Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_24Co-79-2018.pdf
PDF · 106.91 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/79/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobkyne: U. M., narodená XX.X.XXXX, bytom L. R. XXXX/XX, R., zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Pekar, so sídlom Potočná 191/39, Skalica, proti žalovanej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 3C/9/2015-102 zo dňa 11.12.2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (prvý výrok), žalovanej oproti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (druhý výrok) s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník (tretí výrok).
2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 73 ods. 1, 2 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.1.2015, § 41 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, § 243d ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že niet dôvodu žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku vyhovieť. Z obsahu exekučného spisu Okresného súdu Skalica sp. zn. 5Er/124/2015 v súvislosti s ustanovením § 243d Exekučného poriadku vyvodil záver, že exekučné konanie bolo začaté na podklade tohto istého rozhodcovského rozsudku dňa 27.3.2015, teda v lehote troch mesiacov od účinnosti zákona a v lehote do 31.3.2015. Ďalej súd prvej inštancie vyvodil, že v tomto konaní bolo na návrh oprávnenej PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. v konaní o rozhodcovskom rozsudku totožnom s tým, ktorý navrhovala žalobkyňa zrušiť v podanej žalobe, kde bola totožnou stranou sporu uvedená spoločnosť, povinnou v exekučnom konaní U. M., v konaní pred rozhodcovským súdom žalovaná a v exekučnom konaní a bolo rozhodované na základe tých istých skutočností, ktoré tvrdila žalobkyňa a ku ktorým sa vyjadrovala žalovaná v konaní o žalobe a pokiaľ Okresný súd Skalica v jeho exekučnej veci uznesením č. k. 5Er/124/2015 podrobne zdôvodnil svoje rozhodnutie o zamietnutí žiadosti exekútora pre neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy, z tohto dôvodu ju označil za neplatnú, nespôsobilú založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať, z toho dôvodu považoval rozhodcovský rozsudok za nulitný a ako exekučný titul neúčinný. V exekučnom konaní súd realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Nulitný rozhodcovský rozsudok nemôže nadobudnúť ani právoplatnosť, ani vykonateľnosť a vzhľadom k tejto skutočnosti je zrejmé, že rozhodcovský rozsudok, v ktorom vystupovala U. M. na strane žalovanej, už nemôže byť exekučným titulom pre nútený výkon rozhodnutia. Preto by súdne rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudku nemalo pre strany sporu žiadny význam z pohľadu riešenia sporu strán, ako je cieľom Civilného sporového poriadku, preto súd prvej inštancie žalobu zamietol.
4. Súd prvej inštancie úspešnej žalovanej priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie je svojím rozsahom 23 strán nadštandardný, pričom na str. 1 - 20 sa nachádza popis vykonaného dokazovania a v značnej miere tiež citácia uznesenia Okresného súdu Skalica sp. zn. 5Er/124/2015 zo dňa 26.5.2015 a samotné odôvodnenie zamietnutia žaloby začína na str. 20 v bode 20. a končí na str. 22 bodom 25. Súd prvej inštancie vykonal v danom konaní dokazovanie v značnom rozsahu. Napriek uvedeným skutočnostiam súd prvej inštancie neuvádza, ku ktorým dôkazom prihliadol, ku ktorým dôkazom neprihliadol a aké skutkové okolnosti z uvedených dôkazov zistil. Súd prvej inštancie sa samotnému posúdeniu prejednávanej veci venuje len v bode 20. a v bode 25. v rozsudku o celkovom rozsahu 23 strán. Právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Nedostatočným odôvodnením rozsudku zo strany súdu prvej inštancie tak došlo k porušeniu jej procesných práv a tým aj k porušenia práva na spravodlivý proces. V rámci odvolania žalobkyňa súdu prvej inštancie vytýka predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci, keďže podala na súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v znení účinnom ku dňu podania žaloby, avšak súd prvej inštancie zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní vôbec neaplikoval. Týmto došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie na vec neaplikoval zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, prečo súd prvej inštancie postupoval výslovne v rozpore s povinnosťou uloženou mu v ust. § 45 ods. 3 zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Určenie skutočnosti, že by rozhodcovský rozsudok, ktorý je predmetom tohto konania, mal byt' nulitný, doteraz nebola predmetom žiadneho súdneho konania, t. j. žiadny súd doteraz meritórne nevyslovil, že sporný rozhodcovský rozsudok je nulitný právny úkon. V konaní vedenom pred Okresným súdom Skalica sp. zn. 5Er/124/2015 súd posudzoval platnosť/ neplatnosť rozhodcovskej doložky a nulitu sporného rozhodcovského rozsudku len ako prejudiciálnu otázku. V exekučnom konaní sp. zn. 5Er/124/2015 nebol súd ani oprávnený