. použiť spôsob, akým je to v slovenskom právnom poriadku upravené v § 79a ods.1 zákona o DPH, účinnom od 1. januára 2017. uznesenie Deplhi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, bod 35, bod 30.
10. Dňa 6. júna 2017 NS SR definitívne rozhodol vo veci spoločnosti Kovozber s.r.o. rozsudkom sp.zn. 4Sžf/57/2016, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6S/31/2012 zo dňa 7. apríla 2016 - zaviazaný na postup podľa C-120/15 - stanovisko k výške úroku zo zadržiavaného nadmerného odpočtu. Sp.zn. 2Sžfk/20/2017 zo dňa 31. júla 2017 - bod 44, 5Sžfk/33/2017 zo dňa 28. marca 2019 - bod 59, 5Sžfk/60/2018 zo dňa 19. júna 2019 - bod 54 v kontexte 5Sžfk/24/2017 zo dňa 17. marca 2019 s poukazom na : ČEZ, C-115/08 z 27. októbra 2009 - bod 138, Luigi C 357/06 z 18. decembra 2007 s I-12311, Engelbrecht C-262/97 zo dňa 26. septembra 2000 s. I-7321 bod 39,40, IN.CO.GE C-10 22/97 z
22. októbra 1998 s I-6307 bod 20, Murphy 157/86 zo 4. februára 1988 s 673 bod 11, Simmenthal 106/77 z 9. marca 1978 s 629 bod 21 -20 ....(opakujúce sa argumenty) Karas, Králik: Európske právo, Bratislava Trnava 2007. „Zásada prednosti komunitárneho práva (Čl.7 ods.2 Ústavy SR) sa uplatňuje, ak pri aplikácii práva dôjde ku kolízii pôsobnosti vnútroštátnej právnej normy s normou komunitárneho práva. A hoci sa komunitárne právo v judikatúre ESD považovalo za integrálnu súčasť právneho poriadku, použiteľného na území každého členského štátu, nemožno v eventuálnom konflikte právnych noriem Spoločenstva a členského štátu použiť zásady lex posterior derogat priori a lex specialis derogat legi generalis. V záujme udržania právneho základu Spoločenstva a osobitnej povahy komunitárneho práva, nemôže byť komunitárne právo spochybnené akýmkoľvek vnútroštátnym pravidlom. Členské štáty sú povinné zdržať sa prijímania vnútroštátnych legislatívnych aktov, ktoré sú nezlučiteľné s komunitárnym právom.“ Znenie ustanovenia § 79a zákona o DPH, účinného od 1. januára 2017 je nespochybniteľne v rozpore s komunitárnym právom, pretože neakceptuje výklad článku 183 Smernice 2006/112/ES, podaného Súdnym dvorom EÚ v rozsudku C-107/10 a v uznesení C-120/15. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že úrok nadmerného odpočtu, zadržaného správcom dane, patrí daňovému subjektu už odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty podľa § 79 ods.1,2 alebo ods.5 zákona o DPH a je potrebné ho priznať až do dňa jeho vrátenia daňovému subjektu.
11. V predmetnom prípade žalobca podal dňa 24. augusta 2011 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie júl 2011. V tomto zdaňovacom období si uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v sume 95 845,68 Eur. Správca dane v napadnutom rozhodnutí č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 31. januára 2020 uviedol, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2011 uplynula dňa 23. októbra 2011. Pred uplynutím lehoty správca dane začal 18. januára 2011 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 15 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v platnom znení s vrátenie nadmerného odpočtu zadržal. Daňová kontrola bola ukončená 5. mája 2015 doručením protokolu č.XXXXXX/XXXX z 27. apríla 2015. Na základe tohto protokolu správca dane vydal dodatočný platobný výmer č.XXXXXX/XXXX zo dňa 19. júna 2015, ktorým znížil žalobcovi nadmerný odpočet zo sumy 95 845,68 Eur na sumu 52 462,05 Eur, pričom táto suma bola žalobcovi pripísaná na jeho účet dňa 22. júna 2015. Obdobie zdržania nadmerného odpočtu v správcom priznanej sume 52 462,05 Eur, teda bolo preukázateľne od 23. októbra 2011 do 22. júna 2015.
12. Žalobca v odvolaní zo dňa 12. marca 2020 poukázal na to, že ustanovenie § 79a zákona o DPH nemožno použiť pri výpočte úrokov zo zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu, ktorá bola žalobcovi vrátená dňa 22. júna 2015, pretože toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až 1. januára 2017 - s poukazom na Stanovisko správneho kolégia NS SR zo dňa 30. októbra 2019 sp.zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti NS SR ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Týmto stanoviskom sa NS SR pokúsil legalizovať takú prax daňových úradov, ktoré aj pri existencii § 79 ods.7 Daňového poriadku, podľa ktorého na nadmerný odpočet, DPH uplatnenú podľa osobitného predpisu a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6, t.j. aj § 79 ods.3 Daňového poriadku, budú aplikovať ustanovenie § 79a zákona o DPH. Žalobca zastáva názor, že nie je možné dať aplikačnú prednosť vnútroštátnemu predpisu pred eurokonformným výkladom komunitárnej právnej normy, keď tento vnútroštátny predpis je s ním v zrejmom rozpore a zároveň iný vnútroštátny predpis, konkrétne ustanovenie § 79 ods.3 v nadväznosti na § 79 ods.7 Daňového poriadku, dostatočným a zrozumiteľným spôsobom upravuje aj výšku úrokov z nadmerného odpočtu, vráteného po uplynutí všeobecnej lehoty na jeho vrátenie. Keďže Smernica Rady 2006/112/ES má prednosť pred zákonom č. 222/2004 Z.z. o DPH v platnom znení a výklad jednotlivých článkov tejto Smernice podáva Súdny dvor, ktorého rozsudku majú priamy účinok , prijatím zákona č. 297/2016 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z.z. o DPH, Slovenská republika porušila vyššie uvedenú povinnosť zdržať sa prijímania takých zákonov, ktoré sú v rozpore s výkladom Smernice Rady 2006/112/ES, podávaného Súdnym dvorom. Tiež obdobne rozsudok C-431/12 Rafinaria Steaua Romana.
