Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/206/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu: Poštová banka, a.s. so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, zast. Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o. so sídlom Martinčekova 13, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 361 368 proti žalovanej J. K., bytom T. W. L. XXX, o zaplatenie 5.849,91 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 23Csp/249/2017-54 zo dňa 1. júna 2018, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.277,27 €, spolu kapitalizovaným úrokom z omeškania v sume 25,46 €, s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.277,27 € od 07.02.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. žalovanej nepriznal náhrada trov konania. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 18.12.2017 domáhal, aby súd uložil žalovanej zaplatiť sumu istiny 5.849,91 €, nezaplatené poplatky vo výške 39,51 €, spolu s kapitalizovaným úrokom z istiny a úrokom z omeškania vo výške 833,14 € vyčísleným do vyhlásenia predčasnej splatnosti, kapitalizovaným úrokom v sume 3.878, 26 € od vyhlásenia predčasnej splatnosti do 31.10.2017, s 19% úrokom ročne zo zostatku nesplatenej istiny 5.849,91 € od 01.11.2017 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy istiny 5.849,91 € od 01.11.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania.

3. Zo zmluvy o úvere s názvom dostupná pôžička mal preukázané, že dňa 03.01.2013 bola žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o poskytnutí úveru podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Predmetom Zmluvy bolo zo strany predchodcu žalobcu poskytnutie úveru vo výške 6.000 € s úrokovou sadzbou vo výške 19% ročne, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 72 mesačných splátkach vo výške 141 € s termínom splatnosti k 8. dňu v mesiaci. Žalovanej bola v skutočnosti poskytnutá len suma 5.970,13 €, nakoľko zo sumy 6.000€ bola odpočítaná suma poplatku za poskytnutie úveru vo výške 29,87 €. Táto úverová zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z., nakoľko bola uzavretá medzi žalobcom, ktorý peňažné prostriedky poskytuje v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovanou - spotrebiteľom, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci svojej podnikateľskej či obchodnej činnosti. Predmetná zmluva o úvere neobsahuje v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch základnú náležitosť, a to celkovú výšku úveru, nakoľko celková výška úveru bola 5.970,13€, a nie 6.000 €. V prípade veci samej dostala žalovaná do dispozície nie sumu 6.000 €,

ale len sumu 5.970,13 €, t.j. sumu 6.000 po odrátaní poplatku za poskytnutie úveru v sume 29,87 €. Uvedený výklad tohto pojmu podal Súdny dvor EÚ v rozsudku C-377/14, ktorý vysvetľoval pojem celková výška úveru v smernici, ktorá sa transponovala do zákona č. 129/2010 Z.z., V zmysle tohto rozsudku sa celkovou výškou úveru myslí suma, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. V takomto prípade sa spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcom považuje v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom nato, že je úver bezúročný a bezpoplatkov, mal žalobca nárok iba na zaplatenie poskytnutej istiny 5.970,13 €. Žalovaná celkovo uhradila 1.692,86 €, teda je povinná vrátiť sumu 4.277,27 €, ktorá zodpovedá doteraz neuhradenej istine poskytnutého úveru, ktorý sa stal splatným 06.02.2015, kedy žalobca úver vyhlásil za predčasne splatný. Súd uviedol, že aj zosplatnenie je právny úkon - prejav vôle, pri ktorom sa vyžaduje, aby došiel do dispozičnej sféry druhej osoby, a teda k zosplatneniu nemohlo dôjsť už dňa 02.02.2015 ale až 06.02.2015, kedy žalovaná zásielku prevzala. Nakoľko žalovaná sumu doteraz nevrátila napriek tomu, že je splatnou čím porušila povinnosť zo záväzkového vzťahu (§ 497 , zaviazal súd žalovanú na zaplatenie tejto sumy vyplývajúcej zo zmluvy o úvere a v časti prevyšujúcej istiny žalobu zamietol vrátané časti k nej prislúchajúcich úrokov z omeškania. Z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti súd zamietol žalobu takisto v časti poplatkov a zmluvného úroku či už kapitalizované alebo vyjadreného v percentách vrátane k nemu prislúchajúcemu úroku z omeškania.

