Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/651/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: T.. T. V., O. X. W. XXXX/X, L., zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Pavol Kollár, s.r.o., so sídlom Lehotského 4, Bratislava proti žalovanému: Petit Press, a.s, so sídlom Lazaretská 12, Bratislava, zastúpenému: 1/ Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., so sídlom Karadžičova 2, Bratislava (predtým advokátska kancelária DEDÁK & Partners, s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 45, Bratislava) a 2/ Advokátska kancelária Tomáš Kamenec, s.r.o., so sídlom Špitálska 43, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 01.apríla 2015, č.k. 5C 143/2013-116 v spojení s opravným uznesením zo dňa 28.júla 2015 č.k. 5C/143/2013-130, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 705,55 eur. Poukázal na to, že žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému uverejniť v tlačenej forme a v elektronickej forme denníka U. ospravedlnenie v znení: "Redakcia denníka U. sa ospravedlňuje za uverejnenie klamlivých a nepodložených tvrdení v článku T. T. s názvom "H. W. U. L. za H. P. J., D. P. J. XX.XX.XXXX P. Q. K. J. U. na N. U. A..U..sk H. XX.XX.XXXX v tlačenej forme, v ktorom boli uverejnené klamlivé a nepodložené tvrdenia o X.. T. V., týkajúce sa jeho pôsobenia v spoločnosti eSeminarky.sk, s.r.o. a činnosti spoločnosti eSeminarky.sk, s.r.o. X.. T. V. pôsobil ako W. v spoločnosti eSeminarky.sk, s.r.o. v období od 26.11.2010 do 03.05.2012, pričom táto spoločnosť len výhradne pripravovala podklady k akýmkoľvek písomným prácam, pričom svojich klientov vždy písomne upozorňovala na autorské práva k podkladom, čo aj klienti vždy písomne potvrdili a to v rovnakom rozsahu ako bol uverejnený článok s názvom "H. W. U. L. za H. P. J." dňa XX.XX.XXXX P. Q. K. H. J. XX.XX.XXX2 v tlačenej forme". Zároveň sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 40.000 eur. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Z tlačenej podoby článku autorky T. T. U. B. ". W.W. U. L. P. J. U. L. ". U. pre L. J. L. L. C. Š. T. XX Q., D. P. J. U. J. XX.XX.XXXX, zistil, že žalovaný uverejnil v denníku nasledujúci text: "Y. Z. L.S. H. H. W. Z. U.-D. Y. H. T. V.. X. W. K. Q..sk, W. L. Š.O. V. J. L.. W. J. U. na obchody upozornil, V. tvrdil, že zákon neporušili. Podobnú stránku preverovala polícia, ale stíhanie nezačala. V., ktorý je tiež v mládežníckej organizácii U.-D., W.C. obhajuje tým, že už s firmy odišiel. Minister školstva Dušan Čaplovič upozorňuje, že odovzdať v škole text iného autora je trestné. V pokračovaní článku na strane 2 denníka sa píše: "H. W. G. H. Č., W. Z. na J. L.. L. U.-D. H. W.W. U. C. U. B. H. L. H. T. V., W. J. X. C. P. L. za L. L. L.U. X. Č. J. L.. J. U. P. H. D. na L. K., W. P. Z. L. na C.P.. Š. O. J. J. L. L. B. H.. Y. Z. U.B. Y. H. Q..sk, P. W. X. V. W.. Z. K. C. L. J. po O., H. P. G. P. U.....". V konaní nepovažoval za sporné, že

žalobca je verejne známou osobou, sám tvrdil, že bol členom politickej strany U.-U., že je poslancom mestského zastupiteľstva Mesta L., pôsobil ako asistent poslanca Národnej rady Slovenskej republiky H. W.. Rovnako nebolo sporné, že dňa 20.09.2012 v elektronickej podobe denníka U. a následne dňa 21.09.2012 v tlačenej podobe bol publikovaný článok autorky T. T. s názvom "H. W. U. L. za H. P. J.. Sporný nebol ani samotný obsah uverejneného článku a ani skutočnosť, že žalobca ukončil výkon funkcie konateľa dňa 24.04.2012, čo vyplynulo aj z výpisu z obchodného registra. V danom prípade skúmal, či došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu a či mu vznikol nárok na odstránenie týchto zásahov, resp. na primerané zadosťučinenie. Otázku, či v danom prípade došlo uverejnením predmetného článku, za ktorý ako vydavateľ zodpovedá žalovaný , k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, posúdil so zreteľom na ustálenú judikatúru ESĽP, Ústavného súdu Slovenskej republiky, tak ako ju zohľadňuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 169/2011, ktoré v danej veci aplikoval a podľa ktorého, keďže právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti sú rovnako garantované Ústavou aj Dohovorom, riešenie konfliktu medzi týmito právami vyžaduje, aby súd s prihliadnutím na okolnosti prípadu zvážil význam proti sebe stojacich záujmov, a to, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým. Rozhodnutie súdu v takomto prípade musí vychádzať zo zásady proporcionality, byť vyvážené a