Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoP-141-2023.pdf
PDF · 129.19 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/141/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, v konaní zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, dieťa matky: C. A. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX/XX, F. a otca: G. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXXX/XXX, I., o zvýšenie výživného, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 30.05.2023, č.k. 13P/96/2021-258, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh matky, ktorým sa domáhala zvýšenia výživného na maloletú zo sumy 270 eur na sumu 400 eur mesačne s účinnosťou od 19.04.2021, odkedy maloletá začala navštevovať materskú školu. Právne súd svoje rozhodnutie odôvodnil podľa ustanovení § 26, § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1, ods. 3 Zákona o rodine, vecne tým, že nevidel dôvod na zmenu pôvodného rozhodnutia o výživnom.
2. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že naposledy rozhodoval súd vo veci starostlivosti o maloletú A. rozsudkom sp.zn. 13P/18/2019 vydaným dňa 09.12.2020, ktorým maloletú zveril do osobnej starostlivosti matky a otcovi uložil platiť na dieťa výživné 270 eur mesačne, vždy do 15.teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky s účinnosťou od 11.02.2019 a súčasne mu povolil dlh na zročnom výživnom v sume 2 443,57 eur splácať v mesačných splátkach po 70 eur, súčasťou rozsudku bola aj dohoda rodičov ohľadom styku otca s maloletou. Matka ako dôvod pre zvýšenie výživného uviedla nástup maloletej najprv do škôlky v J. s čím boli spojené náklady okolo 200 eur mesačne a po piatich mesiacoch navštevuje od septembra 2021 materskú školu v F., kde však došlo k zvýšeniu poplatkov, celkové náklady na škôlku sú 70 eur mesačne, na lieky pre A. a kozmetiku vynakladá 20 eur mesačne, hračky ju stoja 30 eur mesačne. Maloletá má ešte extra náklady 50 eur mesačne na bezlaktózovú stravu, a pribudnú jej ďalšie výdavky od septembra 2023 na návštevu tanečného krúžku v J.. Potreby maloletej matka vyčíslila v čiastke 450 eur mesačne a poukázala na to, že maloletá nastúpi budúci rok v septembri do školy a výdavky určite stúpnu. Matka s dcérou býva vo svojom rodinnom dome, kde platí plyn a elektrinu 80 eur mesačne a ďalšie pravidelné výdavky (žumpa, komunálny odpad, daň z nehnuteľností, internet a TV, údržba domu) strava 200 eur. Otec si svoju vyživovaciu povinnosť plní, ale odmieta prispievať na veci, o ktoré ho matka požiada, namiesto toho jej kupuje zbytočnosti. Matka je zamestnaná, avšak vo výpovednej lehote, ktorá jej začala plynúť v apríli, hľadá si nové zamestnanie. Za celé posudzované obdobie bola zamestnaná u rovnakého zamestnávateľa a jej mesačný príjem bol 1.600 eur v čistom, o čom predložila súdu ročné zúčtovanie dane, vlastní ešte stavebný pozemok v
G. s čím má spojené výdavky na kosenie a dane. Otec je nezamestnaný od 01.07.2020, evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, nemá žiadny príjem ani žiadne dávky a žije zo svojich úspor, ktorých výšku uviesť nevedel. Svoje mesačné výdavky vyčíslil na čiastku cca 1.250 - 1.300 eur ako výdavky spojené s bývaním, energie, hypotéka, mobilný telefón, daň, koncesionárske poplatky, strava a náklady na dopravu. Otec vlastní byt v I., v ktorom býva on sám, je tiež spoluvlastníkom rodičovského domu v G., kde jeho rodičia stále žijú a majú tam doživotné právo bývania. Má stredoškolské vzdelanie s maturitou, v odbore polygrafia, pracovný pomer bol ukončený z dôvodu nadbytočnosti, vykonával funkciu obchodného manažéra pre spotrebný materiál a jeho príjem bol okolo 1.600 eur v čistom. Poprel, že by pracoval „na čierno“, ide len o dohady matky maloletej. Preukázal, že maloletej založil v banke sporenie, na ktoré prispieva mesačne sumou 30 eur, ktoré je vinkulované do dovŕšenia jej plnoletosti. Uviedol, že o dcéru sa stará a platí všetko čo treba, napr. oblečenie, topánky, zdravotné pomôcky, kúpil jej aj trampolínu, dcéra má u neho kompletne zariadenú detskú izbu. Matkou vyčíslené výdavky na maloletú považoval za premrštené, podľa neho sú adekvátne výdavky 250 - 300 eur mesačne a poukázal na to, že matka aktuálne disponuje mesačne sumou 540 eur na dieťa (340 eur posielané výživné + 200 eur prídavky a daňový bonus), teda už teraz jej ostáva časť prostriedkov, ktoré neminie v prospech dcéry. Otec mal za to, že, že aktuálna výška výživného pokrýva dostatočne všetky výdavky na dcéru a preto žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodný.
