Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_22Co-62-2017.pdf
PDF · 120.28 KB
Case nature
Area
Subarea
22Co/62/2017
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v právnej veci žalobkyne: Y.. A. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. XX, XXX XX T., právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, právne zastúpenému: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Nám. sv. Egídia 93, 058 01 Poprad, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov a o vydanie bezdôvodného obohatenia 535,53 eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 14C/504/2015-50 zo dňa 24.05.2017 jednomyseľne takto
rozhodol:
I. Pokračuje sa v konaní s právnym nástupcom spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s., so sídlom Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok, IČO: 35 923 130, a to spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155.
II. Zrušuje sa rozsudok s výnimkou výroku II. o zastavení konania o návrhu žalovaného na prerušenie konania a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozhodol nasledovne: „I. žalobu z a m i e t a, II. z a s t a v u j e konanie v časti o návrhu žalovaného na prerušenie konania, III. p r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.“
2. V odôvodnení okrem iného uviedol, že žalobou zo dňa 21.12.2015 žalobkyňa žiadala, aby súd určil, že úver zo zmluvy o poskytnutí bezúčelovej pôžičky č. XXXXXXX z 11.10.2010 uzavretej medzi žalobkyňou a pôvodne žalovaným Consumer Finance Holding, a.s. Kežmarok je bezúročný a bez poplatkov. Zároveň žiadala uložiť žalovanému povinnosť vydať jej bezdôvodné obohatenie vo výške 535,53 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia a nahradiť jej trovy konania. Poukázala na to, že jej bola poskytnutá pôžička vo výške 2.000,- eur, ktorú sa zaviazala splatiť v 60.-tich splátkach po 62,50 eur mesačne s tým, že celková suma pôžičky predstavuje 3.750,- eur, ročná úroková sadzba 32,13 %, RPMN 32,13 %, priemerná RPMN 19,90 %, termín konečnej splatnosti 10/2015 a celkové náklady spotrebiteľa 1.750,- eur. Vzhľadom na to, že sa jedná o spotrebiteľský úver a v predmetnej zmluve absentujú náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) a písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, tento úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Nakoľko žalobkyňa zaplatila žalobcovi celkovo sumu 2.535,53 eur a poskytnutá výška úveru predstavuje 2.000,- eur, uplatňovala si rozdiel v sume 535,53 eur z titulu bezdôvodného obohatenia. Poukazovala tiež na to, že o skutočnosti, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil sa dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v mesiaci apríl roku 2015, ktoré ju informovalo o náležitostiach zmlúv o úvere spoločnosti VÚB, a.s. a o rozhodnutiach súdov. Mala za to, že na predmetnú vec sa vzťahuje 10-ročná premlčacia lehota, nakoľko doba, počas ktorej žalovaný poskytuje úvery a ich množstvo vylučujú inú možnosť ako to, že žalovaný sa na úkor spotrebiteľa obohacuje úmyselne. Je vylúčené, aby žalovaný ako profesionál v poskytovaní spotrebiteľských úverov nepoznal spotrebiteľské právo. V tomto ohľade poukazovala aj na rozhodnutia iných súdov.
3. Žalovaný vzniesol námietku premlčania, nakoľko prvá splátka spotrebiteľského úveru sa stala zročnou dňa 20.11.2010 a dňa 11.10.2011 bol predmetný spotrebiteľský úver predčasne splatený. Poukazoval na skutočnosť, že na daný prípad sa vzťahuje objektívna 3-ročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť dňom, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia fakticky došlo a na druhej strane, pre plynutie subjektívnej premlčacej lehoty je rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený dozvedel o tom, že došlo na jeho úkor k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. V danom prípade sa vzhľadom na to, že celý úver bol zaplatený 11.10.2011 premlčal nárok žalobkyne najneskôr dňa 12.10.2014. Žalovaný rovnako poukazoval na iné rozhodnutia okresných a krajských súdov.
4. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku, súd prvej inštancie sa prioritne zaoberal posúdením tejto námietky. S poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu, z ktorých okrem iného vyplýva, že vedomosťou podľa § 107 ods. 1 OZ sa nemyslí znalosť právnej kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých možno vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Mal za to, že v danom prípade sa žalobkyňa o skutkových okolnostiach dozvedela 11.10.2011, kedy predčasne zaplatila celý úver a nie je možné akceptovať tvrdenie, že sa o skutočnosti, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil, dozvedela až v apríli roku 2015 od Združenia HOOS, nakoľko, pokiaľ by sa mala subjektívna vedomosť posúdiť takýmto spôsobom, tak oprávnený subjekt by si mohol v podstate svojvoľne prispôsobiť počiatok plynutia subjektívnej lehoty tak, aby jeho nárok nebol premlčaný. Súd prvej inštancie mal zároveň za to, že aj počiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty je potrebné odvíjať od zaplatenia úveru, teda od 11.10.2011. Keďže v danom prípade nebol nárok uplatnený do 11.10.2014, tento nárok je premlčaný a žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania. Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne o tom, že v danom prípade je potrebné aplikovať 10-ročnú premlčaciu lehotu vzhľadom na úmyselné bezdôvodné obohatenie. Poukazoval na to, že dôkazné bremeno ohľadom preukázania úmyslu je na žalobkyni. Podľa názoru súdu prvej inštancie v podstate ani nie je možné preukázať, aby žalovaný konal formou priameho úmyslu a o nepriamy úmysel ide vtedy, ak sa žalovaný nechcel priamo bezdôvodne obohatiť, ale pre prípad, že k tomu dôjde, bol s tým uzrozumený. V súvislosti s tvrdením žalobkyne o bezúročnosti a bezpoplatkovovsti úveru z dôvodu absencie uvedenia termínu konečnej splatnosti, ako aj výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov poukázal na to, že prax súdov ohľadom výkladu týchto ustanovení nie je jednotná. Podľa názoru prvoinštančného súdu je rozdiel v tom, pokiaľ v zmluve nie sú uvedené základné náležitosti, ako je úroková sadzba, resp. RPMN a zároveň je rozdiel pokiaľ nie sú uvedené iné náležitosti zmluvy tak, ako je to v danom prípade, keď sa má jednať o termín konečnej splatnosti, ktorý je vyjadrený mesiacom a rokom a zároveň z podmienok pre poskytnutie pôžičky vyplýva, že splátky sú splatné k 20.-mu dňu v mesiaci. Je pravdou, že v samotnej zmluve nie je uvedený deň splatnosti splátky, tento sa však dá vyvodiť zo znenia podmienok v zmluve, kde je spresňujúco uvedené, že sa jedná o 20. deň v mesiaci, pričom posúdenie tejto náležitosti je skutočne záležitosťou výkladu tohto ustanovenia, keďže zo zákona priamo nevyplýva, že termín konečnej splatnosti má byť uvedený presným dňom, mesiacom a rokom. Zároveň z ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. úplne jednoznačne a nepochybne nevyplýva, že nepostačuje uvedenie istiny, úrokov a iných poplatkov v jednej splátke, hoci samotné znenie tohto ustanovenia súdu skôr evokuje, že splátka by mala byť rozlíšená na jednotlivé zložky. Z neuvedenia týchto náležitostí ale podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno vyvodiť záver o tom, že by žalovaný konal úmyselne a v podstate takýmto spôsobom išiel sám proti sebe v tom zmysle, že pokiaľ neuvedie určité náležitosti, hrozí mu riziko, že úver môže byť vyhlásený za bezúročný a bez poplatkov a v takom prípade nebude žiadnym spôsobom profitovať. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania úmyslu žalovaného je však na žalobkyni, ktorá v tomto ohľade dôkazné bremeno neuniesla (neprodukovala žiadne dôkazy), preto súd prvej inštancie nevychádzal z 10-ročnej premlčacej doby, a to aj s poukazom na totožné závery v rozhodnutiach Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Prešove. Vzhľadom na to, že tak objektívna 3-ročná premlčacia lehota, ako aj 2-ročná subjektívna premlčacia lehota začali v danom prípade plynúť dňa 11.10.2011 a žaloba bola v tejto veci na súd podaná až dňa 21.12.2015, súd prvej inštancie žalobu z dôvodu vznesenej námietky premlčania s poukazom na ust. § 100 ods. 1, § 101 a § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka zamietol.
5. Rovnako súd prvej inštancie zamietol žalobu aj v časti určenia, že úver je bezúročný a bez poplatkov, nakoľko pokiaľ je predmetom konania aj vydanie bezdôvodného obohatenia, tak súd túto otázku rieši ako predbežnú a žalobkyňa v takomto prípade nemá naliehavý právny záujem na takomto určení a v podstate sa jedná o duplicitný nárok.
6. Nakoľko žalovaný svoj návrh na prerušenie konania vzal späť, súd prvej inštancie konanie v tejto časti zastavil. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 a 2 CSP a priznal úspešnému žalovanému voči neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
7. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa a žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu nesprávne zisteného skutkového stavu veci a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Čo sa týka objektívnej 10-ročnej premlčacej doby, tak konanie subjektu, ktorý dlhodobo a masovo opakovane poskytuje spotrebiteľské úvery, sa nedá označiť ináč, ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu tým, že nedáva svoje zmluvy do súladu so zákonom o spotrebiteľských úveroch a požaduje tak plnenie, na ktoré nemá nárok. Doba, počas ktorej žalovaný poskytuje úvery a ich množstvo vylučujú inú možnosť, ako tú, že žalovaný sa na úkor spotrebiteľov obohacuje úmyselne. Je vylúčené, aby žalovaný ako profesionál v poskytovaní úverov nepoznal spotrebiteľské právo. Na podporu svojich tvrdení citoval z rozhodnutí Krajského súdu Prešov a Žilina a tiež poukazoval na komentár k Občianskemu zákonníku I, Praha: C.H.Beck, 2015, 639s. Pre kategóriu objektívnosti je podstatou jej nezávislosť od ľudského vedomia, naproti tomu pre kategóriu subjektívnosti je podstatou jestvovanie vo vedomí, závislosť od vedomia, získanie vedomostí. Objektívna premlčacia doba plynie pri bezdôvodnom obohatení od naplnenia skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia a subjektívna premlčacia doba plynie odvtedy, kedy ten, na úkor koho bolo bezdôvodné obohatenie získané, skutočne zistí skutkové okolnosti o tom, že môže podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť skôr, nie ako sa domnieva súd prvej inštancie, že o zákonných nedostatkoch spotrebiteľskej zmluvy sa žalobca mohol dozvedieť z platnej právnej úpravy a takto hájiť svoje práva. Pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je potrebné vychádzať z preukázanej, skutočnej, nie teda len predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že na jeho úkor došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Zdôraznila, že ona nevedela, že platby, ktoré od nej žalovaný prijal nad výšku istiny, prijal od nej protizákonne. Žila v omyle, že žalovaný tieto platby prijíma v súlade so zákonom a tento omyl spôsobil žalovaný porušením spotrebiteľského právo, pričom ona verila tomu, že pri poskytovaní úveru postupuje s náležitou starostlivosťou, bezozbytku podľa zákona. Až od Združenia na ochranu spotrebiteľov sa dozvedela, že žalovaný od nej prijal platby v rozpore so zákonom a že jej predložil na podpis formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, ktorá v rozpore so zákonom vytvárala dojem, že na platby, na ktoré podľa zákona právo nemal, právo má. Až získaním vedomosti o týchto skutočnostiach, prichádzalo u nej do úvahy podanie žaloby, a až od tohto momentu mohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba. Časový okamih vzniku premlčacej doby je zhodný s okamihom vzniku tzv. žalobného práva (okamih zrodu žaloby, actio nata), ide o deň, v ktorý oprávnený mohol po prvýkrát úspešne uplatniť žalobu na ochranu svojho subjektívneho práva na súde. Ak oprávnený nevie o tom, že mu vzniklo