Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-59-2018.pdf
PDF · 103 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/59/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, právne zastúpeného: JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 48, P.O.BOX 205, 810 00 Bratislava, IČO: 37 927 795, proti žalovanému: I. Y., T..: XX.XX.XXXX, H. U. C. Č.. XX, XXX XX U. C., o zaplatenie 1.933,91 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. XCsp/XX/XXXX-XX zo dňa 12. marca 2018, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku III. a IV..
P r i z n á v a žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v I. výroku zastavil konanie v časti žaloby žalobcu ohľadom zaplatenia 453,62 Eur, v II. výroku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 228,69,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 278,69,- Eur od 16.12.2016 do 31.01.2018, s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 228,69,- eur od 01.02.2018 do zaplatenia a to všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, a III. výrokom súd prvej inštancie žalobu žalobcu, čo do zvyšku zamietol. V IV. výroku k trovám konania vyslovil, že stranám sporu sa náhrada trov konania nepriznáva.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 2 písm. a), § 3 ods. 1, 2 zákona NR SR č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy; § 6 ods. 3, § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase uzavretia zmluvy; § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“); § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2, § 504 § 506 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“).
3. Na základe vykonaného dokazovania vychádzal súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu, že Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 15.11.2016 pôvodný veriteľ Všeobecná úverová banka, a.s. (spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. (správca pohľadávok spoločnosti)), ako postupca, postúpil pohľadávku voči žalovanému, ktorá je predmetom tohto konania, na žalobcu ako postupníka. Uznesením, č. k. XCsp/XX/XXXX - XX zo dňa 31.05.2017, súd prvej inštancie pripustil zmenu strany sporu na strane žalobcu tak, že na miesto žalobcu VÚB, a.s., vstupuje spoločnosť Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., do konania vedeného na tamojšom súde. Považoval za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, bola uzavretá zmluva o úvere, ktorá bola na žalobcu postúpená zmluvou o postúpení, ktoré postúpenie bolo preukázané v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto mal za
to, že je daná aktívna legitimácia žalobcu v tomto konaní. Ďalej za preukázané považoval, že medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Na uvedený právny vzťah je totiž potrebné aplikovať zákon č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinný v čase uzavretia úverovej zmluvy. Zároveň podaním zo dňa 28.04.2017 zobral žalobca žalobu späť v časti sumy 542,02 Eur, preto súd prvej inštancie v tejto časti konanie zastavil.
4. Vzhľadom na preukázaný skutkový stav súd prvej inštancie konštatoval, že na základe Žiadosti o aktiváciu pôžičkovej karty Triangel, právny predchodca žalobcu poskytol (schválil) žalovanému úverový rámec vo výške 900,- Eur s pevnou mesačnou splátkou vo výške 30,- Eur. Z výpisu pôžičkovej karty Triangel (výpis kreditnej platobnej karty VÚB, a.s.) vyplýva, že výška štandardnej úrokovej sadzby bola 1,60 % mesačne, 19,20 % ročne; výška sankčnej úrokovej sadzby vo výške 5,00% ročne a výška štandardnej splátky 30,00 Eur mesačne. Deň splatnosti bol uvedený 15.12.2016. Úverový rámec bol vo výške 900,- Eur. Nakoľko súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvný vzťah medzi stranami sporu ako spotrebiteľskú zmluvu, nutne sa zaoberal jednotlivými nárokmi tvoriacimi žalovanú sumu. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na zaplatenie istiny v sume 753,05 Eur mal súd prvej inštancie za nepochybné, že žalobca poskytol žalovanému úver (úverový rámec) podľa výpisu ku dňu 11.12.2016 to bolo vo výške 900,- Eur. Žalovaný celkovo vyčerpal 1.820,- Eur v období od 15.02.2012 - 30.11.2016. Posledný výber, resp. platba kreditnou kartou bola dňa 29.12.2012. Žalovaný celkovo uhradil sumu 1.591,31 Eur. Súd žalovaným vykonané úhrady započítal na úhradu istiny v zmysle citovaného ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo znamenalo, že žalovaný je povinný zaplatiť už len zostatok nezaplatenej istiny, a to vo výške 228,69 Eur. Súd prvej inštancie vzal do úvahy, že spoločnosť VÚB, a.s. poskytla žalovanému kreditnú kartu s úverovým rámcom 900,- Eur a že takto uvedená zmluva neobsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase vydania zmluvy (nie je v nej uvedený úrok, poplatky ani RPMN) a v tom prípade, keď spotrebiteľ začal úver čerpať, je táto zmluva síce platná, ale od spotrebiteľa nie je možné požadovať úrok a poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