do práva na slobodu prejavu zasahovať, len ak je to nevyhnutné. Poukázal na to, že pri hľadaní odpovedí na otázky testu proporcionality je potrebné dôsledne rešpektovať relevantnú judikatúru ESĽP a ústavného súdu v jej prepojení s konkrétnymi okolnosťami danej veci. Z judikatúry ESĽP možno vyvodiť základné princípy a kritériá, z ktorých treba vychádzať pri riešení kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti, t.j. kľúčová úloha médií, ktoré sú "strážnym psom" demokracie ("public watchdog") a veľmi prísne posudzovanie každého zásahu do slobody prejavu médií , zvýšená ochrana šíreniu informácií a myšlienok o veciach verejného záujmu, väčšia miera kritiky osôb verejne známych a verejne činných, rozlišovanie, či informácia je skutkovým tvrdením alebo hodnotiacim úsudkom, a vysoká miera ochrany hodnotiacich úsudkov, vychádzanie hodnotiacich úsudkov z určitého skutkového základu, ochrana nielen obsahu prejavu, tvrdenia, či myšlienky, ale aj spôsobu, resp. formy, ktorými sú vyjadrované, zvýšená ochrana tvrdení urobenými v dobrej viere a právo médií na ospravedlniteľný omyl, predvídateľnosť a primeranosť sankcie za poškodenie dobrej povesti. Poukázal na to, že žalobca uplatnené právo na uverejnenie ospravedlnenia ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch odvíjal od neoprávneného zásahu žalovaného do jeho práva na ochranu osobnosti, ku ktorému malo dôjsť výrokmi zverejnenými o žalobcovi ako ".G. J., ". L. T. V., ". C. P. L. za L. L. L. X.G. Č. J. L., čím žalovaný vyvolával u čitateľa dojem, že je osoba s pochybnou minulosťou, že aj v súčasnosti sa podieľa na ilegálnych aktivitách v rozpore s platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky a tým ho stavia do role kriminálnika, pričom žalovaným neboli preukázané akékoľvek dôkazy, ktoré by aspoň čiastočne potvrdzovali jeho tvrdenia, ktoré boli uverejnené na celom území Slovenskej republiky v tlačenej a v elektronickej forme dostupné prakticky kdekoľvek na svete. Namietal tiež, že žalovaný uviedol výroky ako "poslanecký asistent V. donedávna bral od vysokoškolákov peniaze za pomoc pri písaní bakalárskych či diplomových prác", ako aj "Denník U. v apríli upozornil na praktiky firiem, ktoré vypracujú záverečné práce na objednávku. Školy tak dostávajú desiatky prác podpísaných nepravými autormi. Jednou zo spoločnosti je aj eSeminarky.sk, v ktorej bol V. W.. Z firmy odišiel pár dní po tom, ako vyšla reportáž v U.. Aplikujúc kritériá pre posúdenie proporcionality dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. V súvislosti s otázkou "Kto bol kritizovaný", resp. "O kom bola uverejnená informácia", dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žalobca bol v čase zverejnenia článku osobou verejného záujmu, pričom tento záujem bol v čase uverejnenia článku aktuálne umocnený tým, že sa stal asistentom poslanca Národnej rady SR. Žalobca bol členom strany U.-U., poslancom mestského zastupiteľstva Mesta L. a ako napokon sám v konaní tvrdil, sa za osobu verejne činnú sám považoval. V zmysle judikatúry ESĽP osoby verejne známe musia zniesť väčšiu mieru kritiky, než súkromné osoby, bolo preto dôvodné poskytnúť žalovanému vyšší stupeň ochrany jeho práva na slobodu prejavu voči právu žalobcu na ochranu osobnosti. Pokiaľ ide o otázku "Čo bolo kritizované" na základe vykonaného dokazovania jednoznačne dospel k záveru, že informácie prezentované žalovaným v dotknutom článku boli otázkou verejného záujmu vzhľadom na osobu žalobcu, ktorý sa krátko pred uverejnením článku (v septembri 2012) stal asistentom poslanca NR SR, ktorého odmena za prácu pre poslanca je hradená z verejných zdrojov a verejnosť teda má právo byť o takejto osobe informovaná, ako aj preto, že poskytovanie služieb vo forme pomoci pri vypracovaní záverečných prác študentov obchodnými spoločnosťami bolo v rozpore s vyjadreniami ministra školstva, ako aj všeobecne známymi pravidlami vysokých škôl, v zmysle ktorých má študent vypracovať záverečnú prácu samostatne a verejnou diskusiou v tlači bolo možné pozitívne formovať názory verejnosti a prispieť tak k verejnej prezentácii morálnych hodnôt všeobecne uznávaných