13. Žalobca v žalobe tvrdí, že ani kolégium NS SR nie je oprávnené vydať také stanovisko, keď vnútroštátnu právnu normu (§ 79a zákona o DPH), ktorá je v rozpore s eurokonformným výkladom komunitárneho práva, považuje za lex specialis k inej vnútroštátnej norme (§ 79 ods.3 Daňového poriadku), ktorá nie je v rozpore . Ak už takéto zjednocujúce stanovisko NS SR vydal, že potrebné, aby správne súdy sa pri rozhodovacej činnosti takýmto stanoviskom neriadili. V prípade, že o správny súd
bude akceptovať a svoje rozhodnutie bude opierať o toto stanovisko, potom rozhodnutie správneho súdu nebude v súlade s eurokonformným výkladom komunitárnej právnej normy, čo bude mať za následok porušenie Čl.7 ods.2 Ústavy SR. 14. V zmysle citovanej judikatúry Súdneho dvora a NS SR je všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu uvedená v § 79 ods.1,2 alebo 5 zákona o DPH. Táto všeobecná lehota môže byť predĺžená o primeranú lehotu na výkon daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu a teda je možné vrátiť nadmerný odpočet aj po uplynutí všeobecnej lehoty. Daňovému subjektu, ktorému bol z dôvodu výkonu daňovej kontroly vrátený nadmerný odpočet až po uplynutí všeobecnej lehoty, však patrí úrok zo zadržaného nadmerného odpočtu, vypočítaný odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty. Keďže podľa § 79 od.7 Daňového poriadku na nadmerný odpočet, DPH uplatnenú podľa osobitného predpisu a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú ods.1 až 6, je potrebné pri výpočte úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu postupovať podľa § 79 ods.3 Daňového poriadku. Z uvedenej argumentácie podľa žalobcu vyplýva, že rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 1. júna 2020 a predchádzajúce rozhodnutie DÚ B. č. XXXXXXXXX/XXXX z 31. januára 2020 bolo vydané v rozpore so zákonom, pretože sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci a týmto rozhodnutím bol žalobca ukrátený na svojich právach.
III.
Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe
15. Písomným stanoviskom zo dňa 09.10.2020 sa vyjadril žalovaný k podanej žalobe, navrhol túto ako nedôvodnú zamietnuť, pričom zotrval na skutkových a právnych okolnostiach uvedených v žalobe. Uviedol, že z obsahu žaloby zistil, že žalobca zotrval na dôvodoch už uvedených v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, resp. tieto rozšíril o dôvody s ktorými sa vysporiadal žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom na svojich záveroch trvá. Poukázal na skutočnosti z administratívneho konania a to vykonanú daňovú kontrolu správcom dane na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného daňového odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2011 a dodatočne vydaný platobný výmer č. XXXXXX/XXXX zo dňa 19. júna 2015. Uviedol, že ďalej postupoval v súlade s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 5S/21/2016-44 zo dňa 22. marca 2017 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžfk/41/2017 zo dňa 27. februára 2019, ktorý konštatoval, že dostatočne určité pravidlo pre priznávanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v právnom priadku SR existuje a je vyjadrené ako náhrada za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a z.č. 222/2004 Z.z. o DPH. Aplikácia princípu prednosti práva EÚ, t.j. uznesenie ESD C-120/15 Kovozber má prednosť pred vnútroštátnou úpravou v § 85ke z.č. 297/2016 Z.z. a v dôsledku toho nemožno vylúčiť z jeho aplikácie daňové kontroly skončené do 31. decembra 2016. O správnosti postupu správneho orgánu svedčí podľa žalovaného aj stanovisko správneho kolégia NS SR z 30. októbra 2019 sp.zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti NS SR ohľadne náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly - Zbierka 6/2019. Napadnuté rozhodnutie považuje za správne a navrhuje žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
IV.
Replika žalobcu
16. K podanému písomnému stanovisku žalovaného sa vyjadril podaním zo dňa 16.11.2020 právny zástupca žalobcu, ktorý poukázal na základnú námietku, ktorá sa týka vylúčenia aplikácie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty na výpočet úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, pretože toto ustanovenie je v rozpore s eurokonformným výkladom článku 183 Smernice rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Žalobca tento svoj právny názor podoprel podrobnou analýzou rozsudku Súdneho dvora vo veci C-107/10 Enel Marica Iztok 3 AD a uznesenia Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber, s poukazom na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu SR, týkajúcu sa danej oblasti.