meritórne rozhodnúť o tom, či je sporný rozhodcovský rozsudku nulitný právny úkon. Pokiaľ neexistuje súdne rozhodnutie, ktoré deklaratórne vysloví nulitu rozhodcovského rozsudku, resp. také, ktoré by zrušilo rozhodcovský rozsudok, rozhodcovský rozsudok je pre tretie strany stále platným rozhodnutím rozhodcovského súdu. Z rozsudku vôbec nevyplýva, na základe akého zákonného ustanovenia súd prvej inštancie žalobu zamietol, súd prvej inštancie len bez ďalšieho uvádza, že by súdne rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudku nemalo pre strany žiadny význam z pohľadu riešenia sporu strán, ako je cieľom Civilného sporového poriadku. Žalobkyňa nesúhlasí s tvrdením súdu o tom, že pre strany by zrušenie rozhodcovského rozsudku nemalo žiadny význam. Ak by bola totiž zamestnaná, žalovaná by mohla zamestnávateľovi predložiť Dohodu o zrážkach zo mzdy. Žalovaná tiež môže postúpiť svoju pohľadávku priznanú sporným rozhodcovským rozsudkom tretej osobe, ktorá túto môže opätovne začať vymáhať. Z týchto dôvodov zostáva jej postavenie ako spotrebiteľa aj naďalej neisté. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že zruší rozhodcovský rozsudok zo dňa 19.12.2014, sp. zn. 87/09/13-nR, vydaný Slovenským arbitrážnym súdom zriadeným Slovak arbitration court, s.r.o., so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava, kde žalobcom bola spoločnosť: PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava 26, IČO: 35 792 752, proti žalovanej: U. M., nar. XX.X.XXXX, XXX XX R., L. R. XXXX/XX, o zaplatenie 2 169.53 eur s príslušenstvom.
6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila.
7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
9. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku zo dňa 19.12.2014, sp. zn. 87/09/13-nR, vydaného Slovenským arbitrážnym súdom, zriadeným Slovak arbitration court, s.r.o., so sídlom Krížna 56, Bratislava (ďalej aj „rozhodcovský rozsudok"). Súd prvej inštancie žalobu zamietol dôvodiac, že súdne rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudku by nemalo pre strany žiaden význam z pohľadu riešenia sporu strán. Žalobkyňa nesúhlasila so zamietajúcim rozsudkom súdu prvej inštancie, namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku a nesprávne právne posúdenie veci, keďže z rozsudku nie zrejmé, z ktorého zákonného ustanovenia súd vychádza pri zamietnutí žaloby. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobkyne je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či súd prvej inštancie správne právne posúdil uplatnený nárok.
10. Jednou z odvolacích námietok žalobkyne, pritom však zásadnou, bolo namietanie, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, keďže jeho odôvodnenie je zmätočné, nezrozumiteľné a z rozsudku vôbec nevyplýva, na základe akého zákonného ustanovenia súd prvej inštancie žalobu zamietol.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
13. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
14. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
15. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka / strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom účastníkovi / strane musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka / strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenia sa totiž chápu aj z hľadiska práv účastníka / strany na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a tieto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka / strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu" (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia". Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
16. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k neakceptovaniu argumentácie žalobkyne čo do jej nároku, v ktorom bola žaloba zamietnutá. Pokiaľ nie je zrejmé, aký právny záver o skutkovom stave veci urobil súd prvej inštancie v rozsúdenej veci, teda akú tzv. skutkovú vetu podrobil právnej kvalifikácii, keď odôvodnenie jeho rozsudku obsahuje iba stručné konštatovanie, že „Nulitný rozhodcovský rozsudok nemôže nadobudnúť ani právoplatnosť ani vykonateľnosť a vzhľadom k tejto skutočnosti je zrejmé, že rozhodcovský rozsudok, v ktorom vystupovala U. M. na strane žalovanej už nemôže byť exekučným titulom pre nútený výkon rozhodnutia." a úvahu súdu prvej inštancie „Preto by súdne rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudku nemalo pre strany sporu žiadny význam z pohľadu riešenia sporu strán, ako je cieľom Civilného sporového poriadku, preto súd žalobu zamietol.", a to bez odôvodnenia vzťahu medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Hoci odôvodnenie napadnutého rozsudku je rozsiahle, prevažne je jeho obsahom prepis podaní strán sporu, opis priebehu konania, opis obsahu spisu rozhodcovského súdu a exekučného spisu, avšak bez vyhodnotenia skutkových zistení a najmä bez právneho posúdenia veci. Tu je potom nevyhnutné prisvedčiť odvolacej námietke žalobkyne, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný.