v spoločnosti. V odpovedi na otázku "Kedy bolo kritizované" uzavrel, že ku kritike došlo v čase, kedy sa žalobca stal asistentom poslanca Národnej rady SR a funkciu konateľa spoločnosti eSeminarky.sk ukončil len nedávno pred uverejnením článku. Keďže žalovaný (". W.) Y. P.Ľ. J. U., v ktorom bol článok uverejnený, vzťahuje sa na neho zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám. Aj keď ide o denník ("Kde bolo kritizované") s celoslovenskou pôsobnosťou, čo zvyšuje ochranu osobnostných práv, je kritérium miesta nutné vnímať v spojení s kritériom ich autora. Pretože autorom je žalovaný, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta zaznenia sporných tvrdení. Pri zodpovedaní otázky "Ako boli informácie v článku formulované", sa zaoberal posúdením, či uverejnené informácie, ktorými malo byť zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti žalobcu, mali povahu skutkových tvrdení alebo hodnotiacich úsudkov, v nadväznosti na čo uzavrel, že výroky "výrobca diplomoviek", "pochybný podnikateľ T. V.", ako vyplynulo z vykonaného dokazovania majú povahu hodnotiacich úsudkov, ktoré na rozdiel od skutkového tvrdenia vyjadrujú subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných, teda subjektívnych kritérií. Uvedený záver má oporu vo výpovedi svedkyne, ktorá článok napísala, pričom z jej výpovede vyplynulo, že dané úsudky mali skutkový základ v zisteniach vykonaných autorkou a v poznatkoch získaných z verejne dostupných informácii, ako aj samotnej stránky spoločnosti eseminarky.sk. Pokiaľ ide o použitie pojmu "pochybný" , stotožnil sa s výkladom autorky článku (svedkyne), ktorá uvedené slovo chápe vo význame sporný, majúci pochybnosti, nakoľko táto definícia pojmu vyplýva z významu slova pochybný. V kontexte vykonaného dokazovania a všetkých skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, uzavrel vzhľadom na všeobecne známe pravidlá vysokých škôl, že záver vyslovený v dotknutom hodnotiacom úsudku mal dostatočný skutkový základ. Výroky "X. C. P. L. za L. L. L. X. Č. J. L., "poslanecký asistent V. J.P. X. C. P. L. za L. L. L. X. Č. J.S. L., H. H. ". U. v apríli upozornil na praktiky firiem, ktoré vypracujú záverečné práce na objednávku. Školy tak dostávajú desiatky prác podpísaných nepravými autormi. Jednou zo spoločnosti je aj eSeminarky.sk, v ktorej bol V. W.. Z firmy odišiel pár dní po tom, ako vyšla reportáž v U." posúdil ako skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť mal osvedčenú vykonaným dokazovaním, keď napokon sám žalobca vo svojej výpovedi potvrdil, že za spracovanie podkladov pre záverečné práce inkasovala spoločnosť finančnú odmenu, v priemere 200 eur. Slovné spojenie "pomoc pri písaní bakalárskych prác" bolo obsiahnuté priamo na internetovej stránke, ktorou sa spoločnosť eSeminarky.sk navonok prezentovala. V konaní mal preukázané, že reportáž autora W. U., na ktorú žalovaný v dotknutom skutkovom tvrdení poukazoval, vyšla dňa 18.04.2012, pričom z výpisu z obchodného registra je zrejmé, že žalobca ukončil výkon funkcie konateľa dňa 24.04.2012. S poukazom na uvedené závery konštatoval, že v danom prípade nebol preukázaný akýkoľvek neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Výroky žalovaného nepovažoval za neoprávnené a spôsobilé negatívne dopadnúť na osobu žalobcu a narušiť alebo ohroziť jeho osobnostné práva, preto mu v danom prípade neprináleží ani ochrana spočívajúca v priznaní primeraného zadosťučinenia. Z uvedeného dôvodu žalobu zamietol a úspešnému žalovanému podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu trov konania. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc jeho zmeny, tak, aby bolo jeho žalobe v celom rozsahu vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a), b),c),d),e),f) O.s.p. Vytýkal súdu prvej inštancie pochybenie, keď rozhodol o tom, že odporcovi 2/ sa nepriznáva náhrada trov konania, ako aj porušenie § 158 ods. 5 O.s.p. týkajúce sa lehoty na vypracovanie rozsudku. Namietal, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil len rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo/169/2011, pričom on v rámci koncentračnej zásady priložil k svojmu návrhu všetky uvádzané dôkazy, resp. články iných periodík, ktoré si prevzali nepravdivú a nepreukázanú skutočnosť tvrdenú o ňom z "mienkotvorného" denníku U., čím došlo k závažnému zásahu do jeho osobnostných práv a k poškodeniu jeho dobrej povesti a dôstojnosti v rámci celej Slovenskej republiky, pričom konajúci súd nepovažoval za potrebné rozhodnúť o povinnosti žalovaného sa ospravedlniť v rovnakom rozsahu ako došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Uviedol, že v žiadnom zákone ani v ústave sa neuvádza skutočnosť, že sudcovia môžu svoje rozhodnutia vo veci samej odôvodňovať judikátmi najvyššieho súdu, pretože náš právny systém (kontinentálny) je viazaný výlučne zákonmi a nie súdnymi rozhodnutiami, keď navyše v Slovenskej republike rozhoduje takmer každý senát Najvyššieho súdu inak a často aj v rozpore navzájom. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa stotožnil s tým, že žalovaný môže kľudne zasahovať do jeho osobnostných práv, hoci nešlo o verejne známu osobu a to v rozpore s princípmi právnej ochrany osobnosti. Domnieval sa, že konajúci súd si nesprávne vyložil § 3 O.s.p. keď poskytol právnu ochranu porušiteľovi práva a nie poškodenému na osobnostných právach. Súd prvej inštancie sa dostatočne nezaoberal výrokmi na jeho adresu, ktoré sú nepravdivé a