Zdôraznil, že aj stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. októbra 2019 sp. zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly je v rozpore s eurokonformným výkladom komunitárnej právnej normy a preto vzhľadom na článok 7 ods. 2 Ústavy SR nie je možné sa týmto stanoviskom NS SR riadiť. Žalovaný k tejto podstatnej žalobnej námietke nezaujal žiadne konkrétne stanovisko, obmedzil sa len na všeobecné frázy. Žalobca považuje toto vyjadrenie žalovaného za prísne účelové, ktoré nenapomáha súdu k tomu, aby tento mohol nestranne posúdiť, aké má žalovaný právne výhrady ku vyššie uvedenej konkrétnej žalobnej námietke, aby súd mohol tieto výhrady žalovaného skonfrontovať s tvrdeniami žalobcu uvedenými v žalobe, a v rozsudku riadnym spôsobom uviesť svoj právny názor. Žalobca zastáva názor, že vyjadrenie žalovaného zo dňa 9. októbra 2020 žiadnym spôsobom nespochybnilo odôvodnenosť žaloby zo dňa 20. júla 2020. Žalobca trvá na svojom právnom názore uvedenom v tejto žalobe, pričom svoj názor podoprel rozhodnutiami Súdneho dvora vo veciach C-107/10 a C-120/15, ktorých závery sú všeobecne záväzné a majú aplikačnú prednosť pred výkladom vnútroštátnej právnej normy podanom akýmkoľvek vnútroštátnym súdom (v konkrétnom prípade Najvyšším súdom SR v jeho stanovisku sp. zn. Snj 36/2019).
V.
Závery správneho súdu
17. Správny súd s poukazom na príslušné ustanovenia zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len S.s.p.) postupoval pri preskúmavaní napadnutých rozhodnutí v intenciách uvedených v ustanovení tohto zákona.
18. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chránených záujmov fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
19. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p., každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
20. Podľa § 79a ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2.
21. Podľa § 79a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.
22. Podľa § 79a ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.
23. Podľa § 85 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 ak 1. januáru 2017
nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane. 24. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( § 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. 25. Podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z., ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnuti do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. 26. Podľa § 79 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z.z., na nadmerný odpočet, daň z pridanej hodnoty uplatnenú podľa osobitného predpisu 44aa) a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6. 44aa) § 78 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z.
27. Podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (t. j. ku dňu 31.01.2020) ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 Eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane. na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
28. Správny súd poukazuje na právny názor NS SR v rozsudku 8Sžfk/48/2019 zo dňa 28.05.2020, v ktorom kasačný súd argumentuje tým, že účinnosťou od 1. januára 2017 možno zaradiť medzi oprávnenia platiteľa dane z pridanej hodnoty (ďalej len ,,platiteľ dane", „platiteľ") aj nárok na finančnú náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Zákonodarca pre túto náhradu, resp. kompenzáciu za zadržaný nadmerný odpočet ustanovuje legislatívnu skratku „úrok z nadmerného odpočtu." Právna úprava uvedeného inštitútu bola do zákona o dani z pridanej hodnoty zakotvená zákonom č. 297/2016 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, a ktorým sa mení zákon č. 331/2001 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 297/2016 Z.z.").
Úrok z nadmerného odpočtu sa vzťahuje na prípady, keď daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,2 a ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH). 29. Zákon o DPH v § 79 ods. 1 stanovuje, kedy daňový úrad vráti platiteľovi nadmerný odpočet a čo sa na účely zákona o DPH rozumie pod pojmom nadmerný odpočet. 30. Podmienkou na priznanie nároku na úrok z nadmerného odpočtu je uplynutie šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Podľa dôvodovej správy k návrhu zákona č. 297/2016 Z.z. sa ustanovením obdobia v rozsahu šiestich mesiacov ponecháva štátu určitý čas na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania vzťahoval nárok na úrok z nadmerného odpočtu.
31. V súvislosti s uvedeným sa samozrejme vynára otázka ( aj s poukazom na námietky žalobcu ), či stanovenie obdobia šiestich mesiacov bolo primerané a či zákonodarca nemal určiť kratšie obdobie, za ktoré by daňový úrad nebol povinný zaplatiť platiteľovi dane úrok z nadmerného odpočtu, resp. či pri výpočte úrokov nemal zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, v kontexte štandardnej (všeobecnej) lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, tzn. zákonnej lehoty v akej by bol nadmerný odpočet vrátený, ak by daňová kontrola nebola zahájená. Podľa názoru kasačného súdu je potrebné v posudzovanej veci vychádzať zo znenia novelizovaného ustanovenia § 79a zákona o DPH, a to s prihliadnutím aj na skutočnosť, že pri správe daní sú daňové orgány povinné postupovať v súlade s daňovými zákonmi, ale aj s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá v čl. 2 ods. 2 zakotvuje, že „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon", a preto nie sú oprávnené priznávať úrok z omeškania v inej výške a za iné obdobie, ako je stanovené zákonom o DPH. Lehoty (dni omeškania) na vrátenie nadmerného odpočtu sa počítajú od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,2 alebo odseku 5 do dňa jeho vrátenia.
32. Podľa § 85ke zákona o DPH - prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. januára 2017, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1. 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane. Súd k predmetnému ustanoveniu poukazuje aj na stanovisko č. 56 publikované v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR č. 6/2009 pod sp. zn. Snj. 36/2019 zo dňa 30.10.2019 podľa ktorého : „Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe dani (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je v súlade s právom Európskej únie. a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia. 33. S poukazom na právny názor NS SR, ktorý zastáva názor, že zásadu daňovej neutrality by mala rešpektovať i výška kompenzácie za zadržanie nadmerného odpočtu DPH po dobu trvania daňovej kontroly. Tak ako v zmysle judikatúry Súdneho dvora nesmie byť daňový subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním uplatneného nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ani ekonomickú výhodu. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočnosti potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Výška náhrady za toto zadržanie by podľa názoru súdu mohla zodpovedať priemernej úrokovej sadzbe, ktorú by platiteľ dosiahol pri krátkodobom vklade finančných prostriedkov vo výške zadržaného nadmerného odpočtu v peňažnom ústave. Túto kompenzáciu, ktorá patrí poctivému daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku z nadmerného odpočtu DPH podľa § 79 Daňového poriadku, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení odpočtu od uplynutia zákonných lehôt v prípadoch, keď sa daňová kontrola vôbec nezačala. V takých prípadoch zákon jasne
určuje lehoty, v ktorých je správca dane povinný nadmerný odpočet vrátiť a nedodržanie týchto lehôt má povahu sankcie pre správcu dane za porušenie povinnosti stanovenej zákonom. Kompenzácia vo forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania daňovej kontroly však nemôže mať povahu sankcie pre kontrolujúci orgán správy dane, pretože počas daňovej kontroly ešte nie je jasné, či bude táto ukončená bez nálezu a nadmerný odpočet bude vrátený, alebo bude platiteľovi vyrubený rozdiel dane.
34. K uvedenej právnej problematike resp. úprave existuje niekoľko rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, pričom NS SR poukázal na rozsudok zo dňa 18.12.1997 v spojených veciach C-286/94, C 340/95, C-401/95, a C- 47/96 (Garage Molenheide a i., v konaní o predbežnej otázke) sa Súdny dvor zaoberal okrem iného otázkou úročenia štátom zadržiavaného odpočtu po dobu zadržania v prípade, že belgické vnútroštátne právo úrok priznávalo (okrem ďalších obmedzujúcich podmienok, ako napríklad dosiahnutia stanovenej minimálnej výšky vratiteľného nadmerného odpočtu), iba v prípade, že nadmerný odpočet nebol platcovi vyplatený do 31. marca roku nasledujúceho po roku, v ktorom vratiteľný nadmerný odpočet vznikol. Takúto vnútroštátnu právnu úpravu vzhliadol nezlučiteľnou so zásadou proporcionality ( viď najmä bod 62 rozsudku). 35. V rozsudku zo dňa 10.07.2008 vo veci C-25/07 ( F. M.. konanie o predbežnej otázke) súdny dvor uviedol: bod 14. právo osôb povinných k dani zaručené v článku č. 17 šiestej smernice o DPH, odpočítať od DPH. ktorú sú povinní odviesť, tú DPH. ktorá už zaťažila tovar, alebo služby na vstupe, podľa ustálenej judikatúry predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH, zavedeného právnymi predpismi Spoločenstva ( v tomto zmysle najmä rozsudky zo dňa 18.12.1997, Molenheide a ďalší, C-286/94, C-340/95, C-401/95 a C-47/96, Recueil, s. I - 7281, bod 47, ako i zo dňa 25.10.2001, Komisia v. Taliansko. C-78/00. Recueil, s. I - 8195, bod 28). 15. Ako Súdny dvor opakovane zdôraznil, vyplýva z toho, že nárok na odpočet dane je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a nemôže byť zásadne obmedzený. Tento nárok sa uplatní najmä okamžite vo vzťahu ku všetkým daniam, ktorými boli zaťažené plnenia uskutočnené na vstupe ( viď najmä rozsudky zo dňa 06. júla 1995. BP Soupergaz. C- 62/93, Recueil. s.l - 1883. bod 18: zo dňa 21. marca 2000, Gabalfriza a ďalší. C-110/98 a C-147/98. Recueil, s. I - 1577, bod 43. ako i zo dňa 18. decembra 2007, Ccdilac, C-368/06, Zb. rozli. s. 1-12327, bod 31). 16. Okrem toho je treba uviesť, že pokiaľ v zdaňovacom období výška odpočítateľnej dane prekračuje výšku dlžnej dane a zdaniteľná osoba nemôže daň znížiť odpočítaním podľa článku 18 ods. 2 šiestej smernice o DPH, ods. 4 toho istého ustanovenia stanovuje, že členské štáty môžu buď preniesť nadmerný odpočet do nasledujúceho obdobia alebo túto sumu vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. 