Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_25Co-131-2018.pdf
PDF · 124.98 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/131/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, v mene ktorej koná Mgr. Tomáš Kušnír, advokát a konateľ, proti žalovaným: 1/A., nar. XX. XX. XXXX, 2/ N. K. nar. XX. XX. XXXX, obaja bytom X., obaja zastúpení JUDr. Líviou Kňažikovou, advokátkou so sídlom Nám. M. R. Štefánika 6, Komárno, o zaplatenie 5 742,45 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 04. decembra 2017 č.k. 14C/332/2015-186, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania p o t v r d z u j e . Žalovaní v prvom a v druhom rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.
odôvodnenie:
1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 1 093,80 eura, vyčísleného úroku z omeškania zo splátok za obdobie od 21. 12. 2010 do 12. 02. 2012 vo výške 67,67 eura, úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1093,80 eura od 13. 02. 2012 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalovaným v prvom a v druhom rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu, ako veriteľom - Slovenská sporiteľňa, a.s. (ďalej aj ako „pôvodný veriteľ“), a žalovaným v prvom rade ako dlžníkom, bola platne uzavretá zmluva o splátkovom úvere dňa 06. 03. 2006 číslo XXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o úvere“). Žalovaná v druhom rade uzavrela dohodu o ručení. Na základe zmluvy o úvere bol žalovanému v prvom rade poskytnutý úver vo výške 6 638,78 eura, ktorý sa zaviazal splatiť v mesačných splátkach po 91,15 eura od 20. 04. 2006 do 20. 02. 2016, úroková sadzba bola ustálená vo výške 10,10% ročne, ročná priemerná miera nákladov (ďalej len „RPMN“) vo výške 5,15% ročne. Konečná splatnosť úveru bola dňom 20. 02. 2016. Dňa 12. 12. 2008 pôvodný veriteľ vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy. Dňa 15. 12. 2011 uzavrel žalobca so Slovenskou sporiteľňou, a.s. Zmluvu o postúpení pohľadávok číslo 1599/2011/Ce, na základe ktorej bola na žalobcu postúpená pohľadávka voči žalovaným v prvom a v druhom rade v celkovej výške 9 175,88 eura. Žalobca po postúpení pohľadávky dňa 12. 02. 2012 vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky, ktorú skutočnosť oznámil žalovanému v prvom rade písomne dňa 24. 01. 2012. Žalovaní v prvom a v druhom rade namietali nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní dôvodiac, že v čase postúpenia pohľadávky Slovenskou sporiteľňou žalobcovi, pohľadávka z tejto úverovej zmluvy nebola splatná, mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil až žalobca po uzavretí tejto zmluvy.
1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka (zákon číslo 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), § 39, § 52 ods. 1, § 879j, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 písm. b/, § 54 ods. 1, ods. 2, § 121 ods. 3, § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, písm. b/, § 3 ods. 1, ods. 2 zákona číslo 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 Z.z. o bankách, v znení účinnom ku dňu 15. 12. 2011 (ďalej len „zákon o bankách“). 1.3.Konštatoval, že žalobe žalobcu nebolo možné vyhovieť, nakoľko v danej veci žalobcu zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie postupu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, t.j., že jeho právny predchodca - Slovenská sporiteľňa, a.s., ako veriteľ pohľadávky, písomne vyzval žalovaných v prvom a v druhom rade na úhradu dlhu po tom, ako boli v omeškaní s jeho splácaním nepretržite 90 kalendárnych dní. v danom prípade žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok špecifikovaných v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Žalobca dodržanie tohto postupu zo strany právneho predchodcu žalobcu nepreukázal, keď v priebehu konania síce predložil výzvu pôvodného veriteľa zo dňa 12. 12. 2008, ktorou vyzval dlžníka na splnenie svojho záväzku, s plnením ktorého bol v omeškaní, a že dlžník bol napriek výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, súd bol však nútený konštatovať, že žalobcom predložený dôkaz nepreukazujú splnenie zákonom stanoveného postupu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca v konaní nepreukázal, že by pôvodný veriteľ doručil žalovanému v prvom rade písomnú výzvu na splnenie omeškaného peňažného záväzku. Písomná výzva na splnenie je jednou z podmienok platného postúpenia pohľadávky bankou. Výzva sa musí dostať do dispozičnej sféry dlžníka, lebo ide o tzv. faktický úkon, ktorý je nevyhnutnou podmienkou ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky bankou v prípade, ak klient banky je napriek písomnej výzve banky nepretržite v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Nepredloženie tejto výzvy, resp. Nepreukázanie doručovania tejto výzvy dlžníkovi, má za následok, že žalobca nepreukázal začatie plynutia lehoty trvania nepretržitého omeškania dlžníka banky dlhšieho ako 90 kalendárnych dní ako predpokladu pre platné postúpenie pohľadávky SLSP, a.s. v prospech žalobcu. Preto, keď žalobca nepreukázal svoje skutkové tvrdenie o tom, že je na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15. 12. 