ničím nepodložené, nepreukázané a podstatnou mierou zasiahli do jeho osobnostných práv a navyše ich prevzali a osvojili si vo svojich článkoch aj iné tlačené a internetové periodiká po celom Slovensku. Mal za to, že konajúci súd nedostatočne zistil skutkový a právny stav a v tejto súvislosti poukázal na obsah svojej žaloby. Mal zato, že zverejnením nepravdivých skutkových tvrdení v článku uverejnenom v denníku U. s celoštátnou pôsobnosťou ako aj na jeho internetovej stránke, žalovaný výraznou mierou zasiahol do jeho osobnostnej sféry, poškodil jeho česť, vážnosť dôstojnosť a meno pred širokou verejnosťou, veľmi negatívne pociťuje dôsledky nepravdivých tvrdení v predmetnom článku, keď musel denne a naďalej musí vysvetľovať priateľom, známym a hlavne profesijným kolegom, že uvedené informácie v predmetnom článku sú klamlivé a nepodložené s cieľom poškodiť jeho osobu, česť, dôstojnosť a meno. Následok, ktorý vznikol publikovaním osočujúcich informácií v predmetnom článku už nie je možné reparovať žiadnym relevantným a účinným spôsobom. Ďalej poukázal na význam slov "pochybný" a "výrobca" podľa Slovníka slovenského jazyka a Slovenského synonymického slovníka. V zmysle vyššie uvedenej spisovnej slovenskej terminológie sa nestotožňuje v súvislosti so svojou osobou ani za pochybného ani za výrobcu a to aj s poukazom na svoju minulosť. Týmito pojmami sa neprimeraným spôsobom zasiahlo zo strany žalovaného do jeho osobnostnej sféry a to navyše spôsobom určeným vzdelanej širokej verejnosti po celom území Slovenska ako aj zahraničným Slovákom prostredníctvom internetových médií, konanie žalovaného malo za následok nenapraviteľný vznik nemajetkovej ujmy, ktorá sa dá vyjadriť jedine v peniazoch. Uvedené konanie autora poškodzujúceho článku žalovaného má pravdepodobne aj znaky skutkovej podstaty trestného činu ohováranie, ku ktorej aplikácii sa pravdepodobne bude prikláňať ako prostriedku ultima ratio, resp. po právoplatnom skončení tohto konania. Argumentoval aplikáciou § 3 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Poukazoval na to, že zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práva na ochranu osobnosti je založená na princípe objektívnej zodpovednosti, nevyžaduje sa zavinenie na strane ohrozovateľa či porušovateľa práva, zodpovedný subjekt za svoj neoprávnený zásah zodpovedá aj keby o ňom nevedel. Následkom konania žalovaného bolo predčasné ukončenie jeho osobnej politickej kariéry v politickej strane U. - U., kde úspešne pôsobil niekoľko rokov, stále napredoval na vyššie posty vďaka svojej usilovnosti a zanietenosti pre prácu, následkom uverejnenia nepravdivého článku žalovaného bol prakticky nútený opustiť stranu U. - U. ako aj ukončiť nájdenú politickú kariéru na celoslovenskej úrovni. Zdôraznil, že bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo či išlo iba o nedbanlivé preberanie poznatkov a ich rozširovanie s dôrazom na skutočnosť, že občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnom princípe. V súvislosti s preukazovaním nemajetkovej ujmy poukázal na svoju výpoveď pred konajúcim súdom. Pokiaľ bol verejne známou osobou (len politik na regionálnej úrovni) všetky dôkazy o vzniku nemajetkovej ujmy na jeho strane spôsobené nepravdivým a nepodloženým článkom žalovaného sú verejne prístupné a všeobecne známe s poukazom na § 121 O.s.p. Opakoval, že v Slovenskej republike nepatria medzi všeobecne záväzné predpisy akékoľvek rozhodnutia všeobecných súdov. Záverom uviedol, že po nútenom odchode z politickej strany U. - U. následkom uverejnenia nepravdivého a nepodloženého článku žalovaného, ktorý si osvojili aj iné hodnoverné média, bol nútený kandidovať za poslanca mestského zastupiteľstva L. ako nezávislý kandidát, bol zvolený za mestského poslanca len vďaka svojej usilovnej práci v prospech obyvateľov mesta Piešťany a jeho aktívnej dlhodobej činnosti v prospech mesta L., nepochybuje však o tom, že keby žalovaný neuverejnil v denníku U. nepravdivý a nepodložený článok o ňom, mal by u voličov určite viac voličských hlasov. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že porušenie § 158 ods. 5 O.s.p. nemalo a ani nemohlo mať vplyv na meritórne rozhodnutie súdu vo veci. Rovnako chyba v písaní nemohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napokon bola napravená vydaním opravného uznesenia súdu prvej inštancie. Namietal, že by bolo možné, aby dôkazy boli verejne známe. Ak sú dôkazy preukazujúce vznik nemajetkovej ujmy, resp. následky zverejnených výrokov, verejne prístupné, žalobca ich mal do konca prvého pojednávania označiť a tieto by boli v súdnom konaní vykonané. Žalobca však neuniesol svoje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní vzniku nemajetkovej ujmy resp. v preukázaní akýchkoľvek negatívnych následkov článku. Za výnimočný prípad, kedy súd môže vykonať dokazovanie, ktoré účastníci nenavrhli, nie je možné považovať situáciu, keď žalobca neobháji svoju procesnú pozíciu a v rámci koncentračnej zásady neuniesol svoje dôkazné bremeno. Mal za to, že žalobcom označené dôkazy nepreukazujú vznik nemajetkovej ujmy a on preukázal pravdivosť a dostatočný skutkový základ všetkých výrokov zverejnených v rámci článku. Namietal tiež, že by došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Súdu prvej inštancie nie je možné vytknúť žiadne pochybenie v súvislosti s konštatovaním, že žalobca je osobou verejného záujmu. Pokiaľ žalobca namietal bulvárny charakter denníka U., poukázal na záver konajúceho súdu, že článok sa zaoberal otázkou verejného záujmu, bolo vecný a týkal sa podnikateľskej činnosti žalobcu v spojení

s jeho verejnou funkciou. Za absolútne bezpredmetnú považoval argumentáciu žalobcu týkajúcu sa aplikácie § 3 O.s.p. Mal za to, že použitím právnych viet z iných súdnych rozhodnutí v obdobných veciach v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie nebolo možné žiadne práva účastníkov konania porušiť a v tejto súvislosti poukázal na princíp právnej istoty a s tým súvisiace právo na predvídateľné súdne rozhodnutie. Odvolanie považoval za nezrozumiteľné a neurčité, a preto by malo byť toto podanie odmietnuté. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "C.s.p.") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice štátu (ods.1). Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem iného) aj ochrany povesti alebo práv iných (ods.2). 6. Podľa čl. 26 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. 1). Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (ods. 2 veta prvá). Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4). 7. Právo na slobodu prejavu garantované článkom 26 Ústavy SR nie je absolútne, je totiž obmedzené tak, ako to predpokladá čl. 10 ods. 2 Dohovoru, právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým. 8. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. 9. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 10. Základné hodnoty ľudskej osobnosti sú ľudská dôstojnosť a osobná česť. Práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti sú zaručené ústavou a ich ochrana Občianskym zákonníkom. 11. Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť, patrí každému bez výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje každému človeku život pri rešpektovaní určitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti, pri rešpektovaní svojbytosti každej ľudskej bytosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej ponižovaním. 12. Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje správania, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti a ktorá ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. 13. Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť osobnú integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. 14. Neoprávnený zásah do osobnosti môže byť spôsobený predovšetkým uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby, ďalej uverejnením síce pravdivých skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamačne a vyvolávajú znevažujúci dojem, taktiež údajmi pravdu skresľujúcimi, ktoré samé o sebe síce nie sú nepravdivé, ale sú podané takou formou a v takých súvislostiach, že môžu viesť ku skresleniu informácie podávanej verejnosti a v neposlednom rade aj uverejnením hodnotiacich úsudkov (kritiky) pokiaľ vybočujú z hraníc

vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy. Skutkové tvrdenia majú objektívnu povahu, a ako také je možné ich (dajú sa) overiť (dá sa dokázať ich pravdivosť). Hodnotiace úsudky (kritika) sú vždy subjektívne, lebo sú výrazom názoru toho, kto hodnotiaci úsudok vynáša. V tomto zmysle neexistuje a nemôže existovať kritika objektívna. Existuje len kritika vecná a nevecná. Kritika je vnímaná ako súčasť slobody prejavu a umožňuje odhaľovať negatívne spoločenské javy a nedostatky. Oprávnená kritika tak predpokladá, že pri nej nie sú prekročené medze vecnej a konkrétnej kritiky, a že je primeraná čo do obsahu, formy a miesta. Vecná kritika vychádza z pravdivých skutočností (podkladov) a logicky z nich vyvodzuje zodpovedajúce hodnotiace úsudky. Hodnotiaci úsudok musí byť záverom, ktorý na základe pravdivých skutočností, je možné logicky vyvodiť. Nie je preto možné považovať za prípustnú (oprávnenú) kritiku takú, ktorá na skutkový podklad vôbec nenadväzuje, resp. zo žiadneho skutkového podkladu vôbec nevychádza. Konkrétnosť kritiky spočíva v tom, že východiskové podklady tvoria konkrétne skutočnosti, ktoré musia byť uvedené, aby adresát úsudku mal možnosť úsudok preskúmať a vytvoriť si vlastný názor. Kritika je primeraná, keď nevybočuje z medzí nutných pre dosiahnutie sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa). Ak kritika nespĺňa uvedené kritériá, ide o exces, ktorý je potom považovaný za neoprávnený/nedovolený výkon práva kritiky, ktorý môže byť spôsobilý vyvolať neoprávnený zásah do osobnostných práv. Je na pôvodcovi kritiky, aby preukázal, že existovala konkrétna okolnosť, ktorá ho oprávňovala na vyslovenie hodnotiacich úsudkov. 15. Pokiaľ ide o kategorizáciu výrokov na skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, je potrebné poznamenať, že v hraničných a sporných prípadoch môže jeden výrok obsahovať tak atribút skutkového tvrdenia, ako aj atribút hodnotového súdu; potom ide o tzv. hybridné výroky; a navyše posudzovaný výrok musí byť vyhodnotený v širšom kontexte, a teda rozhodujúce bude celkové vyznenie dotknutého prejavu. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že hodnotiaci úsudok požíva z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu ochranu ako tvrdenie faktov a pre jeho akceptovateľnosť je preto postačujúce, ak má určitý skutkový základ. 16. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie vykonal; v rozsahu dôkazných návrhov strán; všetko potrebné dokazovanie na posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal ochrany pred neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv v súvislosti s uverejnením klamlivých a nepodložených tvrdení žalovaným v tlačenej a elektronickej forme denníka U. týkajúcich sa jeho pôsobenia v spoločnosti eSeminarky.sk, s.r.o. a činnosti tejto spoločnosti. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov; správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 11, § 13 ods. 2, ods. 3), ktoré aj správne vyložil s poukazom na závery vyplývajúce z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s aplikáciou článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na ňu nadväzujúcu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR a ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu SR a všeobecných súdov, ktorou boli zadefinované základné princípy a kritériá smerodajné pre riešenie kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti pri hľadaní odpovedí na otázky v rámci vykonávania testu proporcionality. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dôkladne vysvetlil svoj myšlienkový postup, na základe ktorého dospel k záveru o neexistencii neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu s poukazom na skutočnosť, že v predmetných článkoch neboli uverejnené nepravdivé tvrdenia, ani neprípustné hodnotiace úsudky týkajúce sa osoby žalobca, resp. činnosti obchodnej spoločnosti, ktorej bol konateľom, keď autorka vychádzala z dostupných a preukázateľných informácií, ktoré boli pravdivé, a zároveň sa v odôvodnení svojho rozsudku v potrebnom rozsahu vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami významnými pre právne posúdenie veci, ako aj s podstatnými argumentmi sporových strán a náležite posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán súvisiacich s predmetom konania. Odvolanie žalobcu; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; tak nie je spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie, z ktorého vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. 17. V danej veci bolo nepochybné, že snahou žalovaného bolo v sporných článkoch upriamiť pozornosť verejnosti (čitateľa) na skutočnosť, že žalobca, ktorý sa stal asistentom poslanca NR SR, bol konateľom obchodnej spoločnosti, o činnosti ktorej už v minulosti žalovaný informoval v súvislosti s celospoločensky diskutovanou témou týkajúcou sa miery legálnosti a etickej prijateľnosti vyhotovovania školských prác pre študentov vysokých škôl súkromnými firmami za odplatu, a to s cieľom prispieť k verejnej diskusii