žalobné právo, nemohol nastať okamih vzniku žalobného práva. Samozrejme nejde o bezhraničnú dohodu, ale o dobu limitovanú objektívnou premlčacou dobou. Vedieť komu zaplatila, kedy a koľko, neznamená, že vie, že platila nedôvodne, že sa veriteľ na jej úkor bezdôvodne obohatil. Zdôraznila, že súdu prvej inštancie musí byť známa rozhodovacia prax súdov pri posudzovaní začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby, pričom bez náležitého vysvetlenia sa od tejto ustálenej rozhodovacej praxe zásadným spôsobom odchýlil. V tejto súvislosti poukazovala na rozhodnutia Okresného súdu Prešov, Svidník a Bardejov, ktoré začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby odvodzovali od porady s právnym zástupcom, od oboznámenia sa spotrebiteľa s rozhodnutiami uverejnenými na webovej stránke MS SR, z internetových stránok, z médií, rovnako od oboznámenia sa spotrebiteľa od Združenia na ochranu spotrebiteľov.
8. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý mal za to, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že nárok je premlčaný v 2-ročnej subjektívnej, ako aj 3-ročnej objektívnej lehote, s jeho odôvodnením sa stotožnil. Trval na svojej argumentácii v prvoinštančnom konaní. Ohľadne tvrdenia žalobkyne v odvolaní, ako aj v žalobe, že sa o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohacuje, dozvedela od Združenia na ochranu spotrebiteľov a to v priebehu mesiaca október 2015 skonštatoval, že viazať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na obdobie mesiaca október je neprípustné, nakoľko tento termín je absolútne neurčitý (mesiac máj má 31 dní, je teda 31 možností, kedy mala premlčacia lehota začať plynúť). Nadobudnutie vedomosti o existencii právneho inštitútu bezdôvodného obohatenia nie je zistením skutkového stavu. Skutkovou okolnosťou, od ktorej sa odvíja plynutie subjektívnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia je zaplatenie splátok úveru žalovanému. Žalobkyňa mala na posúdenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia všetky informácie už odo dňa uzavretia zmluvy, resp. odo dňa zaplatenia jednotlivých splátok úveru. V žiadnom prípade nie je tou skutkovou okolnosťou, od ktorej sa odvíja plynutie subjektívnej premlčacej lehoty, informovanie sa žalobkyne o existencii právneho inštitútu bezdôvodného obohatenia. Na podporu svojich tvrdení poukazoval na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj na rozsudok NS ČR 26Cdo/785/2011 a NS SR 1Cdo/67/2011 a tiež na ustálenú rozhodovaciu prax konajúceho súdu. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
9. K vyjadreniu žalovaného sa žalobkyňa nevyjadrila.
10. Po podaní odvolania došlo k zániku spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s. výmazom z Obchodného registra ku dňu 01.01.2018. Právnym nástupcom tejto spoločnosti v zmysle Delimitačného protokolu zo dňa 24.01.2018 je Všeobecná úverová banka, a.s.
11. Podľa § 64 CSP, ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.
12. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia a uvedených skutočností odvolací súd rozhodol v rámci odvolacieho konania podľa § 64 CSP tak, ako je uvedené v prvom výroku tohto uznesenia.
13. Krajský súd v Prešove (ďalej „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
14. Nakoľko sa odvolacie námietky žalobkyne netýkajú výroku II. rozsudku o zastavení konania v časti o návrhu žalovaného na prerušenie konania, odvolací súd tento výrok ani neposudzoval.
15. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
16. Hlavnou odvolacou námietkou žalobkyne je tvrdenie, že k premlčaniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nedošlo.