17. Pokiaľ ide o túto poslednú uvedenú možnosť, ktorej sa týka spor vo veci samej, Súdny dvor spresnil, že hoci členské Štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu neutrality daňového systému DPH tým, že zdaniteľná osoba bude podľa nich povinná v celom rozsahu alebo sčasti znášať DPH. podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH. čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a spôsob vrátenia nesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne finančné riziko (pozri rozsudok Komisia/Taliansko. už citovaný, body 32 až 34). 18. Preto otázku, ktorú položil vnútroštátny súd, je opodstatnené skúmať vo svetle základných zásad spoločného systému DPH, ktoré sú uvedené v predchádzajúcich bodoch. 19. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu však vyplýva, že ustanovenia zákona o DPH definujúce pravidlá vrátenia nadmerného odpočtu tejto dane stanovujú, že daňové orgány disponujú na účely vrátenia nadmerného odpočtu lehotou 60 dní odo dňa, keď zdaniteľná osoba podala daňové priznanie k DPH. ale táto lehota je predĺžená na 180 dní, pokiaľ, ako je tomu v prípade žalobkync vo veci samej, noví platitelia DPH neposkytli 'zábezpeku ' podľa článku 97 ods. 2 toho istého zákona. 20. Je teda potrebné konštatovať, že noví platitelia DPH v porovnaní s ostatnými zdaniteľnými osobami podliehajú prísnejším pravidlám vrátenia nadmerného odpočtu zaplatenej DPH. Musia preto znášať, minimálne vo Výške nadmerného odpočtu DPH, ktorý im má byť vrátený, daňové zaťaženie DPH počas mimoriadne dlhého obdobia. 21. Poľská republika vysvetľuje, že toto predĺženie lehoty je odôvodnené skutočnosťou, že ide o nových platiteľov DPH. ktorých daňové orgány nepoznajú, a treba voči nim vykonať dôslednejšiu kontrolu na účely zabránenia daňovým únikom a obchádzaniu daňových povinnosti. 22. V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, ako Súdny dvor už spresnil, že členské Štáty majú oprávnený záujem na prijatí primeraných opatrení na ochranu svojich finančných záujmov a boj proti daňovým únikom a obchádzaniu alebo zneužitiu daňových povinností je Cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou o DPH (pozri rozsudky Molenheidc bod 47. Halifax a i.. C-255/02, bod 71, Kittel a Recolta Recycling. C-439/04 a C-440/04, bod 54). 23. ... Ako totiž spresňuje vnútroštátny súd vo svojom rozhodnutí, lehota 180 dní
na vrátenie dane stanovená pre nových platiteľov DPH je jednak šesťkrát dlhšia než zúčtovacie obdobie pre DPH v trvaní jedného mesiaca a jednak trikrát dlhšia než lehota uplatňovaná na ostatné zdaniteľné osoby, a to bez toho, aby poľské orgány uviedli dôkazy objasňujúce potrebu zaviesť takýto značný rozdiel v zaobchádzaní na účely zabránenia daňovým únikom a obchádzaniu daňových povinností. 24. Napokon takto dlhá lehota sa zdá o to menej nevyhnutná, že v každom prípade daňové orgány môžu na základe článku 87 ods. 2 zákona o DPH predĺžiť 60-dňovú lehotu, v ktorej sa má vrátenie uskutočniť, pokiaľ považujú za potrebné podrobnejšie preskúmať zákonnosť vrátenia a získať potrebné objasnenia. 25. Napokon, pokiaľ ide o možnosť poskytnúť zábezpeku na účely priznania obvyklej lehoty 60 dní na vrátenie nadmerného odpočtu DPH. ktorú pre nových platiteľov stanovuje článok 97 ods. 7 zákona o DPH. tá nespochybňuje úvahy uvedené v predchádzajúcich bodoch. 26. Ako totiž uvádza Komisia, táto zábezpeka nie je primeraná ani výške nadmerného odpočtu DPH, ktorý má byť vrátený, ani hospodárskej veľkosti zdaniteľnej osoby. 27. Presnejšie, poskytnutie danej zábezpeky môže, v rozpore s požiadavkou, ktorú stanovuje judikatúra uvedena v bode 17 tohto rozsudku, znamenať nezanedbateľné finančné riziko pre podniky, ktoré začali vykonávať svoju činnosť a z tohto dôvodu môžu mať nedostatok finančných prostriedkov. 28. V skutočnosti cieľom požiadavky poskytnúť uvedenú zábezpeku na účely uplatnenia obvyklej lehoty je len nahradiť' finančné zaťaženie spojené s viazaním sumy nadmerného odpočtu DPH na obdobie 180 dní zaťažením spojeným s viazaním sumy zábezpeky. Táto skutočnosť je o to menej odôvodnená, že jednak, ako je tomu v spore vo veci samej, posledná uvedená suma môže byť vyššia než dotknutý nadmerný odpočet DPH a jednak obdobie viazania zábezpeky je dlhšie ako lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH stanovená pre nových platiteľov DPH. Na základe článku 97 ods. 6 zákona o DPH totiž zábezpeku možno vrátiť až po uplynutí dvanástich mesiacov za podmienky, že zdaniteľná osoba zaplatila všetky dane, ktoré za toto obdobie dlží štátnemu rozpočtu. Výrok: ,,Článku 18 ods. 4 šiestej smernice..., a zásade proporcionality odporuje vnútroštátna právna úprava, akou je tá v spore vo veci samej, ktorá na účely umožnenia kontrol nevyhnutných na zabránenie daňovým únikom a obchádzaniu daňových povinností stanovuje lehotu v rozsahu 60 až 180 dní od podania daňového priznania k dani z pridanej hodnoty zdaniteľnou osobou, ktorú majú vnútroštátne daňové orgány na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty určitej kategórii zdaniteľných osôb. okrem prípadu, keď tieto osoby poskytnú zábezpeku vo Výške 250 000 PLN. 2. Ustanovenia, akými sú tie, ktorých sa týka spor vo veci samej, nepredstavujú osobitné odchylné opatrenia' sledujúce zabránenie niektorým formám daňových únikov alebo obchádzaniu daňových povinností v zmysle článku 27 ods. 1 šiestej smernice 77/388. zmenenej a doplnenej smernicou 2005/92.