2011 právnym nástupcom spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s. vo vzťahu k pohľadávke žalovaných v prvom a v druhom rade, súd mal za to, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania, keď zákon o bankách treba ohľadom inštitútu postúpenia pohľadávky považovať za lex specialis vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka (konkrétne § 524 Občianskeho zákonníka). Zmluvu o postúpení pohľadávok zo 15. 12. 2011 je preto potrebné považovať za neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor so zákonom). 1.4. Súd prvej inštancie postupom podľa § 295 CSP nemal preukázané súčasné splnenie oboch podmienok predpokladaných v § 92 ods. 8 zákona o bankách. Dospel k záveru, že zmluva o postúpení pohľadávok zo 15. 12. 2011 v prospech žalobcu, je neplatná s poukazom na § 41 Občianskeho zákonníka a podľa § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách), v časti pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovaným v prvom a v druhom rade zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 06. 03. 2006. Žalobca v súvislosti s uvedenou zmluvou nie je veriteľom žalovaných v rade v prvom a v druhom rade. Pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd žalobu vo zvyšnej časti (ktorá zostala predmetom sporu po čiastočnom zastavení konania), zamietol. 1.5.O nároku na náhradu trov konania (na súde prvej inštancie i na odvolacom súde), súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 256 ods. 1 CSP a 396 ods. 1 CSP, keď žalovaní v prvom a v druhom rade boli tou stranou sporu, ktorá bola s ohľadom na výsledok konania v konaní plne úspešná a v zastavujúcej časti žalovaní v prvom a v druhom rade zastavenie konania nezavinili. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku osobitným uznesením v zmysle § 262 ods. 2 CSP. 2.Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalobca namietajúc nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu. Žalobca považuje za nesporné, že peňažný záväzok žalovaného vznikol už splnením záväzku postupcu, t.j. peňažný záväzok žalovaného vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v prospech žalovaného. Dohoda zmluvných strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi v pravidelných mesačných splátkach nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu záväzku dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho záväzku a závisí od vôle veriteľa. Pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku zo zmluvy o úvere predstavuje zostatok dlhu žalovaného, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v prospech žalovaného, t.j. Takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ nesplatné splátky úveru. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Ani zo samotného znenia ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta tohto ustanovenia bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade, ak by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať. Predmetné ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá banke podmienky, ktoré je zo strany banky potrebné splniť, aby sa banka voči klientovi nedopustila porušenia bankového tajomstva. Žalovaný v danej veci bol v nepretržitom omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bol postupcom pred postúpením pohľadávky opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok. Žalobca sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého nepredloženie výzvy postupcu s doručenkou má za následok, že žalobca nepreukázal začatie plynutia lehoty trvania nepretržitého omeškania. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva, že lehota trvania nepretržitého omeškania dlžníka dlhšieho ako 90 kalendárnych dní začína plynúť až po doručení tejto výzvy. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní bolo predloženými listinnými dôkazmi nesporne preukázané, že súčet všetkých omeškaní žalovaného v prvom rade so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči postupcovi presiahol jeden rok a teda v konaní bolo preukázané, že postupca postupoval v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách. Na základe týchto skutočností je potrebné prijať záver, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Ďalej poukázal na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách, ktoré ustanovenie pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevylúčilo odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov. V posudzovanom prípade si strany dohodli vzájomné práva a povinnosti odchýlne od predmetného zákona a to v bode 19.16. Všeobecných obchodných podmienok. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 10Co/76/2016 zo dňa 07. 12. 2016, 9Co/145/2015 zo dňa 05. 10. 2016, sp.zn. 19Co/2/2016 zo dňa 02. 05. 2017. Na základe uvedených skutočností odvolateľ dospel k záveru, že splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách nebolo potrebné preukazovať, keďže zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách odchýlne od ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. 2.1. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd mal povinnosť z tohto oznámenia vychádzať. Poukázal na rozhodnutie rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 06. 