3. Súd prvej inštancie porovnal okolnosti dôležité pre určovanie výživného v dobe skoršieho ako i nového rozhodovania, konštatoval, že od posledného rozhodnutia o úprave výkonu rodičovských práv a povinností uplynulo takmer 2,5 roka, v tom čase mala maloletá A. 2 roky, matka s ňou bola na rodičovskej dovolenke a zabezpečovala jej celodennú starostlivosť, maloletá mala používala špeciálne krémy na problémy s pokožkou a matka jej kupovala bezlaktózové potraviny, pričom celkové mesačné náklady na maloletú boli v sume 370 eur. V súčasnosti má maloletá A. 5 rokov, navštevuje materskú školu, výdavky spojené s návštevou materskej školy predstavujú čiastku 60 eur (strava, poistenie, ZRPŠ, školné), matka uviedla výšku nákladov spojených so zabezpečením potrieb maloletej v sume 450 eur mesačne (čo otec rozporoval). Matka v čase ostatného rozhodnutia poberala rodičovský príspevok vo výške 370 eur a prídavok na dieťa 25 eur, vlastnila byt a záhradu, bývala v rodinnom dome v F. spolu s dcérou, kde hradila náklady 220 eur mesačne a byt v J. užívala jej rodina. Po skončení rodičovskej dovolenky začala pracovať a pracovný pomer trval do apríla 2023, kde dosahovala priemerný čistý mesačný zárobok cca 1.600 eur, matka je okrem bytu a záhrady aj vlastníčkou rodinného domu v F., v ktorom býva spolu s maloletou. Otec v čase ostatného rozhodnutia býval sám v rodinnom dome v I., ktorého bol spoluvlastníkom, vlastnil v polovici rodičovský dom a pozemok k domu, hradil náklady na bývanie vo výške 80 eur. Bol nezamestnaný, evidovaný na úrade práce od 01.07.2020, poberal dávku v nezamestnanosti vo výške 1.100 eur, na účtoch mal k novembru 2020 celkovú sumu 21.832,73 eur. V súčasnosti je otec naďalej nezamestnaný, podľa jeho vyjadrenia nemá žiaden príjem a žije z úspor, jeho majetkové pomery sa nezmenili. Obaja rodičia mali v čase posledného rozhodovania iba vyživovaciu povinnosť k maloletej A., ani jednému z nich odvtedy vyživovacia povinnosť nepribudla. Pri rozhodovaní o pôvodnej úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej A. v konaní vedenom pod sp.zn. 13P/18/2019 súd prihliadal na odôvodnené potreby maloletej, ako aj na možnosti, schopnosti a majetkové pomery oboch rodičov, na výdavky otca súvisiace so splácaním hypotéky a poistiek súd neprihliadal poukazujúc na potrebu prednostného plnenia vyživovacej povinnosti a až následné uspokojovanie svojich potrieb a dospel k záveru o primeranosti výživného v sume 270 eur. Porovnajúc pomery v čase poslednej úpravy výživného tak u maloletej A. ako i u jej rodičov so súčasnými pomermi, súd prvej inštancie dospel k záveru, že napriek skutočnosti, že od pôvodnej úpravy uplynulo takmer 2,5 roka, nedošlo na strane maloletej k výraznej zmene pomerov ovplyvňujúcej potrebu navýšenia výšky výživného v dôsledku zvýšených výdavkov do takej miery, že by pôvodne stanovená výška výživného tieto výdavky nepokrývala. Maloletá je síce o 2,5 roka staršia a došlo u nej ku zmene tým, že začala navštevovať materskú školu, avšak súd nemal v konaní preukázanú dôvodnosť tvrdenia matky o navýšení nákladov na úhradu odôvodnených potrieb maloletej do takej miery, že by bolo potrebné zvýšiť výživné ako žiadala matka, pričom ani v čase kedy maloletá navštevovala materskú školu v J., teda mimo miesta svojho bydliska v F., nebolo preukázané také navýšenie výdavkov, ktoré by odôvodňovalo potrebu zvýšenia výživného. Ku zmene pomerov však došlo na strane matky, ktorej za zvýšil príjem o 1.230 eur, keďže po ukončení rodičovskej dovolenky nastúpila do práce a okrem toho sa stala výlučnou vlastníčkou rodinného domu v F., v ktorom býva spoločne s maloletou. Na strane otca k výraznej zmene pomerov nedošlo, keďže je naďalej nezamestnaný, stále je vlastníkom tých istých nehnuteľností. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že v súčasnosti nie je dôvodné zvyšovať vyživovaciu povinnosť otca k maloletej A., pretože výška výživného 270 eur, ktorú otec riadne platí, plne pokrýva všetky odôvodnené