´´ Článok 183 smernice o DPH neoprávňuje členský štát obmedziť vyplatenie nadmerného odpočtu DPH na základe stanovenia podmienky, ktorá je sama o sebe v rozpore so smernicou. 36. Zároveň NS SR poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-120/15 Kovozber, v ktorom Kovozber požiadal o vrátenie nadmerného odpočtu DPH za mesiac júl 2007 vo svojom daňovom priznaní podanom 25. augusta 2007. Daňový úrad začal daňovú kontrolu nadmerného odpočtu 14. októbra 2007 a ukončil ju 7. marca 2008 s tým. že priznal oprávnenosť uplatnenej výšky nadmerného odpočtu. Nadmerný odpočet bol vrátený 13. marca 2008. Kovozber podal žiadosť, aby mu boli zaplatené úroky z omeškania od 31. dňa po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania DPH za príslušné obdobie až do dňa vrátenia nadmerného odpočtu. Daňový orgán žiadosť zamietol. Prejudiciálne otázky boli : Svojimi dvomi otázkami, ktoré treba preskúmať vo vzájomnej súvislosti, sa vnútroštátny súd v podstate pýtal, či článok 183 prvý odsek smernice o DPH sa má vykladať v zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ako je úprava vo veci samej, ktorá stanovuje výpočet úrokov z omeškania z vráteného nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní od skončenia daňovej kontroly. V prípade kladnej odpovede chce vnútroštátny súd vedieť, aké sú povinnosti, pokiaľ ide o uplatnenie existujúcich vnútroštátnych pravidiel. Z odôvodnenia vyplynulo : 21. Členské štáty musia pri stanovení podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH dbať na to, aby tieto podmienky nespochybňovali zásadu neutrality daňového systému DPH tým, že zdaniteľná osoba bude podľa nich povinná v celom rozsahu alebo sčasti znášať DPH. Konkrétne, uvedené podmienky musia umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH. čo znamená, že vrátenie sa uskutočni v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom, pričom prijatý spôsob vrátenia nesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne finančné riziko (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia Taliansko, C-78/00, EU:C:2001:579 body 33 a 34: Sosnowska, C- 25/07, EU:C:2008:395, bod 17; Enel Maritsa iztok 3, C-107/10. EU:C:2011:298, bod 33. Komisia/Maďarsko. C-274/10, EU:C:2011:530, bod 45). 23. V tejto súvislosti Súdny dvor uznal, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej DPH v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného
odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor však zdôraznil, že keďže zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. 26. Treba však konštatovať, že taká vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej neutrality pripomenutej v bode 21 tohto uznesenia, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu DPH zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesť až dvanásť krát dlhšie, ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca. 30. Pokiaľ ide o povinnosti vnútroštátneho súdu v súvislosti s aplikáciou svojho vnútroštátneho práva, treba pripomenúť, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Tieto podmienky však musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie alebo tento výkon nadmerne sťažili.
37. Zároveň NS SR poukazuje na skutočnosť, že z rozsudkov Súdneho dvora EÚ síce jednoznačne nevyplýva, či právo EU je prameňom práva i pre vznik resp. stanovenie konkrétnej lehoty od ktorej vzniká nárok na úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu. Z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veci samej ide skôr o odporúčanie, aby členské štáty vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku a so zásadou ekvivalencie a efektivity stanovili podmienky (pravidlá), za ktorých majú byť takéto úroky zaplatené, ktoré nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch a nesmú byť stanovené ani takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom EU. Pokiaľ vnútroštátne súdy zistia rozpor vnútroštátneho predpisu s právnym poriadkom EÚ, Súdny dvor EÚ v jednom z rozsudkov vo veci priznania úroku za nevrátený NO počas daňovej kontroly vyslovil názor, že vnútroštátne súdy sú povinné neuplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s právom EÚ. „V čom spočíva zosúladenie znenia čl. 183 prvého odseku Smernice Rady 2006/112/ES z 20. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty s vnútroštátnou právnou úpravou v danej veci? Podstatou právneho posúdenia v danej veci a zosúladenia práva EÚ a vnútroštátnej legislatívy je, resp. bolo určiť deň. od ktorého sa bude priznávať úrok zo zadržaného, resp. nevyplateného nadmerného odpočtu, pokiaľ sa v lehote na jeho vrátenie začne daňová kontrola ,, (JUDr. N. N., www. epi.sk, 19.12.2016).