17. Občiansky zákonník v ust. § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom rozlišuje medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§ 107 ods. 2). Začiatky ich plynutia sú upravené odlišne.
18. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
19. Podľa § 107 ods. 2 OZ, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
20. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného (porovn. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, sp. zn. 1 Cdo 67/2011, R 25/1986).
21. V prípade plnenia bez právneho dôvodu je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby viazaný na moment, kedy sa oprávnený dozvedel, že právny dôvod na plnenie nebol od začiatku daný. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je totožný so začiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby, t.j. momentom vzniku bezdôvodného obohatenia s poukazom na zákonnú fikciu znalosti právnych predpisov. Je zrejmé, že v danom prípade bol medzi žalobkyňou a žalovaným zmluvou zo dňa 11.10.2010 založený spotrebiteľský záväzkový vzťah. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, čo vyslovil aj NS SR v uznesení vo veci 6 MCdo 9/2012.
22. Odvolací súd pripomína rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25). Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 26, ako aj Cofidis, bod 33).
23. Na žalobkyni tak v predmetnej veci spočívalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, že žaloba bola podaná pred uplynutím 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby. K tomuto odvolací súd uvádza, že žalobkyňa v žalobe uviedla a zároveň aj pripojila dôkazy, z ktorých uvedená skutočnosť vyplývala. O skutočnosti, že sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil sa žalobkyňa dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, a to v mesiaci apríl 2015. Uvedenú skutočnosť potvrdilo aj samotné Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v Prehlásení zo dňa 23.10.2015 (č.l. 7 spisu). Tvrdeniu žalobkyne, ako aj potvrdeniu Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS však súd prvej inštancie neuveril a ustálil, že: „žalobkyňa sa o skutkových okolnostiach dozvedela 11.10.2011, kedy predčasne zaplatila celý úver a nie je možné akceptovať údaj uvedený v žalobe, z ktorého vyplýva, že sa o skutočnosti, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil dozvedela až v apríli roku 2015 od Združenia HOOS, nakoľko pokiaľ by sa mala subjektívna vedomosť posúdiť takýmto spôsobom, tak oprávnený subjekt by si mohol v podstate svojvoľne prispôsobiť počiatok plynutia subjektívnej lehoty tak, aby jeho nárok nebol premlčaný“.
24. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že súd sa musí vysporiadať s požiadavkou podnikania s odbornou starostlivosťou vo finančných službách, ktoré čo do nepriaznivého dopadu na súkromie občanov sú veľmi časté.
25. Kým pre objektívnu dobu by mal byť okamih jej začiatku nepochybný (čas platenia zo strany žalobkyne) a otázna je už len dĺžka objektívnej premlčacej doby, tak pri subjektívnej premlčacej dobe bude dôležité zistenie, kedy sa žalobkyňa dozvie o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil a v akej výške.
26. V danej právnej veci bezdôvodné obohatenie malo vzniknúť z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, príp. z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Doposiaľ nebola prekonaná judikatúra súdneho dvora Európskej únie o existencii nezanedbateľného nebezpečenstva, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na neprijateľnosť zmluvnej podmienky v čase jej uzatvárania (porov. spojené prípady C-240 až 244/98). Tým sa ale zákonite natíska otázka, že ak takéto obavy existujú v čase vzniku zmluvy, o čo menšie obavy existujú v čase, keď spotrebiteľ vykonáva reálne plnenie z takejto zmluvnej podmienky. Zdá sa, že je tu rovnaké nebezpečenstvo a reálny život to potvrdzuje, že spotrebitelia platia z nevedomosti správne aplikovať právo a v pochybnostiach, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie použil paradoxne v neprospech žalobkyne.
27. Je úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť nemajú. Nie sú však chránení neobmedzenú dobu, ale len kým im neuplynie objektívna premlčacia doba, ktorá začína plynúť bez ohľadu na to, či sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa na ich úkor obohatil.