základné potreby maloletej, ktorá má 5 rokov, navštevuje materskú školu v mieste svojho bydliska a zvýšené nároky na výživu nemá, pričom na výžive maloletej sa majú podieľať obaja rodičia, preto návrh matky ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku.
4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie matka majúc za to, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zistenia a nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci. Súd síce konštatoval, že u maloletej nastala zmena pomerov v podobe nástupu do škôlky v J. a neskôr v F., nesprávne však uzavrel, že s touto zmenou nebolo spojené také navýšenie výdavkov, ktoré by odôvodňovalo potrebu zvýšenia výživného. Maloletá navštevovala materskú školu v J. 5 mesiacov, až do septembra 2021 a matka má za to, že výšku týchto nákladov súdu preukázala, pričom trvá na tom, že náklady na škôlku predstavovali 200 eur mesačne, takisto tam uhradila jednorazový hygienický príspevok 20 eur. Tiež matka preukázala výšku výdavkov v súvislosti s materskou školou v F. od septembra 2021 doteraz, ktoré sú 70 eur mesačne, kam treba pripočítať aj výdavky maloletej na koncoročné fotenie, nákup pomôcok na škôlkarske aktivity a platby za výlety, tiež má náklady na bezlaktózové potraviny v sume 50 eur mesačne, ktoré dáva dcére do škôlky.
5. Matka ďalej namietala, že súd sa nezaoberal riadnym zisťovaním majetkových pomerov a zárobkových možností otca a dôvodov, pre ktoré je už 3 roky nezamestnaný a stále evidovaný na úrade práce, hoci sa nestará o žiadne dieťa, alebo inú osobu a žije v regióne s najnižšou nezamestnanosťou v krajine a má roky skúseností ako obchodný zástupca, pričom v minulosti mal dlhodobo prácu v ktorej dosahoval čistý príjem 1.500 – 1.600 eur mesačne. Matka je presvedčená, že otec má pravidelný mesačný príjem, z ktorého môže platiť vyššie výživné na dcéru, ale tento účelovo zatajuje, čo je podľa nej zrejmé už z ním deklarovaných výdavkov, s čím sa súd nevysporiadal. Súd ponechal bez povšimnutia skutočnosť, že otcovi bola ponúknutá práca a tento ju neprijal, súd nevyhodnotil čo bolo dôvodom jej odmietnutia. Súd mal použiť fikciu príjmu, alebo vychádzať z potencionálneho príjmu, ktorý by otec mohol dosahovať ak by riadne pracoval, ako v minulosti, kedy dosahoval sumu 1.500 eur mesačne netto a teda v zmysle ustálenej súdnej praxe Krajského súdu v Trnave by sa výška jeho vyživovacej povinnosti mohla pohybovať v rozmedzí 20% až 30% z tejto sumy, čo je v rozmedzí 300 až 450 eur mesačne. Matka tiež odmieta, aby na výšku výživného otca mal vplyv jej návrat do práce, keďže táto po skončení materskej dovolenky začala riadne zarábať, aby mala z čoho žiť a z čoho dcéru živiť, keďže otec je dlhodobo nezamestnaný. Otec sa tiež môže zamestnať a dosahovať taký príjem, aký mal v poslednom zamestnaní. Súd tiež nelogicky opomenul vyhodnotiť aj to, že matka v práci dostala výpoveď z organizačných dôvodov a od 01.07.2023 bude nezamestnaná. Novú prácu si hľadá, avšak nateraz neúspešne a preto od 01.07.2023 nebude mať taký príjem ako doteraz a aj s podporou v nezamestnanosti klesne výrazne pod aktuálnu