38. Zároveň správny súd argumentuje právnym názorom NS SR, ktorý podporuje aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3 Sžfk/4/2019, ktorý v bodoch 25 a 26 uvádza : 25. Novela zákona o DPH účinná od 01.01.2017 v § 79a upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu (najmenej vo výške 1,5 % ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň) až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1. 2 alebo 5. Kompenzáciu, ktorá patrí daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu a spotrebnej dane podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, v zmysle ktorého si žalobca úrok vypočítal. 26. Krajský súd nemohol sám určiť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania a nahrádzať tak legislatívu. Je však zrejmé, že nárok na úroky z omeškania nevzniká automaticky od prvého dňa po uplynutí všeobecnej lehoty (na základe podaného daňového priznania), v ktorej by bol nadmerný odpočet obvykle vrátený. Daňová kontrola môže trvať najviac 12 mesiacov bez ohľadu na to, či ide o kontrolu malého alebo veľkého podniku, či ide o podnik, ktorý vykonáva výlučne tuzemské dodania tovarov a služieb alebo vykonáva dodávky tovarov a služieb prevažne do iných štátov. Ak je kontrola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, tak vrátenie nadmerného odpočtu je odložené až do skončenia kontroly a výška nadmerného odpočtu na vrátenie závisí od výsledku kontroly. Keďže platiteľ dane počas výkonu kontroly nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, od 01.01.2017 platí, aby za obdobie zadržania nadmerného odpočtu bola platiteľovi dane priznaná peňažná náhrada (úrok z nadmerného odpočtu). Nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa platiteľovi prizná, ak obdobie zadržania nadmerného odpočtu je viac ako šesť mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Štát má teda šesť mesiacov na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať
oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval inštitút nároku na úrok z nadmerného odpočtu. Počítaním úroku z nadmerného odpočtu po uplynutí všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu na základe podania daňového priznania, bez stanovenej primeranej lehoty na výkon daňovej kontroly, by bola popretá zásada ekvivalencie a efektivity a bol by obmedzený výkon práva štátu na zabezpečenie riadneho výberu daní prostredníctvom daňovej kontroly. Uvedené rozhodnutie tým pádom reaguje aj na kasačnú námietku žalobcu a to odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, vzhľadom na to, že uvedené rozhodnutie je novším rozhodnutím kasačného súdu oproti poukazu žalobcu na rozhodnutie Najvyššieho súdu na sp. zn. 8Sžf/115/2013.
39. Čo sa týka žalobných dôvodov správny súd argumentuje tým, že nie je sporné v prípade žalobcu, že daňová kontrola za zdaňovacie obdobie júl 2011 bola začatá 18. októbra 2011 a ukončená vyhotovením protokolu zo dňa 27. apríla 2015, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie doručený 05.05.2015 žalobcovi. Teda ako vyplýva takmer po 43. mesiacoch, načo bol vydaný dodatočný platobný výmer zo dňa 19. júna 2015, ktorý zrušil Krajský súd v Prešove pod sp. zn. 1S/8/2016 z 25. októbra 2016 a NS SR rozsudkom pod sp. zn. 1Sžfk/13/2017 z 24. apríla 2018 predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil Finančnému riaditeľstvu SR. Žalobcovi bol znížený nadmerný odpočet a priznaný nárok na vrátenie sumy nadmerného odpočtu. Nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený až 22. júna 2015 a ak by nebola začatá daňová kontrola, správca dane by bol povinný vrátiť nadmerný odpočet najneskoršie do dňa 23. októbra 2011. Sporné v danom prípade bolo oneskorené vyplatenie nadmerného odpočtu.
40. Podľa správneho súdu sporným zostáva aj naďalej právne posúdenie začiatku lehoty výpočtu úroku z nároku na vrátenie nadmerného odpočtu žalobcu, ako daňového subjektu, určeného po vykonaní daňovej kontroly v zmysle námietky žalobcu, že úroky z nadmerného odpočtu, vrátené po daňovej kontrole sa nemajú vypočítavať odo dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu plynúcej po skončení daňovej kontroly stanovenej vnútroštátnym právom, ale výpočet sa musí odvíjať odo dňa, kedy mal byť nadmerný odpočet vrátený podľa podaného daňového priznania, ak by daňová kontrola nebola začatá, čím rozhodnutie žalovaného nie je vydané v súlade so zákonom, pretože sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci a žalobca ako tvrdil v žalobe bol ukrátený na svojich právach.
