Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7S-85-2017.pdf
PDF · 202.59 KB
Case nature
Area
Subarea
7S/85/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej, členov senátu JUDr. Juraja Tymka a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu Nettix, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Skladná 6, IČO: 36 851 701, právne zastúpeného JUDr. Ivanom Babjakom, advokátom, so sídlom kancelárie vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 200/33, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 31.05.2017 č. 862867/2017, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Prvostupňový správny orgán Daňový úrad Košice, so sídlom v Košiciach, Rozvojová 2, rozhodnutím zo dňa 20.12.2016 č.: 1802031/2016 podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) v znení neskorších predpisov, určil daňovému subjektu Nettix, s.r.o., IČO: 36 851 701, DIČ: 2022477314, IČ DPH: SK2022477314, Skladná 6, Košice - m. č. Juh, rozdiel v sume 68 135,60 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2011 tak, že:
- suma, na ktorú si daňový subjekt podľa osobitných predpisov uplatnil nárok ........................................................................................... 75 759,84 eur,
- suma zistená správcom dane ….......... ..................................................... 7 624, 24 eur,
- rozdiel v sume …...................................................................................... 68 135,60 eur.
2. Odôvodnenie označeného rozhodnutia Daňového úradu Košice (v ďalšom texte aj: „správca dane“, „správny orgán prvého stupňa“, resp. „prvostupňový správny orgán“) je obsahom podrobného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.
3. Proti označenému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca včas odvolanie, o ktorom rozhodoval žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 31.05.2017 č.: 862867/2017, ktorým podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie správcu dane potvrdil.
4. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia zo dňa 31.05.2017 č. 862867/2017 uviedol, že správca dane vykonal u daňového subjektu Nettix, s.r.o. daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty (v ďalšom texte aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2011. O jej výsledku bol vyhotovený Protokol č. 9801403/5/3510693/2014 zo dňa 17.07.2014 a Dodatok k protokolu zo dňa 28.08.2014, ktoré boli s daňovým subjektom prerokované a doručené 03.09.2014. Dňa 12.09.2014 správca dane vydal dodatočný platobný výmer č.
9801403/5/4075688/2014, ktorým nebol priznaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2011 v sume 75 759,84 eur a bola vyrubená vlastná daňová povinnosť v sume 3 768,56 eur, čím vznikol rozdiel v sume 79 528,40 eur. Daňový subjekt sa odvolal a Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č.1100303/ 1/ 93004/ 2015/14008 zo dňa 02.03.2015 zrušilo odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer a vrátilo vec na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu neúplne zisteného skutkového stavu a nedostatočného odôvodnenia vyvodených záverov. Správca dane vykonal vyrubovacie konanie a dňa 03.11.2015 vydal rozhodnutie č. 1623894/2015, ktorým daňovému subjektu určil rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie za III. štvrťrok 2011 v sume 18 336 eur. Na základe podaného odvolania Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 482505/2016 zo dňa 14.04.2016 zrušilo odvolaním napadnuté rozhodnutie a vrátilo vec na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu neúplne zisteného skutkového stavu, nedostatočne odôvodnených záverov a nedodržania právneho názoru odvolacieho orgánu. Správca dane po vykonaní vyrubovacieho konania dňa 15.12.2016 prerokoval s daňovým subjektom zistené skutočnosti vo vyrubovacom konaní (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 1789277/2016) a dňa 20.12.2016 vydal rozhodnutie č. 1802031/2016, ktorým určil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2011 v sume 68.135,60 eur. Správca dane ďalej konštatoval, že daňový subjekt v označenom zdaňovacom období:
- uplatnil odpočítanie dane v sume 79 551,84 eur z faktúr za nákup kryštálového cukru a prepravu od spoločnosti ANIX, s.r.o. so sídlom vo Veľkom Krtíši, Banícka 703/16, IČ DPH: SK2023230550 (od 12.12.2011 VILHEM, s.r.o., 42, Kosihy nad Ipľom) a EUROMAXTRADE s.r.o. Hadovce 24, Komárno, IČ DPH: SK2022729731,
- deklaroval dodanie tovaru a služieb v zmysle § 8 a § 9 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o DPH“) v sume 18 960 eur, priznaná daň v sume 3 792 eur a
- deklaroval dodanie tovaru a služieb s oslobodením od dane v sume 408 981 eur.
5. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí ďalej uviedol, že správca dane preveril obchodné vzťahy medzi daňovým subjektom a spoločnosťou ANIX, s.r.o. v zmysle faktúr (piatich) za dodávku cukru v celkovej sume 110 016 eur, (základ dane 91 680 eur, DPH 18 336 eur) - faktúry č. E10001 zo dňa 28.09.2011 v sume 22 176 eur, č. E10002 zo dňa 28.09.2011 v sume 22 176 eur, č. E10003 zo dňa 29.09.2011 v sume 21 888 eur, č. E10004 zo dňa 29.09.2011 v sume 21 888 eur, č. E10005 zo dňa 30.09.2011 v sume 21 888 eur a zistil, že bývalý konateľ tejto spoločnosti E. Ď. potvrdil, že v zdaňovacom období III. štvrťrok 2011 spoločnosť ANIX, s.r.o. dodávala tovar daňovému subjektu Nettix, s.r.o., vystavila pre neho päť faktúr, dopravu tovaru si zabezpečoval žalobca, úhrady za dodaný tovar prebehli bezhotovostne (čo nezdokladoval), vystavené faktúry má vo svojom účtovníctve zaevidované, platby za uvedené faktúry však nie sú zaúčtované, tovar nadobudol od dodávateľa EXON PLUS, s.r.o. Na otázky správcu dane bývalý konateľ tejto spoločnosti vypovedal nehodnoverne - nevedel uviesť adresu skladu, ktorý mal prenajatý na skladovanie cukru; uviedol, že úhrady za cukor svojmu dodávateľovi vykonával bezhotovostne, ale nevedel uviesť priezvisko osoby, ktorej peniaze odovzdal; nevedel odpovedať na otázku, prečo nemá spoločnosť zaúčtované úhrady za cukor od odberateľa Nettix, s.r.o. Daňový úrad Banská Bystrica vykonal v spoločnosti VILHEM, s.r.o. (do 12.12.2011 ANIX, s.r.o.) daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie máj - november 2011 a správca dane použil Protokol z daňovej kontroly č. 9611401/1027663/2013/Cse zo dňa 18.03.2013, z ktorého zistil, že spoločnosť VILHEM, s.r.o. odpočítala daň z predložených dokladov od spoločnosti EXON PLUS, s.r.o. a preverovaním pôvodu tovaru bolo zistené, že cukor pochádzal z Maďarska. Počas kontroly správca dane preukázal, že spoločnosť nenadobudla tovar - kryštálový cukor od spoločnosti EXON PLUS, s.r.o. Na základe týchto skutočností správca dane nadobudol odôvodnené pochybnosti o reálnom dodaní tovaru daňovému subjektu, t.j. žalobcovi vzhľadom na to, že spoločnosti VILHEM, s.r.o. nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods.1 zákona o DPH, pretože jej dodávateľovi spoločnosti EXON PLUS, s.r.o. nevznikla daňová povinnosť. Správca dane v záujme odstrániť rozpory v zistených skutočnostiach opakovane predvolával bývalého konateľa spoločnosti VILHEM, s.r.o. E. Ď.Ď., ktorý sa nedostavil napriek riadne doručeným predvolaniam (28.09.2015, 30.08.2016 a 30.09.2016) na výsluch bez ospravedlnenia nedostavil. Správca dane preto z vykonaného dokazovania konštatoval, že označený svedok nepotvrdil dostatočne hodnoverne dodanie tovaru v zdaňovacom období III. štvrťroku 2011 daňovému subjektu, t.j. žalobcovi a správca dane nezistil v konaní iné skutočnosti, ktoré by preukázali nárok daňového subjektu na odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti ANIX, s.r.o. (VILHEM, s.r.o.). Správca dane preveroval aj dodanie tovaru spoločnosťou EUROMAXTRADE s.r.o. v zmysle trinástich faktúr za dodanie cukru a jeho dopravu a zistil, že žalobca obdŕžal od tejto spoločnosti
v období do 20.09.2011 štyri faktúry v sume 73 020 eur za dodanie tovaru kryštálového cukru a služieb dopravy a v období od 21.09.2011 do 31.09.2011 deväť faktúr v sume 232 942 eur za dodanie tovaru kryštálového cukru. V období od 21.09.2011 bola ako platiteľ DPH pod IČ DPH: SK2022729731, IČO: 36 861 171, registrovaná spoločnosť EUROTRANS, s.r.o., Hadovce 24, Komárno, preto správca dane konštatoval, že predložené faktúry nespĺňajú formálne náležitosti. Po zistení, že zmeny obchodného mena právnickej osoby v obchodnom registri majú iba deklaratórny účinok, a preto nie je dôvod na neakceptovanie právnickej osoby ako oprávneného daňového subjektu, správca dane priznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane v sume 57 423,84 eur z faktúry od spoločnosti EUROMAXTRADE s.r.o.
6. Správca dane ďalej konštatoval, že daňový subjekt, t.j. žalobca vykázal v daňovom priznaní dodanie tovaru s oslobodením od dane podľa § 43 zákona o DPH vo výške 408 981 eur, ktoré uviedol v záznamovej evidencii DPH a aj v súhrnom výkaze v zmysle § 80 označeného zákona. Žalobca fakturoval dodanie kryštálového cukru týmto odberateľom:
- Ball - Rood Trade Kft., Nyírpalota 5, Budapešť, Maďarsko, IČ DPH: HU 22763217 v sume 19 920 eur
- faktúra č. 2011/0001 zo dňa 13.09.2011 + CMR SK 0288303,
- AJ Foods Kft., Gát 21, Budapešť, Maďarsko, IČ DPH: HU23494107 v sume 39 360 eur, faktúra č. 2011/0002 zo dňa 19.09.2011 +CMRSK 0408813 a SK0408829,
- Best Pets Hungary Kft., TÓ23 FEHŚRTÓ, Maďarsko, IČ DPH: HU 22774729 v sume 213 525 eur (faktúry č. 2011/0004 zo dňa 21.09.2011 + CMR SK 0408845 a SK 0408878, faktúra č. 2011/2005 zo dňa 23.09.2011 + CMR SK M3184859 a SK E 07850222, faktúra č. 2011/0006 zo dňa 26.09.2011 + CMR SK E 07850223 a SK E 07850224, faktúra č. 2011/0007 zo dňa 28.09.2011 + CMR SK E 07850232 a SK 0408894, faktúra č. 2011/0010 zo dňa 29.09.2011 + CMR SK 0408833, faktúra č. 2011/012 zo dňa 29.09.2011 + CMR SK 0408841, faktúra č. 2011/0017 zo dňa 30.09.2011 + CMR SK E 07850204,
- Intergrain Kft., Koloszvári, u 17, Kiskoros, Maďarsko, IČ DPH: HU 22960926 v sume 77 376 eur - faktúra č. 2011/0008 zo dňa 28.09.2011 + CMR SK E 07850229, faktúra č. 2011/0011 zo dňa 29.09.2011 + CMR SK 7887424, faktúra č. 2011/0013 zo dňa 29.09.2011 + CMR SK 0408849, faktúra č. 2011/0014 zo dňa 30.09.2011 + CMR SK 0408850,
- Minicsemege Kft., Aranyesó, Budapešť, Maďarsko, IČ DPH: HU 23170654 v sume 19 440 eur - faktúra č. 2011/0009 zo dňa 28.09.2011 + CMR SK E 07850228,
- Agro Gabona Trans Kft., Kerényi Károly 10, Pécs, Maďarsko, IČ DPH: Hu 22643425 v sume 19 800 eur - faktúra č. 2011/0016 zo dňa 30.09.2011 + CMR SKM 3184858,
- Giant Invest Kft., Himes utca 4, Nyregyháza, Maďarsko, IČ DPH: HU 23397969 7. Na základe výzvy správcu dane daňový subjekt oznámil, že všetka dokumentácia preukazujúca nadobudnutie tovaru a jeho následný predaj v zdaňovacom období III. štvrťroku 2011 sa nachádza na útvare NAKA PZ SR, správca dane na základe poverenia nazrel do účtovníctva daňového subjektu na tomto policajnom útvare a vyhotovil pre potreby daňového konania kópie CMR a dodávateľských faktúr. Následne z odpovedi o medzinárodnú výmenu informácii adresovaných príslušnému orgánu v Maďarskej republike vyplynulo, že:
- odberateľ Agro Gabona Trans Kft., je v likvidácii, bývalá konateľka spoločnosti nevedela poskytnúť vyhlásenie o činnosti spoločnosti, nespomínala si na dodávateľov a odberateľov, spoločnosť nezahrnula do daňového priznania nadobudnutie od spoločnosti Nettix, s.r.o., neposkytla maďarskej daňovej správe žiadne účtovníctvo za preverované zdaňovacie obdobie a ani nedeklarovala intrakomunitárne nadobudnutia,
- odberateľovi Ball - Rood Trade Kft. dňom 11.10.2011 bolo zrušené IČ DPH, posledné daňové priznanie bolo podané za obdobie II. štvrťroku 2011, spoločnosť je nekontaktná, dokumentácia spoločnosti je nedostupná, v mieste sídla spoločnosti sa nevykonáva žiadna obchodná činnosť,
- odberateľ Best Pets Hungary Kft. je v likvidácii za obdobie III. štvrťroku 2011 podľa údajov z VIES deklaroval intrakomunitárne nadobudnutie od Nettix, s.r.o., ale spoločnosť je nekontaktná a nie sú dostupné žiadne dokumenty potvrdzujúce nadobudnutia,
- u odberateľa Intergarain Kft. bola začatá daňová kontrola, spoločnosť s daňovými orgánmi nekomunikuje, spoločnosť deklaruje za obdobie III. štvrťroka 2011 intrakomunitárne nadobudnutia, ale reálnosť týchto údajov nebolo možné preveriť, pretože účtovníctvo spoločnosti nie je k dispozícii,
- odberateľ Minicsemege podal daňové priznanie za obdobie III. štvrťrok 2011 a október 2011, neplní si svoje záväzky na DPH, v mene spoločnosti sa na predvolanie nikto nedostavil, nepodarilo sa získať žiadnu dokumentáciu, spoločnosť je od 06.06.2012 v likvidácii.
8. Vyhodnotením označených zistení správca dane dospel k záveru, že nebolo preukázané reálne prijatie predmetného tovaru (kryštálového cukru), a ani uskutočnenie deklarovaných intrakomunitárnych dodávok. Vykonané dokazovanie preukázalo, že vecné plnenie z predložených faktúr nenastalo, predložené dôkazy sa ukázali ako nedôveryhodné, vystavené bez reálneho podkladu. Deklarované dodania tovarov sú len formálne bez vecného plnenia. Nárokované právo bolo odôvodnené z hospodárskych činností, pre ktoré objektívne neexistuje žiadne iné vysvetlenie, ako vytvorenie nárokovaného práva. Predložené doklady, ktorými daňový subjekt deklaroval dodanie tovaru do iného členského štátu správca dane nepovažoval za dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali, že došlo k dodaniu tovaru do Maďarska označeným odberateľom. Správca dane tak konštatoval, že daňový subjekt nepredložil žiadne hodnoverné dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali uskutočnenie deklarovaného dodania tovaru maďarským obchodným spoločnostiam. Daňový subjekt preto nesplnil zákonnú podmienku uvedenú v § 43 ods.1 zákona o DPH, pretože preverovaním sa nepotvrdilo, že nadobúdateľom tovaru (kryštálový cukor) v inom členskom štáte boli označené obchodné spoločnosti identifikované pre daň v Maďarsku. V súvislosti s predloženými dokladmi o preprave správca dane konštatoval, že daňový subjekt k vyššie označeným faktúram vystaveným maďarským spoločnostiam Agro Gabola Trans Kft., Ball - Rood Trade Kft., Best Pets Hungary Kft., Intergrain Kft., Minicsemege Kft., AJ Foods Kft., a Giant Invest Kft., predložil kópie dokladov o preprave, v ktorých nebolo potvrdené prevzatie tovaru v inom členskom štáte odberateľom alebo osobou ním poverenou. Na predložených CMR dokladoch chýbajú údaje v kolónke 24 - dátum prevzatia zásielky a podpis a pečiatka príjemcu
- a tým, že chýba samotné potvrdenie prevzatia zásielky nebola splnená jedna z podmienok na uplatnenie oslobodenia od dane pri dodávaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu v zmysle ustanovenia § 43 ods.5 zákona o DPH. Z vyššie uvedených dôvodov aj s poukazom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej platí, že k uplatneniu oslobodenia dodania tovaru v rámci spoločenstva od dane dôjde len vtedy, keď právo nakladať s tovarom ako vlastník je prevedené na nadobúdateľa, keď právajúci preukáže, že tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a že v dôsledku jeho odoslania alebo prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania, správca dane neuznal oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH z označených dodávok tovaru v celkovej sume 408 981 eur a pristúpil k vyčísleniu dane podľa § 69 ods. 1 v nadväznosti na § 8 a 19 zákona o DPH a z uvedenej sumy vyčíslil 20 % daň vo výške 68 135,60 eur. Keďže daňový subjekt nepreukázal dodanie tovaru podľa § 43 zákona o DPH vznikla mu tak povinnosť priznať a zaplatiť daň za zdaňovacie obdobie III. štvrťroku 2011 v označenej výške.
9. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí k jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane uviedol, že správca dane je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu z predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia, a vo vyrubovacom konaní v záujme čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu vzal do úvahy všetky dôkazy a zistenia obchodných vzťahov daňového subjektu z jeho dodávateľmi ako aj odberateľmi, ktorými disponoval počas daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní, tieto následne vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a dospel k záveru, že daňový subjekt porušil ustanovenie § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH a uplatnil právo na oslobodenie od dane v rozpore s označenými ustanoveniami zákona, keď nebolo potvrdené dodanie tovaru do iného členského štátu a daňový subjekt nepreukázal splnenie podmienok pre oslobodenie od dane pri fakturácii cukru maďarským spoločnostiam. Žalovaný preto zastával názor, že v danom prípade sa nejedná o nový prístup správcu dane k danej problematike , ani o zmenu filozofie vyrubovacieho konania, pretože je zrejmé, že správca dane obchodné vzťahy s maďarskými spoločnosťami, ktorým daňový subjekt vystavil faktúry bez dane z pridanej hodnoty preveroval už počas daňovej kontroly. Skutočnosť, že správca dane zistenia o týchto spoločnostiach nehodnotil vo vzťahu k oslobodeniu od dane deklarovanému v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2011 už v rozhodnutiach zo dňa 12.09.2014 a 03.11.2015 mala vplyv aj na rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR v odvolacom konaní, nič však nebránilo správcovi dane pristúpiť k vyhodnoteniu vykonaných dôkazov spôsobom, ako to spravil v odvolaní napadnutom rozhodnutí.
10. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa prerušenia daňovej kontroly a jej zákonnosti žalovaný uviedol, že bez informácií získaných na základe odpovedí zahraničnej daňovej správy by neboli dostatočne zistené skutočnosti týkajúce sa dodania tovarov a správca dane by tak nemal podklady a informácie potrebné na vydanie rozhodnutia. Získanie odpovedi v rámci medzinárodnej výmeny informácií bolo konaním o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia správcu dane, pričom tento postupoval v súlade s § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 4 Daňového poriadku, pretože konal tak, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie.
V súvislosti so žiadosťami o medzinárodnú výmenu informácií išlo o konanie iného orgánu, vedené podľa príslušného osobitného predpisu, ktorého výsledok bol potrebný pre ďalšie konanie správcu dane. Žalovaný tak námietku, že dôvod, pre ktorý správca dane prerušil daňovú kontrolu nie je zákonným dôvodom považoval za neopodstatnenú.
11. Ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku, že postup správcu dane pri predĺžení lehoty na vykonanie daňovej kontroly bol nesprávny, keď správca dane vyhotovil upovedomenie o predĺžení lehoty až dňa 17.03.2014. Nesúhlasil ani s námietkou daňového subjektu, že protokol z daňovej kontroly je potrebné považovať za nezákonný, pretože postup správcu dane pri prerušení daňovej kontroly a pri jej predĺžení nie je zákonný. Žalovaný zdôraznil, že daňová kontrola bola ukončená v zákonom stanovenej lehote, pretože počas prerušenia kontroly lehoty neplynú. Správca dane nevie ovplyvniť lehotu, v ktorej zahraničné daňové správy konajú a vzhľadom na potrebu preverenia všetkých skutočností pre správne určenie dane bol nútený vyčkať na tieto odpovede a nemohol pokračovať v daňovej kontrole pred ich obdŕžaním. Práve odpovede na otázky, ktoré boli predmetom žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (v ďalšom texte aj: „MVI“) boli rozhodujúce pre preverenie skutočností týkajúcich sa deklarovaných obchodov, preto správca dane v záujme objektívneho a úplného vyhodnotenia okolností zdaniteľných obchodov až do doručenia príslušných informácií vo výkone kontroly nemohol pokračovať a kontrolu z týchto dôvodov prerušil. V tej súvislosti žalovaný poukázal na právne závery vyplývajúce z uznesenia ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 116/2013-11.
12. K námietkam týkajúcim sa hmotnoprávnej stránky veci žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že predmetom DPH podľa § 2 ods.1 písm. a/ zákona o DPH je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou. Za určitých zákonom stanovených podmienok môže byť dodanie tovaru do iného členského štátu a nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu oslobodené od dane. Odvolal sa na § 43 ods.1 zákona o DPH, podľa ktorého je od dane oslobodené dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ tovaru je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Zákonom stanovené podmienky oslobodenia dodávky od tovaru od dane preto sú: - dodávateľ tovaru je osoba registrovaná pre daň v tuzemsku, - odberateľ tovaru je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte a tovar objedná pod svojim identifikačným číslom pre daň prideleným v tomto členskom štáte, - tovar sa fyzicky prepravuje z tuzemska do iného členského štátu, - musí ísť o odplatný obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom, - o predaji musí byť vyhotovená faktúra, na ktorej bude uvedené identifikačné číslo pre daň dodávateľa a odberateľa. Platiteľ dane, ktorý dodáva tovar oslobodený od dane do iného členského štátu osobe identifikovanej pre daň, je povinný okrem daňového priznania podať aj súhrnný výkaz (§ 80 zákona o DPH). DPH zo zdaniteľného obchodu oslobodeného od dane platí nadobúdateľ tovaru a uplatňuje sadzbu dane platnú v členskom štáte, v ktorom je daň splatná. Platiteľ dane bol povinný podľa § 43 ods.5 zákona o DPH v znení platnom v čase deklarovaných dodávok tovaru preukázať splnenie podmienok oslobodenia od dane pri tovare dodanom do iného členského štátu kópiou faktúry a ďalším dokladom podľa spôsobu prepravy. Ak prepravu tovaru zabezpečuje dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, ak prepravu tovaru vykonáva dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným prehlásením odberateľa alebo ním poverenou osobou, že tovar prepravil do iného členského štátu, inými dokladmi, ako napr. zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar. V danom prípade, vzhľadom na existenciu pochybností o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti daňovým subjektom predložených dokladov, správca dane nevychádzal len z faktúr a dokladov predložených daňovým subjektom, ale za týmto účelom vykonal dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry odrážajú skutočnosť a či im neabsentuje materiálny podklad, teda tak ako to je vyššie uvedené vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či žalobca dodával fakturovaný tovar označeným spoločnostiam so sídlom v Maďarsku a či údaje uvedené na faktúrach vystavených týmto spoločnostiam odrážajú skutočnosti tak, ako nastali podľa tvrdenia žalobcu. Z výsledkov dokazovania vykonaného správcom dane vyplynulo, že dodanie tovaru nebolo preukázané tak, ako to deklaroval daňový subjekt. Žalovaný zdôraznil, že z jednotlivých odpovedí maďarskej daňovej správy na žiadosti o MVI síce vyplýva, že preverované spoločnosti sú už nekontaktné, ale zároveň z nich vyplývajú aj iné rozhodujúce skutočnosti, ktoré nenasvedčujú tvrdeniam daňového subjektu o realizáciu preverovaných obchodných vzťahov (nepodané daňové priznania, nedeklarované intrakomunitárne nadobudnutia alebo nepredloženie žiadnych dokladov, ktoré by mohli potvrdiť deklarované intrakomunitárne nadobudnutie od žalobcu). Aj z obsahu predložených
CMR dokladov vyplýva, že tieto doklady nepreukazujú skutočnosť, že tovar bol reálne odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a že nadobúdateľ v inom členskom štáte nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník, pretože neobsahujú dátum, podpis a pečiatku príjemcu. K námietkam daňového subjektu, že počas daňovej kontroly predložil všetky zákonom stanovené doklady na preukázanie nároku dodania tovaru do iného členského štátu a pochybnosti správcu dane o evidencii jeho obchodných partnerov a o preprave tovaru, nemôžu byť na ťarchu daňového subjektu, žalovaný uviedol, že uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, daňový subjekt má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré by boli schopné zabezpečiť preukázateľnosť uskutočnených zdaniteľných obchodov a dôkazným bremenom na ten druh a obsah daňovej transakcie, ktorú deklaruje, je zaťažený daňový subjekt. Tento však správcovi dane nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal, že skutočne dodal tovar maďarským spoločnostiam s oslobodením od dane. Z obsahu predložených listín, ako aj výsledkom dokazovania vykonávaného správcom dane vyplýva, že v skutočnosti nedošlo k reálnemu uskutočneniu zdaniteľných obchodov tak ako je to deklarované preverovanými faktúrami a samotné doklady predložené daňovým subjektom nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné jednoznačne použiť ako dôkaz o uskutočnení deklarovaných obchodov. Ako neopodstatnenú žalovaný vyhodnotil aj námietku, že všetci kupujúci nadobudli právo nakladať s tovarom ako vlastníci už na území Slovenskej republiky, čo odôvodnil tým, že na preukázanie takéhoto tvrdenia daňový subjekt nepredložil žiadne dôkazy, preto žalovaný toto tvrdenie považoval za účelové.
13. V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaný konštatoval, že správca dane vykonaným dokazovaním dospel k jednoznačnému záveru, že deklarované zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené tak, ako to bolo uvedené na preverovaných faktúrach a v priebehu daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania bolo získané dostatočné množstvo relevantných dôkazov, ktoré umožnili prijať objektívne závery, že nárok žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2011 je nedôvodný. V súvislosti s namietanou sumou určeného rozdielu dane žalovaný zistil, že správca dane sumu 408 981 eur považoval za sumu s daňou, ale výšku dane nevypočítal správne. Správca dane vyčíslil daň vo výške 68 135,60 eur, pričom správne ju mal vyčísliť vo výške 68 163,50 eur (sadzba dane 20 %). Správca dane určil rozdiel, ktorý je v sume 27,90 eur v prospech daňového subjektu, preto vzhľadom na hospodárnosť konania žalovaný nezmenil odvolaním napadnuté rozhodnutie v neprospech daňového subjektu.
14. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 862867/2017 zo dňa 31.05.2017 ako aj rozhodnutia správcu dane Daňového úradu Košice č. 1802031/2016 zo dňa 20.12.2016. Namietal, že rozhodnutia správnych orgánov neboli vydané v súlade so zákonom, pretože sa zakladajú na nesprávnom právnom posúdení veci, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a rozhodnutiami bol žalobca ukrátený na svojich právach.
15. V úvode správnej žaloby zdôraznil, že podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovení zákon. Konanie štátneho orgánu, ktoré nie je vykonávané v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, je preto protiústavné, a teda aj nezákonné. Nezákonným je aj rozhodnutie štátneho orgánu, ktorému predchádza jeho nezákonný postup. Namietal, že v danej veci sa vykonávala daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2011, ktorá začala dňa 07.12.2011 a podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v platnom znení (v ďalšom texte aj : „zákon o správe daní a poplatkov“) mala byť ukončená najneskoršie dňa 07.06.2012, a to prerokovaním protokolu s daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Protokol z daňovej kontroly č. 9801403/5/3510693/2014 bol s daňovým subjektom prerokovaný až dňa 03.09.2014, t.j. po viac ako dvoch rokoch kedy mala byť daňová kontrola ukončená. Ďalej žalobca namietal, že správca dane daňovú kontrolu prerušil nevykonateľným rozhodnutím č. 9800403/1/495787/2012 zo dňa 15.03.2012, čo odôvodnil tým, že rozhodnutie neobsahuje deň, od ktorého je daňová kontrola prerušená. Uvedenie dňa, od ktorého je kontrola prerušená je právne podstatné vzhľadom na ustanovenie § 25a ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov, podľa ktorého ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Neuvedením dátumu, od ktorého bola daňová kontrola prerušená nie je možné určiť dobu, počas ktorej lehota na vykonanie daňovej kontroly neplynula a nie je možné v konečnom dôsledku ani posúdiť, či správca dane daňovú kontrolu ukončil v zákonom stanovenej lehote. Za situácie, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly zo dňa 15.03.2012 nie je vykonateľné, nemá za následok
neplynutie lehoty na vykonanie daňovej kontroly, z čoho žalobca vyvodil záver, že daňová kontrola nebola ukončená v zákonom stanovenej lehote, následkom čoho je aj nezákonnosť rozhodnutia správcu dane zo dňa 20.12.2016 č. 1802031/2016.
16. Žalobca namietal aj tú skutočnosť, že zaslanie žiadosti o MVI e-mailom správcom dane príslušnému orgánu podľa zákona č. 76/2007 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní v platnom znení, t.j. Finančnému riaditeľstvu SR nie je dôvodom na prerušenie daňovej kontroly podľa § 25a ods.1 zákona o správe daní a poplatkov. V tej súvislosti poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/68/2012, z ktorého citoval: „Pokiaľ ide o prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 25a zákona o správe daní, podľa názoru Najvyššieho súdu SR neboli splnené podmienky na prerušenie daňovej kontroly z dôvodu, že sa nezačalo konanie o predbežnej otázke a ani konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Žiadosť správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií nie je konaním v zmysle ustanovení zákona o správe daní, ale iba výkonom dôkazného prostriedku, a preto z tohto pohľadu nemohla byť kontrola prerušená na dobu viac ako tri roky. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR v konaní žalovaného správneho orgánu uvedená skutočnosť spôsobuje takú vadu, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods.2 písm. e/ O.s.p.).“ Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného vyslovený v preskúmavanom rozhodnutí, že znenie § 25a zákona č. 511/1992 Zb. uvádza iba príkladmo dôvody prerušenia daňového konania, a preto správca dane môže konanie prerušiť aj z iných zákonom nepredpokladaných dôvodov, pretože podľa názoru žalobcu štátne orgány nemajú právo zákon vykladať, ale majú povinnosť zákon aplikovať. Konanie štátneho orgánu nad rámec zákona je prejavom arbitrárnosti (svojvôle) a zvlášť v oblasti daní je vylúčená s poukazom na článok 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky akákoľvek svojvôľa daňových orgánov pri správe daní. Žalobca zdôraznil, že všetky zásahy do práva smerujúce k odňatiu časti nadobudnutého majetku prostredníctvom vyrubenia, či určenia daní sa musia vykonať výlučne zákonom alebo na jeho základe, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Žalobca zdôraznil, že nespochybňuje právo správcu dane zaslať žiadosť o MVI príslušnému orgánu, avšak tvrdí, že správca dane nebol § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní zmocnený na prerušenie daňovej kontroly z dôvodu zaslania takejto žiadosti, pretože zákon mu umožňoval prerušiť daňové konanie iba z dôvodov uvedených v tomto ustanovení zákona, s dôrazom, že sa začalo (nejaké) konanie. Správca dane teda mohol zaslať žiadosť o MVI bez toho, aby daňovú kontrolu prerušoval. Na podporu takejto argumentácie uviedol, že vzhľadom na nesprávnu prax daňových úradov v danej otázke sa začali množiť námietky daňových subjektov, a preto pri tvorbe zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) Ministerstvo financií SR si túto skutočnosť uvedomilo a modifikovalo ustanovenie § 25a zákona o správe daní a poplatkov do teraz platného § 61 ods.1 písm. b/ Daňového poriadku tak, že do pôvodného znenia pridalo nový text : „alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.“ Je preto zrejmé, že ak by postup správcov dane prerušujúcich daňovú kontrolu podľa § 25a zákona o správe daní z dôvodu žiadosti o MVI bol v súlade so zákonom, nevyžadovala by sa zmena zákonnej úpravy, ktorá takéto oprávnenie správcu dane explicitne zakotvila.
17. Žalobca ďalej v správnej žalobe poukazoval na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že ak je správcom dane použitý protokol z daňovej kontroly, ktorá nebola ukončená v zákonom stanovenej lehote, potom protokol z tejto kontroly nadobúda povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Ak by bol použitý, potom je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočnosti zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné. Žalobca v tej súvislosti poukázal aj na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorú žalovaný vo svojom rozhodnutí pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane nerešpektoval. Opakovane zdôraznil, že v zmysle rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly zo dňa 15. 03. 2012 nie je zrejmé, od ktorého dňa sa kontrola prerušila. V prípade, ak správca dane a žalovaný za deň prerušenia daňovej kontroly považoval deň doručenia rozhodnutia o jej prerušení kontrolovanému daňovému subjektu, boli povinní uviesť zákon, ktorý to stanovuje. V daňových veciach je vylúčená akákoľvek svojvôľa daňových orgánov, preto ak daňové orgány neodôvodnia a nepodložia svoje konanie príslušným zákonom, z ktorého explicitne vyplýva oprávnenie daňového orgánu na takéto konanie, potom je celé konanie smerujúce k vyrubeniu dane poznačené vadou nezákonnosti a nezákonným je aj rozhodnutie o vyrubení dane.
18. Ako ďalšiu námietku žalobca uviedol, že prejavom svojvôle žalovaného je aj jeho stanovisko v súvislosti s nesprávnym výpočtom sumy rozdielu dane, pretože žalovaný bez uvedenia právneho
predpisu, na základe ktorého rozhodoval, uviedol, že „vzhľadom na hospodárnosť konania Finančné riaditeľstvo SR nemení odvolaním napadnuté rozhodnutie v neprospech daňového subjektu.“ Takéto stanovisko žalovaného je podľa žalobcu v príkrom rozpore so základnou zásadou daňového konania, ktorou je zásada zákonnosti. Žiaden všeobecný záväzný predpis totiž neumožňuje daňovému orgánu, aby vyrubil daň, či určil jej rozdiel iným ako zákonným spôsobom. Odpustiť daň daňovému subjektu s odôvodnením, že sa berie ohľad na zásadu hospodárnosti, sa v žiadnom zákone upravujúcom dane neuvádza.
19. Žalobca v správnej žalobe namietal aj tú skutočnosť, že po tom, čo odvolací orgán zrušil predchádzajúce rozhodnutia správcu dane, tento úplne otočil filozofiu výkonu vyrubovacieho konania a kým v predchádzajúcich rozhodnutiach neuznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane z faktúr vystavených jeho dodávateľmi, v poradí poslednom rozhodnutí už mu tento nárok uznal, no na druhej strane sa správca rozhodol vyrubiť žalobcovi daň z faktúr, pri ktorých si uplatňoval oslobodenie od dane, a ktoré vystavil svojim maďarským odberateľom. Žalobca tvrdil, že splnil všetky podmienky, ktoré zákon o DPH v roku 2011 stanovoval v § 43 ods. 5 písm. a/ a d/ pre uplatnenie oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu. Kontrolným pracovníkom správcu dane predložil príslušné faktúry a prepravné doklady CMR, v ktorých bolo uvedené miesto určenia a tiež bankové výpis preukazujúce prijatie platieb za tovar. V roku 2011 sa nevyžadovalo, aby prijatie tovaru bolo na prepravných dokladoch potvrdené odberateľom v inom členskom štáte, pričom je potrebné si uvedomiť, že žalobca previedol právo nakladať s tovarom ako vlastník na maďarských odberateľov už na území SR (túto skutočnosť potvrdzujú prepravné doklady). Žaloba vo vzťahu k maďarským odberateľom nebol povinný im dodať tovar do Maďarska. Tovar im ale dodal tým, že ho odovzdal prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho, ktorú skutočnosť uviedol aj v odvolaní zo dňa 11.03.2017, žalovaný sa však k takejto argumentácii v preskúmavanom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevyjadril. Správca dane vôbec neskúmal ani tú skutočnosť, či došlo zo strany žalobcu k splneniu základnej podmienky pre oslobodenie od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu a tou je preprava tohto tovaru z tuzemska do Maďarska. Ak správca dane mal pochybnosti, či prepravcovia uvedení na predmetných dokladoch CMR tento tovar do Maďarska prepravili, bolo jeho povinnosťou si tieto pochybnosti overiť. Ak tak nekonal, nemožno tvrdiť, že z jeho strany bol spoľahlivo zistený skutkový stav veci. Tvrdil, že k tejto odvolacej námietke sa žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žiadnym spôsobom nevyjadril, čím došlo z jeho strany k porušeniu § 65 ods. 3 a § 74 ods. 2 Daňového poriadku.
20. Vo vzťahu k tvrdeniu správcu dane, že sa nepotvrdilo u odberateľa v Maďarsku nadobudnutie tovaru, žalobca uviedol, že takéto tvrdenie správcu dane nemá svoj základ vo vykonanom dokazovaní, ale vychádza výlučne z odpovede maďarskej daňovej správy na žiadosť príslušného orgánu o MVI. Samotná žiadosť o poskytnutie informácie podľa žalobcu (v súlade s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí Ústavného súdu SR IV.ÚS 116/2013) je procesný úkon, ktorým sa majú získať informácie, ku ktorým sa následne môže dotknutá osoba vyjadriť, a nie dôkazný prostriedok. Podľa žalobcu informácie získané v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií nemožno použiť ako dôkazy v daňovom konaní, pretože tieto majú charakter informácií, ktorými sa preveruje skutkový stav veci, ktorý má byť následne potvrdený vykonaným dokazovaním. Eurokomformnosť tohto stanoviska Ústavného súdu SR podporuje aj rozsudok Súdneho dvora vo veci C-184/05 Tvoh International BV, v ktorom Súdny dvor odpovedal na otázku, či daňové orgány členského štátu, z územia ktorého bol tovar odoslaný alebo prepravený sú povinné požadovať informácie od orgánov členského štátu odberateľa a použiť ich na určenie, či tovar bol skutočne dodaný do tohto členského štátu. Rozhodnutie Súdneho dvora je také, že „daňové orgány členského štátu, z ktorého územia je tovar prepravený alebo odoslaný v rámci dodávky vnútri spoločenstva, nie sú povinné požadovať informácie od orgánov členského štátu určenia uvedeného dodávateľom.“ Súdny dvor svoj záver odôvodnil najmä tou skutočnosťou, že nič nebráni dotknutým daňovým orgánom požadovať od daňového poplatníka dôkazy, ktoré považuje za potrebné na účely posúdenia, či je potrebné požadovaný daňový odpočet vykonať alebo nie a tiež, že smernica (Rady 77/799/EHS) o vzájomnej pomoci a spolupráci v znení neskorších predpisov) sa v žiadnom prípade netýka právomoci týchto orgánov určiť najmä, či sú splnené podmienky, ktoré požaduje legislatíva na oslobodenie operácie od dane. Odvolal sa aj na právny názor vyslovený v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 314/2015 zo dňa 16.12.2015, podľa ktorého správca dane „musí vykonávať dokazovanie spôsobom, ktorý garantuje jeho objektivitu, teda musí vziať do úvahy dôkazy svedčiace v neprospech daňového subjektu, ale aj v jeho prospech. V prípade zistenia skutkových okolností, ktoré sú spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie vo veci, nemožno na uvedené prihliadnuť, ak správca dane o nich nezískal informácie v procese dokazovania postupom zákonne
konformným.“ Správca dane tým, že nevykonal dokazovanie o informáciách získaných z MVI, ale považoval ich priamo za dôkaz, pričom priorizoval tie informácie, ktoré spochybňujú, (ale v žiadnom prípade nevylučujú) nadobudnutie tovaru maďarským odberateľom, postupoval v rozpore s vyššie citovanou judikatúrou a ak svoje závery oprel výlučne o tieto informácie, jeho rozhodnutie nemožno považovať za vyhotovené zákonným spôsobom.
21. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 14.11.2017 k správnej žalobe zotrval na skutkových zisteniach, ako aj na právnych záveroch vyplývajúcich z preskúmavaného rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR, vrátane rozhodnutia správcu dane a navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Žalobné dôvody považoval za nedôvodné. Zdôraznil, že prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane za podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu a tým naplnili jeho príjmovú časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konajú na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok osobitne upravuje inštitút zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností, rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňovej kontroly je preto zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si daňový subjekt svoje zákonom stanovené povinnosti splnil. K námietke v súvislosti s nedodržaním lehoty na vykonanie daňovej kontroly zo strany správcu dane žalovaný uviedol, že s touto námietkou sa vysporiadal už v napadnutom rozhodnutí, keď uviedol, že daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2011 sa začala dňom uvedeným v Upovedomení o vykonaní daňovej kontroly č. 698/320/85527/2011/Tot zo dňa 14.11.2011 a to dňa 07.12.2011, správca dane následne podľa § 25a ods. 1 zákona o správe daní v nadväznosti na § 165 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutím č. 9800403/495787/2012/Vaš zo dňa 15.03.2012 prerušil daňovú kontrolu do dňa doručenia posledného výsledku z MVI z dôvodu, že bolo potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu v zmysle čl. 5 Nariadenia rady č. 1798/2003. Po doručení poslednej odpovede na žiadosť o MVI - dňa 02.01.2014 správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly a túto skutočnosť oznámil žalobcovi oznámením zo dňa 24.02.2014. Správca dane požiadal finančné riaditeľstvo o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly listom zo dňa 17.03.2014, následne upovedomil žalobcu o jej predĺžení o šesť mesiacov. Dňa 17.07.2014 vypracoval vyššie označený protokol, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie zo dňa 31.07.2014 doručil žalobcovi dňa 04.08.2014. Dňa 13.08.2014 žalobca doručil správcovi dane vyjadrenie k protokolu, na základe ktorého bol vypracovaný dodatok dňa 28.08.2014. Dňa 03.09.2014 správca dane spísal so žalobcom zápisnicu o ústnom pojednávaní zo záverečného prerokovania protokolu a výsledku zistenia z kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na DPH a týmto dňom bola daňová kontrola ukončená. Žalovaný považoval námietku žalobcu za nedôvodnú, pretože lehota na vykonanie daňovej kontroly bola dodržaná.