2003 sp.zn. 4Obo 210/01. Zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Toto ustanovenie je systematicky zaradené do úpravy bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. 2.2.Žalobca zastáva na základe vyššie uvedených skutočností názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok, spolu s príslušným úrokom z omeškania. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu, predmetnú skutočnosť žalobca preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok. Touto zmluvou preukázal i splnenie podmienok poľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. 2.3. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie, resp. aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3. Žalovaní v prvom a v druhom rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa v plnom rozsahu zhodli so záverom súdu prvej inštancie o absencii vecnej aktívnej legitimácie žalobcu na vymáhanie dlžnej sumy Žalobcu zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie postupu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorej splnenie a dodržanie tohto postupu žaloba v konaní nepreukázal. Súd prvej inštancie preto správne dospel k záveru, že zmluva o postúpení pohľadávok je neplatná s poukazom na ustanovenie § 41 a ň 39 Občianskeho zákonníka. Navrhujú rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a priznať žalovaným v prvom a v druhom rade právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 4.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalobcu podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a preto rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti, ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdil. 5.Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 6.Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. V predmetnej veci súd prvej inštancie rozhodol prvým rozsudkom zo dňa 21. 03. 2016 č.k. 14C/332/2015-103, ktorým žalobu zamietol. V dôsledku podaného odvolania odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 8. V priebehu konania žalobca v časti o zaplatenie sumy 1 093,80 eura, vyčísleného úroku z omeškania zo splátok za obdobie od 21. 12. 2010 do 12. 02. 2012 vo výške 67,67 eura, úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1093,80 eura od 13. 02. 2012 do zaplatenia, zobral žalobcu späť, v dôsledku čoho súd prvej inštancie v tejto časti konanie zastavil. 9. Predmetom konania je nárok žalobcu voči žalovaným, spočívajúci v uložení povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 5 742,45 eura, vyčíslený úrok z omeškania v sume 69,35 eura za čas od 21. 12. 2010 do 12. 02. 2012, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 5742,45 eura za obdobie od 13. 02. 2012 do zaplatenia. Žalobca svoju aktívnu legitimáciu odvodil od zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú uzatvoril dňa 15. 12. 2011. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že na základe zmluvy o splátkovom úveru č. 0212170385 uzavretej dňa 06. 03. 2006, bol žalovanému v prvom rade poskytnutý bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 6 638,78 eura, ktorý sa žalovaný v prvom rade zaviazal vrátiť právnemu predchodcovi žalobkyni v mesačných splátkach vo výške 91,15 eura v období od 20. 04. 2006 do 20. 02. 2016. Žalovaná v druhom rade v predmetnom zmluvnom vzťahu bola v postavení ručiteľa. 9.2. Žalobca sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku jeho vecnej aktívnej legitimácie, rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti napadol odvolaním, dôvodiac, že podmienky na postúpenie pohľadávky boli podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách splnené, pričom súd vôbec na toto ustanovenie nemal prihliadať. 10.Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalobcom, súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, podľa § 379 CSP, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozsudok aj v dostatočnej miere a správne, tak po právnej, ako aj skutkovej stránke, odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje. 11. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. 12. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, odvolací súd iba dodáva nasledovné dôvody:
12.1. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky, alebo pobočky zahraničnej banky, jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpení pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnení čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 12.2. Zákon o bankách upravuje vzťahy súvisiace s podnikaním bánk na území Slovenskej republiky s cieľom bezpečného fungovania bankového systému (§ 1). V ustanovení § 2 ods. 1 tento zákon definuje banku ako právnickú osobu so sídlom na území Slovenskej republiky založenú ako akciovú spoločnosť, ktorá má bankové povolenie (je osobitnou úverovou inštitúciou). 12.3. Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú bankovým povolením. Keďže cieľom zákona je právna úprava pri zabezpečení fungovania celkového bankového systému, bolo žiaduce stanoviť pevné pravidlá pri postupovaní pohľadávok bánk na iné subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k obchádzaniu zákona o bankách (napr. s postúpením nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia správa, pritom poskytovanie úveru bánk a ich správa je špecifickou osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou). 