4. Žalobca si takisto uplatnil úrok z omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti t.j. do 06.02.2015 (v sume 833,14 € sú zahrnuté úroky z omeškania od 02.02.2015 do 31.10.2017). K tomuto dňu dosiahol tento úrok výšku 25,46 € a nie 24,86 €, nakoľko vyhlásenie predčasnej splatnosti mohlo mať účinky až keď sa tento právny úkon dostal do dispozície žalovanej, ktorá zásielku s týmto úkonom prevzala až 06.02.2015. Z uvedeného dôvodu súd žalobcovi priznal kapitalizovaný úrok z omeškania v sume 25,46€, ktorý vznikol z dlžnej istiny do 06.2.2015. Žalobca si takisto uplatnil úroky z omeškania aj po tomto dni. Z uvedeného dôvodu, nakoľko je žalovaná v omeškaní s úhradou sumy 4.277,27 € už odo dňa 07.02.2015, t.j. odo dňa od ktorého nebol priznaný kapitalizovaný úrok z omeškania priznal súd žalobcu aj 5,05% úrok z omeškania ročne z tejto sumy, t.j. v sadzbe, ktorá zodpovedá sadzbe určenej zákonom. Žalovaná mala v konaní väčší úspech ako žalobca, keď súd vo väčšej časti žalobu zamietol. Nakoľko jej však žiadne trovy nevznikli, súd jej ich nepriznal.

5. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku II. podal včas odvolanie žalobca. V prvom poukázal na to, že nemal možnosť sa procesne v konaní brániť, keď súd svojím postupom znemožnil účasť žalobcu na konaní a bez toho, aby žalobcu oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky o možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, žalobu žalobcu o zaplatenie peňažnej sumy zamietol. Súd svojím procesným postupom nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a nepostupoval podľa § 129 CSP. Je toho názoru, že ak mal súd za to, že v prejednávanom prípade o zaplatenie je spornou aj otázka neuvedenia náležitostí v zmysle ust. 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, mal postupovať v zmysle ust. § 129 CSP. Súd mohol za účelom rýchleho a hospodárneho konania vyzvať žalobcu, aby sa vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby ako celku. Súd mohol vo veci vytýčiť termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP, ktorého účelom je zabrániť i inštitútu tzv. prekvapivých rozsudkov, akým napadnuté rozhodnutie nesporne je. Má za to, že takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastáva situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie, čím sa de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie, čo nie je žiaduce. Pokiaľ sa týka celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť uviedol, že celkovú čiastku úveru (celkovú výšku nákladov) tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, pričom o tejto skutočnosti bol žalovaný oboznámený v samotnej zmluve v časti 3. Podotýka, že údaj o výške poskytnutého úveru ako aj celkovej výške nákladov zmluva o úvere obsahuje, pričom takýto výklad súdu je, podľa právneho názoru žalobcu, šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným formalizmom. V tomto poukázal na Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 9. novembra 2016, sp. zn. C-42/15, týkajúci sa výkladu článku 1, článku 3 písm. m), článku 10 ods. 1 a 2, článku 22 ods. 1 a článku 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66), podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s., a Klárou Biróovou vo veci návrhu na zaplatenie zostávajúcich dlžných súm z úveru, ktorý jej táto spoločnosť poskytla a s ktorého splácaním je v omeškaní. Na základe vyššie

uvedeného je zrejmé, že samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje. Zároveň bol žalovaný na uvedenú skutočnosť upozornený priamo v zmluve o úvere pod dojednanými parametrami úveru, čo je zároveň v rozpore s eurokonformným výkladom zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017). Žalobca súdu zaslal listinu s výpočtom RPMN, ktorý je vypočítaný podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzorec výpočtu RPMN žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi, do kalkulačky implementoval externý dodávateľ, ktorý garantuje správnosť výpočtu RPMN. V predmetnom výpočte je vidieť, že 72. splátka úveru bola len vo výške 86,11 Eur. Súd si jednoduchým vynásobením určil celkovú výšku nákladov tak, že vynásobil počet mesačných splátok uvedených na úverovej zmluve krát výška mesačnej splátky. Uvedený prepočet však nie je v žiadnom prípade správny. Súd však neprepočítaval celkovú výšku nákladov na základe rozpisu splátok, resp. kalkulačky na výpočet RPMN, ktorý bol súdu zaslaný, pričom ak by tak bol býval spravil, tak by mu vyšla presná suma, nakoľko posledná splátka je v nižšej sume, ako bola mesačná splátka úveru. Žalobca (banka) pred poslednou celou splátkou zasiela žalovanému (dlžníkovi) informáciu o výške poslednej splátky, čiže ak posledná splátka je vo výške 86,11 Eur, tak žalobca (banka) zašle pred jej splatnosťou žalovanému (dlžníkovi) list, ktorým mu oznámi túto poníženú splátku a zároveň mu oznámi, že sa jedná o poslednú splátku. Uvedené je práve z dôvodu, že bankový systém je nastavený na dobu splácania v rokoch, pričom samotný žalovaný si v žiadosti (okrem iného) má možnosť zvoliť výšku úveru ako aj dobu splácania úveru v rokoch (časť 2 zmluvy) a z dôvodu, že výška mesačnej splátky (bez poistenia) je zaokrúhľovaná na celé eurá. Na základe uvedeného je zrejmé, že celkové náklady na úver boli vo výške 10.126,98 Eur (71x141 + 86,11 = 10.126,98 - 6.000 = 4.126,98 Eur), nie 10.152 Eur, ako si to nesprávne ustálil súd. Rozdiel manuálne vypočítanej sumy oproti sume uvedenej v zmluve o úvere vzniká zaokrúhľovaním jednotlivých súm BIS-om. Na základe uvedeného je zrejmé, že celková výška nákladov a RPMN bola vypočítaná správne, a preto súd nesprávne rozhodol, keď zmluvu o úvere z vyššie uvedeného dôvodu posúdil ako bezúročnú a bez poplatkov. Rovnako tak poukázal aj na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky, JUDr. Milana Ľalíka. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alternatívne žiadal, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

7. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

8. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., odvolaním napadnutý nebol, a preto zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté. 9. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP. 10. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia žalovanej ako dlžníka a správne dospel k záveru, že je namieste aplikovať zákon o spotrebiteľskom úvere a správne potom preskúmal, či predmetná zmluva

obsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa tohto zákona. Súdu prvej inštancie nemožno nič vytknúť pokiaľ ide o dôvod o bezúročnosti a bez poplatkovosti. 11. Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že úver, ktorý žalobca poskytol žalovanej a ktorý ona čerpala, je bezúročný a bez poplatkov, keď úverová zmluva neobsahuje všetky náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. K tomuto záveru postačuje súdom prvej inštancie zistená skutočnosť, že v zmluve o úvere, ktorú strany uzatvorili, absentuje údaj v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a to celková výška úveru, nakoľko celková výška úveru bola 5.970,13 €, a nie 6.000 €. V prípade veci samej dostal žalovaný do dispozície nie sumu 6.000 €, ale len sumu 5.970,13 €, t.j. sumu 6.000 po odrátaní poplatku za poskytnutie úveru v sume 29,87 €. Správne v tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že uvedený výklad tohto pojmu podal Súdny dvor EÚ v rozsudku C-377/14, ktorý vysvetľoval pojem celková výška úveru v smernici, ktorá sa transponovala do zákona č. 129/2010 Z.z.. V zmysle tohto rozsudku sa celkovou výškou úveru myslí suma, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Vzhľadom na absenciu vyššie uvedenej náležitosti, súd prvej inštancie správne považoval úver poskytnutý žalobcom ako veriteľom žalovanej za poskytnutý bez úroku a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Čo sa týka námietok žalobcu uvádzaných v odvolaní, že zmluva o úvere obsahuje údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a preto nemožno považovať úver za bezúročný a bez poplatkov, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie nepovažoval spotrebiteľský úver poskytnutý žalovanej za bezúročný a bez poplatkov, z dôvodu že by v zmluve chýbala náležitosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a to celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť( čo namietal žalobca v odvolaní), ale považoval spotrebiteľský úver poskytnutý žalovanej za bezúročný a bez poplatkov, z dôvodu že v zmluve chýbala náležitosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a to celková výška úveru. Čo sa týka ďalšej námietky žalobcu uvádzanej v odvolaní, že nemal možnosť sa procesne v konaní brániť, keď súd svojím postupom znemožnil účasť žalobcu na konaní, odvolací súd uvádza, že túto rovnako nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko súd prvej inštancie na prejednanie veci nariadil pojednávanie, pričom to, že sa žalobca rozhodol nezúčastniť sa na pojednávaní (pričom sa vopred písomne ospravedlnil), je jeho slobodné rozhodnutie, avšak musel si byť vedomý, že tým sa vzdáva možnosti reagovať na vývoj procesnej situácie, ktorý nastane na pojednávaní, vrátane možnosti reagovať na predbežné právne posúdenie veci.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, preto odvolací súd nepovažoval námietky žalobcu za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi, nakoľko jej žiadne trovy odvolacieho konania preukázane nevznikli.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .