Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24Co-69-2018.pdf
PDF · 126.67 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/69/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: KRUK Česká a Slovenská republika s.r.o., IČO 247 85 199, so sídlom Československej armády 9547/7, Hradec Králové, Česká republika, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska kancelária Gallo, s.r.o., so sídlom Jilemnického 4012/30, Martin, proti žalovanej: Z. Q., narodená XX.X.XXXX, bytom Z. XX, A., o zaplatenie 7.232,63 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti výroku II., III. rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 10C/539/2015-84 zo dňa 14.9.2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., III. p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Trnava č. k. 10C 539/2015-34 zo dňa 18.2.2016 v celom rozsahu, výrokom II. žalobu v celom rozsahu zamietol, výrokom III. žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 39, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. h), ods. 5, ods. 10, § 54 ods. 1, ods. 2, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj zákon o bankách), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, čl. 4 ods. 1, ods. 2, čl. 17 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla žalovanej na základe Úverovej zmluvy č. 5028407120 úver vo výške 5.000 eur, ktorý sa zaviazala žalovaná zaplatiť v pravidelných mesačných splátkach vo výške 133,28 eur s dátumom splatnosti k 15. dňu príslušného kalendárneho mesiaca. Termín splatnosti poslednej dohodnutej mesačnej splátky úveru bol dohodnutý ku dňu 15.1.2018. Dňa 8.9.2014 vyzval právny predchodca žalobca žalovanú na plnenie omeškaných splátok vo výške 2.823,84 eur. Listom zo dňa 6.10.2014 oznámil právny predchodca žalobca, že mimoriadne zosplatnil celý úver ku dňu 3.10.2014. Zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 29.10.2014 medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalobcom bola pohľadávka voči žalovanej z titulu nesplateného úveru vo výške 7.232,63 eur s príslušenstvom postúpená na žalobcu.
4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že zmluvnú podmienku uvedenú l v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok vyhodnotil ako neprijateľnú podľa § 53 ods. 1 a § 53 ods. 3 písm.
b) (kde je táto podmienka dokonca výslovne uvedená) a § 51 ods. 5 Občianskeho zákonníka, keďže takto určenú podmienku právnym predchodcom žalobcu, spotrebiteľ nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, ani zmeniť, pričom zásadným a nerovným spôsobom zvýhodňuje veriteľa, ktorý môže kedykoľvek postúpiť akúkoľvek časť pohľadávky a spotrebiteľovi súčasne v uvedenom bráni, kde požaduje súhlas banky. Súd prvej inštancie mal za to, že takto určená podmienka je neprijateľná, nakoľko zbavuje spotrebiteľa jeho práv, pričom obchádza ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., teda zásadným spôsobom zhoršuje postavenie spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie uvedenú podmienku vyhodnotil ako neplatnú a preto na ňu neprihliadol. Ďalej súd prvej inštancie dospel k záveru, že pre nedodržanie postupu pri postúpení pohľadávky voči žalovanej v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je žalobca v konaní aktívne vecne legitimovaným. Žalobca nepreukázal, že by pred postúpením pohľadávky od právneho predchodcu žalobcu bola žalovanej doručená písomná výzva na zaplatenie dlhu a následne uplynulo viac ako 90 kalendárnych dní od jej doručenia žalovanej, čo je podmienkou pre vznik oprávnenia banky postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanej inej osobe, ktorá nie je bankou. Z uvedeného dôvodu postúpenie pohľadávky je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom a preto žalobu zamietol.