17. Za zvlášť závažné pochybenie odvolací súd považuje, že z odôvodnenia preskúmavaného napadnutého rozsudku ani nevyplýva právne posúdenie veci. Pod právnym posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd podriaďuje zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. Povinnosťou súdu je v odôvodnení rozsudku odcitovať právnu normu a následne vysvetliť, ktoré skutkové zistenia odôvodňujú aplikáciu práve tejto právnej normy. Súd sa tiež vyjadruje, ako aplikovanú právnu normu interpretuje. Súd prvej inštancie v odôvodnení správne odcitoval ustanovenia § 73 ods. 1, 2 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.1.2015, § 41 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, ktoré súd prvej inštancie použil vo vzťahu k posúdeniu lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ďalej odcitoval ustanovenie § 243d ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov vzťahujúce sa na určenie lehoty na podanie návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku a ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov vzťahujúce sa k definícii exekučného titulu, avšak bez zjavného súvisu s rozhodnutím v súdenom spore. Súd prvej inštancie neodcitoval právne normy, na základe ktorých žalobu zamietol a taktiež nevysvetlil, prečo neaplikoval ustanovenie § 45 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nielenže nie sú zrejmé relevantné skutkové zistenia, ale ani myšlienkový postup súdu prvej inštancie podriaďujúci tieto skutkové zistenia pod hypotézu právnej normy, ktorú v danej veci aplikoval.
18. Tu sa žiada dodať, že v danom prípade sa jedná o samostatne upravenú žalobu v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, ktorej musí predchádzať konanie pred rozhodcovským súdom, ktorého výsledkom je právoplatný rozhodcovský rozsudok. V prípade splnenia tejto podmienky, tzn. existencie právoplatného rozhodcovského rozsudku, zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov výslovne dáva možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, pričom stanovuje ďalšie podmienky, ktoré súd zisťuje už v konaní ex offo podľa ustanovenia § 45 ods. 3 citovaného zákona. Z pohľadu právnej istoty spotrebiteľa je vždy daný záujem na zrušení rozhodcovského rozsudku. Konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku totiž nie je konaním podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (resp. do 30.6.2016 podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku), teda sa nevyžaduje preukázanie naliehavého právneho záujmu. Rozhodcovský rozsudok nie je zrušený a neexistuje žiadna zákonná prekážka na to, aby v sporovom konaní na základe riadne podanej žaloby súd preskúmal existenciu zákonných podmienok na jeho vyhlásenie. Ak v prejednávanej veci bola žiadosť súdneho exekútora na vykonanie exekúcie na podklade predmetného rozhodcovského rozsudku zamietnutá z dôvodov, že rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul neúčinný, niet pochybností, že exekúcia na jeho podklade neprebehla. Uvedené rozhodnutie v exekučnom konaní však neblokuje iný ochranný mechanizmus proti nezákonnému rozhodcovskému rozsudku, ktorým je samostatné konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku v sporovom konaní. Tento ochranný mechanizmus je najštandardnejší a v súlade s princípom právnej istoty.
19. Za týchto okolností nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, len konštatovať, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom, odňal stranám možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie tak pochybil i v tomto smere, keď neodcitoval aplikované právnu normu, na základe ktorej žalobu zamietol a nevenoval sa náležitým spôsobom právnemu posúdeniu veci. Tým bola naplnená dôvodnosť odvolacej argumentácie žalobkyne.
20. S poukazom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
21. Nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.
22. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), bude opätovne vec prejednať, znova posúdiť žalobou uplatnený nárok vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 Civilného sporého poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť a v odôvodnení i odcitovať aplikované právne normy s ich presným označením (najmú číslo a názov právneho predpisu).
23. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
24. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).