12.4. Ustanovenie § 92 ods. 8 tohto zákona obsahuje osobitnú úpravu postúpenia pohľadávky, písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, avšak predmetom postúpenia môže byť peňažný záväzok klienta voči banke, s ktorým je nepretržite v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom sa tiež vyžaduje existencia písomnej výzvy na úhradu peňažného záväzku adresovaná klientovi. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Týmto ustanovením zákonodarca sledoval sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu (toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením pohľadávky, s výnimkou, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti peňažného záväzku presiahol jeden rok). Zákonom stanovené podmienky postúpenia, akými sú postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania omeškania, umožňujúce postúpiť bankovú pohľadávku iba na vybrané subjekty, nepodporujú záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky so súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa. Bolo by v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali nesplatený úver na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá podľa zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska. 12.5. Postúpenie pohľadávok je upravené v ustanoveniach § 524 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť, okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom, ako postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom, ako postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávku banky nie je možné postúpiť tretej osobe, pretože tomu bráni už citované ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitú pohľadávku nie je možné postúpiť (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej následné postúpenie inému subjektu je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Pokiaľ v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky), sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka, ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. 12.6. Z vyššie uvedených dôvodov potom vyplýva, že na rozpor postúpenia pohľadávky banky voči spotrebiteľovi, s ustanovením § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z týchto skutočností vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, (uvedené v § 92 ods. 8 zákona o bankách), bol žalobca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak povinný preukázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku, minimálne 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.
13. V danom prípade, zo zisteného skutkového stavu, bolo zrejmé, že žalobca nepreukázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená (15. 12. 2011), boli vyššie uvedené podmienky postúpenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, splnené. Možno síce považovať za preukázanú podmienku 90-dňového omeškania, nebolo však preukázané, že by bol žalovaný aj písomne (podľa § 92 ods. 8 cit. zákona), vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Predloženie oznámenia o postúpení pohľadávky (spolu s podacím hárkom), nie je preukázaním takejto výzvy. Odvolací súd je toho názoru, že nedoručenie takejto výzvy, je porušením povinnosti v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca tak nepreukázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu, spôsobilá na postúpenie podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na tieto skutočnosti je potrebné uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto sa odvolací súd stotožnil s výrokom napadnutého rozsudku, ktorý žalobu v celom rozsahu zamietol, z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na uplatnenie tohto nároku.
14. Odvolací súd sa podľa 387 ods. 3 CSP, ktoré ukladá odvolaciemu súdu, vysporiadať sa s podstatnými námietkami odvolateľa uvedené v podanom odvolaní, k námietkam žalobcu uvádza nasledovné dôvody: 14.1. Odvolateľ v podanom odvolaní namieta predovšetkým nemožnosť aplikácie ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, namieta, že postúpenie pohľadávky bolo na základe a v zmysle zákona, je platné a nemožno ho spochybniť a tiež sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku jeho vecnej aktívnej legitimácie. 14.2. Odvolací súd, poukazujúc na vyššie uvedené dôvody tohto rozhodnutia iba dodáva, že sa nestotožnil s námietkou žalobcu v podanom vyjadrení na výzvu odvolacieho súdu, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky, keďže jeho účelom bola podľa názoru žalobkyne úprava výnimiek z bankového tajomstva. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach, sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Akceptujúc odvolaciu argumentáciu žalobcu, spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou, by sa ocitli v zmluvnom vzťahu, s iným, a to nebankovým subjektom. Uvedené by bolo v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Banka nepochybne má právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je ale nevyhnutné, aby postupovala v súlade so zákonom, vrátane ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/177/2014).