5. Súd prvej inštancie žalovanej, ktorá by mala nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, náhradu trov konania nepriznal, keďže jej v konaní žiadne trovy nevznikli.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II., III. podal odvolanie žalobca z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca v odvolaní uviedol, že v konaní naplnil všetky zákonné predpoklady domáhať sa zaplatenia finančnej sumy v zmysle podanej žaloby a nesúhlasí s konštatovaním súdu prvej inštancie v odseku 35. rozsudku, kde je uvedené, že s poukazom na gramatický a teleologický výklad ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách sa vyžaduje omeškanie viac ako 90 dní pred doručením výzvy banky. Ďalej žalobca poukázal na platobnú históriu žalovaného, keď z predloženého prehľadu splátok a úhrad vyplýva, že žalovaný spočiatku svoj dlh riadne splácal, pričom následne obnovil čiastočne platobnú disciplínu, kde dátumom 27.2.2013 vykonal svoju poslednú čiastkovú úhradu. Vo vzťahu k 90 dňovej lehote odo dňa doručenia výzvy žalobca poukazuje na tú skutočnosť, že táto lehota by mohla mať právny význam len vtedy, pokiaľ by sa právne vyžadovanými listinami podarilo obnoviť platobnú disciplínu dlžníka. Pokiaľ ide o splnenie podmienok v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách poukázal na ustanovenie § 89 ods. l zákona o bankách, ktoré pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú odchýlku nevylučuje, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 predmetného zákona nevylučuje odchýlnu. Pokiaľ si zmluvné strany dohody vymienili vo vzťahu k postúpeniu pohľadávky úpravu odlišnú od zákonného ustanovenia, takáto dohoda je podľa § 89 ods. l zákona o bankách prípustná. Žalobca preukázal dostupnými listinnými dôkazmi, že žalovaný bol v omeškaní viac ako 90 dní v omeškaní, ktoré začalo a následne plynulo a trvá aj po doručení relevantných písomností žalovanej.
7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Vo vyjadrení uviedla, že sa plne sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a jeho odôvodnením. Súd prvej inštancie správne posúdil skutkový stav veci, keď dospel k záveru, že z dôvodu nedodržania postupu pri postúpení pohľadávky voči nej ako žalovanej v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, nie je žalobca aktívne vecne legitimovaným. Žalobca totiž nepreukázal, že by jej pred postúpením pohľadávky od právneho predchodcu žalobcu bola v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách preukázateľne doručená písomná výzva na zaplatenie dlhu a následne uplynulo viac ako 90 kalendárnych dní od jej doručenia žalovanej, čo je podmienkou pre vznik oprávnenia banky postúpiť svoju pohľadávku voči inej osobe, ktorá nie je bankou. Toto je dôvod absolútnej neplatnosti právneho úkonu - postúpenia pohľadávky na žalobcu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Rovnako je správny názor súdu prvej inštancie, keď vyhodnotil, že podmienku uvedenú v rámci Všeobecných obchodných podmienok bolo v bode 19.16 za neplatnú a neprijateľnú, Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdil.
8. K vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že sa javí bez právneho významu poukazovať na ustanovenie bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, nakoľko strany zmluvného vzťahu si už podpisom úverovej zmluvy v čl. I bod 10 dohodli možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu. Žalobca zotrváva na tvrdeniach, že jeho právny predchodca
splnil všetky zákonné predpoklady zosplatnenia dlhu. V súvislosti s postúpením pohľadávky žalobca poukazuje na tú skutočnosť, že postúpením pohľadávky realizuje svoje základné právo spojené s dispozíciou s majetkom. Zotrval na požiadavke zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch a vrátenia veci súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.
9. K vyjadreniu žalobcu k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu sa vyjadrila žalovaná. Vo vyjadrení uviedla, že naďalej sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a tým, ako sa vyporiadal s otázkou preukázania aktívnej legitimácie žalobcu v konaní. Nakoľko právny predchodca žalobcu nedodržal postup pri postúpení pohľadávky v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, nie je žalobca v tomto konaní aktívne vecne legitimovaný. Postúpenie pohľadávky je v rozpore s týmto zákonom a tento právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný.
10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
12. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 7.232,63 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % očne zo sumy 7.001,13 eur od 29.10.2014 do zaplatenia. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že neboli splnené zákonné podmienky na postúpenie pohľadávky bankou žalobcovi podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Súd prvej inštancie totiž zmluvnú podmienku uvedenú v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže spotrebiteľ ju nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, ani zmeniť, zbavuje spotrebiteľa jeho práv, obchádza ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, teda zásadným spôsobom zhoršuje postavenie spotrebiteľa. Žalobca nesúhlasil s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, poukazoval na to, že v konaní naplnil všetky zákonné predpoklady domáhať sa zaplatenia finančnej sumy v zmysle podanej žaloby a zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchylne od zákona o bankách, keďže ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa odchylnú úpravu. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či správne právne posúdil jeho nárok.
13. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 11.5.2012 bola medzi právnym predchodcom žalobcu ako bankou a žalovanou ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 5028407120, predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového spotrebného úveru vo výške 5.000 eur, ktorý úver sa zaviazala žalovaná zaplatiť v 68 mesačných splátkach vo výške 133,28 eur so splatnosťou prvej splátky dňa 15.6.2012 a s konečnou splatnosťou úveru dňa 15.1.2018. Súčasťou Zmluvy o splátkovom úvere č. 5028407120 boli i Všeobecné obchodné podmienky. Výzvou zo dňa 8.9.2014 vyzval pôvodný veriteľ žalovanú na zaplatenie sumy 2.823,84 eur do 15 dní od doručenia výzvy. Listom zo dňa 6.10.2014 oznámil pôvodný veriteľ žalovanej, že ku dňu 3.10.2014 vyhlásil mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru a vyzval ju k splateniu celej pohľadávky vo výške 7.139,25 eur do 15 dní od prevzatia oznámenia. Žalobca uzatvoril dňa 29.10.2014 s pôvodným veriteľom žalovanej (Slovenská sporiteľňa, a.s.) Zmluvu
o postúpení pohľadávok č. 1487/2014/CE, predmetom ktorej bolo mimo iného i postúpenie pohľadávky voči žalovanej na žalobcu zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 5028407120 zo dňa 11.5.2012. Listom zo dňa 11.11.2014 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanej postúpenie pohľadávky vo výške 7.232,63 s príslušenstvom z úveru číslo 5028407120 na žalobcu.
14. Podstata odvolacích argumentov vo vzťahu k zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie bola založená na nesprávnom právnom posúdení veci a vyvodení nesprávnych záverov zo zisteného skutkového stavu. Keďže nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci bolo posúdiť vecnú legitimáciu žalobcu, ktorý tvrdil, že uplatňovanú pohľadávku nadobudol postúpením, pristúpil odvolací súd rovnako, ako súd prvej inštancie, najskôr k skúmaniu tejto otázky.
15. Odvolací súd s prihliadnutím na relevantnú odvolaciu argumentáciu uvádza:
16. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom.
17. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovanou. Ako už bolo konštatované vyššie, bolo preto potrebné, aby v prvom rade žalobca preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej inštancie predložil žalobca kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 29.10.2014 uzavretú medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalobcom a oznámenie pôvodného veriteľa zo dňa 11.11.2014 adresované žalovanej o postúpení pohľadávky. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno- právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
18. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení (ďalej aj „zákon o bankách“), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
19. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle ustanovenia § 27 a nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. zákona o bankách). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa ustanovenia § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v ustanovení § 525 Občianskeho zákonníka, ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle ustanovenia § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.
20. Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 (ďalej aj „OSP“) účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
21. Podľa § 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 (ďalej aj „CSP“) v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
22. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
23. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
24. Citované ustanovenie § 132 ods. 1 CSP (do 30.6.2016 ust. § 120 ods. 1 OSP) zakotvuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
25. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 ods. 1 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
26. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v citovanom ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP (do 30.6.2016 v zmysle ust. § 120 ods. 1 CSP) tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Výzva pôvodného veriteľa zo dňa 8.9.2014 adresovaná žalovanej však bola realizovaná len 51 dní pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 29.10.2014. Znamená to, že právny predchodca žalobcu síce vyzval žalovanú na splatenie peňažného záväzku, avšak zmluvu o postúpení pohľadávok so žalobcom uzavrel skôr, ako uplynula lehota 90 kalendárnych dní omeškania žalovanej so splnením záväzku po doručení výzvy na plnenie. Žalobca teda nedokázal, že pohľadávka voči žalovanej bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanej doručené oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky, čo však v konaní preukázané nebolo) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom.
27. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je nevyhnutné konštatovať, že Slovenská sporiteľňa, a.s. bola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanej (ktorá je predmetom tohto sporu) žalobcovi len po tom, ak by bola žalovaná napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovanej. V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli (prípadne z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo), bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu by potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky prihliadnuť. Je treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jeho žalobu zamietnuť.
28. K námietke odvolateľa, že v konaní preukázal, že žalovaná bola v omeškaní viac ako 90 dní, ktoré omeškanie začalo a následne plynulo a trvá aj po doručení relevantných písomnosti žalovanej a táto lehota je bez právneho významu, keď si je dlžník vedomý svojho dlhu a svoju platobnú disciplínu neobnovil, odvolací súd uvádza nasledovné:
29. Interpretácia, resp. výklad, právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právno kreatívnej činnosti sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené.
Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.
30. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné vykladať systematicky a nemožno jeho obsah vykladať iba vyňatím určitej vety, či časti vety, bez toho, aby sa táto vybratá časť posudzovala a vykladala v korelácii celého ustanovenia. Takto nesprávne k výkladu pristupuje odvolateľ, ktorý má za to, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách v sebe neustanovuje časovú hranicu danú písomnou výzvou banky spojenou s omeškaním dlžníka. Podľa názoru odvolacieho súdu citované ustanovenie treba vykladať v celom kontexte tak, že banka môže postúpiť pohľadávku aj bez súhlasu klienta v prípade, ak je klient napriek písomnej výzve banky v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Ak však klient pred postúpením uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva a jeho omeškanie nepresiahlo jeden rok, už nemôže banka peňažný záväzok postúpiť. Ak klient pred postúpením síce uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva, avšak súčet jeho omeškaní presiahol jeden rok, môže banka peňažný záväzok (ešte nesplatený) postúpiť (aj bez súhlasu klienta), ale zákonná podmienka predchádzajúcej bezvýslednej písomnej výzvy klienta na plnenie, musí byť splnená i v takomto prípade. V prípade, že tieto podmienky kumulatívne splnené neboli, postúpenie pohľadávky na žalobcu, ako právny úkon, je pre rozpor so zákonom absolútne neplatné (§ 39 Občianskeho zákonníka). Následkom toho je nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
31. Podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (11.5.2012) banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné pri každom obchode požadovať preukázanie totožnosti klienta okrem obchodov uvedených v odseku 4; pri každom obchode je klient povinný vyhovieť každej takejto žiadosti banky alebo pobočky zahraničnej banky. Vykonávanie obchodu so zachovaním anonymity klienta banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné odmietnuť.
32. Podľa § 89 ods. 1 posledná veta zákona o bankách v znení účinnom od 10.6.2013 banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť; takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov, pričom banka a pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie a ochranu podľa § 42 ods. 1.
33. Právna úprava ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách, na ktorú sa žalobca v podanom odvolaní odvoláva, nebola účinná v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Preto ani účastníci zmluvy o splátkovom úvere uzatvorenej dňa 11.5.2012 nemali možnosť upraviť si postupovanie pohľadávok (súčasných i budúcich) odchýlne od vtedy účinného a platného zákona o bankách (§ 92 ods. 8 zákona o bankách). Odvolací súd sa teda nemohol stotožniť s odvolacou argumentáciou žalobcu, v ktorej odkazoval na možnosť odchylnej úpravy postúpenia od ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách.
34. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalobca v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie i proti tomuto výroku, avšak neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny a žalobca žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o náhrade trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.
35. S poukazom na uvedené odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
37. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).