28. Odvolací súd preto nemôže súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že už v čase, kedy došlo k predčasnému zaplateniu celého úveru, žalobkyni začala plynúť premlčacia doba (arg. „došlo“ ako relevantné, no pri objektívnej premlčacej dobe § 107 ods. 2 OZ).
29. Treba oceniť snahu súdu prvej inštancie o zosumarizovanie viacerých rozhodnutí. Ani jedno rozhodnutie však súd neuviedol na ochranu morálky či dobrých mravov, s ktorými sú zmluvné podmienky a praktiky žalovaného v rozpore. Pritom sú známe aj súdne rozhodnutia o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi. Právo sa premlčaním len oslabuje a posúva sa do režimu naturálnej obligácie.
30. Zdá sa, že viaceré súdy posudzujú začiatok subjektívnej premlčacej doby už od času, kedy spotrebiteľ plní s odôvodnením, že má poznať právo, a preto už v tom čase sa spotrebiteľ dozvedá o bezdôvodnom obohatení. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Každý je povinný poznať právo , no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať.
31. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slová ,,vedieť mal a mohol" pritom obsahuje v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil.
32. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“, aj keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času po vykonaní plnenia.
33. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie že plnila. Z nateraz zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa mala pochybnosti o korektnosti úveru, a že s odstupom času, po tom ako zaplatila celý úver, sa obrátila na združenie spotrebiteľov, ktoré ju odkázalo na advokáta, ktorý podal žalobu. V spise sa nachádza aj listina s hlavičkou združenia obsahujúca všeobecné upozornenie na rôzne vady zmluvy vrátane neprimeraných úrokov. O tejto listine sa dá usudzovať, že združenie ju používa vo viacerých prípadoch aj u iných spotrebiteľov.
34. Ako vyplýva z početných rozhodnutí súdov, pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia ), no okolností nie zo zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma okolnosťami). Nepostačujú teda pochybnosti, ale ,,dozvedenie" sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia.
35. Ak z dokazovania nevyplynú nové skutočnosti, zdá sa, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, že plniť nemala až s odstupom času a do úvahy prichádza združenie a advokát.
36. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania, odvolací súd ďalej poznamenáva, že žalovaný ako osoba podnikajúca na finančnom trhu mal odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytol svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. Jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov.
37. Podľa § 54 ods.1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
38. Odvolací súd nad rámec uvedeného odôvodnenia o včasnosti podania žaloby poukazuje aj na formu zavinenia vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorá priamo súvisí s otázkou premlčania.
39. V tejto súvislosti je právne významné to, že rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012).
40. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie mal správne premlčanie uplatneného nároku žalobcu posúdiť aj z hľadiska 10-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení.
41. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný bol poskytovateľom úverov na profesionálnej báze, preto sa predpokladá u takýchto spoločností vyššia odborná úroveň a aj zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností. Zmluvné podmienky sú tvorené poskytovateľom úveru aj s dôsledkami pre navrhovateľa zmluvných podmienok. Žalovaný pri uzatváraní zmlúv konal evidentne úmyselne so snahou dosiahnutia zisku, preto takýto subjekt nesie aj väčšiu zodpovednosť za férové pravidlá pri poskytovaní úveru a dôsledky z porušenia zákonných povinností. Od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS žalobkyňa zistila, že plnenie voči žalovanému nebolo v celom rozsahu dôvodné a následne podala žalobu na súd. Preto odvolací súd je toho názoru, že žalovaný ako subjekt pôsobiaci dlhoročne na finančnom trhu mal vedomosť o nárokoch, ktoré uplatňoval v rozpore so zákonom, napriek tomu tak postupoval v množstvách ďalších zmlúv a jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak, ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech, v zmysle ust. § 107 ods. 2 OZ (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.12.2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012). Zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s desaťročnou objektívnou premlčacou dobou, ktorá sa počíta odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 OZ).
42. V doterajšom konaní sa súd prvej inštancie taktiež nevyrovnal s inými právoplatnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných spoločenských vzťahoch ako je prejednávaná vec a konanie viedol v zásadnom odklone od správneho právneho posúdenia veci s dopadom na procesné strany a ich právo na spravodlivý proces. To bol aj dôvod pre zrušenie rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods.1 písm. b) CSP).
43. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom bude: · priznať princípu ochrany slabšej zmluvnej strany právnu silu ústavného princípu (Ústavní soud připomíná, že v jeho judikatuře již byla ochrana slabší smluvní strany shledána principem ústavněprávního významu, jímž se orgány veřejné moci mají v aplikační praxi povinnost řídit. Tento princip je obzvláště akcentován v oblasti právních vztahů specifického charakteru, jako jsou spotřebitelské smlouvy, vztahy vyplývající z pracovního, směnečného či nájemního práva, apod. [srov. např. nález sp. zn. II. ÚS 2164/10 ze dne 1. 11. 2011 (N 187/63 SbNU 171), usnesení sp. zn. III. ÚS 3436/12 ze dne 19. 3. 2013, dále např. nálezy sp. zn. I. ÚS 3512/11 ze dne 11. 11. 2013, sp. zn. III. ÚS 562/12 ze dne 24. 10. 2013 a sp. zn. II. ÚS 1774/14 ze dne 9. 12. 2014 (N 221/75 SbNU 485)]. Cílem je nahradit formální rovnost smluvních stran rovností materiální. Od vstupu České republiky do Evropské unie se zásada účinné ochrany spotřebitele promítá do českého právního řádu také prostřednictvím evropského práva, v němž jsou jejím právním základem ustanovení Smlouvy o fungování Evropské unie a článek 38 Listiny základních práv Evropské unie, prováděné celou řadou směrnic. · zaoberať sa nepriamym úmyslom žalovaného nadobudnúť od žalobkyne predmetné úroky (vedel, že spotrebiteľovi predkladá zmluvu, ktorá neobsahuje všetky podstatné náležitosti, v dôsledku absencie ktorých bude poskytnutý úver považovaný za bezúročný a bezpoplatkov a pre prípad, že sa tak stane, bol s tým uzrozumený), a teda vytvoriť najmä pre žalovaného priestor na procesnú obranu, · umožniť stranám procesné práva v súvislosti s novým názorom na začiatok premlčacej doby, novo posúdiť subjektívnu premlčaciu dobu od momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o relevantných skutkových okolnostiach pre podanie žaloby, a teda o skutku nie zo zmluvy, ale o skutku z porušenia práva, a teda o všetkých skutkových zložkách bezdôvodného obohatenia (bezúročnosť úveru, výšku do úvahy prichádzajúceho bezdôvodného obohatenia a príčinnú súvislosť) tak, aby mohla podať žalobu (napr. rozsudok NS SSR sp. zn. Cpj 37/98 - R 1/1979, NS ČR sp. zn. 33Odo306/2005, NS ČR sp. zn. 25Cdo 3306/2007, mutatis mutandis NS ČR sp. zn. 33Cdo 83/2004). Teda nielen o pochybnostiach o tom, čo žalobkyňa tušila, ale o skutočnej, nie predpokladanej vedomosti o skutku z porušenia práva. V rámci aplikačnej praxe súdov sa vyskytli prípady, že sa upozornenie združenia antidatovalo, pričom relevanciu má čas skutočného času, kedy sa žalobkyňa dozvedela o bezdôvodnom obohatení. Bude preto dôležité vytvoriť procesný priestor aj pre procesnú obranu žalovaného k tvrdeniu žalobkyne a predloženým dôkazom, · dôsledne sa zaoberať návrhom žalobkyne na určenie neprijateľných zmluvných podmienok a v prípade, že bude jej návrh v tejto časti dôvodný, vysloviť ich neprijateľnosť, · súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 CSP).
44. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP)
45. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).