o nastolenej problematike a vyvolať požiadavku na riešenie odhaleného problému kompetentnými orgánmi, resp. dosiahnuť nápravu nežiaduceho stavu zo strany zodpovedných subjektov. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že sporné články nepochybne sledovali legitímny zámer - informovať verejnosť o záležitostiach verejného záujmu. 18. Vzhľadom na to, že žalobca bol aktívne činný vo verejnom živote, mohli sa stať aj jeho podnikateľské aktivity predmetom verejného posudzovania a pri tejto jeho kritike platila prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú. Žalobca si musel byť vedomý, že s jeho činnosťou poslanca mestského zastupiteľstva, asistenta poslanca NR SR, člena politickej strany a občianskeho združenia, bude spojený aj oprávnený záujem verejnosti na informácie, a že bude musieť znášať aj kritiku takej svojej činnosti, ktorá by mohla vyvolať pochybnosti o jeho morálnej spôsobilosti vykonávať verejnú funkciu. V danom prípade preto bolo potrebné vychádzať z toho, že u žalobcu , ako osoby verejne činnej, sú širšie stanovené hranice kritiky a s tým spojená aj nižšia miera ochrany jeho osobnostných práv, a že u neho platí; v dôsledku zvýšenej ochrany hodnotiacich úsudkov; ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú. 19. S poukazom na vyššie uvedené správne súd prvej inštancie vzal na zreteľ, že v prípade otázok verejného záujmu je poskytovaná zvýšená ochrana vyhľadávaniu a rozširovaniu informácií a myšlienok za účelom podpory (otvorenej) výmeny názorov o verejne zaujímavých témach. K otázkam verejného záujmu patrí informovanie o činnosti osôb, ktoré pôsobia vo verejnej sfére a podieľajú sa na výkone verejnej moci a verejnej správy, vrátane samosprávy, a preto aj ich konanie musí byť rovnako otvorené kritike a musia v tejto profesijnej oblasti zniesť väčšiu mieru tolerancie a širšie limity akceptovateľnej kritiky. Na druhej strane však nemôžu byť vystavení neoprávnenej kritike v podobe agresívnych, znevažujúcich a urážlivých útokov či nepodložených obvinení. 20. V nadpise článku uvedené spojenie "výrobca diplomoviek" bolo použité na stručné a výstižné priblíženie jeho obsahu, ktorý sa týkal žalobcu vykonávajúceho funkciu konateľa v obchodnej spoločnosti, ktorej činnosť spočívala; súhrnne a zjednodušene povedané; vo výrobe študentských prác za odplatu, pričom už bližšie v článku bolo uvedené v čom mala táto výroba spočívať. Titulok zjednodušenou formou priblížil čitateľovi obsah článku v snahe pritiahnuť jeho pozornosť, aby si článok prečítal a bližšie sa oboznámil s informáciami, ktoré ho upútali v nadpise článku a vytvoril si vlastný názor. V danom prípade boli výrazy použité v nadpise primerané, zodpovedajúce problému bližšie kritizovanému v obsahu článku a neprekročili ani hranice slušnosti. Nadpis v článku nemožno posudzovať izolovane od jeho celkového obsahu. 21. Autorka sa vecne zaoberala nastoleným problémom, téma bola objektívne spracovaná, autorkou nebol vyslovený; a ani čitateľovi nebol podsúvaný; žiadny taký názor, že by bol žalobca kriminálnik, že sa aj v súčasnosti podieľa na ilegálnych aktivitách v rozpore s platnými právnymi predpismi, autorka sa vyvarovala akýchkoľvek komentárov hodnotiacich súlad konania žalobcu s právnymi predpismi a neboli ňou vyslovené žiadne hodnotiace úsudky o (možnom) páchaní trestnej činnosti žalobcom. Z hľadiska funkcie, ktorú žalobca zastával, musel byť uzrozumený s tým, že jeho osoba môže byť predmetom verejnej kontroly, verejnej výmeny názorov a v konečnom dôsledku, že jeho činnosť môže byť aj negatívne hodnotená a kritizovaná. 22. Podkladom pre hodnotiace úvahy redaktorky o "pochybnom" podnikaní bol fakt, že činnosť súkromných spoločností ponúkajúcich takéto služby bola preverovaná na podnet Ministerstva školstva SR orgánmi činnými v trestnom konaní, keďže vznikli pochybnosti o jej legálnosti. Tieto pochybnosti síce neboli v trestnoprávnej rovine potvrdené, naďalej však zostali prinajmenšom v morálno- etickej rovine. Žalovaným uverejnený opis činnosti spoločnosti, v ktorej žalobca pôsobil ako konateľ, zodpovedal opisu činnosti, ktorou sa táto spoločnosť navonok prezentovala, a pravdivo publikovaný bol aj časový údaj o odchode žalobcu z tejto spoločnosti. 