22. Vo vzťahu k tvrdeniu, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly je nezákonné, pretože správca dane v rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly neuviedol, od ktorého dátumu sa kontrola prerušuje, žalovaný uviedol, že táto námietka je nad rámec námietok uvedených v odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane a preto nie je predmetom žalobou napadnutého rozhodnutia, zdôraznil však, že postupoval prísne v súlade so zákonom. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa dôvodov prerušenia daňovej kontroly - žiadosti o MVI žalovaný poukázal v plnom rozsahu na obsah preskúmavaného rozhodnutia s tým, že správca dane by bez informácií získaných od maďarskej daňovej správy o odberateľských spoločnostiach nedokázal získať všetky potrebné skutočnosti týkajúce sa dodania tovarov a nemal by tak dostatočné podklady a informácie na vydanie rozhodnutia. Získanie odpovedí v rámci MVI bolo v súlade s platnými právnymi predpismi, pretože správca dane konal tak, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Prerušenie daňovej kontroly bolo preto vykonané v súlade so zákonom, bolo účelné a podmienky pre prerušenie daňovej kontroly (nevyhnutnosť preukázania takých skutočností, ktoré správcovi dane neboli známe a boli rozhodujúce pre správne určenie dane prostredníctvom získania informácií podľa osobitného predpisu) boli splnené.
23. Vo vzťahu k námietke, že žalovaný postupoval svojvoľne, ak žalobcovi odpustil nesprávne určený rozdiel v dani z dôvodu hospodárnosti v konaní, žalovaný uviedol, že správca dane sa síce dopustil
chyby vo vyčíslení výšky dane vo svoj neprospech, postup výpočtu však bol správny, preto žalovaný potvrdil výšku rozdielu dane vyčísleného správcom dane.
24. Vo vzťahu k námietke, že žalovaný vo svojom rozhodnutí otočil filozofiu vyrubovacieho konania žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že v preskúmavanom rozhodnutí poukázal na konania a rozhodnutia, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia správcu dane zo dňa 20.12.2016 č. 1802031/2016. Správca dane bol viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu (podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku) a vo vyrubovacom konaní po zrušení rozhodnutia, v záujme čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu vzal do úvahy všetky dôkazy a zistenia o obchodných vzťahoch žalobcu s jeho dodávateľmi a odberateľmi, ktorými disponoval počas daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní, tieto následne vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a dospel k záveru o porušení ust. § 43 ods. 1 a ods. 5 zákona o DPH. Žaloba si tak uplatnil právo na oslobodenie od dane v rozpore so zákonom, keď nebolo potvrdené dodanie tovaru do iného členského štátu a nepreukázal splnenie podmienok pre oslobodenie od dane pri fakturácii cukru maďarským spoločnostiam. V danom prípade nejde o nový prístup správcu dane k danej problematike, ani o zmenu filozofie vyrubovacieho konania, pretože správca dane obchodné vzťahy s týmito spoločnosťami, ktorým žalobca vystavil faktúry bez DPH preveroval už počas daňovej kontroly.
25. V prípade námietok týkajúcich sa hmotnoprávneho posúdenia veci žalovaný uviedol, že aj s týmito námietkami sa vysporiadal v preskúmavanom rozhodnutí a zdôraznil, že postup správcu dane, ktorý preveroval deklarované dodanie tovaru s oslobodením od dane maďarských spoločností žiadosťami o MVI bol v súlade s platnými právnymi predpismi a odpovede maďarskej daňovej správy sú takými dôkazmi, ktoré preukazujú, že nadobudnutie tovaru u maďarských odberateľov nebolo potvrdené. Takúto skutočnosť nepreukazujú ani prepravné CMR doklady, ktoré predložil žalobca k jednotlivým faktúram pre maďarských odberateľov, pretože neobsahujú dátum, podpis a pečiatku príjemcu. Zdôraznil, že tvrdenie žalobcu, že všetci kupujúci nadobudli právo nakladať s tovarom ako vlastník už na území SR sa javí byť účelovým, a to z dôvodu, že žalobca k tomuto tvrdeniu nepredložil žiadne dôkazy, ako aj z dôvodu, že pre účely oslobodenia od dane musí byť preukázané, že tovar opustil územie SR. Žalovaný poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, keď z rozsudku vo veci C 273/11 zo dňa 06.09.2012 Mecsek - Gabona Kft. vyplýva, že ak platiteľ dane nesplní povinnosti, ktoré mu ukladá vnútroštátny predpis o DPH v oblasti dokazovania oslobodenia dodania tovaru do iného členského štátu od DPH, nie je možné mu priznať oslobodenie od dane, pretože Súdny dvor rozhodol, že článok 138 ods.1 Smernice Rady 2006/112/ES zmenenej a doplnenej Smernicou Rady 2010/88/EÚ, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa predávajúcemu zamietlo priznanie práva na oslobodenie od dane v prípade dodania tovaru v rámci spoločenstva, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že tento predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania, alebo že vedel alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ a neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho bolo možné rozumne požadovať na zabránenie jeho vlastnej účasti na tomto podvode. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu dodávateľa tovaru poukázal na rozhodnutie súdneho dvora EÚ vo veci C-285/09R, rozsudok Súdneho dvora vo veci Teleos C-409/04, ktoré potvrdzuje, že k uplatneniu oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu dôjde len vtedy, keď právo nakladať s tovarom ako vlastník prejde na nadobúdateľa a súčasne keď sa preukáže, že tento tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a že v dôsledku tejto prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania, čo však v danom prípade preukázané nebolo.
26. Žalovaný v závere vyjadrenia k správnej žalobe zdôraznil, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré boli obsahom odvolania a posúdením obsahu rozhodnutia správcu dane ako aj predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o porušení ustanovení zákona o DPH boli vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami označeného zákona ako aj Daňového poriadku. Skutkový stav bol dostatočne zistený a vyvodené závery majú oporu v zistenom skutkovom stave a v predloženom spisovom materiáli. Postup správcu dane ako aj žalovaného nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu a námietky žalobcu uvedené v podanej žalobe nie je možné akceptovať, pretože tieto sú neopodstatnené.
27. Žalobca v replike zo dňa 30.11.2017 prostredníctvom právneho zástupcu zotrval na svojej právnej ako aj skutkovej argumentácii, tak ako ju špecifikoval v správnej žalobe, zopakoval jednotlivé tvrdenia k žalobným dôvodom zo správnej žaloby a zdôraznil, že v preskúmavanej veci všetci kupujúci nadobudli
právo nakladať s tovarom ako vlastník už na území SR, a to v súlade s ustanovením § 412 ods.1 Obchodného zákonníka odovzdaním tovaru prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho. Žalobca predložením dokladov podľa § 45 ods. 5 zákona o DPH k daňovej kontrole, si svoje dôkazné povinnosti splnil a nedostatky či už na strane jeho maďarských odberateľov alebo jednotlivých prepravných spoločností mu nemôžu byť pripisované na ťarchu. Za právne nepodstatný považoval výsledok šetrenia maďarskej finančnej správy vo vzťahu k výsledku daňovej kontroly v súvislosti s oslobodením dodania tovaru do Maďarska, a to aj s poukazom na právne závery vyslovené v rozsudku Súdneho dvora vo veci C-273/11.
28. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (zákona č. 162/2015 Z. z. účinného od 01.07.2017, ďalej len „SSP“) po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods.1 písm. e/ SSP) na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že správnej žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť.
29. Na pojednávaní pred súdom, ktoré sa uskutočnilo dňa 14.11.2018 právny zástupca žalobcu trval na podanej správnej žalobe z dôvodov, ktoré sú v nej uvedené. Zdôraznil, že Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 24/2010 vyslovil, že daňová kontrola predstavuje intenzívny zásah do individuálnej právom chránenej sféry daňových subjektov. Ak daňová kontrola vykonaná zákonným spôsobom je takým závažným a intenzívnym zásahom, potom ju možno vykonať výlučne a striktne podľa zákona. Ústavný súd aj v inom náleze sp. zn. I. ÚS 238/06 zdôraznil, že v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať len na základe ústavy SR v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Správne orgány, v danom prípade daňové orgány tak nie sú oprávnené vykladať zákon extenzívnym spôsobom. Takýto výklad vykonal správca dane vo vzťahu k § 25a zákona o správe daní a poplatkov vo vtedy platnom znení, keď v rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly neuviedol dátum, od ktorého sa kontrola prerušuje. Daňová kontrola preto nebola vykonaná v zákonom stanovenej lehote a protokol z takto vykonanej daňovej kontroly nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, preto ani nasledujúce rozhodnutia správcu dane a žalovaného nie sú zákonné.
30. Zástupkyňa žalovaného trvala v celom rozsahu na písomnom vyjadrení ako aj argumentácii uvedenej v rozhodnutí správcu dane a preskúmavanom rozhodnutí žalovaného. Zdôraznila, že z § 25a zákona o správe daní a poplatkov výslovne nevyplýva, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly má obsahovať dátum, od ktorého k prerušeniu dochádza. Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly ale skutočne vydané bolo, bolo aj doručené účastníkom a daňová kontrola tak bola prerušená v súlade s platnou právnou úpravou. Pokračovanie daňovej kontroly bolo oznámené účastníkom zákonným spôsobom, preto daňová kontrola bola ukončená v zákonom stanovenej lehote. Poukázala aj na právne závery rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.03.2018 sp. zn. 6S/82/2017, kde obdobné námietky správny súd vyhodnotil ako nedôvodné.
31. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
32. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
33. Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada ( ods. 5 a 6 § 3 Daňového poriadku).
34. Podľa § 165 ods. 4 Daňového poriadku, daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov.
35. Doterajším predpisom bol zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov.
36. Podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní a poplatkov, správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže uvedenú lehotu v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel dane podľa osobitného predpisu najviac o dvanásť mesiacov.
37. Podľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov, správca dane doručí daňovému subjektu písomné oznámenie o výkone daňovej kontroly. Toto oznámenie musí obsahovať miesto a deň začatia daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie. Daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44). Doručenie protokolu sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (ods. 12 označeného zákonného ustanovenia).
38. Podľa § 25a ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov, správca dane daňové konanie môže prerušiť najmä, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Správca dane môže lehotu prerušenia daňového konania primerane predĺžiť, najdlhšie na čas, kým sa rozhodne o predbežnej otázke alebo o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia (ods. 2). Správca dane pokračuje v konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka konania, len čo pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, prípadne len čo uplynula lehota uvedená v ods. 2. Pokračovanie v konaní správca dane písomne oznámi účastníkovi konania (ods. 4). Ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú (ods. 5).
39. Podľa § 24 ods.1 písm. a/ až c/ Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
40. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
41. Podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.
42. Správny súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi, resp. účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahuje zákonom predpísané náležitosti, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.
43. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa vyplýva, že daňová kontrola u platiteľa DPH Nettix, s.r.o. , IČO: 36 851 701, Skladná 6, Košice (za účelom zistenia oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2011) začala dňom uvedeným v Upovedomení o vykonaní daňovej kontroly č. 698/320/85527/2011/ Tot zo dňa 14.11.2011, t.j. dňom 07.12.2011. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol č. 9801403/5/3510693/2014 zo dňa 17.07.2014 a Dodatok k protokolu zo dňa 28.08.2014. Po prerokovaní protokolu, správca dane vo vyrubovacom konaní vydal rozhodnutia 12.09.2014 a 03.11.2015, ktoré boli na základe odvolania žalovaným zrušené a konečným výsledkom je tak rozhodnutie správcu dane zo dňa 20.12.2016, potvrdené rozhodnutím žalovaného zo dňa 31.05.2017, ktoré rozhodnutie administratívneho orgánu spolu s postupom správcu dane, ako aj žalovaného, vedúcim k jeho prijatiu tvorí predmet súdneho prieskumu v tomto konaní pred správny súdom.
44. Z obsahu predloženého administratívneho spisu ďalej vyplýva, že správca dane v priebehu daňovej kontroly zisťoval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, preveroval obchodnú spoluprácu medzi kontrolovaným daňovým subjektom a spoločnosťami ANIX s.r.o. (od 12.12.2011 VILHEM s.r.o.) a EUROMAXTRADE s.r.o. aj formou dožiadania miestne príslušným správcom dane a vzhľadom na skutočnosť, že odberateľmi deklarovaného tovaru, t.j. kryštálového cukru boli zahraničné spoločnosti so sídlom v Maďarskej republike, prostredníctvom Finančného riaditeľstva SR, sekcie daňovej, odboru bola proti podvodom zaslal žiadosti o MVI listami č. 9800403/2424/2012, č. 9800403/2423/2012, č. 9800403/2373/2012, č. 9800403/2372/2012 a č. 9800403/2425/2012 tak, aby bolo preverené dodanie tovaru (kryštálového cukru) do iného členského štátu pre deklarovaných odberateľov. Správca dane následne v súlade s ustanovením § 25a ods. 1 zákona o správe daní v nadväznosti na ust. § 165 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutím č. 9800403/495787/2012/Vaš zo dňa 15.03.2012 daňovú kontrolu prerušil do dňa doručenia posledného výsledku z medzinárodnej výmeny informácií (MVI) z dôvodu, žer bolo potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu v zmysle článku 5 Nariadenia Rady č. 1798/2003. Po doručení poslednej odpovede na žiadosť o MVI dňa 02.01.2014 správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly a túto skutočnosť (podľa § 25a ods. 4 zákona o správe daní v nadväznosti na ust. § 165 ods. 4 Daňového poriadku) oznámil žalobcovi oznámením č. 9801403/5/728781/2014 zo dňa 24.02.2014, doručeným dňa 03.03.2014. Následne správca dane požiadal o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly o šesť mesiacov, o ktorej skutočnosti informoval daňový subjekt. Žalovaný o tejto žiadosti rozhodol listom č. 1100101/1/20599-113780/2014 zo dňa 05.03.2014 tak, že výkon daňovej kontroly bol predĺžený o šesť mesiacov. Po vypracovaní Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 698/320/4050049/2014/Tomá dňa 03.09.2014, zo záverečného prerokovania protokolu o výsledku zistenia z kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2011, daňová kontrola bola ukončená.
45. Z vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že predmetná daňová kontrola bola začatá dňom 07.12.2011. Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách a sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov bol účinný od 01.01.1993 a zrušený od 01.01.2012. V zmysle vyššie citovaného § 165 ods. 4 zákona č. 563/2009 Daňového poriadku daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov, preto aj prerušenie daňovej kontroly v tejto veci bolo vykonané podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.
46. V tej súvislosti správny súd poukazuje na to, že § 25a zákona č. 511/1992 Zb. upravuje prerušenie konania tak, že správca dane môže konanie prerušiť najmä, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Dôvody na prerušenie konania sú uvedené príkladmo, a preto nie je vylúčené, že konanie je možné prerušiť aj z iných dôvodov, ktoré môžu mať vplyv na výsledok daňovej kontroly, prípadne na vydanie rozhodnutie v daňovom konaní. Správca dane preto mohol v preskúmavanej veci konanie prerušiť aj z iných zákonom nepredpokladaných dôvodov, nakoľko zákon len naznačuje vhodnosť prerušenia konania z dôvodov, ktoré výslovne uviedol v označenom ustanovení § 25a ods. 1. Prerušenie konania tak nastáva na základe rozhodnutia správcu dane vydaného na základe podnetu účastníka, či z vlastného podnetu správcu dane alebo na základe zákona. V danom prípade k prerušeniu daňového konania došlo z dôvodu, že správcu dane prostredníctvom finančného riaditeľstva požiadal o preverenie deklarovaných obchodov s kryštálovým
cukrom, a to u zahraničných obchodných partnerov žalobcu, prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií daňových orgánov.
47. Žalobca v správnej žalobe vo vzťahu k procesným pochybeniam správnych orgánov v správnej žalobe namietal prerušenie daňovej kontroly v nadväznosti na prekročenie zákonom stanovenej lehoty na jej vykonanie, keď rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly považoval za nevykonateľné pre chýbajúci dátum odkedy bola daňová kontrola prerušená, následkom čoho označené rozhodnutie je aj nezákonné. Správny súd vo vzťahu k tejto námietke zdôrazňuje, že tak ako to už bolo vyššie uvedené, správca dane prerušil daňovú kontrolu podľa § 25a ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov v nadväznosti na § 165 ods. 4 Daňového poriadku s tým, že aj keď v tomto rozhodnutí nie je uvedený dátum, odkedy sa daňová kontrola prerušuje, zo samotného znenia označeného ustanovenia nevyplýva povinnosť uviesť tento dátum, preto sa má za to, že daňová kontrola sa prerušuje vydaním rozhodnutia č. 9800403/495787/2012/Vaš zo dňa 15.03.2012 o jej prerušení (rozhodnutie bolo daňovému subjektu aj riadne doručené dňa 21.03.2012), resp. doručením. Z uvedeného preto správny súd prijal záver, že námietka žalobcu o nevykonateľnosti rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly a teda aj o jeho nezákonnosti je neopodstatnená.