životnú úroveň, pričom na rozdiel od otca nemá úspory. Matka poukázala i na vysokú mieru inflácie v SR, ktorá spôsobila, že od posledného rozhodnutia o výživnom na dcéru platí matka za všetky tovary a služby v priemere o 16% viac ako v čase pôvodného rozhodnutia a preto súd mal prihliadnuť aj na vývoj životných nákladov. Súd tiež nesprávne konštatoval, že obaja rodičia sa majú v rovnakej miere podieľať na hradení výdavkov na ich spoločnú dcéru, teda v danom prípade každý v sume 225 eur. Toto môže platiť pri staršom dieťati, ktoré je schopné v prevažnej miere sa samo o seba postarať, nie však pri päťročnom dieťati, pri ktorom súd mal prihliadnuť na prevažný podiel osobnej starostlivosti o dieťa zo strany matky. Odvolateľka nesúhlasí ani s tým, že otcom hradená suma 270 eur, jeho príspevok mimo rámec bežného výživného a tvorba úspor pre maloletú plne pokrývajú všetky potreby maloletej. Poukazuje na to, že otec prispieva sumou 270 eur mesačne, avšak nad rámec výživného s matkou nič nekonzultuje, na dieťa vynakladá výdavky nehospodárne a úplne zbytočne bez toho, aby matka o toto vôbec požiadala a naopak, neprispieva na to, čo dcéra potrebuje, preto matka nesúhlasí, aby sa tieto výdavky otca zahŕňali do uznaných výdavkov na maloletú A.. Výživné by malo predovšetkým pokrývať tie výdavky dieťaťa, ktoré dieťa nevyhnutne potrebuje. Navrhla preto rozsudok zmeniť a zvýšiť výživné počnúc 19.04.2021 na sumu 400 eur mesačne.
6. Otec v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok potvrdiť, keďže návrh na zvýšenie výživného považuje za nedôvodný. Pokiaľ matka tvrdí, že dcéra materskú školu v J. navštevovala 5 mesiacov, toto nie je pravda a nedokazujú to ani doklady o zaplatení škôlky, ktoré súdu doložila. Maloletá navštevovala škôlku od 19.04.2021 (prvý týždeň len polovičný čas z dôvodu adaptácie) do konca prvého júlového týždňa, následne ochorela a zvyšok leta boli prázdniny, kedy škôlka bola zatvorená. Po prázdninách nastúpila do materskej školy v F., čiže škôlku v J. navštevovala cca 2,5 mesiaca a nie 5 mesiacov. Ani tvrdenie o platbách za škôlku vo výške 200 eur mesačne nesedí, nakoľko
matka následne uvádza, že za škôlku uhrádzala 75 + 35 eur. Rovnako nesedí ani jej vyjadrenie, že za materskú školu v F. platí 70 eur mesačne, nakoľko ešte v tej istej vete v zátvorke sama uvádza náklady 45 + 15 eur. Navyše tieto náklady budú od septembra 2023 nižšie. Pokiaľ matka poukazuje na to, že súd nereflektoval na skutočnosť uvádzanú úradom práce o tom, že otcovi bola ponúknutá práca ktorú neprijal, matka už opomína, že súd v tom istom bode 12 odôvodnenia rozsudku uviedol, že otcovi bola ponúknutá práca, ale zamestnávateľ s jeho prijatím nesúhlasil, čo si zrejme matka nevšimla. Uvedenú prácu teda neodmietol otec, ale potencionálny zamestnávateľ. Otec tiež nesúhlasí s tvrdením matky, že matka musela dcére uhrádzať potrebné výdavky, zatiaľ čo otec kupoval dieťaťu hlúposti, ktoré nepotrebovalo. Otec nerozumie, čo má matka na mysli pod slovom „hlúposti“. Počas celého súdneho procesu matka nepreukázala zvýšené výdavky na dcéru. Otec nerozumie ako nakladá s výživným ak tvrdí, že sama uhrádzala potrebné výdavky a otcom zakúpené veci, či už je to oblečenie, bicykel, športové potreby a pod. považuje za hlúposti. Otec má za to, že preukázal, že matka v súčasnej dobe neminie ani sumu, ktorú na dcéru dostane a preto považuje tvrdenia matky za účelové a zavádzajúce. Pokiaľ matka poukazuje na to, že otec dcére sporí, je tomu z dôvodu, aby dcéra mala peniaze aj na štart do života a sú to peniaze, ktoré dcéra dostane neskôr, nakoľko teraz má pokryté všetky výdavky aj nad bežný rámec. Záverom otec pripomenul, že právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Piešťany sp.zn. 13P/57/2021 má rozšírený styk s maloletou napr. polovicu z letných prázdnin, kedy sa na starostlivosti o dieťa podieľajú obaja rodičia rovnako. Z uvedeného dôvodu zamietnutie návrhu matky považoval za správne.