15. Odvolací súd bol preto v danej veci nielen oprávnený, ale aj povinný, zaoberať sa aplikáciou ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách na daný prípad, keďže spôsobilým predmetom postúpenia môže byť, v prípade bankovej pohľadávky, iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, napriek ktorej bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V konaní pred súdom prvej inštancie žalobca nepredložil listinné dôkazy, preukazujúce zákonnosť postúpenia predmetnej pohľadávky, predložil síce výzvu pôvodného veriteľa adresovanú žalovanému na zaplatenie dlžnej sumy, nepreukázal však jej doručenie žalovanému v prvom rade. Taktiež žalobca nepredložil súdu dôkaz o tom, že pohľadávka pôvodného veriteľa voči žalovanému v prvom rade, ku dňu postúpenia (dňa 15. 12. 2011), bola splatná. Žalobca nepreukázal skutočnosť, že pôvodný veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého úveru po tom, ako sa žalovaný dostal do omeškania s jeho plnením, teda je potrebné konštatovať, že v danej veci nedošlo k mimoriadnej splatnosti úveru zo strany pôvodného veriteľa (konečná splatnosť úveru bola dohodnutá až dňom 20. 02. 2016). Následné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru po postúpení pohľadávky, už súčasným veriteľom (ku dňu 03. 02. 2012), je za danej situácie, pre konštatovanie správnosti postúpenia pohľadávky, bezpredmetné. Na základe týchto dôvodov je odvolací súd nútený konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení v tom smere, že žalovanému bola písomná výzva na splnenie svojho záväzku z predmetnej zmluvy pred postúpením pohľadávky (ktorej cieľom je, ako je vyššie uvedené, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu), doručená a že predmetná pohľadávka sa stala splatnou pred jej postúpením. Listinný dôkaz predložený žalobcom, obsahujúci oznámenie právnej predchodkyne žalobkyne o postúpení pohľadávky žalobkyni (vyhotovené po uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávky), spolu s podacími hárkami, nepredstavuje jednostranný právny úkon veriteľa adresovaný dlžníkovi, obsahujúci písomnú výzvu na zaplatenie dlhu pred postúpením a preto nie je spôsobilý nahradiť túto zákonom stanovenú podmienku. Ďalšie rozhodnutia označené žalobcom v podanom písomnom vyjadrení, v citovaných častiach, neobsahujú argumentáciu týkajúcu sa výkladu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách.
16. Za situácie, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie si nesplnil dôkaznú povinnosť a ani odvolaciemu súdu nepredložil výzvu pôvodného veriteľa adresovanú žalovanému, z ktorej by vyplývalo, že je v omeškaní viac ako 90 dní so splátkou úveru a ktorá by obsahovala výzvu na zaplatenie dlžnej sumy, odvolací súd konštatuje, že žalobca tým, že nepreukázal splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách (výzvu na zaplatenie dlžnej sumy), nebolo možné pohľadávku pôvodného veriteľa postúpiť na žalobcu, z ktorého dôvodu žalobca nie je aktívne legitimovanou stranou sporu na podanie žaloby.
17.Vyššie uvedenému záveru odvolacieho súdu nasvedčuje aj názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uvedený v uznesení zo dňa 28. apríla 2018 sp.zn. 1Cdo/147/2017, ktoré rozhodnutie bolo predmetom rokovania občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorom zasadnutí bolo prijaté a následne bude zverejnené v zbierke súdnych rozhodnutí. Stalo teda záväzným rozhodnutím pre súdnu prax. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR konštatuje, že: „Ustanovenie § 92 ods. 8 prvá veta zákona číslo 483/2001 Z.z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon“. Dodal, že rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom rade fakt, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími, zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami), je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva, aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje. Následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia podľa § 525 Občianskeho zákonníka alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť postupnej zmluvy pre jej rozpor so zákonom, pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia, musí prihliadnuť súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť.
18. Za vyššie uvedenej situácie odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací podľa ustanovení § 396 a § 255 ods. 1 CSP, úspešným žalovaným v prvom a v druhom rade vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.
Poučenie:
: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).