48. Správny súd sa nestotožňuje ani s námietkou žalobcu, že realizáciou medzinárodnej výmeny informácií správca dane prerušil daňovú kontrolu v rozpore so zákonom. Tak ako to zdôraznil aj žalovaný, prerušením daňovej kontroly sa totižto prerušujú všetky lehoty, teda tieto lehoty neplynú. Prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupoval do súkromnej autonómie žalobcu, Neuplatňoval voči nemu svoje práva, ani nepožiadal od neho plnenie povinnosti vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly. Z dôvodu podozrenia o fiktívnosti deklarovaného intrakomunitárneho dodania tovaru do iného členského štátu EÚ podľa § 43 zákona o DPH správca dane plnil svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy dane, t. j. využitím medzinárodnej výmeny informácií, overoval podklady potrebné na správne a úplné určenie dane. Išlo o legitímnu činnosť správcu dane, prostredníctvom ktorej sa mu do dispozície dostali informácie o odberateľoch žalobcu a prepravcovi tovarov. Išlo o výmenu informácií uskutočnenú podľa článku 19 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 zo 08. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti daní z pridanej hodnoty (č. 904/2010 zo 07. októbra 2010 prepracované znenie). Medzinárodná výmena daňových informácií v súvislosti s preverovaním intrakomunitárnych obchodov bola realizovaná medzi daňovými orgánmi Maďarskej daňovej správy a daňovými orgánmi Slovenskej daňovej správy spolupracujúcimi na základe uvedeného Nariadenia Rady, ktoré je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Toto svojim obsahom napĺňa účel stanoviť pravidlá, postupy umožňujúce príslušným daňovým orgánom členských štátov, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri uskutočňovaní správneho systému DPH v kontrole riadneho uplatňovania DPH, najmä pri transakciách v rámci spoločenstva a v boji proti podvodom súvisiacim s DPH (článok 1 Nariadenia Rady (ES)). Z obsahu pripojeného administratívneho spisu možno dospieť k záveru, že jednotlivé procesné úkony zo strany správcu dane v rámci vykonávaného dokazovania prebiehali v časovom slede bez zbytočných prieťahov, taktiež po ukončení prerušenia výkonu daňovej kontroly. Je potrebné prihliadať na nevyhnutnosť preverenia skutočného dodania tovaru registrovanému platiteľovi na DPH v inom členskom štáte EÚ, v danom prípade v Maďarsku.
49. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na závery vyplývajúce rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.07.2016 sp. zn. 3Sžf/46/2015 týkajúce sa preukazovania splnenia podmienok pre oslobodenie od dane z pridanej hodnoty z dôvodu deklarovaného uskutočnenia intrakomunitárneho obchodu dodaním tovaru dodávateľovi registrovanému na daň z pridanej hodnoty v Maďarskej republike, v zmysle ktorého preukazovanie základných atribútov určujúcich podmienky oslobodenia od dane, ktorými okrem iných je aj jednoznačné uskutočnenie prepravy deklarovaného tovaru do iného členského štátu. Túto skutočnosť je podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov povinný preukázať platiteľ dodávajúci tovar do iného členského štátu a to bez ohľadu na jeho dobromyseľnosť alebo prípadnú neobozretnosť pri výbere spoľahlivých obchodných partnerov a to čo do osoby odberateľa v členskom štáte alebo prepravcu tovaru. Uvedené rozhodnutie zároveň reflektuje aj na prerušenie daňovej kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií. Správny súd preto konštatuje, že prerušenie daňovej kontroly za účelom získania informácie prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií bolo postupom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre vydanie rozhodnutia správcu dane, a preto správca dane postupoval v súlade s § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 4 Daňového poriadku a konal tak, aby skutočnosti pre správne určenie
daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Napokon aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že dôvod prerušenia konania pre dožiadanie ohľadne medzinárodnej výmeny informácií je ústavne konformný spôsob odôvodnenia prerušenia daňového konania v takýchto prípadoch a nejde o svojvoľný, odporujúci účelu a zmyslu aplikovateľných noriem.
50. Ako neopodstatnenú správny súd vyhodnotil aj námietku žalobcu, že správne orgány vo vyrubovacom konaní (po tom, čo predchádzajúce rozhodnutia správcu dane boli zrušené rozhodnutím žalovaného) úplne otočil filozofiu rozhodnutia, a to z dôvodu, že žalovaný uvedený postup dostatočným spôsobom odôvodnil, ak poukázal na to, že pre prijatie týchto záverov mal dostatok informácií a dôkazov, ktoré boli získané, resp. vykonané v procese daňovej kontroly a pri prijatí takéhoto záveru rešpektoval aj právne názory odvolacieho správneho orgánu zo zrušujúcich rozhodnutí. Pri svojom rozhodovaní tak správca dane, ako aj žalovaný zobrali do úvahy všetky dôkazy a zistenia v obchodných vzťahoch žalobcu s jeho dodávateľmi a odberateľmi (tak ako tieto boli preverované v priebehu daňovej kontroly) a tieto následne vyhodnotil jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti a prijal záver o porušení § 43 ods. 5 zákona o DPH, s tým, že žalobca nepreukázal reálne dodanie tovaru odberateľom v Maďarskej republike.
51. V závere správny súd uzatvára, že jednotlivé žalobné dôvody žalobcu uplatnené v správnej žalobe podľa názoru súdu nie sú spôsobilé spochybniť tieto správne závery o tom, že v súvislosti s podaným daňovým priznaním daňového subjektu na DPH t.j. žalobcu za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2011 (t.j. mesiaca júl, august a september) je rozdiel v sume tejto dane 68 135,60 eur, teda rozhodnutie správcu dane vo vyrubovacom konaní o dovyrúbení tejto dane je podľa názoru súdu správne a v súlade so zákonom. Správca dane v rámci daňovej kontroly zisťoval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie základu dane ako aj samotnej DPH, a dokazovanie sústredil tak na preukázanie materiálneho plnenia zo strany dodávateľov žalobcu ako aj preukázanie dodávok tovaru (kryštálového cukru) žalobcom jeho odberateľom v Maďarskej republike. Je potrebné zdôrazniť, že tak správca dane, ako aj žalovaný na základe výsledkov vykonaného dokazovania, vrátane výsledkov MVI dospeli k správnym záverom, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru zahraničným odberateľom a nepreukázal tak ani splnenie podmienok podľa § 43 zákona o DPH t.j. pre dodanie tovaru s oslobodením od dane. Je potrebné poukázať aj na chýbajúce údaje na predložených CMR dokladoch, t,j, chýbajúce dáta týkajúce sa prevzatia zásielky a podpisu a pečiatky príjemcu, ako aj to, že zo žiadnych informácií získaných od obchodných partnerov žalobcu v Maďarku nebolo preukázané dodanie deklarovaného tovaru. Aj keď žalobca v priebehu konania tvrdil, že v danej veci bolo podstatným to, že vlastnícke práva k tomuto tovaru prešli na odberateľov ešte na území Slovenskej republiky, preto šetrenia Maďarskej finančnej správa sú pre konanie správcu dane v tejto veci právne nepodstatné, uvedenú skutočnosť o prechode vlastníckych práv k tovaru na kupujúcich v danom prípade žiadnym spôsobom nepreukázal a táto skutočnosť ani z výsledkov daňovej kontroly nevyplýva. Uvedené tak zostalo iba v rovine tvrdenia žalobcu, ktoré však žiadnym spôsobom pred súdom nepreukázal.
52. Napokon, vo vzťahu k námietke, že žalovaný vo veci postupoval nezákonne a jeho rozhodnutie je prejavom svojvôle, ak žalobcovi „odpustil“ daň vo výške cca 27 eur, ktorý rozdiel v prospech žalobcu vznikol na základe počtárskej chyby pri výpočte správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí, správny súd uvádza, že v správnom súdnictve súdy v zásade poskytujú ochranu každému, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené, alebo priamo dotknuté rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy, prípadne jeho nečinnosťou, či iným zásahom. Úlohou správneho súdu tak nie je prihliadať na všetky pochybenia pri postupe správnych orgánov, ale len na tie, ktoré zasahujú do subjektívneho práva účastníka konania, resp. sa ho dotýkajú. Správcom dane a následne žalovaným v preskúmavanej veci došlo k určeniu daňovej povinnosti v menšom, než zákonom stanovenom rozsahu (o sumu v 27,90 eur), preto chybne určená daň nie je v neprospech žalobcu, ale v jeho prospech práve o uvedenú sumu. Takýmto postupom administratívneho orgánu nebolo do subjektívnych práv žalobcu zasiahnuté žiadnym spôsobom, preto v tejto časti správny súd nemá zákonné oprávnenie na nápravu tvrdeného nedostatku.
53. V závere správny súd konštatuje, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobcovi bol daný v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dostatočný procesnoprávny priestor pre dokazovanie a tým aj preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku. Procesnoprávne a tým aj ústavnoprávne rozmery preskúmavanej právnej problematiky súd hodnotil aj v intenciách judikatúry
Ústavného súdu SR a v súlade s ňou dáva do pozornosti účastníkov konania, že zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z ustanovení článku 47 ods. 3, článku 48 ods. 2 Ústavy SR a z článku 6 Dohovoru je zabezpečiť, aby účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú bola poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledky konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhými účastníkmi konania. Procesný postup orgánov verejnej moci by predstavoval protiústavný zásah do označených základných práv, ak by účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania) predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní, alebo uplatniť opravné prostriedky (nález Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 153/07-35 z 18.10.2017). Správny súd pochybenia takéhoto charakteru v preskúmavanej veci nezistil.
54. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, zákona o správe daní a poplatkov ako aj Daňového poriadku, preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
55. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods.1, § 168 SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žalobca nemal vo veci celkom ani sčasti úspech a nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
56. Správny súd v preskúmavanej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).