41. Na danú žalobnú námietku, ako už správny súd reagoval vyššie poukazuje v plnom rozsahu aj rozhodnutie NS SR 8Sžfk/48/2019 zo dňa 28.05.2020, z ktorého bezpochyby vyplýva, že tak, ako v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ, nesmie byť daňový subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôžu mu výkon daňovej kontroly v spojení so zadržaním uplatneného nadmerného odpočtu DPH pri zachovaní neutrality dane priniesť ani ekonomickú výhodu. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Výška náhrady za toto zadržanie ako kompenzácia za toto zadržanie patrí poctivému daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní a je nutné ju odlíšiť od úroku z nadmerného odpočtu DPH podľa § 79 Daňového poriadku, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení odpočtu od uplynutia zákonných lehôt v prípadoch, keď sa daňová kontrola vôbec nezačala. Nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa platiteľovi prizná, ak obdobie zadržania nadmerného odpočtu je viac ako šesť mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Štát má teda šesť mesiacov na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval inštitút nároku na úrok z nadmerného odpočtu. Počítaním úroku z nadmerného odpočtu po uplynutí všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu na základe podania daňového priznania, bez stanovenej primeranej lehoty na výkon daňovej kontroly, by bola popretá zásada ekvivalencie a efektivity a bol by obmedzený výkon práva štátu na zabezpečenie riadneho výberu daní prostredníctvom daňovej kontroly. Vychádzajúc z aktuálnej judikatúry podľa správneho súdu počiatočným dňom nároku na úrok z nároku na vrátenie nadmerného odpočtu bol teda deň nasledujúci po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, t.j. od 24. apríla 2012 až do vrátenia nadmerného odpočtu vo výške 52 462,04 eur do 22. júna 2015. Splatnosť nadmerného odpočtu bola 23. októbra 2011 a počiatočným dňom nároku na úrok bol deň 24. apríla 2012. Dátum vrátenia nadmerného odpočtu v sume 52 462,04 eur dňa 22. júna 2015 tak predstavuje zadržanie nadmerného odpočtu v počte 1 155 dní, teda od 24. apríla 2012 až do vyplatenia nadmerného odpočtu. Základná úroková sadzba
ECB k 1. januáru 2015 bola 0,00 % použitá úroková sadzba 1,5 % a výška úroku vypočítaná správcom dane predstavovala 2 488,60 eur.
42. Čo sa týka žalobnej námietky retroaktivity v administratívnom konaní použitej žalobcom, že ustanovenie § 79a zákona o DPH nemožno použiť pri výpočte úrokov zo zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu, ktorá bola žalobcovi vrátená dňa 22. júna 2015, pretože toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až 1. januára 2017, správny súd argumentuje poukazom na stanovisko Správneho kolégia NS SR zo dňa 30. októbra 2019 sp. zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti NS SR ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly.
43. V súvislosti so zmenou Daňového poriadku zákonom č. 297/2016 Z.z. s účinnosťou od 1. januára 2017 je jednoznačne zrejmé, že k potrebe doplnenia chýbajúcej právnej úpravy dospel aj samotný zákonodarca. Odlišná prax správcu dane ako aj obdobná judikatúra bola v rozpore s právom EÚ a s prijatým spoločným systémom dane z pridanej hodnoty, čo potvrdila aj rozhodovacia činnosť Súdneho dvora EÚ.
44. Nakoľko zákon o DPH, platný a účinný v čase rozhodnom pre posúdenie veci, neobsahoval osobitné ustanovenie o povinnosti správcu dane zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH počas vykonávania daňovej kontroly je nevyhnutné v danej otázke vychádzať z práva Európskej únie.
45. Výklad článku 183 Smernice Rady bol realizovaný rozsudkom Európskeho súdneho dvora C107/10 zo dňa 12.05.2011, podľa ktorého článok 183 Smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania, zo sumy ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly.
46. V zmysle právneho názoru NS SR v rozsudku sp. zn. 3Sžfk/41/2017 z 27. februára 2019 pri absencii právnej úpravy prichádza do úvahy analogické použitie ustanovenia § 79a zákona o DPH aj na daňové kontroly skončené do 31. decembra 2016, nakoľko rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber má prednosť pred vnútroštátnou úpravou ustanovenia § 85ke zákona č. 279/2016 Z.z.
47. Podporne je tak uvedený správny argument žalovaného, podľa ktorého o správnosti postupu správneho orgánu svedčí aj stanovisko správneho kolégia NS SR z 30. októbra 2019 sp.zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti NS SR ohľadne náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly - Zbierka 6/2019.
48. Vzhľadom na uvedené a s poukazom na rozhodnutia NS SR vydané po prijatí rozhodnutia Súdneho dvora C-120/15 a zjednocujúceho stanoviska NS SR správny súd jednohlasne dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 S.s.p. zamietol.
49. Čo sa týka argumentov žalobcu, tieto sa opakovali v administratívnom konaní, ako aj v podanej žalobe, s týmito sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí dostatočne presvedčivo a zrozumiteľne vysporiadal, pričom rozhodnutia boli preskúmateľné a to nielen rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ale aj žalovaného s tým, že v zmysle ustálenej judikatúry nie je žiadúce a potrebné podávať odpoveď na každý argument odvolateľa či sťažovateľa, ak argumentácia tvorí obsahom jeden logicky celok, čo v tomto prípade rozhodnutie žalovaného bezpochyby bolo.
50. Správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku aj o trovách konania a vzhľadom na neúspešnosť žalobcu, s poukazom na tú skutočnosť, že nebol naplnený účel ustanovenia § 168 S.s.p. rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.
51. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere 3:0 hlasov (§ 139 ods. 4 S.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods. 1 Správneho súdneho poriadku).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.