7. Kolízny opatrovník sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody podaného odvolania (§ 65 a § 66 CMP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania, či doplnenia dôkazov (§ 383, § 384 CSP a § 68 CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné.
9. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol návrh matky na zvýšenie výživného na maloletú. Odvolateľka namietala nedostatky v skutkových zisteniach súdu a jeho právnom posúdení veci, avšak odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj celého spisového materiálu nezistil žiadne také pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli mať za následok nesprávnosť jeho rozhodnutia.
10. Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie dôvodnosti podaného návrhu, pričom zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil. Odvolací súd nevidí žiaden dôvod, pre ktorý by nemal akceptovať argumentáciu prvoinštančného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorej v zásade niet čo vytknúť. Odvolací súd sa v podstatných veciach plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje, keď ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť. Na zdôraznenie správnosti a vzhľadom na odvolacie námietky sa však žiada doplniť nasledovné:
11. Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
12. V zmysle ustanovenia § 78 Zákona o rodine v spojení s ustanovením 157 CMP predstavuje práve zmena pomerov hmotno-právnu podmienku pre zmenu predchádzajúceho súdneho rozhodnutia o výživnom. Zmena pomerov musí byť podstatná a musí sa týkať okolností, ktoré odôvodňujú výšku výživného za podmienky, že sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase predchádzajúceho rozhodnutia. Zmena pomerov pritom môže byť odôvodnená buď subjektívne - okolnosťami na strane povinného, resp. na strane oprávneného, alebo objektívne - vývojom
životných nákladov. Podstatná zmena pomerov musí byť v súdnom konaní dostatočne preukázaná, takže súd musí skúmať pomery na strane účastníkov v čase pôvodného rozhodnutia o výživnom a porovnať ich s aktuálnymi pomermi a následne porovnať zmenu odôvodnených potrieb na strane dieťaťa vo vzťahu k primeranosti určeného výživného, životnej úrovne rodičov s poukazom na vek, zdravotný stav, schopnosť starať sa o seba, pravidelné, ako aj náhodné výdavky dieťaťa v súvislosti so štúdiom, ako aj jeho kultúrnymi, športovými a inými voľnočasovými aktivitami. Rovnako na strane povinných osôb súd musí porovnávať a preukazovať ich aktuálne schopnosti, možnosti a majetkové pomery za účelom ich porovnania s pomermi v čase posledného rozhodovania, aby mohol dospieť k záveru buď o podstatnej zmene pomerov, prípadne k záveru, že k zmene pomerov nedošlo a to v súvislosti s príjmami rodičov dieťaťa, počtom ich vyživovacích povinností, osobných a materiálnych pomerov v nadväznosti na vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, vedomosti, pracovné skúsenosti, ako aj situáciu na trhu práce a podobne. Majetkové pomery treba posudzovať komplexne, nakoľko zahŕňajú jednak majetok povinného ako objektívnu kategóriu, a jednak jeho životný štandard, ktorým sa prezentuje navonok.