23. Autorka článku vynaložila dostatočné úsilie na zistenie informácií potrebných pre spracovanie danej problematiky, jej vyjadrenia neboli prehnane expresívne, zveličujúce, poburujúce či dokonca vulgárne. Len na základe tej skutočnosti, že podozrenia z protiprávnej činnosti spoločnosti, v ktorej bol žalobca konateľom, sa nepotvrdili, nemožno vyvodiť záver, že články, ktoré sa o činnosti súkromných firiem a ich predstaviteľov kriticky vyjadrovali, boli založené na nepravdivých informáciách či nepravdivých obvineniach, resp. že nimi bolo neoprávnene zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu. Kritický postoj autorky mal teda reálny a konkrétny skutkový základ, nebol ním prekročený rámec oprávnenej kritiky, ktorú žalobca ako osoba verejne činná musel znášať. 24. Súd prvej inštancie tak na základe všetkých relevantných skutočností dôkladne zvážil, či spornými článkami došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu a dospel k správnemu záveru, že v danom prípade legitímny záujem na zabezpečení ochrany osobnostných práv žalobcu neprevážil nad žalovaným sledovaným legitímnym záujmom na informovaní verejnosti o veciach verejného záujmu.

Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že spornými článkami nebol žalobca dotknutý na svojich osobnostných právach. 25. Záverom odvolací súd považuje za potrebné dodať, že motívom autorky nebolo znevážiť žalobcu na úkor objektívneho informovania verejnosti o veciach verejného záujmu. Obsah spisu nedáva spoľahlivý podklad pre záver, že by žalovaný zneužil svoje práva, že by sledoval výlučne motív žalobcu poškodiť, zdiskreditovať či škandalizovať a že by jeho prvoradým a jediným zámerom bola snaha o vyvolanie senzácie či pobúrenia, na úkor práv a oprávnených záujmov žalobcu. V tomto smere zostali tvrdenia žalobcu len v rovine jeho domnienok bez ich náležitého objektivizovania v konaní. 26. Právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Základným princípom právneho poriadku v právnom štáte je princíp právnej istoty, súčasťou ktorého je aj ochrana legitímnych očakávaní a požiadavka predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, z ktorých možno vyvodiť potrebu, aby všeobecné súdy rešpektovali príslušnú judikatúru ústavného a najvyššieho súdu, ktorá bola v zákonom stanovenej procedúre publikovaná v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ako aj ustálenú súdnu prax a konštantnú rozhodovaciu činnosť vyjadrenú opakovane vo viacerých; hoci aj nepublikovaných; rozhodnutiach ústavného a najvyššieho súdu. V danom prípade konajúci súd v záujme zachovania právnej istoty a predvídateľnosti svojho rozhodnutia postupoval správne, pokiaľ použil pri svojom rozhodovaní právne východiská všeobecne sformulované v judikatúre inštančne vyšších súdov v obdobných veciach, a preto nemožno považovať v tomto smere odvolacie námietky žalobcu za opodstatnené. 27. Pochybenie súdu prvej inštancie týkajúce sa nesprávneho (nadbytočného) výroku rozsudku o trovách konania odporcu v 2/ rade bolo odstránené vydaním opravného uznesenia a nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia, rovnako ako nedodržanie lehoty na vypracovanie rozsudku. Žalobca nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že nesprávne vyložil § 3 O.s.p. a nenáležite argumentuje aplikáciou § 3 ods. 1 a 2 Obč. zák. na daný prípad. Žalobca sa tiež nedôvodne dovoláva aplikácie § 121 O.s.p., na základe ktorého mali byť dôkazy o vzniku jeho nemajetkovej ujmy verejne prístupnými a všeobecne známymi. Povinnosť predložiť a označiť dôkazy na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy v konaní zaťažovala výlučne žalobcu a pre posúdenie jej splnenia bol pre konajúci súd smerodajný § 120 ods. 1 O.s.p. 28. S poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná, keď v sporných článkoch neodzneli také nepravdivé, pravdu skresľujúce či difamačné tvrdenia ani neprípustné hodnotiace úsudky, ktoré by boli objektívne spôsobilé ohroziť alebo poškodiť česť, vážnosť či dobré meno žalobcu na verejnosti, alebo neoprávnene zasiahnuť do jeho pracovného života a spôsobiť mu tak negatívne následky v jeho profesijnom raste a v ďalšom kariérnom uplatnení v politickom živote, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 30. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C.s.p.).