5. K žalobcom uplatnenému nárok na zaplatenie štandardného úroku vo výške 777,24 Eur súd prvej inštancie uviedol, že podľa vyjadrenia žalobcu, štandardná úroková sadzba bola stanovená v zmysle Zmluvy a Cenníka vo výške 19,20% ročne. Súd prvej inštancie sa preto zaoberal výškou dohodnutého úroku z úveru, ktorý bol dojednaný. Úroková miera podobného úveru v bankách v čase poskytnutia úveru (02/2012) činila úrok pre spotrebiteľské a ostatné úvery, s dohodnutou splatnosťou od 1 - 5 rokov 13,11 %. Súd vychádzal pri určení splatnosti úveru z toho, že vo výpise je uvedený deň splatnosti 15.12.2016, zmluva (resp. žiadosť) bola uzatvorená dňa 06.02.2012. Na základe týchto skutočností má súd za to, že išlo o úver od 1 - 5 rokov. Z týchto zistených informácií mal súd prvej inštancie za zrejmé, že dohodnutý ročný úrok z úveru medzi stranami sporu v danom prípade bol o 6,09% vyšší, ako bola priemerná úroková miera z úverov poskytovaných v tomto období bankami. Mal za to, že dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR XMCdo X/XXXX zo dňa 31.7.2009). V tomto prípade úroková miera dohodnutá medzi účastníkmi viac ako 1,4 - násobne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, preto je takéto dojednanie neplatné pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené závery súd prvej inštancie považoval dohodu o výške úrokov za absolútne neplatnú. Pokiaľ sú úroky neplatné nemožno ich ďalej moderovať. Poskytnutý úver je z uvedeného dôvodu bezúročný. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. XCo/XXX/XXXX. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca skutočne schválil žalovanému úverový rámec vo výške 900,- Eur, pričom žalovaný prečerpal tento rámec a rozsah čerpania bol vo výške 1.820,- Eur a žalovaný uhradil sumu 1.591,31 Eur, ktorú úhradu započítal na úhradu istiny, a preto pri súčasnom závere o absolútnej neplatnosti o výške úrokov z úveru a vzhľadom k tomu, že žalobcovi vznikol nárok iba na zaplatenie nevrátených finančných prostriedkov poskytnutých žalovanému, má žalobca nárok na vrátenie istiny vo výške 228,69 Eur.
6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 251, § 255 ods. 1, 2 C.s.p., keď uviedol, že v tomto konaní bol v rozsahu 71,20 % úspešný žalovaný. Nakoľko si žalovaný nárok na náhradu trov konania neuplatnil a ani mu takýto nárok nevznikol, súd prvej inštancie nepriznal žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania.
7. Proti tomuto rozsudku v rozsahu III. výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a IV. výroku o trovách konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1530,29 úrok z omeškania vo výške 8,00 % p.a. zo sumy 1.530,29 Eur od 16.12.2016 do zaplatenia, to všetko v lehote do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Namietal nesprávne právne posúdenie veci. Podľa žalobcu súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil v čom vzhliadol rozpor dojednanej výšky úrokov v úverovej zmluve s dobrými mravmi. Súdna prax zaujala názor, že postup súdu podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto len vo výnimočných situáciách, napr. v prípade šikanózneho výkonu práva účastníkom zmluvného vzťahu. Korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem. Výška dojednaných úrokov v úverovej zmluve 22,80 % je v súlade so zákonom stanovenou maximálnou výškou odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa ust. § la ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 platného a účinného od 01.09.2014. Napriek skutočnosti, že uvedené pravidlo maximálneho stropu výšky odplaty nebolo v čase dojednania úverovej zmluvy v platnosti, odvolateľ je názoru, že pokiaľ sám zákonodarca považuje odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi do výšky 2x priemernej RPMN za akceptujúcu, v takom prípade výška dojednaných úrokov v úverovej zmluve spĺňajúca kritéria pre maximálnu výšku odplaty nemôže byť označená za dojednanú v rozpore s dobrými mravmi. Dojednané úroky v úverovej zmluve nepresahujúce 2x priemernej výšky úrokov požadovaných bankami nespĺňajú požiadavku neprimeranosti výšky dojednaných úrokov a z uvedeného dôvodu dojednanú výšku úrokov z úveru nie je možné označiť za rozpornú s dobrými mravmi. Podporne odkázal na závery vyjadrené v rozsudku NSČR zo dňa 15.12.2004, sp.zn. XXCdo XXXX/XXXX. Dojednaná odplata v úverovej zmluve nepresahuje 2x vážený priemer priemerných hodnôt RPMN pre kreditné karty zverejneného MFSR v Súhrnných informáciách o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi. Zároveň výška úrokovej sadzby 22,80% nepresahuje 2x priemernej výšky úrokovej sadzby úverov v danom čase. Dojednaná odplata je podľa žalobcu primeraná, v súlade so zákonom (ust. § 53 ods. 6 OZ platného a účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy) a dobrými mravmi. Na základe týchto skutočnosti navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v súlade s vyššie uvedeným petitom tohto odvolania. Žalobca si súčasne uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
8. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaný k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.