13. Súd prvej inštancie vyššie uvedené rešpektoval a správne sa zameral na zistenie, či došlo k podstatnej zmene pomerov na strane výživou odkázaného maloletého dieťaťa ako aj výživou povinných rodičov od ostatnej úpravy rodičovských práv a povinností vykonanej rozsudkom Okresného súdu Piešťany zo dňa 09.12.2020, sp.zn. 13P/18/2019 a preskúmal pomery na strane účastníkov v čase predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom porovnajúc ich s aktuálnymi pomermi.
14. Uvedeným postupom prvoinštančný súd dospel k rovnakému záveru ako dospel po preskúmaní spisu i odvolací súd a síce, že nedošlo k takej podstatnej zmene pomerov na strane účastníkov konania, ktorá by zdôvodňovala zvýšenie výživného. Matka podala návrh na súd len pár mesiacov od poslednej úpravy súdom s požiadavkou na zvýšenie výživného na maloletú A. zo sumy 270 eur na 400 eur mesačne dôvodiac nárastom jej potrieb nástupom do materskej škôlky. Súd však správne po vykonanom dokazovaní konštatoval, že napriek uplynutiu takmer 2,5 roka a napriek nástupu do materskej školy nedošlo na strane maloletej k takému nárastu odôvodnených potrieb, ktoré by viedlo k potrebe navýšenia výšky výživného, keď pôvodne určené výživné je naďalej postačujúce. S týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje. Matka preukázala platby na stravu a prevádzku materskej školy za mesiace apríl, máj, jún 2021 (kedy dieťa navštevovalo materskú školu v J.) v sume 35 eur + 75 eur mesačne, následne od septembra 2021 už nastúpila maloletá do škôlky v mieste bydliska a tu preukázateľne matka zaplatila podľa potvrdenia MŠ za 11 mesiacov spolu na poplatkoch ( školné, ZRPŠ, poistenie) sumu 197,70 eur, čo na mesiac predstavuje cca 18 eur, na stravu zaplatila za 11 mesiacov ( od 02.09.2021 do 22.07.2022) sumu 310 eur, teda mesačne v priemere 28 eur. Odvolací súd považuje súdom ustálené náklady na škôlku v sume okolo 60 eur za primerané berúc do úvahy i ďalšie so škôlkou súvisiace výdavky spomínané matkou (ako napr. príspevok na hygienické potreby a podobne), okrem prechodného obdobia 3 mesiacov, kedy chodila škôlky v J. a boli zvýšené, pričom však takéto krátkodobé navýšenie výdavkov nepredstavuje podstatnú zmenu pomerov odôvodňujúcu zvýšenie výživného s ohľadom na sumu výživného uhrádzanú otcom. Pokiaľ matka argumentuje nákladmi na bezlaktózové potraviny, takéto výdavky mala maloletá i v čase posledného rozhodovania súdu, nejde teda o žiadnu zmenu, pričom maloletej zároveň oproti stavu v čase posledného rozhodovania odbudli niektoré iné výdavky (ako platby za cvičenie, ktoré matka s maloletou absolvovala 3 x mesačne, krémy na problémy s pokožkou). Pokiaľ teda matka v konaní uvádzala náklady spojené so zabezpečením potrieb maloletej vo výške 450 eur, ani odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nemal v konaní za preukázaný takýto nárast výdavkov. S ohľadom na vek maloletej, ktorá je zdravá a nemá nad rámec bežných výdavkov zodpovedajúcich veku dieťaťa žiadne zvýšené výdavky na výživu (odhliadnuc od bezlaktózových potravín, ktoré ale nepredstavujú žiadnu zmenu oproti minulému stavu) považoval odvolací súd naďalej odôvodnené potreby maloletej zodpovedajúce sume cca 370 eur mesačne za primerané.