9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), prejednal odvolanie podané žalobcom a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p. bez toho, aby nariadil pojednávanie (§ 385 C.s.p. a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 C.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správne.
10. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky V.. Ú. XX/XX).
13. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie okresného súdu. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:
14. V danom prípade odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak súd síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záveroch vyvodil nesprávne právne závery. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu uvedené vyššie súd prvej inštancie, pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti, na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkového stavu vyvodil správne právne závery.
15. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o pôžičke je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenie žalobcu ako obchodníka pri výkone jeho podnikateľskej činnosti a z postavenia žalovanej ako dlžníka z úverovej zmluvy. Ide o spotrebiteľskú zmluvu a sporný vzťah je potrebné posúdiť podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúcich problematiku spotrebiteľských zmlúv a je namieste aplikovať aj zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
16. Odvolateľ poukazuje na „vtesnanie sa“ do administratívneho limitu. Je však potrebné rozlišovať medzi inštitútom úrokovej sadzby (úroky za úver) a inštitútom RPMN (ročná percentuálna miera nákladov). Administratívny strop zákonodarca stanovil nie na úroky, ale na RPMN, ktorá ročná percentuálna miera nákladov zahŕňa aj poplatky a obdobie splácania. Ide o celkové náklady na úver. Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. a ani žiadny všeobecne záväzný predpis nijako neobmedzil súdy, aby korigovali neprimerane vysoké úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z posudzovania dodržania imperatívu dobrých mravov zo strany súdu.
17. K argumentácii žalobcu, že dojednaná výška úrokov v úverovej zmluve spĺňa kritéria pre maximálnu výšku odplaty v zmysle ustanovenia § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/87/>Zb. (dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne) nie je z hľadiska posudzovania tejto právnej veci namieste, keďže uvedené ustanovenie § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/19895 nadobudlo účinnosť od 01. 09. 2014, a teda pre posudzovanie zmluvného dojednania o výške odplaty za užívanie požičanej sumy na základe zmluvy zo dňa 06.02.2012 medzi stranami sporu (resp. právnym predchodcom žalobcu) nie je relevantné.
18. Žalobca v odvolaní obhajoval úroky za poskytnutý úver s poukazom, že nie sú v rozpore s dobrými mravmi poukazujúc na maximálnu výšku odplaty za spotrebiteľské úvery.
19. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
20. Na kategóriu dobrých mravom treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.
21. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolností.
22. Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácií pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí, bez ohľadu na to, v akej situácií sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácií poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.
23. V prejednávanej veci je možno považovať za správny názor, že úroková miera 22,80 % dohodnutá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v uzavretej zmluve zo dňa 06.02.2012 podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, keď podľa priemerných úrokov obchodných bánk bol v mesiaci február 2012 pri spotrebiteľskom dlhodobom úvere nad 5 rokov úrok vo výške 13,11 % a z tohto zistenia vyvodiť správny právny záver o neplatnosti takéhoto dojednania pre rozpor s dobrými mravmi. S takýmto názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil, keď dojednaný úrok 22,80 % presahuje vyššie uvedené limity úrokových sadzieb uplatňovaných bankami, a to o viac ako 42 %. Dohodnuté úroky sú odplatou za užívanie požičanej sumy, nemajú zabezpečovaciu funkciu a na to, že ich výška je v rozpore s dobrými mravmi nemá vplyv, že táto bola dohodnutá. V súlade s dobrými mravmi je taká výška úrokov, ktorá predstavuje primeranú výšku odplaty (odmeny) za užívanie požičanej sumy, teda ňou dôjde k zhodnoteniu požičaných peňažných prostriedkov bežným (obvyklým) spôsobom.
24. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.
25. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny a zákonný a vo vzťahu ku ktorému neboli zo strany odvolateľa podané žiadne námietky.
26. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalovaný sporovou stranou, ktorá mala v odvolacom konaní úspech v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % a zároveň žalobca v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením.
28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2 : 1 (§ 393 ods. 2, posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).