15. V ďalšom matka namietala, že súd sa nezaoberal tým, že otec je stále nezamestnaný a evidovaný na úrade práce, hoci nie je zaťažený starostlivosťou o inú osobu, pričom matka je presvedčená, že otec má pravidelný mesačný príjem, z ktorého môže platiť vyššie výživné, ale tento účelovo zatajuje. Namietala, že ak by súd vychádzal čo len z otcom deklarovaného príjmu dosahovaného do júna 2020, alebo teda príjmu, ktorý by takto mohol dosahovať ak by riadne pracoval, čo je suma 1.500 eur mesačne netto, v zmysle ustálenej súdnej praxe Krajského súdu v Trnave by sa výška jeho vyživovacej povinnosti mohla pohybovať v rozmedzí 20% až 30% z tejto sumy teda od 300 eur až do 450 eur mesačne. Uvedená námietka matky však nie je dôvodná.
16. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
17. Pri uplatnení princípu potencionality príjmov osoby povinnej platiť výživné oprávnenej osobe súd neprihladia len na skutočné (faktické) príjmy povinného, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádza z jeho potencionálnych príjmov, to znamená príjmov, ktoré povinný (potencionálne) mohol mať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové znalosti, dopyt na trhu práce. Tento princíp sa uplatňuje aj vtedy, keď povinný svojim konaním berie na seba neprimerané majetkové riziká, zahŕňajúce aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, prípadne vedie až k strate jeho príjmu a tým aj k strate možnosti platiť výživné. Na zníženie (stratu) príjmu povinného súd prihliada len v prípade jednoznačného preukázania takého dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného. V prejednávanej veci súd skúmal možnosti a schopnosti otca a zistil, že jeho posledný pracovný pomer na pozícii obchodného manažéra s priemerným čistým príjmom cca 1.500 eur, bol ukončený ešte v roku 2020 z dôvodu nadbytočnosti a odvtedy je bez pracovného pomeru a bez príjmov, evidovaný dlhodobo na úrade práce, už bez podpory v nezamestnanosti a hľadá si vhodné zamestnanie (resp. uvažuje o založení živnosti), pričom podľa jeho vyjadrenia žije z úspor, ktoré nasporil za 17 rokov práce. Vzhľadom na výšku určeného výživného 270 eur je nepochybné, že súd primeranosť výživného i v súčasnosti odvodzoval práve z potenciálneho príjmu otca a nie zo skutočného ( resp. deklarovaného) príjmu otca, ktorý je dlhodobo nezamestnaný bez vážneho dôvodu. Otec síce v konaní tvrdil, že si prácu hľadá, s tým, že ale ponúkané pracovné ponuky napokon neviedli k uzavretiu pracovného pomeru keďže zamestnávateľom nevyhovovalo, že otec dve poobedia v týždni potrebuje cestovať za dcérou, toto však nemôže obstáť ako argument, zdôvodňujúci dlhodobý stav nezamestnanosti rodiča majúceho vyživovaciu povinnosť k dieťaťu. Odvolací súd teda dáva síce matke za pravdu v tom, že otec sa môže zamestnať a dosahovať taký príjem, aký mal v poslednom zamestnaní, keď nepreukázal reálny dôvod, ktorý by mu v tom objektívne bránil, zároveň však uzatvára, že pri posudzovaní primeranosti výšky výživného súd aj vychádzal z jeho potencionálneho príjmu rovnako ako v čase predchádzajúceho rozhodovania o výživnom, kedy už otec bol nezamestnaný v dôsledku ukončenia pracovného pomeru, v ktorom dosahoval priemerný čistý zárobok cca 1.500 eur.
18. Suma výživného 270 eur predstavuje vzhľadom na odôvodnené potreby maloletej sumu naďalej primeranú. Pokiaľ matka poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax tunajšieho krajského súdu, v zmysle ktorej súdy výživné určujú obvykle v rozsahu od 20% do 30% z priemerného čistého mesačného príjmu povinného na všetky výživou odkázané osoby s prihliadnutím na osobitosti každého prípadu, treba pripomenúť, že hoci súdy obvykle výšku výživného určujú v uvedenom rozmedzí, nejde o žiadne záväzné pravidlo, pretože súd vždy musí vychádzať predovšetkým z kritérií stanovených Zákonom o rodine a posudzovať individuálne okolnosti každého prípadu.
19. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na názor Najvyššieho súdu SR v uvedenej otázke, vyslovený v uznesení z 25. septembra 2019, sp. zn. 4Cdo/148/2019, podľa ktorého určenie výšky výživného je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach, pretože kritéria na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti (napr. schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného ako aj odôvodnené potreby dieťaťa a ďalšie) sú rozdielne v každej veci a odlišujú sa od prípadu k prípadu. Iný výklad by viedol k rozporu so záujmami dieťaťa, ktorému sa výživné priznáva. Každé jedno rozhodnutie o výživnom na dieťa je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Je preto namieste konštatovanie, že v takto vysoko individuálnej otázke, akou je určenie konkrétneho rozsahu vyživovacej povinnosti, sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výživného postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky výživného zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy.
20. Aplikujúc uvedené na prejednávaný prípad, bolo treba vychádzať potom z individuálnych okolností tejto veci, a zohľadňovať nielen vek a odôvodnené potreby dieťaťa, možnosti a schopnosti povinného otca, ale i ďalšie faktory a síce skutočnosť, že otec maloletej preukázateľne prispieva na výživu maloletej A. i vecnými plneniami, teda nad rámec súdom určeného výživného uhrádza jej bežné potreby formou kupovania ošatenia, obuvi, športových potrieb, hračiek a pod. a to v priemernej hodnote 80 eur mesačne. V neposlednom rade nebolo možné opomenúť ani podstatne zvýšený príjem na strane matky a teda jej schopnosť prispievať na výživu maloletej A. podstatne viac než v čase minulého rozhodovania súdu (kedy bola na materskej dovolenke), keďže povinnosť prispievať na výživu dieťaťa podľa svojich schopností a možností sa vzťahuje na oboch rodičov, teda tak na matku i otca. Pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti však zároveň bolo treba prihliadať na prevažný podiel osobnej starostlivosti o dieťa zo strany matky, z čoho potom vyplýva povinnosť otca kompenzovať nedostatok takejto starostlivosti platením vyššieho výživného než matka, a v tejto súvislosti treba prvoinštančnému súdu vytknúť ako jedinú nesprávnu úvahu konštatovanie v bode 39 jeho rozsudku, kde uviedol (hoci je zrejmé, že nejde o prípad rovnocennej osobnej starostlivosti), že obaja rodičia sa majú v rovnakej miere podieľať na hradení výdavkov maloletej, ktorá nesprávnosť však nemala nijaký vplyv na správnosť jeho rozhodnutia.
21. Záverom sa žiada dodať, že nebolo možné prisvedčiť argumentácii odvolateľky, vytýkajúcej súdu pochybenie spočívajúce v neprihliadaní u nej na bežiacu výpovednú lehotu z organizačných dôvodov, v dôsledku čoho, ako uviedla, bude nezamestnaná a aj s podporou v nezamestnanosti klesne výrazne pod aktuálnu životnú úroveň. Vychádzajúc z ustanovenia § 217 ods. 1 CSP, súd prvej inštancie uvedenú okolnosť nemal dôvod zohľadňovať, keďže preň bol rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku, kedy matka dosahovala príjem súdom zistený, pričom skutočnosti, ktoré nastanú v budúcnosti nemohli jeho rozhodnutie ovplyvniť ( nebolo možné považovať za zrejmé, že príjem matky sa zníži a ak áno, o akú sumu, keďže mohla nastúpiť do iného zamestnania s porovnateľným, prípadne i vyšším príjmom a pod.).
22. Po preskúmaní veci tak odvolací súd dospel k záveru, že výška výživného 270 eur zohľadňuje všetky významné faktory a osobitosti tohto konkrétneho prípadu a preto súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ návrh matky na zvýšenie výživného zamietol ako nedôvodný. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok za použitia ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil, vrátane správneho výroku o trovách konania.
23. Ďalšie argumenty účastníkov odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, keď i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov. Na ďalšiu argumentáciu už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
24. Súčasne bolo rozhodnuté podľa § 52 CMP v spojení s § 396 CSP o trovách odvolacieho konania tak, že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu nárok.
25. Senát krajského súdu rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák.č. 233/1995 Z.z., alebo ak ide o rozhodnutie o starostlivosti o maloletého, styk s maloletým alebo inú ako peňažnú povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia podľa štvrtej časti CMP.